Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 499/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť poslaný na nútené služby

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva podnikať podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Žilina sp. zn. z 13. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2017

elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomne 25. mája 2017, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva nebyť poslaný na nútené služby podľa čl. 18

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva podnikať podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. marca 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „ako advokát bol ustanovený ako obhajca ex offo

obvinenému , ktorému bol v tom čase nariadený náhradný trest, a to trest

odňatia slobody v trvaní 44 dní. Počas výkonu tohto trestu bol trestne stíhaný v prípravnom

konaní, preto vznikla potreba ustanoviť obhajcu ex offo. Opatrením

zo dňa 26. 09. 2013 bol sťažovateľ ustanovený obvinenému ako obhajca.

Sťažovateľ uskutočnil nasledovné úkony právnej služby v trestnej veci: 03. 10. 2013:

Prevzatie zastupovania, doručenie opatrenia, nahliadnutie do spisu a prvé jednanie

s obvineným 04. 10. 2013. Sťažnosť proti uzneseniu ORP-414/1-OVK-ZA-2013

zo dňa 17. 06. 2013 11. 10. 2013. Sťažnosť proti uzneseniu ORP-255/2-OVK-ZA-2013

zo dňa 24. 06. 2013 28. 10. 2013. Oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania (Úkon

uskutočnený z dôvodu, že obhajca nemohol až do 21.10.2013 nahliadnuť do spisu

pre práceneschopnosť alebo rehabilitáciu vyšetrovateľa) 05. 11. 2013. Odôvodnenie

sťažnosti proti uzneseniu -2013 zo dňa 24. 06. 2013 (Úkon uskutočnený

z dôvodu, že obhajca nemohol až do 21. 10. 2013 nahliadnuť do spisu

pre práceneschopnosť alebo rehabilitáciu vyšetrovateľa) 06. 11. 2013. Účasť

na vyšetrovacom úkone: zmarená nedostavením sa svedkov [úkon právnej služby

per analogiam (§ 14 ods. 8) podľa § 14 ods. 1 písm. c) a § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky

č. ]... Návrh na rozhodnutie o odmene a náhradách zo dňa 23. 04. 2014 bol

podaný na súd dňa 24. 04. 2014. Až po niekoľkých slušných urgenciách a následnej

sťažnosti pre prieťahy v konaní adresovanej predsedovi súdu v novembri 2014, vyšší súdny

úradník požadoval doklad o vykonaní prvej porady obhajcu s klientom, ktorý obhajca

doručil vo forme potvrdenia Ústavu na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody v Žiline.

Následne návrh na rozhodnutie o odmene a náhradách bol dňa 09. 11. 2015 zamietnutý.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. Súd aj napriek viacerým urgenciám

zo strany sťažovateľa neriešil túto vec, až sťažovateľ podal sťažnosť pre prieťahy v konaní,

2

v dôsledku a vďaka ktorej súd rozhodol, ale tak, že sťažnosť zamietol.“. Sťažovateľ namieta,

že napadnutým uznesením boli porušené jeho označené práva. Porušenie základného práva

nebyť poslaný na nútené služby odôvodňuje tým, že „sťažovateľ ako obhajca uskutočnil

úkony právnej služby, súd mu nepriznal odmenu, čo je podľa sťažovateľa nútenou službou

bez akejkoľvek odmeny“. Porušenie základného práva vlastniť majetok sťažovateľ

odôvodňuje tým, že okresný súd mu nepriznal odmenu, a preto nedošlo k zväčšeniu jeho

majetku podľa oprávnených očakávaní. Porušenie svojho základného práva podnikať

sťažovateľ vidí v tom, že „ako advokát síce vykonáva slobodné povolanie, ale je

samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorá vykonáva advokáciu aj za účelom obživy a je to

forma podnikania. Tým, že súd nepriznal sťažovateľovi žiadnu odmenu, donútil sťažovateľa

poskytovať právne služby vo forme nútenej služby, v dôsledku čoho nemohol sťažovateľ

vykonávať túto službu ako podnikanie.“.

Porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje arbitrárnosťou a nesprávnou interpretáciou na vec

sa vzťahujúcich noriem platného práva. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodňuje v sťažnosti tým, že „si je síce

vedomý, že o veci súd rozhodol právoplatne, ale vzhľadom na niekoľkoročné prieťahy je

toho názoru, že je potrebné priznať aj porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov“.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že napadnuté uznesenie okresného súdu porušuje

jeho označené práva, preto v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a sťažovateľovi prizná finančné

zadosťučinenie v sume 100 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a obdobne dohovoru nikoho nemožno poslať

na nútené práce alebo nútené služby.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

4

Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu

predovšetkým namieta, že ním bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že je podľa jeho názoru arbitrárne. Porušenie

jeho ostatných práv napadaných touto sťažnosťou argumentačne nadväzuje a je závislé

od záveru, či došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, s výnimkou

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa . Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o návrhu

sťažovateľa na priznanie odmeny za zastupovanie v trestnej veci.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o trovách

právneho zastúpenia, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa

nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého

procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú

relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu

vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania, respektíve jeho

právneho zástupcu citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté

aj iné základné právo (m. m. , , , ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). V súvislosti

so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami

všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ,

). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

uznesenia okresného súdu.

6

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

«Podľa obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má

voči štátu nárok na odmenu a náhradu podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon

neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Podľa , o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu

alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6,

orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne

skončilo; v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu prvého stupňa alebo ním

poverený vyšší súdny úradník.

Samosudkyňa preskúmaním spisového materiálu zistila, že predmetné uznesenie

je vecne správne, zodpovedá objektívne preukázaným nárokom obhajcu vyplývajúcim

z vyhlášky MS SR č. (ďalej len vyhlášky), pričom odôvodnenie rozhodnutia

učinila vyššia súdna úradníčka zodpovedajúcim spôsobom, a preto samosudkyňa v celom

rozsahu v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje a navyše uvádza

nasledovné:

V súvislosti s nepriznaním odmeny a režijného paušálu za dané úkony, z dôvodu,

že vykonanie týchto úkonov, resp. iniciatívu obhajcu v tomto smere, súd nemal žiadnym

spôsobom preukázanú, súd poukazuje na ustanovenie , v zmysle

ktorého uznesenie možno napadnúť pre nesprávnosť niektorého jeho výroku, zrejmý rozpor

výroku s odôvodnením, alebo porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo,

ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

V danom prípade bolo rozhodnutie vyššej súdnej úradníčky o nepriznaní odmeny

a režijného paušálu za vyššie uvedený úkon správne, nakoľko podľa názoru súdu úkon

prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom v zmysle ustanovenia § 14

ods. 1 písm. a/ vyhlášky zahŕňa zákonite aj štúdium spisu, opierajúc sa o vyššie uvádzané

stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššie súdu SR z 30. mája 2011, ako aj

na rozhodovaciu prax, pre ukážku podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

z 30. apríla 2013 „zmyslom právneho úkonu prevzatia a prípravy

zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom je poskytnúť obhajcovi možnosť

oboznámiť sa s vecou v záujme toho, aby pokiaľ ide o trestné konanie, mohol v jeho ďalšom

priebehu dôsledne uplatniť právo obvineného, a to predpokladá vykonanie úkonov (napr.

porada s klientom, štúdium spisu a pod.) smerujúcich k oboznámeniu sa s okolnosťami,

ktoré sú v konkrétnom prípade predmetom obhajoby. Za úkon právnej pomoci v zmysle § 14

ods. 1 písm. a/ nemožno považovať len prevzatie opatrenia o ustanovení obhajcu vydaného

predsedom senátu podľa bez vykonania ďalších úkonov s cieľom vytvoriť

reálne predpoklady na zabezpečenie práv obvineného v rámci nutnej obhajoby.

8

V zmysle jazykového výkladu je absolútne nesporné, že sa jedná o vykonanie

viacerých úkonov, teda nie len prevzatie opatrenia a porada s klientom ako čiastkové úkony

prevzatia a prípravy obhajoby, avšak s poukazom na vyššie uvedený rozsudok NS SR, súd

má za to, že v rámci úkonu právnej služby prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej

porady s klientom sa predpokladá aj štúdium spisu, čo preukazuje rozhodovacia prax

viacerých súdov, ako Okresného súdu Žilina, tak aj pre ďalšiu ukážku rozhodnutie

Okresného súdu Piešťany zo dňa 18. októbra 2012, sp. zn. „odmena za úkon

právnej služby - prevzatie a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom v zmysle

vyhlášky č. zahŕňa aj štúdium spisu ako neoddeliteľnú

súčasť prípravy obhajoby.“

Obhajca v odôvodnení sťažnosti uvádza, že nie je pravdivé tvrdenie uvedené

v uznesení, že neodstránil nedostatok ani po výzve súdu, pretože ho súd vyzýval

na predloženie potvrdenia z ústavu na výkon väzby. Súd však má za preukázané, že vo výzve

vyššej súdnej úradníčky táto vyzývala obhajcu na predloženie dokladu preukazujúceho

vykonanie prvej porady s obvineným na č. l. 253 (okrem výzvy

na doplnenie preukázania uskutočnených ďalších úkonov právnej služby), nie tak ako

uvádza obhajca v sťažnosti, že ho vyzývala na predloženie potvrdenia z ÚVV Žilina.

V závere k tomuto bodu sťažnosti súd konštatuje, že napriek pocitu obhajcu, že súd

od neho požaduje predloženie potvrdení napriek tomu, že mu takúto

povinnosť neukladá a rovnako mu takúto povinnosť neukladá ani vyhláška, súd musí

postupovať v zmysle konštantnej judikatúry, resp. je povinný riadiť sa právnym názorom

súdu vyššieho stupňa, a teda neodmysliteľne aj stanoviskami trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu, a preto vyššia súdna úradníčka správne v odôvodnení poukázala

na stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 90/2010 ako aj pri odôvodnení

nepriznania odmeny za právny úkon prevzatia a prípravy obhajoby vrátane prvej porady

s klientom, kde uviedla na priblíženie uznesenie NS SR sp. zn. uverejnené

v Zbierke rozhodnutí z roku 1994 pod č. 59.

Súd v ďalšom poznamenáva, že keďže nebolo možné priznať odmenu za tento úkon

právnej služby, potom nebolo možné priznať ani režijný paušál, resp. ďalšie na tento úkon

nadväzujúce náhrady.

V ďalšom bode sťažnosti obhajcu tento považuje za šikanózne nepriznanie odmeny

za úkon právnej služby sťažnosť proti „Sťažnosť proti uzneseniu ORP-414/1-OVK-ZA-2013

zo dňa 17. 06. 2013“, „Sťažnosť proti uzneseniu ORP-255/2-OVK-ZA-2013

zo dňa 24. 06. 2013“ a „Odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu ORP-255/2-OVK-ZA-2013

zo dňa 24. 06. 2013“ (voči uzneseniu o vznesení obvinenia, pozn. samosudkyne). V tomto

smere samosudkyňa rovnako rozhodnutie vyššej súdnej úradníčky o nepriznaní odmeny

a režijného paušálu za vyššie uvedené úkony správne. Tvrdenie obhajcu, že nemal odkiaľ

vedieť, že obvinený si uznesenie o vznesení obvinenia už prevzal a v ďalšom popisuje,

že vyšetrovateľa nemohol zastihnúť, nakoľko tento odišiel na liečenie a podľa jeho názoru

si mal dať vyšetrovateľ námahu s tým, aby prípisom oboznámil obhajcu s tou skutočnosťou,

že obvinený si uznesenie o vznesení obvinenia už prevzal, a v danom prípade

by teda sťažnosť voči uzneseniu nepodával, súd sa v tomto smere nestotožňuje s názorom

obhajcu. V tejto súvislosti súd uvádza, že obhajca takéto skutočnosti mohol so svojim

klientom prejednať pri prvej porade, pričom zo spisu je zrejmé, že obhajca prevzal

uznesenie o vznesení obvinenia dňa 04. 10. 2013 a v rovnaký deň 04. 10. 2013 vykonal

poradu s obvineným v Ústave na výkon väzby Žilina, kedy mu obvinený túto skutočnosť

mohol oznámiť, pričom nie je na mieste názor obhajcu, že je chybou vyšetrovateľa, že túto

skutočnosť mu neuviedol do sprievodného listu. Samosudkyňa sa v plnom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uznesenia vyššej súdnej úradníčky týkajúceho sa tohto bodu

a rovnako naň odkazuje.

Čo sa týka bodu sťažnosti obhajcu ohľadom nepriznania odmeny za „účasť

na vyšetrovacom úkone: zmarené nedostavením sa svedkov“, v tomto smere samosudkyňa

navyše uvádza znenie § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky, v zmysle ktorého patrí obhajcovi

odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za účasť pri vyšetrovacích úkonoch,

pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom

alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé

začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných

počas dvoch hodín. V tejto súvislosti z jazykového výkladu ustanovenia je nesporné,

že takýto vyšetrovací úkon musí začať. V danom prípade je zrejmé, že tento úkon sa ani

nekonal, a to z dôvodu nedostavenia sa svedkov. Preto podľa názoru súdu obhajcovi

za účasť na takomto úkone odmena nepatrí, nakoľko sa ani nekonal. Vyššia súdna

10

úradníčka v ďalšom navyše uviedla, že obhajca pri mailovej komunikácii dňa 05. 11. 2013

s vyšetrovateľom už mal vedomosť, že jeho ustanovenie bolo opatrením Okresného súdu

Žilina zrušené. V danom prípade obhajca nemôže používať analógiu § 22 ods. 5 zákona

č. o advokácii, podľa ktorého ustanovenia je advokát povinný do 15

od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb

v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia,

nakoľko ustanovenie obhajcu súdom je špecifické oproti zastupovaniu klienta na základe

zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Podľa názoru súdu v prípade zrušenia ustanovenia

obhajcu zaniká obhajcovo ustanovenie týmto zrušením, a to najmä v prípade

ak u obvineného pominuli dôvody nutnej obhajoby, pričom nie je potrebné používať

analógiu § 22 ods. 5 zákona o advokácii tak. ako to v sťažnosti uvádza .»

Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov vo svetle rozhodujúcich

skutočností, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočne

odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní

o námietkach sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky jeho relevantné námietky. Uznesenie

okresného súdu je primerane odôvodnené, pričom ho nemožno považovať za svojvoľné

či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom

zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas

sťažovateľa s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom

a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, respektíve že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Obdobný záver možno formulovať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva podnikať

podľa , porušenie ktorých sťažovateľ namieta sekundárne, v spojení

alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa ani práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto označených práv.

Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva nebyť poslaný na nútené práce

alebo služby podľa a obdobného práva podľa dohovoru

ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením

uvedeného základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru na jednej

12

strane a napadnutým uznesením okresného súdu na strane druhej. V tejto súvislosti

podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci ani nemožno hovoriť

o nútenej práci, respektíve službe, a to z viacerých dôvodov. Advokát ako obhajca nebol

nútený prevziať svoje ustanovenie pod hrozbou trestu, preto nemožno hovoriť o nútenej

práci či službe. Poskytnutie právnych služieb obhajcu v danom prípade ani nebolo a priori

bezodplatné, ale bolo závislé od preukázania splnenia podmienok na priznanie nároku

za zastupovanie v trestnej veci. Pokiaľ si advokát svoju povinnosť nesplnil a v dôsledku

porušenia svojich povinností mu všeobecný súd jeho návrh na priznanie odmeny zamietol,

nemožno to považovať za nútenú službu bez akejkoľvek odmeny tak, ako sa to snaží mylne

interpretovať sťažovateľ.

Európsky súd pre ľudské práva už v obdobnej veci odmietol sťažnosť belgického

advokáta, ktorý namietal, že povinnosť zastupovať nemajetných obžalovaných bez náhrady

za prácu a vzniknuté výdavky predstavuje porušenie čl. 4 ods. 2 dohovoru (prípad

Van der Muselle proti Belgicku, séria A, 1983, č. 70).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že okresný súd v rámci

rozhodovania o návrhu na priznanie odmeny napadnutým uznesením ani nemohol zasiahnuť

do podstaty a zmyslu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, len aplikoval ústavne konformným spôsobom príslušné ustanovenia procesného

predpisu, preto bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť v rámci jej

predbežného prerokovania podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ústavný súd v kontexte toho, že právna neistota sťažovateľa bola

odstránená ešte pred podaním sťažnosti (napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť

13. marca 2017, pozn.), poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípadoch

namietaného porušenia označeného práva (obdobne , ,

, , , , ) ústavný súd

poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa ods. dohovoru) len vtedy,

ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva došlo, alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Táto skutočnosť

podľa názoru ústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako dôvod

na jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017

14