Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 137/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., Mlynské nivy 44/b, Bratislava, zastúpenej advokátom

Mgr. Miroslavom Hanecom, Hruštiny 602, Žilina, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 6. apríla 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SPP – distribúcia, a. s., Mlynské nivy 44/b,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom,

Hruštiny 602, Žilina, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „protokol č. 12“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti

žalovanému náhrady škody v súlade s

o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. augusta 2009 (ďalej len

„zákon o energetike“) za neoprávnený odber plynu meradlom, na ktorom bolo porušené

zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok zo 14. októbra 2014“) žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 578,07 €

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu zo 14. októbra 2014

v zamietajúcej časti podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správne.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

ňou označených práv zaručených , dohovorom, dodatkovým protokolom

a protokolom č. 12, ku ktorému malo dôjsť tým, že

- rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, obsahuje zásadné

omyly v posúdení skutkov a právne omyly, keďže okresný súd sa neriadil ustanoveniami

vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa

ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu (ďalej len

„“) a vyhláškou ustanoveným mechanizmom výpočtu výšky

škody (predovšetkým § 1 ods. 4 citovanej vyhlášky), čím zároveň nesprávne určil začiatok

doby trvania neoprávneného odberu,

- odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je presvedčivé a nedáva

odpoveď na namietané nezrovnalosti,

- v konaní bolo nesprávne aplikované hmotné právo, keďže nesprávnou aplikáciou

vyhlášky č. došlo k svojvoľnému skráteniu právnou úpravou definovaného

obdobia neoprávneného odberu plynu, a tým aj zodpovedajúcej náhrady škody,

- napadnutý rozsudok je nepredvídateľný a v rozpore s rozhodovacou praxou

všeobecných súdov, keďže rozhodovacia prax všeobecných súdov akceptuje aplikáciu

vyhlášky č. [napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2011, sp. zn.

z 12. marca 2015],

- okresný súd porušil pri výsluchu

svedkyne , ktorá bola od začiatku pojednávania uskutočneného

21. novembra 2013 prítomná v pojednávacej miestnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv zaručených a , práv zaručených dohovoru,

čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 napadnutým rozsudkom krajského

súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a sťažovateľke zároveň prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

a úhradu trov konania v sume 264,22 €.

Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 20. decembra 2017, v ktorom uviedla,

že z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 2. novembra 2017

sa dozvedela, že žalovaný 14. februára 2017 zomrel, čo podľa nej v súvislosti s vydaním

napadnutého rozsudku krajského súdu 6. apríla 2017 svedčí o tom, že citovaným

rozhodnutím bolo porušené jej základné právo zaručené a tiež právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, „lebo odvolací súd konal s niekým, kto nemal v tom čase

procesnú spôsobilosť“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní je aj posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pritom

vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu s prihliadnutím na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky popísanej

v časti I tohto rozhodnutia, na základe ktorej sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepresvedčivé, nepredvídateľné a nepreskúmateľné a v konečnom

dôsledku z ústavného hľadiska neakceptovateľné. V doplnení sťažnosti doručenom

ústavnému súdu 28. decembra 2017 argumentuje, že krajský súd porušil jej základné

právo zaručené a právo zaručené dohovoru (aj) tým, že

„konal s niekým, kto nemal v tom čase procesnú spôsobilosť“, keďže žalovaný zomrel

pred vydaním rozhodnutia odvolacieho súdu.

S prihliadnutím na charakter námietky vznesenej sťažovateľkou v doplnení sťažnosti

považuje ústavný súd za žiaduce zdôrazniť, že vzhľadom na zmysel a účel sťažnosti

podľa ako špecifického právneho prostriedku ochrany pred porušením

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej zmluvy je neodmysliteľnou súčasťou rozhodovania o takejto sťažnosti

aj posúdenie, či sťažovateľovi bola napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci spôsobená (reálna) ujma, resp. či mu ešte takáto ujma v čase

rozhodovania ústavného súdu (reálne) hrozí. V situácii, keď ústavný súd zistí,

že sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej

moci nebola spôsobená žiadna ujma, resp. mu už žiadna hrozba ujmy v čase rozhodovania

nehrozí, neexistuje relevantný dôvod na vyslovenie porušenia garantovaných práv,

v opačnom prípade by totiž rozhodovanie o sťažnostiach podľa

nadobudlo akademický charakter.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ),

preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,

že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci

umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho

výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu

sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu

došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný, resp. rozhodujúci dosah (m. m. ).

Nedostatok spôsobilosti fyzickej osoby byť účastníkom konania je neodstrániteľným

nedostatkom podmienky konania, ktorej právnym následkom je zastavenie konania (§ 104

ods. 1 veta prvá , ).

Berúc do úvahy skutočnosti, ktoré ústavnému súdu predostrela sťažovateľka,

je nespochybniteľné, že k porušeniu procesno-právnych predpisov zo strany krajského súdu

došlo. Je však rovnako žiaduce zdôrazniť, že procesno-právnym následkom v konkrétnych

okolnostiach veci v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktorých dodržania sa aspoň

nepriamo sťažovateľka domáha, by bolo zastavenie odvolacieho konania.

Za týchto okolností aj keby ústavný súd dospel k záveru o porušení sťažovateľkou

označených práv zaručených a dohovorom a rozhodol by o zrušení napadnutého

rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, prípadným novým rozhodnutím

odvolacieho súdu by muselo byť zastavenie konania, čo predurčuje, že vyhovujúce

rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky by pre ňu malo zrejme len

akademický charakter. Zastavenie konania by totiž bránilo opätovnému vecnému

prejednaniu jej odvolania krajským súdom, ktorého sa vo svojej podstate sťažnosťou

adresovanou ústavnému súdu domáha. Ak by ústavný súd prípadne vyhovel sťažnosti

sťažovateľky len z tohto dôvodu (smrti žalovaného pre vydaním napadnutého rozsudku,

pozn.), nemuselo by to mať v zásade žiadny reálny dopad na zlepšenie jej procesnej

situácie.

Nespochybniteľné je aj to, že krajský súd ako odvolací súd neprihliadol pri svojom

rozhodovaní ani na prípadné procesno-právne nástupníctvo na strane (pôvodného)

žalovaného. Ide však podľa názoru ústavného súdu o také procesné pochybenie, ktoré reálne

nemohlo spôsobiť sťažovateľke v postavení žalobkyne ujmu. Počas odvolacieho konania

síce došlo k zániku procesno-právnej spôsobilosti pôvodného žalovaného, ktorá sa mala

po prípadnom zastavení odvolacieho konania proti nemu premietnuť do procesno-právneho

nástupníctva v konaní o odvolaní a formálne sa odzrkadliť v záhlaví napadnutého rozsudku

krajského súdu. Túto chybu však považuje ústavný súd „len“ za formálny nedostatok, ktorý

sám osebe nie je spôsobilý vyvolať ujmu sťažovateľky. Prípadný procesný

nástupca pôvodného žalovaného by totiž do konania vstúpil v procesno-právnom postavení,

ktoré bolo vytvorené procesnými úkonmi pôvodného žalovaného, t. j. aj jeho vyjadrením

k odvolaniu sťažovateľky, ktoré smerovalo proti rozsudku okresného súdu

zo 14. októbra 2014.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietku sťažovateľky o procesnom pochybení

krajského súdu súvisiacom s chýbajúcou procesnou spôsobilosťou žalovaného vyhodnotil

ako nespôsobilú na to, aby len na jej základe po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Za týchto okolností ústavný súd považoval za žiaduce v rámci predbežného

prerokovania posúdiť opodstatnenosť ostatných sťažnostných námietok sťažovateľky

obsiahnutých v pôvodnej sťažnosti, ktorými spochybňuje ústavnú akceptovateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu a namieta jeho nepreskúmateľnosť.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky, ktorými spochybňuje ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na tú časť svojej konštantnej judikatúry,

v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím

ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený

ako vecne správny rozsudok okresného súdu zo 14. októbra 2014 vo výroku, ktorým bola

žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, sa uvádza:

„23. Podľa § 59 ods. 2 ZoE v znení do 31. 8. 2009 odberateľ, ktorý neoprávnene

odoberal plyn, je povinný uhradiť dodávateľovi plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete

a prevádzkovateľovi distribučnej siete, prevádzkovateľovi zásobníka skutočne vzniknutú

škodu, ak vznikla. Odberateľ, ktorý neoprávnene odoberal plyn, je povinný uhradiť spolu

so škodou aj ušlý zisk dodávateľovi plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete

a prevádzkovateľovi distribučnej siete.

24. Podľa § 59 ods. 3 ZoE v znení do 31. 8. 2009, ak nemožno vyčísliť skutočne

vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov, použije sa spôsob

výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu, ktorý ustanoví všeobecne záväzný

právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.

25. Z vyššie citovaného ustanovenia § 49 ods. 4 písm. d) ZoE vyplýva pre koncového

odberateľa plynu v domácnosti, t. j. pre žalovaného povinnosť udržiavať odberné plynové

zariadenie v zodpovedajúcom technickom stave, ustanovenie § 59 ods. 1 písm. d) ZoE

definuje neoprávnený odber plynu odberom s meradlom, na ktorom bolo porušené

zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii, ustanovenie § 59 ods. 2 ZoE stanovuje

sankciu odberateľovi, ktorý neoprávnene odoberal plyn, ktorou je úhrada skutočne

vzniknutej škody, v prípade, ak vznikla.

26. Odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 59 ods. 2 ZoE, pričom

z logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že odberateľovi

(žalovanému) vznikne povinnosť uhradiť prevádzkovateľovi prepravnej siete (žalobcovi)

skutočne vzniknutú škodu, ak vznikla - teda základným predpokladom vzniku nároku

je existencia skutočne vzniknutej škody. Právna teória a súdna prax za skutočnú škodu

(damnum emergens) považuje majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá spočíva

v zmenšení existujúceho majetku poškodeného v dobe, kedy došlo k škodnej udalosti.

Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla

do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho,

že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Princíp objektívnej

zodpovednosti neznamená, že podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu nie je existencia

samotnej škody, ale iba to, že na rozdiel od zodpovednosti subjektívnej podmienkou vzniku

zodpovednosti nie je zavinenie škodcu či už vo forme úmyslu, alebo nedbanlivosti. Odvolací

súd zastáva názor, že citované ustanovenia zákona nezbavujú žalobcu povinnosti preukázať,

že mu vznikla skutočná škoda (v zmysle vyššie uvedeného). Samotný vznik škody tiež nie je

možné zamieňať so spôsobom určenia jej výšky, keď odsek 3 citovaného ustanovenia

je možné aplikovať iba v prípade nemožnosti vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe

objektívnych a spoľahlivých podkladov. Predtým, ako k takémuto výpočtu dôjde, je však

nevyhnutné mať vznik skutočnej škody preukázaný.

27. Strany sporu sa nezhodli na výške škody zodpovedajúcej odberu plynu. Odvolací

súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danej konkrétnej veci bolo možné presne

určiť dobu trvania neoprávneného odberu plynu, a to na základe objektívnych

a spoľahlivých podkladov. Žalovaný totiž hodnoverne preukázal, že plynový kotol a varnú

dosku začal užívať odo dňa 12. 5. 2006 a disponuje faktúrou (viď č. l. 45 spisu), ktorou mu

boli účtované služby okrem iného montáž plynového kotla BUDERUS, montáž bivalentného

zásobníka TUV, montáž elektrického zásobníka TUV 80L, montáž plynovej varnej dosky

BOSCH, montáž nerezového dymovodu DN 180, topná skúška plynového kotla a uvedenie

do prevádzky ako aj uvedenie do prevádzky plynovej varnej dosky, čomu evidentne

zodpovedá i dátum uvedenia kotla do prevádzky (12. 5. 2006) vyznačený na záručnom liste

(tvoriacom prílohu spisu). Neobstojí názor žalobcu, že žalovaný kotol užíval už pred týmto

dátumom, nakoľko si ho sám inštaloval ako osoba majúca preto odborné predpoklady.

Podľa názoru odvolacieho súdu ide o ničím nepodložený názor hraničiaci so špekuláciou,

odporujúci listinným dokladom predloženým žalovaným. Nie je v súlade s princípmi

elementárnej logiky, aby žalovaný plynové zariadenie užíval na základe svojpomocnej

montáže a riskoval tak stratu tzv. záruky, bez jeho inštalácie oprávneným subjektom

a bez vyhotovenia záznamu do záručného listu. Nepochybil tak súd prvej inštancie,

ak za skutočný začiatok prevádzkovania kotla BUDERUS a varnej dosky pokladal

deň 12. 5. 2006 a od tohto dátumu kalkuloval odber plynu. Samotný výpočet výšky nároku

zvolený súdom prvej inštancie odvolateľ nenamietal.

28. Odvolací súd poukazuje i na Nález Ústavního soudu České republiky

z 11. augusta 2015 týkajúci sa neoprávneného odberu elektrickej energie.

Z odôvodnenia nálezu možno analogicky aplikovať na prejednávanú vec závery, že súd

prvého stupňa správne neakceptoval paušálny spôsob výpočtu na základe vyhlášky, keď

taký postup by bol v rozpore so zákonom a to z dôvodu, že taký výpočet náhrady škody

by nezaisťoval len kompenzačný princíp, ale by nim došlo v rozpore so zákonom k akejsi

nadkompenzácii poškodeného či k určitej forme sankcii neoprávneného odberateľa

(viď i nález ÚS ČR sp. zn. z 1. 4. 2014).

29. Ak by fiktívna škoda bola vypočítavaná podľa vzorca preferovaného žalobcom,

neakceptujúc doklady hodnoverne umožňujúce stanoviť dobu začiatku odberu plynu, došlo

by k vychýleniu zo spravodlivej rovnováhy medzi legitímnym záujmom žalobcu

ako dodávateľa plynu na náhrade skutočnej škody a zásahom do majetkových práv

neoprávneného odberateľa, nakoľko v neprospech neoprávneného odberateľa by im napriek

veľkej váhe sledovaného legitímneho cieľa dodávateľa (ochrana jeho práv a všeobecne

verejný záujem) išlo o neprimeraný zásah do majetkových práv. Pri posudzovaní tejto

spravodlivej rovnováhy je nutné vychádzať z toho, že občianskoprávny inštitút náhrady

škody plní funkciu kompenzačnú a preventívnu a výška škody nemôže byť sankciou

za neoprávnený odber. V rámci občianskoprávnej zodpovednosti je nutné hradiť skutočnú

škodu, teda ujmu na majetku poškodeného a túto v danej veci bolo možné reálne zistiť.“

S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia sťažovateľkou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd vychádzal z ustálenej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v súlade s ktorou je zodpovednosť škodcu

za škodu spôsobenú neoprávneným odberom plynu zodpovednosťou objektívnou.

Proti tomuto právnemu východisku nemá ústavný súd z ústavného hľadiska žiadne výhrady.

Za ústavne udržateľný považuje ústavný súd aj právny názor krajského súdu, podľa ktorého

uplatnenie občianskoprávneho inštitútu náhrady škody je založené na náhrade skutočnej

škody, keďže náhrada škody plní kompenzačnú, a nie sankčnú funkciu. Pokiaľ preto krajský

súd v zhode s okresným súdom na základe preukázaného dôkazného stavu skutkovo ustálil,

že dobu trvania neoprávneného odberu plynu možno presne určiť, nebolo na mieste

aplikovať § 59 ods. 3 zákona o energetike, ktorého aplikácia prichádza do úvahy

iba v prípade nemožnosti vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych

a spoľahlivých podkladov.

Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2011 a sp. zn. z 12. marca 2015,

ústavný súd zdôrazňuje, že z nich vyplýva aj v jej veci uplatnený princíp objektívnej

zodpovednosti za škodu spôsobenú neoprávneným odberom plynu, preto je jej námietka

o nepredvídateľnosti napadnutého rozsudku ako odporujúceho rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

Sťažovateľka osobitne namieta, že okresný súd porušil procesno-právne predpisy

pri výsluchu svedkyne k porušeniu procesno-právnych predpisov, keďže svedkyňa bola

od začiatku pojednávania uskutočneného 21. novembra 2013 prítomná v pojednávacej

miestnosti. K tejto námietke sťažovateľky krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, že „táto skutočnosť sama o sebe nemôže mať za následok vecnú nesprávnosť

preskúmavaného rozhodnutia, pričom poukazuje aj na vyčerpávajúce stanovisko

žalovaného (obsiahnuté v jeho vyjadrení z 28. 1. 2015), v zmysle ktorého je invalidným

dôchodcom a svedkyňa – jeho manželka ho doprevádzala na pojednávanie a sprevádzala ho

naň. Okrem tohto, ľudsky pochopiteľného stanoviska je potrebné poukázať na to,

že svedkyňa sa vyjadrovala predovšetkým k majetkovým pomerom jej rodiny a skutkové

závery podstatné pre rozhodnutie súd prvej inštancie urobil hlavne na základe iných

vykonaných dôkazov.“.

Berúc do úvahy to, že výpoveď svedkyne nebola pre skutkové závery, z ktorých

vo veci konajúce všeobecné súdy vychádzali, relevantná, nemôže sťažovateľkou namietané

porušenie procesno-právnych predpisov pri procesnom úkone výpovede svedkyne

podľa názoru ústavného súdu zakladať dostatočný dôvod pre vyslovenie porušenia

sťažovateľkou označených práv. V nadväznosti na uvedené ústavný súd rovnako

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona orgánom verejnej moci má automaticky

za následok porušenie , resp. dohovorom garantovaného práva, v danom prípade

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ).

V naznačených súvislostiach nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť právne

a skutkové závery krajského súdu ako signalizujúce taký stupeň arbitrárnosti či zjavnej

neodôvodnenosti, ktorý by predstavoval neprípustný zásah do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , ,

). Rovnako v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu nie sú

podľa názoru ústavného súdu také nedostatky, na základe ktorých by ústavný súd mohol

rozhodnúť o tom, že je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom

podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a

dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práv podľa dodatkového protokolu (právo pokojného užívania majetku)

a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 (zákaz diskriminácie) ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že ich porušenie sťažovateľka namieta v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva podľa a práv podľa dodatkového protokolu

a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018