Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 657/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG &

MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 14599/4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ján Gereg, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. septembra 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad

Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. januára 2014 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu podvodu

podľa a na skutkovom základe, že „v čase, keď

obch. spol. so sídlom bola platobne

neschopná, oslovil som živnostníka ,

aby pre túto spoločnosť vykonal elektroinštalačné práce na objekte tam uvedenom, ktoré

elektroinštalačné práce boli vykonané, na úhradu týchto bola vystavená faktúra na sumu

7.479,90 Eur, ktorá bola splatná dňa 19. 9. 2009, ale sťažovateľom nebola do súčasnej

doby vyplatená, lebo vyššie uvedená spoločnosť bola odpredaná inej osobe“.

Sťažovateľ uvádza, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu bolo zamietnuté.

Sťažovateľ v predmetnej trestnej veci podal aj mimoriadny opravný prostriedok –

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho zamietol s tým, že „námietky

dovolateľa k formulácii skutkovej vety sú nedôvodné, pričom sa dovolával NS SR

na Uznesenie NS SR zo 14. 12. 2015 sp. zn. publikované v Zbierke stanovísk

NS a rozhodnutí súdov SR 6/2016“.

Sťažovateľ opakovane „zdôrazňuje prostredníctvom svojho právneho zástupcu to,

ako to aj pôvodne zdôrazňoval, že gramaticky naformulovaný skutok neuvádza

sťažovateľove protizákonné konanie, ktorým je naplnená skutková podstata prečinu

podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. v platnom znení k obdobiu uvedenom v popise

skutku. Sťažovateľ nemá na mysli dikciu zákona alebo jeho paragrafové označenie, ale

jednoducho vetou - myšlienku vyjadrené skutočnosti, ako niekoho uvádzal do omylu, ako

sťažovateľ niekoho omyl využil, prípadne správal sa tak, aby sa obohatil na majetku iného.

Skutočnosť, že boli vedené neskončené exekučné konania, neznamená, že by sťažovateľ

nemohol podnikať ďalej, aby sťažovateľ uspokojil dlžníkov, naopak, išlo o snahu,

aby pohľadávky mohol uhradiť. Popísané konanie nemôže byť označené ako formálny znak

podvodného správania sa, pričom ak došlo k odpredaniu obchodnej spoločnosti, tak ani

tento samotný fakt nevykazuje formálne znaky podvodného správania sa, pretože

v inkriminovanom čase sťažovateľ konal tiež v súlade so zákonom. Podnikať v čase, keď

spoločnosť má sťažené podmienky, nie je protiprávnym stavom a takisto nie je protiprávne

takúto spoločnosť odpredať. Nie je preto zjavné, akým úkonom je dané zadosť skutočnosti,

že sťažovateľ sa na škodu cudzieho majetku obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu

a spôsobil na cudzom majetku väčšiu škodu. Pri skúmaní týchto skutočností sťažovateľ

poukazuje na obdobnú úvahu naplnenia alebo nenaplnenia formálnych znakov skutkovej

podstaty aj na rozsudok NS SR zo 7. 5. 2015.

Zjednodušene vyjadrené, v popise skutku absentuje veta o forme protiprávneho

konania, čo zasahuje výrazne do práv obhajoby, pretože ako bolo vyššie uvedené, podnikať

za situácie vyššie popísanej nie je protiprávne a odpredať obchodnú spoločnosť za tejto

situácie tiež nie.

Táto argumentácia bola v podstate aj dôvodom podania mimoriadneho opravného

prostriedku. Ak sťažovateľ napriek exekúciám objednal nejaké práce, ktoré po vystavení

faktúr neboli uhradené, nezakladá to dôvod trestnoprávneho postihu a tobôž ani to,

ak obchodná spoločnosť bola odpredaná, ale subjektu, ktorého sa to týka, len nárok

na občianskoprávne konanie. Ak by sa akceptovala takáto metóda popisu skutku, potom

by to zakladalo trestnoprávnu zodpovednosť pre stíhanie každého, kto spôsobí dlh,

čo je v rozpore tak isto s SR .“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ NS SR Uznesením pod sp. zn. porušil právo sťažovateľa

na spravodlivý proces podľa SR ako aj

SR v nadväznosti na Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2/ Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 13. 9. 2016 sa zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie.

3/ NS SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania

v sume 355,73 EUR (tristopäťdesiatpäť eur sedemdesiattri centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokáta

a konateľa obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o.,

Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že jednou z možností, pre ktoré môže

ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa už pri predbežnom prerokovaní, je jej zjavná

neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil

jeho označené práva tým, že odmietol jeho dovolanie napriek tomu, že jeho konanie

nezakladá skutkovú podstatu žiadneho trestného činu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Vo vzťahu k základného právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného

súdu preto nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú

sa ani na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu,

resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c)

odmietol z dôvodu, že sťažovateľ svojou argumentáciou, ktorú

predniesol v dovolaní, nenaplnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po zistení, že dovolanie bolo

podané oprávnenou osobou v súlade s

a na príslušnom prvostupňovom súde v zákonnej lehote podľa ,

poukázal na význam inštitútu dovolania a následne k veci uviedol: «V rámci posudzovania

existencie dovolacieho dôvodu podľa dovolací súd skúma,

či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný)

pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný

prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy,

že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným

činom.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu

je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy

prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia,

čo je zrejmé z dikcie Dovolací súd skutkové zistenia urobené

súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Obvinený bol v predmetnej trestnej veci uznaný vinným zo spáchania trestného činu

podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. na vyššie popísanom skutkovom základe.

Aby mohlo ísť o trestný čin podvodu musí dôjsť k naplneniu všetkých jeho znakov.

Objektívna stránka pri trestnom čine podvodu predpokladá existenciu páchateľa,

ktorý uvedie niekoho do omylu, príčinnej súvislosti medzi omylom, resp. neznalosti všetkých

podstatných skutočností určitej osoby a ňou vykonanou majetkovou dispozíciou a ďalej

príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku

a obohatením sa páchateľa alebo inej osoby na strane druhej.

Pre trestnosť podvodu sa vyžaduje zavinenie úmyselné, teda pre naplnenie

subjektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje, aby bolo preukázané, že obvinený

1v predmetnej trestnej veci v čase, keď zmluvný záväzok uzatváral, konal v úmysle,

že záväzok v dohodnutej dobe nesplní, alebo ho nebude môcť splniť a že veriteľa uvádza

do omylu, aby sa obohatil na jeho škodu.

Subjektom spáchania trestného činu podvodu môže byť každá fyzická osoba, ktorá je

v čase páchania činu príčetná a ktorá v tomto čase dovŕšila najmenej pätnásty rok svojho

veku.

Individuálnym objektom v prípade trestného činu podvodu je záujem na ochrane

cudzieho majetku, t. j. majetku, ktorý nie je vo vlastníctve páchateľa.

Aby mohlo ísť o naplnenie všetkých znakov trestného činu podvodu, je preto

nevyhnutným, aby škoda na cudzom majetku a obohatenie iného mali základ (príčinnú

súvislosť) práve v „podvodnom konaní“ páchateľa, t. j. konaní, ktorým páchateľ iného

uvádza do omylu, alebo využíva omyl iného. Obvinený vo svojom dovolaní namieta práve

absenciu „podvodného konania“ v skutku naformulovanom v skutkovej vete, čím nie sú

naplnené všetky znaky trestného činu podvodu, čo spôsobuje, že skutok nie je trestným

činom. Najvyšší súd však v zistenom skutku jednoznačne vidí podvodné konanie obvineného

v konaní s vedomím, že objednané a vykonané práce v dohodnutej lehote nebude môcť

zaplatiť a to s prihliadnutím na stav spoločnosti, ktorej bol konateľom (platobná

neschopnosť a vedenie viacerých exekučných konaní) a týmto uviedol poškodeného

do omylu, aby sa k jeho škode obohatil.

Konaním obvineného, popísaným v skutkovej vete, boli naplnené vyššie uvedené

znaky trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. aj po subjektívnej stránke.

Najvyšší súd navyše k námietke obvineného k formulácii skutkovej vety poukazuje

na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. decembra 2015, sp. zn. ,

publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2016: ,,V skutkovej vete

výroku odsudzujúceho rozsudku sa necituje formulácia kvalifikačné použitého ustanovenia

, táto formulácia zodpovedá tzv. právnej vete, citovanej v kvalifikačnej

časti výroku o vine. Skutková veta musí zodpovedať právnej vete obsahovo, teda tak, aby

bolo možné konštatovať naplnenie zákonných znakov trestného činu (subsumovať zistený

skutkový stav pod príslušné ustanovenie osobitnej časti )...“»

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič

nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv

sťažovateľa podľa a , resp. práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil právne závery,

ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím

vlastným (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2017