Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-83-2019.pdf
PDF · 170.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/83/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: L. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., B. XXXX/XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou C&T Advokáti, s. r. o., so sídlom Bratislava, Fedinova 3b, IČO: 51 284 961, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. decembra 2018 č. k. 16C/38/2017-233 v jeho vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o náhrade trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody (III.) p o t v r d z u j e .
Výrok o náhrade trov konania (IV.) m e n í tak, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100%.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 6.443,71 eura titulom náhrady škody spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.443,71 eura od 24. 03. 2016 do zaplatenia a sumu 4.500 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody v rozsahu 100%. Žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy nepriznal. Svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil vykonaným dokazovaním a po právnej stránke čl. 1, čl. 46 Ústavy SR, ako aj ust. § 1- § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3, § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, ako aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995.
1.1. Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 zo dňa 04. 07. 2012, ktorým bola žalobkyňa obvinená pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák., ktorá pozostáva z náhrady vynaložených trov trestného konania, ktoré žalobkyni v tomto trestnom konaní vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním JUDr. Jakubčíkom. V konaní si žalobkyňa požaduje sumu 6.443,71 eura pozostávajúcu z odmeny a náhrady hotových výdavkov spojených s jej zastupovaním v predmetnom trestnom konaní. Ďalším nárokom uplatneným v spore je aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žiadala z dôvodu, že postupom orgánov činným v trestnom
konaní utrpela závažnú nemajetkovú ujmu. Celková doba trestného stíhania predstavovala viac ako tri roky, za ktorý čas sa skutočnosť, že bola obvinenou, negatívne premietla do jej života, pričom samotné konštatovanie porušenia práva a priznanie čisto majetkovej ujmy nepovažuje za dostatočné zadosťučinenie, pretože došlo k narušeniu s veľmi negatívnymi dopadmi na jej súkromný, osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život. Uvedeným nezákonným rozhodnutím sa vážne zasiahlo do jej osobnej slobody, čo sa odzrkadlilo aj na jej zdravotnom stave.
1.2. V danej veci súd nárok žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 04. 07. 2012 ako nezákonného rozhodnutia posudzoval podľa znenia zákona č. 514/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31. 12. 2012, keďže podľa záverov súdnej praxe právo poškodeného na náhradu škody (aj nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia v prípade vzatia do väzby, a to bez ohľadu na to, že uplatniteľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16. 03. 2016 alebo uznesenie 7Cdo/145/2011 zo dňa 12. 12. 2012. V tejto súvislosti poukázal na novelu vykonanú zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorá stanovila kritériá pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodnenie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovo prechodné ustanovenia § 27d ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa riadia predpismi účinnými do 31. 12. 2008. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 12. 12. 2012 sp. zn. 7Cdo 145/2011, ako aj novelu zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanú zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 01. 01. 2013) v § 17 došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle tejto novely na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01. 01. 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške. Toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale aj spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením zákazu retroaktivity.
1.3. V konaní nebolo sporu o tom, že voči žalobkyni bolo uznesením zo dňa 04. 07. 2012 vznesené obvinenie, proti ktorému podala sťažnosť prostredníctvom jej obhajcu, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná. Rovnako nebolo sporné, že uznesením zo dňa 15. 10. 2015, právoplatné dňa 24. 10. 2015 bolo trestné stíhanie voči žalobkyni zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Súd sa zaoberal, či žalobkyňa preukázala splnenie všetkých predpokladom z hľadiska objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom dospel k záveru, že uvedené predpoklady boli zo strany žalobkyne preukázané, čím je daný nárok na náhradu škody voči žalovanému titulom trov obhajoby, ktoré žalobkyňa zaplatila jej právnemu zástupcovi JUDr. Stanislavovi Jakubčíkovi v súvislosti s jej právnym zastupovaním v rámci trestného konania. Z hľadiska zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia na zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineného) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Súd preto posudzoval zodpovednosť žalovaného ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, za ktoré považuje uznesenie Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Západ zo dňa 04. 07. 2012, ČVS:PPZ-121/BPK-Z-2010, ktorým bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Dodal, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánov činných v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Preto, ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, skutok nie je trestným činom, resp. skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, prestavuje nezákonné rozhodnutie zasahujúce do základných práv jednotlivca. S ohľadom na uvedené potom považoval argumentáciu žalovaného, že žiaden orgán nevyslovil, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalovanej bolo nezákonné a toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené, za dôvodnú. Rovnako neobstojí jeho argumentácia, že v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné podmienky pre tento postup orgánov činných v trestnom konaní. Rovnako sa súd nestotožnil ani s extenzívnym výkladom žalovaného k ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., kedy podľa žalovaného žalobkyňa mala uplatniť
aj mimoriadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 363 Tr. por., resp. podnet generálnemu prokurátorovi na zrušenie právoplatného rozhodnutia, čo však neuplatnila. Podľa názoru súdu, uvedený výklad žalovaného neobstojí a súd sa s týmto výkladom nestotožňuje. Dodáva, že výklad ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovedá aj súdnej praxi Najvyššieho súdu SR a súd sa s týmto výkladom v plnom rozsahu stotožňuje, v zmysle ktorého zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin a zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutia súdu SR 2/2014, podobne aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 320/2016-49 zo dňa 07. 07. 2016). S poukazom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím z hľadiska posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú trestným konaním žalobkyni ako obvinenému. V zásade vždy tak vzniká povinnosť štátu nahradiť trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, pokiaľ po vznesení obvinenia nedôjde k odsúdeniu obvineného.
1.4. Súd nárok žalobkyne na náhradu škody považoval za dôvodný v celom rozsahu, keďže žalobkyňa preukázala všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu. V zmysle § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktorá poškodenému vznikla v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie s tým, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa uhradila titulom trov právneho zastúpenia jej obhajcovi dňa 16. 12. 2015 sumu 1.073,95 eura, dňa 29. 01. 2016 sumu 3.869,75 eura a dňa 26. 01. 2016 sumu 1.500 eur, čo bolo preukázané jednak výpismi z účtu advokáta JUDr. Stanislava Jakubčíka, ako aj platobným príkazom žalobkyne zo dňa 15. 12. 2016 o úhrade sumy 1.073,95 eura, platobným príkazom žalobkyne zo dňa 25. 01. 2016 o úhrade sumy 1.500 eur a potvrdením o vklade zo strany žalobkyne zo dňa 29. 01. 2016 na sumu 3.869,75 eura. Rovnako bolo preukázané, že žalobkyňa uhradila obhajcovi na základe faktúry č. 4151113 s dátumom splatnosti 16. 12. 2015 a na základe vzájomnej dohody o úhrade na splátky. Z oznámenia Daňového úradu Bratislava bolo preukázané, že predmetná faktúra spĺňa všetky náležitosti v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty a daňový subjekt je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Za uvedenú škodu štát zodpovedá bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený, alebo si ho sám zvolil a bez ohľadu na to, či uhradené trovy obhajoby predstavujú zmluvnú odmenu advokáta, alebo nie. Náklady konania vedúce k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím a boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti. Účelnosť vynaložených trov obhajoby je možné posudzovať len vo vzťahu k výsledku trestného stíhania a len výnimočne možno trovy obhajoby považovať za neúčelné, ak je zrejmé, že určité úkony právnych služieb nemohli prispieť k výsledku trestného konania (rozsudok NS ČR 30Cbo 2533/2013 zo dňa 22. 01. 2014). Úkony právnej služby, ktoré boli vyúčtované právnym zástupcom žalobkyne v súvislosti s jej právnym zastupovaním v trestnom konaní, súd považoval v celom rozsahu za účelné a vyúčtovanie zodpovedajúce vyhláške č. 655/2004 Z. z. Námietky žalovaného, že v prípade namietaných úkonov zo dňa: 16. 07. 2012, 20. 07. 2012, 31. 07. 2012, 03. 08. 2012, 07. 08. 2012, 17. 08. 2012, 23. 08. 2012, 18. 09. 2012, 19. 09. 2012, 04. 03. 2013, 08. 03. 2013, 14. 03. 2013, 18. 03. 2013, 11. 06. 2013, 26. 06. 2013, 04. 07. 2013, 07. 02. 2014, 24. 02. 2014, 25. 02. 2014, 19. 03. 2014, 24. 04. 2014, 29. 04. 2014, 16. 03. 2015, 16. 04. 2015, 11. 05. 2015 a 30. 07. 2015 nejde o účelné trovy právneho zastúpenia, súd dodáva, že predmetné trestné stíhanie bolo vedené proti viacerým osobám a v roku 2015 bolo trestné konanie voči viacerým osobám vylúčené na samostatné konanie, vrátane niektorých súčastí spisu, čomu zodpovedajú aj uznesenia o vylúčení trestnej veci na samostatné konanie v prípade obvineného R., obvinenej U., obvinenej U. a ďalších obvinených. Z vyrozumení o úkonoch nariadených v trestnej veci žalobkyne, ktoré sú súčasťou pripojeného vyšetrovacieho spisu na č. l. 298 - 327 vyplýva aj vykonanie úkonov, o ktorých doložila v spore zápisnice žalobkyňa, na ktorých sa zúčastnil jej obhajca a ktoré sa nenachádzali v pripojenom vyšetrovacom spise, avšak je jednoznačné, že tieto boli vykonané aj v súvislosti s trestnou vecou žalobkyne. Súd za účelný považoval aj nárok na náhradu titulom úkonov, a to porada s klientkou dňa 03. 08. 2013 v zmysle § 14 ods. 2 písm. e/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a úkon porada s klientkou zo dňa 23. 08. 2012 v zmysle § 14 ods. 4 písm. a/ vyhlášky, ako aj nárok na náhradu 8,50 eura, čo predstavuje vecné náklady za fotokópie. V prípade namietaných úkonov: 04. 03. 2013, 08. 03. 2013, 01. 06. 2013, 24. 02. 2014, 24. 04. 2014, 29. 04. 2014, 16. 03. 2015, 11. 05. 2015 ide o úkony nachádzajúce sa v doloženej špecifikácii, avšak za tieto si právny zástupca žalobkyne neúčtoval žiadnu odmenu. Z uvedených dôvodov súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 6.443,71 eura titulom náhrady škody. Okrem toho, priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 24. 03. 2016 do zaplatenia
podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a to deň nasledujúci po dni, kedy bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená odpoveď žalovaného, že žiadosť o predbežné prerokovanie žalobkyne je nedôvodná a žalovaným odmietnutá.
1.5. Žalobkyňa si v konaní uplatňovala aj náhradu nemajetkovej ujmy, preto sa súd zaoberal, či sú v danej veci splnené predpoklady pre jej priznanie, tak ak to predpokladá ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012. Súd prihliadol na samotné trestné stíhanie, ktoré trvalo viac ako 3 roky a uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva a priznania majetkovej škody nie je dostatočným zadosťučinením. V konkrétnom prípade súd prihliadol na samotnú povahu v trestnej veci vedenej proti žalobkyni pre zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, ktorého sa mala dopustiť tým, že z jej strany malo dôjsť k machinácii v súvislosti s verejným obstarávaním realizovaným PSB Bratislava, za ktorý skutok jej hrozil trest odňatia slobody v trvaní 2 až 8 rokov. K zmene právnej kvalifikácie skutku na prečin machinácie pri verejnom obstaraní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 Tr. zák. došlo až na základe oznámenia žalobkyne zo dňa 21. 07. 2015, teda na konci trestného stíhania. Súd preto neprihliadol na túto skutočnosť, keďže k zastaveniu trestného stíhania došlo následne uznesením zo dňa 15. 10. 2015. Prihliadol na samotnú dĺžku trvania trestného stíhania viac ako tri roky, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Preto bolo potrebné zohľadniť, že v prípade žalobkyne v súvislosti s verejným obstarávaním nešlo o protiprávne konanie. Ďalej prihliadol na samotnú osobu žalobkyne, jej doterajší spôsob života, prostredie, v ktorom žije a pracuje. V jej prospech svedčí, že má v mieste bydliska dobré medziľudské vzťahy, dobrú povesť a nebola priestupkovo riešená. Stále pracuje v pracovnom prostredí, v ktorom pracovala aj v čase vznesenia obvinenia a vedenia trestného stíhania, preto súd ustálil, že v oblasti pracovného života žalobkyňa neutrpela žiadnu ujmu. Tvrdenia žalobkyne, že v práci čelila posmeškom, ako aj tvrdenia, že trestné stíhanie malo vážny dopad na jej možný profesionálny rast a kariérny postup, nebolo v konaní žiadnym dôkazom preukázané. Rovnako nepreukázala ani to, že správa o jej obvineniach sa medzi známymi šírila veľmi rýchlo, čím malo byť zasiahnuté do jej osobnej cti a dobrej povesti. Taktiež v súkromnom živote nedošlo k utrpeniu vážnej ujmy, keď sama žalobkyňa potvrdila, že manžel s dcérou stáli pri nej a boli jej oporou a ich vzťahy sa v dôsledku trestného stíhania nezhoršili. Rovnako nebolo preukázané, že v súvislosti s medializáciou daného prípadu bolo spomenuté meno žalobkyne, príp. že by z doložených článkov a zo správ bolo možné vyvodiť jej meno a priezvisko.
1.6. V konaní však bolo preukázané zanechanie nezmazateľných stôp na psychike a zdraví žalobkyne ako priamych dôsledkov prebiehajúceho trestného konania voči jej osobe, keď musela vyhľadať odbornú pomoc v psychiatrickej ambulancii, kde je liečená od 06. 09. 2012 a doposiaľ užíva psychofarmatiká. Uvedené v konaní bolo preukázané potvrdením od lekára L.. D. ?. zo dňa 04. 01. 2017. Vypočutá svedkyňa L.. L. L. (dcéra žalobkyne) vo výpovedi potvrdila, že po doručení uznesenia o vznesení obvinenia to s matkou zamávalo, bola psychicky na dne, začala sa uzatvárať do seba, psychicky začala upadať, nejedla, nespávala, pričom jej zdravotný stav bol taký, že bola nútená vyhľadať pomoc psychiatra, trpela depresiami. Súd mal v konaní za preukázanú jednoznačnú príčinnosť medzi touto diagnózou a trestným konaním vedeným voči žalobkyni, ktorá v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu spojenú s jej zlým psychickým stavom a problémami so psychikou vyhľadala odbornú pomoc, chodila sa liečiť k psychiatrovi, brala predpísané lieky a doposiaľ je v psychiatrickej ambulancii liečená a berie udržiavacie lieky. S ohľadom na preukázané negatívne následky v dôsledku vznesenia obvinenia trestného stíhania v oblasti osobnej sféry žalobkyne, a to vzhľadom na jej zdravotný stav, ako aj na osobu žalobkyne a povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a okolnosti vzniku nemajetkovej ujmy došlo a súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.500 eur, ktorú sumu s ohľadom na preukázané následky trestného stíhania v oblasti osobnej sféry žalobkyne považoval nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a vo zvyšku náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
1.7. O trovách konania v časti o zaplatenie náhrady škody súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 100%, nakoľko žalobkyňa mala v tejto časti plný úspech.
1.8. O trovách konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 14.175 eur, pričom jej bola priznaná suma 4.500 eur (31,75%) zo žalovanej sumy a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá (68,25% zo žalovanej sumy). Žalovaný bol úspešný v 36,50% (68,25% - 31,75%) a v takomto rozsahu by mu aj patril nárok na náhradu trov konania. V prejednávanej
veci však možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovaný si nežiadal priznať náhradu trov konania, preto súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy nepriznáva.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku (I.), ako aj vo výroku o náhrade trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody (III.) napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny a zamietnutia žaloby a rozhodnutia o trovách konania tak, že žiadnej zo strán súd neprizná náhradu trov konania. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Namietal, že právo na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Mal za to, že v danej veci nie je splnená prvá podstatná a základná podmienka pre úspešné uplatnenie náhrady škody, keď neexistuje zákonné rozhodnutie, tak ako ho má na mysli ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni nebolo nikdy pre nezákonnosť zrušené. Uvedené ustanovenie nepozná prípad nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré by bolo nezákonné práve tým, že následne v trestnom konaní bolo trestné stíhanie zastavené. Širokým výkladom ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. by boli porušené všetky zásady trestného procesu, a to až od momentu vznesenia obvinenia v prípravnom konaní, až do jeho skončenia. Uznesenie o vznesení obvinenia tak nemôže byť nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť zo spáchania trestného činu sa neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdila. Poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu SR z 13. 11. 2013 sp. zn. II.ÚS 163/2013-50, tiež na rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti Českej republike. Opätovne zdôraznil, že uznesenie o vznesení obvinenia samo o sebe nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že proti žalobkyni bolo zastavené trestné stíhanie. V jej trestnej veci je nepochybné, že základné zásady trestného konania boli dodržané, zistené okolnosti v čase, kedy bolo uznesenie o vznesení obvinenia vydané, nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a že tento čin spáchala žalobkyňa. Preukázanie viny žalobkyne mohlo byť až vecou dokazovania pred súdom, k čomu nedošlo, pretože prokurátorka po tom, čo vo vyšetrovaní bol vykonaný celý rad dôkazov, dospela k záveru, že vyšetrovaním sa nepreukázal jeden zo znakov stíhaného trestného činu, a to úmysel žalobkyne zvýhodniť niektorého účastníka verejného obstarávania pred ďalším. Uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno ho preto považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Trvá na tom, že uznesenie PZ Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii, ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 zo dňa 04. 07. 2012 o vznesení obvinenia žalobkyni pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zák. nemožno označiť za nezákonné rozhodnutie iba vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie voči žalobkyni bolo zastavené. Uvedené uznesenie nebolo nikdy zrušené pre jeho nezákonnosť, a teda ho nemožno označiť za nezákonné - nespĺňa definíciu nezákonného rozhodnutia v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Za nesprávny považoval názor súdu vyjadrený v bode 17. rozsudku, kde použil extenzívny výklad priamo v rozpore s ust. § 6 ods. 1 zák. č. 5142003 Z. z. Súd je v konaní o náhradu škody v zmysle uvedeného zákona rozhodnutím iného orgánu zrušením, resp. zmenou nezákonného rozhodnutia viazaný. Dáva do pozornosti, že zákon stojí nad akýmkoľvek rozhodnutím súdu, vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, o ktoré sa extenzívny výklad použitý súdom prvej inštancie opiera.
2.1. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní namietal, že žalobkyňa nevyužila všetky prostriedky, ktoré by mohli viesť k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, okrem riadneho právneho prostriedku mala možnosť podať návrh na postup v zmysle § 363 Tr. por. na Generálnu prokuratúru SR, avšak takýto návrh ani advokáti nepodali. Jednoznačne tu preto existoval fakt, že advokát žalobkyne nevyužil zákonom predpokladanú možnosť a návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia voči uzneseniu o vznesení obvinenia na Generálnu prokuratúru SR nepodal, čím nesplnil podmienku na priznanie náhrady škody uvedenú v § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
2.2. Žalobkyňa ako dôkaz o spôsobenej škode predložila súdu spolu so žalobou faktúru JUDr. Stanislava Jakubčíka zo dňa 01. 12. 2015, ktorá nemala náležitosti daňového dokladu vyžadované ustanoveniami § 74 zák. č. 222/2004 Z. z., neobsahovala poradové číslo faktúry, naviac, nebola podpísaná, ani opečiatkovaná. Ako dôkaz o výške škody by neobstála. Preto žalobkyňa predložila aj
ďalšie vyhotovenie tejto faktúry, k čomu súd iba skonštatoval, že pokiaľ išlo o listinu doloženú v žalobe, tak mal za preukázané výpoveďou svedka JUDr. Jakubčíka, že predmetná listina nie je faktúrou, ale ide o špecifikáciu právnych služieb, s jeho námietkami sa súd vôbec nevysporiadal. Naviac, advokát žalobkyni v označenej faktúre fakturuje mimo zmluvnú odmenu, pričom vyhláška č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov nepozná pojem mimozmluvná odmena. Pokiaľ súd priznal jednotlivé vyfakturované úkony, k tomu považuje za potrebné uviesť, že v zmysle rozhodnutia NS SR č. k. 2Tost 11/2013 z 30. 04. 2013, ktoré vychádza aj z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 4992017-9 z 01. 08. 2017, úkony, ktoré obhajca vykoná, musia byť súčasťou spisového materiálu, ktorý tvorí podklad pri rozhodovaní o trovách obhajoby, aby konajúci súd mohol pri rozhodovaní o trovách obhajoby vykonávanie týchto úkonov preskúmavať. V danej veci po preskúmaní kompletného spisu, predloženého vyšetrovateľom, zistil, že obhajca žalobkyne si vyfakturoval aj úkony, ktoré v trestnom spise nie sú zdokumentované. Náhradu škody za tieto úkony nebolo možné v zmysle uvedeného rozhodnutia NS SR, ako aj ÚS SR priznať, nakoľko neboli vykonané v trestnom konaní, na základe ktorého si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu, správne skonštatoval, že tvrdenia žalobkyne ohľadne problémov v práci, v profesionálnom raste, ako aj problémy v súkromní, ako aj spojené s medializáciou by utrpela akúkoľvek ujmu, nakoľko meno žalobkyne, ani jej fotografie doložené články neobsahovali. Súd však mal za preukázané zanechanie nezmazateľných stôp na psychike a zdraví žalobkyni, ako priamych dôsledkov prebiehajúceho trestného konania voči jej osobe. Aj keď neexistuje hmotno-právny predpis, ktorý by upravoval náhradu nemajetkovej ujmy v takýchto prípadoch, nemôže byť určenie výšky náhrady iba na ľubovôli žalobkyne a na voľnej úvahe súdu. Poukazuje preto na ust. § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z. z., podľa ktorého patrí poškodenému, ak bola trestným činom spôsobená smrť, odškodnenie v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Je evidentný nepomer, keď zákon za smrť priznáva odškodnenie vo výške cca 25.000 eur, za znásilnenie náhradu morálnej škody vo výške 5.000 eur, ale súd použitím voľnej úvahy, bez opory v akomkoľvek hmotno- právnom ustanovení, určil nemajetkovú ujmu za vznesenie obvinenia a následné trestné konanie v sume 4.500 eur. Takto určená výška nemajetkovej ujmy je nedôvodná a nespravodlivá.
2.3. Napokon sa žalovaný vyjadril aj k príčinnej súvislosti, keď mal za to, že v danej veci neexistuje nezákonné rozhodnutie. Vznik škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nie je preukázaný, a preto príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody ani nemohla vzniknúť.
2.4. Napokon, lehota na plnenie určená súdom, a to tri dni od právoplatnosti rozsudku, nepostačuje na splnenie povinnosti určenej rozsudkom. V uvedenej lehote tri dni po právoplatnosti rozsudku nie je technicky možné vyplatenie priznaného nároku (je nutné vyznačiť právoplatnosť na OS Nitra, zaslať rozsudok s doložkou právoplatnosti na netrestný odbor Generálnej prokuratúry SR, následne ho predložiť na ekonomický odbor Generálnej prokuratúry a potom zabezpečiť vyplatenie súdom určenej sumy). Vzhľadom na objektívnu nemožnosť plnenia v súdom určenej lehote, je nutné v prípade, ak by súd odvolanie zamietol, čo nepredpokladá, požiadať o zmenu tohto výroku rozsudku a lehotu na plnenie určiť dlhšiu - minimálne 30 dní.
3. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV., ktorým súd rozhodol o náhrade trov v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy, napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zmeny a priznania jej voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100% z priznanej sumy nemajetkovej ujmy. Namietala v tomto výroku nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodila tým, že súd nepriznal náhradu trov konania z toho titulu, že bola v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevažne neúspešná. S uvedeným právnym posúdením vo vzťahu k náhrade trov konania v časti priznanej nemajetkovej ujmy sa nemôže stotožniť a považuje ho za nesprávne. Súd mal predmetnú otázku posúdiť tak, že mal priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy titulom nemajetkovej ujmy, teda zo sumy 4.500 eur. Podľa jej názoru, nie je možné v prípadoch posudzovania náhrady trov konania z titulu priznanej nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. aplikovať celkom, formálne a prísne ustanovenie § 255 ods. 1 CSP o pomere úspechu vo veci. Nemôže byť trestaná v danom prípade vo vzťahu k nepriznaniu trov konania na základe kalkulácie rovnice: uplatňovaná náhrada nemajetkovej ujmy mínus priznaná náhrada nemajetkovej ujmy = úspech vo veci. Je toho názoru, že čo len jedno euro priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú v súdnom konaní je spôsobilé na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100%. Pokiaľ je priznaná suma nemajetkovej ujmy 4.500 eur nielen primeranou, ale aj zodpovedajúcou všeobecnej predstave spravodlivosti, potom by mala byť podľa jej názoru adekvátne priznaná aj náhrada trov konania vo vzťahu k uvedenej priznanej sume.
4. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý považuje jej názor, vyjadrený v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku IV. o náhrade trov konania, za irelevantný. Súd prvej inštancie uplatnil zásadu úspechu vyplývajúcu z ust. § 255 CSP a žalobkyňa zastúpená advokátom by tak neniesla žiadnu zodpovednosť za pomer úspechu v konaní v prípade, že výška uplatnenej nemajetkovej ujmy bola, vzhľadom na jej súdom priznanú výšku, zjavne nadhodnotená. Zároveň poukázal na svoje odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnuté výroky tak, že žalobu zamietne a žiadnej zo strán neprizná náhradu trov konania.
5. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a III. v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že pokiaľ žalovaný nesúhlasil s extenzívnym výkladom, tak ako to urobil súd prvej inštancie, ona sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý svoju argumentáciu podopiera ustálenou judikatúrou. Poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 06. 03. 2013 sp. zn. 3Cdo 6/2017, kde najvyšší súd konštatoval, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Z uznesenia NS SR z 31. 10. 2017 6Cdo 129/2017 súd dodal, že do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, príp. Súdneho dvora EÚ. Z uvedeného vyplýva, že práve odklon od rozhodnutia prvoinštančného súdu od ustálenej rozhodovacej praxe v predmetnej otázke by znamenal porušenie ústavného princípu právnej istoty žalobkyne. Nastolená riešená otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. z 30. 01. 2011 sp. zn. 4Cdo 54/2011, z 12. 12. 2012 sp. zn. 7Cdo 145/2011, z 19. 06. 2013 sp. zn. 7Cdo 87/2012 a z 19. 02. 2014 sp. zn. 7MCdo 27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania" a ktorý k tomuto v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že pre „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo." Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, skutok nie je trestným činom, resp. skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenie vznesené a tiež záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Rozhodujúca prax NS SR ustálila tiež, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok konania.
5.1. Pokiaľ žalovaný namietal, že nevyužila postup v zmysle § 363 Tr. por., uvádza, že v zmysle § 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. poškodený je povinný podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Už zo samotného zaradenia inštitútu zrušenia právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní v Ôsmej hlave (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku vyplýva, že žalobkyňa nebola povinná vyčerpať tento inštitút v trestnom konaní na to, aby mohla podať žalobu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
5.2. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie vyčíslenia škody pozostávajúce z trov obhajoby, z odôvodnenia rozsudku v bode 21. vyplýva, že preukázala vyplatenie predmetných súm za právne služby výpismi z účtu advokáta, platobnými príkazmi i potvrdením o vklade, pričom Daňový úrad Bratislava potvrdil formálnu správnosť vystavenej faktúry. Všetky nároky boli riadne preskúmané a zdokumentované, pričom v rozhodnutí konštatoval súd ich účelnosť.
5.3. Pokiaľ žalovaný namietal pojem mimozmluvná odmena, je to automaticky generovaný pojem advokátskeho účtovného systému Akwin, pričom myslená suma zahŕňa iba úkony vymenované ďalej v špecifikácii právnych úkonov a účelnosť týchto úkonov bola riadne preskúmaná súdom prvej inštancie.
5.4. Pokiaľ žalovaný namietal aj priznanú výšku nemajetkovej ujmy, má za to, že v danom prípade súd správne posúdil závažnosť zásahu do práv žalobkyne, ktorá viedla bezúhonný život, zdravotné následky nezákonného trestného stíhania pociťuje dodnes a priznaná výška nemajetkovej ujmy vo výške 4.500 eur je adekvátna. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolaciu námietku o neexistencii príčinnej súvislosti, keď má za to, že existencia nezákonného rozhodnutia bola súdom preukázaná a konštatovaná v súlade s ustálenou judikatúrou tak, že predmetná námietka neobstojí. Pokiaľ napokon bola namietaná aj určená lehota na plnenie, nesúhlasí s predĺžením lehoty na plnenie, pretože má za to, že štát zastúpený príslušným orgánom štátnej správy by mal mať rovnaké podmienky súdnej ochrany a vynútiteľnosti práva ako bežný občan. Navyše namieta, že žiadosť žalovaného je v rozpore so zásadou koncentrácie civilného konania, keďže navrhuje predĺženie lehoty na plnenie až v odvolacom konaní.
6. Žalobkyňa sa vyjadrila aj k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu. Pokiaľ sa odvolala, čo do výroku o trovách konania, uviedla, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti nemožno. V tejto súvislosti poukázala na nález ÚS SR z 23. 01. 2014 sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60.
7. K vyjadreniu žalobkyne, ako aj k stanovisku žalobkyne zo dňa 11. 04. 2019 sa vyjadril žalovaný, ktorý bol toho názoru, že nie sú spôsobilé zmeniť, resp. spochybniť jeho argumenty vyjadrené v odvolaní, ako aj k vyjadreniu odvolania žalobkyne. V časti vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu žalovaného týkajúce sa existencie nezákonného rozhodnutia dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že argumentácia žalobkyne sa neopiera o žiadne zákonné ustanovenie. Odkazuje iba na označenie rozhodnutia súdov, ktoré však nesprávne interpretujú ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Naďalej trvá na svojej argumentácii, podrobne opísanej v odvolaní a tvrdí, že neexistuje v tejto veci nezákonné rozhodnutia tak, ako ho má na mysli ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Navrhuje, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil odvolaním napadnuté výroky tak, že žalobu zamietne a žiadnej zo strán neprizná náhradu trov konania.
8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané oboma stranami sporu ako oprávnenými osobami (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nevyvstala potreba doplniť alebo zopakovať dokazovanie a nevyžiadal si to ani verejný záujem, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP v jeho vyhovujúcom výroku (I.), ako aj vo výroku o náhrade trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody (III.) ako vecne správny potvrdiť a odvolanie žalobkyne proti výroku IV. je potrebné považovať za dôvodné a v tomto výroku bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť.
9. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9.1. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.), ako aj vo výroku (III.), ktorým súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody v rozsahu 100%, vecne správne. Odvolací súd sa v súlade s citovaným ustanovením § 387 odsek 2 CSP vo veci samej v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia vzťahujúcim sa k týmto výrokom, rozhodnutie obsahuje podrobné opísanie skutkového stavu, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé, ako aj logické závery, ako sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami, správne aplikoval na danú vec príslušné zákonné ustanovenia a na základe tých potom vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa zákonné kritériá uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Zároveň je potrebné konštatovať, že žalovaný, ktorý podal odvolanie, čo do veci samej, neuviedol vo svojom odvolaní žiadne
skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie a ktorými by sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodovaní a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, odvolací súd považuje túto jeho námietku za nedôvodnú, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a je výsledkom aj správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, zákonnými ustanovenia, ako aj judikatúrou aplikujúcou v danej veci, ktorými svoje závery náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil.
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, s ohľadom na dôvody uvádzané žalovaným v podanom odvolaní, čo do veci samej, odvolací súd uvádza nasledovné:
11.1. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňovala v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Dôvodila tým, že škoda jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia uznesením Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Západ pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, 2 písm. c/ Tr. zák., ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 zo dňa 04. 07. 2012. Sťažnosť proti uvedenému uzneseniu bola uznesením zo dňa 30. 07. 2012 Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zamietnutá. Následne, po troch rokoch, počas ktorých prebiehali výsluchy a ďalšie úkony, Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR vydal dňa 15. 10. 2015 uznesenie sp. zn. VII/2Gv 114/10/1000-171, právoplatné dňa 24. 10. 2015, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobkyni zastavené. Žalobkyňa si v konaní uplatňovala náhradu škody v sume 6.443,71 eura pozostávajúcu z odmeny a náhrady hotových výdavkov spojených s jej zastupovaním v predmetnom trestnom konaní, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd dospel k správnemu právnemu názoru, že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, keď preukázala existenciu nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 04. 07. 2012), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby) a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním žalobkyne). Žalobu žalobkyne, pokiaľ ide o náhradu škody spojenú s vynaloženými trovami obhajoby, prvoinštančný súd považoval za dôvodnú v celom rozsahu a zároveň považoval žalobu za dôvodnú v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 4.500 eur, s ktorou výškou sa odvolací súd tiež v celom rozsahu stotožňuje. Na vec aplikoval príslušné ustanovenia § 1, § 6 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 18 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012.
11.2. Žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Uvedenú námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
11.3. Žalovaný, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, namietal nesprávny a extenzívny výklad ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., keď mal za to, že neexistuje v danej veci nezákonné rozhodnutie v zmysle uvedeného ustanovenia.
12. Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke žalovaného uvádza, že súd prvej inštancie na danú vec správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ustálenú judikatúru a rozhodovaciu prax súdov.
12.1. Za ustálenú rozhodovaciu prax je potrebné považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, vydávanej
Najvyšším súdom SR od 1. januára 1993, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými bol opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, príp. ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR v rokoch 1974, pokiaľ sú stále použiteľné a neboli prekladané neskoršou judikatúrou. Napokon, vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP, je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších vyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP, možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd SR, a nie Najvyšší súd ČR (uznesenie Najvyššieho súdu SR 8Cdo 94/2018 zo 16. 05. 2019).
13. Odvolací súd súdom prvej inštancie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, 7Cdo 262/2015 zo dňa 16. 03. 2016, 7Cdo 145/2011 zo dňa 12. 12. 2012, ako aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07. 07. 2016 považuje za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Za správny je preto potrebné považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia na zastavenie (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení konania sa trestné stíhanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutia súdov SR 2/2014).
Aj Ústavný súd vo svojom náleze I.ÚS 320/2016 zo dňa 07. 07. 2016 uviedol, že doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.
14. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného, že ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. predpokladá zrušenie rozhodnutia a žalobkyňa nevyužila všetky prostriedky, ktoré by mohli viesť k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia.
V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa podala riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a to sťažnosť, v ktorej žiadala zrušiť uvedené uznesenie pre nezákonnosť. Uznesením zo dňa 30. 07. 2012 bola Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR jej sťažnosť zamietnutá. Je potrebné v tomto smere súhlasiť s obranou žalobkyne, že ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. hovorí o podaní riadneho opravného prostriedku, nie ďalších opravných prostriedkov.
V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 618/08, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v ust. § 8 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu. tzv. podmienka vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, vychádza zo všeobecnej zásady prevencie, lebo vylučuje zodpovednosť štátu v tých prípadoch, kedy poškodený nevyužil dostupné právne prostriedky k odvráteniu hroziacej škody. Súčasne však uviedol, že súd má možnosť zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu a nesplnenie tejto podmienky prepáčiť. Aj podľa judikatúry Európskeho
súdu nie je sťažovateľ povinný využiť tie opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (rozsudok Veľkého senátu Európskeho súdu zo dňa 08. 04. 2004 vo veci Assamidze proti Gruzii).
15. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd k namietanému nesplneniu podmienky uvedenej v § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. dodáva, že uvedené zákonné ustanovenie je potrebné vykladať tak, ako si to vyžaduje zmysel, história a ústavne komfortný výklad tohto ustanovenia, pričom nie je možné obchádzať účel a zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu.
16. Žalovaný namietal ako dôkaz o vzniknutej škode faktúru JUDr. Stanislava Jakubčíka zo dňa 01. 12. 2015 v tom smere, že nemala náležitosti daňového dokladu.
Žalobkyňa si náhradu škody uplatnila v zmysle § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012 spočívajúcu v náhrade trov, ktoré jej vznikli v trestnom konaní ako trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie JUDr. Stanislavom Jakubčíkom. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa uhradila JUDr. Stanislavovi Jakubčíkovi ako svojmu právnemu zástupcovi na základe faktúry č. 4151113 s dátumom splatnosti 16. 12. 2015 celkovú sumu 6.443,71 eura v splátkach, ktorých úhradu v konaní preukázala a táto skutočnosť ani nebola rozporovaná stranami sporu. Žalobkyňa predložila v konaní uvedenú faktúru, ako aj prehľadný rozpis jednotlivých úkonov pri poskytovaní právnych služieb JUDr. Stanislavom Jakubčíkom žalobkyni. Pokiaľ žalovaný namieta, že daňový doklad - faktúra za tie fakturované právne služby nespĺňa náležitosti ust. § 74 zák. č. 222/2004 Z. z., odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na list Daňového úradu Bratislava zo dňa 06. 06. 2018 (č. l. 121), z ktorého vyplýva, že na výzvu súdu Daňový úrad Bratislava oznámil, že predmetné faktúry spĺňajú náležitosti faktúry v zmysle § 74 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a daňový subjekt je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Náhrada poskytnutých právnych služieb bola účtovaná v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, pričom špecifikácia právnych úkonov, ich výška, ako aj účelnosť bola riadne preskúmaná súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie v bode 21. rozsudku veľmi podrobne uviedol, že vyúčtované právne služby právnym zástupcom žalobkyne v súvislosti s jej právnym zastupovaním v trestnom konaní považoval za účelné a vyúčtovanie zodpovedá vyhl. č. 655/2004 Z. z., pričom sa vyporiadal aj s námietkami žalovaného, ktorý namietal niektoré právne úkony, pričom poukázal na tú skutočnosť, že trestné stíhanie bolo vedené voči viacerým osobám a v roku 2015 bolo trestné konanie voči viacerým osobám aj vylúčené na samostatné konanie. Preto námietky žalovaného, že úkony, ktoré nevyplývajú z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-510/NKA/FP-ZA-212 považoval za nedôvodné, keď žalobkyňa doložila do spisu zápisnice o úkonoch v súvislosti s jej trestnou vecou, v ktorých sa osobne zúčastňoval aj jej obhajca JUDr. Jakubčík. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu na č. l. 298 a 327 vyplynulo vykonanie úkonov, o ktorých žalobkyňa v konaní doložila zápisnice a ktorých sa zúčastnil aj jej obhajca a ktoré sa nenachádzali v pripojenom vyšetrovacom spise, avšak bolo jednoznačné, že tieto súviseli s trestnou vecou žalobkyne a boli vykonané. Súd prvej inštancie sa veľmi podrobne v bode 21. rozsudku zaoberal nárokom na náhradu titulom úkonov a ich účelnosťou, pričom podrobne sa vyporiadal i s námietkami žalovaného ohľadne namietaných úkonov, resp. ohľadne účelnosti trov právneho zastúpenia.
K uvedeným námietkam ohľadne náhrady škody týkajúcej sa náhrady trov konania, ktoré si žalobkyňa podanou žalobou uplatňuje, odvolací súd len dodáva, že ide o rovnaké námietky, ktorými sa žalovaný bránil aj pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal. Preto opätovná odvolacia námietka v tomto smere nie je dôvodná.
17. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovaného ohľadne priznanej výšky nemajetkovej ujmy, keď rozsudok v tejto časti považuje za nepresvedčivý a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017 Z. z.
Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a rovnako Ústavného súdu SR, ktorý v tomto smere vyslovil právne závery, najmä v uzneseniach pod sp. zn. II. ÚS 467/08, IV. ÚS 1/2012, v ktorých poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného, a preto odvolací súd považuje za nedôvodné odvolacie námietky žalovaného, v ktorých poukazuje na zákon č. 274/2017 Z. z.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že trestné stíhanie vždy predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatíva a dopad na všetky stránky jeho života. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, dôstojnosti, ale určitým spôsobom porušuje rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania, príp. voči komu bolo nezákonne vedené trestné stíhanie, má nárok na odškodnenie. Zákon č. 514/2003 Z. z. garantuje za splnenia zákonných podmienok právo na náhradu škody aj osobe, voči ktorej bolo trestné stíhanie zastavené. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, priznáva i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška takto spôsobenej nemajetkovej ujmy nebola pred 01. 01. 2009 upravená, novelou zákona č. 514/2003 Z. z., a to zákonom č. 517/2008 Z. z. účinným od 01. 01. 2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie ustálil výšku nemajetkovej ujmy voľnou úvahou a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.500 eur, aj keď podanou žalobou sa domáhala nemajetkovej ujmy vo výške 14.175 eur. Súd prvej inštancie pri svojej úvahe vychádzal z ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012 a prihliadol na dôvody uvedené v tomto zákonnom ustanovení, ako aj na konkrétne okolnosti daného prípadu. Správne zohľadnil dĺžku trestného stíhania, okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy prišlo. Zohľadnil predovšetkým tú skutočnosť, že trestné stíhanie zanechalo nezmazateľné stopy, najmä na psychike a zdraví žalobkyne, čo bolo v konaní preukázané potvrdením od lekára (psychiatra), ako aj svedeckou výpoveďou dcéry žalobkyne. Žalobkyňa v dôsledku prebiehajúceho trestného konania bola nútená vyhľadať odbornú pomoc v psychiatrickej ambulancii, kde sa lieči od 06. 09. 2012 a doposiaľ užíva psychofarmatiká. Následky na samotnom prežívaní žalobkyne v tomto období, ako aj na jej zdravotnom stave vyplynuli z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 37/2012, ktorý odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Vinkler/SR, kde ESĽP priznal sťažovateľovi odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. V danom prípade je zrejmé, že žalobkyňa nebola väzobne stíhaná, avšak v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia bolo voči nej vedené trestné stíhanie viac ako 3 roky. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol aj túto okolnosť, ktorú považoval za rozhodujúcu pre priznanie nároku, pričom poukázal aj na okolnosti, ktoré preukázané nemal (nepreukázaná ujma v pracovnej oblasti, možný profesionálny rast, šírenie obvinenia medzi známymi). Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nepreukázala zásah do jej rodinného a pracovného života tak, že by bolo namieste priznať vyššiu (žalovanú výšku) nemajetkovú ujmu. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 4.500 eur považoval odvolací súd za primeranú, odôvodnenú, zodpovedajúcu všeobecným zásadám spravodlivosti.
Nepochybne v konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť, ktorú namietal žalovaný v podanom odvolaní medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, keď na existenciu príčinnej súvislosti odvolací súd poukazuje na vyššie citovanú konštantnú a ustálenú judikatúru, ako aj skutkový stav zistený v danej veci, ktorý jednoznačne existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou potvrdil.
18. Súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalovaného žalobkyni náhradu škody v sume 6.443,71 eura s príslušenstvom, ako aj nemajetkovú ujmu 4.500 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku v súlade s ust. § 232 ods. 3 CSP. Súd prvej inštancie teda lehotu na plnenie stanovil v zmysle zákona tri dni, pričom dlhšiu lehotu na plnenie nežiadal žalovaný určiť pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nejde o taký odôvodnený prípad, ako má na mysli ust. § 232 ods. 3 veta druhá CSP, kedy súd môže určiť dlhšiu lehotu. Dôvody uvádzané žalovaným v podanom odvolaní na poskytnutie dlhšej lehoty považoval odvolací súd za nedôvodné a nespôsobilé pre zmenu zročnosti pohľadávky.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov, ako aj veľmi podrobných dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania v časti o zaplatenie náhrady škody (III.) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.
19. Odvolací súd považoval odvolanie žalobkyne do výroku IV. napadnutého rozsudku za dôvodné, keď mal za to, že súd prvej inštancie nerozhodol správne, keď o náhrade trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania v tejto časti nepriznáva.
19.1. Podľa § 255 odsek 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobcovho uplatňovaného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. Primárny je tu fakt, že škoda bola spôsobená a jej výška nasleduje. Žalobkyňu v časti uplatneného nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy bolo preto potrebné považovať za plne procesne úspešnú, pretože mala plný úspech, čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia (výška nemajetkovej ujmy) vyplývala výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho IV. výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov konania v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v rozsahu 100%.
20. Podľa § 396 odsek 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
21. Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Keďže žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, vznikol jej v zmysle § 255 odsek 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).