Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 23/2018
PDF · 211.94 KB
No categories available
III. ÚS 23/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Petrovič, Hlavná 43, Trnava, pre namietané
porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
38 Sd 72/2015 z 30. marca 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 So 46/2016 z 23. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. decembra
2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 38 Sd 72/2015 z 30. marca 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So 46/2016 z 23. augusta 2017 a ktorým by
napadnuté rozsudky týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žiadosti
sťažovateľa z 1. decembra 2014, ktorou požiadal o uvoľnenie výplaty a nové určenie sumy
starobného dôchodku od 7. novembra 2014 (t. j. od dovŕšenia dôchodkového veku),
Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 521 107 3170
0-I. z 27. januára 2015 podľa § 112 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sťažovateľovi
od 7. novembra 2014 uvoľnila výplatu starobného dôchodku v sume 301,90 € mesačne;
proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ nepodal opravný prostriedok. Sociálna poisťovňa
zároveň rozhodnutím č. 521 107 3170 0-II. z 27. januára 2015 podľa § 69a, § 82 a § 293ce
zákona o sociálnom poistení sťažovateľovi od 1. decembra 2014 zvýšila starobný dôchodok
na sumu 363,30 € mesačne; preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia sa sťažovateľ
domáhal prostredníctvom žaloby v správnom súdnictve tvrdiac, že Sociálna poisťovňa sa
dopustila chybného prepočtu zvýšenia starobného dôchodku o 22,5 %, pretože vychádzala
z nesprávneho základu – zo sumy 272,50 € (t. j. 301,90 € – 29 ,40 €, čo je zvýšenie
podľa § 82 ods. 16 zákona o sociálnom poistení). Sťažovateľ s poukazom na znenie § 69a
zákona o sociálnom poistení namietal, že zvýšenie starobného dôchodku o 22,5 % sa malo
vypočítať zo sumy 12 131,44374 Sk, teda „z tej istej sumy, z ktorej mu bolo počítané
krátenie 46,00 %-tné“ podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 521 107 3170 z 21. júna
2007 o priznaní predčasného starobného dôchodku sťažovateľovi od 14. mája 2007 v sume
6 551 Sk. Od 16. marca 2011 mu bola výplata predčasného starobného dôchodku „zo
zákona“ pozastavená, a keďže časť obdobia od 16. marca 2011 do 6. novembra 2014
odpracoval bez nároku na jeho poberanie, „niet dôvodu, prečo by mu nebolo pokrátenie za
toto obdobie späť vrátené. Nepožaduje nič naviac, len k jeho dôchodku vrátiť raz pokrátené
peniaze za to isté obdobie a to v tej istej výške t. j. 90,6074 eur a tým zachovať kontinuitu.“.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zvýšení
starobného dôchodku sťažovateľovi potvrdil ako vecne správne, pričom poukázal na to, že
„01. 01. 2013 nadobudol účinnosť § 69a ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého ak
poistencovi, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok, nebol predčasný starobný
dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku na tento dôchodok do dovŕšenia
dôchodkového veku, sa suma starobného dôchodku, na ktorú mal poistenec nárok v deň
dovŕšenia dôchodkového veku zvýši za obdobie odo dňa zastavenia výplaty predčasného
starobného dôchodku do uvoľnenia výplaty starobného dôchodku o 0,5 % za každých
začatých 30 dní, počas ktorých netrval nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku,
z ktorého ustanovenia vyplýva, že zvýšenie podľa § 69a zák. č. 461/2003 Z. z. patrí iba za
obdobie, kedy nepatrila navrhovateľovi výplata predčasného starobného dôchodku, teda
v danom prípade za obdobie od 16. 03. 2011 do 06. 11. 2014 v počte 1332 dní, t. j. o 22,5 %
zo sumy 272,50 eur... V deň dovŕšenia dôchodkového veku mal navrhovateľ bez zvýšenia
podľa § 82 ods. 16 zák. č. 461/2003 Z. z. nárok na výplatu predčasného starobného
dôchodku v sume 272,50 eur mesačne (301,90 eur – 29,40 eur), čo je zvýšenie podľa § 82
ods. 16 (9 eur + 11,50 eur + 8,90 eur), a preto bol navrhovateľovi zvýšený starobný
dôchodok správne 272,50 eur x 22,5 % = 61,3125 eur.“.
4. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok
krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna
2016 (§ 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku účinného od 1. júla 2016) potvrdil ako
vecne správny „vzhľadom na jednoznačnosť skutkového a právneho stavu v prerokúvanej
veci“, pričom konštatoval, že „krajský súd sa vysporiadal v dostatočnej miere s námietkami
uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa, vykonal dostatočné potrebné
dokazovanie týkajúce sa správnosti výpočtu dôchodkovej dávky. Nárok navrhovateľa bol
posúdený správne v súlade s platnými právnymi predpismi o sociálnom zabezpečení a
poistení a ustálenou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol, že „podľa § 69a zákona č.
413/2013 Z. z. sa o príslušné percento zvyšuje suma, na ktorú mal poistenec nárok v deň
dovŕšenia dôchodkového veku, a to bez zvýšení za príslušný kalendárny rok, počas ktorého
mu predčasný starobný dôchodok nebol vyplácaný... Pretože v deň dovŕšenia dôchodkového
veku mal navrhovateľ bez zvýšenia podľa § 82 ods. 16 zákona v znení neskorších predpisov
nárok na výplatu starobného dôchodku v sume 272,50 eur mesačne... bol navrhovateľovi
zvýšený starobný dôchodok správne o 61,3125000 eur (272,50 x 22,5 %). Podľa § 82
ods. 16 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 252/2012 Z. z. patria k takto určenej
sume starobného dôchodku ďalej zvýšenia, o ktoré by sa dôchodok v príslušnom
kalendárnom roku zvýšil, ak by sa ku dňu zvyšovania dôchodkov vyplácal. Za rok 2012
patrí zvýšenie 9,00 eur mesačne, čo je zvýšenie o 3,3 % (o percentuálnu sadzbu určenú
opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 344/2011 Z.
z.) zo sumy 272,50 eur mesačne. Za rok 2013 sa podľa § 82 a § 293ce zákona č. 461/2003
Z. z. v znení neskorších predpisov a v súlade s opatrením Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 329/2012 Z. z. starobný dôchodok zvyšuje o 11,50 eur
mesačne. Za rok 2014 sa podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov
č. 329/2013 Z. z. starobný dôchodok zvyšuje o 8,90 eur mesačne.“.
5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc žalobné
dôvody v predloženej sťažnosti namieta, že rozhodnutia vydané týmito súdmi sú zjavne
neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň majú za následok porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd.
Podľa jeho názoru všeobecné súdy formalistickým výkladom právnych predpisov dospeli
k extrémne nespravodlivému záveru, pretože „žiaden z paragrafov zákona nepojednáva o
takom prepočte, ktorý použila Sociálna poisťovňa vo svojom rozhodnutí, ktoré bolo
predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi (teda 22,5 %-né zvýšenie vypočítané z
poslednej známej výšky predčasného starobného dôchodku, ktorý činil 272,5 Eur, ktorý už
bol o 46 % znížený v pôvodnom výpočte a predstavoval len 54 %-ný zostávajúci základ,
ktorý bol vypočítaný za účelom ustanovenia výšky predčasného dôchodku). Postup
Sociálnej poisťovne – ústredia bol v tomto smere zmätočný a nepochopiteľný, a to tak, že
sťažovateľa neprimerane trestá a porušuje jeho právo na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe, pričom sťažovateľ je predmetným postupom nedôvodné diskriminovaný voči
ostatným starobným dôchodcom... Sťažovateľovi je ľúto, že všeobecné súdy tento stav
zjavnej nespravodlivosti, ktorej dôsledkom je porušenie sťažovateľovho ústavou
garantovaného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe ponechali bez
povšimnutia a bez právnej ochrany.“.
II.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutými rozsudkami všeobecných
(správnych) súdov vydanými v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľovi.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
11. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,
ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych
možností štátu“ (PL. ÚS 19/08) a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len
v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava
poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami
základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,
kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.
12. Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy, je
potrebné uviesť, že ústavodarca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne
široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení
sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol
v súlade s ústavou. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi
svojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov (PL. ÚS 11/08).
13. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných
ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status
pozitivus“). Uvedené sa prejavuje aj v procese vykonávania/realizácie ústavného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe závažného nielen teoretického, ale aj
aplikačného problému vyplývajúceho zo znenia čl. 51 ústavy (rovnako čl. 41 ods. 1 listiny),
ktorý umožňuje (ústavné) sociálne práva uplatňovať iba v medziach zákona. Čo znamená,
že sám zákon ustanovuje rozsah a obsah práva jednotlivca na hmotné zabezpečenie
v starobe a zaručuje aj jeho uplatnenie. Tento prístup vyjadruje dôležitú skutočnosť, že
medze sociálnych práv nie sú zaručené ústavou, ale zákonom. Podľa ústavnoprávnej teórie,
ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje najmä väzbu na určitý obsah
práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp. poverenie) zaručiť ústavné práva
a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie
základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom, ale aj pred jednotlivcami. Účelom
a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“ ku všetkým základným právam
a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva dostupné. (Bröstl, A. Právny
status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské práva. In: Zborník medzinárodnej
vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí“.
Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 1999). Realizácia sociálnych práv vrátane práva na
hmotné zabezpečenie v starobe tak determinuje ich ďalšiu črtu, a to ich relativitu na rozdiel
od ľudských práv, ktoré sú absolútne (Bröstl, A. K niektorým otázkam vývoja ľudských
práv a základných slobôd. In: Zborník k 5. výročiu založenia Rady Európy „Ľudské práva
na prahu tretieho tisícročia“. Bratislava : Iura Edition, 2000. s. 26).
14. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
15. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že
na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu bol v prvom rade príslušný najvyšší
súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci, preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
III. ÚS 72/09 a iné).
16. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd so zreteľom na uplatnenú argumentáciu o neposkytnutí
súdnej ochrany sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom (bod 5) dospel k názoru, že
predložená sťažnosť nie je opodstatnená.
17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku (bod 4) dospel ústavný súd
zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého
výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel
a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery
ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité
pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.
18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
19. O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy,
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2018