Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 51/2018
PDF · 157.09 KB
No categories available
I. ÚS 51/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Gombalom,
advokátska kancelária, P. Rádayho 14/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 547/2016
z 27. januára 2017 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Oboer 8/2017 z 10. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
25. októbra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 12 Co 547/2016 z 27. januára 2017 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 8/2017 z 10. augusta 2017
(spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na návrh sťažovateľky Okresný súd
Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) vydal 20. októbra 2009 poverenie pre súdneho
exekútora na vymoženie istiny 165,97 € s príslušenstvom, a to na základe exekučného
titulu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz krajského súdu sp. zn. 10 Zm 1808/99
z 25. augusta 1999. Na základe takto vydaného poverenia bola vedená exekúcia súdnym
exekútorom. Okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného
poriadku, hoci sťažovateľka ako oprávnená, ktorá svoje právo zo zmenky preukázala
nepretržitým radom indosamentov, doplnila návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243
ods. 6 Exekučného poriadku. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením
sp. zn. 12 Co 547/2016 z 27. januára 2017 rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie
ako vecne správne potvrdil a k dôvodom odvolania uviedol, že v danom prípade nejde
„o retroaktivitu, pretože citované zákonné ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku
stanovilo oprávnenému povinnosť do budúcna. t. j. v lehote 30 dní od účinnosti zákona
č. 438/2015 Z. z., ktorým bol zmenený a doplnený Exekučný poriadok (t. j. do 30 dní
odo dňa 23. 12. 2015) opísať rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa vlastného vzťahu
oprávneného (resp. vlastného vzťahu jeho právneho predchodcu) s povinným“.
Sťažovateľka podala proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Oboer 8/2017 z 10. augusta 2017 ako neprípustné
odmietol. Odmietnutie dovolania odôvodnil tým, že dovolanie sťažovateľky smerovalo proti
potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu o peňažnom plnení, ktoré neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy, preto nie je proti uzneseniu prípustné dovolanie podľa
§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Najvyšší súd sa teda z dôvodu
odmietnutia dovolania nezaoberal dôvodmi podaného dovolania.
3. Podľa slov sťažovateľky «Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd sa uznesení
nevysporiadal... s tým, že oprávnený zrozumiteľným spôsobom v jeho odvolaní vysvetlil
prečo ako právny nástupca pôvodného majiteľa zmenky nevie opísať rozhodujúce
skutočnosti, týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného (resp. vlastného vzťahu jeho
právneho predchodcu) s povinným a to vzhľadom na to, že podľa právneho stavu platného
do 22.12.2015 nebol povinný v zmysle žiadneho právneho predpisu platného v Slovenskej
republike preukazovať vlastný vzťah s povinným a medzičasom pôvodný oprávnený zanikol.
... sťažovateľovi ako oprávnenému v exekučnom konaní nebola poskytnutú
dostatočná súdna ochrana a ani Najvyšší súd Slovenskej republiky a ani Krajský súd v
Košiciach neposúdil exekučnú vec oprávneného riadne a zákonne a bez zohľadnenia, že
voči oprávnenému došlo k uplatneniu nepovolenej retroaktivity, porušeniu princípu právnej
istoty na strane oprávneného a zásahu do jeho práva vlastniť majetok, pretože nezákonným
zastavením exekúcie sťažovateľ - oprávnený príde o možnosť získať od povinného majetok.
Navyše podľa sťažovateľa... Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne vyhodnotil
neprípustnosť podaného dovolania oprávneného, pretože na rozhodovanie v exekučnom
konaní nesprávne aplikoval stanovenie § 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku
v zmysle ktorého dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy.
Sťažovateľ zastáva názor, že na exekučné konanie nie je možné z hľadiska posudzovania
prípustnosti dovolania uplatniť „bagateľný cenzus“ zavedený ustanovením § 422 ods. 1
písm. a) Civilného sporového poriadku, pričom je zrejmé, že napadnutý výrok odvolacieho
súdu v posudzovanom prípade nehovorí nič o peňažnom plnení, ale potvrdzuje rozhodnutie
o zastavení exekúcie, nie o peňažnom plnení.
... Podľa sťažovateľa je porušením jeho ústavného práva na súdnu ochranu a aj
porušením jeho práva vlastniť majetok taký postup súdov, kde súdy zastavia exekúciu, ktorá
je vedená základe právoplatného exekučného titulu, ktorý bol súdom vydaný a aj nadobudol
právoplatnosť v čase, keď neplatila právna úprava ochrany spotrebiteľa, ktorá platí
v súčasnosti a konajúce súdy vyžadujú splnenie nesplniteľnej podmienky, pretože požadujú
aby oprávnený k ďalšiemu pokračovaniu exekúcie splnil podmienku opisu rozhodujúcich
skutočnosti týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a podmienku pripojenia dôkazov.».
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o porušení
jej v záhlaví označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupmi
a napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenia
zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu, resp. krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
8. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
v dôsledku arbitrárnosti napadnutých uznesení, ktorými došlo k potvrdeniu zastavenia
exekúcie (krajským súdom) vedenej na návrh sťažovateľky a k následnému odmietnutiu
sťažovateľkinho dovolania (najvyšším súdom).
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov ma rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa
čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00), a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
12. Z napadnutých uznesení vyplýva, že predmetom exekúcie vedenej na návrh
sťažovateľky ako oprávnenej bolo vymoženie peňažnej pohľadávky v sume 165,97 €
s príslušenstvom, ktorú z hľadiska jej výšky možno považovať za bagateľnú.
13. Ústavný súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak
Občiansky súdny poriadok (v minulosti) a Civilný sporový poriadok (v súčasnosti)
upravujú, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach,
v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce (v súčasnosti) desaťnásobok
minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva zákonný
dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu
bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, potom by bolo proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď je v hre zjavne
bagateľná suma, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných
práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad
podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky
nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,
a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015, I. ÚS 477/2017).
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2018