Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 88/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Emou Zacharovou, Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -65 z 12. júla

2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -65 z 12. júla 2016 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. júna 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

sa žalobou podľa a nasl. (ďalej len „“) doručenou

krajskému súdu 8. januára 2015 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

č. 43966/2014/23 z 19. septembra 2014 o nepriznaní príplatku za výkon funkcie sudcu

a zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister

spravodlivosti“) č. 43966/2014/23/OK/S z 9. decembra 2014, ktorým bol zamietnutý

sťažovateľkou podaný rozklad a potvrdené rozhodnutie ministerstva spravodlivosti

z 19. septembra 2014 o nepriznaní príplatku za výkon funkcie sudcu. Sťažovateľka v žalobe

uviedla, že 20. decembra 1973 bola zvolená za sudcu z povolania, predpísaný sľub zložila

3. januára 1974 a s účinnosťou od 1. januára 1974 bola ustanovená do funkcie predsedu

senátu. Funkciu sudcu vykonávala do 30. júna 1992. Zároveň preukázala predloženým

rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia č. 495 912 2610 z 30. mája 2007, že jej

12. marcom 2007 vznikol nárok na výplatu starobného dôchodku. V žalobe namietala, že

«žalovaný (ministerstvo spravodlivosti, pozn.) vo svojom rozhodnutí uviedol, že „nová

právna úprava, zakotvujúca nové práva, uplatňuje sa na skôr existujúce právne vzťahy

zásadne iba vtedy ak tak zákonodarca (najmä) v prechodných ustanoveniach tejto právnej

úpravy výslovne určí. však žiadne špecifické ustanovenie k mojej

situácii pozitívne neupravuje a moje pozitívne práva nezakladá. Nejde tu o prípad medzery

v práve, ktorú by snáď správny orgán mal vyplniť svojou rozhodovacou činnosťou,

ale zrejmý zámer zákonodarcu. “V rozhodnutí citoval ustanovenia §§ 1, 25 ods. 1 a 95

ods. 1 a z nich vyvodil, že je zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho

ustanovenia druhej časti ôsmej hlavy upravujúce sociálne zabezpečenie sudcov vrátane

príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu) sa týka výhradne sudcov, t. j. osôb, ktorým

do dňa nadobudnutia účinnosti citovaného zákona mandát sudcu nezanikol.“

Nešpecifikoval, o čo opiera svoje tvrdenie, že zákonodarca mal zrejme takýto zámer.

Vo svojom rozhodnutí sa však nevyporiadal s mojou argumentáciou.

... V ustanovení je teda výslovne uvedené,

že sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov sa považuje za sudcu

ustanoveného podľa tohoto zákona. Ani z tohoto a ani z iných ustanovení však nevyplýva,

že podmienkou je aby takáto osoba vykonávala funkciu sudcu aj v čase od účinnosti tejto

právnej úpravy. Ak by zákonodarca mal úmysel priznať nároky podľa tohoto zákona len

sudcom, ktorí funkciu vykonávali v čase, keď zákon nadobudol účinnosť, bol by to výslovne

uviedol. Keď sa teda sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov,

považuje za sudcu ustanoveného podľa tohoto zákona, má rovnaké práva bez ohľadu

na skutočnosť či funkciu sudcu v čase od účinnosti tohto zákona vykonáva alebo nie.

... Z tohoto ustanovenia ( o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

pozn.) vyplýva, že za čas výkonu funkcie sudcu sa považuje okrem doby výkonu funkcie

sudcu rovnako aj doba výkonu „iných funkcií“ ak sa oprávnený stal sudcom do dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona. U toho, kto sa stal sudcom po nadobudnutí účinnosti

tohto zákona, sa doba výkonu iných funkcií za dobu výkonu funkcie sudcu nepovažuje.

Zákon teda určuje, že nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu budú mať aj tí, ktorí

sa stali sudcami do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z tohto znenia tiež vyplýva,

že zákonodarca priznal nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu aj za dobu vykonávania

funkcie sudcu alebo dobu výkonu „iných funkcií“, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák.

č.

Zákaz retroaktivity je založený na názore, že právo má pôsobiť do budúcnosti. Pravá

retroaktivita sa v zásade odmieta ako nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Právna

teória európskych krajín už pomerne dlho rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou spätnou

účinnosťou právnych predpisov.

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise uznáva

skutočnosti, ktoré vznikli v čase platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité

zmeny práv či povinností, ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich

základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Podotýkam, že túto argumentáciu uvádza

sám žalovaný v dôvodovej správe k inému zákonu. Ide o nepravú retroaktivitu, že pri určení

doby výkonu funkcie sudcu sa započíta aj doba, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák.

č. A niet žiadneho právneho dôvodu, aby sudca, ktorý pred účinnosťou

nového zákona prestal vykonávať funkciu sudcu, nemal za dobu výkonu tejto funkcie nárok

na príplatok za výkon funkcie sudcu, a sudca, ktorý čo i len 1 deň po účinnosti nového

zákona funkciu sudcu vykonával, tento nárok mal.»

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu podľa zamietol, keďže

vychádzajúc z obsahu spisu, dôvodov podanej žaloby, predložených listinných dôkazov,

ako aj pripojených administratívnych spisov považoval jednak rozhodnutie ministerstva

spravodlivosti (v pozícii žalovaného), ako aj ministra spravodlivosti, ktorý rozhodol

o rozklade, „za dôvodné a v celom rozsahu zákonné.“; bez zistenia procesného pochybenia.

V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného rozhodnutia pritom konštatoval, že v konaní

bolo preukázané, že „žalobkyňa bola v čase od 03.01.1974 do 30.06.1992 sudkyňou

Okresného súdu Nové Zámky, pričom jej funkcia sudkyne zanikla dňom 30.06.1992. Podľa

oboch preskúmavaných rozhodnutí žalobkyni nebol priznaný príplatok za výkon funkcie

sudcu, nakoľko nespĺňala podmienky vyplývajúce z ust.

Podľa ust. sudca má za každý rok výkonu funkcie

sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného

dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa

osobitného predpisu. Predmetné zák. ust. s účinnosťou od 01.01.2001, teda upravil finančné

nároky sudcov, avšak výhradne sudcov, ktorí boli odo dňa účinnosti vyššie citovaného zák.

ust. sudcami, a teda ich funkcia sudcu nezanikla.

V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý poukázal

na rozhodnutie NS SR v Bratislave sp. zn. , podľa ktorého práva a povinnosti

správnych vzťahov sa zásadne posudzujú podľa predpisov platných v čase, keď došlo

ku skutočnostiam rozhodným pre ich vznik, zmenu alebo zánik. Nová právna úprava sa na

skôr existujúce právne vzťahy zásadne vzťahuje iba ak, tak príslušný právny predpis

ustanoví vo svojich prechodných záverečných ustanoveniach. nemá

žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon

na osoby, ktorým do účinnosti tohto zákona, t. j. do 01.01.2001, výkon sudcovskej funkcie

zanikol.

S poukazom na uvedené, ako už bolo vyššie konštatované, funkcia sudkyne žalobkyni

zanikla dňom 30.06.1992, dňom 12.03.2007 jej vznikol nárok na výplatu starobného

dôchodku, avšak keďže ku dňu 01.01.2001, sudkyňou už nebola, nevznikol jej nárok

na príplatok za výkon funkcie sudcu v zmysle ust. “.

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú

tým, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci [ )]. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti

namietala, že krajský súd síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského

súdu zamietol podľa ako nedôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia pritom konštatoval, že «nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku

správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

o zamietnutí žaloby. Kasačný súd sa s nimi stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci, obmedzí

sa vo svojom odôvodnení iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia

kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku a doplnenie svojich zistení a záverov

z kasačného konania...

S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov dôvodov pripadlo kasačnému súdu

posúdiť, či krajský súd vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, keď konštatoval,

že nakoľko žalobkyňa ku dňu účinnosti už nebola sudkyňou,

nepatrí jej príplatok za výkon funkcie sudcu. Podľa údajov vyplývajúcich z

administratívneho spisu žalovaného bola sťažovateľka dňa 20.12.1973 zvolená za sudkyňu z

povolania a dňom 03.01.1974 zložila predpísaný sľub. V roku 1992 sa funkcie sudkyne

vzdala, pričom ku dňu 30.06.1992 jej funkcia podľa o súdoch a

sudcoch zanikla.

Dňa 01.01.2001 nadobudol účinnosť , ktorý nanovo upravil

postavenie sudcov, ich práva a povinnosti, otázky vzniku a zániku funkcie sudcu

a disciplinárnej zodpovednosti sudcov, platové pomery sudcov a ich nároky po skončení

výkonu sudcovskej funkcie, vrátane otázok sociálneho zabezpečenia sudcu. Pre celkové

posúdenia veci považuje kasačný súd za rozhodujúce, že zánikom funkcie sudcu dňom

30.06.1992 žalobkyňa stratila status sudcu a tento jej nebol prinavrátený ani prechodným

ustanovením , podľa ktorého sudcovia a prísediaci

ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov, sa považujú za sudcov a prísediacich

ustanovených podľa tohto zákona. Uvedené ustanovenie nepriznalo postavenie sudcu

bývalým sudcom, ale deklarovalo kontinuitu sudcovskej funkcie u tých, ktorí ju nadobudli

podľa predchádzajúcich právnych predpisov a v jej výkone pokračujú i ku dňu

nadobudnutia účinnosti Keďže žiadne prechodné ustanovenie

výslovne neurčilo, že zákon možno aplikovať i na osoby, ktoré v minulosti vykonávali

sudcovskú funkciu a táto im zanikla pred jeho účinnosťou, možno konštatovať,

že ustanovenia tejto právnej normy o sociálnom zabezpečení sudcov sa na sťažovateľku

nevzťahujú.

Krajský súd teda správne pochopil, že žalobkyňa sa na účely Z.

z. nepovažuje za sudcu, aj keď v minulosti zložila predpísaný sudcovský sľub a 19 rokov

vykonávala sudcovské povolanie, pretože funkcia sudcu jej zanikla pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona. Jeho prijatím nevznikol medzi žalobkyňou a štátom osobitný vzťah

sudcu a štátu, ktorého súčasťou by bolo oprávnenie žalobkyne požívať výhody sociálneho

zabezpečenia, ktoré zákon priznáva sudcom pri vzniku nároku na výplatu starobného

dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa

osobitného predpisu. Takýto vzťah nemožno vyvodiť ani z formulácie základných povinností

sudcu ( ), podľa ktorej sa sudca i po skončení výkonu

funkcie musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu

a ohroziť dôveru v nezávislé, a nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Tento výklad

zákona v žiadnom ohľade neporušuje ústavný princíp vymenúvania sudcov bez časového

obmedzenia a ani s ním priamo nesúvisí ( SR). Prijatie právnej úpravy

priznávajúcej nový štandard sociálneho zabezpečenia sudcov s účinkami len do budúcnosti

nemôže diskriminovať bývalých sudcov, pretože nezavádza nerovnaké zaobchádzanie voči

osobám v rovnakom právnom postavení.

Tvrdenie žalobkyne, že sudkyňou je aj dnes, nie je iba vo výkone funkcie sudcu

a preto má mať nárok na príplatok za dobu výkonu funkcie sudcu od roku 1973 do roku

1992, je teda mylný a nezodpovedá ani doterajšej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 23.05.2002, na ktoré

poukázal aj žalovaný, za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval,

že „z dikcie ustanovení citovaného zákona (rozumej ) vrátane

ustanovenia § 95 a ich vzájomných vzťahov, predovšetkým so zreteľom na už citované

ustanovenia § 1 a § 25 zákona, je však zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho ustanovenia

druhej časti, ôsmej hlavy) sa týkajú výhradne sudcov, teda osôb, ktorým do dňa účinnosti

citovaného zákona mandát sudcu nezanikol. Vo vzťahu k žalobcom namietaným

okolnostiam to napokon vyplýva priamo z dikcie § 95 citovaného zákona, ktorý vznik

nároku na príplatok k dôchodku viaže priamo na osobu sudcu („sudca má nárok“), nie však

na osoby, ktorým do dňa účinnosti zákona funkcia sudcu z rôznych dôvodov zanikla... Zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov však

nemá žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon

(vrátane ustanovení jeho druhej časti ôsmej hlavy) na osoby, ktorým do účinnosti zákona (t.

j. do 01. januára 2001) výkon sudcovskej funkcie zanikol.“

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky poukazujúcu na rozsudok Súdneho dvora vo vyššie

označenej veci Dermod Patrick O’Brien proti Ministry of Justice (C - 393/10), nakoľko

tento sa týka výkladu Smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej

dohody o práci na kratší pracovný čas, kasačný súd ju považoval za nejasnú

a neopodstatnenú. Napokon ani sama sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuvádza,

o akú právnu normu práva Európskej únie svoje tvrdenia opiera a aký má mať dopad

na prejednávanú vec pravidlo, ktoré sťažovateľka zo spomenutého rozhodnutia Súdneho

dvora vyvodzuje (bod 25).».

6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a s poukazom na žalobné námietky, ako aj dôvody kasačnej sťažnosti v ústavnej sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že „svoje rozhodnutia odôvodňujú iba tým, že sa domnievajú

aký bol zámer zákonodarcu a že podľa ich domnelého zámeru zákonodarcu neplním

podmienky zákona na priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu z dôvodu, že som

nevykonávala túto funkciu ku dňu účinnosti zákona Na druhej strane

ja vychádzam z nesporného a jednoznačného znenia zákona, ktorý hovorí, že každý sudca

má za každý rok výkonu funkcie sudcu právo na príplatok. Ja som bola menovaná

za sudkyňu bez časového obmedzenia a nepriznanie mi príplatku je porušením môjho práva

daným zákonom a teda v rozpore s článkom 2 ods. 2 SR, podľa ktorého štátne

orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.

jednoznačne hovorí o vymenovaní sudcu bez časového obmedzenia.

Obmedziť je možné iba výkon funkcie sudcu. nepozná rôzne kategórie sudcov preto

zákon nemôže byť vykladaný inak ako to tvrdím ja a nikto nemôže tvrdiť,

že zákonodarca mal úmysel, ktorý keby mal, tak by bol takýto úmysel v rozpore s

SR.

Podľa článku 12 ods. 1 Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Pripustením výkladu právnej úpravy príplatku za výkon funkcie sudcu tak ako ju vykladá

krajský súd v Nitre by bolo diskriminačné, keďže daným výkladom by boli porušené moje

práva. Odrazu by sme mali dve kategórie sudcov, pričom sudcovia, ktorí nevykonávali

funkciu sudcu v čase účinnosti zákona 385/2000 Z. z by boli značne znevýhodnení, čo je

neprijateľné.

Rozhodnutím o nepriznaní mi príplatku za výkon funkcie sudcu bolo porušené moje

právo na primerané hmotné zabezpečenie v zmysle článku 39 ods. 1 . Súdy

nerozpoznali nesprávnosť rozhodnutia MS SR a ministra, vec nesprávne právne posúdili

a svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, tým bolo porušené moje právo na právnu

ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a ods. 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru ako aj článku 48

SR.

Postup Krajského súdu v Nitre ako aj Najvyššieho súdu SR považujem za svojvoľný,

arbitrárny, dokonca za protiústavný a z týchto dôvodov aj za neudržateľný.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 39

ods. 1, a 2, a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby

napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu nemajetkovej

ujmy v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

13. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených , a 2, a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -65 z 12. júla

2016 (bod 3) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2018 (bod 5),

ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, svojvoľné, dokonca za protiústavné, a teda

neudržateľné (bod 6).

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 12. júla 2016

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd (kasačný súd), ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie

súdu krajského súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenia svojich základných práv zaručených čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2

a a práva zaručeného dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -65 z 12. júla 2016, odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 19. júna 2018

17. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

18. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva

iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,

ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych

možností štátu“ () a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa

možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len

v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami

základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať (m. m. ).

20. Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v ,

je potrebné uviesť, že ústavodarca v poskytol zákonodarcovi pomerne

široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení

sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol

v súlade s . Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi

svojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov ().

21. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných

ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status

pozitivus“). Uvedené sa prejavuje aj v procese vykonávania/realizácie ústavného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe závažného nielen teoretického,

ale aj aplikačného problému vyplývajúceho zo znenia (rovnako

listiny), ktorý umožňuje (ústavné) sociálne práva uplatňovať iba v medziach zákona.

Čo znamená, že sám zákon ustanovuje rozsah a obsah práva jednotlivca na hmotné

zabezpečenie v starobe a zaručuje aj jeho uplatnenie. Tento prístup vyjadruje dôležitú

skutočnosť, že medze sociálnych práv nie sú zaručené , ale zákonom. Podľa

ústavnoprávnej teórie, ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje

najmä väzbu na určitý obsah práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp.

poverenie) zaručiť ústavné práva a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony

tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom,

ale aj pred jednotlivcami. Účelom a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“

ku všetkým základným právam a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva

dostupné (Bröstl, A. Právny status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské

práva. In: Zborník medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva

a právny status na prelome tisícročí“. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 1999).

Realizácia sociálnych práv vrátane práva na hmotné zabezpečenie v starobe tak determinuje

ich ďalšiu črtu, a to ich relativitu na rozdiel od ľudských práv, ktoré sú absolútne (Bröstl,

A. K niektorým otázkam vývoja ľudských práv a základných slobôd. In: Zborník

k 5. výročiu založenia Rady Európy „Ľudské práva na prahu tretieho tisícročia“. Bratislava :

Iura Edition, 2000. s. 26).

22. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

23. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,

či tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho

náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym

rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú

sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...

Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa zaoberať

všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi vysporiadať...

Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského súdu ostáva

bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718).

24. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo kasačnú sťažnosť

sťažovateľky zamietol, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

25. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

26. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nezdôvodnila, v čom vidí porušenie svojho

základného práva podľa najvyšším súdom. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o porušení alebo odňatí jej práva na verejné prejednanie veci podľa

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Avšak absencia uvedenia skutočností, v ktorých sťažovateľka vidí porušenie čl. 48 ods. 2

zo strany najvyššieho súdu, bráni ústavnému súdu v posúdení tejto časti ústavnej

sťažnosti.

27. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2018

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , základného práva na verejné prejednanie veci podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol ústavnú sťažnosť podľa

aj v tejto časti.

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu