Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/2017
PDF · 312.68 KB
No categories available
II. ÚS 374/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej advokátom
JUDr. Milanom Sedlákom, Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15 C 153/2010 z 12. júla 2013 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 193/2013 z 15. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej
len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom
Sedlákom, Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 153/2010
z 12. júla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 193/2013 z 15. januára 2015 (ďalej
len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou okresnému súdu 9. augusta 2010 domáhala, aby žalovanej (Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) bola uložená povinnosť
zaplatiť sumu 9 937,20 € s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania z titulu náhrady
škody spôsobenej jej súdnym exekútorom (ďalej len „súdny
exekútor“) pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom. Sťažovateľka je univerzálnym právnym nástupcom obchodnej spoločnosti
, proti ktorej sa na Okresnom súde Lučenec
pod sp. zn. 22 Er 392/2005 viedlo exekučné konanie na základe exekučného titulu
(uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8 C 224/95 z 19. marca 1996) o vymoženie
sumy 211 685 Sk s príslušenstvom v prospech oprávneného.
Uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8 C 224/95 z 19. marca 1996 (exekučný
titul) bol medzi právnou predchodkyňou sťažovateľky a oprávneným schválený súdny
zmier, podľa ktorého bola právna predchodkyňa sťažovateľky povinná zaplatiť
oprávnenému stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti – rentu, mesačne v sume
2
4 487 Sk od 1. apríla 1996 vždy do 20. dňa v mesiaci s povinnosťou každý kalendárny
mesiac tento nárok upravovať podľa nárastu priemernej mzdy.
Sťažovateľke bolo 8. júna 2005 doručené upovedomenie o začatí exekúcie
pre vymoženie sumy 211 685 Sk s príslušenstvom (na podklade exekučného titulu) a 22.
júna 2005 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu.
Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka námietky, pričom „... ešte
hodne predtým, ako bolo zo strany súdu rozhodnuté o námietkach voči exekúcii, došlo zo
strany súdneho exekútora k uskutočneniu exekúcie, a to na podklade exekučných
príkazov...“.
Námietky z 22. júna 2005 sťažovateľka (povinná) odôvodnila tým, že znalecký
posudok, ktorý si nechal vyhotoviť oprávnený na účely špecifikácie sumy nedoplatkov na
náhrade za stratu na zárobku, ktorú mu bola sťažovateľka (povinná) ako bývalá
zamestnávateľka zaviazaná vyplácať v exekučnom titule za obdobie od 1. apríla 1996
do 31. decembra 2003, je nesprávny.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že «Exekučný súd až dňa 22. mája 2008...
vydal rozhodnutie – Uznesenie č. k.: 22 Er 392/2005-48, ktorým rozhodol tak,
že „Námietkam povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom
pod sp. zn. EX 611/05/NO sa vyhovuje v časti o vymoženie sumy
124.060,00 SK. Námietkam povinného vo zvyšnej časti sa nevyhovuje.“ Už týmto
rozhodnutím exekučný súd podľa nášho názoru potvrdil, že námietky sťažovateľa... boli
dôvodné aj nad rámec náhrady škody, ktorú doposiaľ súdy Slovenskej republiky priznali
v zmysle žaloby sťažovateľovi a už táto skutočnosť zdôvodňuje samotné porušenie práv
sťažovateľa v tejto sťažnosti.».
Okresný súd Lučenec následne uznesením č. k. 22 Er 392/2005-71 z 27. júna 2008
(ďalej len „uznesenie z 27. júna 2008“) námietkam sťažovateľky proti exekúcii
vykonávanej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 611/05/NO nevyhovel.
Okresný súd žalobu sťažovateľky o náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“) rozsudkom sp. zn. 15 C 153/2010 z 2. júna 2011
(ďalej len „rozsudok z 2. júna 2011“) zamietol v celom rozsahu a nepriznal jej náhradu trov
konania. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 134/2011 z 5. júna 2012 bol rozsudok
okresného súdu z 2. júna 2011 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie. Okresný súd následne „vydal znovu dňa 12. júla 2013 rozhodnutie, ktorým návrh
navrhovateľa znova zamietol v celom rozsahu, aj keď tentokrát už priznal štátu dokonca...
aj náhradu trov konania...“. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie
v sume 2 021,70 € s úrokmi z omeškania z tejto sumy a vo výroku o trovách konania,
v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a v prevyšujúcej časti
citované rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu, pričom zdôrazňuje, že „aj zo znaleckého posudku vykonaného v exekučnom konaní
a nariadenom exekučným súdom... vyplýva, že vypočítanie renty zrejme nebolo až také
jednoznačné... a aj sama znalkyňa naznačila, že názory na valorizáciu sú nejednoznačné
a dokonca je tu nejaký rozpor s hmotným právom! Na tieto skutočnosti poukázal sťažovateľ
v konaní už viackrát a k samotnej možnej nevykonateľnosti exekučného titulu má sťažovateľ
za to, že je nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý a nevedno ako, čo a podľa čoho sa má
valorizovať. Vyššie uvádzané skutočnosti mohli a mali byť šetrené priamo exekučným
súdom, a mohli byť pokojne preukazované v exekučnom konaní, no žiaľ postupom
exekútora, ale aj exekučného súdu, táto možnosť však bola sťažovateľovi definitívne
zmarená, pričom sťažovateľ už následne nemal inú možnosť, ako ich namietať, ako v konaní
o náhradu škody voči Slovenskej republike.“.
Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta záver krajského súdu, podľa ktorého
nemožno hovoriť o škode, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa len
vymohlo to, čo povinná mala plniť dobrovoľne. V tejto súvislosti argumentuje, že o opaku
svedčí nielen záver znaleckého posudku , ale najmä rozhodnutie
4
„exekučného súdu sp. zn. 22 Er 392/2005 zo dňa 22. mája 2008, ktorým súd čiastočne
vyhovel námietkam čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.
Podľa sťažovateľky sa krajský súd opomenul vysporiadať s tým, že boli predložené
„nejaké... dôkazy, že tieto sa nejakým spôsobom vyhodnocovali... že niektoré z nich... majú
vyššiu váhu a práve preto rozhodol tak, ako rozhodol... preto táto časť jeho rozhodnutia
nemá žiadnu preskúmateľnosť a nie je opretá o žiadnu logiku či dôkazy“.
Sťažovateľka zastáva názor, že „v exekučnom konaní pochybili (či už nesprávnym
úradným postupom, alebo aj nezákonným rozhodovaním) jednak súdny exekútor, ktorý
nevyčkal na rozhodnutie o námietkam, nevrátil neoprávnene zexekvované čiastky, ako aj
exekučný súd, ktorý vydal sporné poverenie na vykonanie exekúcie, neprávne rozhodol
o námietkach a potom ešte aj negoval svoje rozhodnutie – to už de facto po skončení
exekučného konania (pretože exekútor vrátil súdu poverenie a oznámil, že exekúcia bola
ukončená vymožením pohľadávky a jeho trov) a ďalej aj v tom, že nehospodárne
a nezmyselne vykonával riadne ďalšie úkony v exekučnom konaní (nariadil znalecké
dokazovanie, za ktoré si sťažovateľ samozrejme musel aj zaplatiť – viď uznesenie súdu
v exekučnom konaní, ktorými bolo nariadené znalecké dokazovanie, rozhodnuté
o preddavku na znalečné a znalečnom)“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že nielen suma 2 021,70 € predstavujúca trovy
exekúcie, ale aj suma 4 118,04 € predstavuje škodu, ktorá sťažovateľke vznikla a bola
riadne preukázaná (uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22 Er 392/2005 z 22. mája
2008). Ďalšou zložkou škody je podľa sťažovateľky suma 682,63 € „za znalecký posudok
... nehovoriac o trovách exekučného konania 619,93 €, ktoré vznikli
sťažovateľovi... V ďalšej (zvyšnej) časti má sťažovateľ z vyššie uvedených dôvodov... za to,
že mu vznikla škoda aj v sume 2.494,90 € (resp. 1.874,97 €), pretože nebolo možné
na podklade výrokovej časti exekučného titulu vyrátavať nárok tak, ako mal byť s ohľadom
na hmotnoprávny nárok, nakoľko oprávnený poberal aj čiastočný invalidný dôchodok
a aj mzdu!“.
Podľa sťažovateľky sa okresný súd ani krajský súd „nezapodievali podstatnými
skutočnosťami a dôkazmi pre konanie“, čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky vo veci
riadne konať, pričom došlo ak k zásahu do jej majetkovej sféry.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom
okresného súdu, napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu
zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume
363,79 €.
Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 10. februára 2017, ku ktorému pripojila
„doposiaľ posledné vyjadrenie sťažovateľa..., kde je zhrnutý doterajší priebeh konania
a aj skoršie rozhodnutia súdov a niektoré dôkazy, ktoré nevedno prečo sa ani len
nenachádzajú v exekučnom spise...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
6
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj jej práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
II.1 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie
(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta arbitrárnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu a rovnako tak zásah do svojej majetkovej sféry.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v
kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Napadnutým rozsudkom krajský súd vo výroku I zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu v časti o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie v sume
2 021,70 € s úrokmi z omeškania z tejto sumy a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
8
zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Výrokom II napadnutého rozsudku
krajský súd v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné
právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“,
to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je
napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo
v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,
že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle
uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,
nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj
to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd s prihliadnutím na petit,
ktorým sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, konštatuje,
že v okolnostiach daného prípadu sú splnené (len čiastočne) predpoklady na výnimku
z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
Výrokom I napadnutého rozsudku krajského súdu bola vec vrátená okresnému súdu
na ďalšie konanie v časti zamietnutia žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie a vo výroku
o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu za takéhoto aktuálneho procesného štádia
pred všeobecnými súdmi neprichádza vo vzťahu k výroku I napadnutého rozsudku
krajského súdu pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1 ústavy do úvahy uplatnenie právomoci
ústavného súdu, keďže vec sťažovateľky bude ďalej prebiehať pred všeobecnými súdmi,
pričom sťažovateľka bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi
prostriedkami na prípadnú ochranu svojich práv. Za týchto okolností možno považovať túto
časť sťažnosti ako predčasne podanú, čo uplatnením zásady ratione temporis zakladá dôvod
na jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Výrokom II napadnutého rozsudku krajského súdu bol napadnutý rozsudok
okresného súdu v prevyšujúcej časti potvrdený (v časti zamietnutia žaloby o náhradu škody
prevyšujúcej sumu 2 021,70 €). V tejto časti namietaného porušenia práv garantovaných
ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom je napadnutý rozsudok krajského súdu
spôsobilý byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu.
10
Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska
možného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, sústreďujúc sa pritom na posúdenie,
či je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku II ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnený, či ho nemožno považovať za arbitrárny a či nezasahuje ústavne
neudržateľným spôsobom do majetkovej sféry sťažovateľky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
12
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok II), ktorý považuje za arbitrárny.
Predmetom rozhodovania pred všeobecnými súdmi bola vo veci sťažovateľky žaloba
o náhradu škody podľa príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ku ktorej došlo podľa názoru sťažovateľky nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora.
Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu k výroku II vyplýva:
„Je nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex
offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek
v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené,
rozhodne o zastavení exekúcie... Exekučný titul sa skúma z materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti. Súdna exekúcia môže byť nariadená a vedená len na základe exekučného
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka
vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené
formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom... materiálna stránka
vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej
individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok... Výrok rozsudku musí byť
presný, určitý a zrozumiteľný. Týmto požiadavkám zodpovedá i výrok exekučného titulu –
uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C 224/95-36 zo dňa 19. 3. 1996. Predmetným
uznesením, ktorým bol schválený zmier, bola odporcovi uložená povinnosť platiť
navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti – rentu, mesačne v sume
4 487,- Sk od 1. 4. 1996 vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom je povinný každý kalendárny
mesiac tento nárok upravovať podľa nárastu priemernej mzdy. Odvolací súd konštatuje,
že výrok je určitý a je nepochybné, že výšku renty bolo možné nepochybne i následne určiť
a upravovať podľa nárastu priemernej mzdy. Pokiaľ ide o vymoženú pohľadávku odvolací
súd zdôrazňuje, že niet škody, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa len
vymohlo to, čo povinný mal plniť dobrovoľne. Názor navrhovateľa, že bez ďalšieho je
rozhodujúci stav v čase vzniku škody, neobstojí. Aj za situácie, že súdny exekútor nevyčkal
na právoplatné rozhodnutie o námietkach a vymohol pohľadávku v zmysle vykonateľného
exekučného titulu, nie je dôvodné hovoriť o vzniku škody na strane povinného. Na plnenie
z exekučného titulu bol zaviazaný a v tomto smere sa i pohľadávka oprávneného vymohla.
Nedodržanie procesného postupu nie je samo o sebe dôvodom na záver o spôsobenej
škode.“
Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta predovšetkým záver krajského súdu, podľa
ktorého nemožno hovoriť o škode, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa
len vymohlo to, čo povinná mala plniť dobrovoľne. V tejto súvislosti argumentuje,
že o opaku svedčí nielen záver znaleckého posudku , ale najmä rozhodnutie
„exekučného súdu sp. zn. 22 Er 392/2005 zo dňa 22. mája 2008, ktorým súd čiastočne
vyhovel námietkam, čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.
Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým
rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné, prípadne
nesprávnym úradným postupom.
14
Zo žaloby sťažovateľky doručenej okresnému súdu 9. augusta 2010 (ďalej len
„žaloba“) vyplýva, že svoj nárok na náhradu škody odôvodňovala výlučne nesprávnym
úradným postupom súdneho exekútora, ktorý v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec
pod sp. zn. 22 Er 392/2005 porušil zákon, keď „vydal exekučné príkazy a uskutočnil
exekúciu pred tým, ako súd rozhodol o námietkach. Konaním orgánu verejnej moci (súdnym
exekútorom) bola navrhovateľovi spôsobená škoda, ktorú navrhovateľ si uplatňuje len
vo výške 9.937,20 EUR. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody je
daná tým, že práve a jedine konaním súdneho exekútora, kedy vydal exekučné príkazy
predtým, ako bolo rozhodnuté o námietkach a vykonal exekúciu, aj keď táto nebola ani
dôvodná, vznikla navrhovateľovi škoda (pričom súd po vykonaní exekúcie námietkam
navrhovateľa aj vyhovel)“ (citované zo žaloby doručenej okresnému súdu 9. augusta 2010).
Za nesprávny úradný postup teda sťažovateľka v žalobe označila výlučne postup
súdneho exekútora, ktorý, porušujúc zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, „uskutočnil exekúciu“ pred
rozhodnutím všeobecného súdu o podaných námietkach proti exekúcii.
Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že neobstojí argument krajského súdu,
podľa ktorého súdny exekútor vymohol len to, na čo bola sťažovateľka ako povinná
zaviazaná na základe exekučného titulu. V tejto súvislosti sťažovateľka predovšetkým
poukazuje na rozhodnutie „exekučného súdu sp. zn. 22 Er 392/2005 zo dňa 22. mája 2008,
ktorým súd čiastočne vyhovel námietkam, čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.
Z argumentácie sťažovateľky možno teda vyvodiť, že vznik škody, ktorá jej mala
vzniknúť postupom súdneho exekútora, ktorý vymohol pohľadávku oprávneného
od sťažovateľky ako povinnej, odôvodňuje tým, že okresný súd uznesením sp. zn.
22 Er 392/2005 z 22. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 22. mája 2008“) čiastočne vyhovel
námietkam sťažovateľky proti exekúcii, a to „čo do sumy 124 060 Sk“.
Uznesením okresného súdu z 22. mája 2008 vydaným súdnym úradníkom okresný
súd námietkam sťažovateľky ako povinnej proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom
pod sp. zn. EX 611/05/NO vyhovel v časti o vymoženie sumy 124 060 Sk a vo zvyšnej časti
námietkam nevyhovel. Proti časti uznesenia z 22. mája 2008 (vydaného súdnym
úradníkom), ktorým okresný súd námietkam čiastočne vyhovel, bolo v súlade s § 50 ods. 4
Exekučného poriadku platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu prípustné
odvolanie. Dňa 11. júna 2008 podal proti uzneseniu z 22. mája 2008 odvolanie oprávnený
(„odvolanie smeruje aj proti výroku rozhodnutia súdneho úradníka, ktorým bolo námietkam
čiastočne vyhovené“; citované z uznesenia okresného súdu z 27. júna 2008).
Podľa § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (v znení platnom a účinnom
v čase rozhodovania okresného súdu) je proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré
vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
V preskúmavanej veci o odvolaní podanom proti rozhodnutiu vydanému súdnym
úradníkom vyhovel sudca okresného súdu uznesením z 27. júna 2008, ktorý „námietkam
povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom
pod sp. zn. EX 611/05/NO nevyhovel“. Keďže uznesením z 27. júna 2008 vydaným sudcom
okresného súdu bolo odvolaniu oprávneného z 11. júna 2008, ktoré smerovalo proti
vyhovujúcej časti uznesenia okresného súdu z 22. mája 2008, vyhovené, potom nemôže
obstáť tvrdenie sťažovateľky, že práve uznesenie okresného súdu z 22. mája 2008
preukazuje, že súdny exekútor vymohol viac, ako bola sťažovateľka ako povinná zaviazaná
plniť voči oprávnenému. Za týchto okolností potom podľa názoru ústavného súdu absentuje
jedna zo základných podmienok (zložiek) na uplatnenie zodpovednosti žalovaného, a síce
škoda, ktorá mala nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora vzniknúť.
Podľa názoru ústavného súdu právne hodnotenie veci sťažovateľky v časti týkajúcej
sa žaloby o náhradu škody v sume prevyšujúcej 2 021,70 € obsiahnuté v napadnutom
rozsudku krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle, je primerane odôvodnené
16
a neobsahuje žiadne zjavne omyly v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva
z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) opakovane pripomína, že základné právo na súdnu
ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, ktorý potvrdil
závery okresného súdu v relevantnej časti svojho rozhodnutia, nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou
všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú
tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu
pre spochybňovanie záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu v relevantnej časti,
a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok II)
došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka namieta porušenie základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností,
ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrokom II)
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak
nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd na základe uvedeného aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi na ochranu ústavnosti uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017
18