Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-5-2021.pdf
PDF · 121.56 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v právnej veci žalobcu MOF INVEST, a. s., so sídlom Chemlonská 1, Humenné, IČO: 31 734 456, zastúpeného Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice, IČO: 50 560 611, proti žalovanému Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Námestie mieru 3, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-PO-OOP6-2020/029769/HRU zo dňa 23.11.2020 na základe správnej žaloby takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 09.03.2020 bolo Okresnému úradu Humenné doručené ohlásenie/žiadosť o vydanie osvedčenia o živnostenskom oprávnení k predmetu podnikania (voľnej, remeselnej alebo viazanej živnosti) podľa § 45, § 45a a § 46 zákona číslo 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,živnostenský zákon“) žiadateľa podnikateľského subjektu žalobcu na predmet podnikania nákup a predaj nehnuteľností, druh voľná živnosť.
2. Okresný úrad Humenné, odbor živnostenského podnikania rozhodnutím číslo OU-HE- OZP-2020/004651-009 zo dňa 17.03.2020 rozhodol o tom, že podanie, ktoré predložil žalobca na Okresný úrad Humenné dňa 09.03.2020 nie je ohlásením v časti predmet podnikanie nákup a predaj nehnuteľností z dôvodu, že nie je ohlásením podľa § 10 ods. 1 živnostenského zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Žalovaný rozhodnutím číslo OU-PO-OOP6-2020/029769-003/ ESM zo dňa 20.07.2020 podľa ustanovenia § 59 ods. 3 správneho poriadku rozhodnutie Okresného úradu Humenné, odboru živnostenského podnikania zo dňa 17.03.2020 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
3. Okresný úrad Humenné, odbor živnostenského podnikania rozhodnutím číslo OU-HE- OZP-2020/004651-016 zo dňa 17.08.2020 rozhodol o tom, že podanie, ktoré predložil žalobca na Okresný úrad Humenné dňa 09.03.2020 nie je ohlásením v časti predmet podnikania ,,nákup a predaj nehnuteľností“ z dôvodu, že nie je ohlásením podľa § 10 ods. 1 živnostenského zákona, pretože predmet podnikania ,,nákup a predaj nehnuteľností“ nie je živnosťou podľa živnostenského zákona.
4. Rozhodnutie odôvodnil tým, že obsah pojmu živnosti definovaný v rámci § 2 živnostenského zákona je užší ako pojem „podnikanie“, ktorý je vymedzený Obchodným zákonníkom v § 2 ods. 1, odst. 2. Živnostenský zákon zahŕňa len podnikanie vykonávané za podmienok ustanovených živnostenským zákonom. Z uvedeného dôvodu nie každé podnikanie je živnosťou, aby nejaká činnosť bola živnosťou, musia byť všetky znaky naplnené súčasne. Nákup a predaj nehnuteľností v osobnom vlastníctve fyzickej osoby je nakladaním s osobným vlastníctvom tejto osoby, pričom právo vlastnícke patrí k najdôležitejším a základným vecným právam, ktoré je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Podrobnejšia úprava vlastníckeho práva je vyhradená Občianskemu zákonníku, ktorý upravuje okrem iného aj vymedzenie obsahu vlastníckeho práva, spôsoby nadobudnutia vlastníctva a spoluvlastníctva, ako aj spôsoby zániku vlastníckeho práva. Nákup a predaj nehnuteľností v osobnom vlastníctve fyzickej osoby touto osobou podlieha osobitným právnym predpisom, ktoré sú plne v kompetencii príslušných daňových úradov (zákon o dani z príjmov). Podobne nákup a predaj nehnuteľností, ktoré sú v obchodnom majetku podnikateľských subjektov, ktoré sú držiteľmi živnostenského oprávnenia nepodlieha režimu živnostenského zákona. Ak podnikateľský subjekt hodlá nakupovať nehnuteľnosti za účelom ich ďalšieho predaja s úmyslom dosiahnutia zisku a túto činnosť zamýšľa vykonávať opakovane, vzniká mu povinnosť registrácie k DPH a platenia tejto dane, čím sa stáva zdaniteľnou osobou. V režime živnostenského zákona je možné vykonávať len činnosti, ktoré sprostredkúvajú predaj, prenájom a kúpu nehnuteľnosti (realitná činnosť) - ako viazaná živnosť alebo ktoré zahŕňajú prenájom nehnuteľnosti za predpokladu, ak sa popri prenájme poskytujú aj iné než základné služby spojené s prenájmom, pričom základnými službami treba rozumieť tie, ktoré zabezpečujú možnosť riadneho užívania prenajatej nehnuteľnosti (§ 4 živnostenského zákona). Pri nákupe a predaji nehnuteľností podnikateľskými subjektami podnikateľským spôsobom pôjde vždy len o sprostredkovanie nákupu, predaja alebo prenájmu nehnuteľnosti, tak ako je obsiahnuté v predmete podnikania sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti (realitná činnosť). Pre podnikateľské subjekty platí, že ak ide o príležitostný predaj alebo jednorazový predaj, tak nie je nutné platiť DPH z predaja takejto nehnuteľnosti. Pokiaľ však má predaj stály a opakovaný charakter, vzniká povinnosť prihlásiť sa na DPH a platiť túto daň. Živnostenský zákon vychádza z predpokladu, že ani samotný prenájom nehnuteľností (nehnuteľnosťami podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom), bytových a nebytových priestorov nie je živnosťou. Takýto prenájom môže vykonávať každý vlastník nehnuteľnosti bez toho, aby na to bolo potrebné osobitné (živnostenské, či iné podnikateľské) oprávnenie. Ide o právo súkromno-vlastnícke a vzťah, ktorý takýmto prenájmom vzniká, sa označuje za súkromno-právny. Ak sa bude nehnuteľnosť zmluvou odkupovať alebo predávať, vždy je to potrebné zapísať do katastra nehnuteľností, čím prejde vlastnícke právo z jednej osoby na druhú. Ako vyplýva z výpisu zo živnostenského registra č. 702-7619 zo dňa 12.03.2020 žalobca, podnikateľský subjekt, má vydané živnostenské oprávnenie pre predmety podnikania „Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ a „Sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľností (realitná činnosť)“ pod číslom OŽP-A/2007/04244-2, dňa 23. 07. 2007.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie právneho orgánu potvrdil.
6. Rozhodnutie odôvodnil tým, že právo vlastniť je jedno zo základných práv, ktoré je garantované aj Ústavou SR. Ďalej je právo vlastniť zakotvené aj v Občianskom zákonníku. Každý môže nakladať s predmetom, ktorý vlastní, najmä ho môže predať. Predávajúci, ktorý hodlá predať svoju nehnuteľnosť, nie je podnikateľom a nie je povinný mať živnostenské oprávnenie. V prípade, ak by každý, kto vlastní nehnuteľnosť a hodlá ju predať, musel mať živnostenské oprávnenie, výrazne by stúpol počet živnostníkov. To, že niekto predáva/kupuje nehnuteľnosť z neho nerobí živnostníka. V spojení so základným právom vlastniť je nemožné požadovať od každého, aby v prípade nakladania so svojim vlastníctvom mal k tejto činnosti aj živnostenské oprávnenie. 7. Navyše zo živnostenského registra č. 702-7619 zo dňa 12.03.2020 vyplýva, že žalobca má ako podnikateľský subjekt vydané živnostenské oprávnenie pre predmety podnikania ,,Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ a „Sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti (realitná činnosť)“ pod číslom OŽP- A/2007/04244-2, zo dňa 03.07.2007. V režime živnostenského zákona je možné vykonávať len činnosti, ktoré sprostredkúvajú predaj, prenájom a kúpu nehnuteľnosti (realitná činnosť). Na túto činnosť už
spoločnosti žalobcu vzniklo živnostenské oprávnenie, a preto podanie zo dňa 09.03.2020 nie je ohlásením podľa živnostenského zákona. 8. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že na získanie živnostenského oprávnenia je potrebné splniť viaceré skutočnosti súčasne. Okrem splnenia podmienky ustanovenia § 2 živnostenského zákona, musí činnosť spĺňať podmienky remeselnej, voľnej alebo viazanej živnosti, čo v tomto prípade nie je splnené. Činnosť nákup a predaj nehnuteľností nie je uvedená ani pri voľných ani pri viazaných živnostiach. Podmienky nie sú splnené, lebo ide o činnosť, ktorá nespadá pod živnosť. Podnikateľská činnosť Sprostredkovania predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti (realitná činnosť) je taxatívne zakotvená v Prílohe č. 2 živnostenského zákona pod poradovým číslom 61.
III.
Zhrnutie argumentov žalobcu
9. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas žalobu z dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).
10. Podľa názoru žalobcu je nesprávnym názor prvostupňového organu, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, podľa ktorého by v prípade nákupu a predaja nehnuteľností nemalo ísť o živnosť z toho dôvodu, že sa na „odplatné prevody nehnuteľností vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka". Živnostenský zákon je však predpisom verejného práva a upravuje, kedy je opakované vstupovanie práve do týchto záväzkových vzťahov živnosťou (§ 2 živnostenského zákona) a kedy živnosťou nie je (viď § 3 a § 4 živnostenského zákona). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že živnostenský zákon reguluje tie prípady, kedy uzatváranie súkromnoprávnych vzťahov napĺňa definíciu živnosti. Je zrejmé, že súkromnoprávna úprava záväzkových vzťahov nemá absolútne žiadny vplyv na to, či podľa živnostenského zákona (ako predpisu verejného práva) určitá činnosť je alebo nie je považovaná za živnosť. Každé sprostredkovanie (sprostredkovateľská zmluva), stavebná činnosť (zmluva o dielo), maloobchod a veľkoobchod (kúpna zmluva), oprava a údržba vecí (zmluva o dielo), ...atď. - prosto azda každá živnosť spočíva v tom, že živnostník vstupuje do záväzkových vzťahov upravených súkromnoprávnymi predpismi (vrátane Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka), pričom sa to však deje za účelom dosahovania zisku a za splnenia ďalších zákonom stanovených znakov živnosti podľa § 2 živnostenského zákona. Inými slovami, súkromnoprávna úprava záväzkových vzťahov v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku si nijako nekonkuruje s verejnoprávnou úpravou živnostenského práva. Naopak živnostenské právo reguluje prípady, kedy dochádza k uzatváraniu záväzkov podľa súkromného práva za súčasného splnenia podmienok v § 2 živnostenského zákona. Je teda celkom absurdný zaver, že pokiaľ je určitý záväzkový vzťah upravený v Občianskom (alebo Obchodnom) zákonníku, tak nemôže ísť v prípade uzatvárania tohto záväzkového vzťahu o živnosť. Súkromnoprávna úprava nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam preto nemá nič spoločné s posudzovaním príslušnej činnosti ako živnosti v prípade naplnenia definície v § 2 živnostenského zákona. Keďže uvedená činnosť spočívajúca v predaji a nákupe nehnuteľností žalobcom bude nepochybne spĺňať definíciu živnosti v zmysle § 2 a súčasne nie je z tejto definície zákonom vyňatá (resp. žalobcovi nie je známe takéto zákonné ustanovenie) považuje žalobca právny názor žalovaného za nesprávny. V tejto súvislosti žalobca tiež poukazuje na to, že v napadnutom rozhodnutí absentuje identifikovanie právnej normy, ktorá by vylučovala predaj a nákup nehnuteľností z definície živnosti.
11. Konštatovanie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí (Živnostenské oprávnenie skôr udelené žalobcovi pre predmety podnikania ,,Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ a ,,Sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti (realitná činnosť)“) ostalo bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Napadnuté rozhodnutie je v tejto časti úplne nepreskúmateľné a zmätočné, keďže objektívne nie je možné sa z jeho obsahu dozvedieť, čo týmto konštatovaním chcel žalovaný povedať a aký súvis má toto konštatovanie s prejednávanou vecou. Tvrdenie prvostupňového organu, s ktorým sa zrejme (avšak bez jasného odkazu, či akéhokoľvek zdôvodnenia) stotožnil aj žalovaný ako odvolací organ, že podľa živnostenského zákona je možné vykonávať len činnosti, ktoré sprostredkúvajú predaj, prenájom a kúpu nehnuteľnosti ako viazanú živnosť, alebo ktoré zahŕňajú prenájom nehnuteľností za predpokladu poskytnutia aj iných než základných služieb, je celkom svojvoľné (arbitrárne), nepreskúmateľné a nie je podložené žiadnym ustanovením zákona, ba dokonca zákonu odporuje. Rovnako za nesprávne považuje odkaz žalovaného na vzťah úpravy prenájmu nehnuteľností podľa Občianskeho zákonníka a úpravu prenájmu nehnuteľností ako živnosti. Ostalo bez akéhokoľvek zdôvodnenia, z čoho prvostupňový orgán a teda
aj žalovaný usúdili, že sa analogicky použije úprava prenájmu nehnuteľností aj na nákup a predaj nehnuteľností. Ak by zákonodarca chcel nákup a predaj nehnuteľnosti ako živnosť vylúčiť, urobil by to rovnako explicitne ako v prípade prenájmu nehnuteľností, bez iných než základných služieb (viď § 4 živnostenského zákona), či ďalších činností, ktoré nie sú živnosťou podľa § 3 živnostenského zákona. To sa však nestalo. Z uvedeného možno naopak (v rozpore s ničím nepodloženým názorom žalovaného) usudzovať, že „nákup a predaj nehnuteľností“ je živnosťou, keďže zákon pri tomto predmete podnikania explicitne neuvádza opak (tak, ako to živnostenský zákon uvádza pri všetkých ostatných činnostiach, ktoré nie sú živnosťou). Na posudzovanie činnosti „predaj a nákup nehnuteľností“ ako živnosti nie je možne použiť § 4 živnostenského zákona, ktorý sa takejto činnosti vôbec nedotýka. Ustanovenie § 4 živnostenského zákona iba normuje podmienky, za ktorých sa výlučne prenájom nehnuteľností považuje za živnosť (teda a contrario v ostatných prípadoch živnosťou nie je) a ani náznakom sa netýka nakúpu a predaja nehnuteľností.
12. V § 2 živnostensky zákon obsahuje všeobecnú definíciu živnosti. Ďalej živnostenský zákon v ust. § 3 a § 4 taxatívne vymenúva, ktoré činnosti živnosťou nie sú. Medzi týmito činnosťami sa zároveň nenachádza „nákup a predaj nehnuteľností“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ určitá činnosť napĺňa znaky živnosti v zmysle definície obsiahnutej v § 2 živnostenského zákona, je táto činnosť živnosťou, pokiaľ nie je z tejto definície výslovne vyňatá (viď § 3 a 4 živnostenského zákona). Konštatovanie žalovaného, že „Okrem splnenia podmienky ustanovenia § 2 živnostenského zákona, musí činnosť spĺňať podmienky remeselnej, voľnej alebo viazanej živnosti, čo v tomto prípade nie je splnené." je arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, ktoré podmienky žalobca podľa jeho názoru nesplnil. Príloha č.1 obsahuje taxatívny pozitívny výpočet remeselných živností a príloha č. 2 obsahuje taxatívny pozitívny výpočet viazaných živností. Je teda zrejmé, že podľa § 25 ods. 1 živnostenského zákona je voľnou živnosťou každá živnosť, ktorá nie je voľnou alebo viazanou živnosťou. Žalobca poukazuje na to, že v danom prípade boli všetky všeobecné podmienky splnené a žalovaný ani prvostupňový orgán neidentifikovali jedinú podmienku, ktorá by podľa ich názoru splnená nebola. Vzhľadom na vyššie uvedené je pre posúdenie predmetu podnikania „nákup a predaj nehnuteľností“ ako voľnej živnosti úplne irelevantné, či je alebo nie je explicitne uvedená v demonštratívnom zozname (a vzhľadom na to, že ide o voľnú živnosť je samozrejmé, že nie je uvedená v zozname viazaných živností). Konštatovanie žalovaného (Podmienky nie sú splnené, lebo ide o činnosť, ktorá nespadá pod živnosť) je arbitrárne, nepreskúmateľne a navyše právne nesprávne. Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť je daná tým, že žalovaný neuviedol ani jednu konkrétnu podmienku, ktorá by nebola splnená. Rovnako žalovaný neoznačil žiadne zákonne ustanovenia, ktoré by predmet „nákup a predaj nehnuteľností“ vylučovali spod režimu voľnej živnosti. Nesprávnosť tohto konštatovania vyplýva už z vyššie uvedených skutočností uvedených žalobcom vo vzťahu k všeobecnej definícii živnosti a taktiež k vymedzeniu okruhu voľných živností.
13. Žalobca navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím Okresného úradu Humenné, odbor živnostenského podnikania zo dňa 17.08.2020 a vec vrátiť Okresnému úradu Humenné, odbor živnostenského podnikania na nové prejednanie a rozhodnutie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že na právne vzťahy, týkajúce sa odplatných prevodov nehnuteľností sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaný to odôvodňuje najmä tým, že v právnom systéme SR je zakotvená sloboda vlastníctva a každý môže vec, ktorú vlastní predať bez toho, aby disponoval živnostenským oprávnením. Ani živnostenský zákon neustanovuje povinnosť mať na túto činnosť živnostenské oprávnenie, práve naopak túto povinnosť vylučuje. Nákup a predaj nehnuteľností je možné vykonávať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nie je potrebné živnostenské oprávnenie. Na získanie živnostenského oprávnenia je nevyhnutné splniť podmienky podľa živnostenského zákona. Žalobca chcel mať zapísaný ako predmet podnikania „nákup a predaj nehnuteľností“, čo nie je možné, vzhľadom k ustanoveniu § 2 živnostenského zákona, musí činnosť spĺňať podmienky remeselnej, voľnej alebo viazanej živnosti, čo v tomto prípade nie je splnené. Predmetom remeselných a viazaných živností, sú živnosti uvedené v prílohách živnostenského zákona. Voľné živnosti sú uvedené v Zozname odporúčaných živností vydaným Ministerstvom vnútra SR. Pochopiteľne ide o odporúčaný zoznam, teda o demonštratívny výpočet. V žiadnom prípade, však nemôže byť predmetom živnosti činnosť, ktorú môže bez zákonných obmedzení či povolení vykonávať fyzická osoba. Sprostredkovanie je uvedené v
Prílohe č. 2 živnostenského zákona pod poradovými č. 28 a 61. Stavebná činnosť je konkretizovaná v Prílohe č. 1 živnostenského zákona. V ustanovení § 33 písm. a) živnostenského zákona je zakotvené, že kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) je živnosť. Oprava a údržba veci sú uvedené v Prílohe č. 2 živnostenského zákona pod poradovým č. 93 a 94. V prípade ak by na činnosť, ktorá môže byť vykonávaná bez povolení či obmedzení fyzickými osobami muselo byť vydané živnostenské oprávnenie, viedlo by to k neprimeranej administratívnej záťaži a k záťaži fyzických osôb.
15. Fyzické osoby môžu vykonávať množstvo činností, ktoré sú možné na základe Občianskeho práva a nežiadajú o živnostenské oprávnenie ani sa na ne živnostenské oprávnenie nevydáva, ide napr. o predaj a kúpu hmotných vecí, predaj a kúpu použitých veci. Nie je možné, aby zákonodarca taxatívne zakotvil všetky prípady, ktoré majú byť vyňaté zo živnostenského oprávnenia, a preto je potrebné aby boli tieto individuálne prípady riešené samostatne a od prípadu k prípadu. Živnostenský zákon je potrebné posudzovať ako jeden celok a tým, že aj keď právnická osoba splní podmienky na prevádzkovanie živnosti, je potrebné aby bol v súlade so živnostenským zákonom aj predmet činnosti. Nie je možné udeliť živnostenské oprávnenie na nedovolený predmet podnikania. Žalovaný v rozhodnutí preto poukázal na skutočnosť, že podnikateľská činnosť Sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti je taxatívne zakotvená v Prílohe č. 2 živnostenského zákona pod poradovým č. 61, lebo je možné zapísať do živnostenského registra v súvislosti s kúpou a predajom nehnuteľnosti len túto činnosť, avšak na túto činnosť už žalovanému živnostenské oprávnenie vzniklo.
16. Vec žalobcu bola posúdená po právnej stránke správne a vydané rozhodnutie bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami živnostenského zákona a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Námietky žalobcu uvedené v žalobe považuje žalovaný za účelové, irelevantné, sú len účelovým domnienkami. V živnostenskom konaní bolo rozhodnuté v súlade so zákonom. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.
V.
Posúdenie skutkových tvrdení a právnych argumentov
17. Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne a miestne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“) najskôr skúmal, či žalobca je osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 178 ods. 1 SSP z pohľadu aktívnej legitimácie, tvrdenia o ukrátení na svojich právach, či sa preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy mohlo negatívne prejaviť v jeho právnej sfére.
18. Správny súd rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), pretože účastníci konania nariadiť pojednávanie nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove odo dňa 28.10.2021. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 04.11.2021 (§ 137 ods. 4 SSP).
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
21. Podľa § 3 SSP na účely tohto zákona sa rozumie b/ rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka,
c/ opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
22. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
24. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
25. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
26. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 88/2019).
27. Z právnej úpravy, ako aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho a Ústavného súdu SR vyplýva, že správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/20/2018 zo dňa 28.11.2019.
28. Účelom správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
29. Aktívna legitimácia žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie žalobcu ako účastníka konania v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie, pričom došlo predmetným rozhodnutím k ukráteniu na jeho subjektívnych právach, tzn. žalobcovi bola takýmto rozhodnutím spôsobená ujma.
30. Základným znakom tak pre definíciu osoby žalobcu je, že konkrétne táto osoba bola ukrátená na svojich vlastných subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch (§ 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP). Aj v citovanom § 2 ods. 2 SSP je stanovená podmienka, že domáhať ochrany na súde v rámci správneho súdnictva sa môže len ten, koho práva a právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy.
31. Žalobca môže účinne namietať len vtedy nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, keď bol ním ukrátený na svojich právach. Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov žalovaného a ich rozpore so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať konkrétne obmedzenie, porušenie jeho práv. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu bez ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu je pre rozhodnutie súdu vo veci bez právneho významu.
32. Súd v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných zákonných ustanovení posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej ale aj vecnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve.
33. Pokiaľ súd zistí, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, teda že mu nesvedčí právo, pretože napadnutým rozhodnutím a postupom správneho orgánu nedošlo k ukráteniu jeho práv alebo právom chránených záujmov, žalobu zamietne.
34. Pokiaľ sa však následne pri oboznamovaní sa s administratívnym spisom alebo napr. v rámci dokazovania preukáže, že u žalobcu chýba niektorá z ďalších podmienok na preukázanie aktívnej žalobnej legitimácie (napr. dotyk na subjektívnych právach u správnej žaloby fyzickej alebo právnickej osoby), nebude už správny súd žalobu odmietať v zmysle § 98 ods. 1 písm. e/, ale žalobu zamietne. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 536).
35. Žalobca v žalobe uviedol: Žalobca proti napadnutému rozhodnutiu podáva v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho zástupcu všeobecnú správnu žalobu, pretože je toho názoru, že bol ako účastník administratívneho konania rozhodnutím a postupom žalovaného správneho organu ukrátený na svojich právach a pravom chránených záujmoch a žiada, aby sud preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postup žalovaného.
36. Žalobca v žalobe neuviedol, k ukráteniu akých konkrétnych subjektívnych práv ako účastníka správneho konania došlo napadnutými rozhodnutiami správneho orgánu. Neuviedol nič, čo by mohlo byť považované v zmysle ustanovenia § 178 ods. 1 SSP za námietku označujúcu porušenie jeho konkrétnych práv, nekonkretizoval teda subjektívne právo, ktoré bolo v jeho prípade porušené. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že bol ako účastník administratívneho konania rozhodnutím a postupom žalovaného správneho organu ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.
37. Pod subjektívnym právom je potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom chránené záujmy žalobcu. Pod subjektívne práva nemožno podriadiť také účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú priamo jeho právnu pozíciu, t.j. svojimi účinkami nezasahujú do jeho právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jeho právneho postavenia.
38. Je nesporné, že žalobca ako podnikateľ, ktorý podniká na základe živnostenského oprávnenia, má živnostenské oprávnenie s predmetom podnikania sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľností (realitná činnosť). Žalobca ako podnikateľ je oprávnený nakupovať a predávať nehnuteľnosti so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z realizovaných právnych úkonov. Skutočnosť, aby tomu tak nebolo, žalobca netvrdil. Ani žiadnu inú okolnosť, ktorá by ho obmedzovala v tejto činnosti alebo spôsobovala mu akékoľvek problémy v jeho podnikateľských aktivitách, napr. v oblasti účtovníctva, daní atď. žalobca neuviedol. Nie je zrejmé, ako je obmedzený žalobca v podnikateľskej činnosti, pokiaľ správny orgán rozhodol, že jeho podanie nie je ohlásením v časti predmet podnikania nákup a predaj nehnuteľností.
39. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, zákon vyžaduje, aby žalobca tvrdil a následne v konaní preukázal svoje tvrdenia o ukrátení na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Úlohou správneho súdnictva nie je naprávanie nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad zistenej nezákonnosti na subjektívnu právnu pozíciu dotknutého subjektu. Nemožno preto považovať za dôvodnú žalobu žalobcu, ktorý namieta nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, avšak bez preukázania akéhokoľvek priameho zásahu do jeho individuálnej sféry.
40. Ak žalobca v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy konkrétne neuvedie, v čom bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich individuálnych subjektívnych právach, konajúci súd vzhľadom na svoju procesnú pozíciu nad účastníkmi konania tieto skutočnosti za žalobcu nevyhľadáva. Splnenie podmienky aktívnej legitimácie je povinný preukázať žalobca (§ 5 ods. 9 SSP).
41. Žalobca v podanej žalobe nijako nekonkretizoval ako boli predmetné rozhodnutia spôsobilé zasiahnuť do jeho subjektívnych práv. Žalobca v žalobe nenamietal žiadne také ukrátenie na jeho subjektívnych právach, ktoré by malo za následok negatívny zásah v jeho postavení.
42. Nebolo tak nepreukázané, aby jeho subjektívne práva boli porušené rozhodnutiami správnych orgánov vo vzťahu k tvrdeným namietaným nezákonným rozhodnutiam.
43. Správny súd tak má za to, že rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, sa žalobcovo postavenie nijako nezmenilo, preto ani nemalo za následok negatívny zásah do jeho sféry, z uvedeného nie je dôvod preskúmavať rozhodnutie žalovaného z vecného hľadiska.
44. Správny súd po oboznámení sa so žalobou žalobcu a s obsahom pripojeného administratívneho spisu dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv tak, že došlo k ujme na jeho právach v dôsledku rozhodnutia, v súdnom preskúmavacom konaní nebolo osvedčené splnenie podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby
- aktívnej legitimácie žalobcu, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol a neskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
45. Žalobca vo veci nemal úspech, preto mu nepatrí náhrada trov konania. Súd nevzhliadol ani výnimočné dôvody na vynaložené trovy konania v zmysle § 168 SSP na strane žalovaného a preto rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
46. Senát krajského súdu vo veci rozhodol v pomere 3:0 hlasov (ustanovenie § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a)ktorému správnemu súdu je určené, b)kto ho robí, c)ktorej veci sa týka, d)čo sa ním sleduje a e)podpis. (2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).