Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 488/2017
PDF · 324.97 KB
No categories available
II. ÚS 488/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
, zastúpeného JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica
nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 2 T 29/2015 z 12. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 3 To 18/2015 z 22. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 76/2016 a jeho uznesením z 30. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 2 T 29/2015 z 12. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 18/2015
z 22. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tdo 76/2016 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením
z 30. januára 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. j) Trestného zákona na skutkovom základe, ako je uvedený v tomto
rozsudku, za čo mu bol podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l)
Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného
zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov a podľa § 48
ods. 4 Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd pri ukladaní trestu vzal do úvahy jednu
poľahčujúcu okolnosť, ako aj skutočnosť, že sa na neho hľadí, akoby nebol dosiaľ
odsúdený, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Sťažovateľ sa od začiatku trestného
konania priznával k spáchaniu skutku, pre ktorý bol stíhaný a napokon aj obžalovaný,
a tento skutok úprimne oľutoval. Na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, preto okresný súd podľa neho správne aplikoval inštitút
mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, keďže
uloženie trestu v sadzbe od desiatich rokov by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu
a na jeho pomery neprimerane prísne.
Proti rozsudku okresného súdu však podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín
(ďalej len „prokurátor okresnej prokuratúry“) odvolanie v jeho neprospech z dôvodu,
že uložený trest neposilňuje u ostatných členov spoločnosti pocit právnej istoty
a spravodlivosti, a preto nemôže plniť funkciu generálnej a individuálnej prevencie, pričom
zároveň namietal aj použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.
Následne krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2
Trestného poriadku rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe
jeho výkonu zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa odsúdil
podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a 3, § 36 písm. 1) a n)
Trestného zákona a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona na trest odňatia slobody
vo výmere siedmich rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia
slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ následne podal v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré však najvyšší
súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol. Sťažovateľ
uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 27. februára 2017.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich súdov sú
v rozpore „s čl. 46 ods. 1/, čl. 47 ods. 2/ a s čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky
a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv, čl. 5-6 /ďalej len Dohovor/“. Podľa jeho
názoru sa najvyšší súd podobne ako ani okresný súd a krajský súd nezaoberal vo svojom
konaní podstatnou skutočnosťou, a to že už v rámci prípravného konania bolo porušené jeho
základné právo na obhajobu.
Sťažovateľ uvádza, že z trestného spisu vyplýva, že už 5. augusta 2014 bolo
uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej
polície v Trenčíne (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014
podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona.
Dňa 24. septembra 2014 o 22.45 h bola vykonaná domová prehliadka na základe
príkazu okresného súdu č. k. OS TN-V-22/2014-Tp-4, kde bola zaistená omamná
a psychotropná látka metamfetamín, ako aj dosiaľ neznáma látka rastlinného pôvodu.
Následne bol sťažovateľ podľa § 85 Trestného poriadku zadržaný, pričom už z jeho
výpovede ako osoby podozrivej bolo zrejmé, že v danej veci išlo o predaj omamných
látok „viacerým osobám“, no napriek tomu mu bolo uznesením vyšetrovateľa
pod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“)
podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie len pre zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona.
Sťažovateľ namieta, že už od samotného začiatku prípravného konania bolo porušené
jeho právo na obhajobu, pretože zo strany vyšetrovateľa zámerne došlo k použitiu
miernejšej právnej kvalifikácie skutku, čím bol ako obvinený zavádzaný tým,
že nepotreboval od samotného počiatku prípravného konania obhajcu.
Podľa jeho názoru okresný súd aj krajský súd pochybili, keď svoj záver o jeho vine
«založili na všeobecne podanej obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín
sp. zn. 1Pv688/14/3309-58 zo dňa 05. 03. 2015, v ktorej nie je konkretizované, že by som
omamnú látku mal predávať „konkrétnym“ minimálne trom /teda viacerým/ osobám».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že prípisom pod ČVS: KRP-209/l-VYS-TN-2014
z 18. decembra 2015 označeným ako „zmena právnej kvalifikácie − upozornenie“ bol
vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
v Trenčíne podľa § 206 ods. 6 Trestného poriadku upozornený, že skutok, pre ktorý mu
bolo vznesené obvinenie uznesením z 25. septembra 2014, bude ďalej právne kvalifikovaný
ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)
a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.
Sťažovateľ po poukázaní na § 163 ods. 3 Trestného poriadku uvádza, že podľa jeho
názoru malo v rámci prípravného konania zo strany vyšetrovateľa dôjsť k vydaniu
uznesenia podľa § 206 ods. 5 Trestného poriadku o vznesení obvinenia pre «pokračovací
obzvlášť závažný zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2
písm. c) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., kde malo byť presne popísané moje
konanie vo vzťahu k „viacerým osobám“, kde tieto osoby mali byť aj konkretizované
osobnými údajmi a podrobným popisom môjho konania, nakoľko v pôvodnom uznesení
o vznesení obvinenia... k takémuto popisu konania nedošlo, rovnako k podrobnému popisu
môjho konania nedošlo ani v liste z 18. 12. 2015... označeným ako „zmena právnej
kvalifikácie - upozornenie“ a rovnako ani v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry
Trenčín zo dňa 05. 03. 2015 pod sp. zn. 1Pv688/14/3309-58».
Následne sťažovateľ po odcitovaní § 122 ods. 10 Trestného zákona, § 206 ods. 4, 5
a 6 Trestného poriadku, § 234 ods. 2 a § 278 ods. l Trestného poriadku namieta,
že „obvinenie mi ale bolo vznesené pre jediný z týchto čiastkových útokov a to iba za zločin
podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák., na možnosť prísnejšej kvalifikácie som bol síce
upozornený, pričom ale zákon vyžaduje pri nových čiastkových útokoch, ktoré vyšli najavo
v priebehu vyšetrovania, a ktoré dostatočne odôvodňujú záver, že obvinený spáchal
pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia ďalší čiastkový útok pokračovacieho
trestného činu, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje, rozšíriť uznesením
podľa § 206 ods. 5 Tr. por. obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový skutok pokračovacieho
trestného činu, pričom nie je potrebné preň už začať trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1
Takýmto postupom mi počas celého priebehu prípravného konania bola odňatá
možnosť brániť sa, využiť svoje práva na obhajobu, pričom osobitne zdôrazňujem, že mi
bolo odňaté právo podávať sťažnosti proti rozširovaniu obvinenia aj pre ďalšie čiastkové
útoky.“.
Podľa jeho názoru «tento závažný procesný nedostatok nemá pritom iba
technickoprávny význam, pretože sa premietol do nezákonného vykonania rozhodujúcej
skupiny dôkazov nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní. V zmysle
právnej doktríny známej ako „Ovocie z otráveného stromu“ totiž nezákonne vykonaný
dôkaz rovnako ako nezákonný procesný postup prenáša svoju nezákonnosť a procesnú
nespôsobilosť na ďalšie dôkazy (ako jed na plody otráveného stromu). Táto právna doktrína
uplatňovaná najskôr v právnom systéme USA našla odraz aj v práve EÚ (čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd), v Judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva ako aj v právnej praxi členských štátov EÚ vrátane SR (rozsudok NS SR
sp. zn. 4 Tz 9/2006, Nález Ústavného súdu ČR z 27. 3. 2003 a iné).».
Vo vzťahu k výroku o treste sťažovateľ jeho nezákonnosť odvodzuje z nezákonnosti
výroku o jeho vine. Keďže podľa jeho názoru mal byť uznaný za vinného iba podľa § 172
ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, mal mu byť podľa tohto ustanovenia uložený
aj primeraný trest odňatia slobody, pričom „pri trestnej sadzbe u § 172 ods. 1 písm. c, d/
Trestného zákona a pri použití zmierňujúceho ustanovenia podľa § 39 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
prichádzalo do úvahy dokonca iba... podmienečné odsúdenie“.
Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd ani krajský súd sa dôsledne nezaoberali
okolnosťami vyplývajúcimi z porušenia práva na obhajobu, s procesnými pochybeniami
z prípravného konania a v konečnom dôsledku s chybným obžalobným návrhom
prokurátora a založili svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení skutku. Súdy
konajúce v jeho trestnej veci nesprávne ustálili jeho zavinenie na skutkovom deji opísanom
v obžalobe, v ktorej podľa jeho názoru absentuje popis takého konania, ktoré by
zodpovedalo uvedenej právnej kvalifikácií skutku, a napriek neodstráneniu procesných chýb
dospeli k právnemu záveru, že sa dopustil drogovej trestnej činnosti, a uznali ho za vinného
zo skutku, ktorý nie je vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu popísaný.
Po poukázaní na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že rozsudkom okresného súdu a následne
rozsudkom krajského súdu bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu
a vo veci konajúce súdy svoje rozhodnutia založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané
zákonným spôsobom. Nápravu nevykonal ani najvyšší súd, ktorý sa dostatočným spôsobom
nezaoberal podstatou jeho argumentácie, ktorou poukazoval ma porušenie jeho práva
na obhajobu, preto došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý
čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu podľa čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 2 Tdo/76/2016 zo dňa 30. 01. 2017,
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 3 To/18/2015 zo dňa 22. 04. 2015
a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 T/29/2015 zo dňa 12. 03. 2015
porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo/76/2016
zo dňa 30. 01. 2017 sa zrušuje.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného
dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,
práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa
mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.
4. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 312,34,- € na účet
advokáta JUDr. Jozefa Podobu, číslo vedený vo
.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného
právneho zástupcu, pričom namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, rozsudkom
krajského súdu a postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho dovolaní, ako aj jeho
uznesením. Porušenie označených práv odôvodňuje v podstate tým, že vo veci konajúce
súdy nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia
založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti
na to mu zároveň uložili aj neprimerane prísny trest.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
a rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich
rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal v neprospech sťažovateľa
pre nesprávnosť výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu
prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie.
Krajský súd následne na podklade prokurátorom podaného odvolania rozsudok
okresného súdu vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu zrušil
a sťažovateľovi sám uložil trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov a na výkon
tohto trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.
Z obsahu sťažnosti, ako aj zo sťažovateľom doložených príloh vyplýva,
že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní konanom
12. marca 2015 urobil vyhlásenia o priznaní viny zo spáchania žalovaného skutku
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom okresný súd, keďže nemal
pochybnosti o vine sťažovateľa, toto jeho vyhlásenie prijal a zároveň sa stotožnil
aj s právnou kvalifikáciou stíhaného skutku podľa obžaloby. Vzhľadom na uvedené okresný
súd následne vykonal dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste.
Napriek tomu, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutku uvedeného v obžalobe priznal,
tento skutok oľutoval a dokonca, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku krajského súdu,
aj napomáhal pri objasňovaní tohto skutku, podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej teraz
namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského
súdu v časti týkajúcej sa výroku o vine a v nadväznosti na to namieta aj nezákonnosť
výroku o treste odňatia slobody. Z obsahu argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho
sťažnosti však nevyplývajú žiadne také dôvody, pre ktoré by ústavný súd pri rozhodovaní
o sťažnosti sťažovateľa nemal prihliadať na jeho vyhlásenie urobené podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ tiež žiadnym spôsobom nenamieta, že by nebol
poučený o následkoch a dôsledkoch predmetného vyhlásenia, prípadne že by im dostatočne
neporozumel.
Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu
poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že
a) je nevinný,
b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,
c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
Podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu súčasne obžalovaného poučí
o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu
podľa odsekov 5 a 8.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených
v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje
primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí,
že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Vychádzajúc z uvedeného, keďže sa sťažovateľ v podstate sám dobrovoľne vzdal
práva na podanie riadneho opravného prostriedku – odvolania, teda dobrovoľne nevyužil
možnosť brániť sa proti namietanému porušeniu práv okresným súdom podaním odvolania,
nevyužil účinný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a preto
je jeho sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu, neprípustná. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti tiež konštatuje,
že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza ani
žiadne dôvody, pre ktoré by mal ústavný súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Obdobne je sťažnosť neprípustná aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu v časti týkajúcej sa výroku o vine.
Vo vzťahu k výroku o uloženom treste ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ zastával
názor, že krajský súd porušil pri rozhodovaní o uloženom treste odňatia slobody zákon,
mal možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom
treste dovolanie podľa § 368 a násl. Trestného poriadku. Sťažovateľ dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu síce podal, no vecne v ňom namietal výrok o vine,
ktorý urobil okresný súd na základe sťažovateľovho vyhlásenia o jeho vine, a z toho
následne odvodzoval aj nezákonnosť uloženého trestu. Najvyšší súd preto dovolanie
sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku (ako podané neoprávnenou
osobou, pozn.).
Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti
na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), rešpektujúc aj vlastnú
rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010,
IV. ÚS 394/2013). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu bolo
sťažovateľovi doručené 27. februára 2017, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému
súdu 24. apríla 2017. Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.
Napriek tomu, že sťažovateľ namieta, že vo veci konajúce súdy (teda aj krajský súd,
pozn.) nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia
založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti na to mu
zároveň uložili aj neprimerane prísny trest, ústavný súd, prihliadajúc na už uvedené,
posudzoval porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu len vo vzťahu k výroku o uloženom treste.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže preto zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu vo výroku o treste.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd
považoval odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry za čiastočne dôvodné. Krajský súd
po posúdení argumentácie prokurátora vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu trestu zistil, že
„aplikácia § 39 ods. 1 Tr. zák. je v prejednávanom prípade zákonná a dôvodná...“.
Na druhej strane však bol sťažovateľovi podľa názoru krajského súdu uložený neprimerane
mierny trest vzhľadom na vysokú závažnosť trestného činu i jeho osobu. Krajský súd
uvedené takto odôvodnil: «V čase rozhodovania o vine a treste... nedisponoval súd prvého
stupňa žiadnymi relevantnými poznatkami vzťahujúcimi sa k dokumentovaniu zhoršeného
zdravotného stavu obžalovaného, preto mu nemohol a nemal jeho tvrdenia zohľadňovať
pri určení výmery trestu odňatia slobody. Argumentačne neobstojí ani poukaz na okolnosť,
že zaistené množstvo drogy zodpovedalo „len“ 11 až 44 obvykle jednorazovým dávkam
drogy. Obžalovaný totiž páchal trestný čin formou kúpy, zadovažovania, prechovávania
a predaja drogy viacerým osobám v čase od augusta 2013 do 24. 9. 2014, čo vyplýva
z právoplatných skutkových zistení a právnych záverov o vine vyvodených nielen z jeho
priznania a vyhlásenia o vine, ale aj z výpovedí v prípravnom konaní vypočutých svedkov
( , , , , ,
, , , , ) a listinných dôkazov
(príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, prepisy telefonických
hovorov obžalovaného za čas od 7. 8. 2014 do 24. 9. 2014 čl. 117 - 492), z ktorých
je jednoznačne preukázané, že množstvo obžalovaným zadováženej a predanej drogy
konzumentom bolo podstatne väčšie. Prokurátor tiež dôvodne poukázal ďalej na to,
že úmysel obžalovaného maximalizovať svoje zisky formou predaja drog vyplýva aj z tej
skutočnosti, že z hľadiska ich distribúcie sa konanie obžalovaného sústreďovalo na predaj
metamfetamínu, čo je návyková látka začleňovaná do kategórie tzv. tvrdých drog.
Zameranie sa na šírenie týchto drog nie je náhodné, pretože ich predaj je pre distribútora
finančne oveľa lukratívnejší a umožňuje mu dosahovať mimoriadne vysoké finančné zisky aj
napriek tomu, že ich užívanie je pre konzumentov týchto drog spojené so zvýšenou mierou
nebezpečnosti, ohrozenia ich života a najmä zdravia. Typickým prejavom dlhodobého
užívania tvrdých drog je popri fyzickej devastácii organizmu aj celkový psychický rozpad
osobnostnej štruktúry užívateľa drog, ktorý je spravidla nezvratný. Je preto evidentné, že
v porovnaní s mäkkými drogami sa vyznačuje činnosť páchateľa, orientujúceho sa na
predaj tvrdých drog, oveľa vyššou mierou závažnosti a k takému záveru posúdenia
závažnosti činu možno dospieť aj v prípade konania obžalovaného. S poukazom na
konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu i s prihliadnutím na povahu a charakter
konania obžalovaného, ktorý sa sústreďoval na predaj tvrdých drog sledujúc pritom svoje
zištné motívy, berúc do úvahy rozsah jeho distribučných aktivít, možno dôvodne
konštatovať, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov je neprimerane mierny,
nezodpovedá zákonným požiadavkám proporcionality trestu − jeho primeranosti a
spravodlivosti, ani dostatočne neodradzuje ostatných potenciálnych páchateľov od
páchania trestných činov a u ostatných členov spoločnosti neposilňuje pocit právnej istoty a
spravodlivosti, preto nemôže v dostatočnej miere plniť funkcie generálnej a individuálnej
prevencie trestu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na podklade odvolania podaného prokurátorom
v neprospech obžalovaného preto odvolací súd v napadnutom rozsudku zrušil výrok
o uloženom treste odňatia slobody, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak,
že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. 1/, n/ Tr. zák.
s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody
vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ho v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z hľadiska osoby obžalovaného
ide o páchateľa, na ktorého sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Vo výkone trestu odňatia
slobody doposiaľ nebol a možno konštatovať, že nie je závažnejšie kriminálne narušený.
Odvolací súd pritom uvádza, že aj keď je trest odňatia slobody uložený pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby, jeho výmera predstavuje pomerne dlhodobé
obmedzenie osobnej slobody obžalovaného, ktoré podľa presvedčenia súdu bude mať
na neho dostatočný prevýchovný vplyv, aby si uvedomil závažnosť svojho
protispoločenského konania a bude splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie
§ 34 Tr. zák., t. j. chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť
odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny
život a tiež výchovne pôsobiť na ostatných členov spoločnosti.
Odvolací súd ďalej zistil, že obžalovanému ako páchateľovi obzvlášť závažného
zločinu mal byť pri správnom postupe uložený podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. aj ochranný
dohľad, t. j. ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej
starostlivosti nevyhnutnej na dovŕšenie nápravy páchateľov obzvlášť závažných zločinov
a u ktorého obligatórna povinnosť jeho uloženia vyplýva priamo z ustanovenia § 76 ods. 1
Tr. zák. Prokurátor rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním v neprospech
obžalovaného len pre nesprávnosť výroku o treste odňatia slobody. Nenapadol však
rozsudok odvolaním v neprospech obžalovaného aj preto, že takýto výrok o uložení
ochranného dohľadu nebol urobený. Odvolací súd preto pri chýbajúcom odvolaní
prokurátora vo vzťahu k neuloženiu ochranného dohľadu (k neurobeniu takéhoto výroku)
nemal preto podklad pre nápravu pochybenia súdu prvého stupňa v uvedenom smere.»
Ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, krajský súd
správne postupoval, keď posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu len vo vzťahu
k prokurátorom napadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd sa
v dostatočnej miere zaoberal odvolaním prokurátora a svoje závery primeraným spôsobom
aj odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasahoval do záverov
krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá dôvod doň zasahovať. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá
smeruje proti rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu,
za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudok okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú a vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd navyše
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z možností, pre ktoré môže
ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní, je jej zjavná
neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne
neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Ústavný súd už uviedol, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie
ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom
na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý
zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)
Trestného poriadku odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu
sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, vo vzťahu k nej následne posúdil
relevantnosť obsahu sťažovateľom uplatneného dovolania a svoje rozhodnutie takto
odôvodnil: «V prvom rade treba k veci uviesť, že hoci podané dovolanie formálne smeruje
proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ktorý na podklade odvolania
prokurátora zmenil výrok o treste napadnutého rozsudku v neprospech obvineného,
dovolateľ v ňom vecne napáda iba výrok o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe
jeho vyhlásenia o vine a proti ktorému Trestný poriadok, v rozsahu v akom bolo toto
vyhlásenie prijaté, nepriznáva obvinenému právo podať odvolanie. Nezákonnosť uloženého
trestu totiž dovolateľ odvíja výlučne z podľa neho nezákonného výroku o vine.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. pritom vyplýva, že proti
rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine, možno
v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať
dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Toto ustanovenie ale
zároveň neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky je preto
nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia Trestného poriadku upravujúce postup v konaní
o dovolaní, najmä ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 372 ods. 1 Tr. por.,
z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu
druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý napáda dovolaním (v tomto prípade
výrok o vine), podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol
takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného
prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.
Keďže obvinený nepodal (ani nemohol podať) proti dovolaním napádanému výroku
o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo k zmene tohto výroku v jeho neprospech
na podklade odvolania prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať
dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 12/2017).
V závere najvyšší súd len pre úplnosť dodáva, že podané dovolanie nespĺňa
ani podmienku uvedenú v § 371 ods. 4 Tr. por. Obvineným namietané okolnosti, ktoré by
v prípade ich preukázania bolo možné vecne podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenie práva na obhajobu v dôsledku podkvalifikovania skutku
v počiatočnej fáze konania a nesprávneho postupu pri „rozširovaní“ obvinenia), mu totiž
boli známe už v pôvodnom konaní, pričom doposiaľ ich vôbec nenamietal.»
Najvyšší súd po posúdení obsahu dovolania sťažovateľa ustálil, že sťažovateľ síce
podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, no vecne v ňom namietal
výrok o vine, ktorý urobil okresný súd, pričom nezákonnosť uloženého trestu odvíjal práve
z nezákonného výroku o jeho vine. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, právny názor, na ktorom
je založené napadnuté uznesenie, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach
danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017