Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 165/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B., zastúpenej

advokátkou JUDr. N. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod č. k. -223 z 23. januára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2008

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom B (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. N. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob

238/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod č. k. -223. Predmetným rozsudkom najvyšší súd

rozhodol vo veci tak, že zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu

zo 6. decembra 2006 č. k. -196.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., orientačné číslo,

postavenej na pozemku parc. č. 3914/64, katastrálne územie R., obec B., okres B., ktoré

nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988.

(...)

Následne došlo na základe k privatizácii majetku právneho

predchodcu sťažovateľa – štátneho podniku S.. Rozhodnutím Ministerstva pre správu

a privatizáciu národného majetku SR č. 451/1992 zo dňa 11. 4. 1992 bol schválený

privatizačný projekt reg. č. 450, podľa ktorého do privatizácie vstúpil celý majetok š. p. S.

a časť majetku š. p. B. Rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 40/1992 zo dňa 11. 4. 1992

bol ku dňu 30. 4. 1992 zrušený š. p. S. bez likvidácie a vyčlenená časť majetku z š. p. B.

Fond národného majetku SR založil ku dňu 1. 5. 1992 akciovú spoločnosť S., a. s., ktorá na

základe vyššie uvedených rozhodnutí prebrala všetok majetok práva a záväzky š. p. S. a časť

majetku š. p. B. podľa privatizačného projektu a delimitačného protokolu. Predmetná

nehnuteľnosť je uvedená v súpise nehnuteľností vkladaných do novej akciovej spoločnosti S.

pod položkou č. 568 ako Obchodný ubytovací dom – J. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

nadobudol vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti privatizáciou.

Dňa 11. 9. 1996 bol na majetok právneho predchodcu žalobcu š. p. P. uznesením KS

v Bratislave č. vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty... sa listom zo

dňa 15. 11. 1996 obrátil na sťažovateľa so žiadosťou o vysporiadanie vlastníckych vzťahov,

resp. spoluinvestorského podielu vo výške 4 682 755.- Sk.

Dňa 20. 2. 1997 podal JUDr. M. Š. ako správca konkurznej podstaty úpadcu P., š. p.

žalobu na určenie spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú označil ako Obchodný

a bytový dom pri n. p. S., ktorý leží na parc. č. 3914/18, zastavanej ploche o výmere 1715

2

mk. ú. R. a súčasne žiadal o vydanie predbežného opatrenia, ktorým súd zakáže

žalovanému – sťažovateľovi predať, majetkovo zaťažiť alebo prestavovať predmetnú

nehnuteľnosť.

Okresný súd Bratislava II vydal dňa 17. 3. 1997 pod sp. zn. predbežné

opatrenie v súlade so žalobou, ktorým zakázal žalovanému – sťažovateľovi predmetnú

nehnuteľnosť predať, majetkovo zaťažiť alebo prestavovať. Krajský súd v Bratislave

uznesením zo dňa 30. 1. 1998 toto predbežné opatrenie potvrdil.

(...)

Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. zo dňa 14. 3. 2002 žalobu

zamietol, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného – sťažovateľa,

pretože žalovaný – sťažovateľ nie je vlastníkom nehnuteľnosti na parc. č. 3914/18, ktorú

označil žalobca ako predmet sporu. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave

uznesením sp. zn. zo dňa 29. 4. 2004 rozsudok prvostupňového súdu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu procesného pochybenia – nedoručenia predvolania

na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu.

Na novom pojednávaní dňa 21. 3. 2006 Okresný súd Bratislava II uznesením

zamietol návrh žalobcu zo dňa 21. 1. 2005 na zmenu petitu návrhu, v ktorom žalobca zmenil

predmet žaloby a žiadal, aby súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti

Obchodný bytový dom – J., postavený na pozemku parc. č. 3914/64, zapísaný na LV č. 988,

2

k. ú. R. v celkovej ploche 530 ms uvedením rozpisu jednotlivých plôch.

Súčasne Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 21. 3. 2006 vyhlásil rozsudok,

ktorým zamietol žalobu spoločnosti M., s. r. o. S., ktorou sa žalobca domáhal určenia

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti – obchodný a bytový dom pri š. p. S. B.,

2

ležiaci na parc. č. 3914/18 zastavanej ploche o výmere 1715 m, k. ú. R., z toho časť

22

predajnej plochy P. s rozlohou 108 m, predanej plochy M. s rozlohou 125 m, skladovej

22

plochy P. s rozlohou 48 m, skladovej plochy M. s rozlohou 129 m, ostatnej plochy P.

22

s rozlohou 50 m, ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m.

Svoje rozhodnutie Okresný súd Bratislava II odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal

základnú podmienku vlastníckej žaloby, a to vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pretože

v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 1. 1999, na ktorú sa žalobca odvolával,

táto pohľadávka nebola individualizovaná a žalobca teda nepreukázal jej existenciu.

Ďalej poukázal na to, že hospodárska zmluva zo dňa 20. 9. 1997 o združení finančných

prostriedkov na výstavbou obchodného a bytového domu, vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti

nerieši.

Dňa 20. 6. 2005 podal žalobca proti rozsudku odvolanie.

K odvolaniu sa sťažovateľ – žalovaný vyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu dňa

6. 12. 2006, kde predložil písomné vyjadrenie s odôvodnením, že mu odvolanie nebolo

doručené, a preto sa k nemu vyjadruje až na pojednávaní. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ –

žalovaný vyvrátil všetky dôvody odvolania. Namietal, že napadnutým rozsudkom nebol

zamietnutý žalobný návrh v takej podobe ako ho uvádza žalobca v odvolaní, pretože zmenu

petitu v predmete žaloby na Obchodný ubytovací dom – J. na parc. č. 3914/64,

prvostupňový súd nepripustil. Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd

nekonal v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení

KS Bratislava sp. zn. Cob 135/01 zo dňa 26. 9. 2001, pretože singulárnu sukcesiu na strane

žalobcu zobral na vedomie a ďalej konal už len s novým účastníkom M., s. r. o. S. Žiaden

iný právny názor na zmluvu o postúpení pohľadávok odvolací súd v cit. Uznesení nevyslovil.

(...)

Dňa 6. 12. 2006 Krajský súd v Bratislave na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým

zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 21. 3. 2006 tak,

že určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nebytových priestorov predajnej plochy P.

22

s rozlohou 108 m, predajnej plochy M. s rozlohou 125 m, skladovej plochy P.- s rozlohou

222

48 m, skladovej plochy M. s rozlohou 129 m, ostatnej plochy P. s rozlohou 50 ma

22

ostatnej plochy M. s rozlohou 70 m, v celkovej podlahovej ploche 530 mnachádzajúcich

sa na prízemí nehnuteľnosti Obchodný a bytový dom J., v B., označený ako stavba, zapísaný

na parc. č. 3914/64, v katastri nehnuteľnosti pre obec B., kat. územie R. na LV č. 988

a spoluvlastníkom podielu k spoločným častiam priestorov v pomere 5,21 %. Zároveň

Krajský súd v Bratislave zaviazal sťažovateľa – žalovaného k úhrade trov oboch konaní

vo výške 402 831.- Sk.

(...)

Dňa 8. 2. 2007 podal sťažovateľ – žalovaný proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 6. 12. 2006 sp. zn. -196 dovolanie, kde namietal,

že odvolací súd v rozpore s ust. nedoručil odvolanie žalobcu proti rozsudku

súdu prvého stupňa žalovanému, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom.

Na tomto procesnom pochybení súdu nič nemení ani fakt, že žalovaný sa po doručení

predvolania na pojednávanie oboznámil s obsahom odvolania nahliadnutím do spisu

vyjadril sa k nemu. V dôsledku nedoručenia odvolania súdom, však žalovaný nemal

dostatočný priestor na prípravu a zadováženie príp. navrhnutia ďalších dôkazov, a to tým

skôr, že v petite odvolania žalobca žiadal niečo iné ako v petite žaloby. Týmto postupom

súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a bola porušená zásada

dvojinštančnosti súdneho konania, čo sú také vady konania, ktoré samy o sebe sú dôvodom

na zrušenie rozhodnutia.

Ďalej sťažovateľ – žalovaný namietal, že odvolací súd rozhodol bez toho, že by

najprv rozhodol o pripustení zmeny návrhu v zmysle ustanovenia Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že neide o zmenu návrhu, ale iba o upresnenie, resp. upravenie

žalobného petitu v zmysle Sťažovateľ – žalovaný namietol, že takéto

právne posúdenie je v rozpore s platnou úpravou, pretože označenie parcelného čísla je

základným znakom pre identifikáciu nehnuteľnosti. Preto zmena čísla parcely znamená

úplnú zmenu pozemku, zmenu predmetu sporu a teda aj zmenu návrhu.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že žalobný návrh bol od samého počiatku

zmätočný, pretože na parc. č. 3014/18, k. ú. R. sa žiaden obchodný bytový dom nenachádza

a žalovaný bol a je iba vlastníkom pozemku – parc. č. 3914/18, ale nie stavby na tomto

pozemku. Od počiatku preto nebola daná pasívna legitimácia žalovaného. Obchodný bytový

dom – J. je postavený na parc. č. 3914/64, pričom sťažovateľ – žalovaný je vlastníkom

stavby aj pozemku a obidve nehnuteľnosti má zapísané na LV č. 988, k. ú. R.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že odvolací súd z vykonaného dokazovania

vyvodil nesprávne skutkové zistenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd

uviedol, že „žalovaný až po podaní žalobného návrhu na určenie vlastníctva si dal

vypracovať nové geometrické plány, v ktorých boli nové parcelné čísla. Až na základe toho

pôvodná parcela 3914/18, na ktorej sa nachádzala predmetná nehnuteľnosť bola

prečíslovaná na parcelu č. 3914/64 a z toho dôvodu žalobca upresnil petit.“ Toto zistenie

Krajského súdu v Bratislave nezodpovedá vykonaným dôkazom, pretože geometrický plán

na parc. č. 3914/64 bol vyhotovený dňa 21. 4. 1988 pod č. 243-237-089-88 a žiadosť

o zápis do evidencie nehnuteľností bola dňa 6. 1. 1989, čiže osem rokov pred podaním

žaloby (20. 2. 1997). Pritom parc. č. 3914/18 existovala už v čase vypracovania

geometrického plánu na parc. č. 3914/64 a naďalej existuje, a k žiadnemu prečíslovaniu

parciel nedošlo. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v žiadnom prípade nemohol nedostatok

žaloby v označení parcelného čísla odstrániť iba „úpravou“ žalobného návrhu, ale išlo

o zmenu návrhu, o ktorej mal súd rozhodnúť. Prvostupňový súd preto postupovval správne,

keď o zmene návrhu na pojednávaní rozhodol tak, že zmenu návrhu nepripustil.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že nezodpovedá skutočnosti a dôkazom

skutkové zistenie súdu, že „ku dňu vykonania vkladu vlastníckeho práva do katastra

v prospech žalovaného, sporný majetok už bol súčasťou majetku patriaceho do konkurznej

podstaty a právo disponovať s ním prešlo na správcu konkurznej podstaty. Podľa výpisu

z katastra nehnuteľností LV č. 988 ako titul nadobudnutia vlastníctva v prospech

žalovaného je uvedené, že titulom nadobudnutia je Žiadosť o zákres GP zo 14. 11. 1997

a žiadosť o zápis (l. č. 158)“.

Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že obchodný ubytovací dom nemohol byť platne

zahrnutý do konkurznej podstaty, keďže žalobca ešte ani v čase podania žaloby 20. 2. 1997

(konkurz vyhlásený 11. 9. 1996) nevedel, resp. si nezistil, že táto nehnuteľnosť sa nachádza

na parc. č. 3914/64, ale ju označil ako nehnuteľnosť na parcele č. 3914/18. Sťažovateľ –

žalovaný k takto označenej nehnuteľnosti nemal vlastnícke právo, a preto ani nemal

legitimáciu na podávanie incidenčnej žaloby a navyše o zahrnutí spornej nehnuteľnosti

do konkurznej podstaty nevedel. Žalobca nepreukázal akú nehnuteľnosť zahrnul

do konkurznej podstaty a nepreukázal, že informoval sťažovateľa – žalovaného o tomto

úkone.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej namietal, že dôkaz, ktorý predložil žalobca na č. l. 158,

a o ktorý odvolací súd oprel svoje rozhodnutie, nie je vierohodným dokladom, pretože ide

iba o informatívny výpis z katastra nehnuteľností a tento nie je úplný. Výpis má mať

14 strán a predložených bolo iba 11 strán, takže vôbec nebolo preukázané, ktorých

nehnuteľností sa týka súdom citovaný titul nadobudnutia. Keďže geometrický plán

na pozemok pod spornou nehnuteľnosťou parc. č. 3914/64 bol vyhotovený už dňa 21. 4.

1988 a žiadosť o zápis bola dňa 6. 1. 1989, nemohla byť titulom o zápis žiadosť o zákres

GPa zápis zo dňa 14. 11. 1997. Sťažovateľ – žalovaný tiež namietal, že žalobca nemohol

nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti obchodný ubytovací dom – J. ani zmluvou

o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 1. 1999 uzavretou so správcom konkurznej podstaty,

keďže aj tu bola predmetná nehnuteľnosť označená ako „polyfunkčný objekt na parc.

č. 3914/18“. Napadnutý rozsudok preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia,

keďže odvolací súd svoje rozhodnutie právne zdôvodňuje tým, že žalobca vlastníctvo

nadobudol na základe zákona o konkurze a vyrovnaní kúpou od správcu konkurznej

podstaty.

Sťažovateľ – žalovaný napokon namietal nesprávne právne posúdenie nadobudnutia

vlastníctva nehnuteľnosti obchodný ubytovací dom – J. na parc. č. 3914/64 žalovaným, a to

ako v súvislosti so zmluvou o združení finančných prostriedkov, ktorá neriešila otázku

vlastníctva, tak aj v súvislosti s privatizáciou, keďže sporná nehnuteľnosť bola zapísaná

v zozname majetku zahrnutom do privatizačného projektu. Preto skutkové zistenie

odvolacieho súdu, že žalovaný nenadobudol vlastníctvo k obchodnému ubytovaciemu domu

– J. privatizáciou, ktoré tvorí základ rozhodnutia, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na tejto skutočnosti nič nemení ani „potvrdenie FNM SR zo dňa 8. 2. 2006“, podľa ktorého

má byť v privatizačnom projekte zaradený iba pozemok pod budovou obchodný ubytovací

dom – J., pretože toto „potvrdenie“ je v priamom rozpore s pripojeným zoznamom

nehnuteľností. V tomto zozname je pod poradovým číslom 568 výslovne uvedený nielen

pozemok parc. č. 3914/64, ale aj stavba Obch. ubyt. dom – J., súp. č. 961. Na tento rozpor

a nevierohodnosť tohto potvrdenia – dôkazu predloženého žalobcom, sťažovateľ – žalovaný

upozornil súd v písomnom vyjadrení aj ústne do zápisnice na pojednávaní. Odvolací súd sa

však vôbec touto námietkou nezaoberal a neskúmal ďalej pravdivosť potvrdenia FNM SR.

Odvolací súd sa úplne a bezo zvyšku stotožnil s tvrdeniami žalobcu, aj keď tieto

nezodpovedajú skutočnosti a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Sťažovateľ – žalovaný ďalej k dovolaniu priložil list FNM SR zo dňa 5. 2. 2007,

ktorým mu FNM SR na jeho žiadosť oznámil, že Obchodno-ubytovací dom J. súp. č. 961 sa

nachádza v majetku akciovej spoločnosti S.. Súčasne sťažovateľ – žalovaný priložil aj

doklady z FNM SR, a to prvú stranu notárskej zápisnice č. N 282/92, Nz 267/92 zo dňa

24. 4. 1992 o založení akciovej spoločnosti S. a špecifikáciu nehnuteľností kat. územie R,,

kde pod poradovým číslom 568 je uvedená sporná nehnuteľnosť. Na základe uvedeného

sťažovateľ – žalovaný navrhol, aby dovolací súd v zmysle ust.

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.»

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti cituje z priloženého rozsudku najvyššieho súdu

č. k. -223 z 23. januára 2008, ktorým tento súd ako súd dovolací zamietol

jej dovolanie. Navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo dňa 6. a konaním,

ktoré mu predchádzalo a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. 1.

2008 porušili právo sťažovateľa S., a. s. B. na vlastnícke právo a na pokojné užívanie

majetku podľa SR a Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 6. 12. 2006,

ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa

21. 3. 2006 a rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 23. 1. 2008 sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk

(slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. N. Kl. sa priznáva náhrada trov právneho

zastúpenia v sume 11 908,- Sk (slovom jedenásťtisíc deväťstoosem slovenských korún),

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť JUDr. N. K., Advokátska kancelária B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2006 vo veci vedenej

pod sp. zn. .

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

právomoc ústavného súdu nastupuje subsidiárne až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba

alebo právnická osoba namietajúca porušenie svojho základného práva musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci , ktorý predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne , , ,

).

Podľa (ďalej aj „OSP“) dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ... f) účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd

( ), a to iný súd ako odvolací súd, ktorý je oprávnený a povinný

rozhodovať či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru tak, ako to tvrdí

v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie.

Sťažovateľka tým, že podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2006, napokon aj sama uznala, že má k dispozícii účinný

právny prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky

neodmietol, ale vo veci meritórne rozhodol.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd aplikujúc túto

časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. januára 2008.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania

dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie,

to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd preto skúmal, či skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza vo svojej

sťažnosti v súvislosti s namietaním jej základných práv označeným rozsudkom najvyššieho

súdu, signalizujú možnosť vyslovenia porušenia niektorého ňou označených základných

práv po prijatí sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie a či z tohto

hľadiska nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

V odôvodnení označeného rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že sú splnené procesné podmienky dovolania, preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý [§ 236 ods. 1), § 238 ods. 1), § 240 ods. 1),

), ) ]. Zistil, že dovolanie nie je podané dôvodne, preto ho

zamietol ( ).

Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu je daná podľa § 238 ods. 1

. Ostatné namietané dôvody podľa (tzv. dôvody pre zmätočnosť rozhodnutia

nemajú právne opodstatnenie). Dovolateľ správne namieta, že odvolanie žalobcu mu malo

byť doručené ( ). Túto povinnosť si okresný súd nesplnil a spisy postúpil

odvolaciemu súdu (predkladacia správy č. l. 172) a spisy boli doručené odvolaciemu súdu

26. 6. 2006. Dňa 14. novembra 2006 právna zástupkyňa žalovaného JUDr. N. K. nahliadla

na odvolacom súde do spisov, vyžiadala si fotokópie zo spisov, okrem iného aj č. l. 165 –

169, ktorými číslami je žurnalizované odvolanie žalobcu proti rozsudku prvostupňového

súdu (úradný záznam č. l. 183). Na to podaním zo 6. 12. 2006 podala súdu odvolaciu

odpoveď (č. l. 189 – 190).

Z týchto faktov možno konštatovať, že v dostatočnom predstihu pred pojednávaním

odvolacieho súdu s odvolaním bola oboznámená, mala kópiu odvolania, ktorú si sama

vyžiadala, išlo o osobu práva znalú, ktorá svoju činnosť vykonáva profesionálne

a nedostatok, ktorého sa nesporne prvostupňový súd dopustil bol zhojený a odvolací súd

naň správne neprihliadal.

Ďalšia procesná námietka spočíva v nedodržaní procesných ustanovení pri zmene

účastníka ( ). Touto otázkou sa zaoberal aj odvolací súd už v priebehu

doterajšieho konania, so správnym záverom. Len pri zámene účastníka môže súd do toho

zasahovať tým, že zámenu či návrh na pristúpenie nepripustí. Pokiaľ dôjde k zmene

účastníka nástupníctvom (či už generálnou alebo singulárnou sukcesiou) súd ju vezme

v ktoromkoľvek štádiu konania na vedomie, ale zasahovať do tohto nemôže. Neobstojí preto

ani táto námietka.

Nie sú dôvodné ani vecné dôvody spočívajúce v nedostatočnom skutkovom zistení

a nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. V tomto dovolací súd plne

odkazuje na úplné dôvody napadnutého rozhodnutia a niektoré nepresnosti nemali

za následok nesprávnosť rozhodnutia. S poukazom na námietky dovolateľa dovolací súd

doplňuje tieto dôvody odvolacieho súdu.

Sú správne námietky dovolateľa v tom, že samotné združenie finančných prostriedkov

a následná realizácia činnosti, za účelom ktorej finančné prostriedky boli združené,

nezakladala vznik vlastníckeho práva (išlo o akúsi obdobu konzorcia). Ani hlavné

investorstvo na tom nič nemenilo. Uvedomiť si treba, že išlo o socialistické vlastníctvo

a jeho správa bola zabezpečovaná vyhláškou o správe národného majetku. Pokiaľ správa

nebola dohodnutá alebo príslušným štátnym orgánom určená, vykonávala ju organizácia,

ktorá najviac príslušný majetok užívala. Na tomto stave nič nemenila ani privatizácia,

pretože výnosy z nej išli na účet štátu (FNM).

Otázka evidencie nehnuteľnosti, predtým vedená na strediskách geodézie, neskoršie

(aj teraz) na katastrálnych úradoch robila a robí problém pri úprave vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam, hlavne pri úprave vecných práv. Právnu úpravu týchto vzťahov (hlavne

vznik, zmenu a zánik) ani predtým ani teraz nezabezpečoval tento orgán. Vždy mal a aj

teraz má len evidenčnú povahu tento pohyb v katastri zaznamenávať. Záväznosť údajov

v katastri rieši katastrálny zákon ( v platnom znení) v ,

podľa ktorého (už nadpisu – Hodnovernosť a záväznosť údajov katastra), „Údaje katastra

uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak“. V § 7 je uvedené aj nesprávne

označenie parciel. Súd nemá nijakú povinnosť v priebehu konania prispôsobovať svoj

postup zmenám, ktoré kataster vykonáva. Tým, že kataster parcelu označí iným číslom na

jestvujúcom právnom stave sa nič nemení. V danom prípade je rozhodujúce, či v „reáli“

išlo o jednu parcelu označenú rôznymi číslami alebo o viac parciel.

vychádza z princípu tzv. deleného vlastníctva stavby a pozemku ( ) a preto

ak je vlastníctvo stavby či pozemku sporné, musí sa skúmať zvlášť. Sporná tu bola len jedna

parcela a za súčinnosti účastníkov ju kataster (prípadne aj geom. plánu alebo znal.

posudku) označí jedným číslom. Z tohto pohľadu nešlo o zmenu žaloby, ale správne,

ako vychádzal odvolací súd o jej spresnenie a žalobný petit sa nemenil.

Spôsob a podmienky tzv. veľkej privatizácie boli stanovené zákonom (zák.

č. v platnom znení). Pokiaľ by boli do nej pojaté aj nehnuteľnosti, ktoré sú

predmetom sporu, správca konkurznej podstaty by ich do súpisu konkurznej podstaty nebol

mohol pojať. Za daného stavu správne ich pojal do súpisu konkurznej podstaty. S., a. s.

nemohol prevziať všetok majetok a záväzky ale len tie, ktoré mu patrili.»

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky

svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.

Na základe uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká

príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

, dohovoru, ako aj dodatkového protokolu a rozsudkom najvyššieho

súdu v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou

označených základných práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takého práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20

ods. 1 (čo v celom rozsahu platí aj pokiaľ ide o právo pokojne užívať svoj majetok

zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej

povahy ustanovených priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať

za následok porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

( ) a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (

ods. 1 dohovoru; napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu , resp. dohovoru, potom

už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dodatkového protokolu.

Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až 48 , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva

podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až 48 , resp. v spojení

s ich porušením.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady trov

konania alebo zrušením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008