Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 613/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana

Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a

takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej aj „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

.

2. Zo sťažnosti vyplynulo:

„(...) Touto ústavnou sťažnosťou namietam, že došlo k porušeniu môjho práva na

spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na prejednanie

a rozhodnutie veci v primeranej lehote a práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa článku 48 ods. 2 SR. K porušeniu mojich základných práv došlo

nesprávnym úradným postupom a nečinnosťou porušovateľa 1/ ako súdu prvého stupňa

vo veci vedenej pod sp. zn. , porušovateľa 2/ ako súdu odvolacieho vo veci

vedenej pod sp. zn. , a porušovateľa 3/ ako súdu

dovolacieho vo veci vednej pod sp. zn. , .“

3. K dĺžke napadnutého konania pred okresným súdom a k jeho „nesprávnemu

postupu“ sťažovateľka uviedla:

«(...) Namietam, že o mojom nároku, ktorý som si uplatnila žalobou dňa 11.11.2003

na Okresnom súde Zvolen (porušovateľ 1/) vedenom pod sp. zn. nebolo

doposiaľ právoplatne rozhodnuté a konanie trvá už viac ako 12 rokov. Takáto dĺžka

konania vzhľadom na môj vysoký vek 86 rokov vážne zasiahla do mojej právnej istoty a v

očakávanie spravodlivého rozhodnutia o mojom nároku. Súdny spor trvajúci viac ako 12

rokov vo mne vzbudzuje neistotu v právny štát a frustráciu, že o merite veci nebude v

konečnom dôsledku vôbec rozhodnuté. Podotýkam, že takto dlho trvajúci súdny spor mňa a

moju rodinu neúnosne psychicky a finančne zaťažuje, pre opakované vracanie veci z

Najvyššieho súdu SR späť na krajský súd a z krajského súdu späť na okresný súd. Keď som

v roku 2003 podávala návrh na začatie konania pred porušovateľom 1/, nečakala som, že

súdny spor bude trvať po dobu viac ako 12 rokov. Naopak mala som legitímne očakávanie,

že o mojom návrhu bude v konečnom dôsledku rozhodnuté v primeranej lehote, či už kladne

alebo záporne. Z dôvodu, že sa tak do dnešného dňa nestalo, som nútená obrátiť sa pre

porušenie svojich základných práv na Ústavný súd Slovenskej republiky podanou

sťažnosťou.

(...) Žalobou podanou na Okresnom súde Zvolen som sa pôvodne voči odporcovi

, môjmu bratovi, domáhala určenia, že nehnuteľnosť vedená Katastrálnym

úradom Banská Bystrica, Správa katastra Detva, ktorá sa nachádza v k. ú. , obec

, okres Detva zapísaná na , rodinný dom so súp. č. 98, postavený na

pozemku parc. č. patrí v celosti (ďalej aj „nehnuteľnosť“) do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a to poručiteľky , rod. (...),

naposledy bytom , ktorá zomrela 25.12. a (...), naposledy

bytom ktorý zomrel 7.11.

V skratke som sa podaným návrhom domáhala určenia spoluvlastníckeho práva

k uvedenej nehnuteľnosti, ktoré som mala nadobudnúť dedením po matke a otcovi v 1/2,

keďže mám dodnes za to, že rodičia boli v čase smrti matky bezpodielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti v celosti a nie v 1/2 ako to vyplývalo z príslušného listu vlastníctva, kde

druhým spoluvlastníkom nehnuteľnosti mal byť v čase smrti môj brat - odporca. (...)

O podanom návrhu rozhodol Okresný súd Zvolen rozsudkom zo dňa 22.11.2004 pod

sp. zn. v znení opravného uznesenia zo dňa 14.01.2005 pod sp. zn.

74, ktorým môjmu návrhu vyhovel v celom rozsahu. (...)

Voči uvedenému rozsudku podal (...) odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 17.03.2005 pod sp. zn. , ktorým

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo najmä to, že súd prvého stupňa vychádzal

z nesprávneho žalobného petitu a z nesprávneho právneho názoru s tým, že okresný súd

vyzve navrhovateľku na odstránenie vád návrhu v označení žalobného petitu. (...)

Na základe toho ma súd prvého stupňa uznesením zo dňa 26.09.2005 vyzval, aby som

upravila svoj žalobný petit tak, aby bol vykonateľný. K uvedenej výzve som podala dňa

21.10.2005 podanie, ktoré súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15.02.2007 odmietol. Voči

tomuto uzneseniu som podala odvolanie zo dňa 13.03.2007, o ktorom rozhodol opätovne

odvolací súd uznesením pod sp. zn. dňa 30.03.2007 tak, že uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom, akým spôsobom mám

byt' vyzvaná na úpravu petitu. (...)

Podľa následnej výzvy súdu prvého stupňa zo dňa 03.08.2007 som podala návrh na

zmenu návrhu na začatie konania, ktorý som doručila súdu dňa 13.08.2007. O podanom

návrhu podľa už zmeneného petitu súd prvého stupňa rozhodol v poradí druhým rozsudkom

dňa 19.10.2007 tak, že môjmu návrhu vyhovel v celom rozsahu.

(...) Prvým pochybením porušovateľa 1/, ktoré malo za následok nedôvodné prieťahy

bola skutočnosť, že súd prvého stupňa pri vydávaní prvého rozsudku vo veci samej

nesprávne posúdil formuláciu mnou uplatneného petitu, čo malo za následok vrátenie veci

späť na ďalšie konanie odvolacím súdom. Súd právo pozná, to značí, že porušovateľ 1/ ma

mal ešte pred vydaním rozhodnutia správne vyzvať na úpravu petitu, alebo na základe

obsahu podanej žaloby mal rozhodnúť vo veci samej a sám sformulovať petit, ktorý by

zodpovedal celkovému obsahu podaného návrhu na začatie konania.

Druhým pochybením porušovateľa 1/ je jeho neodôvodnená nečinnosť, keďže podľa

pečiatky bol spis spolu s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 17.03.2005 pod sp. zn.

vrátený porušovateľovi 1/ dňa 06.05.2005, pričom ma súd vyzval na úpravu

petitu až uznesením zo dňa 26.09.2005. Je zrejmé, že súd čakal s vydaním procesného

uznesenia viac ako 4 mesiace.

Tretím pochybením porušovateľa je, že o mojom podaní, ktoré som mu doručila dňa

21.10.2005 ako reakciu na jeho vyššie uvedené uznesenie, rozhodoval viac ako 1 rok a 3

mesiace, keďže moje podanie odmietol až uznesením zo dňa 15.02.2007, bez toho, aby boli

vo veci vykonávané akékoľvek úkony. Napriek tomu, že rozhodol, jeho uznesenie

o odmietnutí môjho podania bolo nesprávne, čo potvrdzuje aj uznesenie odvolacieho súdu

zo dňa 30.03.2007 pod sp. zn. , ktorý jasne uviedol, akým spôsobom som mala

byť vyzvaná na úpravu petitu.

Následne však porušovateľ 1/ opäť bezdôvodne nekonal, keďže uvedené uznesenie

odvolacieho súdu mu bolo doručené dňa 14.05.2007 a súd ma vyzval opakovane na úpravu

petitu až uznesením zo dňa 03.08.2007. Súd teda čakal s vydaním procesného rozhodnutia

skoro 2 a pol mesiaca. Na základe uvedenej výzvy som upravila petit tak, ako to bolo

vytknuté už v prvom uznesení odvolacieho súdu zo dňa 17.03.2005 pod sp. zn. .

To znamená, že porušovateľ 1/ celkovo odstraňoval vadu petitu návrhu v zmysle pokynu

odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 17.03.2005 pod sp. zn. skoro 2 roky a 3

mesiace, t. j. od 06.05.2005 kedy mu bola vec vrátená z odvolacieho súdu až do 03.08.2005,

keď vydal správne uznesenie, ktorým ma správne vyzval na úpravu petitu.

Porušovateľ 1/ tak v poradí už druhýkrát rozhodol vo veci samej od podania návrhu

až po necelých 4 rokoch, pričom vadu podania porušovateľ 1/ odstraňoval 2 roky a 3

mesiace. V tomto období súd nevykonával rozsiahle dokazovanie početným výsluchom

svedkov, dožiadanie na iné orgány alebo znalecké dokazovanie. Preto práve uvedené

obdobie 2 rokov a 3 mesiacov považujem zo strany porušovateľa 1/ za nesprávny postup,

ktorým došlo k zbytočným prieťahom.»

4. Sťažovateľka k priebehu napadnutých konaní a k „nesprávnemu postupu“

krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach uviedla:

„(...) Proti druhému rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 19.10.2007 podal odporca

odvolanie, o ktorom rozhodol porušovateľ 2/ rozsudkom zo dňa 27.03.2008 pod sp. zn.

tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a podanú žalobu zamietol. (...)

Proti tomuto rozsudku som podala dňa 30.06.2008 na súd prvého stupňa dovolanie,

o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30.11.2009 pod sp. zn.

tak, že vyššie uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. (...)

Krajský súd v Banskej Bystrici po vrátení veci z dovolacieho súdu vyzval účastníkov,

aby sa vyjadrili k možnému právnemu posúdeniu veci a vydal opätovne rozsudok zo dňa

27.05.2010 pod sp. zn. , ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

žalobu zamietol. (...)

Proti uvedenému rozsudku som podala opäť dovolanie doručené súdu prvého stupňa

dňa 22.10.2010, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením dňa

28.05.2012 pod sp. zn. tak, že rozsudok krajského súdu opäť zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v uznesení vytkol

nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, pretože súd založil svoj právny záver o nadobudnutí

spoluvlastníckeho podielu na dvoch tituloch, a to originárne vybudovaním nehnuteľnosti

a zároveň vydržaním spoluvlastníckeho podielu. (...)

Po vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici vydal dňa 18.09.2012 pod sp. zn.

-310 uznesenie, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil,

keďže mal za to, že nemá právomoc konať o podanom návrhu. (...)

Voči tomuto uzneseniu som podala v zákonnej lehote dovolanie doručené súdu

prvého stupňa dňa 19.10.2012, v ktorom som namietla prekvapivosť napadnutého uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici. O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR už po

3. krát uznesením zo dňa 17.12.2014 pod sp. zn. tak, že rozhodnutie

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvod zrušenia uviedol

prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu. (...)

Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa vrátilo na súd prvého stupňa dňa

16.02.2015. Na základe toho nás odvolací súd vyzval podaním zo dňa 07.04.2016 pod

sp. zn. na vyjadrenie sa k možnosti iného právneho posúdenia veci.

(...) Porušovateľ 2/ ako súd odvolací podľa môjho názoru zásadne pochybil, keď po

vrátení veci z dovolacieho súdu na základe uznesenia namiesto toho, aby

vec opätovne prejednal a ustálil, z akého titulu došlo k nadobudnutiu spoluvlastníctva

odporcom, zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil z dôvodu, že nemá právomoc.

Podľa môjho názoru išlo z jeho strany o markantne nesprávny postup, keďže nielenže

účastníkov neupovedomil o takomto spôsobe rozhodnutia, ale najmä spochybnil všetky

rozhodnutia vo veci samej, ktoré boli do toho dátumu v danej veci vydané, a to uznesenie

odvolacieho súdu zo dňa 17.03.2005 pod sp. zn. , rozsudok zo dňa 27.03.2008

pod sp. zn. , rozsudok zo dňa 27.05.2010 pod sp. zn. . Zároveň

nerešpektoval ani predchádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu pod sp. zn.

a , v ktorých dovolací súd nezistil, že odvolací súd nemal

právomoc v danej veci konať, keďže ide o vadu podľa , na ktorú

prihliada dovolací súd aj bez návrhu dovolateľa. To znamená, že jeho nečakané

a nesprávne rozhodnutie malo za následok, že sa konanie zbytočne predĺžilo o 2 roky a 5

mesiacov, t. j. od vydania uznesenia zo dňa 18.09.2012 až do vydania výzvy po vrátení veci

z najvyššieho súdu dňa 16.02.2015.

Porušovateľ 2/ zároveň v období od vrátenia veci z najvyššieho súdu dňa 16.02.2015

do vydania výzvy na možnosť iného právneho posúdenia veci zo dňa 07.04.2016

bezdôvodne nekonal, čím spôsobil ďalšie prieťahy konania o 1 rok a 2 mesiace.

To znamená, že porušovateľ 2/ spôsobil prieťahy v konaní svojim nesprávnym

postupom a nečinnosťou v súčte 3 roky a 7 mesiacov, pričom v tomto období nevykonával

dokazovanie ani iné úkony, ktoré by mali za následok odôvodnené predĺženie prejednania

a rozhodnutia sporu.

(...) Mám za to, že aj porušovateľ 3/ spôsobil v danej veci zbytočné prieťahy, ktoré sú

rovnako spôsobené jeho nečinnosťou a nesprávnym (neúčelným) postupom. Porušovateľ 3/

v uznesení zo dňa 28.05.2012 pod sp. zn. rozhodol, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože odvolací súd založil nadobudnutie

spoluvlastníckeho podielu v prospech odporcu na dvoch právnych tituloch. Bližšie sa však

z hmotnoprávnej stránky porušovateľ 3/ s vecou nezaoberal napriek tomu, že mu vec bola

predložená už po druhýkrát a konanie v tom čase prebiehalo 7 rokov. Podľa môjho názoru,

ak by okrem uvedenej nepreskúmateľnosti vyslovil právny názor, že žaloba je nedôvodná,

resp. by aspoň uviedol, ktorý z dvoch titulov nadobudnutia spoluvlastníctva odporcu je

daný, predišlo by sa následnému rozhodnutiu odvolacieho súdu zo dňa 18.09.2012 pod

sp. zn. -310, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a konanie zastavil. Zároveň by bol vyriešený predmet sporu do budúcnosti, čo k dnešnému

dňu bohužiaľ stále nie je.

Porušovateľ 3/ však rozhodoval o veci aj pomerne dlhé obdobie. Dovolacie konanie

pod sp. zn. prebiehalo 1 rok a 8 mesiacov, pričom v uznesení porušovateľ 3/

vyslovil jediný záver o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, čo bolo podľa môjho

názoru možné urobiť aj v lehote 8 mesiacov.

Ďalšie dovolacie konanie pod sp. zn. prebiehalo 2 roky a 2 mesiace

t. j. odo dňa 19.10.2012, kedy som podala dovolanie až po vydanie uznesenia

porušovateľom 3/ dňa 17.12.2014. V tomto rozhodnutí však opäť dovolací súd skonštatoval

len prekvapivosť rozhodnutia, teda zaoberal sa len procesnou stránkou veci, nie aj hmotno-

právnym posúdením. Uvedené rozhodnutie o dovolaní bolo podľa môjho názoru, vzhľadom

na zaťaženie porušovateľa v danom období, možné vydať aj v lehote 1 roku od podania

dovolania.

Vzhľadom k tomu zastávam názor, že v uvedených dovolacích konaniach pod sp. zn.

a došlo k zbytočným prieťahom v trvaní 2 roky. Zároveň je

však otázna vhodnosť postupu porušovateľa pri vydaní rozhodnutia pod sp. zn.

, kedy súd mohol vyriešiť niektoré hmotno-právne otázky do budúcna, čím by

sa predišlo ďalšiemu zbytočnému predlžovaniu konania, ktoré dodnes nie je skončené.“

5. K správaniu sa sťažovateľky v napadnutých konaniach zo sťažnosti vyplynulo:

„Správanie sťažovateľa je ďalšou nevyhnutnou podmienkou posúdenia dôvodnosti

prieťahov v konaní. V danej veci som vyššie preukázala, že zo strany porušovateľov nebol

daný nesprávny postup len nevhodnosťou niektorých úkonov a rozhodnutí, ale najmä išlo

z ich strany o nečinnosť. Ak je však daná nečinnosť súdu, teda súd vo veci nekoná,

správanie účastníka nie je významným pre záver o existencii prieťahov v konaní. Ako však

vyplýva z obsahu spisu a priebehu skutkového deja, v konaní som nespôsobovala zbytočné

prieťahy. Súd ma nemusel opakovane vyzývať na predloženie dôkazov alebo na podanie

vyjadrení v konaní. Naopak v konaní som vystupovala aktívne, podávala som vyjadrenia

a iné podania, ktoré odo mňa súd žiadal. V priebehu celého súdneho sporu som iba raz

žiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie, a to žiadosťami o predĺženie lehoty na vyjadrenie

v konaní pred odvolacím súdom zo dňa 04.03.2010 a 23.03.2010 pod sp. zn. ,

pričom k predĺženiu konania takto došlo o necelý mesiac. V dovolacom konaní pod sp. zn.

som dokonca dovolací súd urgovala podaním zo dňa 23.10.2014. (...)

Z uvedeného vyplýva, že som v konaní nespôsobila prieťahy. Zároveň sa domnievam,

že je zodpovednosťou súdu a rozhodujúceho sudcu, resp. senátu, aby si plnil svoje

povinnosti. Nemožno odo mňa žiadať, aby som ako účastníčka konania opakovane

upozorňovala súdy na plnenie ich povinností, najmä ak sa jedná o odvolací a dovolací súd.

Svojim vystupovaním v súdnom konaní som tak ničím neprispela k predĺženiu konania

a moje správanie nemalo podstatný vplyv na dĺžku konania. K tomu ešte dodávam, že

realizácia mojich procesných práv opakovaným podávaním dovolania, ako aj odvolania,

nezbavuje konajúce súdy zodpovednosti za neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

6. Vo vzťahu k zložitosti veci sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na to, že:

«(...) Predmetom súdneho konania je žaloba o určenie, že nehnuteľnosť v celosti,

nielen spoluvlastnícky podiel, patrí do dedičstva po poručiteľke v režime

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v čase smrti. Inak povedané, v konaní sa

domáham, že moja matka bola v čase svojej smrti (spolu s mojim otcom) bezpodielovou

spoluvlastníčkou celej nehnuteľnosti a nie len spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2

v pomere k celku, ako to dnes vyplýva z pre k. ú. .

O takomto predmete konania súdy pravidelne rozhodujú. Možno však uviesť, že

z právnej a skutkovej stránky nejde o jednoduché konanie, najmä z hľadiska jeho právneho

posúdenia. Právne posúdenie však nemá podľa môjho názoru vplyv na celkovú dĺžku

konania ako takú. Z predchádzajúcich častí tejto sťažnosti vyplýva, že na viacerých

miestach porušovatelia nekonali, resp. konali pomerne dlhú, neodôvodnenú dobu. Toto

konanie však patrí do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Za nemenej

podstatnú skutočnosť možno považovať aj to, že súdy konajúce vo veci nevykonávali

rozsiahle výsluchy svedkov, nevykonávali znalecké dokazovanie a rovnako nebolo konanie

prerušené podľa § a 110 , čo by mohlo ospravedlňovať zdĺhavé rozhodovanie

súdu. Možno však ustáliť, že k prieťahom v konaní došlo v období rozhodovania súdov

o merite veci. Zložitosť veci nenasvedčuje ani charakter procesných úkonov zo strany

porušovateľov. Je zrejmé, že zložitosť veci teda nezapríčinila vznik zbytočných prieťahov

predmetnom konaní na všetkých stupňoch rozhodovania.

Ako som už uviedla v II. časti tohto podania, porušovatelia v danej veci neprihliadli

na to, že ide o majetkový spor v rámci našej rodiny, keďže odporca je mojim bratom a teda

že som sa obrátila na súd aj z dôvodu, aby tento „rodinný“ spor bol definitívne súdmi

vyriešený. Rovnako súdy opomenuli prihliadnuť na to, že už v čase začatia konania som

bola v dôchodcovskom veku. Dnes mám 86 rokov a odporca má 83 rokov. Podaním žaloby

som mala a stále mám záujem vysporiadať si ešte za života svoje majetkové vzťahy aj

s ohľadom na moje deti a vnukov. Význam tohto konania je pre mňa a pre moju rodinu teda

zásadný. (...)»

7. Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia,

ktoré takto odôvodnila:

„(...) Porušovateľ 1/ spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v trvaní 2 roky a 3 mesiace.

Porušovateľ 2/ spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v trvaní 3 roky a 7 mesiacov.

Porušovateľ 3/ spôsobil prieťahy v konaní 2 roky. Celkovo tak zbytočné prieťahy v konaní

predstavujú 7 rokov a 10 mesiacov. (...)

S poukazom na skutkové a právne závery tejto sťažnosti sa domnievam, že len

konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR a práva podľa Dohovoru nie je pre mňa

dostatočným zadosťučinením.

Z dôvodu porušenia mojich práv podľa článku 48 ods. 2 SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru s poukazom na vyššie uvedenú dĺžku konania navrhujem, aby ústavný súd

rozvrhol primerané zadosťučinenie na jednotlivých porušovateľov nasledovne:

Porušovateľ 1/ v sume 3.250,- EUR, z toho za prieťahy v trvaní 2 roky a 3 mesiace

v sume 2.250,- EUR a 1.000,- EUR za celkové trvanie sporu a jeho význam pre

sťažovateľku,

Porušovateľ 2/ v sume 4.500,- EUR, z toho za prieťahy v konaní v trvaní 3 roky a 7

mesiacov v sume 3.500.- EUR a 1.000,- EUR za celkové trvanie sporu a jeho význam pre

sťažovateľku,

Porušovateľ 3/ v sume 3.000,- EUR, z toho za prieťahy v konaní v trvaní 2 roky

v sume 2.000.- EUR a 1.000,- EUR za celkové trvanie sporu a jeho význam pre

sťažovateľku.“

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2

SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.250,- EUR, ktoré je

Okresný súd Zvolen povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ,

16Co/268/20l5 porušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v článku 48 ods. 2 SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- EUR, ktoré je Krajský

súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a porušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v článku 48 ods. 2 SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré je

Najvyšší súd v Banskej Bystrici (zrejme Najvyšší súd Slovenskej republiky, pozn.) povinný

vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Zvolen, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia v sume 1.028,45 EUR a to na účet právneho zástupcu žalobcu(...), do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

12. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (napr. ). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr.

, ) sa ochrana základnému právu podľa

(ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými

orgánmi (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola

doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označených

práv postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť odmieta ako zjavne

neopodstatnenú ( ). Tento právny názor ústavného súdu

akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie

vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05

(, m. m. , atď.)].

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

15. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Zo zapožičaného spisu ústavný súd zistil, že predmetné konanie sa na okresnom súde

začalo 11. novembra 2003 a na tomto súde bolo skončené 19. októbra 2007 vyhlásením

(v poradí druhého) rozsudku č. k. -180. Od uvedeného dátumu sa napadnuté

konanie na okresnom súde vo veci samej neobnovilo.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou podaním z 2. júna

2016, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 8. júna 2016. Ústavnému súdu bola teda

sťažnosť doručená v čase, keď porušenie označeného základného práva na tom orgáne,

ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

(napr. , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľka sa vo vzťahu k okresnému

súdu domáhala ochrany svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v napadnutom konaní namietané porušenie práv už pred

označeným porušovateľom práv, teda pred okresným súdom netrvalo, a v tomto štádiu

konania už bola odstránená jej právna neistota, ústavný súd odmietol jej sťažnosť v tejto

časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

16. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Nasledujúce napadnuté konanie bolo dovolacie konanie, ktoré sa na najvyššom súde

začalo 25. októbra 2010 a na tomto súde bolo skončené 28. mája 2012 vyhlásením

uznesenia č. k. -299 (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2012).

Teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (8. júna 2016) už netrvalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľka sa vo vzťahu

k dovolaciemu konaniu najvyššieho súdu sp. zn. domáhala ochrany svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru v čase, keď

v napadnutom konaní namietané porušenie práv už pred označeným porušovateľom práv,

teda pred najvyšším súdom netrvalo, a v čase podania sťažnosti v tomto konaní už bola

odstránená jej právna neistota, ústavný súd odmietol jej sťažnosť aj v tejto časti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

17. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Predmetné konanie sa na krajskom súde začalo 8. augusta 2012 a na tomto súde bolo

skončené 6. septembra 2012 vyhlásením uznesenia č. k. -310 (uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2012). Teda v čase podania sťažnosti ústavnému

súdu (8. júna 2016) už netrvalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľka sa vo vzťahu

k odvolaciemu konaniu krajského súdu sp. zn. domáhala ochrany svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru v čase, keď

v napadnutom konaní namietané porušenie práv už pred označeným porušovateľom práv,

teda pred krajským súdom netrvalo, a v čase podania sťažnosti v tomto konaní už bola

odstránená jej právna neistota, ústavný súd odmietol jej sťažnosť aj v tejto časti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

18. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Nasledujúce napadnuté konanie bolo dovolacie konanie, ktoré sa na najvyššom súde

začalo 19. júla 2013 a na tomto súde bolo skončené 17. decembra 2014 vyhlásením

uznesenia č. k. -347 (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2015).

Teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (8. júna 2016) už netrvalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľka sa vo vzťahu

k odvolaciemu konaniu najvyššieho súdu sp. zn. domáhala ochrany svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru v čase, keď

v napadnutom konaní namietané porušenie práv už pred označeným porušovateľom práv,

teda pred najvyšším súdom netrvalo, a v čase podania sťažnosti v tomto konaní už bola

odstránená jej právna neistota, ústavný súd odmietol jej sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

19. K namietanému porušeniu a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Predmetné konanie sa na krajskom súde začalo 18. marca 2016 (teda pred podaním

ústavnej sťažnosti 8. júna 2016) a na tomto súde bolo skončené 9. júna 2016 (po roku

a troch mesiacoch) vyhlásením uznesenia č. k. -384 (uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 25. júna 2016).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu ústavný súd zistil nasledujúci priebeh a stav konania vedeného na krajskom

súde v konaní vedenom pod sp. zn. :

Dňa 18. marca 2015 bol spis doručený krajskému súdu „v zmysle právoplatného

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -347 zo dňa 17.12.2014“.

Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. .

Dňa 7. apríla 2016 krajský súd vyzval účastníkov konania „na vyjadrenie sa

k možnému použitiu ust. , , , k ods. 2, , , ako

aj ust. “.

Dňa 26. apríla 2016 bolo krajskému súdu doručené písomné vyjadrenie sťažovateľky.

Dňa 27. apríla 2016 bolo krajskému súdu doručené písomné vyjadrenie žalovaného

.

Dňa 12. mája 2016 bolo nariadené pojednávanie na 9. jún 2016.

Dňa 16. mája 2016 krajský súd požiadal okresný súd o zapožičanie spisu sp. zn.

.

Dňa 9. júna 2016 bol po skončení pojednávania vyhlásený rozsudok č. k.

-384, ktorým krajský súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu tak, že žalobný návrh sťažovateľky zamietol. Uvedený rozsudok nadobudol

právoplatnosť 25. júna 2016.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ). Ústavný súd už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj

v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr.

).

Postup krajského súdu v napadnutom konaní nebol bez prieťahov, avšak jeho postup

sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle a podľa dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa

ods. 2 aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2017