Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 358/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, s. r. o.,

Podzámska 41/A, Hlohovec, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Peružek, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. februára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 2. februára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 19. januára 2015 podal odvolanie proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. . V podanom

odvolaní sťažovateľa vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu, že sú proti nemu zaujatí, keďže sudcovia

krajského súdu (krajský súd je žalovaným v konaní okresného súdu vedenom

pod sp. zn. , pozn.) by v tomto konaní aj rozhodovali o podanom odvolaní,

a teda ide o pomer k veci, ako aj k účastníkovi konania − sťažovateľovi. Vzhľadom

na zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu sťažovateľ žiadal, aby boli títo sudcovia

vylúčení z rozhodovania v označenej právnej veci.

Následne 16. septembra 2016 podal sťažovateľ ako dôsledok zaujatosti

všetkých sudcov krajského súdu návrh na prikázanie veci inému súdu. O vylúčení sa

dozvedel momentom vypracovania odvolania proti rozsudku okresného súdu

č. k. -297. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa dozvedel,

že žalovaný uviedol, že sudcovia krajského súdu nie sú zaujatí v predmetnej veci.

Sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené

17. marca 2017.

Sťažovateľ po odcitovaní , a ,

dohovoru, účinného do 30. júna 2016,

a , poukázaní na judikatúru ústavného súdu

( a ), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) (Piersack v. Belgicko z 1. 10. 1982) k veci uvádza: „V danom prípade

však chýba predpoklad o objektívnej nestrannosti, nakoľko samotný Krajský súd Bratislava

je žalovaným v tomto konaní a predmetom konania je vydanie veci zo žltého kovu, čo má

nepochybne aj majetkový efekt. Z tohto dôvodu je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (prečo sudcovia nie sú vylúčení) musí byť jasné a musí zodpovedať na oba možné

spôsoby zaujatosti (nielen subjektívnu, ale aj objektívnu); súd sa musí aj navonok javiť ako

nestranný, nadaný spravodlivým, nestranným a nezaujatým rozhodovaním. Najmä pri

takom závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd

vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť. Sťažovateľ má za to, že

takýmto spôsobom nepostupoval Najvyšší súd slovenskej republiky a len formálne

konštatoval nezaujatosť troch sudcov, ktorí budú prejednávať predmetnú vec v odvolacom

konaní.“

Sťažovateľ preto zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

2. februára 2017 porušil právo

základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. februára

2017 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 Eur

(slovom dvetisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

312,34 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd zároveň vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na

skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí

byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a práva podľa dohovoru napadnutý uznesením najvyššieho súdu.

Porušenie označených práv v podstate odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je nedostatočne odôvodnené, pretože najvyšší súd v napadnutom uznesení len

formálne konštatoval nezaujatosť troch sudcov. Tvrdí, že najvyšší súd sa nezaoberal

predpokladmi objektívnej nestrannosti krajského súdu, ktorých nedostatok/absenciu v jeho

postupe namietal.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k a

dohovoru tiež vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu

z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť podľa § 49 až § 58 Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

Podľa sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu,

ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám

zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania buď na základe oznámenia

sudcu ( ) alebo na návrh strany ( ).

Základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok

definovaných alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality

()]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza

aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 49

ods. 1 . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva

na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo

na nestranného sudcu.

Ústavný súd uvádza, že objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho

stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov (pozri napr. REPÍK, B. Ľudské práva

v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999), čo znamená, že odhliadnuc od správania sudcu

musia existovať zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva poukazuje predovšetkým na prípady, v ktorých sudca

postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie. Aj judikatúra ESĽP v týchto prípadoch

prešla svojím vývojom a stále vyvoláva rozsiahle diskusie. Európsky súd pre ľudské práva

skúmal jednotlivé procesné úkony, ktoré urobil sudca predovšetkým pred rozhodnutím

vo veci samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu napr. nepovažoval skutočnosť,

ak sudca rozhodoval viackrát vo veci samej, za neprípustné však označil, aby sudca

rozhodoval v tej istej veci v prvom stupni i v opravnom konaní, o čo v danej veci nešlo.

Podľa názoru ESĽP objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)

je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a

stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam

o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že

jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter

a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať

„sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudcovia krajského súdu

(bližšie špecifikované vo výroku napadnutého uznesenia, pozn.) nie sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. .

V odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: «2. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu

(č. l. 318 spisu) sa zároveň vyjadril k námietke zaujatosti vznesenej žalobcom tak, že „podľa

jeho názoru sudcovia Krajského súdu v Bratislave nie sú v danej veci sp. zn.

zaujatí“.

3. Najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti sudcov

Krajského súdu v Bratislave len vo vzťahu k tým jeho sudcom, ktorí majú ako zákonní

sudcovia rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie...

4. Najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti

o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré

je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu.»

Najvyšší súd následne potom, ako poukázal na príslušné ustanovenia Civilného

sporového poriadku, o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), judikatúru ústavného súdu aj ESĽP, na ktorú je podľa jeho názoru potrebné

prihliadať a z ktorej je potrebné zároveň aj vychádzať, svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„9. V danom prípade je námietka zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave

odôvodňovaná tým. že sudcovia vykonávajú súdnictvo na Krajskom súde v Bratislave, ktorý

je v prejednávanej veci žalovaným, ktorú skutočnosť považuje za objektívny dôvod pre vznik

pochybností o nezaujatosti konania a rozhodovania namietaných sudcov.

10. Skutočnosť, že určitý účastník konania z dôvodov, ktoré považuje za závažné,

podal žalobu proti súdu, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, sama osebe nezakladá dôvod

na pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu. Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi súdom

(proti ktorému návrh smeruje) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať

pri tom na zreteli, že ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.

Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,

z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch

nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, ale ústredný orgán štátnej správy súdov

− viď .. Treba dodať, že v zmysle tohto

zákona sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné

právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje

nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených

v súlade so zákonom.

11. Obsah spisu (ani sama podstata vznesenej námietky) nedáva v danom prípade

žiadny dôvod pre spochybnenie pravdivosti vyjadrenia žalobcom namietaných zákonných

sudcov.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že obsahovo zhodné závery

vyjadril už vo viacerých obdobných veciach (viď napríklad jeho rozhodnutie sp. zn.

, , , ).

13. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd rozhodol, že sudcovia Krajského súdu

v Bratislave... nie sú v danom prípade vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej

veci...“

S prihliadnutím na už uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnené.

Najvyšší súd posúdil námietku zaujatosti nielen sudcov krajského súdu podľa príslušných

ustanovení , ale aj , vychádzajúc

zo svojej doterajšej judikatúry, z príslušnej judikatúry ústavného súdu a judikatúry ESĽP.

Na základe toho stručne odôvodnil, prečo nebolo možné námietke sťažovateľa vyhovieť,

teda, že v danom prípade označení sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom

odôvodnil aj tú skutočnosť, prečo námietku zaujatosti sťažovateľa posudzoval len vo

vzťahu k sudcom, ktorí by mali rozhodovať o ním podanom odvolaní v predmetnej veci.

Podľa názoru ústavného súdu nie je záver najvyššieho súdu ani arbitrárny a ani nie je

v rozpore s účelom právnych noriem garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

Ústavný súd nezistil odchýlenie sa od doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ktorá

vyžaduje preskúmanie nielen subjektívneho pocitu nezaujatosti, ale aj objektívneho zdania

nezaujatosti sudcu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom (napr. , , ). Práve

v právomoci všeobecných súdov je vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Podľa jednou z možností, pre ktoré môže

ústavný súd sťažnosť odmietnuť, je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

nie je príčinná súvislosť, ktorej následkom by bolo porušenie sťažovateľom označených

práv, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017