Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 513/2017
PDF · 234.38 KB
No categories available
II. ÚS 513/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Cdo 82/2017,
l Cdo 83/2017 z 27. júna 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14 Co 356/2014, 14 Co 471/2014 z 29. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. l Cdo 82/2017, l Cdo 83/2017 z 27. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 356/2014,
14 Co 471/2014 z 29. septembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 21 C 207/2011-158 z 3. apríla 2014
zamietol návrh, ktorým sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti Slovenskej republike,
zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy
8 350,48 € s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „družstvo“) a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji 2010 sa dozvedel, že obchodník
s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť, že družstvu neodovzdal
žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu družstvo nemá
prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov družstvu vrátane ich
zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva vkladal výhradne
a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo aj obchodník s cennými papiermi sú
subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a teda že bude zabezpečené ich riadne
fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené
v garantovanej výške.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:
„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého
rozsudku.
Je nesporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v predmetnom konaní bol však sporný
rozsah takéhoto dohľadu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že až
od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (zákonom č. 129/2010
Z. z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od
uvedeného dňa mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001
Z. z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti
rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov. Je preto správny názor súdu
prvého stupňa, že tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať
a nevykonávala ani dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej
úpravy mohla kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle § 126 až
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho,
že s jeho investíciou je spojené riziko, a že dovtedajší, alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom
do 21.7.2013, § 126 až 130 boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou - zákonom
č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Nemožno pričítať na ťarchu NBS, ak si týchto
skutočností navrhovateľ nebol vedomý. To isté platí, aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že
o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.
Vzhľadom na vyššie uvedené je nesporné, že v predmetnom konaní nebol preukázaný
základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., v danom prípade NBS.“
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom
namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie
odmietol, a to s týmto záverom:
„Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutí bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv.
inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998). Na tom zotrvalo aj
neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah spisu pritom nedáva v predmetnej veci
žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaniami napadnutých
rozhodnutiach sú zreteľne vysvetlené ich podstatné dôvody.
Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikát
R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). ...
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je podľa
právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, a preto nemohlo dôjsť
k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Najvyšší súd preto jeho dovolanie
odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p.“
3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jeho názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a tieto je potrebné ústavným
súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa
mienky sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak
podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o tieto závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,
aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa
názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že v rozhodnom čase NBS
vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov je a bolo
podľa sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach,
ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona
o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria
k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných
papieroch mala podľa sťažovateľa NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka
s cennými papiermi podľa jeho presvedčenia neurobila) všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu
a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva
o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa
sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje
možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Existujúce
konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu
a nerobí žalobu predčasnou.
3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením
vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím
rozhodnutím najvyšší súd podľa sťažovateľa de facto odmietol jeho právo na súdnu
ochranu. Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že
najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/82/2017, 1Cdo/83/2017 zo dňa 27.06.2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/356/2014, 14Co/471/2014 zo dňa 29.09.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/82/2017,
1Cdo/83/2017 zo dňa 27.06.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14Co/356/2014, 14Co/471/2014 zo dňa 29.09.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP výslovne vyplývalo,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až
písmenom g) tohto zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase
rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Najvyšší súd
k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov
Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na
základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav
v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že
napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové
zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich
znením, obsahom i duchom.
10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo
odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jeho vec, a to čo sa týka povinností NBS pri
výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik
nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany
ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na
námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže
podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté
argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.
10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017