Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)IV. ÚS 137/2018
PDF · 258.06 KB
No categories available
IV. ÚS 137/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., Mlynské nivy 44/b, Bratislava, zastúpenej advokátom
Mgr. Miroslavom Hanecom, Hruštiny 602, Žilina, ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Co 117/2016 zo 6. apríla 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., Mlynské nivy 44/b,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom,
Hruštiny 602, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 117/2016 zo 6. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti
žalovanému náhrady škody v súlade s § 59 ods. 1 písm. d) zákona č. 656/2004 Z. z.
o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. augusta 2009 (ďalej len
„zákon o energetike“) za neoprávnený odber plynu meradlom, na ktorom bolo porušené
zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 88/2009 zo 14. októbra 2014 (ďalej len
„rozsudok zo 14. októbra 2014“) žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 578,07 €
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu zo 14. októbra 2014
v zamietajúcej časti podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne
správne.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
ňou označených práv zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom
a protokolom č. 12, ku ktorému malo dôjsť tým, že
- rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, obsahuje zásadné
omyly v posúdení skutkov a právne omyly, keďže okresný súd sa neriadil ustanoveniami
vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 155/2005 Z. z., ktorou sa
ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu (ďalej len
„vyhláška č. 155/2005 Z. z.“) a vyhláškou ustanoveným mechanizmom výpočtu výšky
škody (predovšetkým § 1 ods. 4 citovanej vyhlášky), čím zároveň nesprávne určil začiatok
doby trvania neoprávneného odberu,
- odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je presvedčivé a nedáva
odpoveď na namietané nezrovnalosti,
- v konaní bolo nesprávne aplikované hmotné právo, keďže nesprávnou aplikáciou
vyhlášky č. 155/2005 Z. z. došlo k svojvoľnému skráteniu právnou úpravou definovaného
obdobia neoprávneného odberu plynu, a tým aj zodpovedajúcej náhrady škody,
- napadnutý rozsudok je nepredvídateľný a v rozpore s rozhodovacou praxou
všeobecných súdov, keďže rozhodovacia prax všeobecných súdov akceptuje aplikáciu
vyhlášky č. 155/2005 Z. z. [napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 102/2010 z 29. novembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 99/2012
z 12. marca 2015],
- okresný súd porušil § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri výsluchu
svedkyne , ktorá bola od začiatku pojednávania uskutočneného
21. novembra 2013 prítomná v pojednávacej miestnosti.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných
práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 napadnutým rozsudkom krajského
súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a sťažovateľke zároveň prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
a úhradu trov konania v sume 264,22 €.
Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 20. decembra 2017, v ktorom uviedla,
že z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 17 Er 3764/2017 z 2. novembra 2017
sa dozvedela, že žalovaný 14. februára 2017 zomrel, čo podľa nej v súvislosti s vydaním
napadnutého rozsudku krajského súdu 6. apríla 2017 svedčí o tom, že citovaným
rozhodnutím bolo porušené jej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právo
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, „lebo odvolací súd konal s niekým, kto nemal v tom čase
procesnú spôsobilosť“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní je aj posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pritom
vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu s prihliadnutím na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky popísanej
v časti I tohto rozhodnutia, na základe ktorej sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepresvedčivé, nepredvídateľné a nepreskúmateľné a v konečnom
dôsledku z ústavného hľadiska neakceptovateľné. V doplnení sťažnosti doručenom
ústavnému súdu 28. decembra 2017 argumentuje, že krajský súd porušil jej základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj) tým, že
„konal s niekým, kto nemal v tom čase procesnú spôsobilosť“, keďže žalovaný zomrel
pred vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu.
S prihliadnutím na charakter námietky vznesenej sťažovateľkou v doplnení sťažnosti
považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že vzhľadom na zmysel a účel sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako špecifického právneho prostriedku ochrany pred porušením
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z kvalifikovanej zmluvy je neodmysliteľnou súčasťou rozhodovania o takejto sťažnosti
aj posúdenie, či sťažovateľovi bola napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci spôsobená (reálna) ujma, resp. či mu ešte takáto ujma v čase
rozhodovania ústavného súdu (reálne) hrozí. V situácii, keď ústavný súd zistí,
že sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej
moci nebola spôsobená žiadna ujma, resp. mu už žiadna hrozba ujmy v čase rozhodovania
nehrozí, neexistuje relevantný dôvod na vyslovenie porušenia ústavou garantovaných práv,
v opačnom prípade by totiž rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nadobudlo akademický charakter.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06),
preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,
že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci
umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho
výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu
sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu
došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný, resp. rozhodujúci dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
Nedostatok spôsobilosti fyzickej osoby byť účastníkom konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania, ktorej právnym následkom je zastavenie konania (§ 104
ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, § 62 Civilného sporového poriadku).
Berúc do úvahy skutočnosti, ktoré ústavnému súdu predostrela sťažovateľka,
je nespochybniteľné, že k porušeniu procesno-právnych predpisov zo strany krajského súdu
došlo. Je však rovnako žiaduce zdôrazniť, že procesno-právnym následkom v konkrétnych
okolnostiach veci v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktorých dodržania sa aspoň
nepriamo sťažovateľka domáha, by bolo zastavenie odvolacieho konania.
Za týchto okolností aj keby ústavný súd dospel k záveru o porušení sťažovateľkou
označených práv zaručených ústavou a dohovorom a rozhodol by o zrušení napadnutého
rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, prípadným novým rozhodnutím
odvolacieho súdu by muselo byť zastavenie konania, čo predurčuje, že vyhovujúce
rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky by pre ňu malo zrejme len
akademický charakter. Zastavenie konania by totiž bránilo opätovnému vecnému
prejednaniu jej odvolania krajským súdom, ktorého sa vo svojej podstate sťažnosťou
adresovanou ústavnému súdu domáha. Ak by ústavný súd prípadne vyhovel sťažnosti
sťažovateľky len z tohto dôvodu (smrti žalovaného pre vydaním napadnutého rozsudku,
pozn.), nemuselo by to mať v zásade žiadny reálny dopad na zlepšenie jej procesnej
situácie.
Nespochybniteľné je aj to, že krajský súd ako odvolací súd neprihliadol pri svojom
rozhodovaní ani na prípadné procesno-právne nástupníctvo na strane (pôvodného)
žalovaného. Ide však podľa názoru ústavného súdu o také procesné pochybenie, ktoré reálne
nemohlo spôsobiť sťažovateľke v postavení žalobkyne ujmu. Počas odvolacieho konania
síce došlo k zániku procesno-právnej spôsobilosti pôvodného žalovaného, ktorá sa mala
po prípadnom zastavení odvolacieho konania proti nemu premietnuť do procesno-právneho
nástupníctva v konaní o odvolaní a formálne sa odzrkadliť v záhlaví napadnutého rozsudku
krajského súdu. Túto chybu však považuje ústavný súd „len“ za formálny nedostatok, ktorý
sám osebe nie je spôsobilý vyvolať ujmu sťažovateľky. Prípadný procesný
nástupca pôvodného žalovaného by totiž do konania vstúpil v procesno-právnom postavení,
ktoré bolo vytvorené procesnými úkonmi pôvodného žalovaného, t. j. aj jeho vyjadrením
k odvolaniu sťažovateľky, ktoré smerovalo proti rozsudku okresného súdu
zo 14. októbra 2014.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku sťažovateľky o procesnom pochybení
krajského súdu súvisiacom s chýbajúcou procesnou spôsobilosťou žalovaného vyhodnotil
ako nespôsobilú na to, aby len na jej základe po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Za týchto okolností ústavný súd považoval za žiaduce v rámci predbežného
prerokovania posúdiť opodstatnenosť ostatných sťažnostných námietok sťažovateľky
obsiahnutých v pôvodnej sťažnosti, ktorými spochybňuje ústavnú akceptovateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu a namieta jeho nepreskúmateľnosť.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky, ktorými spochybňuje ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na tú časť svojej konštantnej judikatúry,
v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím
ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený
ako vecne správny rozsudok okresného súdu zo 14. októbra 2014 vo výroku, ktorým bola
žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, sa uvádza:
„23. Podľa § 59 ods. 2 ZoE v znení do 31. 8. 2009 odberateľ, ktorý neoprávnene
odoberal plyn, je povinný uhradiť dodávateľovi plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete
a prevádzkovateľovi distribučnej siete, prevádzkovateľovi zásobníka skutočne vzniknutú
škodu, ak vznikla. Odberateľ, ktorý neoprávnene odoberal plyn, je povinný uhradiť spolu
so škodou aj ušlý zisk dodávateľovi plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete
a prevádzkovateľovi distribučnej siete.
24. Podľa § 59 ods. 3 ZoE v znení do 31. 8. 2009, ak nemožno vyčísliť skutočne
vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov, použije sa spôsob
výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu, ktorý ustanoví všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.
25. Z vyššie citovaného ustanovenia § 49 ods. 4 písm. d) ZoE vyplýva pre koncového
odberateľa plynu v domácnosti, t. j. pre žalovaného povinnosť udržiavať odberné plynové
zariadenie v zodpovedajúcom technickom stave, ustanovenie § 59 ods. 1 písm. d) ZoE
definuje neoprávnený odber plynu odberom s meradlom, na ktorom bolo porušené
zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii, ustanovenie § 59 ods. 2 ZoE stanovuje
sankciu odberateľovi, ktorý neoprávnene odoberal plyn, ktorou je úhrada skutočne
vzniknutej škody, v prípade, ak vznikla.
26. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 59 ods. 2 ZoE, pričom
z logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že odberateľovi
(žalovanému) vznikne povinnosť uhradiť prevádzkovateľovi prepravnej siete (žalobcovi)
skutočne vzniknutú škodu, ak vznikla - teda základným predpokladom vzniku nároku
je existencia skutočne vzniknutej škody. Právna teória a súdna prax za skutočnú škodu
(damnum emergens) považuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá spočíva
v zmenšení existujúceho majetku poškodeného v dobe, kedy došlo k škodnej udalosti.
Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho,
že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Princíp objektívnej
zodpovednosti neznamená, že podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu nie je existencia
samotnej škody, ale iba to, že na rozdiel od zodpovednosti subjektívnej podmienkou vzniku
zodpovednosti nie je zavinenie škodcu či už vo forme úmyslu, alebo nedbanlivosti. Odvolací
súd zastáva názor, že citované ustanovenia zákona nezbavujú žalobcu povinnosti preukázať,
že mu vznikla skutočná škoda (v zmysle vyššie uvedeného). Samotný vznik škody tiež nie je
možné zamieňať so spôsobom určenia jej výšky, keď odsek 3 citovaného ustanovenia
je možné aplikovať iba v prípade nemožnosti vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe
objektívnych a spoľahlivých podkladov. Predtým, ako k takémuto výpočtu dôjde, je však
nevyhnutné mať vznik skutočnej škody preukázaný.
27. Strany sporu sa nezhodli na výške škody zodpovedajúcej odberu plynu. Odvolací
súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danej konkrétnej veci bolo možné presne
určiť dobu trvania neoprávneného odberu plynu, a to na základe objektívnych
a spoľahlivých podkladov. Žalovaný totiž hodnoverne preukázal, že plynový kotol a varnú
dosku začal užívať odo dňa 12. 5. 2006 a disponuje faktúrou (viď č. l. 45 spisu), ktorou mu
boli účtované služby okrem iného montáž plynového kotla BUDERUS, montáž bivalentného
zásobníka TUV, montáž elektrického zásobníka TUV 80L, montáž plynovej varnej dosky
BOSCH, montáž nerezového dymovodu DN 180, topná skúška plynového kotla a uvedenie
do prevádzky ako aj uvedenie do prevádzky plynovej varnej dosky, čomu evidentne
zodpovedá i dátum uvedenia kotla do prevádzky (12. 5. 2006) vyznačený na záručnom liste
(tvoriacom prílohu spisu). Neobstojí názor žalobcu, že žalovaný kotol užíval už pred týmto
dátumom, nakoľko si ho sám inštaloval ako osoba majúca preto odborné predpoklady.
Podľa názoru odvolacieho súdu ide o ničím nepodložený názor hraničiaci so špekuláciou,
odporujúci listinným dokladom predloženým žalovaným. Nie je v súlade s princípmi
elementárnej logiky, aby žalovaný plynové zariadenie užíval na základe svojpomocnej
montáže a riskoval tak stratu tzv. záruky, bez jeho inštalácie oprávneným subjektom
a bez vyhotovenia záznamu do záručného listu. Nepochybil tak súd prvej inštancie,
ak za skutočný začiatok prevádzkovania kotla BUDERUS a varnej dosky pokladal
deň 12. 5. 2006 a od tohto dátumu kalkuloval odber plynu. Samotný výpočet výšky nároku
zvolený súdom prvej inštancie odvolateľ nenamietal.
28. Odvolací súd poukazuje i na Nález Ústavního soudu České republiky
I. ÚS 668/15 z 11. augusta 2015 týkajúci sa neoprávneného odberu elektrickej energie.
Z odôvodnenia nálezu možno analogicky aplikovať na prejednávanú vec závery, že súd
prvého stupňa správne neakceptoval paušálny spôsob výpočtu na základe vyhlášky, keď
taký postup by bol v rozpore so zákonom a to z dôvodu, že taký výpočet náhrady škody
by nezaisťoval len kompenzačný princíp, ale by nim došlo v rozpore so zákonom k akejsi
nadkompenzácii poškodeného či k určitej forme sankcii neoprávneného odberateľa
(viď i nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 29/13 z 1. 4. 2014).
29. Ak by fiktívna škoda bola vypočítavaná podľa vzorca preferovaného žalobcom,
neakceptujúc doklady hodnoverne umožňujúce stanoviť dobu začiatku odberu plynu, došlo
by k vychýleniu zo spravodlivej rovnováhy medzi legitímnym záujmom žalobcu
ako dodávateľa plynu na náhrade skutočnej škody a zásahom do majetkových práv
neoprávneného odberateľa, nakoľko v neprospech neoprávneného odberateľa by im napriek
veľkej váhe sledovaného legitímneho cieľa dodávateľa (ochrana jeho práv a všeobecne
verejný záujem) išlo o neprimeraný zásah do majetkových práv. Pri posudzovaní tejto
spravodlivej rovnováhy je nutné vychádzať z toho, že občianskoprávny inštitút náhrady
škody plní funkciu kompenzačnú a preventívnu a výška škody nemôže byť sankciou
za neoprávnený odber. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti je nutné hradiť skutočnú
škodu, teda ujmu na majetku poškodeného a túto v danej veci bolo možné reálne zistiť.“
S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia sťažovateľkou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd vychádzal z ustálenej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v súlade s ktorou je zodpovednosť škodcu
za škodu spôsobenú neoprávneným odberom plynu zodpovednosťou objektívnou.
Proti tomuto právnemu východisku nemá ústavný súd z ústavného hľadiska žiadne výhrady.
Za ústavne udržateľný považuje ústavný súd aj právny názor krajského súdu, podľa ktorého
uplatnenie občianskoprávneho inštitútu náhrady škody je založené na náhrade skutočnej
škody, keďže náhrada škody plní kompenzačnú, a nie sankčnú funkciu. Pokiaľ preto krajský
súd v zhode s okresným súdom na základe preukázaného dôkazného stavu skutkovo ustálil,
že dobu trvania neoprávneného odberu plynu možno presne určiť, nebolo na mieste
aplikovať § 59 ods. 3 zákona o energetike, ktorého aplikácia prichádza do úvahy
iba v prípade nemožnosti vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych
a spoľahlivých podkladov.
Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 102/2010 z 29. novembra 2011 a sp. zn. 3 Cdo 99/2012 z 12. marca 2015,
ústavný súd zdôrazňuje, že z nich vyplýva aj v jej veci uplatnený princíp objektívnej
zodpovednosti za škodu spôsobenú neoprávneným odberom plynu, preto je jej námietka
o nepredvídateľnosti napadnutého rozsudku ako odporujúceho rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.
Sťažovateľka osobitne namieta, že okresný súd porušil procesno-právne predpisy
pri výsluchu svedkyne k porušeniu procesno-právnych predpisov, keďže svedkyňa bola
od začiatku pojednávania uskutočneného 21. novembra 2013 prítomná v pojednávacej
miestnosti. K tejto námietke sťažovateľky krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že „táto skutočnosť sama o sebe nemôže mať za následok vecnú nesprávnosť
preskúmavaného rozhodnutia, pričom poukazuje aj na vyčerpávajúce stanovisko
žalovaného (obsiahnuté v jeho vyjadrení z 28. 1. 2015), v zmysle ktorého je invalidným
dôchodcom a svedkyňa – jeho manželka ho doprevádzala na pojednávanie a sprevádzala ho
naň. Okrem tohto, ľudsky pochopiteľného stanoviska je potrebné poukázať na to,
že svedkyňa sa vyjadrovala predovšetkým k majetkovým pomerom jej rodiny a skutkové
závery podstatné pre rozhodnutie súd prvej inštancie urobil hlavne na základe iných
vykonaných dôkazov.“.
Berúc do úvahy to, že výpoveď svedkyne nebola pre skutkové závery, z ktorých
vo veci konajúce všeobecné súdy vychádzali, relevantná, nemôže sťažovateľkou namietané
porušenie procesno-právnych predpisov pri procesnom úkone výpovede svedkyne
podľa názoru ústavného súdu zakladať dostatočný dôvod pre vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označených práv. V nadväznosti na uvedené ústavný súd rovnako
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou, resp. dohovorom garantovaného práva, v danom prípade
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 104/2012).
V naznačených súvislostiach nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť právne
a skutkové závery krajského súdu ako signalizujúce taký stupeň arbitrárnosti či zjavnej
neodôvodnenosti, ktorý by predstavoval neprípustný zásah do základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Rovnako v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu nie sú
podľa názoru ústavného súdu také nedostatky, na základe ktorých by ústavný súd mohol
rozhodnúť o tom, že je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu (právo pokojného užívania majetku)
a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 (zákaz diskriminácie) ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že ich porušenie sťažovateľka namieta v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018