Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 488/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

, zastúpeného JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica

nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 12. marca 2015, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 22. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 12. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením

z 30. januára 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa a a s poukazom

na na skutkovom základe, ako je uvedený v tomto

rozsudku, za čo mu bol podľa s použitím

, a a a Trestného

zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov a podľa § 48

ods. 4 bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd pri ukladaní trestu vzal do úvahy jednu

poľahčujúcu okolnosť, ako aj skutočnosť, že sa na neho hľadí, akoby nebol dosiaľ

odsúdený, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Sťažovateľ sa od začiatku trestného

konania priznával k spáchaniu skutku, pre ktorý bol stíhaný a napokon aj obžalovaný,

a tento skutok úprimne oľutoval. Na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257

ods. 1 písm. b) , preto okresný súd podľa neho správne aplikoval inštitút

mimoriadneho zníženia trestu podľa a , keďže

uloženie trestu v sadzbe od desiatich rokov by bolo vzhľadom na okolnosti prípadu

a na jeho pomery neprimerane prísne.

Proti rozsudku okresného súdu však podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín

(ďalej len „prokurátor okresnej prokuratúry“) odvolanie v jeho neprospech z dôvodu,

že uložený trest neposilňuje u ostatných členov spoločnosti pocit právnej istoty

a spravodlivosti, a preto nemôže plniť funkciu generálnej a individuálnej prevencie, pričom

zároveň namietal aj použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Následne krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe

jeho výkonu zrušil a podľa sťažovateľa odsúdil

podľa s použitím a , písm. 1) a

a a na trest odňatia slobody

vo výmere siedmich rokov a podľa ho na výkon trestu odňatia

slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ následne podal v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré však najvyšší

súd napadnutým uznesením podľa odmietol. Sťažovateľ

uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 27. februára 2017.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutia vo veci konajúcich súdov sú

v rozpore „s /, / a s /

a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv, čl. 5-6 /ďalej len Dohovor/“. Podľa jeho

názoru sa najvyšší súd podobne ako ani okresný súd a krajský súd nezaoberal vo svojom

konaní podstatnou skutočnosťou, a to že už v rámci prípravného konania bolo porušené jeho

základné právo na obhajobu.

Sťažovateľ uvádza, že z trestného spisu vyplýva, že už 5. augusta 2014 bolo

uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej

polície v Trenčíne (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014

podľa začaté trestné stíhanie pre zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa a .

Dňa 24. septembra 2014 o 22.45 h bola vykonaná domová prehliadka na základe

príkazu okresného súdu č. k. OS TN-V-22/2014-Tp-4, kde bola zaistená omamná

a psychotropná látka metamfetamín, ako aj dosiaľ neznáma látka rastlinného pôvodu.

Následne bol sťažovateľ podľa zadržaný, pričom už z jeho

výpovede ako osoby podozrivej bolo zrejmé, že v danej veci išlo o predaj omamných

látok „viacerým osobám“, no napriek tomu mu bolo uznesením vyšetrovateľa

pod ČVS: ORP-682/l-VYS-TN-2014 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“)

podľa vznesené obvinenie len pre zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa a .

Sťažovateľ namieta, že už od samotného začiatku prípravného konania bolo porušené

jeho právo na obhajobu, pretože zo strany vyšetrovateľa zámerne došlo k použitiu

miernejšej právnej kvalifikácie skutku, čím bol ako obvinený zavádzaný tým,

že nepotreboval od samotného počiatku prípravného konania obhajcu.

Podľa jeho názoru okresný súd aj krajský súd pochybili, keď svoj záver o jeho vine

«založili na všeobecne podanej obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín

sp. zn. -58 zo dňa 05. 03. 2015, v ktorej nie je konkretizované, že by som

omamnú látku mal predávať „konkrétnym“ minimálne trom /teda viacerým/ osobám».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že prípisom pod ČVS: KRP-209/l-VYS-TN-2014

z 18. decembra 2015 označeným ako „zmena právnej kvalifikácie − upozornenie“ bol

vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície

v Trenčíne podľa upozornený, že skutok, pre ktorý mu

bolo vznesené obvinenie uznesením z 25. septembra 2014, bude ďalej právne kvalifikovaný

ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)

a ods. 2 písm. c) s poukazom na .

Sťažovateľ po poukázaní na uvádza, že podľa jeho

názoru malo v rámci prípravného konania zo strany vyšetrovateľa dôjsť k vydaniu

uznesenia podľa o vznesení obvinenia pre «pokračovací

obzvlášť závažný zločin nedovolená výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držanie a obchodovanie nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2

písm. c) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., kde malo byť presne popísané moje

konanie vo vzťahu k „viacerým osobám“, kde tieto osoby mali byť aj konkretizované

osobnými údajmi a podrobným popisom môjho konania, nakoľko v pôvodnom uznesení

o vznesení obvinenia... k takémuto popisu konania nedošlo, rovnako k podrobnému popisu

môjho konania nedošlo ani v liste z 18. 12. 2015... označeným ako „zmena právnej

kvalifikácie - upozornenie“ a rovnako ani v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry

Trenčín zo dňa 05. 03. 2015 pod sp. zn. -58».

Následne sťažovateľ po odcitovaní , ,

a 6 , a ods. l namieta,

že „obvinenie mi ale bolo vznesené pre jediný z týchto čiastkových útokov a to iba za zločin

podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák., na možnosť prísnejšej kvalifikácie som bol síce

upozornený, pričom ale zákon vyžaduje pri nových čiastkových útokoch, ktoré vyšli najavo

v priebehu vyšetrovania, a ktoré dostatočne odôvodňujú záver, že obvinený spáchal

pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia ďalší čiastkový útok pokračovacieho

trestného činu, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje, rozšíriť uznesením

podľa obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový skutok pokračovacieho

trestného činu, pričom nie je potrebné preň už začať trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1

Takýmto postupom mi počas celého priebehu prípravného konania bola odňatá

možnosť brániť sa, využiť svoje práva na obhajobu, pričom osobitne zdôrazňujem, že mi

bolo odňaté právo podávať sťažnosti proti rozširovaniu obvinenia aj pre ďalšie čiastkové

útoky.“.

Podľa jeho názoru «tento závažný procesný nedostatok nemá pritom iba

technickoprávny význam, pretože sa premietol do nezákonného vykonania rozhodujúcej

skupiny dôkazov nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní. V zmysle

právnej doktríny známej ako „Ovocie z otráveného stromu“ totiž nezákonne vykonaný

dôkaz rovnako ako nezákonný procesný postup prenáša svoju nezákonnosť a procesnú

nespôsobilosť na ďalšie dôkazy (ako jed na plody otráveného stromu). Táto právna doktrína

uplatňovaná najskôr v právnom systéme USA našla odraz aj v práve EÚ (čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd), v Judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva ako aj v právnej praxi členských štátov EÚ vrátane SR (rozsudok NS SR

sp. zn. , Nález Ústavného súdu ČR z 27. 3. 2003 a iné).».

Vo vzťahu k výroku o treste sťažovateľ jeho nezákonnosť odvodzuje z nezákonnosti

výroku o jeho vine. Keďže podľa jeho názoru mal byť uznaný za vinného iba podľa § 172

ods. 1 písm. c) a d) , mal mu byť podľa tohto ustanovenia uložený

aj primeraný trest odňatia slobody, pričom „pri trestnej sadzbe u § 172 ods. 1 písm. c, d/

a pri použití zmierňujúceho ustanovenia podľa , Tr. zák.

prichádzalo do úvahy dokonca iba... podmienečné odsúdenie“.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd ani krajský súd sa dôsledne nezaoberali

okolnosťami vyplývajúcimi z porušenia práva na obhajobu, s procesnými pochybeniami

z prípravného konania a v konečnom dôsledku s chybným obžalobným návrhom

prokurátora a založili svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení skutku. Súdy

konajúce v jeho trestnej veci nesprávne ustálili jeho zavinenie na skutkovom deji opísanom

v obžalobe, v ktorej podľa jeho názoru absentuje popis takého konania, ktoré by

zodpovedalo uvedenej právnej kvalifikácií skutku, a napriek neodstráneniu procesných chýb

dospeli k právnemu záveru, že sa dopustil drogovej trestnej činnosti, a uznali ho za vinného

zo skutku, ktorý nie je vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu popísaný.

Po poukázaní na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že rozsudkom okresného súdu a následne

rozsudkom krajského súdu bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu

a vo veci konajúce súdy svoje rozhodnutia založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom. Nápravu nevykonal ani najvyšší súd, ktorý sa dostatočným spôsobom

nezaoberal podstatou jeho argumentácie, ktorou poukazoval ma porušenie jeho práva

na obhajobu, preto došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa .

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu podľa / ako aj základné právo na súdnu

ochranu v zmysle / postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. zo dňa 30. 01. 2017,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 22. 04. 2015

a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 12. 03. 2015

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 30. 01. 2017 sa zrušuje.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného

dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,

práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa

mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.

4. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 312,34,- € na účet

advokáta JUDr. Jozefa Podobu, číslo vedený vo

.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného

právneho zástupcu, pričom namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a napadnutým rozsudkom okresného súdu, rozsudkom

krajského súdu a postupom najvyššieho súdu v konaní o jeho dovolaní, ako aj jeho

uznesením. Porušenie označených práv odôvodňuje v podstate tým, že vo veci konajúce

súdy nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia

založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti

na to mu zároveň uložili aj neprimerane prísny trest.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) s poukazom na Trestného

zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere piatich

rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal v neprospech sťažovateľa

pre nesprávnosť výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu

prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie.

Krajský súd následne na podklade prokurátorom podaného odvolania rozsudok

okresného súdu vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu zrušil

a sťažovateľovi sám uložil trest odňatia slobody vo výmere siedmich rokov a na výkon

tohto trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia.

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo sťažovateľom doložených príloh vyplýva,

že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní konanom

12. marca 2015 urobil vyhlásenia o priznaní viny zo spáchania žalovaného skutku

podľa , pričom okresný súd, keďže nemal

pochybnosti o vine sťažovateľa, toto jeho vyhlásenie prijal a zároveň sa stotožnil

aj s právnou kvalifikáciou stíhaného skutku podľa obžaloby. Vzhľadom na uvedené okresný

súd následne vykonal dokazovanie už len vo vzťahu k výroku o treste.

Napriek tomu, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutku uvedeného v obžalobe priznal,

tento skutok oľutoval a dokonca, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku krajského súdu,

aj napomáhal pri objasňovaní tohto skutku, podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej teraz

namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského

súdu v časti týkajúcej sa výroku o vine a v nadväznosti na to namieta aj nezákonnosť

výroku o treste odňatia slobody. Z obsahu argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho

sťažnosti však nevyplývajú žiadne také dôvody, pre ktoré by ústavný súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa nemal prihliadať na jeho vyhlásenie urobené podľa § 257 ods. 1

písm. b) . Sťažovateľ tiež žiadnym spôsobom nenamieta, že by nebol

poučený o následkoch a dôsledkoch predmetného vyhlásenia, prípadne že by im dostatočne

neporozumel.

Podľa po prednesení obžaloby predseda senátu

poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že

a) je nevinný,

b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe,

c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa predseda senátu súčasne obžalovaného poučí

o následkoch vyhlásenia podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), a to v rozsahu

podľa odsekov 5 a 8.

Podľa ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní

vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených

v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje

primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí,

že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie

skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné

odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vychádzajúc z uvedeného, keďže sa sťažovateľ v podstate sám dobrovoľne vzdal

práva na podanie riadneho opravného prostriedku – odvolania, teda dobrovoľne nevyužil

možnosť brániť sa proti namietanému porušeniu práv okresným súdom podaním odvolania,

nevyužil účinný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, a preto

je jeho sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu, neprípustná. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti tiež konštatuje,

že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza ani

žiadne dôvody, pre ktoré by mal ústavný súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Obdobne je sťažnosť neprípustná aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu v časti týkajúcej sa výroku o vine.

Vo vzťahu k výroku o uloženom treste ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ zastával

názor, že krajský súd porušil pri rozhodovaní o uloženom treste odňatia slobody zákon,

mal možnosť podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom

treste dovolanie podľa a násl. . Sťažovateľ dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu síce podal, no vecne v ňom namietal výrok o vine,

ktorý urobil okresný súd na základe sťažovateľovho vyhlásenia o jeho vine, a z toho

následne odvodzoval aj nezákonnosť uloženého trestu. Najvyšší súd preto dovolanie

sťažovateľa odmietol podľa (ako podané neoprávnenou

osobou, pozn.).

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti

na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), rešpektujúc aj vlastnú

rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. , , ,

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľovi doručené 27. februára 2017, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému

súdu 24. apríla 2017. Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu za zachovanú.

Napriek tomu, že sťažovateľ namieta, že vo veci konajúce súdy (teda aj krajský súd,

pozn.) nesprávne zistili skutkový stav a vec nesprávne právne posúdili, svoje rozhodnutia

založili na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a v nadväznosti na to mu

zároveň uložili aj neprimerane prísny trest, ústavný súd, prihliadajúc na už uvedené,

posudzoval porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu len vo vzťahu k výroku o uloženom treste.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže preto zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu vo výroku o treste.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

považoval odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry za čiastočne dôvodné. Krajský súd

po posúdení argumentácie prokurátora vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu trestu zistil, že

„aplikácia § 39 ods. 1 Tr. zák. je v prejednávanom prípade zákonná a dôvodná...“.

Na druhej strane však bol sťažovateľovi podľa názoru krajského súdu uložený neprimerane

mierny trest vzhľadom na vysokú závažnosť trestného činu i jeho osobu. Krajský súd

uvedené takto odôvodnil: «V čase rozhodovania o vine a treste... nedisponoval súd prvého

stupňa žiadnymi relevantnými poznatkami vzťahujúcimi sa k dokumentovaniu zhoršeného

zdravotného stavu obžalovaného, preto mu nemohol a nemal jeho tvrdenia zohľadňovať

pri určení výmery trestu odňatia slobody. Argumentačne neobstojí ani poukaz na okolnosť,

že zaistené množstvo drogy zodpovedalo „len“ 11 až 44 obvykle jednorazovým dávkam

drogy. Obžalovaný totiž páchal trestný čin formou kúpy, zadovažovania, prechovávania

a predaja drogy viacerým osobám v čase od augusta 2013 do 24. 9. 2014, čo vyplýva

z právoplatných skutkových zistení a právnych záverov o vine vyvodených nielen z jeho

priznania a vyhlásenia o vine, ale aj z výpovedí v prípravnom konaní vypočutých svedkov

( , , , , ,

, , , , ) a listinných dôkazov

(príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, prepisy telefonických

hovorov obžalovaného za čas od 7. 8. 2014 do 24. 9. 2014 čl. 117 - 492), z ktorých

je jednoznačne preukázané, že množstvo obžalovaným zadováženej a predanej drogy

konzumentom bolo podstatne väčšie. Prokurátor tiež dôvodne poukázal ďalej na to,

že úmysel obžalovaného maximalizovať svoje zisky formou predaja drog vyplýva aj z tej

skutočnosti, že z hľadiska ich distribúcie sa konanie obžalovaného sústreďovalo na predaj

metamfetamínu, čo je návyková látka začleňovaná do kategórie tzv. tvrdých drog.

Zameranie sa na šírenie týchto drog nie je náhodné, pretože ich predaj je pre distribútora

finančne oveľa lukratívnejší a umožňuje mu dosahovať mimoriadne vysoké finančné zisky aj

napriek tomu, že ich užívanie je pre konzumentov týchto drog spojené so zvýšenou mierou

nebezpečnosti, ohrozenia ich života a najmä zdravia. Typickým prejavom dlhodobého

užívania tvrdých drog je popri fyzickej devastácii organizmu aj celkový psychický rozpad

osobnostnej štruktúry užívateľa drog, ktorý je spravidla nezvratný. Je preto evidentné, že

v porovnaní s mäkkými drogami sa vyznačuje činnosť páchateľa, orientujúceho sa na

predaj tvrdých drog, oveľa vyššou mierou závažnosti a k takému záveru posúdenia

závažnosti činu možno dospieť aj v prípade konania obžalovaného. S poukazom na

konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu i s prihliadnutím na povahu a charakter

konania obžalovaného, ktorý sa sústreďoval na predaj tvrdých drog sledujúc pritom svoje

zištné motívy, berúc do úvahy rozsah jeho distribučných aktivít, možno dôvodne

konštatovať, že uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov je neprimerane mierny,

nezodpovedá zákonným požiadavkám proporcionality trestu − jeho primeranosti a

spravodlivosti, ani dostatočne neodradzuje ostatných potenciálnych páchateľov od

páchania trestných činov a u ostatných členov spoločnosti neposilňuje pocit právnej istoty a

spravodlivosti, preto nemôže v dostatočnej miere plniť funkcie generálnej a individuálnej

prevencie trestu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na podklade odvolania podaného prokurátorom

v neprospech obžalovaného preto odvolací súd v napadnutom rozsudku zrušil výrok

o uloženom treste odňatia slobody, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak,

že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. 1/, n/ Tr. zák.

s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody

vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ho v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z hľadiska osoby obžalovaného

ide o páchateľa, na ktorého sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Vo výkone trestu odňatia

slobody doposiaľ nebol a možno konštatovať, že nie je závažnejšie kriminálne narušený.

Odvolací súd pritom uvádza, že aj keď je trest odňatia slobody uložený pod dolnú hranicu

zákonom stanovenej trestnej sadzby, jeho výmera predstavuje pomerne dlhodobé

obmedzenie osobnej slobody obžalovaného, ktoré podľa presvedčenia súdu bude mať

na neho dostatočný prevýchovný vplyv, aby si uvedomil závažnosť svojho

protispoločenského konania a bude splnený účel trestu tak, ako to má na mysli ustanovenie

§ 34 Tr. zák., t. j. chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť

odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny

život a tiež výchovne pôsobiť na ostatných členov spoločnosti.

Odvolací súd ďalej zistil, že obžalovanému ako páchateľovi obzvlášť závažného

zločinu mal byť pri správnom postupe uložený podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. aj ochranný

dohľad, t. j. ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej

starostlivosti nevyhnutnej na dovŕšenie nápravy páchateľov obzvlášť závažných zločinov

a u ktorého obligatórna povinnosť jeho uloženia vyplýva priamo z ustanovenia § 76 ods. 1

Tr. zák. Prokurátor rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním v neprospech

obžalovaného len pre nesprávnosť výroku o treste odňatia slobody. Nenapadol však

rozsudok odvolaním v neprospech obžalovaného aj preto, že takýto výrok o uložení

ochranného dohľadu nebol urobený. Odvolací súd preto pri chýbajúcom odvolaní

prokurátora vo vzťahu k neuloženiu ochranného dohľadu (k neurobeniu takéhoto výroku)

nemal preto podklad pre nápravu pochybenia súdu prvého stupňa v uvedenom smere.»

Ako z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, krajský súd

správne postupoval, keď posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu len vo vzťahu

k prokurátorom napadnutému výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Krajský súd sa

v dostatočnej miere zaoberal odvolaním prokurátora a svoje závery primeraným spôsobom

aj odôvodnil. Za týchto okolností ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasahoval do záverov

krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá dôvod doň zasahovať. Ústavný súd preto považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá

smeruje proti rozsudku krajského súdu vo výroku o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu,

za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a napadnutým rozsudok okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa

ako neprípustnú a vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd navyše

sťažnosť odmietol podľa aj ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením

Z vyplýva, že jednou z možností, pre ktoré môže

ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní, je jej zjavná

neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Ústavný súd už uviedol, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie

ústavného súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom

na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. b)

odmietol ako podané neoprávnenou osobou. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyšší súd najskôr interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, vo vzťahu k nej následne posúdil

relevantnosť obsahu sťažovateľom uplatneného dovolania a svoje rozhodnutie takto

odôvodnil: «V prvom rade treba k veci uviesť, že hoci podané dovolanie formálne smeruje

proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ktorý na podklade odvolania

prokurátora zmenil výrok o treste napadnutého rozsudku v neprospech obvineného,

dovolateľ v ňom vecne napáda iba výrok o vine, ktorý urobil prvostupňový súd na základe

jeho vyhlásenia o vine a proti ktorému , v rozsahu v akom bolo toto

vyhlásenie prijaté, nepriznáva obvinenému právo podať odvolanie. Nezákonnosť uloženého

trestu totiž dovolateľ odvíja výlučne z podľa neho nezákonného výroku o vine.

Z vyššie citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že proti

rozsudku, ktorý bol vydaný na základe prijatého vyhlásenia obvineného o vine, možno

v rozsahu, v akom bolo toto vyhlásenie prijaté, t. j. proti jeho výroku o vine, podať

dovolanie, avšak iba z dôvodu podľa Toto ustanovenie ale

zároveň neurčuje okruh osôb, ktoré sú oprávnené tak urobiť. Pri riešení tejto otázky je preto

nutné zohľadniť ďalšie ustanovenia upravujúce postup v konaní

o dovolaní, najmä ustanovenia a ,

z ktorých vyplýva, že obvinený je oprávnený podať dovolanie iba proti rozhodnutiu súdu

druhého stupňa. Teda iba vtedy, ak proti výroku, ktorý napáda dovolaním (v tomto prípade

výrok o vine), podal riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, resp. ak bol

takýto výrok druhostupňovým súdom zmenený v jeho neprospech na podklade opravného

prostriedku podaného prokurátorom alebo poškodeným.

Keďže obvinený nepodal (ani nemohol podať) proti dovolaním napádanému výroku

o vine riadny opravný prostriedok a ani nedošlo k zmene tohto výroku v jeho neprospech

na podklade odvolania prokurátora, nie je v posudzovanej veci osobou oprávnenou podať

dovolanie a takouto osobou by mohol byť len minister spravodlivosti (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 12/2017).

V závere najvyšší súd len pre úplnosť dodáva, že podané dovolanie nespĺňa

ani podmienku uvedenú v Obvineným namietané okolnosti, ktoré by

v prípade ich preukázania bolo možné vecne podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/ (porušenie práva na obhajobu v dôsledku podkvalifikovania skutku

v počiatočnej fáze konania a nesprávneho postupu pri „rozširovaní“ obvinenia), mu totiž

boli známe už v pôvodnom konaní, pričom doposiaľ ich vôbec nenamietal.»

Najvyšší súd po posúdení obsahu dovolania sťažovateľa ustálil, že sťažovateľ síce

podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, no vecne v ňom namietal

výrok o vine, ktorý urobil okresný súd, pričom nezákonnosť uloženého trestu odvíjal práve

z nezákonného výroku o jeho vine. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, právny názor, na ktorom

je založené napadnuté uznesenie, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach

danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených

základných práv sťažovateľa podľa , a .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017