Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 358/2017
PDF · 208.14 KB
No categories available
II. ÚS 358/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, s. r. o.,
Podzámska 41/A, Hlohovec, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Peružek, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 1/2017 z 2. februára 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Nc 1/2017 z 2. februára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 19. januára 2015 podal odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 C 318/2009. V podanom
odvolaní sťažovateľa vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu, že sú proti nemu zaujatí, keďže sudcovia
krajského súdu (krajský súd je žalovaným v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 25 C 318/2009, pozn.) by v tomto konaní aj rozhodovali o podanom odvolaní,
a teda ide o pomer k veci, ako aj k účastníkovi konania − sťažovateľovi. Vzhľadom
na zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu sťažovateľ žiadal, aby boli títo sudcovia
vylúčení z rozhodovania v označenej právnej veci.
Následne 16. septembra 2016 podal sťažovateľ ako dôsledok zaujatosti
všetkých sudcov krajského súdu návrh na prikázanie veci inému súdu. O vylúčení sa
dozvedel momentom vypracovania odvolania proti rozsudku okresného súdu
č. k. 25 C 318/2009-297. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa dozvedel,
že žalovaný uviedol, že sudcovia krajského súdu nie sú zaujatí v predmetnej veci.
Sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené
17. marca 2017.
Sťažovateľ po odcitovaní čl. 124, čl. 127 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru, § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, § 14
a § 15 Občianskeho súdneho poriadku, poukázaní na judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 24/05 a I. ÚS 73/97), ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) (Piersack v. Belgicko z 1. 10. 1982) k veci uvádza: „V danom prípade
však chýba predpoklad o objektívnej nestrannosti, nakoľko samotný Krajský súd Bratislava
je žalovaným v tomto konaní a predmetom konania je vydanie veci zo žltého kovu, čo má
nepochybne aj majetkový efekt. Z tohto dôvodu je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (prečo sudcovia nie sú vylúčení) musí byť jasné a musí zodpovedať na oba možné
spôsoby zaujatosti (nielen subjektívnu, ale aj objektívnu); súd sa musí aj navonok javiť ako
nestranný, nadaný spravodlivým, nestranným a nezaujatým rozhodovaním. Najmä pri
takom závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd
vychádzať zo všetkých dostupných spisov a tieto náležite vyhodnotiť. Sťažovateľ má za to, že
takýmto spôsobom nepostupoval Najvyšší súd slovenskej republiky a len formálne
konštatoval nezaujatosť troch sudcov, ktorí budú prejednávať predmetnú vec v odvolacom
konaní.“
Sťažovateľ preto zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Nc 1/2017 zo dňa
2. februára 2017 porušil právo
základné právo podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 1/2017 z 2. februára
2017 zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 Eur
(slovom dvetisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
312,34 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd zároveň vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného
súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na
skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí
byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,
resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu
by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutý uznesením najvyššieho súdu.
Porušenie označených práv v podstate odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je nedostatočne odôvodnené, pretože najvyšší súd v napadnutom uznesení len
formálne konštatoval nezaujatosť troch sudcov. Tvrdí, že najvyšší súd sa nezaoberal
predpokladmi objektívnej nestrannosti krajského súdu, ktorých nedostatok/absenciu v jeho
postupe namietal.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru tiež vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu
z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť podľa § 49 až § 58 Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa § 49 ods. 1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu,
ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám
zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania buď na základe oznámenia
sudcu (§ 50 CSP) alebo na návrh strany (§ 52 CSP).
Základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok
definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality
(II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza
aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 49
ods. 1 CSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva
na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo
na nestranného sudcu.
Ústavný súd uvádza, že objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho
stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov (pozri napr. REPÍK, B. Ľudské práva
v súdnom konaní. Bratislava: MANZ, 1999), čo znamená, že odhliadnuc od správania sudcu
musia existovať zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva poukazuje predovšetkým na prípady, v ktorých sudca
postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie. Aj judikatúra ESĽP v týchto prípadoch
prešla svojím vývojom a stále vyvoláva rozsiahle diskusie. Európsky súd pre ľudské práva
skúmal jednotlivé procesné úkony, ktoré urobil sudca predovšetkým pred rozhodnutím
vo veci samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu napr. nepovažoval skutočnosť,
ak sudca rozhodoval viackrát vo veci samej, za neprípustné však označil, aby sudca
rozhodoval v tej istej veci v prvom stupni i v opravnom konaní, o čo v danej veci nešlo.
Podľa názoru ESĽP objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)
je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a
stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené
kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne
existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam
o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že
jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať
„sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudcovia krajského súdu
(bližšie špecifikované vo výroku napadnutého uznesenia, pozn.) nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 204/2015.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: «2. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu
(č. l. 318 spisu) sa zároveň vyjadril k námietke zaujatosti vznesenej žalobcom tak, že „podľa
jeho názoru sudcovia Krajského súdu v Bratislave nie sú v danej veci sp. zn. 25 C 318/2009
zaujatí“.
3. Najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti sudcov
Krajského súdu v Bratislave len vo vzťahu k tým jeho sudcom, ktorí majú ako zákonní
sudcovia rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie...
4. Najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti
o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré
je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu.»
Najvyšší súd následne potom, ako poukázal na príslušné ustanovenia Civilného
sporového poriadku, zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000
Z. z.“), judikatúru ústavného súdu aj ESĽP, na ktorú je podľa jeho názoru potrebné
prihliadať a z ktorej je potrebné zároveň aj vychádzať, svoje rozhodnutie takto odôvodnil:
„9. V danom prípade je námietka zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave
odôvodňovaná tým. že sudcovia vykonávajú súdnictvo na Krajskom súde v Bratislave, ktorý
je v prejednávanej veci žalovaným, ktorú skutočnosť považuje za objektívny dôvod pre vznik
pochybností o nezaujatosti konania a rozhodovania namietaných sudcov.
10. Skutočnosť, že určitý účastník konania z dôvodov, ktoré považuje za závažné,
podal žalobu proti súdu, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, sama osebe nezakladá dôvod
na pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu. Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi súdom
(proti ktorému návrh smeruje) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať
pri tom na zreteli, že ich vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu,
z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch
nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, ale ústredný orgán štátnej správy súdov
− viď § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z... Treba dodať, že v zmysle § 2 ods. 2 tohto
zákona sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné
právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených
v súlade so zákonom.
11. Obsah spisu (ani sama podstata vznesenej námietky) nedáva v danom prípade
žiadny dôvod pre spochybnenie pravdivosti vyjadrenia žalobcom namietaných zákonných
sudcov.
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že obsahovo zhodné závery
vyjadril už vo viacerých obdobných veciach (viď napríklad jeho rozhodnutie sp. zn.
Nc 99/1999, 1 Nc 5/2010, 1 Nc 8/2010, 3 Nc 7/2010).
13. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd rozhodol, že sudcovia Krajského súdu
v Bratislave... nie sú v danom prípade vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej
veci...“
S prihliadnutím na už uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnené.
Najvyšší súd posúdil námietku zaujatosti nielen sudcov krajského súdu podľa príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku, ale aj zákona č. 385/2000 Z. z., vychádzajúc
zo svojej doterajšej judikatúry, z príslušnej judikatúry ústavného súdu a judikatúry ESĽP.
Na základe toho stručne odôvodnil, prečo nebolo možné námietke sťažovateľa vyhovieť,
teda, že v danom prípade označení sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom
odôvodnil aj tú skutočnosť, prečo námietku zaujatosti sťažovateľa posudzoval len vo
vzťahu k sudcom, ktorí by mali rozhodovať o ním podanom odvolaní v predmetnej veci.
Podľa názoru ústavného súdu nie je záver najvyššieho súdu ani arbitrárny a ani nie je
v rozpore s účelom právnych noriem garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu.
Ústavný súd nezistil odchýlenie sa od doterajšej judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ktorá
vyžaduje preskúmanie nielen subjektívneho pocitu nezaujatosti, ale aj objektívneho zdania
nezaujatosti sudcu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nejde o porušenie základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013). Práve
v právomoci všeobecných súdov je vykladať a aplikovať zákony a ak tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jednou z možností, pre ktoré môže
ústavný súd sťažnosť odmietnuť, je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
nie je príčinná súvislosť, ktorej následkom by bolo porušenie sťažovateľom označených
práv, a preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017