Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 165/08
PDF · 311.68 KB
No categories available
IV. ÚS 165/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B., zastúpenej
advokátkou JUDr. N. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2007 v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cob 238/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod č. k. 2 Obdo 12/2007-223 z 23. januára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2008
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. N. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob
238/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod č. k. 2 Obdo 12/2007-223. Predmetným rozsudkom najvyšší súd
rozhodol vo veci tak, že zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu
zo 6. decembra 2006 č. k. 3 Cob 238/2006-196.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., orientačné číslo,
postavenej na pozemku parc. č. 3914/64, katastrálne územie R., obec B., okres B., ktoré
nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988.
(...)
Následne došlo na základe zák. č. 92/1991 Zb. k privatizácii majetku právneho
predchodcu sťažovateľa – štátneho podniku S.. Rozhodnutím Ministerstva pre správu
a privatizáciu národného majetku SR č. 451/1992 zo dňa 11. 4. 1992 bol schválený
privatizačný projekt reg. č. 450, podľa ktorého do privatizácie vstúpil celý majetok š. p. S.
a časť majetku š. p. B. Rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 40/1992 zo dňa 11. 4. 1992
bol ku dňu 30. 4. 1992 zrušený š. p. S. bez likvidácie a vyčlenená časť majetku z š. p. B.
Fond národného majetku SR založil ku dňu 1. 5. 1992 akciovú spoločnosť S., a. s., ktorá na
základe vyššie uvedených rozhodnutí prebrala všetok majetok práva a záväzky š. p. S. a časť
majetku š. p. B. podľa privatizačného projektu a delimitačného protokolu. Predmetná
nehnuteľnosť je uvedená v súpise nehnuteľností vkladaných do novej akciovej spoločnosti S.
pod položkou č. 568 ako Obchodný ubytovací dom – J. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ
nadobudol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti privatizáciou.
Dňa 11. 9. 1996 bol na majetok právneho predchodcu žalobcu š. p. P. uznesením KS
v Bratislave č. 38 K 96/1996 vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty... sa listom zo
dňa 15. 11. 1996 obrátil na sťažovateľa so žiadosťou o vysporiadanie vlastníckych vzťahov,
resp. spoluinvestorského podielu vo výške 4 682 755.- Sk.
Dňa 20. 2. 1997 podal JUDr. M. Š. ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., š. p.
žalobu na určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú označil ako Obchodný
a bytový dom pri n. p. S., ktorý leží na parc. č. 3914/18, zastavanej ploche o výmere 1715
2
mk. ú. R. a súčasne žiadal o vydanie predbežného opatrenia, ktorým súd zakáže
žalovanému – sťažovateľovi predať, majetkovo zaťažiť alebo prestavovať predmetnú
nehnuteľnosť.
Okresný súd Bratislava II vydal dňa 17. 3. 1997 pod sp. zn. 26 Cb 85/97 predbežné
opatrenie v súlade so žalobou, ktorým zakázal žalovanému – sťažovateľovi predmetnú
nehnuteľnosť predať, majetkovo zaťažiť alebo prestavovať. Krajský súd v Bratislave
uznesením 43 Cob 157/97 zo dňa 30. 1. 1998 toto predbežné opatrenie potvrdil.
(...)
Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 26 Cb 148/98 zo dňa 14. 3. 2002 žalobu
zamietol, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného – sťažovateľa,
pretože žalovaný – sťažovateľ nie je vlastníkom nehnuteľnosti na parc. č. 3914/18, ktorú
označil žalobca ako predmet sporu. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave
uznesením sp. zn. 13 Cob 25/2004 zo dňa 29. 4. 2004 rozsudok prvostupňového súdu zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia – nedoručenia predvolania
na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu.
Na novom pojednávaní dňa 21. 3. 2006 Okresný súd Bratislava II uznesením
zamietol návrh žalobcu zo dňa 21. 1. 2005 na zmenu petitu návrhu, v ktorom žalobca zmenil
predmet žaloby a žiadal, aby súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
Obchodný bytový dom – J., postavený na pozemku parc. č. 3914/64, zapísaný na LV č. 988,
2
k. ú. R. v celkovej ploche 530 ms uvedením rozpisu jednotlivých plôch.
Súčasne Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 21. 3. 2006 vyhlásil rozsudok,
ktorým zamietol žalobu spoločnosti M., s. r. o. S., ktorou sa žalobca domáhal určenia
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti – obchodný a bytový dom pri š. p. S. B.,
2
ležiaci na parc. č. 3914/18 zastavanej ploche o výmere 1715 m, k. ú. R., z toho časť
22
predajnej plochy P. s rozlohou 108 m, predanej plochy M. s rozlohou 125 m, skladovej
22
plochy P. s rozlohou 48 m, skladovej plochy M. s rozlohou 129 m, ostatnej plochy P.
22
s rozlohou 50 m, ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m.
Svoje rozhodnutie Okresný súd Bratislava II odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal
základnú podmienku vlastníckej žaloby, a to vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pretože
v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 1. 1999, na ktorú sa žalobca odvolával,
táto pohľadávka nebola individualizovaná a žalobca teda nepreukázal jej existenciu.
Ďalej poukázal na to, že hospodárska zmluva zo dňa 20. 9. 1997 o združení finančných
prostriedkov na výstavbou obchodného a bytového domu, vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti
nerieši.
Dňa 20. 6. 2005 podal žalobca proti rozsudku odvolanie.
K odvolaniu sa sťažovateľ – žalovaný vyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu dňa
6. 12. 2006, kde predložil písomné vyjadrenie s odôvodnením, že mu odvolanie nebolo
doručené, a preto sa k nemu vyjadruje až na pojednávaní. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ –
žalovaný vyvrátil všetky dôvody odvolania. Namietal, že napadnutým rozsudkom nebol
zamietnutý žalobný návrh v takej podobe ako ho uvádza žalobca v odvolaní, pretože zmenu
petitu v predmete žaloby na Obchodný ubytovací dom – J. na parc. č. 3914/64,
prvostupňový súd nepripustil. Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd
nekonal v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení
KS Bratislava sp. zn. Cob 135/01 zo dňa 26. 9. 2001, pretože singulárnu sukcesiu na strane
žalobcu zobral na vedomie a ďalej konal už len s novým účastníkom M., s. r. o. S. Žiaden
iný právny názor na zmluvu o postúpení pohľadávok odvolací súd v cit. Uznesení nevyslovil.
(...)
Dňa 6. 12. 2006 Krajský súd v Bratislave na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým
zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26 Cb 148/98 zo dňa 21. 3. 2006 tak,
že určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nebytových priestorov predajnej plochy P.
22
s rozlohou 108 m, predajnej plochy M. s rozlohou 125 m, skladovej plochy P.- s rozlohou
222
48 m, skladovej plochy M. s rozlohou 129 m, ostatnej plochy P. s rozlohou 50 ma
22
ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m, v celkovej podlahovej ploche 530 mnachádzajúcich
sa na prízemí nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., v B., označený ako stavba, zapísaný
na parc. č. 3914/64, v katastri nehnuteľnosti pre obec B., kat. územie R. na LV č. 988
a spoluvlastníkom podielu k spoločným častiam priestorov v pomere 5,21 %. Zároveň
Krajský súd v Bratislave zaviazal sťažovateľa – žalovaného k úhrade trov oboch konaní
vo výške 402 831.- Sk.
(...)
Dňa 8. 2. 2007 podal sťažovateľ – žalovaný proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 6. 12. 2006 sp. zn. 3 Cob 238/2006-196 dovolanie, kde namietal,
že odvolací súd v rozpore s ust. § 211 O. s. p. nedoručil odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvého stupňa žalovanému, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom.
Na tomto procesnom pochybení súdu nič nemení ani fakt, že žalovaný sa po doručení
predvolania na pojednávanie oboznámil s obsahom odvolania nahliadnutím do spisu
vyjadril sa k nemu. V dôsledku nedoručenia odvolania súdom, však žalovaný nemal
dostatočný priestor na prípravu a zadováženie príp. navrhnutia ďalších dôkazov, a to tým
skôr, že v petite odvolania žalobca žiadal niečo iné ako v petite žaloby. Týmto postupom
súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada
dvojinštančnosti súdneho konania, čo sú také vady konania, ktoré samy o sebe sú dôvodom
na zrušenie rozhodnutia.
Ďalej sťažovateľ – žalovaný namietal, že odvolací súd rozhodol bez toho, že by
najprv rozhodol o pripustení zmeny návrhu v zmysle ustanovenia § 95 ods. 1 O. s. p. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že neide o zmenu návrhu, ale iba o upresnenie, resp. upravenie
žalobného petitu v zmysle § 41 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľ – žalovaný namietol, že takéto
právne posúdenie je v rozpore s platnou úpravou, pretože označenie parcelného čísla je
základným znakom pre identifikáciu nehnuteľnosti. Preto zmena čísla parcely znamená
úplnú zmenu pozemku, zmenu predmetu sporu a teda aj zmenu návrhu.
Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že žalobný návrh bol od samého počiatku
zmätočný, pretože na parc. č. 3014/18, k. ú. R. sa žiaden obchodný bytový dom nenachádza
a žalovaný bol a je iba vlastníkom pozemku – parc. č. 3914/18, ale nie stavby na tomto
pozemku. Od počiatku preto nebola daná pasívna legitimácia žalovaného. Obchodný bytový
dom – J. je postavený na parc. č. 3914/64, pričom sťažovateľ – žalovaný je vlastníkom
stavby aj pozemku a obidve nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988, k. ú. R.
Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že odvolací súd z vykonaného dokazovania
vyvodil nesprávne skutkové zistenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
uviedol, že „žalovaný až po podaní žalobného návrhu na určenie vlastníctva si dal
vypracovať nové geometrické plány, v ktorých boli nové parcelné čísla. Až na základe toho
pôvodná parcela 3914/18, na ktorej sa nachádzala predmetná nehnuteľnosť bola
prečíslovaná na parcelu č. 3914/64 a z toho dôvodu žalobca upresnil petit.“ Toto zistenie
Krajského súdu v Bratislave nezodpovedá vykonaným dôkazom, pretože geometrický plán
na parc. č. 3914/64 bol vyhotovený dňa 21. 4. 1988 pod č. 243-237-089-88 a žiadosť
o zápis do evidencie nehnuteľností bola dňa 6. 1. 1989, čiže osem rokov pred podaním
žaloby (20. 2. 1997). Pritom parc. č. 3914/18 existovala už v čase vypracovania
geometrického plánu na parc. č. 3914/64 a naďalej existuje, a k žiadnemu prečíslovaniu
parciel nedošlo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v žiadnom prípade nemohol nedostatok
žaloby v označení parcelného čísla odstrániť iba „úpravou“ žalobného návrhu, ale išlo
o zmenu návrhu, o ktorej mal súd rozhodnúť. Prvostupňový súd preto postupovval správne,
keď o zmene návrhu na pojednávaní rozhodol tak, že zmenu návrhu nepripustil.
Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že nezodpovedá skutočnosti a dôkazom
skutkové zistenie súdu, že „ku dňu vykonania vkladu vlastníckeho práva do katastra
v prospech žalovaného, sporný majetok už bol súčasťou majetku patriaceho do konkurznej
podstaty a právo disponovať s ním prešlo na správcu konkurznej podstaty. Podľa výpisu
z katastra nehnuteľností LV č. 988 ako titul nadobudnutia vlastníctva v prospech
žalovaného je uvedené, že titulom nadobudnutia je Žiadosť o zákres GP zo 14. 11. 1997
a žiadosť o zápis (l. č. 158)“.
Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že obchodný ubytovací dom nemohol byť platne
zahrnutý do konkurznej podstaty, keďže žalobca ešte ani v čase podania žaloby 20. 2. 1997
(konkurz vyhlásený 11. 9. 1996) nevedel, resp. si nezistil, že táto nehnuteľnosť sa nachádza
na parc. č. 3914/64, ale ju označil ako nehnuteľnosť na parcele č. 3914/18. Sťažovateľ –
žalovaný k takto označenej nehnuteľnosti nemal vlastnícke právo, a preto ani nemal
legitimáciu na podávanie incidenčnej žaloby a navyše o zahrnutí spornej nehnuteľnosti
do konkurznej podstaty nevedel. Žalobca nepreukázal akú nehnuteľnosť zahrnul
do konkurznej podstaty a nepreukázal, že informoval sťažovateľa – žalovaného o tomto
úkone.
Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že dôkaz, ktorý predložil žalobca na č. l. 158,
a o ktorý odvolací súd oprel svoje rozhodnutie, nie je vierohodným dokladom, pretože ide
iba o informatívny výpis z katastra nehnuteľností a tento nie je úplný. Výpis má mať
14 strán a predložených bolo iba 11 strán, takže vôbec nebolo preukázané, ktorých
nehnuteľností sa týka súdom citovaný titul nadobudnutia. Keďže geometrický plán
na pozemok pod spornou nehnuteľnosťou parc. č. 3914/64 bol vyhotovený už dňa 21. 4.
1988 a žiadosť o zápis bola dňa 6. 1. 1989, nemohla byť titulom o zápis žiadosť o zákres
GPa zápis zo dňa 14. 11. 1997. Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že žalobca nemohol
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti obchodný ubytovací dom – J. ani zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 1. 1999 uzavretou so správcom konkurznej podstaty,
keďže aj tu bola predmetná nehnuteľnosť označená ako „polyfunkčný objekt na parc.
č. 3914/18“. Napadnutý rozsudok preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,
keďže odvolací súd svoje rozhodnutie právne zdôvodňuje tým, že žalobca vlastníctvo
nadobudol na základe zákona o konkurze a vyrovnaní kúpou od správcu konkurznej
podstaty.
Sťažovateľ – žalovaný napokon namietal nesprávne právne posúdenie nadobudnutia
vlastníctva nehnuteľnosti obchodný ubytovací dom – J. na parc. č. 3914/64 žalovaným, a to
ako v súvislosti so zmluvou o združení finančných prostriedkov, ktorá neriešila otázku
vlastníctva, tak aj v súvislosti s privatizáciou, keďže sporná nehnuteľnosť bola zapísaná
v zozname majetku zahrnutom do privatizačného projektu. Preto skutkové zistenie
odvolacieho súdu, že žalovaný nenadobudol vlastníctvo k obchodnému ubytovaciemu domu
– J. privatizáciou, ktoré tvorí základ rozhodnutia, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Na tejto skutočnosti nič nemení ani „potvrdenie FNM SR zo dňa 8. 2. 2006“, podľa ktorého
má byť v privatizačnom projekte zaradený iba pozemok pod budovou obchodný ubytovací
dom – J., pretože toto „potvrdenie“ je v priamom rozpore s pripojeným zoznamom
nehnuteľností. V tomto zozname je pod poradovým číslom 568 výslovne uvedený nielen
pozemok parc. č. 3914/64, ale aj stavba Obch. ubyt. dom – J., súp. č. 961. Na tento rozpor
a nevierohodnosť tohto potvrdenia – dôkazu predloženého žalobcom, sťažovateľ – žalovaný
upozornil súd v písomnom vyjadrení aj ústne do zápisnice na pojednávaní. Odvolací súd sa
však vôbec touto námietkou nezaoberal a neskúmal ďalej pravdivosť potvrdenia FNM SR.
Odvolací súd sa úplne a bezo zvyšku stotožnil s tvrdeniami žalobcu, aj keď tieto
nezodpovedajú skutočnosti a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Sťažovateľ – žalovaný ďalej k dovolaniu priložil list FNM SR zo dňa 5. 2. 2007,
ktorým mu FNM SR na jeho žiadosť oznámil, že Obchodno-ubytovací dom J. súp. č. 961 sa
nachádza v majetku akciovej spoločnosti S.. Súčasne sťažovateľ – žalovaný priložil aj
doklady z FNM SR, a to prvú stranu notárskej zápisnice č. N 282/92, Nz 267/92 zo dňa
24. 4. 1992 o založení akciovej spoločnosti S. a špecifikáciu nehnuteľností kat. územie R,,
kde pod poradovým číslom 568 je uvedená sporná nehnuteľnosť. Na základe uvedeného
sťažovateľ – žalovaný navrhol, aby dovolací súd v zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p.
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.»
Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti cituje z priloženého rozsudku najvyššieho súdu
č. k. 2 Obdo 12/2007-223 z 23. januára 2008, ktorým tento súd ako súd dovolací zamietol
jej dovolanie. Navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 238/2006 zo dňa 6. 12 2006 a konaním,
ktoré mu predchádzalo a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Obdo 12/2007 zo dňa 23. 1.
2008 porušili právo sťažovateľa S., a. s. B. na vlastnícke právo a na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 238/2006 zo dňa 6. 12. 2006,
ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26 Cb/148/98 zo dňa
21. 3. 2006 a rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 12/2007 zo dňa 23. 1. 2008 sa zrušujú a vec sa
vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk
(slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. N. Kl. sa priznáva náhrada trov právneho
zastúpenia v sume 11 908,- Sk (slovom jedenásťtisíc deväťstoosem slovenských korún),
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť JUDr. N. K., Advokátska kancelária B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2006 vo veci vedenej
pod sp. zn. 3 Cob 238/2006.
Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
právomoc ústavného súdu nastupuje subsidiárne až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 236/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba
alebo právnická osoba namietajúca porušenie svojho základného práva musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci , ktorý predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 174/04,
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ... f) účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd
(čl. 127 ods. 1 ústavy), a to iný súd ako odvolací súd, ktorý je oprávnený a povinný
rozhodovať či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí
v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie.
Sťažovateľka tým, že podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 Cob 238/2006 zo 6. decembra 2006, napokon aj sama uznala, že má k dispozícii účinný
právny prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky
neodmietol, ale vo veci meritórne rozhodol.
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd aplikujúc čl. 127 ods. 1 ústavy túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 12/2007 z 23. januára 2008.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania
dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie,
to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Ústavný súd preto skúmal, či skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza vo svojej
sťažnosti v súvislosti s namietaním jej základných práv označeným rozsudkom najvyššieho
súdu, signalizujú možnosť vyslovenia porušenia niektorého ňou označených základných
práv po prijatí sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie a či z tohto
hľadiska nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
V odôvodnení označeného rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 ods. 2 OSP) po zistení,
že sú splnené procesné podmienky dovolania, preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý [§ 236 ods. 1), § 238 ods. 1), § 240 ods. 1),
§ 241 ods. 1), § 242 ods. 1) OSP]. Zistil, že dovolanie nie je podané dôvodne, preto ho
zamietol (§ 243b ods. 1 OSP).
Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu je daná podľa § 238 ods. 1
OSP. Ostatné namietané dôvody podľa § 237 OSP (tzv. dôvody pre zmätočnosť rozhodnutia
nemajú právne opodstatnenie). Dovolateľ správne namieta, že odvolanie žalobcu mu malo
byť doručené (§ 209a ods. 1 OSP). Túto povinnosť si okresný súd nesplnil a spisy postúpil
odvolaciemu súdu (predkladacia správy č. l. 172) a spisy boli doručené odvolaciemu súdu
26. 6. 2006. Dňa 14. novembra 2006 právna zástupkyňa žalovaného JUDr. N. K. nahliadla
na odvolacom súde do spisov, vyžiadala si fotokópie zo spisov, okrem iného aj č. l. 165 –
169, ktorými číslami je žurnalizované odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového
súdu (úradný záznam č. l. 183). Na to podaním zo 6. 12. 2006 podala súdu odvolaciu
odpoveď (č. l. 189 – 190).
Z týchto faktov možno konštatovať, že v dostatočnom predstihu pred pojednávaním
odvolacieho súdu s odvolaním bola oboznámená, mala kópiu odvolania, ktorú si sama
vyžiadala, išlo o osobu práva znalú, ktorá svoju činnosť vykonáva profesionálne
a nedostatok, ktorého sa nesporne prvostupňový súd dopustil bol zhojený a odvolací súd
naň správne neprihliadal.
Ďalšia procesná námietka spočíva v nedodržaní procesných ustanovení pri zmene
účastníka (§ 95 ods. 1 OSP). Touto otázkou sa zaoberal aj odvolací súd už v priebehu
doterajšieho konania, so správnym záverom. Len pri zámene účastníka môže súd do toho
zasahovať tým, že zámenu či návrh na pristúpenie nepripustí. Pokiaľ dôjde k zmene
účastníka nástupníctvom (či už generálnou alebo singulárnou sukcesiou) súd ju vezme
v ktoromkoľvek štádiu konania na vedomie, ale zasahovať do tohto nemôže. Neobstojí preto
ani táto námietka.
Nie sú dôvodné ani vecné dôvody spočívajúce v nedostatočnom skutkovom zistení
a nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. V tomto dovolací súd plne
odkazuje na úplné dôvody napadnutého rozhodnutia a niektoré nepresnosti nemali
za následok nesprávnosť rozhodnutia. S poukazom na námietky dovolateľa dovolací súd
doplňuje tieto dôvody odvolacieho súdu.
Sú správne námietky dovolateľa v tom, že samotné združenie finančných prostriedkov
a následná realizácia činnosti, za účelom ktorej finančné prostriedky boli združené,
nezakladala vznik vlastníckeho práva (išlo o akúsi obdobu konzorcia). Ani hlavné
investorstvo na tom nič nemenilo. Uvedomiť si treba, že išlo o socialistické vlastníctvo
a jeho správa bola zabezpečovaná vyhláškou o správe národného majetku. Pokiaľ správa
nebola dohodnutá alebo príslušným štátnym orgánom určená, vykonávala ju organizácia,
ktorá najviac príslušný majetok užívala. Na tomto stave nič nemenila ani privatizácia,
pretože výnosy z nej išli na účet štátu (FNM).
Otázka evidencie nehnuteľnosti, predtým vedená na strediskách geodézie, neskoršie
(aj teraz) na katastrálnych úradoch robila a robí problém pri úprave vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam, hlavne pri úprave vecných práv. Právnu úpravu týchto vzťahov (hlavne
vznik, zmenu a zánik) ani predtým ani teraz nezabezpečoval tento orgán. Vždy mal a aj
teraz má len evidenčnú povahu tento pohyb v katastri zaznamenávať. Záväznosť údajov
v katastri rieši katastrálny zákon (zákon č. 162/1995 Z. z. v platnom znení) v § 70 ods. 1,
podľa ktorého (už nadpisu – Hodnovernosť a záväznosť údajov katastra), „Údaje katastra
uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak“. V § 7 je uvedené aj nesprávne
označenie parciel. Súd nemá nijakú povinnosť v priebehu konania prispôsobovať svoj
postup zmenám, ktoré kataster vykonáva. Tým, že kataster parcelu označí iným číslom na
jestvujúcom právnom stave sa nič nemení. V danom prípade je rozhodujúce, či v „reáli“
išlo o jednu parcelu označenú rôznymi číslami alebo o viac parciel. Občiansky zákonník
vychádza z princípu tzv. deleného vlastníctva stavby a pozemku (§ 120 ods. 2 OZ) a preto
ak je vlastníctvo stavby či pozemku sporné, musí sa skúmať zvlášť. Sporná tu bola len jedna
parcela a za súčinnosti účastníkov ju kataster (prípadne aj geom. plánu alebo znal.
posudku) označí jedným číslom. Z tohto pohľadu nešlo o zmenu žaloby, ale správne,
ako vychádzal odvolací súd o jej spresnenie a žalobný petit sa nemenil.
Spôsob a podmienky tzv. veľkej privatizácie boli stanovené zákonom (zák.
č. 92/1991 Zb. v platnom znení). Pokiaľ by boli do nej pojaté aj nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom sporu, správca konkurznej podstaty by ich do súpisu konkurznej podstaty nebol
mohol pojať. Za daného stavu správne ich pojal do súpisu konkurznej podstaty. S., a. s.
nemohol prevziať všetok majetok a záväzky ale len tie, ktoré mu patrili.»
Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky
svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.
Na základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká
príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu a rozsudkom najvyššieho
súdu v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou
označených základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takého práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20
ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí aj pokiaľ ide o právo pokojne užívať svoj majetok
zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej
povahy ustanovených priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať
za následok porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (čl. 6
ods. 1 dohovoru; napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05).
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní
nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom
už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady trov
konania alebo zrušením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).
Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2008