Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 445/2017
PDF · 140.08 KB
No categories available
I. ÚS 445/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11 Co 139/2014, 11 Co 168/2014 zo 17. marca 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2016, 2 Cdo 206/2016
z 25. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 139/2014,
11 Co 168/2014 zo 17. marca 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 205/2016, 2 Cdo 206/2016 z 25. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 16 C 22/2012-168
z 3. júla 2014 zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala vzniknúť aj v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad činnosťou Podielového
družstva slovenské investície (ďalej len „družstvo“). Okresný súd tak rozhodol
s odôvodnením, že v prerokovávanej veci nebola preukázaná podmienka nesprávneho
úradného postupu ako jedna z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody
podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľky
krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu č. k. 16 C 22/2012-168
z 3. júla 2014 potvrdil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne popísala skutkové okolnosti prerokúvanej veci
(v skutkovo a právne obdobných veciach podal právny zástupca sťažovateľky za iných
rôznych sťažovateľov ústavnému súdu viaceré sťažnosti v rokoch 2015, 2016 a 2017, ktoré
ústavný súd už viackrát odmietol ako zjavne neopodstatnené, pozn.).
4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta najmä arbitrárnosť
a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako
aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie a aby jej priznal úhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
11. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
12. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom
doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 205/2016, 2 Cdo 206/2016 z 25. mája 2017.
13. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
14. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
15. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré
je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
17. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu ochranu
a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
18. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
22. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
23. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne
konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jej dovolacími námietkami.
24. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
25. Ak sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo a právne rovnakých), v ktorých
iných sťažovateľov zastupoval advokát zastupujúci aj sťažovateľku, viackrát vo vzťahu
k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu už odmietol ako zjavne neopodstatnené a tieto
rozhodnutia sú právnemu zástupcovi sťažovateľa dobre známe, pretože mu boli už riadne
doručené 30. decembra 2016 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 712/2016 z 23. novembra 2016,
alebo 2. januára 2017 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016,
23. marca 2017 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017 a 27. júla 2017 –
uznesenie sp. zn. I. ÚS 325/2017 zo 7. júna 2017.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017