Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Petrovič, Hlavná 43, Trnava, pre namietané

porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 30. marca 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 6. decembra

2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. marca 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. augusta 2017 a ktorým by

napadnuté rozsudky týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žiadosti

sťažovateľa z 1. decembra 2014, ktorou požiadal o uvoľnenie výplaty a nové určenie sumy

starobného dôchodku od 7. novembra 2014 (t. j. od dovŕšenia dôchodkového veku),

Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 521 107 3170

0-I. z 27. januára 2015 podľa o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) sťažovateľovi

od 7. novembra 2014 uvoľnila výplatu starobného dôchodku v sume 301,90 € mesačne;

proti uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ nepodal opravný prostriedok. Sociálna poisťovňa

zároveň rozhodnutím č. 521 107 3170 0-II. z 27. januára 2015 podľa § 69a, § 82 a § 293ce

zákona o sociálnom poistení sťažovateľovi od 1. decembra 2014 zvýšila starobný dôchodok

na sumu 363,30 € mesačne; preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia sa sťažovateľ

domáhal prostredníctvom žaloby v správnom súdnictve tvrdiac, že Sociálna poisťovňa sa

dopustila chybného prepočtu zvýšenia starobného dôchodku o 22,5 %, pretože vychádzala

z nesprávneho základu – zo sumy 272,50 € (t. j. 301,90 € – 29 ,40 €, čo je zvýšenie

podľa § 82 ods. 16 zákona o sociálnom poistení). Sťažovateľ s poukazom na znenie § 69a

zákona o sociálnom poistení namietal, že zvýšenie starobného dôchodku o 22,5 % sa malo

vypočítať zo sumy 12 131,44374 Sk, teda „z tej istej sumy, z ktorej mu bolo počítané

krátenie 46,00 %-tné“ podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 521 107 3170 z 21. júna

2007 o priznaní predčasného starobného dôchodku sťažovateľovi od 14. mája 2007 v sume

6 551 Sk. Od 16. marca 2011 mu bola výplata predčasného starobného dôchodku „zo

zákona“ pozastavená, a keďže časť obdobia od 16. marca 2011 do 6. novembra 2014

odpracoval bez nároku na jeho poberanie, „niet dôvodu, prečo by mu nebolo pokrátenie za

toto obdobie späť vrátené. Nepožaduje nič naviac, len k jeho dôchodku vrátiť raz pokrátené

peniaze za to isté obdobie a to v tej istej výške t. j. 90,6074 eur a tým zachovať kontinuitu.“.

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zvýšení

starobného dôchodku sťažovateľovi potvrdil ako vecne správne, pričom poukázal na to, že

„01. 01. 2013 nadobudol účinnosť , podľa ktorého ak

poistencovi, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok, nebol predčasný starobný

dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku na tento dôchodok do dovŕšenia

dôchodkového veku, sa suma starobného dôchodku, na ktorú mal poistenec nárok v deň

dovŕšenia dôchodkového veku zvýši za obdobie odo dňa zastavenia výplaty predčasného

starobného dôchodku do uvoľnenia výplaty starobného dôchodku o 0,5 % za každých

začatých 30 dní, počas ktorých netrval nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku,

z ktorého ustanovenia vyplýva, že zvýšenie podľa patrí iba za

obdobie, kedy nepatrila navrhovateľovi výplata predčasného starobného dôchodku, teda

v danom prípade za obdobie od 16. 03. 2011 do 06. 11. 2014 v počte 1332 dní, t. j. o 22,5 %

zo sumy 272,50 eur... V deň dovŕšenia dôchodkového veku mal navrhovateľ bez zvýšenia

podľa nárok na výplatu predčasného starobného

dôchodku v sume 272,50 eur mesačne (301,90 eur – 29,40 eur), čo je zvýšenie podľa § 82

ods. 16 (9 eur + 11,50 eur + 8,90 eur), a preto bol navrhovateľovi zvýšený starobný

dôchodok správne 272,50 eur x 22,5 % = 61,3125 eur.“.

4. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok

krajského súdu podľa a účinného do 30. júna

2016 ( účinného od 1. júla 2016) potvrdil ako

vecne správny „vzhľadom na jednoznačnosť skutkového a právneho stavu v prerokúvanej

veci“, pričom konštatoval, že „krajský súd sa vysporiadal v dostatočnej miere s námietkami

uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa, vykonal dostatočné potrebné

dokazovanie týkajúce sa správnosti výpočtu dôchodkovej dávky. Nárok navrhovateľa bol

posúdený správne v súlade s platnými právnymi predpismi o sociálnom zabezpečení a

poistení a ustálenou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“. Na zdôraznenie

správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol, že „podľa § 69a zákona č.

sa o príslušné percento zvyšuje suma, na ktorú mal poistenec nárok v deň

dovŕšenia dôchodkového veku, a to bez zvýšení za príslušný kalendárny rok, počas ktorého

mu predčasný starobný dôchodok nebol vyplácaný... Pretože v deň dovŕšenia dôchodkového

veku mal navrhovateľ bez zvýšenia podľa § 82 ods. 16 zákona v znení neskorších predpisov

nárok na výplatu starobného dôchodku v sume 272,50 eur mesačne... bol navrhovateľovi

zvýšený starobný dôchodok správne o 61,3125000 eur (272,50 x 22,5 %). Podľa § 82

ods. 16 v znení patria k takto určenej

sume starobného dôchodku ďalej zvýšenia, o ktoré by sa dôchodok v príslušnom

kalendárnom roku zvýšil, ak by sa ku dňu zvyšovania dôchodkov vyplácal. Za rok 2012

patrí zvýšenie 9,00 eur mesačne, čo je zvýšenie o 3,3 % (o percentuálnu sadzbu určenú

opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 344/2011 Z.

z.) zo sumy 272,50 eur mesačne. Za rok 2013 sa podľa a

Z. z. v znení neskorších predpisov a v súlade s opatrením Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny Slovenskej republiky č. starobný dôchodok zvyšuje o 11,50 eur

mesačne. Za rok 2014 sa podľa v znení neskorších predpisov

č. starobný dôchodok zvyšuje o 8,90 eur mesačne.“.

5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc žalobné

dôvody v predloženej sťažnosti namieta, že rozhodnutia vydané týmito súdmi sú zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň majú za následok porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd.

Podľa jeho názoru všeobecné súdy formalistickým výkladom právnych predpisov dospeli

k extrémne nespravodlivému záveru, pretože „žiaden z paragrafov zákona nepojednáva o

takom prepočte, ktorý použila Sociálna poisťovňa vo svojom rozhodnutí, ktoré bolo

predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi (teda 22,5 %-né zvýšenie vypočítané z

poslednej známej výšky predčasného starobného dôchodku, ktorý činil 272,5 Eur, ktorý už

bol o 46 % znížený v pôvodnom výpočte a predstavoval len 54 %-ný zostávajúci základ,

ktorý bol vypočítaný za účelom ustanovenia výšky predčasného dôchodku). Postup

Sociálnej poisťovne – ústredia bol v tomto smere zmätočný a nepochopiteľný, a to tak, že

sťažovateľa neprimerane trestá a porušuje jeho právo na primerané hmotné zabezpečenie v

starobe, pričom sťažovateľ je predmetným postupom nedôvodné diskriminovaný voči

ostatným starobným dôchodcom... Sťažovateľovi je ľúto, že všeobecné súdy tento stav

zjavnej nespravodlivosti, ktorej dôsledkom je porušenie sťažovateľovho

garantovaného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe ponechali bez

povšimnutia a bez právnej ochrany.“.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa a základného práva

na súdnu ochranu podľa napadnutými rozsudkami všeobecných

(správnych) súdov vydanými v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Sociálnej poisťovne o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľovi.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci

(m. m. ).

11. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,

ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych

možností štátu“ () a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa

možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami

základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.

12. Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v , je

potrebné uviesť, že ústavodarca v poskytol zákonodarcovi pomerne

široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení

sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol

v súlade s . Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi

svojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov ().

13. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných

ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status

pozitivus“). Uvedené sa prejavuje aj v procese vykonávania/realizácie ústavného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe závažného nielen teoretického, ale aj

aplikačného problému vyplývajúceho zo znenia (rovnako listiny),

ktorý umožňuje (ústavné) sociálne práva uplatňovať iba v medziach zákona. Čo znamená,

že sám zákon ustanovuje rozsah a obsah práva jednotlivca na hmotné zabezpečenie

v starobe a zaručuje aj jeho uplatnenie. Tento prístup vyjadruje dôležitú skutočnosť, že

medze sociálnych práv nie sú zaručené , ale zákonom. Podľa ústavnoprávnej teórie,

ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje najmä väzbu na určitý obsah

práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp. poverenie) zaručiť ústavné práva

a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie

základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom, ale aj pred jednotlivcami. Účelom

a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“ ku všetkým základným právam

a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva dostupné. (Bröstl, A. Právny

status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské práva. In: Zborník medzinárodnej

vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí“.

Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 1999). Realizácia sociálnych práv vrátane práva na

hmotné zabezpečenie v starobe tak determinuje ich ďalšiu črtu, a to ich relativitu na rozdiel

od ľudských práv, ktoré sú absolútne (Bröstl, A. K niektorým otázkam vývoja ľudských

práv a základných slobôd. In: Zborník k 5. výročiu založenia Rady Európy „Ľudské práva

na prahu tretieho tisícročia“. Bratislava : Iura Edition, 2000. s. 26).

14. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

).

15. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že

na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu bol v prvom rade príslušný najvyšší

súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci, preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

(podobne , , , , ,

a iné).

16. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd so zreteľom na uplatnenú argumentáciu o neposkytnutí

súdnej ochrany sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom (bod 5) dospel k názoru, že

predložená sťažnosť nie je opodstatnená.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku (bod 4) dospel ústavný súd

zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého

výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel

a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery

ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

19. O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa ,

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018