Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 260/2017
PDF · 235.05 KB
No categories available
I. ÚS 260/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Kicom, advokátska kancelária, Levočská 2, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 vo veci podaného dovolania
smerujúceho proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To 13/2014
z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 T 75/2009
z 26. septembra 2013 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 vo veci podaného dovolania
smerujúceho proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 To 13/2014
z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 T 75/2009
z 26. septembra 2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 75/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Kica do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 260/2017-13 z 10. mája 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 75/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“) vo veci podaného dovolania smerujúceho proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 To 13/2014
z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009
z 26. septembra 2013. Ostatnú časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.
4 T 75/2009 z 26. septembra 2013 právoplatne odsúdený za zločin zabitia podľa § 147
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní
siedmich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia. Sťažovateľ následne podal „Proti... rozhodnutiu krajského súdu, ako
odvolacieho súdu... dňa 18.5.2015... dovolanie. O tomto dovolaní, dovolací súd doposiaľ
nemohol začať konať. Mám dôvodne podozrenie, že dovolacie konanie nezačalo pre
nečinnosť Okresného súdu Košice I. Podozrenie odôvodňujem stanoviskom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky... spisová značka Nt 376/2016 z 4.1.2017.“. Z ďalšej
argumentácie sťažovateľa vyplýva, že „Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na
slobodu, som prostredníctvom svojho obhajcu zisťoval, v akom procesnom štádiu sa
nachádza moje odvolanie z 18.5.2015. Okresný súd Košice I ma listom z 19.9.2016
informoval, že predmetné dovolanie sa v súdnom spise 4T 75/2009 nenachádza. Zároveň
ma vyzval, aby som súdu predložil kópiu dovolania s potvrdením jeho odoslania. Výzve
okresného súdu som vyhovel obratom. Reakcia súdu nebola žiadna, preto som dňa
9.11.2016 podal na okresný súd sťažnosť pre prieťahy. Predseda okresného súdu túto
sťažnosť, pod sp. zn. Spr. 141/16 z 9.12.2016 zamietol, ako nie dôvodnú.“. Z ďalších zistení
sťažovateľa malo vyplynúť, že „Originál podaného dovolania dňa 18.5.2015 sa stratil.
Podľa stanoviska najvyššieho súdu z 4.1.2017, sp. zn. Nt 376/16 dovolanie bolo dňa
20.5.2015 najvyšším súdom postúpené Okresnému súdu Košice I k sp. zn. 4T 75/2009, ktoré
ho prevzalo dňa 9.6.2015. Do dnešného dňa sa má tam nachádzať, čo okresný súd popiera.
V stanovisku z 21.2.2017 okresný súd ma pučil, že môj postup pri podaní dovolania nebol
v súlade s príslušnými procesnými postupmi a konštatuje, že zo strany okresného súdu
neboli žiadne prieťahy a moja sťažnosť nie je dôvodná.“. V ostatnom sa sťažovateľ obrátil
so sťažnosťou na ústavný súd.
3. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd „prijal tento nález:
„1. základné právo upravené v článku 12 ods. 1, článku 46 ods. 1
a ods. 2 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice
I v konaní 4T 75/09 o podanom dovolaní, v nadväznosti na konanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, porušené bolo,
2. Okresnému súdu Košice I a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje aby
vo veci znovu konal bez zbytočných prieťahov, zakazuje pokračovať v porušovaní
základného práva a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva, ktorý vznikol
po podaní dovolania hore uvedeným spôsobom,
3. priznáva finančné zadosťučinenie 7 000 €,
4. priznáva trovy konania 294,66 €.“.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania. Za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV/217/2017 zo 4. mája 2017
a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu okresného súdu
listom z 25. mája 2017.
4.1 Predseda okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom
konaní a podanej sťažnosti pripustil jej opodstatnenosť, k čomu uviedol:
„Dňa 9.11.2016 podal obhajca sťažovateľa JUDr. Ján Kic na tunajší súd sťažnosť
pre neodôvodnené prieťahy vo vzťahu k podanému dovolaniu obžalovaného zo dňa
18.5.2015. V tejto sťažnosti sa zákonný sudca JUDr. Ján Poprocký vyjadril dňa 15.11.2016,
kde uviedol, že predmetný spisový materiál už raz bol na Najvyššom súde SR a to z dôvodu
podania dovolania obhajcu sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty
vo výške 400,-EUR, ktoré bolo odmietnuté, pričom následne bol spis vrátený tunajšiemu
súdu za účelom meritórneho rozhodnutia vo veci samej. V tomto vyjadrení zákonný sudca
zdôrazňuje, že v súdnom spise 4T/75/2009 sa žiadne dovolanie obžalovaného nenachádza,
pričom z vyjadrenia obhajcu vyplýva, že toto omylom podal priamo na Najvyšší súd SR.
Zákonný sudca JUDr. Poprocký zdôraznil, že nemal vedomosť o žiadnom dovolaní
obžalovaného, pričom obhajca sťažovateľa JUDr. Kic na výzvu súdu zo dňa 19.9.2016
(čl.2652 spisu) doručil súdu kópiu predmetného dovolania dňa 26.9.2016.
Ako predseda súdu som vykonal šetrenia za účelom manipulácie zamestnancov súdu
s týmto dovolaním, pričom som zistil z písomnej evidencie podateľne tunajšieho súdu, že
toto bolo súdu doručené 9.6.2015, čo bolo riadne vyznačené v príslušnej evidencii súdnej
podateľne a vyplýva to aj z fotokópie poštovej doručenky, ktoré v prílohe prikladám.
Z vyjadrenia dotknutých zamestnancov súdu vyplynulo, že s predmetnou písomnosťou
neprišli do styku a teda následne ani ju nemohli predložiť príslušnému sudcovi na ďalší
procesný postup. Po zistení týchto skutočností súd okamžite vykonal úkony smerujúce
k urýchlenému predloženiu spisu dovolaciemu súdu v súlade s § 376 Tr. por. V prílohe Vám
prikladám vyjadrenie dotknutého sudcu ako aj príslušných zamestnancov súdu.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj s poukazom na obsah vykonaného
šetrenia som dospel k záveru, že zo strany tunajšieho súdu došlo k pochybeniu v súvislosti
s postúpením dovolania sťažovateľa na Najvyšší súd SR, pričom som už
vykonal príslušné opatrenia, aby v budúcnosti nemohlo dôjsť k podobnej situácii. Vec
budem naďalej sledovať z hľadiska správnosti a plynulosti postupu súdu.“
4.2 Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 25. mája 2017, ktorým reagoval
na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podstatnom uviedol:
,,Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/217/2017 zo dňa
4. mája 2017 uvádza chronologický prehľad úkonov, ktoré boli v trestnej veci ods.
urobené súdom prvého stupňa, hoci túto časť ústavnou sťažnosťou nenapáda. Týmto
spôsobom usiluje o odpútanie pozornosti ústavného súdu od podstaty ústavnej sťažnosti.
Vo výpočte úkonov účelovo pozabudol uviesť napr., že na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 17.2.2011 predseda senátu vyzval obž. , aby vymenil obhajcu (viď prílohu č. 1
a 2). Následne, dňa 29.7.2011 navštívila v Ústave pre výkon väzby v Košiciach
advokátka, ktorá sa predstavila, ako veľmi dobrá priateľka JUDr. Poprockého.
napriek tomu nesúhlasil, aby ho „priateľka“ Poprockého obhajovala.
Na odmietnutie jej ponuky obhajovať reagoval predseda senátu neoprávneným
(čl. 2453-4 súdneho spisu) ukladaním pokút splnomocnenému obhajcovi, ktorý sa bránil
proti pokutám zákonnými prostriedkami. To u JUDr. Poprockého vyvolalo antagonizmus
voči obž. a jeho obhajcovi. Táto časť súdneho konania nie je predmetom ústavnej
sťažnosti. Uvádzam to len pre informáciu, reagujúc na vyjadrenie okresného súdu
z 4.5.2017.
Predmetom ústavnej sťažnosti je nečinnosť okresného súdu v čase od 9.6.2015
doposiaľ. Sťažnosť pre neodôvodnené prieťahy okresný súd dňa 21.2.2017 zamietol ako nie
dôvodnú. Stanovisko okresného súdu z 4.5.2017 nie je úprimné, nebola tu žiadna snaha
dovolanie riadnym spôsobom vybaviť, ale naopak, bol tu úmysel dovolanie zamiesť pod
koberec. Nedozvedel som sa ani čo bolo urobené s kópiou dovolania. Tento môj názor
odôvodňuje skutočnosť, že súdny spis bol už uložený v archíve okresného súdu. Zistil som to
dňa 22.3.2017 pri nahliadnutí do súdneho spisu, v ktorom sa v tom čase dovolanie
postúpené najvyšším súdom nenachádzalo a nenachádzala sa tam ani kópia dovolania,
ktorú si odo mňa vyžiadal okresný súd.“
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá
je určená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,
ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03,
II.
6.1 Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že
sťažovateľ v zastúpení advokátom JUDr. Jánom Kicom podal 20. mája 2015 priamo
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009 z 26. septembra 2013. Najvyšší súd na dožiadanie
obhajcu sťažovateľa JUDr. Jána Kica mu listom zo 4. januára 2017 oznámil, že ním podané
dovolanie bolo 4. júna 2015 odstúpené okresnému súdu a tomuto súdu doručené
9. júna 2015 a dosiaľ nebolo najvyššiemu súdu predložené. Z písomnej výzvy okresného
súdu z 19. septembra 2016 obhajcovi sťažovateľa JUDr. Jánovi Kicovi vyplynulo, že
v spisovom materiáli okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009 sa sťažovateľom podané
dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009 z 26. septembra 2013 nenachádza.
Obhajca sťažovateľa JUDr. Ján Kic listom z 23. septembra 2016 doručil okresnému súdu
kópiu podaného dovolania z 18. mája 2015, ktoré bolo doručené 20. mája 2015 najvyššiemu
súdu.
6.2 Proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní sa sťažovateľ bránil aj
podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu, ktorý, tak ako to vyplýva z písomného
vyjadrenia z 9. decembra 2016, považoval sťažnosť za neopodstatnenú, a to s ohľadom aj na
to, že „... aj Váš postup pri podaní dovolania bol v rozpore s ust. § 370 ods. 3 Tr. por.,
z ktorého vyplýva, že dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak ste
teda dovolanie podali priamo Najvyššiemu súdu SR bez toho, aby tento predtým disponoval,
resp. si vyžiadal predmetný spis tunajšieho súdu, postupovali ste nesprávne a prevažne
z tohto dôvodu nemohol prvostupňový súd včas a účinne vykonať úkony súvisiace
s predložením predmetného spisu dovolaciemu súdu. Za daných okolností preto považujem
Vašu sťažnosť za nedôvodnú.“.
6.3 Z repliky sťažovateľa z 25. mája 2017 vyplýva, že „Predmetom ústavnej
sťažnosti je nečinnosť okresného súdu v čase od 9.6.2015 doposiaľ. Sťažnosť pre
neodôvodnené prieťahy okresný súd dňa 21.2.2017 zamietol ako nie dôvodnú. Stanovisko
okresného súdu z 4.5.2017 nie je úprimné, nebola tu žiadna snaha dovolanie riadnym
spôsobom vybaviť, ale naopak, bol tu úmysel dovolanie zamiesť pod koberec. Nedozvedel
som sa ani čo bolo urobené s kópiou dovolania. Tento môj názor odôvodňuje skutočnosť, že
súdny spis bol už uložený v archíve okresného súdu. Zistil som to dňa 22.3.2017 pri
nahliadnutí do súdneho spisu, v ktorom sa v tom čase dovolanie postúpené najvyšším súdom
nenachádzalo a nenachádzala sa tam ani kópia dovolania, ktorú si odo mňa vyžiadal
okresný súd.“.
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009
vo veci podaného dovolania smerujúceho proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009
z 26. septembra 2013. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48
ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania
a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho
predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(napr. PL. ÚS 25/01).
10. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04)
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
11.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom napadnutého
konania vedeného okresným súdom je sťažovateľom podané dovolanie smerujúce proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009 z 26. septembra 2013, ktorým okresný súd disponoval
už 9. júna 2015 a ktorého povinnosťou bolo iba/len spracovať podklady na jeho predloženie
na dovolací súd, ktorým je najvyšší súd. Z uvedeného pohľadu ide o bežný/štandardný, ba
až mechanický postup/činnosť súdu, výsledkom ktorého je len zabezpečenie kompletného
spisového materiálu spolu s ďalšími písomnými podkladmi, ktoré sa po podaní dovolania
zabezpečujú prvostupňovým súdom, a jeho predloženie spolu s podaným dovolaním
najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu.
11.2 Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd pri preskúmaní spisu nezistil podstatnú okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel
k zbytočným prieťahom v konaní. Okresným súdom vytýkaný postup sťažovateľa v rozpore
s § 370 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ Trestný poriadok“) nemá na postup okresného súdu žiadny vplyv, keďže tento
disponoval podaným dovolaním už 9. júna 2015 a jeho kópiou 26. septembra 2016, pričom,
ako to vyplýva z písomného vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 4. mája 2017,
do podania sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu zákonný sudca „... nemal
vedomosť o žiadnom dovolaní obžalovaného“. Je teda zrejmé, že sťažovateľ svojím
konaním nijako nespôsobil/nezavinil vzniknuté prieťahy v napadnutom konaní okresného
súdu, ale naopak, bol tým, ktorý sa aktívne domáhal ochrany svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dovolacom konaní.
11.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní
okresného súdu, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či
v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna
zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd už poukázal na to, že
povinnosťou prvostupňového súdu v napadnutom konaní bolo iba preskúmať náležitosti
podaného dovolania s cieľom odstrániť prekážky dovolacieho konania (ako napr. povinné
právne zastúpenie, ustanovenie obhajcu postupujúc podľa § 373 ods. 3 až 5 Trestného
poriadku), následne „mechanicky“ zabezpečiť príslušné písomné vyjadrenia k podanému
dovolaniu zo strany oprávnených osôb a v ostatnom jeho zaslanie spolu s príslušnými
písomnými podkladmi a celým spisovým materiálom najvyššiemu súdu ako súdu
dovolaciemu (§ 376 Trestného poriadku). Týchto „mechanických“ povinností sa okresný
súd však nezhostil, a to v dôsledku pravdepodobne straty alebo nesprávnej úradnej
manipulácie so sťažovateľom podaným dovolaním (priznanej aj zo strany predsedu
okresného súdu, pozn.), o ktorom sa okresný súd „dozvedel“ až v dôsledku ním podaných
písomných dopytov, následkom ktorých bola výzva okresného súdu obhajcovi sťažovateľa
z 19. septembra 2016 o zaslanie kópie podaného dovolania a jej doručenie okresnému súdu
26. septembra 2017. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v napadnutom konaní nekonal
o sťažovateľom podanom dovolaní od 9. júna 2015, keď mu bolo predmetné
podanie/dovolanie sťažovateľa doručené z najvyššieho súdu, do podania ústavnej sťažnosti
27. marca 2017. Naopak, postup okresného súdu v napadnutom konaní bol determinovaný
až ingerenciou ústavného súdu v predmetnej veci podmienenej podaním ústavnej sťažnosti
sťažovateľom, ktorý bol do toho času pasívny, a to po dobu 22 mesiacov.
12. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 75/2009 vo veci podaného dovolania
smerujúceho proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 13/2014 z 10. júna 2014 v spojení
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 75/2009 z 26. septembra 2013 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
13. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
vo veci bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ žiadal priznať primerané
finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva
v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
15. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku nečinnosti/úplnej pasivity okresného súdu
v napadnutom konaní po dobu 22 mesiacov, ako aj samotnú „mechanickú/čisto úradnú“
podstatu povinnosti okresného súdu (spočívajúcu v administratívnom spracovaní podaného
dovolania a jeho predložení najvyššiemu súdu) a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že ide o trestné konanie, v rámci ktorého sa primeraná lehota na konanie
v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je
s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03),
považoval ústavný súd priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde za spravodlivé. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017,
a to prevzatia a prípravy zastupovania a písomného podania sťažnosti ústavnému súdu.
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 1/6 z výpočtového základu zo sumy 884 €, čo
predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 147,33 € a 8,84 € režijný paušál,
v celkovej sume 312,34 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu v bode 4. Písomné vyjadrenie obhajcu z 25. mája 2017 (bod 4.2)
nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
17. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017