Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 474/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená

20. júna 2017, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou podanou

11. marca 2003 na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa žalobkyňa

domáhala od žalovaného v 1. rade (sťažovateľ) a žalovaného v 2. rade

určenia, že kúpna zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom ako kupujúcim

a žalovaným v 2. rade ako predávajúcim o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti

1/6 k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v ústavnej sťažnosti je neplatná. Svoju

žalobu odôvodnila tým, že žalovaný v 2. rade ako jeden zo spoluvlastníkov nehnuteľností

nerešpektoval zákonné predkupné právo a bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov previedol

svoj podiel na sťažovateľa (taktiež spoluvlastníka nehnuteľnosti). Žalovaný v 2. rade

argumentoval tým, že nebol povinný ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel ostatným

spoluvlastníkom, pretože sťažovateľ je jeho bratranec, išlo teda o blízky vzťah. Okresný súd

rozsudkom č. k. -65 z 29. januára 2004 návrhu žalobkyne vyhovel. Na odvolanie

žalovaných však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudok súdu prvej

inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu odvolacieho konania vstúpila

do konania na miesto žalobkyne obchodná spoločnosť , ktorá odkúpila jej

spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/3 k celku. Okresný súd uznesením

č. k. -139 z 29. septembra 2007 pripustil zmenu žaloby na základe návrhu

žalobkyne doručenom okresnému súdu 5. apríla 2007 tak, že okrem určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy sa žalobkyňa domáhala i nahradenia prejavu vôle sťažovateľa ako

predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve v jej prospech.

3. Okresný súd rozhodnutím č. k. -277 z 3. októbra 2008 prvým výrokom

určil, že kúpna zmluva je neplatná, a druhým výrokom nahradil chýbajúci prejav vôle

sťažovateľa ako predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve v prospech žalobkyne. Krajský

súd tento rozsudok zmenil svojím rozhodnutím sp. zn. z 5. novembra 2009

2

tak, že návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že ak si žalobkyňa

uplatnila popri sebe dve vzájomne si odporujúce práva „a súd nemal možnosť rozhodnúť

o tom, ktorému z nich vyhovie a ktorý ako nedôvodný zamietne, nakoľko by tým zasiahol

do dispozičného oprávnenia navrhovateľa, neostávalo mu, než oba nároky ako vzájomne si

odporujúce a vzájomne sa vylučujúce zamietnuť. Jedná sa totiž o alternatívne možnosti,

ktoré vyplývajú u dotknutého spoluvlastníka z porušenia predkupného práva, ktoré nemožno

vzájomne kumulovať.“.

4. Na dovolanie žalobkyne bol tento rozsudok uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Ak povinná osoba (jeden z podielových spoluvlastníkov) vec scudzí bez toho, že by ju

ponúkla oprávnenému (ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi), nemá to za následok

absolútnu neplatnosť zmluvy, na základe ktorej nadobúdateľ vec získal, ale oprávnený má

možnosť sa dovolať relatívnej neplatnosti tejto zmluvy ( ) alebo sa domáhať

na nadobúdateľovi (novom podielovom spoluvlastníkovi), aby mu vec ponúkol na predaj

podľa . V prípade účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy

o prevode spoluvlastníckeho podielu nemôže oprávnený spoluvlastník úspešne domáhať,

aby mu nadobúdateľ vec ponúkol na predaj, pretože ju nadobúdateľ platne nenadobudol.

Záver odvolacieho súdu, že nemôže rozhodnúť, ktorému nároku vyhovie, keďže navrhovateľ

uplatnil popri sebe oba nároky, ktoré sú vzájomne odporujúce, pretože by tým zasiahol

do dispozičného oprávnenia navrhovateľa, preto nie je správny. Odvolací súd mal

dôvodnosť každého nároku posúdiť osobitne a rozhodnúť v zmysle vyššie uvedeného

výkladu. V dôsledku toho jeho rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení.“

5. Krajský súd vec opätovne vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na pojednávaní uskutočnenom 7. októbra 2013 vzala žalobkyňa s poukazom na rozhodnutia

najvyššieho súdu a krajského súdu svoj návrh späť v časti, v ktorej sa domáhala určenia

neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy a žiadala konanie v tejto časti zastaviť (aj proti

žalovanému v 2. rade).

3

6. Predmetom konania tak zostal návrh žalobkyne na nahradenie prejavu

vôle. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. -449

z 13. februára 2014 rozhodol tak, že nahradil chýbajúci prejav vôle sťažovateľa

ako predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve, a toto rozhodnutie krajský súd rozsudkom

č. k. -478 z 27. novembra 2014 potvrdil.

7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie dôvodiac, že

žalobkyňa (spoločnosť , pozn.) nemala spôsobilosť byť účastníkom konania

[podľa v tom čase platného a účinného

(ďalej aj „OSP“)], ďalej tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom [podľa v tom čase platného a účinného ], a tým,

že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [podľa v tom čase platného

a účinného ]. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2017 dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol, čo odôvodnil

takto: «V danom prípade nie je naplnený ani dôvod prípustnosti dovolania uvedený v § 238

ods. 2 Je síce pravdou, že dovolací súd v svojom zrušujúcom uznesení nesúhlasil

s právnym názorom odvolacieho súdu, že nemôže rozhodnúť, ktorému nároku žalobcu

vyhovie (žalobca popri sebe uplatnil oba nároky), lebo by tým zasiahol do jeho

dispozičného oprávnenia a že podal výklad ohľadne možnosti uplatnenia nárokov pri

porušení predkupného práva podielových spoluvlastníkov. Žalovaný v ďalšom konaní

potom, ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie znovu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a žalobca vzal späť žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu a súd v

tejto časti konanie uznesením zastavil, nežiadal zamietnutie žaloby s poukazom na závery

rozhodnutia dovolacieho súdu. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento

súd znovu žalobe vyhovel, namietal síce nesprávne právne posúdenie veci, ale len v otázke

premlčania nároku a nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Správnosť rozsudku

súdu prvej inštancie nenapádal nemožnosťou žalobcu úspešne sa domáhať, aby mu vec

ponúkol na predaj v zmysle výkladu podaného dovolacím súdom. Keďže odvolací súd bol

rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalovaným viazaný ( ),

nemožno mu vyčítať, že sa v danom prípade „odchýlil“ od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci. Navyše treba poznamenať, že po späťvzatí žaloby o určenie

4

neplatnosti právneho úkonu a zastavení konania o tejto žalobe (žalovaný so späťvzatím

nesúhlas nevyslovil a ani nepodal odvolanie voči uzneseniu o zastavení tohto konania), sa

procesná situácia v konaní zmenila a nebol už ani dôvod opodstatnenosť každého nároku

posúdiť osobitne. Napokon, bol to žalovaný, ktorý od začiatku konania tvrdil, že k účinnému

dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany pôvodnej žalobkyne, nedošlo.

Žalovaný preto nedôvodne namietal, že v preskúmavanej veci je dovolanie prípustné

podľa ..

Nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že odvolací súd mu odňal možnosť konať

pred súdom v zmysle , keď nepostupoval podľa

ods. 2 , hoci tak mal urobiť. Žalovaný sa totiž k otázke premlčania vo vzťahu

k použitiu ustanovenia a mal možnosť vyjadriť, jednak v samotnom

hmotnoprávnom úkone dovolania sa premlčania a jednak vo vyjadrení k stanovisku

žalobcu, čo v konaní pred súdom prvej inštancie aj urobil (viď č. l. 415 a 417 spisu)... Nešlo

preto o prípad porušenia ustanovenia odvolacím súdom tak, ako to

nesprávne tvrdil dovolateľ. V tejto časti nejde ani o také rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktoré by bolo pre nedostatok dôvodov, resp. pre ich rozpornosť nepreskúmateľné. Pokiaľ

žalovaný dovolanie odôvodnil aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) treba uviesť, že súdna prax je jednotná v tom, že nesprávne právne

posúdenie veci je dovolacím dôvodom, avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Aj za predpokladu, že by

tvrdenie žalovaného bolo opodstatnené, (najvyšší súd ho z uvedeného aspektu

neposudzoval), mohlo by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, ale nezakladalo by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle »

8. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť.

Je presvedčený, že najvyšší súd nesprávne posúdil prípustnosť jeho dovolania. Zastáva

názor, že v jeho veci sú dané zákonné dôvody prípustnosti dovolania, a to jednak podľa

a jednak podľa . V tejto súvislosti uvádza, že

napriek tomu, že „skutočnosť odchýlenia sa odvolacieho súdu od právneho názoru

dovolacieho súdu ako dôvod prípustnosti dovolania v lehote na podanie dovolania

v podanom dovolaní priamo neuplatnil a nepomenoval, zastáva názor, že dovolací súd by

5

mal na fakt odchýlenia sa odvolacieho súdu od právneho názoru dovolacieho súdu

prihliadať ex offo - ako na dovolací dôvod prípustnosti dovolania s poukazom na právnu

úpravu , druhá veta , pretože ide o takú vadu tohto konania, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že „odvolací súd nepriamo pripustil, že skutočnosť odchýlenia sa

odvolacieho súdu od právneho názoru dovolacieho súdu je takou vadou, ktorá môže mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V rámci svojej preskúpnej činnosti však dospel

k záveru, že vo veci nedošlo k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2

..“. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby by tak podľa názoru sťažovateľa nemalo byť

podmieňované tým, či žalovaný odkazuje na vyslovený právny názor dovolacieho súdu.

Viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu súdmi nižšieho stupňa je takou

skutočnosťou, ktorá vyplýva priamo zo zákonnej úpravy, a súdy nižšieho stupňa by mali

v záujme spravodlivého súdneho konania podľa nej postupovať, a to bez ohľadu na to, či je

účastníkom konania na ňu v konaní poukazované.

9. Odňatie možnosti konať sťažovateľ vidí v tom, že súd prvej inštancie mu

neumožnil realizovať jeho procesné právo „vyjadriť sa podľa k späťvzatiu

žaloby“ v časti určenia neplatnosti právneho úkonu. Okrem toho, aj v konaní pred

odvolacím súdom došlo podľa jeho názoru k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, a to

pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania. Porovnávajúc odôvodnenia rozhodnutí

všeobecných súdov v časti riešenia námietky premlčania poukazuje na to, že kým súd prvej

inštancie nepovažoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú, pretože nárok sa viaže

k vecnému právu vlastníctva k nehnuteľnosti a vlastnícke právo je nepremlčateľné, odvolací

súd uzavrel, že uplatnený nárok sa premlčuje v zákonnej trojročnej lehote. Odvolací súd tak

podľa jeho názoru posúdil námietku premlčania inak než súd prvej inštancie, a preto mal

v odvolacom konaní postupovať podľa právnej úpravy a vyzvať ho, aby

sa k možnému použitiu iného ustanovenia upravujúceho inštitút

premlčania vyjadril. Na základe týchto vád sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia za „nepresvedčivé a rozporné. Týmto je odvolací rozsudok nepreskúmateľný

v otázke, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúca. Preto tento stav odôvodnenia

treba kvalifikovať ako porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo treba

6

kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom odporcovi postupom súdu,

a v konečnom dôsledku tiež porušenie základného práva účastníka na spravodlivý súdny

proces.“.

10. Sťažovateľ napokon súhrnne k sťažnostným námietkam dodáva, že všeobecné

súdy rozhodli zjavne neodôvodnene a arbitrárne a ich rozhodnutia vo veci samej sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Svojimi rozhodnutiami poskytli

ochranu majetku, ktorý bol nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom a ani najvyšší súd

tieto vady v dovolacom konaní neodstránil. Uvádza, že «všeobecné súdy svojim

rozhodnutím nahradili prejav vôle sťažovateľa na kúpnej zmluve, ktorá je absolútne

neplatným právnym úkonom. A to z dôvodu, že touto zmluvou dochádza z jeho (nahradenej)

vôle k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu práva predávajúceho

na kupujúceho, ktoré vlastnícke práv v čase jeho prevodu nemal - nevlastnil. Preto podľa

zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv než má“ je táto kúpna zmluva absolútne

neplatný právny úkon, a to napriek faktu, že prejav vôle predávajúceho predať

spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, bol nahradený rozhodnutím súdu. Zo strany

prvostupňového i odvolacieho súdu išlo o rozhodovanie zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

ktorým sa zasiahlo do sféry ľudských práv a základných slobôd s dôsledkom nezákonnej

zmeny nositeľa vlastníckeho práva.».

11. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jeho v záhlaví označené práva zaručené a dohovorom. Zároveň navrhuje,

aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

7

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

16. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

8

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. V prospech

svojho sťažnostného petitu prednáša obsahovo totožnú argumentáciu, akú uplatnil v konaní

pred dovolacím súdom, a od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému

dospel najvyšší súd s ohľadom na prípustnosť jeho dovolania.

17. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého

sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd tak môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu k meritórnemu

rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť jeho právnej

argumentácie.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

9

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

22. Ústavný súd na úvod považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016, pozn.), ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší

10

súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou

do 30. júna 2016, pozn.) aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)

, v súvislosti s ktorým ústavný súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní,

všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia

dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (,

, ). Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky

štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V sťažovateľom

napadnutom dovolacom konaní procesné podmienky tohto konania upravovali ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z

vyslovene vyplývalo, že dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v , a .

26. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu

v procesnom kódexe účinnom v čase jeho rozhodovania.

27. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší

súd sa dôsledne zaoberal dovolacím dôvodom podľa , ktorý sťažovateľ

uplatňoval, a to, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

11

vysloveného v rozhodnutí z 25. augusta 2011. Záver najvyššieho súdu, že tento dovolací

dôvod nebol naplnený, nevychádzal z toho, že sťažovateľ v podanom dovolaní priamo tento

dôvod neuplatnil a nepomenoval, ako sa to nesprávne snaží predostrieť, ale to, že

„po späťvzatí žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu a zastavení konania o tejto

žalobe... sa procesná situácia v konaní zmenila a nebol už ani dôvod opodstatnenosť

každého nároku posúdiť osobitne...“ (bližšie pozri bod 7).

28. Najvyšší súd osobitne reagoval aj na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod

podľa , t. j., že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom tým, že pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania krajský súd

nepostupoval podľa , hoci tak podľa jeho názoru postupovať mal. Najvyšší

súd v tejto súvislosti konštatoval, že „Žalovaný sa... k otázke premlčania vo vzťahu

k použitiu ustanovenia a mal možnosť vyjadriť, jednak v samotnom

hmotnoprávnom úkone dovolania sa premlčania a jednak vo vyjadrení k stanovisku

žalobcu, čo v konaní pred súdom prvej inštancie aj urobil (viď č. l. 415 a 417 spisu). Právne

závery súdu prvej inštancie v otázke premlčania žalovaný mal možnosť namietať v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu, čo aj urobil, (viď č. l. 464 spisu). Napokon treba uviesť, že

okresný súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú aj preto, že nárok bol pôvodnou

žalobkyňou uplatnený 11. marca 2003, (t. j. v trojročnej premlčacej dobe uvedenej v § 101

) a vzhľadom na ďalší procesný postup súdu (pripustenie zámeny strany sporu na strane

žalobcu a pripustenie zmeny žalobného petitu), na námietku premlčania neprihliadol.

Pokiaľ sa odvolací súd s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožnil a iba doplnil dôvody,

pre ktoré podľa jeho názoru zmena v osobe žalobcu a ním vykonaná zmena žalobného petitu

nemali na plynutie premlčacej doby vplyv, vychádzal z ustanovení ,

ktoré pri doterajšom rozhodovaní už boli použité. Nešlo preto o prípad porušenia

ustanovenia odvolacím súdom tak, ako to nesprávne tvrdil dovolateľ.

V tejto časti nejde ani o také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by bolo pre nedostatok

dôvodov, resp. pre ich rozpornosť nepreskúmateľné.“.

Ani námietku sťažovateľa o tom, že mu súd prvej inštancie neumožnil realizovať

jeho procesné právo vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby žalobkyne v časti určenia neplatnosti

právneho úkonu, nemožno považovať za dôvodnú. Z príloh pripojených k ústavnej sťažnosti

12

totiž vyplynulo, že sťažovateľ mal možnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu

o pripustení zmeny žaloby, keďže toto rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom,

čo však neurobil. Napokon túto námietku zjavne po prvýkrát uplatňuje až v konaní

o ústavnej sťažnosti.

29. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho

dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj

ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver

o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom

predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno

považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo

zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým

dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné. Ústavný súd tiež nezistil, že by

relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

30. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že

obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov

a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

13

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, , ,

, ).

31. Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

32. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovateľ (zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) sám stanovil rozsah a predmet svojej sťažnosti

a za porušovateľa svojich práv označil len najvyšší súd. Sťažovateľ konkrétne svojou

sťažnosťou napádal len napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho

konania. Rozsah prieskumu v rámci dovolacieho konania je však striktne limitovaný

a viazaný na existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody

prípustnosti dovolania neexistujú, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd,

nemožno dovolaciemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal ďalšími namietanými

skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, ale ktoré prípustnosť dovolania sami

nezakladajú, a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd.

33. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v danom prípade nemožno uvažovať ani

o porušení jeho základného práva podľa . O prípadnom porušení tohto

práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecných súdov

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až a tiež v dohovoru, resp. v spojení

14

s ich porušením (, ). Na základe uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017

15