Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 470/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou,

Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016

osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, Floriánska 16, Košice,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola uznesením

Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Košice-Západ (ďalej len „miestne zastupiteľstvo“)

č. 313-22/045-2010 z 22. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 22. apríla 2010“) odvolaná

z funkcie miestnej kontrolórky. Žalobou podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) 12. mája 2010 sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala určenia, že jej

odvolanie z funkcie miestnej kontrolórky uznesením miestneho zastupiteľstva z 22. apríla

2010 je neplatné a že výpoveď daná sťažovateľke mestskou časťou Košice-Západ (ďalej aj

„zamestnávateľ“) 26. augusta 2010 je neplatná. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok zo 17. septembra 2010“) určil,

že odvolanie sťažovateľky z funkcie miestnej kontrolórky uznesením miestneho

zastupiteľstva z 22. apríla 2010 je neplatné a žalobu v časti určenia, že výpoveď daná

sťažovateľke zamestnávateľom 26. augusta 2010 je neplatná, vylúčil na samostatné konanie.

Rozsudok okresného súdu zo 17. septembra 2010, proti ktorému nebol podaný riadny

opravný prostriedok, nadobudol právoplatnosť 18. októbra 2010.

Na základe podnetu mestskej časti Košice-Západ generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti rozsudku okresného súdu

zo 17. septembra 2010 mimoriadne dovolanie, v dôsledku ktorého najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. novembra 2012“)

dovolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že odvolanie

sťažovateľky z funkcie miestnej kontrolórky mestskej časti Košice-Západ je neplatné, zrušil

a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

V uznesení z 28. novembra 2012 najvyšší súd dospel k záveru o existencii vady

vyplývajúcej z v tom čase platného a účinného § 237 písm. g) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený.

Najvyšší súd tento záver odôvodňoval tým, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala

v konaní pred okresným súdom preskúmania uznesenia miestneho zastupiteľstva z 22.

apríla 2010, pričom preskúmanie tohto uznesenia bolo prípustné len v konaní podľa § 250zf

ods. 1 , ktoré patrí do vecnej príslušnosti krajského súdu.

Okresný súd po vrátení veci uznesením sp. zn. z 18. marca 2013

vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a vec postúpil na prerokovanie Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súdu vecne príslušnému na konanie vo veci

sťažovateľky. Krajský súd následne uznesením sp. zn. zo 4. júna 2014 (ďalej

len „uznesenie zo 4. júna 2014“) konanie zastavil, keďže dospel k záveru, že v konaní podľa

sťažovateľka nie je aktívne procesne legitimovaná, keďže aktívne

procesne legitimovaným je prokurátor po neúspešnom proteste podanom proti príslušnému

uzneseniu miestneho zastupiteľstva. Na základe odvolania bolo uznesenie krajského súdu

zo 4. júna 2014 potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje:

„Zásah do právoplatne skončenej veci na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora podaného v prospech žalovaného a/ bez využitia opravných

prostriedkov samotným žalovaným a b/ bez toho, že by v danom prípade išlo

o fundamentálne pochybenia v rozsudku napadnutého mimoriadnym dovolaním /ktoré

jedine by mohli odôvodňovať mimoriadny prieskum právoplatne skončenej veci a zrušenie

právoplatného rozsudku po dvoch rokoch od jeho právoplatnosti/, bol v rozpore s právom

sťažovateľky na spravodlivé konanie tak, ako to už opakovane vyslovil Európsky súd pre

ľudské práva ako aj ústavný súd. Sťažovateľka má za to, že ak prvotný zásah do právoplatne

ukončenej veci bol rozporný s jej právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces

aj následný postup všeobecných súdov vrátane napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

je pokračovaním porušovania označených práv sťažovateľky.“

Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu zo 4. júna 2014 poukázala

na špecifickosť uznesenia miestneho zastupiteľstva z 22. apríla 2010 spočívajúcu v naplnení

podmienky pre možné uplatnenie výpovedného dôvodu zamestnávateľom a zdôrazňuje,

že z uvedeného dôvodu je spôsobilé zasiahnuť do pracovnoprávneho vzťahu medzi ňou

a zamestnávateľom. Práve „uvedená individuálnosť správneho aktu zakladá možnosť

navrhovateľky brániť sa – určením neplatnosti jej odvolania, opak by bol popretím

demokratických princípov právneho štátu“. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka

zastáva názor, že bola daná právomoc všeobecného súdu jej vec riadne prerokovať, pričom

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže sa s argumentáciou sťažovateľky

vôbec nevysporiadal.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd uplatnil taký výklad a aplikáciu zákona,

ktoré vylučujú možnosť fyzickej osoby domáhať sa ochrany svojich práv pred nezávislým

súdom. Podľa sťažovateľky nie je akceptovateľné, aby „všeobecný súd striktným

a nekoncepčným výkladom právnej úpravy /v danom prípade existujúcej špeciálnej úpravy

o práve prokurátora domáhať sa po neúspešnom proteste zrušenia uznesení zastupiteľstiev

územnej samosprávy/ vytvorí stav, podľa ktorého by malo byť vo výlučnej pôsobnosti

tretieho subjektu – prokurátora a závislé výlučne od záverov a názorov tohto tretieho

subjektu posúdenie či došlo k porušeniu individuálnych práv fyzickej osoby, bez právnej

možnosti tejto osoby sa domáhať ochrany svojich práv voči ich porušovateľovi.“.

Výklad realizovaný najvyšším súdom podľa sťažovateľky nereflektuje závery

už judikované ústavným súdom (), podľa ktorých ak sa uznesenie obecného,

príp. miestneho zastupiteľstva môže priamo dotknúť individuálnych práv konkrétnych osôb

(ako to je aj v prípade sťažovateľky), musí byť daná možnosť prieskumu porušenia

individuálnych práv v rámci správneho súdnictva v súlade s nezávisle

od konania podľa , v ktorom je aktívne legitimovaný len prokurátor.

Sťažovateľka zároveň poukazuje aj na novú právnu úpravu, ktorá prijatím Správneho

súdneho poriadku umožnila v rámci osobitného konania preskúmanie zániku funkcie

hlavného kontrolóra, v rámci ktorého je aktívna procesná legitimácia daná dotknutej osobe,

teda osobe vykonávajúcej funkciu hlavného kontrolóra.

Podľa názoru sťažovateľky táto zmena právnej úpravy v spojení s dôvodovou

správou k nej len potvrdzujú, že „všeobecné súdy v otázkach riešených aj v predmetnej veci

nevylučovali a priori svoju právomoc poskytnúť ochranu kontrolórom orgánov územnej

samosprávy, ktorých individuálne práva boli dotknuté účinkami rozhodnutí zastupiteľstiev

územnej samosprávy v súdnom konaní“.

Právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, de facto a de iure vylúčili možnosť

sťažovateľky domáhať sa súdnej ochrany proti porušovaniu práv sťažovateľky, ku ktorému

došlo jej odvolaním z funkcie kontrolórky, a to bez splnenia hmotnoprávnych predpokladov

na takéto odvolanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej práv podľa

a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu, sťažovateľke

prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a zároveň najvyššiemu súdu uloží

povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 363,79 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka (v podstatnom) argumentuje, že najvyšší súd ju napadnutým uznesením

vylúčil z možnosti domáhať sa ochrany porušenia svojich práv, keď ako vecne správne

potvrdil uznesenie krajského súdu zo 4. júna 2014, ktorým bolo konanie vo veci „určenia

neplatnosti jej odvolania z funkcie miestnej kontrolórky uznesením miestneho zastupiteľstva

z 22. apríla 2010“ zastavené podľa .

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že už prvotný zásah do právoplatne skončenej veci

(uznesenie najvyššieho súdu z 28. novembra 2012 vydané v konaní o mimoriadnom

dovolaní) bol rozporný s jej právami zaručenými a dohovorom, takže aj následný

postup vo veci konajúcich súdov a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú len

pokračovaním porušovania označených práv sťažovateľky (ďalej len „prvá námietka“).

Sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej zásadnou

námietkou, podľa ktorej predmetné uznesenie miestneho zastupiteľstva je spôsobilé

zasiahnuť do pracovnoprávneho vzťahu medzi ňou a zamestnávateľom, pričom uvedená

„individuálnosť správneho aktu“ zakladá oprávnenie sťažovateľky brániť sa proti

neplatnosti odvolania z funkcie hlavnej kontrolórky. Z uvedeného dôvodu je napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd interpretoval a aplikoval zákon spôsobom

vylučujúcim možnosť fyzickej osoby domáhať sa ochrany svojich práv pred nezávislým

súdom, keďže nie je akceptovateľné, aby posúdenie toho, či došlo k porušeniu

individuálnych práv fyzickej osoby (sťažovateľky), bolo vo výlučnej pôsobnosti prokurátora

a závislé výlučne od jeho názorov. Uvedené je podľa názoru sťažovateľky zároveň

v rozpore so závermi vyslovenými ústavným súdom vo veci sp. zn. (ďalej

len „tretia námietka“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m.

), čo umožňuje posudzovať ich namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom

zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd poukazuje v súvislosti s námietkami sťažovateľky, ktorými spochybňuje

ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, na tú časť svojej

konštantnej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej

stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ).

Ešte pred preskúmaním ústavnej udržateľnosti odôvodnenia samotného napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa k prvej

námietke sťažovateľky, ktorá je podľa jeho názoru zjavne nespôsobilá odôvodniť záver

o porušení jej práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na , podľa ktorého je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci

predmet konania pred ústavným súdom tvorí rozhodovanie o porušení sťažovateľkou

označených práv zaručených a dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Takto vymedzený predmet konania nemožno z hľadiska

požadovanej ústavnej ochrany rozšíriť len na základe odôvodnenia sťažnosti.

V okolnostiach posudzovanej veci nemožno predmet konania len na základe odôvodnenia

sťažnosti rozšíriť aj o rozhodovanie o namietanom porušení práv zaručených

a dohovorom uznesením najvyššieho súdu z 28. novembra 2012 vydaným v konaní

o mimoriadnom dovolaní.

Keďže ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci, v súlade s § 20

ods. 4 nemôže preskúmavať ústavnú udržateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu z 28. novembra 2012, a teda posúdiť, či k „prvotnému zásahu

do právoplatne skončenej veci“ v rámci konania o mimoriadnom dovolaní došlo, potom ani

nadväzujúca argumentácia sťažovateľky o tom, že na tomto základe je aj následne vydané

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavne neudržateľné, nie je zjavne spôsobilá

odôvodniť záver o porušení práv zaručených a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Druhá a tretia námietka sťažovateľky na seba vecne nadväzujú, preto ich ústavný súd

preskúmal spoločne. Sťažovateľka nimi argumentuje, že najvyšší súd sa s jej zásadnou

námietkou, podľa ktorej predmetné uznesenie miestneho zastupiteľstva je spôsobilé

zasiahnuť do pracovnoprávneho vzťahu medzi ňou a zamestnávateľom, a preto jej musí byť

daná možnosť sa proti takémuto správnemu aktu o odvolaní z funkcie hlavnej kontrolórky

brániť, nevysporiadal vzhľadom na to, že výklad a aplikácia zákona najvyšším súdom boli

realizované spôsobom vylučujúcim možnosť fyzickej osoby domáhať sa ochrany svojich

práv pred nezávislým súdom, pričom nie je akceptovateľné, aby posúdenie toho, či došlo

k porušeniu individuálnych práv fyzickej osoby (sťažovateľky), bolo vo výlučnej

pôsobnosti prokurátora a závislé výlučne od jeho názorov.

Vo vzťahu k druhej a tretej námietke, rešpektujúc rámce svojej ustálenej judikatúry,

ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorej sa predovšetkým uvádza:

„Do tzv. verejného (správneho) súdnictva patria podľa siedmej hlavy piatej časti

aj konania o nezákonnosti a zrušení uznesení zastupiteľstiev orgánov územnej

samosprávy. Účelom konania v týchto veciach je preskúmanie zákonnosti uznesení

obecných zastupiteľstiev, miestnych zastupiteľstiev, mestských zastupiteľstiev alebo

uznesení zastupiteľstva vyššieho územného celku. Konanie sa začína len na návrh. Procesne

oprávneným na podanie návrhu je prokurátor, ktorého protestu sa nevyhovelo zrušením

napadnutého uznesenia zastupiteľstva. Účastníkmi konania sú obec, mesto, mestská časť

alebo vyšší územný celok a prokurátor. Prípustnosť návrhu v týchto veciach teda

podmieňuje neúspešnosť protestu prokurátora podľa a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Z uvedeného nesporne vyplýva, že na to, aby

súd mohol preskúmať zákonnosť uznesenia miestneho zastupiteľstva, musí byť na súde

podaný kvalifikovaný návrh, pričom na jeho podanie je oprávnený len prokurátor, iná

osoba (teda ani navrhovateľka) nie je aktívne procesne legitimovaná na podanie návrhu.

Pokiaľ sa navrhovateľka snaží argumentovať tým, že sa nedomáha preskúmania

zákonnosti uznesenia miestneho zastupiteľstva, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza...,

že každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Navrhovateľka sa pôvodným návrhom na Okresnom súde Košice II domáhala vyslovenia

neplatnosti uznesenia Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Košice – západ č. 313-22/04-

2010 zo dňa 22. apríla 2010, ktoré sa uznieslo na jej odvolaní z funkcie miestnej

kontrolórky. O odvolaní navrhovateľky rozhodlo miestne zastupiteľstvo pri realizovaní

svojich právomocí zverených mu zákonom, tak ako to vyplýva z § 11 ods. 4 písm. j/ a § 18a

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Občiansky súdny

poriadok zveruje súdu právomoc prejednať takéto uznesenie a podmienky na jeho

prejednanie konkrétne upravuje v § 250zf. Je nepochybné, že cieľom návrhu navrhovateľky

je zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o jej odvolaní a to nie je možné zákonnou

cestou v konaní pred súdom dosiahnuť inak ako postupom podľa Keďže toto

ustanovenie výslovne upravuje podmienky preskúmania zákonnosti uznesení zastupiteľstiev

orgánov územnej samosprávy súdom, nemožno ho ignorovať ani obchádzať a súd musí

podľa neho postupovať. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že krajský súd rozhodol v súlade

so zákonom, keď konanie zastavil z dôvodu, že navrhovateľka nie je aktívne procesne

legitimovaná na podanie návrhu...“

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie,

to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí

dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie

je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie ().

Citované odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu reflektuje

v súvislosti s právnou klasifikáciou podania na všeobecný súd právnu úpravu obsiahnutú

v , podľa ktorej sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je

nesprávne označený. Ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť

podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby v čase urobenia

tohto úkonu (k tomu pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010).

Pokiaľ najvyšší súd vychádzal z premisy, podľa ktorej sa sťažovateľka svojím

návrhom domáhala v konečnom dôsledku zrušenia uznesenia miestneho zastupiteľstva

z 22. apríla 2010, ktorým bola ako miestna kontrolórka odvolaná z funkcie, potom je jeho

záver o tom, že preskúmať zákonnosť uznesenia miestneho zastupiteľstva a následne zrušiť

takéto uznesenie možno len v rámci osobitného konania upraveného v , ústavne

udržateľný. Ústavne akceptovateľný je preto aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

sťažovateľke chýbala vo veci aktívna procesná legitimácia, v dôsledku čoho bolo namieste

konanie zastaviť.

Sťažovateľka argumentuje ďalej aj uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 10. septembra 2014, v ktorom však ústavný súd dospel, obdobne ako vo veci

sťažovateľky, k záveru o ústavnej udržateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bolo

konanie iniciované sťažovateľom podľa tretej hlavy V. časti

zastavené pre nedostatok aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa. V danom prípade

sťažovateľ napadol uznesenie obecného zastupiteľstva obce „o neschválení žiadosti

sťažovateľa na obsadenie funkcie hlavného kontrolóra“, ktoré však nebolo možné

považovať za rozhodnutie vydané v správnom konaní, ktoré by bolo možné preskúmať

v konaní o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy V. časti

(tak ako sa tohto domáhal sťažovateľ). V sťažovateľovej veci konajúce súdy dospeli

k záveru, že predmetné uznesenie obecného zastupiteľstva by bolo možné podrobiť testu

zákonnosti, a tak dosiahnuť jeho prípadné zrušenie (keďže toho sa domáhal sťažovateľ,

pozn.), iba v konaní podľa , t. j. v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesení

obecného zastupiteľstva, ktorého iniciátorom podľa odseku 1 označeného ustanovenia môže

byť iba prokurátor po tom, ako by obecné zastupiteľstvo nevyhovelo jeho protestu.

Už len pre úplnosť ústavný súd poukazuje na závery najvyššieho súdu v obdobnej

veci, v ktorej najvyšší súd riešil zásadnú právnu otázku, a síce, či je právne prípustné

uznesenie obecného zastupiteľstva preskúmavať i vo všeobecnom právnom režime žalôb

podľa a nasl. pri súčasnej existencii osobitného právneho režimu pre uznesenia

obecného zastupiteľstva podľa . Podľa záverov najvyššieho súdu

ak uznesenia obecného zastupiteľstva a ďalšie zákonodarca osobitne upravil, a teda vyňal

zo všeobecného právneho režimu správnych žalôb podľa , tak súčasne nie

je prípustné právny režim žalôb (ten, z ktorého boli vyňaté) na tieto konania uplatňovať

ako subsidiárny (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2014).

Sťažovateľka poukazuje aj na novú právnu úpravu

(osobitné konanie o preskúmaní zániku funkcie hlavného kontrolóra podľa § 337 až § 347)

a zároveň na aktívnu vecnú legitimáciu dotknutej osoby ‒vykonávajúcej funkciu hlavného

kontrolóra, z ktorej vyvodzuje (prihliadajúc na osobitnú časť dôvodovej správy k návrhu

) záver, že cieľom zmeny právnej úpravy bolo odstrániť

nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov súvisiacej s prieskumom odvolaní kontrolórov

z funkcie vo vzťahu k otázke, či sa tento prieskum má realizovať v civilnom konaní alebo

v konaní v rámci správneho súdnictva. S touto časťou argumentácie sťažovateľky

sa ústavný súd stotožňuje, t. j. taktiež zastáva názor, že cieľom novej právnej úpravy

obsiahnutej v bolo priznať v konaní o preskúmaní zániku

funkcie hlavného kontrolóra aktívnu vecnú legitimáciu aj dotknutej osobe – teda osobe,

ktorá funkciu hlavného kontrolóra vykonávala. Táto skutočnosť (aj keď ju možno

považovať za reakciu na doterajší nedokonalý stav v ochrane statusu hlavného kontrolóra)

však sama osebe nemôže vytvoriť právny základ na to, aby ústavný súd sťažnosti

sťažovateľky vyhovel.

Inou otázkou by bolo prípadné posúdenie súladu právnej úpravy obsiahnutej

v zakladajúcej aktívnu vecnú legitimáciu výhradne prokurátorovi (a nie

osobe, ktorej sa odvolanie z funkcie hlavného kontrolóra týka) s , konkrétne

predovšetkým so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Posúdenie tejto otázky však nemôže byť predmetom preskúmavania v konaní o sťažnosti

podľa , ale len predmetom preskúmania v konaní o súlade právnych

predpisov podľa , ktoré ústavný súd nemôže vykonať v rámci konania

o sťažnosti sťažovateľky.

Rovnako ústavný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľky týkajúcu

sa rozdielnej rozhodovacej činnosti súdov pri preskúmavaní odvolaní hlavných kontrolórov

z funkcie. V tejto súvislosti je však ústavný súd taktiež nútený poukázať na svoju ustálenú

judikatúru, prostredníctvom ktorej opakovane zdôrazňuje, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí

najvyššiemu súdu (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vyslovený právny názor

najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia je dostatočne zrozumiteľný

a odôvodnený, nemožno ho považovať za svojvoľný, resp. arbitrárny, a preto je z ústavného

hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká

príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia

a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017