Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 88/2019
PDF · 310.08 KB
No categories available
III. ÚS 88/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Emou Zacharovou, Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S 18/2016-65 z 12. júla
2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžsk 12/2017 z 19. júna
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 S 18/2016-65 z 12. júla 2016 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžsk 12/2017
z 19. júna 2018.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
sa žalobou podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) doručenou
krajskému súdu 8. januára 2015 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)
č. 43966/2014/23 z 19. septembra 2014 o nepriznaní príplatku za výkon funkcie sudcu
a zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister
spravodlivosti“) č. 43966/2014/23/OK/S z 9. decembra 2014, ktorým bol zamietnutý
sťažovateľkou podaný rozklad a potvrdené rozhodnutie ministerstva spravodlivosti
z 19. septembra 2014 o nepriznaní príplatku za výkon funkcie sudcu. Sťažovateľka v žalobe
uviedla, že 20. decembra 1973 bola zvolená za sudcu z povolania, predpísaný sľub zložila
3. januára 1974 a s účinnosťou od 1. januára 1974 bola ustanovená do funkcie predsedu
senátu. Funkciu sudcu vykonávala do 30. júna 1992. Zároveň preukázala predloženým
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia č. 495 912 2610 z 30. mája 2007, že jej
12. marcom 2007 vznikol nárok na výplatu starobného dôchodku. V žalobe namietala, že
«žalovaný (ministerstvo spravodlivosti, pozn.) vo svojom rozhodnutí uviedol, že „nová
právna úprava, zakotvujúca nové práva, uplatňuje sa na skôr existujúce právne vzťahy
zásadne iba vtedy ak tak zákonodarca (najmä) v prechodných ustanoveniach tejto právnej
úpravy výslovne určí. Zákon č. 385/2000 Z. z. však žiadne špecifické ustanovenie k mojej
situácii pozitívne neupravuje a moje pozitívne práva nezakladá. Nejde tu o prípad medzery
v práve, ktorú by snáď správny orgán mal vyplniť svojou rozhodovacou činnosťou,
ale zrejmý zámer zákonodarcu. “V rozhodnutí citoval ustanovenia §§ 1, 25 ods. 1 a 95
ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z. z. a z nich vyvodil, že je zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho
ustanovenia druhej časti ôsmej hlavy upravujúce sociálne zabezpečenie sudcov vrátane
príplatku k dôchodku za výkon funkcie sudcu) sa týka výhradne sudcov, t. j. osôb, ktorým
do dňa nadobudnutia účinnosti citovaného zákona mandát sudcu nezanikol.“
Nešpecifikoval, o čo opiera svoje tvrdenie, že zákonodarca mal zrejme takýto zámer.
Vo svojom rozhodnutí sa však nevyporiadal s mojou argumentáciou.
... V ustanovení § 151 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. je teda výslovne uvedené,
že sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov sa považuje za sudcu
ustanoveného podľa tohoto zákona. Ani z tohoto a ani z iných ustanovení však nevyplýva,
že podmienkou je aby takáto osoba vykonávala funkciu sudcu aj v čase od účinnosti tejto
právnej úpravy. Ak by zákonodarca mal úmysel priznať nároky podľa tohoto zákona len
sudcom, ktorí funkciu vykonávali v čase, keď zákon nadobudol účinnosť, bol by to výslovne
uviedol. Keď sa teda sudca, ktorý bol do funkcie ustanovený podľa doterajších predpisov,
považuje za sudcu ustanoveného podľa tohoto zákona, má rovnaké práva bez ohľadu
na skutočnosť či funkciu sudcu v čase od účinnosti tohto zákona vykonáva alebo nie.
... Z tohoto ustanovenia (§ 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pozn.) vyplýva, že za čas výkonu funkcie sudcu sa považuje okrem doby výkonu funkcie
sudcu rovnako aj doba výkonu „iných funkcií“ ak sa oprávnený stal sudcom do dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. U toho, kto sa stal sudcom po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona, sa doba výkonu iných funkcií za dobu výkonu funkcie sudcu nepovažuje.
Zákon teda určuje, že nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu budú mať aj tí, ktorí
sa stali sudcami do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z tohto znenia tiež vyplýva,
že zákonodarca priznal nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu aj za dobu vykonávania
funkcie sudcu alebo dobu výkonu „iných funkcií“, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák.
Zákaz retroaktivity je založený na názore, že právo má pôsobiť do budúcnosti. Pravá
retroaktivita sa v zásade odmieta ako nezlučiteľná s princípmi právneho štátu. Právna
teória európskych krajín už pomerne dlho rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou spätnou
účinnosťou právnych predpisov.
Pri nepravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise uznáva
skutočnosti, ktoré vznikli v čase platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité
zmeny práv či povinností, ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich
základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Podotýkam, že túto argumentáciu uvádza
sám žalovaný v dôvodovej správe k inému zákonu. Ide o nepravú retroaktivitu, že pri určení
doby výkonu funkcie sudcu sa započíta aj doba, ktorá uplynula pred účinnosťou Zák.
č. 385/2000 Z. z. A niet žiadneho právneho dôvodu, aby sudca, ktorý pred účinnosťou
nového zákona prestal vykonávať funkciu sudcu, nemal za dobu výkonu tejto funkcie nárok
na príplatok za výkon funkcie sudcu, a sudca, ktorý čo i len 1 deň po účinnosti nového
zákona funkciu sudcu vykonával, tento nárok mal.»
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu podľa § 190 SSP zamietol, keďže
vychádzajúc z obsahu spisu, dôvodov podanej žaloby, predložených listinných dôkazov,
ako aj pripojených administratívnych spisov považoval jednak rozhodnutie ministerstva
spravodlivosti (v pozícii žalovaného), ako aj ministra spravodlivosti, ktorý rozhodol
o rozklade, „za dôvodné a v celom rozsahu zákonné.“; bez zistenia procesného pochybenia.
V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného rozhodnutia pritom konštatoval, že v konaní
bolo preukázané, že „žalobkyňa bola v čase od 03.01.1974 do 30.06.1992 sudkyňou
Okresného súdu Nové Zámky, pričom jej funkcia sudkyne zanikla dňom 30.06.1992. Podľa
oboch preskúmavaných rozhodnutí žalobkyni nebol priznaný príplatok za výkon funkcie
sudcu, nakoľko nespĺňala podmienky vyplývajúce z ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z.
Podľa ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z. sudca má za každý rok výkonu funkcie
sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného
dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa
osobitného predpisu. Predmetné zák. ust. s účinnosťou od 01.01.2001, teda upravil finančné
nároky sudcov, avšak výhradne sudcov, ktorí boli odo dňa účinnosti vyššie citovaného zák.
ust. sudcami, a teda ich funkcia sudcu nezanikla.
V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý poukázal
na rozhodnutie NS SR v Bratislave sp. zn. 7 Sž 5/02, podľa ktorého práva a povinnosti
správnych vzťahov sa zásadne posudzujú podľa predpisov platných v čase, keď došlo
ku skutočnostiam rozhodným pre ich vznik, zmenu alebo zánik. Nová právna úprava sa na
skôr existujúce právne vzťahy zásadne vzťahuje iba ak, tak príslušný právny predpis
ustanoví vo svojich prechodných záverečných ustanoveniach. Zák. č. 385/2000 Z. z. nemá
žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon
na osoby, ktorým do účinnosti tohto zákona, t. j. do 01.01.2001, výkon sudcovskej funkcie
zanikol.
S poukazom na uvedené, ako už bolo vyššie konštatované, funkcia sudkyne žalobkyni
zanikla dňom 30.06.1992, dňom 12.03.2007 jej vznikol nárok na výplatu starobného
dôchodku, avšak keďže ku dňu 01.01.2001, sudkyňou už nebola, nevznikol jej nárok
na príplatok za výkon funkcie sudcu v zmysle ust. § 95 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z. z.“.
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú
tým, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP)]. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti
namietala, že krajský súd síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval.
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského
súdu zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia pritom konštatoval, že «nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku
správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku
o zamietnutí žaloby. Kasačný súd sa s nimi stotožňuje v prevažujúcom rozsahu
a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci, obmedzí
sa vo svojom odôvodnení iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia
kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku a doplnenie svojich zistení a záverov
z kasačného konania...
S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov dôvodov pripadlo kasačnému súdu
posúdiť, či krajský súd vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, keď konštatoval,
že nakoľko žalobkyňa ku dňu účinnosti zákona č. 385/2000 Z. z. už nebola sudkyňou,
nepatrí jej príplatok za výkon funkcie sudcu. Podľa údajov vyplývajúcich z
administratívneho spisu žalovaného bola sťažovateľka dňa 20.12.1973 zvolená za sudkyňu z
povolania a dňom 03.01.1974 zložila predpísaný sľub. V roku 1992 sa funkcie sudkyne
vzdala, pričom ku dňu 30.06.1992 jej funkcia podľa zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a
sudcoch zanikla.
Dňa 01.01.2001 nadobudol účinnosť zákon č. 385/2000 Z. z., ktorý nanovo upravil
postavenie sudcov, ich práva a povinnosti, otázky vzniku a zániku funkcie sudcu
a disciplinárnej zodpovednosti sudcov, platové pomery sudcov a ich nároky po skončení
výkonu sudcovskej funkcie, vrátane otázok sociálneho zabezpečenia sudcu. Pre celkové
posúdenia veci považuje kasačný súd za rozhodujúce, že zánikom funkcie sudcu dňom
30.06.1992 žalobkyňa stratila status sudcu a tento jej nebol prinavrátený ani prechodným
ustanovením § 151 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z., podľa ktorého sudcovia a prísediaci
ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov, sa považujú za sudcov a prísediacich
ustanovených podľa tohto zákona. Uvedené ustanovenie nepriznalo postavenie sudcu
bývalým sudcom, ale deklarovalo kontinuitu sudcovskej funkcie u tých, ktorí ju nadobudli
podľa predchádzajúcich právnych predpisov a v jej výkone pokračujú i ku dňu
nadobudnutia účinnosti zákona č. 385/2000 Z. z. Keďže žiadne prechodné ustanovenie
výslovne neurčilo, že zákon možno aplikovať i na osoby, ktoré v minulosti vykonávali
sudcovskú funkciu a táto im zanikla pred jeho účinnosťou, možno konštatovať,
že ustanovenia tejto právnej normy o sociálnom zabezpečení sudcov sa na sťažovateľku
nevzťahujú.
Krajský súd teda správne pochopil, že žalobkyňa sa na účely zákona č. 385/2000 Z.
z. nepovažuje za sudcu, aj keď v minulosti zložila predpísaný sudcovský sľub a 19 rokov
vykonávala sudcovské povolanie, pretože funkcia sudcu jej zanikla pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona. Jeho prijatím nevznikol medzi žalobkyňou a štátom osobitný vzťah
sudcu a štátu, ktorého súčasťou by bolo oprávnenie žalobkyne požívať výhody sociálneho
zabezpečenia, ktoré zákon priznáva sudcom pri vzniku nároku na výplatu starobného
dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa
osobitného predpisu. Takýto vzťah nemožno vyvodiť ani z formulácie základných povinností
sudcu (§ 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.), podľa ktorej sa sudca i po skončení výkonu
funkcie musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu
a ohroziť dôveru v nezávislé, a nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Tento výklad
zákona v žiadnom ohľade neporušuje ústavný princíp vymenúvania sudcov bez časového
obmedzenia a ani s ním priamo nesúvisí (čl. 145 Ústavy SR). Prijatie právnej úpravy
priznávajúcej nový štandard sociálneho zabezpečenia sudcov s účinkami len do budúcnosti
nemôže diskriminovať bývalých sudcov, pretože nezavádza nerovnaké zaobchádzanie voči
osobám v rovnakom právnom postavení.
Tvrdenie žalobkyne, že sudkyňou je aj dnes, nie je iba vo výkone funkcie sudcu
a preto má mať nárok na príplatok za dobu výkonu funkcie sudcu od roku 1973 do roku
1992, je teda mylný a nezodpovedá ani doterajšej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 7Sž/5/02 zo dňa 23.05.2002, na ktoré
poukázal aj žalovaný, za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval,
že „z dikcie ustanovení citovaného zákona (rozumej zákona č. 385/2000 Z. z.) vrátane
ustanovenia § 95 a ich vzájomných vzťahov, predovšetkým so zreteľom na už citované
ustanovenia § 1 a § 25 zákona, je však zrejmé, že tento zákon (t. j. aj jeho ustanovenia
druhej časti, ôsmej hlavy) sa týkajú výhradne sudcov, teda osôb, ktorým do dňa účinnosti
citovaného zákona mandát sudcu nezanikol. Vo vzťahu k žalobcom namietaným
okolnostiam to napokon vyplýva priamo z dikcie § 95 citovaného zákona, ktorý vznik
nároku na príplatok k dôchodku viaže priamo na osobu sudcu („sudca má nárok“), nie však
na osoby, ktorým do dňa účinnosti zákona funkcia sudcu z rôznych dôvodov zanikla... Zákon
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov však
nemá žiadne prechodné a záverečné ustanovenie, ktoré by pripustilo aplikovať tento zákon
(vrátane ustanovení jeho druhej časti ôsmej hlavy) na osoby, ktorým do účinnosti zákona (t.
j. do 01. januára 2001) výkon sudcovskej funkcie zanikol.“
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky poukazujúcu na rozsudok Súdneho dvora vo vyššie
označenej veci Dermod Patrick O’Brien proti Ministry of Justice (C - 393/10), nakoľko
tento sa týka výkladu Smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej
dohody o práci na kratší pracovný čas, kasačný súd ju považoval za nejasnú
a neopodstatnenú. Napokon ani sama sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuvádza,
o akú právnu normu práva Európskej únie svoje tvrdenia opiera a aký má mať dopad
na prejednávanú vec pravidlo, ktoré sťažovateľka zo spomenutého rozhodnutia Súdneho
dvora vyvodzuje (bod 25).».
6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a s poukazom na žalobné námietky, ako aj dôvody kasačnej sťažnosti v ústavnej sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že „svoje rozhodnutia odôvodňujú iba tým, že sa domnievajú
aký bol zámer zákonodarcu a že podľa ich domnelého zámeru zákonodarcu neplním
podmienky zákona na priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu z dôvodu, že som
nevykonávala túto funkciu ku dňu účinnosti zákona 385/2000 Z. z. Na druhej strane
ja vychádzam z nesporného a jednoznačného znenia zákona, ktorý hovorí, že každý sudca
má za každý rok výkonu funkcie sudcu právo na príplatok. Ja som bola menovaná
za sudkyňu bez časového obmedzenia a nepriznanie mi príplatku je porušením môjho práva
daným zákonom a teda v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Ústava jednoznačne hovorí o vymenovaní sudcu bez časového obmedzenia.
Obmedziť je možné iba výkon funkcie sudcu. Ústava nepozná rôzne kategórie sudcov preto
zákon 385/2000 Z. z. nemôže byť vykladaný inak ako to tvrdím ja a nikto nemôže tvrdiť,
že zákonodarca mal úmysel, ktorý keby mal, tak by bol takýto úmysel v rozpore s Ústavou
SR.
Podľa článku 12 ods. 1 ústavy Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Pripustením výkladu právnej úpravy príplatku za výkon funkcie sudcu tak ako ju vykladá
krajský súd v Nitre by bolo diskriminačné, keďže daným výkladom by boli porušené moje
práva. Odrazu by sme mali dve kategórie sudcov, pričom sudcovia, ktorí nevykonávali
funkciu sudcu v čase účinnosti zákona 385/2000 Z. z by boli značne znevýhodnení, čo je
neprijateľné.
Rozhodnutím o nepriznaní mi príplatku za výkon funkcie sudcu bolo porušené moje
právo na primerané hmotné zabezpečenie v zmysle článku 39 ods. 1 Ústavy. Súdy
nerozpoznali nesprávnosť rozhodnutia MS SR a ministra, vec nesprávne právne posúdili
a svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, tým bolo porušené moje právo na právnu
ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 a ods. 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru ako aj článku 48
Ústavy SR.
Postup Krajského súdu v Nitre ako aj Najvyššieho súdu SR považujem za svojvoľný,
arbitrárny, dokonca za protiústavný a z týchto dôvodov aj za neudržateľný.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 39
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby
napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 S 18/2016-65 z 12. júla
2016 (bod 3) a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžsk 12/2017 z 19. júna 2018 (bod 5),
ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, svojvoľné, dokonca za protiústavné, a teda
neudržateľné (bod 6).
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 12. júla 2016
15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku krajského súdu bol príslušný najvyšší súd (kasačný súd), ktorého
právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie
súdu krajského súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenia svojich základných práv zaručených čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 15 S 18/2016-65 z 12. júla 2016, odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu z 19. júna 2018
17. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym
konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden
z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
18. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú právami druhej generácie,
ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych
možností štátu“ (PL. ÚS 19/08) a je pre ne podstatné to, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len
v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava
poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými skupinami
základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,
kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať (m. m. III. ÚS 23/2018).
20. Čo sa týka rozsahu základných práv garantovaných v čl. 39 ods. 1 ústavy,
je potrebné uviesť, že ústavodarca v čl. 39 ods. 3 ústavy poskytol zákonodarcovi pomerne
široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení
sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol
v súlade s ústavou. Ide o sociálny systém s dlhodobými právnymi účinkami presahujúcimi
svojimi dôsledkami niekoľko desiatok rokov (PL. ÚS 11/08).
21. Realizácia sociálnych práv jednotlivca na rozdiel od garancie základných
ľudských, občianskych a politických práv vyžaduje aktívny prístup štátu (tzv. „status
pozitivus“). Uvedené sa prejavuje aj v procese vykonávania/realizácie ústavného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe závažného nielen teoretického,
ale aj aplikačného problému vyplývajúceho zo znenia čl. 51 ústavy (rovnako čl. 41 ods. 1
listiny), ktorý umožňuje (ústavné) sociálne práva uplatňovať iba v medziach zákona.
Čo znamená, že sám zákon ustanovuje rozsah a obsah práva jednotlivca na hmotné
zabezpečenie v starobe a zaručuje aj jeho uplatnenie. Tento prístup vyjadruje dôležitú
skutočnosť, že medze sociálnych práv nie sú zaručené ústavou, ale zákonom. Podľa
ústavnoprávnej teórie, ktorá vychádza z teórie materiálneho právneho štátu (vyjadruje
najmä väzbu na určitý obsah práva), štát v ústave prijíma pozitívny záväzok (resp.
poverenie) zaručiť ústavné práva a slobody a zákonodarca je povinný formulovať zákony
tak, aby sa zabezpečilo uplatnenie základných práv v zmysle ochrany, nielen pred štátom,
ale aj pred jednotlivcami. Účelom a zmyslom tzv. „doktríny pozitívneho záväzku štátu“
ku všetkým základným právam a slobodám zakotveným v ústave je urobiť základné práva
dostupné (Bröstl, A. Právny status funkcie základných práv a rôzne pohľady na ľudské
práva. In: Zborník medzinárodnej vedeckej konferencie pod názvom „Ľudské práva
a právny status na prelome tisícročí“. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 1999).
Realizácia sociálnych práv vrátane práva na hmotné zabezpečenie v starobe tak determinuje
ich ďalšiu črtu, a to ich relativitu na rozdiel od ľudských práv, ktoré sú absolútne (Bröstl,
A. K niektorým otázkam vývoja ľudských práv a základných slobôd. In: Zborník
k 5. výročiu založenia Rady Európy „Ľudské práva na prahu tretieho tisícročia“. Bratislava :
Iura Edition, 2000. s. 26).
22. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,
že nie je dôvodná.
23. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska
uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma,
či tu existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho
náležité vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym
rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú
sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...
Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa zaoberať
všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi vysporiadať...
Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského súdu ostáva
bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718).
24. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dostačujúco vysvetlil, prečo kasačnú sťažnosť
sťažovateľky zamietol, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd teda nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
25. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
26. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nezdôvodnila, v čom vidí porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším súdom. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o porušení alebo odňatí jej práva na verejné prejednanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Avšak absencia uvedenia skutočností, v ktorých sťažovateľka vidí porušenie čl. 48 ods. 2
ústavy zo strany najvyššieho súdu, bráni ústavnému súdu v posúdení tejto časti ústavnej
sťažnosti.
27. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžsk 12/2017 z 19. júna 2018
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na verejné prejednanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do základného práva sťažovateľky na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa
čl. 39 ods. 1 ústavy, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol ústavnú sťažnosť podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj v tejto časti.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu