Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej advokátom

JUDr. Milanom Sedlákom, Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. z 12. júla 2013 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 15. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti , (ďalej

len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom

Sedlákom, Kukučínova 19, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. júla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára 2015 (ďalej

len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou okresnému súdu 9. augusta 2010 domáhala, aby žalovanej (Slovenská republika,

zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky) bola uložená povinnosť

zaplatiť sumu 9 937,20 € s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania z titulu náhrady

škody spôsobenej jej súdnym exekútorom (ďalej len „súdny

exekútor“) pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným

postupom. Sťažovateľka je univerzálnym právnym nástupcom obchodnej spoločnosti

, proti ktorej sa na Okresnom súde Lučenec

pod sp. zn. viedlo exekučné konanie na základe exekučného titulu

(uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 19. marca 1996) o vymoženie

sumy 211 685 Sk s príslušenstvom v prospech oprávneného.

Uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 19. marca 1996 (exekučný

titul) bol medzi právnou predchodkyňou sťažovateľky a oprávneným schválený súdny

zmier, podľa ktorého bola právna predchodkyňa sťažovateľky povinná zaplatiť

oprávnenému stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti – rentu, mesačne v sume

2

4 487 Sk od 1. apríla 1996 vždy do 20. dňa v mesiaci s povinnosťou každý kalendárny

mesiac tento nárok upravovať podľa nárastu priemernej mzdy.

Sťažovateľke bolo 8. júna 2005 doručené upovedomenie o začatí exekúcie

pre vymoženie sumy 211 685 Sk s príslušenstvom (na podklade exekučného titulu) a 22.

júna 2005 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka námietky, pričom „... ešte

hodne predtým, ako bolo zo strany súdu rozhodnuté o námietkach voči exekúcii, došlo zo

strany súdneho exekútora k uskutočneniu exekúcie, a to na podklade exekučných

príkazov...“.

Námietky z 22. júna 2005 sťažovateľka (povinná) odôvodnila tým, že znalecký

posudok, ktorý si nechal vyhotoviť oprávnený na účely špecifikácie sumy nedoplatkov na

náhrade za stratu na zárobku, ktorú mu bola sťažovateľka (povinná) ako bývalá

zamestnávateľka zaviazaná vyplácať v exekučnom titule za obdobie od 1. apríla 1996

do 31. decembra 2003, je nesprávny.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že «Exekučný súd až dňa 22. mája 2008...

vydal rozhodnutie – Uznesenie č. k.: -48, ktorým rozhodol tak,

že „Námietkam povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom

pod sp. zn. EX 611/05/NO sa vyhovuje v časti o vymoženie sumy

124.060,00 SK. Námietkam povinného vo zvyšnej časti sa nevyhovuje.“ Už týmto

rozhodnutím exekučný súd podľa nášho názoru potvrdil, že námietky sťažovateľa... boli

dôvodné aj nad rámec náhrady škody, ktorú doposiaľ súdy Slovenskej republiky priznali

v zmysle žaloby sťažovateľovi a už táto skutočnosť zdôvodňuje samotné porušenie práv

sťažovateľa v tejto sťažnosti.».

Okresný súd Lučenec následne uznesením č. k. -71 z 27. júna 2008

(ďalej len „uznesenie z 27. júna 2008“) námietkam sťažovateľky proti exekúcii

vykonávanej súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 611/05/NO nevyhovel.

Okresný súd žalobu sťažovateľky o náhradu škody podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“) rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2011

(ďalej len „rozsudok z 2. júna 2011“) zamietol v celom rozsahu a nepriznal jej náhradu trov

konania. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2012 bol rozsudok

okresného súdu z 2. júna 2011 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie. Okresný súd následne „vydal znovu dňa 12. júla 2013 rozhodnutie, ktorým návrh

navrhovateľa znova zamietol v celom rozsahu, aj keď tentokrát už priznal štátu dokonca...

aj náhradu trov konania...“. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie

v sume 2 021,70 € s úrokmi z omeškania z tejto sumy a vo výroku o trovách konania,

v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a v prevyšujúcej časti

citované rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, pričom zdôrazňuje, že „aj zo znaleckého posudku vykonaného v exekučnom konaní

a nariadenom exekučným súdom... vyplýva, že vypočítanie renty zrejme nebolo až také

jednoznačné... a aj sama znalkyňa naznačila, že názory na valorizáciu sú nejednoznačné

a dokonca je tu nejaký rozpor s hmotným právom! Na tieto skutočnosti poukázal sťažovateľ

v konaní už viackrát a k samotnej možnej nevykonateľnosti exekučného titulu má sťažovateľ

za to, že je nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý a nevedno ako, čo a podľa čoho sa má

valorizovať. Vyššie uvádzané skutočnosti mohli a mali byť šetrené priamo exekučným

súdom, a mohli byť pokojne preukazované v exekučnom konaní, no žiaľ postupom

exekútora, ale aj exekučného súdu, táto možnosť však bola sťažovateľovi definitívne

zmarená, pričom sťažovateľ už následne nemal inú možnosť, ako ich namietať, ako v konaní

o náhradu škody voči Slovenskej republike.“.

Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta záver krajského súdu, podľa ktorého

nemožno hovoriť o škode, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa len

vymohlo to, čo povinná mala plniť dobrovoľne. V tejto súvislosti argumentuje, že o opaku

svedčí nielen záver znaleckého posudku , ale najmä rozhodnutie

4

„exekučného súdu sp. zn. zo dňa 22. mája 2008, ktorým súd čiastočne

vyhovel námietkam čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.

Podľa sťažovateľky sa krajský súd opomenul vysporiadať s tým, že boli predložené

„nejaké... dôkazy, že tieto sa nejakým spôsobom vyhodnocovali... že niektoré z nich... majú

vyššiu váhu a práve preto rozhodol tak, ako rozhodol... preto táto časť jeho rozhodnutia

nemá žiadnu preskúmateľnosť a nie je opretá o žiadnu logiku či dôkazy“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „v exekučnom konaní pochybili (či už nesprávnym

úradným postupom, alebo aj nezákonným rozhodovaním) jednak súdny exekútor, ktorý

nevyčkal na rozhodnutie o námietkam, nevrátil neoprávnene zexekvované čiastky, ako aj

exekučný súd, ktorý vydal sporné poverenie na vykonanie exekúcie, neprávne rozhodol

o námietkach a potom ešte aj negoval svoje rozhodnutie – to už de facto po skončení

exekučného konania (pretože exekútor vrátil súdu poverenie a oznámil, že exekúcia bola

ukončená vymožením pohľadávky a jeho trov) a ďalej aj v tom, že nehospodárne

a nezmyselne vykonával riadne ďalšie úkony v exekučnom konaní (nariadil znalecké

dokazovanie, za ktoré si sťažovateľ samozrejme musel aj zaplatiť – viď uznesenie súdu

v exekučnom konaní, ktorými bolo nariadené znalecké dokazovanie, rozhodnuté

o preddavku na znalečné a znalečnom)“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že nielen suma 2 021,70 € predstavujúca trovy

exekúcie, ale aj suma 4 118,04 € predstavuje škodu, ktorá sťažovateľke vznikla a bola

riadne preukázaná (uznesenie Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 22. mája

2008). Ďalšou zložkou škody je podľa sťažovateľky suma 682,63 € „za znalecký posudok

... nehovoriac o trovách exekučného konania 619,93 €, ktoré vznikli

sťažovateľovi... V ďalšej (zvyšnej) časti má sťažovateľ z vyššie uvedených dôvodov... za to,

že mu vznikla škoda aj v sume 2.494,90 € (resp. 1.874,97 €), pretože nebolo možné

na podklade výrokovej časti exekučného titulu vyrátavať nárok tak, ako mal byť s ohľadom

na hmotnoprávny nárok, nakoľko oprávnený poberal aj čiastočný invalidný dôchodok

a aj mzdu!“.

Podľa sťažovateľky sa okresný súd ani krajský súd „nezapodievali podstatnými

skutočnosťami a dôkazmi pre konanie“, čím došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky vo veci

riadne konať, pričom došlo ak k zásahu do jej majetkovej sféry.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základných práv podľa

a , ako aj práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

okresného súdu, napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu

zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume

363,79 €.

Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 10. februára 2017, ku ktorému pripojila

„doposiaľ posledné vyjadrenie sťažovateľa..., kde je zhrnutý doterajší priebeh konania

a aj skoršie rozhodnutia súdov a niektoré dôkazy, ktoré nevedno prečo sa ani len

nenachádzajú v exekučnom spise...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako

aj jej práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného

práva na ochranu majetku podľa .

II.1 K namietanému porušeniu práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie

(čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

jej základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu a rovnako tak zásah do svojej majetkovej sféry.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v

kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Napadnutým rozsudkom krajský súd vo výroku I zrušil napadnutý rozsudok

okresného súdu v časti o zamietnutí žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie v sume

2 021,70 € s úrokmi z omeškania z tejto sumy a vo výroku o trovách konania a v rozsahu

8

zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Výrokom II napadnutého rozsudku

krajský súd v prevyšujúcej časti napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné

právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“,

to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je

napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo

v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,

že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. V zmysle

uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha,

nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd s prihliadnutím na petit,

ktorým sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, konštatuje,

že v okolnostiach daného prípadu sú splnené (len čiastočne) predpoklady na výnimku

z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Výrokom I napadnutého rozsudku krajského súdu bola vec vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie v časti zamietnutia žaloby o náhradu škody za trovy exekúcie a vo výroku

o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu za takéhoto aktuálneho procesného štádia

pred všeobecnými súdmi neprichádza vo vzťahu k výroku I napadnutého rozsudku

krajského súdu pri rešpektovaní do úvahy uplatnenie právomoci

ústavného súdu, keďže vec sťažovateľky bude ďalej prebiehať pred všeobecnými súdmi,

pričom sťažovateľka bude v ďalšom priebehu konania disponovať účinnými právnymi

prostriedkami na prípadnú ochranu svojich práv. Za týchto okolností možno považovať túto

časť sťažnosti ako predčasne podanú, čo uplatnením zásady ratione temporis zakladá dôvod

na jej odmietnutie z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu

odmietol podľa ako neprípustnú.

Výrokom II napadnutého rozsudku krajského súdu bol napadnutý rozsudok

okresného súdu v prevyšujúcej časti potvrdený (v časti zamietnutia žaloby o náhradu škody

prevyšujúcej sumu 2 021,70 €). V tejto časti namietaného porušenia práv garantovaných

, dohovorom a dodatkovým protokolom je napadnutý rozsudok krajského súdu

spôsobilý byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu.

10

Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska

možného porušenia základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, sústreďujúc sa pritom na posúdenie,

či je napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku II ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnený, či ho nemožno považovať za arbitrárny a či nezasahuje ústavne

neudržateľným spôsobom do majetkovej sféry sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

12

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok II), ktorý považuje za arbitrárny.

Predmetom rozhodovania pred všeobecnými súdmi bola vo veci sťažovateľky žaloba

o náhradu škody podľa príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, ku ktorej došlo podľa názoru sťažovateľky nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu k výroku II vyplýva:

„Je nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex

offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek

v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené,

rozhodne o zastavení exekúcie... Exekučný titul sa skúma z materiálnej a formálnej stránky

vykonateľnosti. Súdna exekúcia môže byť nariadená a vedená len na základe exekučného

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka

vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené

formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom... materiálna stránka

vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej

individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok... Výrok rozsudku musí byť

presný, určitý a zrozumiteľný. Týmto požiadavkám zodpovedá i výrok exekučného titulu –

uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k. -36 zo dňa 19. 3. 1996. Predmetným

uznesením, ktorým bol schválený zmier, bola odporcovi uložená povinnosť platiť

navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti – rentu, mesačne v sume

4 487,- Sk od 1. 4. 1996 vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom je povinný každý kalendárny

mesiac tento nárok upravovať podľa nárastu priemernej mzdy. Odvolací súd konštatuje,

že výrok je určitý a je nepochybné, že výšku renty bolo možné nepochybne i následne určiť

a upravovať podľa nárastu priemernej mzdy. Pokiaľ ide o vymoženú pohľadávku odvolací

súd zdôrazňuje, že niet škody, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa len

vymohlo to, čo povinný mal plniť dobrovoľne. Názor navrhovateľa, že bez ďalšieho je

rozhodujúci stav v čase vzniku škody, neobstojí. Aj za situácie, že súdny exekútor nevyčkal

na právoplatné rozhodnutie o námietkach a vymohol pohľadávku v zmysle vykonateľného

exekučného titulu, nie je dôvodné hovoriť o vzniku škody na strane povinného. Na plnenie

z exekučného titulu bol zaviazaný a v tomto smere sa i pohľadávka oprávneného vymohla.

Nedodržanie procesného postupu nie je samo o sebe dôvodom na záver o spôsobenej

škode.“

Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta predovšetkým záver krajského súdu, podľa

ktorého nemožno hovoriť o škode, ak sa síce pri porušení procesných pravidiel, ale predsa

len vymohlo to, čo povinná mala plniť dobrovoľne. V tejto súvislosti argumentuje,

že o opaku svedčí nielen záver znaleckého posudku , ale najmä rozhodnutie

„exekučného súdu sp. zn. zo dňa 22. mája 2008, ktorým súd čiastočne

vyhovel námietkam, čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým

rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné, prípadne

nesprávnym úradným postupom.

14

Zo žaloby sťažovateľky doručenej okresnému súdu 9. augusta 2010 (ďalej len

„žaloba“) vyplýva, že svoj nárok na náhradu škody odôvodňovala výlučne nesprávnym

úradným postupom súdneho exekútora, ktorý v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec

pod sp. zn. porušil zákon, keď „vydal exekučné príkazy a uskutočnil

exekúciu pred tým, ako súd rozhodol o námietkach. Konaním orgánu verejnej moci (súdnym

exekútorom) bola navrhovateľovi spôsobená škoda, ktorú navrhovateľ si uplatňuje len

vo výške 9.937,20 EUR. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody je

daná tým, že práve a jedine konaním súdneho exekútora, kedy vydal exekučné príkazy

predtým, ako bolo rozhodnuté o námietkach a vykonal exekúciu, aj keď táto nebola ani

dôvodná, vznikla navrhovateľovi škoda (pričom súd po vykonaní exekúcie námietkam

navrhovateľa aj vyhovel)“ (citované zo žaloby doručenej okresnému súdu 9. augusta 2010).

Za nesprávny úradný postup teda sťažovateľka v žalobe označila výlučne postup

súdneho exekútora, ktorý, porušujúc

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, „uskutočnil exekúciu“ pred

rozhodnutím všeobecného súdu o podaných námietkach proti exekúcii.

Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej namieta, že neobstojí argument krajského súdu,

podľa ktorého súdny exekútor vymohol len to, na čo bola sťažovateľka ako povinná

zaviazaná na základe exekučného titulu. V tejto súvislosti sťažovateľka predovšetkým

poukazuje na rozhodnutie „exekučného súdu sp. zn. zo dňa 22. mája 2008,

ktorým súd čiastočne vyhovel námietkam, čo do sumy vo výške 124.060 SKK“.

Z argumentácie sťažovateľky možno teda vyvodiť, že vznik škody, ktorá jej mala

vzniknúť postupom súdneho exekútora, ktorý vymohol pohľadávku oprávneného

od sťažovateľky ako povinnej, odôvodňuje tým, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 22. mája 2008 (ďalej len „uznesenie z 22. mája 2008“) čiastočne vyhovel

námietkam sťažovateľky proti exekúcii, a to „čo do sumy 124 060 Sk“.

Uznesením okresného súdu z 22. mája 2008 vydaným súdnym úradníkom okresný

súd námietkam sťažovateľky ako povinnej proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom

pod sp. zn. EX 611/05/NO vyhovel v časti o vymoženie sumy 124 060 Sk a vo zvyšnej časti

námietkam nevyhovel. Proti časti uznesenia z 22. mája 2008 (vydaného súdnym

úradníkom), ktorým okresný súd námietkam čiastočne vyhovel, bolo v súlade s § 50 ods. 4

Exekučného poriadku platného a účinného v čase rozhodovania okresného súdu prípustné

odvolanie. Dňa 11. júna 2008 podal proti uzneseniu z 22. mája 2008 odvolanie oprávnený

(„odvolanie smeruje aj proti výroku rozhodnutia súdneho úradníka, ktorým bolo námietkam

čiastočne vyhovené“; citované z uznesenia okresného súdu z 27. júna 2008).

Podľa (v znení platnom a účinnom

v čase rozhodovania okresného súdu) je proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo

justičného čakateľa vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré

vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V preskúmavanej veci o odvolaní podanom proti rozhodnutiu vydanému súdnym

úradníkom vyhovel sudca okresného súdu uznesením z 27. júna 2008, ktorý „námietkam

povinného proti exekúcii vykonávanej súdnym exekútorom

pod sp. zn. EX 611/05/NO nevyhovel“. Keďže uznesením z 27. júna 2008 vydaným sudcom

okresného súdu bolo odvolaniu oprávneného z 11. júna 2008, ktoré smerovalo proti

vyhovujúcej časti uznesenia okresného súdu z 22. mája 2008, vyhovené, potom nemôže

obstáť tvrdenie sťažovateľky, že práve uznesenie okresného súdu z 22. mája 2008

preukazuje, že súdny exekútor vymohol viac, ako bola sťažovateľka ako povinná zaviazaná

plniť voči oprávnenému. Za týchto okolností potom podľa názoru ústavného súdu absentuje

jedna zo základných podmienok (zložiek) na uplatnenie zodpovednosti žalovaného, a síce

škoda, ktorá mala nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora vzniknúť.

Podľa názoru ústavného súdu právne hodnotenie veci sťažovateľky v časti týkajúcej

sa žaloby o náhradu škody v sume prevyšujúcej 2 021,70 € obsiahnuté v napadnutom

rozsudku krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle, je primerane odôvodnené

16

a neobsahuje žiadne zjavne omyly v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva

z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre

(, , ) opakovane pripomína, že základné právo na súdnu

ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, ktorý potvrdil

závery okresného súdu v relevantnej časti svojho rozhodnutia, nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou

všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovať do výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú

tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie. Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu

pre spochybňovanie záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu v relevantnej časti,

a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrok II)

došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka namieta porušenie základného práva vyplývajúceho z

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v priamej príčinnej súvislosti s porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností,

ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu (výrokom II)

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak

nemožno uvažovať ani o porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd na základe uvedeného aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi na ochranu ústavnosti uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017

18