Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 593/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Fűkőovou, advokátska kancelária, Hviezdoslavova 3,

Rimavská Sobota, vo veci namietaného porušenia základného práva na nedotknuteľnosť

obydlia zaručeného v a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom obchodnej spoločnosti

, uznesením odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Banskej Bystrici pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014 z 10. marca 2016

a uznesením Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. k. -66

z 18. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2016 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na nedotknuteľnosť

obydlia zaručeného v (ďalej len „“)

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

obchodnej spoločnosti (ďalej len „spoločnosť

“), uznesením odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské riaditeľstvo Policajného zboru“)

pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014 z 10. marca 2016 a uznesením Okresnej

prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -66

z 18. apríla 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ krajského riaditeľstva

Policajného zboru napadnutým uznesením pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014

z 10. marca 2016 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „) zastavil trestné stíhanie

pre zločin krádeže podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a prečin

porušovania domovej slobody podľa , ktoré bolo začaté

na základe trestného oznámenia podaného sťažovateľkou, a to pre vyšetrovateľom

krajského riaditeľstva Policajného zboru takto formulovaný skutok: «páchateľ v presne

nezistenej dobe od 08. 07. 2013 do 10. 12. 2013 ako nový vlastník bytov na adrese

, vnikol do uzavretého bytu č. 1 na 1. poschodí bytového domu D-2

na , ktorý mala v užívaní ,... na základe

nájomnej zmluvy uzatvorenej s predchádzajúcim vlastníkom, spoločnosťou ,

so sídlom „v konkurze“ a z bytu jej odcudzil...., čím týmto

konaním spôsobil , g. a. h. škodu krádežou hnuteľného majetku a finančnej

hotovosti v celkovej výške 109.632,50,- € a , g. a. h. škodu

krádežou obrazov v celkovej výške 22.455,- €», pritom „novým vlastníkom bytov“ bola

spoločnosť ., ktorá sa ním stala na základe vykonania dražby majetku

povinného – pôvodného vlastníka , v konkurze.

3. Pretože sťažovateľka so zastavením trestného stíhania nesúhlasila, podala proti

uzneseniu vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru z 10. marca 2016

sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. -66 z 18. apríla 2016

podľa zamietla ako nie dôvodnú.

4. Sťažovateľka je presvedčená, že konaním spoločnosti .

(jej zástupcom – konateľom), ktorá iným (novým) nájomcom predmetného bytu umožnila

otvoriť byt, ktorý sťažovateľka riadne užívala a v ktorom bola prihlásená na trvalý pobyt,

a ktorá (spoločnosť ) ďalej umožnila vypratať jej veci z predmetného

bytu svojvoľným spôsobom bez súhlasu a vedomia sťažovateľky a uložiť ich na neznáme

miesto, pričom tak konala bez toho, aby príslušným spôsobom prejavila vôľu, na základe

ktorej by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu medzi sťažovateľkou a novým vlastníkom

predmetného bytu (spoločnosťou ), bolo porušené základné právo

sťažovateľky zaručené jej v , podľa ktorého je obydlie nedotknuteľné

a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

5. Podľa slov sťažovateľky „predmetné protiprávne konanie“ oznámila „aj orgánom

činným v trestnom konaní“, ktoré sa však „nevysporiadali“ s „namietanými skutočnosťami,

pričom pri svojom rozhodovaní vôbec neozrejmili, z akých dôvodov namietané skutočnosti

považovali za nepodstatné, neozrejmili prečo sa nimi vôbec nezaoberali a prečo ich

v priebehu konania ignorovali. Takýto postup je v rozpore s právom účastníka konania

na odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré je obsahovou súčasťou práva

na spravodlivý proces“ a tvrdí, že takýmto „postupom orgánov činných v trestnom konaní

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 1

SR“.

6. Sťažovateľka považuje za dostatočne preukázané, že „orgány činné v trestnom

konaní ako orgány verejnej moci svojimi arbitrárnymi rozhodnutiami zasiahli do

garantovaného práva na spravodlivý proces“.

7. Ako uvádza „štatutárny orgán spoločnosti . svojim konaním

naplnil zákonné znaky trestného činu...“.

8. Podľa sťažovateľky „Nový vlastník predmetného bytu vedel o tom, že... byt užíva

na základe nájomného vzťahu..., napriek tomu neprejavil vôľu, na základe ktorej by došlo

k zániku nájomného vzťahu na predmetnom byte a v príkrom rozpore s právnou úpravou

predmetný byt prenajal novým nájomcom, ktorých uviedol do omylu, že predmetný byt nie je

prenajatý a ako nový vlastník im udelil súhlas na jeho protiprávne otvorenie a svojvoľné

vypratanie, čím nových nájomcov bytu využil ako nástroj a dopustil sa trestného činu ako

nepriamy páchateľ“, napriek tomu „Orgány činné v trestnom konaní namiesto toho,

aby vyvodili následky trestnoprávnej zodpovednosti za vyššie naznačené konanie

páchateľa... skonštatovali, že... skutok nie je trestným činom. Záver o tom, že skutok nie je

trestným činom, orgány činné v trestnom konaní v zásade odôvodnili tým, že pri konaní...

konateľa spoločnosti nejde o úmyselné zavinene...“.

9. Orgánom činným v trestnom konaní sťažovateľka taktiež vytkla, že „neprihliadali

na závery súdnej praxe, podľa ktorej je užívateľ bytu chránený aj proti vlastníkovi bytu,

ktorý má vykonateľné rozhodnutie na vypratanie užívateľovho bytu, pretože vlastník musí

požiadať o vypratanie bytu podľa “ a že „opomenuli

skutočnosť, že pri vypratávaní mimo exekučného konania (tzv. svojpomocné vypratávanie)

nový vlastník nie je v žiadnom prípade oprávnený vykonať svojpomocné vypratávanie

pôvodných majiteľov bytov alebo domov, či ich pôvodných užívateľov, ak tieto osoby s tým

nesúhlasia a to ani v prípade, že nový vlastník sa preukáže listom vlastníctva, ani v prípade,

že sa preukáže právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, v ktorom by súd uložil

osobám obývajúcim byt takýto byt alebo dom povinnosť, aby ho vypratali a vydali jeho

vlastníkovi. Nový vlastník nie je v danom prípade oprávnený poukázať ani na to, že osoby

nachádzajúce sa v jeho dome alebo byte mu bránia užívať majetok a preto je na takýto

postup (svojpomocné vypratanie) oprávnený podľa ustanovenia § 6 Občianskeho

zákonníka, ktorý upravuje tzv. oprávnenú svojpomoc, nakoľko svojpomocné vypratanie bytu

alebo domu vlastníkom nie je oprávnenou svojpomocou podľa ustanovenia § 6 Občianskeho

zákonníka, ale ide o konanie, ktoré je protiprávne, vykazujúce znaky trestného činu. Nútene

vypratať byt môže iba exekútor v exekučnom konaní.“.

10. Sťažovateľka zopakovala, že „Orgány činné v trestnom konaní tým,

že v napadnutých rozhodnutiach došli k záveru, že skutok nie je trestným činom v podstate

odobrili protiprávne konanie konateľa spoločnosti , ktorý umožnil

protiprávne a svojpomocné vypratanie predmetného bytu.

Spoločnosť ,... tým, že umožnila svojvoľné protiprávne otvorenie

bytu č. 1 na 1. poschodí bytového domu D-2 na a vypratanie

vecí a bytového zariadenia z predmetného bytu bez toho, aby Sťažovateľovi bola súdom

uložená povinnosť vypratať predmetný byt a bez núteného výkonu takéhoto súdneho

rozhodnutia v exekučnom konaní, zasiahla do ústavne garantovaného práva Sťažovateľa

na nedotknuteľnosť obydlia.“.

11. Napadnutým rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní sťažovateľka

vytkla tú skutočnosť, že sa nezaoberali ani jednou z jej námietok, a tak „hrubo rezignovali

na povinnosť vysporiadať sa s návrhmi a tvrdeniami subjektov trestného konania, čím

založili vadu uvedených rozhodnutí spočívajúcich v arbitrárnosti, svojvôli

a nepreskúmateľnosti“, a tak zasiahli do práva sťažovateľky „na spravodlivý proces“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na nedotknuteľnosť obydlia vyplývajúce

z ustanovenia a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním spoločnosti .,..., so sídlom

tým, že spoločnosť umožnila dňa 08. 07. 2013 svojvoľné

protiprávne otvorenie bytu č. 1 na 1. poschodí bytového domu D-2 na

a vypratanie vecí a bytového zariadenia z predmetného bytu bez toho, aby mi

bola súdom uložená povinnosť vypratať predmetný byt a bez núteného výkonu takéhoto

súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť obydlia vyplývajúce z ustanovenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 18. 04. 2016,

sp. zn.: -66, ktorým prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica

zamietol v zmysle ustanovenia sťažnosť

poškodeného v trestnom konaní zo dňa 29. 03. 2016 ako nie dôvodnú

ako aj uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva v Banskej Bystrici zo dňa

10. 03. 2016, pod sp. zn.: ČVS: ORP-591/1-VYS-BB-2014 [správne má byť pod sp. zn.

ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014, pozn.], ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie

pre zločin krádeže podľa ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného

zákona a pre prečin porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 194 ods. 1

, porušené bolo.

3. Uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa

18. 04. 2016, sp. zn.: -66, ktorým prokurátor Okresnej prokuratúry

Banská Bystrica zamietol v zmysle ustanovenia

sťažnosť poškodeného v trestnom konám zo dňa 29. 03. 2016

ako nie dôvodnú ako aj uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva v Banskej Bystrici

zo dňa 10. 03. 2016, pod sp. zn.: ČVS: ORP-591/1-VYS-BB-2014 [správne má byť pod sp.

zn. ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014, pozn.], ktorým vyšetrovateľ zastavil trestné stíhanie

pre zločin krádeže podľa ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného

zákona a pre prečin porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 194 ods. 1

, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Banská Bystrica

na ďalšie konanie.

4. Krajská prokuratúra Banská Bystrica je povinná do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť Sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-€.

5. Krajská prokuratúra Banská Bystrica je povinná uhradiť Sťažovateľovi trovy

konania a vo výške 259,50 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho

zástupcu Sťažovateľa...“

13. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2016 sťažovateľka oznámila,

že „Pokiaľ páchateľ mal byť už dávno odsúdený za krádež 5 miliónov EUR,

o ktoré pohľadávky a peniaze pripravil môjho syna, pána

(tak, ako to uviedol v Uznesení aj z KP B. Bystrica), tak na pomstu

za podanie trestného oznámenia zo strany môjho syna mi vykradol z bytu všetky hnuteľné

veci. Použil také spôsoby, ktoré sú priam zarážajúce a ktoré znamenali pre mňa najväčšie

straty.“. Sťažovateľka sa pýta, „ako je možné, že sa dokáže niekto zbaviť viny, ak sa aj

prizná k tomu, že sa vlámal do bytu a mne pritom ukradol všetok hnuteľný majetok, ktorý

som nadobudla?“ a pokračuje: «Ešte zarážajúcejšie je, že zástupcovia OČTK napriek

priznaniu sa páchateľov tieto postupy vyhodnotili úplne opačne! Pochopiteľne ja nemôžem

konkurovať právnikom - tobôž nie páchateľom a „vybavovať“ si“ rozhodnutia, môžem však

na každú takúto nekalú formu konania iba upozorniť, a to je aj predmetnom tohto môjho

listu.»

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

16. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

17. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

18. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

20. V prvom rad ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa

prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní

podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného

súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

(m. m. , , , ). Tvrdenie o porušení

iných práv (v tomto prípade základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) uvedených

v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

21. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti

považoval namietané porušenie základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného

v a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života zaručeného v čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom (konaním) obchodnej spoločnosti

, uznesením vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru

pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014 z 10. marca 2016 a uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -66 z 18. apríla 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že obchodná

spoločnosť . umožnila 8. júla 2013 svojvoľné protiprávne otvorenie

bytu a „vypratanie“ vecí a bytového zariadenia z predmetného bytu bez toho, aby bola

sťažovateľke súdom uložená povinnosť vypratať predmetný byt a bez núteného výkonu

takéhoto súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní a tým, že orgány činné v trestnom

konaní sa návrhmi sťažovateľky v rámci s tým súvisiaceho trestného konania nevysporiadali

a zastavili trestné stíhanie napriek presvedčeniu sťažovateľky, že k naplneniu znakov

trestného činu došlo, preto napadnuté rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní

považuje za neodôvodnené, arbitrárne (svojvoľné), a preto nepreskúmateľné.

22. Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

23. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

K namietanému porušeniu základných práv postupom (konaním) obchodnej

spoločnosti

24. Ústavný súd poznamenáva, že v konaniach o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb podaných ústavnému súdu podľa pre namietané

porušenie základných práv alebo slobôd nemožno tieto (sťažnosti) smerovať proti

subjektom súkromného práva (obchodným spoločnostiam), ktoré nemajú atribúty orgánu

verejnej moci. Sťažnosťou podľa je možné domáhať sa ochrany

základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu

verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sféry sťažovateľa

(m. m. ). Tomuto záveru nasvedčuje aj znenie § 51 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého sú účastníkmi takéhoto konania sťažovateľ a orgán verejnej moci,

proti ktorému sťažnosť smeruje. Označené ustanovenie

teda explicitne stanovuje to, čo vyplýva z podstaty ochrany základných práv a slobôd

a z podstaty ústavnej sťažnosti (m. m. ), a síce, že ústavný súd môže

v ústavnej sťažnosti preskúmavať len akty, prípadne postupy orgánov verejnej moci.

25. Keďže sťažovateľka sa touto časťou sťažnosti domáha preskúmania postupu

obchodnej spoločnosti teda subjektu súkromného práva, je už prima

facie vylúčená akákoľvek možnosť, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie

sťažovateľkou označeného základného práva garantovaného a práva zaručeného

dohovorom postupom (konaním) osoby súkromného práva. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

26. Navyše, proti konaniu súkromnej obchodnej spoločnosti (resp. postupu jej

konateľa), a teda aj proti prípadnému zásahu do základného práva sťažovateľky zo strany

tohto subjektu sa sťažovateľka mohla a v konečnom dôsledku aj bránila obrátením sa

na príslušný orgán verejnej moci (sama si pritom vybrala trestnoprávnu oblasť a podala

trestné oznámenie), ktorého právomoc poskytnúť základným právam alebo slobodám

sťažovateľky ochranu, a teda vo veci konať, predchádza oprávneniam ústavného súdu.

V takom prípade ústavnému súdu neostáva iné, iba takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (ak právomoci ústavného súdu vo veci

konať a rozhodnúť predchádza právomoc všeobecného súdu) alebo z dôvodu jej

neprípustnosti (ak má vo veci konať a rozhodnúť iný orgán verejnej moci, teda

nie všeobecný súd). Vyplýva to jednak z ustanovenia in fine , ako aj

z a (princíp subsidiarity).

K namietanému porušeniu základných práv uznesením vyšetrovateľa krajského

riaditeľstva Policajného zboru pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014 z 10. marca 2016

27. Podľa už spomenutého sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

28. Proti napadnutému rozhodnutiu vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného

zboru z 10. marca 2016 sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej bola oprávnená rozhodnúť

okresná prokuratúra, ktorá zároveň na základe tohto riadneho opravného prostriedku

podaného v zmysle príslušných ustanovení bola povinná poskytnúť

sťažovateľke aj ochranu jej základným právam, prípadne slobodám zaručeným jej

alebo dohovorom.

29. Ako už ústavný súd poznamenal, v takom prípade nie je daná jeho právomoc

na preskúmanie uznesenia vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru

a rozhodnutie o ňom, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti,

t. j. namietaného porušenia základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa krajského riaditeľstva

Policajného zboru pod ČVS: KRP-59/1-VYS-BB-2014 z 10. marca 2016, podľa § 25 ods. 2

zákona v spojení s ako neprípustnej, keďže vo vzťahu

k rozhodnutiu vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru tu existoval ešte

účinný prostriedok nápravy.

K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresnej prokuratúry

č. k. -66 z 18. apríla 2016

30. Z navrhovaného petitu (návrhu na rozhodnutie) uvedeného v sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľka sa v konaní pred ústavným súdom domáha vyslovenia porušenia jej

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného v a práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 dohovoru

bez toho, aby zároveň žiadala vysloviť porušenie základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v . Ústavný súd k tomu poznamenáva, že spravidla

až porušením procesnoprávnych ústavných princípov vyplývajúcich práve z čl. 46 ods. 1

orgánom verejnej moci dochádza k zásahu do základných práv hmotnoprávneho

charakteru, teda aj tých, ktoré označila sťažovateľka ( a

dohovoru). Ústavný súd preto ich prípadné porušenie skúmal prostredníctvom normatívy

.

31. Je potrebné tiež pripomenúť, že ústavný súd nie je súčasťou systému orgánov

činných v trestnom konaní, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach podľa týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu

nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci

rozhodujúcich o právnych prostriedkoch ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv

a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb, ku ktorým dospeli pri výklade a uplatňovaní

zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavanie, či v konaní

pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov

verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských

právach a základných slobodách (m. m. ).

32. Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka sa pred orgánmi

činnými v trestnom konaní jednoznačne domáhala začatia trestného stíhania konateľa

spoločnosti a to v súvislosti s „vyprataním“ jej vecí z bytu, ktorého

novým vlastníkom sa stala zmienená obchodná spoločnosť.

33. Ústavný súd vo vzťahu k tejto skutočnosti pripomína, že v rámci svojej

judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej

osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody

podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo

slobôd (porov. , , , ). Ústavný súd

tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

nie je ani právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry

povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené

ani v ústave, ani v (porov. , , ,

). Inak povedané, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo

právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.

34. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že jedným z charakteristických

znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom,

či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie

tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt,

a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv oznamovateľa trestného

činu, resp. poškodeného (m. m. ). Na účely ochrany individuálnych

subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne

inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne

k dispozícii osobe, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych

subjektívnych práv.

35. Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa

trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľky aj stalo.

Trestné stíhanie začaté na základe trestného oznámenia sťažovateľky bolo zastavené

uznesením vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru z 10. marca 2016

a následne uznesením okresnej prokuratúry z 18. apríla 2016 bola zamietnutá jej sťažnosť

proti jeho uzneseniu ako nedôvodná, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva,

že prokurátor okresnej prokuratúry sa stotožnil so záverom vyšetrovateľa krajského

riaditeľstva Policajného zboru, že skutok, pre ktorý bolo podané trestné oznámenie,

nie je trestným činom, a pre správnosť jeho záveru o odmietnutí trestného oznámenia

zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie všetkých zákonných

znakov skutkovej podstaty stíhaných trestných činov, a to najmä pokiaľ išlo o subjektívnu

stránku (úmyselné zavinenie) do úvahy prichádzajúcich páchateľov.

36. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresná prokuratúra uviedla, aké dôkazné

prostriedky boli v rámci prípravného konania do vyšetrovacieho spisu zabezpečené,

z ktorých dôkazných prostriedkov aké dôkazy vyplynuli a ako na nich bolo potrebné

nazerať a v týchto súvislostiach ich aj hodnotiť. Na všetky, pre konečné rozhodnutie

podstatné skutkové a právne otázky okresná prokuratúra dala presvedčivé odpovede.

Medzi odôvodnením a výrokom jej rozhodnutia ústavný súd nezistil žiaden rozpor.

Odôvodnenie je logické, postavené na racionálnych úvahách. Výklad a aplikácia právnych

noriem okresnou prokuratúrou nevykazuje znaky popierania ich znenia, zmyslu alebo účelu.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry

nemôže hodnotiť ako arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, ale ako ústavne

konformné.

38. Naopak, ako neodôvodnená a svojvoľná sa javí konštatácia sťažovateľky

formulovaná v jej otázke „ako je možné, že sa dokáže niekto zbaviť viny, ak sa aj prizná

k tomu, že sa vlámal do bytu a mne pritom ukradol všetok hnuteľný majetok, ktorý som

nadobudla?“, pretože zo žiadneho orgánmi činnými v trestnom konaní vykonaného

a v odôvodnení uvádzaného dôkazu takéto priznanie potenciálneho páchateľa nevyplýva.

39. V nadväznosti na takto zistené skutočnosti ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade

po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom

trestného oznámenia sťažovateľky, nemohli porušiť jej zákonom ani chránené

práva. Ako už bolo uvedené, nikto totiž nemá právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny

nárok na to, aby jeho podaniu (trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy,

resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo

pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať

konať alebo pokračovať v konaní, príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom

pokračovalo. Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať

sa len toho, aby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne

zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave

(m. m. napr. ).

40. Vychádzajúc z už uvedeného, po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky, ako aj

dokumentácie tvoriacej jej prílohu, ústavný súd dospel k záveru, že okresná prokuratúra sa

v napadnutom uznesení č. k. -66 z 18. apríla 2016, v ktorom preskúmavala

sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského riaditeľstva Policajného zboru

z 10. marca 2016, s námietkami sťažovateľky vysporiadala ústavne udržateľným spôsobom,

čo vylučuje zásah do jej základného práva na inú právnu ochranu, preto zo strany okresnej

prokuratúry (napadnutým rozhodnutím) nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného v ani jej práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 dohovoru.

41. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

42. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jej požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( a 3 ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017