Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 673/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa ,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -211

z 25. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 3. októbra 2017, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena podľa (ďalej len „“),

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -211 z 25. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal proti žalovanému – obchodnej spoločnosti , ochrany osobnosti.

Podanou žalobou sťažovateľ žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť

v denníku , ktorého je žalovaný vydavateľom, ospravedlnenie za uverejnenie článku

pod názvom „ “, ako aj za uverejnenie jeho obrazovej

snímky. Zároveň žiadal žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu

v sume 10 000 € za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich tvrdení v predmetnom

článku.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -163 z 12. februára 2015 žalobu

sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým

rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

4. Proti rozhodnutiu krajského súdu nasmeroval sťažovateľ svoju sťažnosť. Bez

opísania predmetu konania a podstatného obsahu rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi

opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec, ako aj námietky prezentované

pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutým rozhodnutím došlo k neprípustnému

zásahu do jeho označených práv, keďže krajský súd bez primeraného a odôvodneného

vysvetlenia priznal právu na slobodu prejavu vyššiu prioritu a ochranu ako právu

jednotlivca na ochranu súkromia, ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena. V tejto súvislosti predostiera názor, že „poradie práv garantovaných

SR ako aj Dohovor odzrkadľuje prioritu jednotlivých práv a tiež determinuje, ktoré

práva majú v prípade ich vzájomného konfliktu prednosť, t. j. skôr uvedené práva majú

prednosť pred neskôr uvedenými právami“.

5. Napadnutý rozsudok je podľa názoru sťažovateľa nepreskúmateľný, arbitrárny

a nespĺňa podmienky, ktoré definuje právo na súdnu ochranu podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu, t. j. právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na uvedenie

dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, princíp právnej istoty a princíp

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

6. Rozpor napadnutého rozhodnutia s vidí sťažovateľ v tom, že okresný

súd ho označil za osobu verejného záujmu, pretože bol v minulosti politikom, čím označil

každého bývalého politika za osobu verejného záujmu. Tvrdí, že tento názor vytvára

precedens, že o každom bývalom politikovi je možné uverejňovať informácie z jeho

súkromného života bez toho, aby prišlo k porušeniu práva na súkromný a rodinný život.

Podľa jeho názoru je potrebné brať do úvahy, že konkrétny čin alebo postavenie verejnej

osoby má iba dočasný charakter, a teda „každá osoba verejného záujmu je predmetom

verejného záujmu iba dočasne/krátkodobo“.

7. Okrem toho sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že krajský súd pri

rozhodovaní neuskutočnil test proporcionality. Predostiera svoj právny názor, v zmysle

ktorého:

«Faktor č. 1: Podľa právneho názoru sťažovateľa článok neprispel k verejnej

diskusii, pretože neobsahoval žiadny právny alebo spoločenský problém. Článok iba stroho

prebral informáciu, že súd „neuveril" sťažovateľovi ohľadom jeho majetnosti a teda v samej

podstate článok iba informoval verejnosť o stave konania sťažovateľa, t. j. konania ohľadom

odpustenia súdneho poplatku sťažovateľa. Z článku nevyplýva ani jedna otázka ohľadom

toho či treba zmeniť inštitút oslobodzovania poplatkov.

Faktor č. 2: Podľa právneho názoru sťažovateľa nie je sťažovateľ osoba verejne

známa, pretože v čase zverejnenia článku nepôsobil sťažovateľ v žiadnej verejnej funkcii a

splnil si svoj trest, ktorý mu bol v minulosti uložený. Článok sa rovnako netýkal minulosti

sťažovateľa, článok iba informoval o jednotlivcovi, ktorému neboli odpustené súdne

poplatky a ak by išlo o bežného občana, ktorý nikdy nebol verejne činný, tak by súd bez

akýchkoľvek pochybností rozhodol, že uvedený článok zasahuje do súkromia takéhoto

jednotlivca, pričom tak mal urobiť aj v prípade sťažovateľa.

Faktor č. 3: Sťažovateľ nemal záujem verejne informovať o súdnych konaniach, ktoré

v súčasnosti vedie a teda nebol tu dôvod informovať o osobe, ktorá nie je verejne činná.

Vydavateľ článku mohol údaje anonymizovať, t. j. neuvádzať meno sťažovateľa a vytvoriť

článok ohľadom informácie o súdnych poplatkoch a ich odpúšťaniu

Faktor 4: Sťažovateľ poukazuje na to, že informácie uvedené v článku neboli

pravdivé, najmä s ohľadom na to, že nehnuteľnosť (dom), ktorá je uvedená v článku nikdy

nevlastnil a nemohol ju darovať, t.j. aj informácia o darovaní domu v roku 2011 je

nepravdivá. Žalovaný uviedol, že uvedenú informáciu nadobudol na základe listu

vlastníctva, ale na liste vlastníctva sa nachádza výlučne informácia, že dom dcéra

nadobudla darom a neuvádza sa informácia od koho dcéra tento dom nadobudla, t.j. článok

obsahuje nepravdivé informácie, respektíve informácie, ktoré nabádajú na závery v rozpore

s objektívnym stavom.

Faktor 5: Obsah článku nekorešponduje s jeho nadpisom a teda forma článku je v

priamom rozpore s oprávnenými záujmami sťažovateľa, najmä podobizeň sťažovateľa

nekorešponduje s údajnou témou súdnych poplatkov a podobizeň sťažovateľa je použitá v

rozpore s oprávnenými záujmami sťažovateľa.»

Poukázal pritom na niektoré z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

nálezy, ktoré v obdobných veciach vydal ústavný súd.

8. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena podľa SR a na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

SR v spojení s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu

Bratislava zo dňa 25.05.2017, sp.zn.: , č.k.: -211 boli porušené.

2. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa SR v

spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu Bratislava zo dňa

25.05.2017, sp.zn.: , č.k.: -211 boli porušené.

3. Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.05.2017, sp.zn.: ,

č.k.: -211 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- Eur.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

312,34 Eur.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a

o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a preto

ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

16. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa odseku 2 tohto článku , každý

má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

17. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

18. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že boli porušené jeho označené práva, pričom

podrobnejšie odôvodnenie porušenia týchto práv rozviedol v sťažnosti obdobne, ako to už

urobil v konaní pred všeobecnými súdmi. K ich porušeniu malo podľa názoru sťažovateľa

dôjsť aj tým, že sa krajský súd stotožnil s právnymi závermi okresného súdu bez náležitého

vysporiadania sa s jeho argumentáciou, ktorú uplatnil v rámci podaného odvolania.

Z obsahu ústavnej sťažnosti je tak zrejmé, že sťažovateľ od ústavného súdu očakáva

prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy.

19. Ústavný súd na úvod považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké

skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

20. S ohľadom na uvedené pristúpil ústavný súd k preskúmaniu odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom

označených článkov a dohovoru. Tento prieskum vykonal v medziach svojich

právomocí, keď posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná.

Krajského súdu ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu z dôvodu jeho vecnej

správnosti, pričom na zdôvodnenie svojich záverov okrem iného uviedol:

«... článok uverejnený v denníku dňa 15.6.2012 s názvom „

“ neobsahoval žiadne znevažujúce a difamujúce tvrdenia o osobe žalobcu

a neobsahoval ani hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by mohli žalobcovi

spôsobiť ujmu... cieľom článku bolo informovať verejnosť o tom, že sa vyskytujú prípady

osôb, ktoré sa snažia priviesť do hmotnej núdze, aby im na základe toho boli odpustené

súdne poplatky v konaniach, ktoré vedú, príp. iné peňažné povinnosti, keďže vychádzali

najmä z rozhodnutí súdov.

... Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru,

že žalovaný vykonaním svojho práva na slobodu prejavu a Šírenie informácií nezasiahol

neprimerane do osobnostných práv žalobcu... Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho

akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či

obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel

judikatúra (ESĽP i Ústavný súd SR) využíva test proporcionality založený na hľadaní

odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“,

resp. uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 18.4.2013).

... Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) je vydavateľom denníka

kde bol zverejnený predmetný článok, čím sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana

poskytovaná novinárom, resp. médiám. Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími uvedenými

kritériami a k namietanému statusu žalobcu (odpoveď na otázku O KOM) v rozhodnej dobe

uviedol, že žalobca tým, že prestal byť poslancom národnej rady a teda politicky činný,

neprestal byť osobou verejného záujmu z dôvodu jeho negatívnych činov a konania, najmä

spáchaniu trestných činov (dokonca počas výkonu poslaneckého mandátu), čo mal za

preukázané právoplatnými rozhodnutiami súdov. V odôvodnení napadnutého rozsudku

objasnil, že za osobu verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom

pozornosti verejnosti, v súhrne všetky osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť. Osobou

verejného záujmu sa fyzická osoba stáva nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou

činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného pričinenia, ako tomu podľa

neho bolo i v prípade žalobcu. Žalobca tým, že sa v čase, keď bol politik a podnikal spáchal

trestné činy, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený, sa dostal do povedomia širokej

verejnosti a stal sa osobou verejného záujmu a dokonca sa práve pri tomto svojom konaní

domáhal ochrany vyplývajúcej z jeho postavenia poslanca parlamentu, čím práve on sám

vzbudil u verejnosti záujem o svoju osobu. Odvolací súd nepovažoval za možné stotožniť sa

s námietkou žalobcu vo vzťahu k posúdeniu jeho statusu, že zverejnené informácie sa

netýkajú jeho minulej trestnej Činnosti, keď práve to bolo podstatou článku, že žalobcovi

vyhovuje byť nemajetným, pretože má peňažné povinnosti voči štátu a to aj z jeho trestnej

činnosti (peňažný trest a povinnosť nahradiť daňovému úradu škodu).

S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie ďalšieho kritéria

proporcionality obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu

osobnosti; súd prvej inštancie správne hodnotil aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejneného

článku a dospel správnemu záveru, že išlo o vec verejného záujmu... Treba však opätovne

zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa o osobe žalobcu uverejňovali informácie o jeho

konaní, ktoré malo vzťah k verejným otázkam, t.j. k oslobodzovaniu od súdnych poplatkov,

resp. čiastočne k priznaniu statusu osoby poberajúcej dávky v hmotnej núdzi, ktoré majú

jednoznačne charakter verejných záležitosti, keď sa mal žalobca snažiť o oslobodenie

od peňažného plnenia v prospech štátneho rozpočtu, príp. priznania plnenia

z verejných prostriedkov. V súlade s názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v náleze

sp. zn. , význam informovania o otázkach verejného záujmu sa zvyšuje

vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom zmysle slova, resp. zabezpečenie jej výkonu, ktorý

nevyhnutne musí byť predmetom verejnej kontroly. Preto aj keď žalovaný v napadnutom

článku zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že opisoval jeho osobné a majetkové

pomery, resp. ich zmeny, nie je možné ich považovať za bezdôvodné a bezúčelné. Tým

dôvodom bolo práve to, že išlo o podstatné okolnosti, ktoré ovplyvňovali peňažné povinnosti

v súvislosti s žalobcom vedenými súdnymi konaniami. V danej veci tak nešlo o prípad, kedy

by novinárska sloboda prejavu musela ustúpiť právu na ochranu súkromného života,

nakoľko neinformovala verejnosť o súkromnom živote verejne známej osoby len za účelom

vyvolania senzácie, ale sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného

záujmu.

Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií,

zasahujúcich do práv žalobcu, keď správne uviedol, že v danej veci bol článok zverejnený

v denníku bol určený širokej laickej verejnosti a preto boli prípustné určité

zjednodušenia. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že išlo o denník s celoslovenskou

pôsobnosťou, Čo na druhej strane zvyšuje ochranu osobnostných práv žalobcu. V prospech

žalovaného ďalej svedčí aj to, že predmetný článok z 15.6.2012 bol reakciou na aktuálne

rozhodnutie NS SR (sp. zn. ) zo dňa 15.5.2012, takže išlo o aktuálne

informovanie (KEDY) o záležitosti verejného významu, pri ktorom súd prvej inštancie

správne akcentoval skutočnosť, že zverejnené informácie o žalobcovi sú prevzaté (takmer

doslova) z rozhodnutí súdov. Rovnako nie je možné v tejto súvislosti mať za dôvodnú

námietku žalobcu, že v prípade tohto článku išlo o bezdôvodné a bezúčelné pripomínanie

prehreškov žalobcu z minulosti, keďže išlo o reakciu na vyššieuvedené rozhodnutie

najvyššieho súdu.

Aj v prípade namietanej skutočnosti, že článok neobsahoval informáciou

o odmietnutí trestného oznámenia pre podozrenie zo subvenčného podvodu, odvolací súd

dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že táto nemá za následok, že by

zverejnený Článok vyznel ako celok nepravdivo, alebo pravdu skresľujúco. V tomto prípade

išlo o prevzatú informáciu z časopisu Plus 7 dní a žalovaný pri jej zverejnení neprezentoval

vlastné subjektívne názory. Prevzatú informáciu neupravoval vlastnými pravdu

skresľujúcimi hodnotiacimi úsudkami o konaní predmetného štátneho orgánu a samotná

informácia o tom, že " dní informoval, že ústredie práce podalo trestné

oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu", je pravdivá. Odvolací súd dáva

do pozornosti v tejto súvislosti aj to, že žalovaný záverom predmetného Článku doplnil túto

informáciu a výslovne uviedol, že o výsledku tohto konania nemá od príslušného orgánu

(polície) informáciu. Za situácie, keď sa skutkové tvrdenia, ktoré sú uvádzané v predmetnom

článku nepreukázali ako nepravdivé, a existuje dostatočný podklad pre namietané

vyjadrenia žalovaného v predmetnom Článku, s ohľadom na status žalobcu ako osoby

verejného záujmu, nie je daný priestor pre zásah súdu. Odvolací súd sa tak stotožnil

so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci nemožno uvažovať o neoprávnenosti

zásahu do osobnosti žalobcu, ak k zásahu došlo v rámci výkonu práva na slobodu prejavu

a šírenie informácii a vyslovenia kritického názoru.

K uverejnenej podobizni žalobcu v predmetnom článku, odvolací súd uvádza, že aj

v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Právo na ochranu

osobnosti zahŕňa i právo na podobu. Ide tu o zachytenie vlastnej podoby fyzickej osoby

všeobecne identifikovateľným a tým rozpoznateľným zobrazením. Zákonná licencia v zmysle

§ 12 ods. 3 Obč. zák. (tzv. spravodajská alebo reportážna licencia) je taxatívne obmedzená

na tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo spočívajúce v informovaní

verejnosti o veciach oprávneného verejného záujmu vrátane ich kritického hodnotenia.

Predmetný článok podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť pod spravodajstvo

vo vyššie uvedenom zmysle a preto sa na fotografiu žalobcu uverejnenú v predmetnom

vydaní denníka , zobrazujúcu osobu verejného záujmu, ktorá je predmetom tohto

článku, vzťahuje ustanovenie § 12 ods. 3 Obč. zák. Žalovaný preto mohol použiť fotografiu

žalobcu aj bez súhlasu žalovaného.»

21. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už

boli predmetom preskúmavania krajským súdom, na základe ním podaného odvolania proti

rozsudku okresného súdu z 12. februára 2015, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou

polemikou s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tak stavia

ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,

aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd

v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Ústavný súd sa však z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa

právnych predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem

toho obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé,

že krajský súd sa námietkami sťažovateľa obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate

totožné s námietkami obsiahnutými v sťažnosti podanej ústavnému súdu, zaoberal

a s týmito sa pomerne vyčerpávajúco vysporiadal. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Ústavný súd preto zhrňujúco konštatuje, že závery, ku ktorým

krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

23. Iba pre úplnosť ústavný súd k námietke nastolenej ústavnou sťažnosťou o tom,

že poradie jednotlivých práv zaručených (v tomto prípade práva na ochranu

osobnosti a práva na slobodu prejavu, pozn.) odzrkadľuje ich prednosť, t. j. že v prípade

konfliktu majú skôr uvedené práva prednosť pred neskôr uvedenými právami, uvádza,

že takýto výklad nemožno akceptovať. Riešenie sporu (nielen) týchto dvoch garantovaných

práv je závislé od konkrétnych okolností prípadu, posúdenia primeranosti zásahu, a nie

od poradia, v rámci ktorého majú tieto práva svoje miesto v ústave. Výklad predostretý

sťažovateľom zakladá stav sústavnej priority práva na ochranu osobnosti,

(resp. akéhokoľvek práva s výhodou poradia) popiera samotné právo na slobodu prejavu

(resp. akékoľvek právo systematicky zaradené v neskoršom poradí) a jeho zakotvenie

v ústave by tak v konečnom dôsledku strácalo opodstatnenie.

24. Napokon, v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (strán sporu).

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ,

), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil krajský súd svojím rozhodnutím

zadosť.

25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej relevantnej

spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, totožnosť námietok

sťažovateľa, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

(a práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

26. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa a práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, respektíve exces, ktorý by bol spôsobilý vyvolať

relevantnú pochybnosť o tom, že krajský súd pri kolízii týchto základných práv s právom

na slobodu prejavu ( ) opomenul niektorý zo základných aspektov pri

výkone testu primeranosti zásahu. Ústavný súd preto v nadväznosti na jeho zistenie, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu práv na spravodlivý proces, aj

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2017