Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 270 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (275)III. ÚS 474/2017
PDF · 271.82 KB
No categories available
III. ÚS 474/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 882/2015 z 28. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. júna 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená
20. júna 2017, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 882/2015 z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou podanou
11. marca 2003 na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa žalobkyňa
domáhala od žalovaného v 1. rade (sťažovateľ) a žalovaného v 2. rade
určenia, že kúpna zmluva uzatvorená medzi sťažovateľom ako kupujúcim
a žalovaným v 2. rade ako predávajúcim o predaji spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti
1/6 k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v ústavnej sťažnosti je neplatná. Svoju
žalobu odôvodnila tým, že žalovaný v 2. rade ako jeden zo spoluvlastníkov nehnuteľností
nerešpektoval zákonné predkupné právo a bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov previedol
svoj podiel na sťažovateľa (taktiež spoluvlastníka nehnuteľnosti). Žalovaný v 2. rade
argumentoval tým, že nebol povinný ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel ostatným
spoluvlastníkom, pretože sťažovateľ je jeho bratranec, išlo teda o blízky vzťah. Okresný súd
rozsudkom č. k. 2 C 54/03-65 z 29. januára 2004 návrhu žalobkyne vyhovel. Na odvolanie
žalovaných však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu odvolacieho konania vstúpila
do konania na miesto žalobkyne obchodná spoločnosť , ktorá odkúpila jej
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vo veľkosti 1/3 k celku. Okresný súd uznesením
č. k. 2 C 54/2003-139 z 29. septembra 2007 pripustil zmenu žaloby na základe návrhu
žalobkyne doručenom okresnému súdu 5. apríla 2007 tak, že okrem určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy sa žalobkyňa domáhala i nahradenia prejavu vôle sťažovateľa ako
predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve v jej prospech.
3. Okresný súd rozhodnutím č. k. 2 C 54/2003-277 z 3. októbra 2008 prvým výrokom
určil, že kúpna zmluva je neplatná, a druhým výrokom nahradil chýbajúci prejav vôle
sťažovateľa ako predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve v prospech žalobkyne. Krajský
súd tento rozsudok zmenil svojím rozhodnutím sp. zn. 9 Co 49/2009 z 5. novembra 2009
2
tak, že návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že ak si žalobkyňa
uplatnila popri sebe dve vzájomne si odporujúce práva „a súd nemal možnosť rozhodnúť
o tom, ktorému z nich vyhovie a ktorý ako nedôvodný zamietne, nakoľko by tým zasiahol
do dispozičného oprávnenia navrhovateľa, neostávalo mu, než oba nároky ako vzájomne si
odporujúce a vzájomne sa vylučujúce zamietnuť. Jedná sa totiž o alternatívne možnosti,
ktoré vyplývajú u dotknutého spoluvlastníka z porušenia predkupného práva, ktoré nemožno
vzájomne kumulovať.“.
4. Na dovolanie žalobkyne bol tento rozsudok uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 47/2010 z 25. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
„Ak povinná osoba (jeden z podielových spoluvlastníkov) vec scudzí bez toho, že by ju
ponúkla oprávnenému (ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi), nemá to za následok
absolútnu neplatnosť zmluvy, na základe ktorej nadobúdateľ vec získal, ale oprávnený má
možnosť sa dovolať relatívnej neplatnosti tejto zmluvy (§ 40a OZ) alebo sa domáhať
na nadobúdateľovi (novom podielovom spoluvlastníkovi), aby mu vec ponúkol na predaj
podľa § 603 ods. 3 OZ. V prípade účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy
o prevode spoluvlastníckeho podielu nemôže oprávnený spoluvlastník úspešne domáhať,
aby mu nadobúdateľ vec ponúkol na predaj, pretože ju nadobúdateľ platne nenadobudol.
Záver odvolacieho súdu, že nemôže rozhodnúť, ktorému nároku vyhovie, keďže navrhovateľ
uplatnil popri sebe oba nároky, ktoré sú vzájomne odporujúce, pretože by tým zasiahol
do dispozičného oprávnenia navrhovateľa, preto nie je správny. Odvolací súd mal
dôvodnosť každého nároku posúdiť osobitne a rozhodnúť v zmysle vyššie uvedeného
výkladu. V dôsledku toho jeho rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení.“
5. Krajský súd vec opätovne vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Na pojednávaní uskutočnenom 7. októbra 2013 vzala žalobkyňa s poukazom na rozhodnutia
najvyššieho súdu a krajského súdu svoj návrh späť v časti, v ktorej sa domáhala určenia
neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy a žiadala konanie v tejto časti zastaviť (aj proti
žalovanému v 2. rade).
3
6. Predmetom konania tak zostal návrh žalobkyne na nahradenie prejavu
vôle. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 25 C 92/2012-449
z 13. februára 2014 rozhodol tak, že nahradil chýbajúci prejav vôle sťažovateľa
ako predávajúceho na kúpnopredajnej zmluve, a toto rozhodnutie krajský súd rozsudkom
č. k. 9 Co 751/2014-478 z 27. novembra 2014 potvrdil.
7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ podal dovolanie dôvodiac, že
žalobkyňa (spoločnosť , pozn.) nemala spôsobilosť byť účastníkom konania
[podľa v tom čase platného a účinného § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“)], ďalej tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom [podľa v tom čase platného a účinného § 237 písm. f) OSP], a tým,
že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [podľa v tom čase platného
a účinného § 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 882/2015
z 28. februára 2017 dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol, čo odôvodnil
takto: «V danom prípade nie je naplnený ani dôvod prípustnosti dovolania uvedený v § 238
ods. 2 O. s. p. Je síce pravdou, že dovolací súd v svojom zrušujúcom uznesení nesúhlasil
s právnym názorom odvolacieho súdu, že nemôže rozhodnúť, ktorému nároku žalobcu
vyhovie (žalobca popri sebe uplatnil oba nároky), lebo by tým zasiahol do jeho
dispozičného oprávnenia a že podal výklad ohľadne možnosti uplatnenia nárokov pri
porušení predkupného práva podielových spoluvlastníkov. Žalovaný v ďalšom konaní
potom, ako odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie znovu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a žalobca vzal späť žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu a súd v
tejto časti konanie uznesením zastavil, nežiadal zamietnutie žaloby s poukazom na závery
rozhodnutia dovolacieho súdu. V odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento
súd znovu žalobe vyhovel, namietal síce nesprávne právne posúdenie veci, ale len v otázke
premlčania nároku a nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Správnosť rozsudku
súdu prvej inštancie nenapádal nemožnosťou žalobcu úspešne sa domáhať, aby mu vec
ponúkol na predaj v zmysle výkladu podaného dovolacím súdom. Keďže odvolací súd bol
rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalovaným viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.),
nemožno mu vyčítať, že sa v danom prípade „odchýlil“ od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci. Navyše treba poznamenať, že po späťvzatí žaloby o určenie
4
neplatnosti právneho úkonu a zastavení konania o tejto žalobe (žalovaný so späťvzatím
nesúhlas nevyslovil a ani nepodal odvolanie voči uzneseniu o zastavení tohto konania), sa
procesná situácia v konaní zmenila a nebol už ani dôvod opodstatnenosť každého nároku
posúdiť osobitne. Napokon, bol to žalovaný, ktorý od začiatku konania tvrdil, že k účinnému
dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany pôvodnej žalobkyne, nedošlo.
Žalovaný preto nedôvodne namietal, že v preskúmavanej veci je dovolanie prípustné
podľa § 238 ods. 2 O. s. p...
Nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že odvolací súd mu odňal možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., keď nepostupoval podľa § 213
ods. 2 O. s. p., hoci tak mal urobiť. Žalovaný sa totiž k otázke premlčania vo vzťahu
k použitiu ustanovenia § 100 ods. 2 a § 101 OZ mal možnosť vyjadriť, jednak v samotnom
hmotnoprávnom úkone dovolania sa premlčania a jednak vo vyjadrení k stanovisku
žalobcu, čo v konaní pred súdom prvej inštancie aj urobil (viď č. l. 415 a 417 spisu)... Nešlo
preto o prípad porušenia ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. odvolacím súdom tak, ako to
nesprávne tvrdil dovolateľ. V tejto časti nejde ani o také rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktoré by bolo pre nedostatok dôvodov, resp. pre ich rozpornosť nepreskúmateľné. Pokiaľ
žalovaný dovolanie odôvodnil aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) treba uviesť, že súdna prax je jednotná v tom, že nesprávne právne
posúdenie veci je dovolacím dôvodom, avšak na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. Aj za predpokladu, že by
tvrdenie žalovaného bolo opodstatnené, (najvyšší súd ho z uvedeného aspektu
neposudzoval), mohlo by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, ale nezakladalo by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.»
8. Proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť.
Je presvedčený, že najvyšší súd nesprávne posúdil prípustnosť jeho dovolania. Zastáva
názor, že v jeho veci sú dané zákonné dôvody prípustnosti dovolania, a to jednak podľa
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP a jednak podľa § 238 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti uvádza, že
napriek tomu, že „skutočnosť odchýlenia sa odvolacieho súdu od právneho názoru
dovolacieho súdu ako dôvod prípustnosti dovolania v lehote na podanie dovolania
v podanom dovolaní priamo neuplatnil a nepomenoval, zastáva názor, že dovolací súd by
5
mal na fakt odchýlenia sa odvolacieho súdu od právneho názoru dovolacieho súdu
prihliadať ex offo - ako na dovolací dôvod prípustnosti dovolania s poukazom na právnu
úpravu § 242 ods. 1, druhá veta O. s. p., pretože ide o takú vadu tohto konania, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vyplýva, že „odvolací súd nepriamo pripustil, že skutočnosť odchýlenia sa
odvolacieho súdu od právneho názoru dovolacieho súdu je takou vadou, ktorá môže mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V rámci svojej preskúpnej činnosti však dospel
k záveru, že vo veci nedošlo k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2
O. s. p...“. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby by tak podľa názoru sťažovateľa nemalo byť
podmieňované tým, či žalovaný odkazuje na vyslovený právny názor dovolacieho súdu.
Viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu súdmi nižšieho stupňa je takou
skutočnosťou, ktorá vyplýva priamo zo zákonnej úpravy, a súdy nižšieho stupňa by mali
v záujme spravodlivého súdneho konania podľa nej postupovať, a to bez ohľadu na to, či je
účastníkom konania na ňu v konaní poukazované.
9. Odňatie možnosti konať sťažovateľ vidí v tom, že súd prvej inštancie mu
neumožnil realizovať jeho procesné právo „vyjadriť sa podľa § 96 OSP k späťvzatiu
žaloby“ v časti určenia neplatnosti právneho úkonu. Okrem toho, aj v konaní pred
odvolacím súdom došlo podľa jeho názoru k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, a to
pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania. Porovnávajúc odôvodnenia rozhodnutí
všeobecných súdov v časti riešenia námietky premlčania poukazuje na to, že kým súd prvej
inštancie nepovažoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú, pretože nárok sa viaže
k vecnému právu vlastníctva k nehnuteľnosti a vlastnícke právo je nepremlčateľné, odvolací
súd uzavrel, že uplatnený nárok sa premlčuje v zákonnej trojročnej lehote. Odvolací súd tak
podľa jeho názoru posúdil námietku premlčania inak než súd prvej inštancie, a preto mal
v odvolacom konaní postupovať podľa právnej úpravy § 213 ods. 2 OSP a vyzvať ho, aby
sa k možnému použitiu iného ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúceho inštitút
premlčania vyjadril. Na základe týchto vád sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia za „nepresvedčivé a rozporné. Týmto je odvolací rozsudok nepreskúmateľný
v otázke, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúca. Preto tento stav odôvodnenia
treba kvalifikovať ako porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo treba
6
kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom odporcovi postupom súdu,
a v konečnom dôsledku tiež porušenie základného práva účastníka na spravodlivý súdny
proces.“.
10. Sťažovateľ napokon súhrnne k sťažnostným námietkam dodáva, že všeobecné
súdy rozhodli zjavne neodôvodnene a arbitrárne a ich rozhodnutia vo veci samej sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Svojimi rozhodnutiami poskytli
ochranu majetku, ktorý bol nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom a ani najvyšší súd
tieto vady v dovolacom konaní neodstránil. Uvádza, že «všeobecné súdy svojim
rozhodnutím nahradili prejav vôle sťažovateľa na kúpnej zmluve, ktorá je absolútne
neplatným právnym úkonom. A to z dôvodu, že touto zmluvou dochádza z jeho (nahradenej)
vôle k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu práva predávajúceho
na kupujúceho, ktoré vlastnícke práv v čase jeho prevodu nemal - nevlastnil. Preto podľa
zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv než má“ je táto kúpna zmluva absolútne
neplatný právny úkon, a to napriek faktu, že prejav vôle predávajúceho predať
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, bol nahradený rozhodnutím súdu. Zo strany
prvostupňového i odvolacieho súdu išlo o rozhodovanie zjavne neodôvodnené a arbitrárne,
ktorým sa zasiahlo do sféry ľudských práv a základných slobôd s dôsledkom nezákonnej
zmeny nositeľa vlastníckeho práva.».
11. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli
porušené jeho v záhlaví označené práva zaručené ústavou a dohovorom. Zároveň navrhuje,
aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
7
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
16. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
8
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prospech
svojho sťažnostného petitu prednáša obsahovo totožnú argumentáciu, akú uplatnil v konaní
pred dovolacím súdom, a od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému
dospel najvyšší súd s ohľadom na prípustnosť jeho dovolania.
17. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého
sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd tak môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu k meritórnemu
rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu považoval len za súčasť jeho právnej
argumentácie.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
9
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
22. Ústavný súd na úvod považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
24. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, pozn.), ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší
10
súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou
do 30. júna 2016, pozn.) aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP, v súvislosti s ktorým ústavný súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní,
všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia
dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09). Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V sťažovateľom
napadnutom dovolacom konaní procesné podmienky tohto konania upravovali ustanovenia
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z § 237 ods. 1 OSP
vyslovene vyplývalo, že dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
26. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesnom kódexe účinnom v čase jeho rozhodovania.
27. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší
súd sa dôsledne zaoberal dovolacím dôvodom podľa § 238 ods. 2 OSP, ktorý sťažovateľ
uplatňoval, a to, že krajský súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
11
vysloveného v rozhodnutí z 25. augusta 2011. Záver najvyššieho súdu, že tento dovolací
dôvod nebol naplnený, nevychádzal z toho, že sťažovateľ v podanom dovolaní priamo tento
dôvod neuplatnil a nepomenoval, ako sa to nesprávne snaží predostrieť, ale to, že
„po späťvzatí žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu a zastavení konania o tejto
žalobe... sa procesná situácia v konaní zmenila a nebol už ani dôvod opodstatnenosť
každého nároku posúdiť osobitne...“ (bližšie pozri bod 7).
28. Najvyšší súd osobitne reagoval aj na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, t. j., že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom tým, že pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania krajský súd
nepostupoval podľa § 213 ods. 2 OSP, hoci tak podľa jeho názoru postupovať mal. Najvyšší
súd v tejto súvislosti konštatoval, že „Žalovaný sa... k otázke premlčania vo vzťahu
k použitiu ustanovenia § 100 ods. 2 a § 101 OZ mal možnosť vyjadriť, jednak v samotnom
hmotnoprávnom úkone dovolania sa premlčania a jednak vo vyjadrení k stanovisku
žalobcu, čo v konaní pred súdom prvej inštancie aj urobil (viď č. l. 415 a 417 spisu). Právne
závery súdu prvej inštancie v otázke premlčania žalovaný mal možnosť namietať v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu, čo aj urobil, (viď č. l. 464 spisu). Napokon treba uviesť, že
okresný súd považoval námietku premlčania za nedôvodnú aj preto, že nárok bol pôvodnou
žalobkyňou uplatnený 11. marca 2003, (t. j. v trojročnej premlčacej dobe uvedenej v § 101
OZ) a vzhľadom na ďalší procesný postup súdu (pripustenie zámeny strany sporu na strane
žalobcu a pripustenie zmeny žalobného petitu), na námietku premlčania neprihliadol.
Pokiaľ sa odvolací súd s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožnil a iba doplnil dôvody,
pre ktoré podľa jeho názoru zmena v osobe žalobcu a ním vykonaná zmena žalobného petitu
nemali na plynutie premlčacej doby vplyv, vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktoré pri doterajšom rozhodovaní už boli použité. Nešlo preto o prípad porušenia
ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. odvolacím súdom tak, ako to nesprávne tvrdil dovolateľ.
V tejto časti nejde ani o také rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré by bolo pre nedostatok
dôvodov, resp. pre ich rozpornosť nepreskúmateľné.“.
Ani námietku sťažovateľa o tom, že mu súd prvej inštancie neumožnil realizovať
jeho procesné právo vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby žalobkyne v časti určenia neplatnosti
právneho úkonu, nemožno považovať za dôvodnú. Z príloh pripojených k ústavnej sťažnosti
12
totiž vyplynulo, že sťažovateľ mal možnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu
o pripustení zmeny žaloby, keďže toto rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom,
čo však neurobil. Napokon túto námietku zjavne po prvýkrát uplatňuje až v konaní
o ústavnej sťažnosti.
29. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho
dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj
ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver
o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom
predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
v napadnutom uznesení zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery, ku ktorým
dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné. Ústavný súd tiež nezistil, že by
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
30. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že
obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov
a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
13
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07,
III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
31. Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
32. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovateľ (zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) sám stanovil rozsah a predmet svojej sťažnosti
a za porušovateľa svojich práv označil len najvyšší súd. Sťažovateľ konkrétne svojou
sťažnosťou napádal len napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho
konania. Rozsah prieskumu v rámci dovolacieho konania je však striktne limitovaný
a viazaný na existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ dôvody
prípustnosti dovolania neexistujú, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd,
nemožno dovolaciemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal ďalšími namietanými
skutočnosťami, ktorými možno odôvodniť dovolanie, ale ktoré prípustnosť dovolania sami
nezakladajú, a vidieť v tom porušenie základných práv alebo slobôd.
33. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v danom prípade nemožno uvažovať ani
o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. O prípadnom porušení tohto
práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecných súdov
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení
14
s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010). Na základe uvedeného ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017
15