Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

OVP ORAVA, s. r. o., Oravická 617/20, Trstená, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Vevurkom, Mieru 312/13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 15. júna 2016 (sp. zn. ) a uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 2. augusta 2016 (sp. zn. ) a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti OVP ORAVA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. augusta 2016 doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn. ) obchodnej

spoločnosti OVP ORAVA, s. r. o., Oravická 617/20, Trstená (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie

z 15. júna 2016“).

Následne bola ústavnému súdu 5. októbra 2016 doručená sťažnosť (vedená

pod sp. zn. ) sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 2. augusta 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie

z 2. augusta 2016“).

Z uvedených sťažností doručených ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ

sa žalobami doručenými Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia,

že je veriteľom špecifikovaných pohľadávok vo výške 67 563,50 € (konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. , pozn.) a vo výške 7 317,36 € (konanie

vedené okresným súdom pod sp. zn. , pozn.), ktoré pod poradovými

číslami 16 a 17 prihlásil do konkurzného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

, a určenia, že tieto pohľadávky sú nesporné a zistené, čo sa týka poradia,

výšky, právneho dôvodu a vymáhateľnosti.

Okresný súd v oboch konaniach uložil sťažovateľovi ako žalobcovi a žalovanému

povinnosť podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“) zložiť preddavok na trovy konania jednotlivo vo výške 322,65 € do 10 dní

od doručenia uznesenia na účet okresného súdu.

Sťažovateľ v oboch prípadoch preddavok zaplatil, pričom žalovaný tento preddavok

v lehote uloženej okresným súdom nezaplatil a k žalobám sa nevyjadril.

Okresný súd následne uznesením č. k. -29 z 18. júna 2015,

resp. uznesením č. k. -33 z 18. júna 2015 rozhodol tak, že popretie prihlásenej

pohľadávky pod poradovým číslom 16, resp. pod poradovým číslom 17 v konkurznom

konaní vedenom pod sp. zn. je v celom rozsahu neúčinné.

Žalovaný v oboch prípadoch podal proti uzneseniam okresného súdu odvolanie

a žiadal tieto uznesenia zrušiť s argumentáciou, že v lehote na podanie odvolania preddavok

na trovy konania zaplatil.

Okresný súd ‒postupom podľa

(ďalej aj „OSP“) – uznesením č. k. -35 z 2. februára 2016, resp. uznesením

č. k. -39 z 2. februára 2016 zrušil svoje uznesenia, ktorými rozhodol

o neúčinnosti popretia pohľadávok.

Proti týmto uzneseniam okresného súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 15. júna 2016, resp. napadnutým uznesením

z 2. augusta 2016 tak, že uznesenia okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnostiach – zhodnou argumentáciou – namieta porušenie

označených práv s tým, že krajský súd postupoval arbitrárne pri aplikácii § 32 ods. 11

zákona o konkurze.

Sťažovateľ v oboch prípadoch namieta právny záver krajského súdu, že žalovaný

zaplatil preddavok v lehote na podanie odvolania – vo vzťahu k napadnutým uzneseniam

krajského súdu sťažovateľ zhodne uvádza, že lehota na podanie odvolania žalovanému

uplynula 3. septembra 2015 a žalovaný preddavok zaplatil 11. septembra 2015.

Vychádzajúc z toho, že žalovaný nezložil preddavok v lehote na podanie odvolania –

neprichádza do úvahy aplikácia

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Sťažovateľ navyše poukazuje na komentár

k zákonu o konkurze, podľa ktorého podporná aplikácia § 10 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch neprichádza vôbec do úvahy pri platení preddavku na trovy konania podľa § 32

ods. 11 zákona o konkurze. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v obdobných konaniach

uvedenú otázku posúdil Krajský súd v Trenčíne odlišne. V týchto súvislostiach sťažovateľ

v sťažnostiach uvádza:

«Podľa komentára k „Povinnosť platiť preddavok sa spravuje

len ustanoveniami a preto aplikácia ustanovení

o súdnych poplatkoch a je vylúčená.“ Sťažovateľ poukázal aj na prax súdov v rovnakej

právnej veci, ktorá vychádza z jednotnej právnej úpravy, ktorá poskytuje právnu istotu

na základe, ktorej Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. z 28. 7. 2015,

a č. k. zo dňa 28. 07. 2015, uviedol, že podľa

a to zaplatenie preddavku v odvolacej lehote účastníkom konania nie je možné aplikovať

o súdnych poplatkoch, pretože úhrada na trovy konania podľa

ods. 11 nepodlieha režimu .

Zloženie preddavku je podmienkou, aby súd rozhodoval o podanej žalobe

a preddavok nie je možné zaplatiť v odvolacej lehote tak ako to má na mysli zákon

č. o súdnych poplatkoch pretože zákon o konkurze a reštrukturalizácii

je špeciálny predpis. Pokiaľ účastník konania nezaplatí preddavok napriek tomu, že súd

si podľa splnil povinnosť a vyzval účastníka k jeho úhrade, nie je možné

dodatočne zaplatiť tento preddavok v odvolacom konaní...

Preddavok na trovy konania podľa nie je súdny poplatok a teda

preto je aplikácia o súdnych poplatkoch vylúčená.

Ak by aj súd aplikoval zá. č. o súdnych poplatkoch, žalovaný

zaplatil preddavok na trovy konania, až po uplynutí lehoty na podanie odvolania t. j. ku dňu

11. 09. 2015, keďže lehota na podanie odvolania žalovanému uplynula podľa vyjadrenia

Krajského súdu v Žiline už dňa 03. 09. 2015.

S poukazom na súd bude veci konať ak Poplatník

zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Súdy oboch stupňov vec neprávne právne posúdili, a krajský súd ako odvolací súd

rozhodol nezákonne.»

Sťažovateľ tiež namieta, že mu postupom konajúcich súdov bola odňatá možnosť

konať pred súdom z dôvodu, že mu doteraz neboli doručené odvolania žalovaného

proti uzneseniam okresného súdu o neúčinnosti popretia pohľadávok. Sťažovateľ takto

nemal možnosť vyjadriť sa k uvedenej odvolacej argumentácii.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 5. októbra 2016 () sťažovateľ

poukazuje aj na osobitosti konkurzného konania, ktoré vylučujú dodatočné zloženie

preddavku na trovy konania. V tejto súvislosti uvádza:

„ZKR sa riadi viacerými zásadami ako je zásada rýchlosti konania alebo

koncentračná a v dôsledku čoho je neplnenie si procesných povinnosti účastníkmi konania

postihnuté väčšou zodpovednosťou ako v inom konaní a teda, nie je možné, aby žalovaný

dodatočne po lehote na podanie odvolania uhradil preddavok na trovy konania § 32 ods. 11

.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu z 15. júna 2016 a napadnutým uznesením krajského súdu z 2. augusta 2016,

napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie,

sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume po 300 € a zároveň mu

prizná úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Primerané finančné zadosťučinenia sťažovateľ požaduje z dôvodu, „že došlo

k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, sťažovateľovi bolo

znemožnené efektívne chrániť svoje právo... čo považuje síce za symbolickú náhradu jemu

spôsobenej ujmy, ale považuje za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto

miere uplatniť“.

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí rozhodlo uznesením

sp. zn. PLs. z 23. novembra 2016 tak, že veci vedené ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. spojil na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že konania vedené okresným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. nie sú v čase predbežného prerokovania

sťažností právoplatne skončené.

Po vrátení veci krajským súdom bola vec vedená okresným súdom

pod sp. zn. pridelená inej zákonnej sudkyni. Okresný súd zrušil pojednávanie

nariadené na 15. február 2017 s tým, že žiadal o pripojenie spisu Okresného súdu

Námestovo sp. zn. . V predmetnom konaní je nariadené pojednávanie

na 19. apríl 2018.

Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. bola po vrátení krajským

súdom pridelená inej zákonnej sudkyni. V predmetnom konaní žalovaný prevzal žalobu

21. mája 2015 s tým, že sa k nej nevyjadril. Okresný súd žalovanému zaslal výzvu

na vyjadrenie sa k žalobe, ktorú žalovaný prevzal 9. februára 2018. V čase zisťovania

ústavným súdom, t. j. k 26. februáru 2018 okresnému súdu nebolo doručené vyjadrenie

žalovaného. V predmetnom konaní nie je nariadené pojednávanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosti z hľadiska toho,

či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutých uznesení krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože konanie súdu prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak súdu prvej

inštancie, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Z uvedeného dôvodu ústavný súd primerane zohľadnil a preskúmal

aj odôvodnenia uznesení okresného súdu z 2. februára 2016, ktorými okresný súd zrušil

svoje uznesenia o neúčinnosti popretia pohľadávok.

Krajský súd v napadnutom uznesení z 15. júna 2016 poukázal na odôvodnenie

uznesenia okresného súdu z 2. februára 2016 o zrušení uznesenia okresného súdu

o neúčinnosti popretia pohľadávky a uviedol:

„Okresný súd aplikoval ust. Vzhľadom k tomu, že v čase

rozhodovania sudcu o odvolaní proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o neúčinnosti

popretia bola povinnosť zloženia preddavku na trovy konania zo strany žalovaného splnená,

čím došlo k odpadnutiu dôvodu na rozhodnutie o neúčinnosti, sudca okresného súdu

pri aplikácii ustanovenia odvolaniu žalovaného v celom rozsahu

vyhovel a napadnuté uznesenie č. k. -29 zo dňa 18. 06. 2015 zrušil.“

Následne krajský súd preskúmal námietku sťažovateľa o nedoručení odvolania

odporcu proti uzneseniu okresného súdu o neúčinnosti popretia pohľadávky z toho hľadiska,

či odvolanie bolo podané včas, a uviedol:

„Vo vzťahu k žalobcom vyjadrenej pochybnosti, či odvolanie žalovaného proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -29 zo dňa 18. 06. 2015 bolo podané včas,

odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že uznesenie Okresného súdu Žilina

č. k. -29 zo dňa 18. 06. 2015 bolo žalovanému doručené podľa doručenky

na č. l. 32 spisu dňa 17. 8. 2015. Dňom 18. 8. 2015 začala plynúť žalovanému lehota 15 dní

na podanie odvolania v zmysle vykonaného poučenia okresným súdom v predmetnom

uznesení, ktorej koniec pripadol na 3. 9. 2015. Žalovaný odvolanie zo dňa 31. 08. 2015

(č. l. 33 spisu) podľa pečiatky na obálke (č. l. 34 spisu), odovzdal pošte ako doručovaciemu

orgánu na prepravu dňa 2. 9. 2015, t. j. v zákonom stanovenej lehote 15 dní na podanie

odvolania. Bola tak splnená podmienka včasnosti podaného odvolania pre rozhodnutie

sudcu okresného súdu o podanom odvolaní žalovaného voči uzneseniu vydanému vyšším

súdnym úradníkom.“

Následne krajský súd v napadnutom uznesení z 15. júna 2016 uviedol tieto právne

závery:

«Preddavok na trovy konania zabezpečuje vymožiteľnosť prípadnej náhrady trov

konania. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle ustanovenia § 32 ods. 11

má veriteľ, ktorému bola popretá pohľadávka a ktorý je v právnej

pozícii žalobcu, a aj veriteľ, ktorý poprel pohľadávku a je v pozícii žalovaného. Zloženie

preddavku žalobcom je podmienkou, aby súd rozhodoval o podanej žalobe. Zákon

o konkurze a reštrukturalizácii ako špeciálny právny predpis nerozlišuje subjekty na strane

žalobcu tak, ako to rozlišuje na strane žalovaného, kedy odlišuje žalovaného, ktorým je

správca a žalovaného, ktorým je popierajúci veriteľ. Na to, aby bolo popretie pohľadávky

žalovaným ako popierajúcim veriteľom účinné, musí zložiť preddavok, v opačnom prípade

súd v konaní o určení popretej pohľadávky rozhodne, že popretie je neúčinné...

Pokiaľ zákon o konkurze a reštrukturalizácii nemá úpravu určitých procesných inštitútov

vôbec alebo ich upravuje len čiastočne a tieto sú upravené v ,

aplikujú sa tieto na konkurzné konanie alebo na reštrukturalizačné konanie a na konanie

o oddlžení primerane ( ).

Vychádzajúc z uvedeného okresný súd správne aplikoval ustanovenia ,

keď zrušil uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ktorým bolo rozhodnuté, že popretie

pohľadávky v celkovej výške 67.563,50 Eur vykonané žalovaným je právne neúčinné. V tejto

súvislosti krajský súd primerane poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR

sp. zn. , podľa ktorého, primeranosť použitia neznamená oprávnenie

súdu rozhodovať, či bude, alebo nebude, napr. s ohľadom na niektorý z cieľov konkurzného

konania, príslušné ustanovenia aplikovať. Listina zakotvuje povinnosť súdu

postupovať zákonnom stanoveným spôsobom (článok II, ods. 2, resp. 36 Listiny). V rámci

aplikácie príslušných ustanovení môže všeobecný súd prihliadať na ciele konkurzu.

V súdnom konaní je zaiste potrebné prihliadnuť na to, aby nedochádzalo k predlžovaniu

konania, a je potrebné dbať na jeho hospodárnosť. Uvedené námietky samotné ovšem

nemôžu odôvodniť vylúčenie zákonného postupu (primeraného použitia ),

garantovaného . Ústavný súd je vo vzťahu k všeobecným súdom svojou činnosťou

povolaný na to, aby dbal na procesnú čistotu súdneho konania. Procesná čistota v konaní

pred orgánmi verejnej moci, a to najmä pred súdmi, je nielen zákonným, ale súčasne tiež

ústavným princípom, ktorého postuláty nie je možné prehliadať alebo obchádzať. Ústavný

súd, vedomý si svojho postavenia strážcu ústavnosti, vo svojej rozhodovacej činnosti

uprednostňuje materiálne (a nie formálne) poňatie právneho štátu. Takto, nie formálne,

nahliada aj na nevyhnutnosť dodržania princípu procesnej čistoty. Nejde teda o nutnosť

dodržania princípu právnej čistoty chápaného ako hodnota sama osebe, ale o dosiahnutie

„právne čistého “ procesu, v ktorom nedochádza k zásahom do práv účastníkov.

Dôvod obsiahnutý v podanom odvolaní žalobcu, a to rozpor postupu prvostupňového

súdu so zákonom, konkrétne s ust. , nemožno považovať

podľa názoru krajského súdu za relevantný. Odvolací súd uvádza, že je tiež potrebné

poukázať na ust. , podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak,

na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného

konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú

ustanovenia . Na dotvrdenie správnosti postupu okresného

súdu, primerane poukazuje krajský súd na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ,

podľa ktorého, výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom

uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie

základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave SR. V takomto prípade je potrebné

použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.

Krajský súd v tejto súvislosti analogicky poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. , ktorým bol zaujatý názor, že zo zásady ústavne konformného

výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód

výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol

uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne

normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými

zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. V kontexte uvedeného, pri vzatí

do úvahy obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , 4 SR,

bol postup prvostupňového súdu, ktorým zrušil rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka,

že popretie pohľadávky v celkovej výške 67.563,50 Eur vykonané žalovaným je právne

neúčinné, vzhľadom k tomu, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania zo strany

žalovaného bola splnená, čím došlo k odpadnutiu dôvodu pre rozhodnutie o neúčinnosti

popretia pohľadávky, vecne správny.

K úplnosti krajský súd považuje za potrebné dodať, že okresný súd v napadnutom

uznesení neaplikoval ustanovenia .., ale len Občiansky súdny

poriadok. Vzhľadom k takémuto postupu okresného súdu potom nebolo namieste, aby

žalobca v odvolaní poukazoval na ust. , ktoré zákonné

ustanovenie nepoužil okresný súd pri svojom rozhodovaní. Ako bolo krajským

súdom uvádzané v predmetnom odôvodnení vyššie, v spojení s ust. § 32 ods. 11 zákona

č. , zloženie preddavku žalovaným je podmienkou, aby súd mohol konštatovať

účinnosť popretia pohľadávky, pretože ak žalovaný takýto preddavok nezloží, súd rozhodne,

že popretie pohľadávky je neúčinné. Nepochybne táto podmienka konania má charakter

odstrániteľnej podmienky konania. Ak zloženie preddavku zo strany žalovaného bolo

uskutočnené v štádiu, keď o odvolaní žalovaného proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka, ktorým bolo rozhodnuté, že popretie pohľadávky vykonané žalovaným je právne

neúčinné, mal rozhodovať sudca, tak potom za aplikácie ust. bol vecne

správny postup sudcu okresného súdu, ak na túto podmienku konania, a to zloženia

preddavku na trovy konania zo strany žalovaného prihliadol a napadnutým uznesením

zrušil uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. -29 zo dňa 18. 06. 2015, ktorým

vyšší súdny úradník rozhodol, že popretie pohľadávky v celkovej výške 67.563,50 Eur

vykonané žalovaným je právne neúčinné, čím tak sudca okresného súdu rešpektoval aj stav,

ktorý v čase svojho konania a rozhodovania tu mal, t. j. stav zloženého preddavku na trovy

konania zo strany žalobcu ( v spojení s ust. ).

Ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný, naviac postup okresného súdu

rešpektoval aj právo žalovaného na prístup k súdu, preto neboli dané dôvody na zmenu

a ani na zrušenie uznesenia okresného súdu.»

Krajský súd v napadnutom uznesení z 2. augusta 2016 obdobne poukázal

na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 2. februára 2016 o zrušení uznesenia okresného

súdu o neúčinnosti popretia pohľadávky. Následne sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa

o nedoručení odvolania žalovaného z hľadiska včasnosti jeho podania a uviedol:

„9/ Ohľadom pochybnosti žalobcu, či odvolanie žalovaného proti uzneseniu

Okresného súdu č. k. -33 zo dňa 18. 06. 2015 bolo podané včas, krajský súd

uvádza, že toto uznesenie bolo žalovanému doručené dňa 17. 08. 2015. Dňom 18. 08. 2015

začala žalovanému plynúť lehota 15 dní na podanie odvolania v zmysle vykonaného

poučenia okresným súdom, ktorej koniec pripadol na deň 03. 09. 2015. Žalovaný odvolanie

zo dňa 31. 08. 2015 (č. l. 37 spisu) podľa pečiatky na obálke z č. l. 38 spisu odovzdal pošte

ako doručovaciemu orgánu na prepravu dňa 02. 09. 2015, t. j. v zákonom stanovenej lehote

15 dní na podanie odvolania. Bola preto splnená podmienka včasnosti podaného odvolania

pre rozhodnutie sudcom okresného súdu o podanom odvolaní žalovaného. Okresný súd

následne odvolaním napadnutým uznesením zrušil uznesenie č. k. -33 zo dňa

18. 06. 2015.“

Vo zvyšnej časti napadnutého uznesenia z 2. augusta 2016 uviedol krajský súd

v odôvodnení identické právne závery ako v napadnutom uznesení z 15. júna 2016.

Ústavný súd takto po preskúmaní právnych záverov krajského súdu v napadnutých

uzneseniach, na základe ktorých potvrdil uznesenia okresného súdu o zrušení uznesení

okresného súdu o neúčinnosti popretia pohľadávok, dospel k záveru, že tieto právne závery

sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení zákona o konkurze a Občianskeho

súdneho poriadku a nie sú arbitrárne. Napadnuté uznesenia krajského súdu v spojení

s uzneseniami okresného súdu – o akceptovaní zloženia preddavku na trovy konania

do momentu rozhodovania sudcu okresného súdu o odvolaní účastníka proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka o neúčinnosti popretia pohľadávky ‒možno takto vnímať ako

jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v konaní

pred všeobecným súdom. Odôvodnenie napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami okresného súdu sú dostatočným podkladom pre výrok, ktorý potvrdzuje

výrok o zrušení uznesenia o neúčinnosti popretia pohľadávky, takto právne závery

krajského súdu nie sú zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

Neobstojí námietka sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nevysporiadal

s nedoručením odvolania žalovaného sťažovateľovi. Z odôvodnenia napadnutých uznesení

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ pri námietke nedoručenia odvolaní okrem iného

spochybňoval včasnosť ich podania žalovaným. Je zjavné, že krajský súd sa v napadnutých

uzneseniach uvedenou námietkou zaoberal a osobitne skúmal včasnosť podania odvolaní

žalovaným. Vychádzajúc tiež z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu,

odvolacia argumentácia žalovaného smerujúca k zrušeniu uznesení o neúčinnosti popretia

pohľadávok spočívala v tvrdení, že dodatočne zaplatil preddavok na trovy konania, preto

je potrebné zrušiť uvedené uznesenia. Je zrejmé, že sťažovateľ mal možnosť sa s touto

námietkou oboznámiť – najneskôr pri doručení uznesení okresného súdu o zrušení uznesení

o neúčinnosti popretia pohľadávok – pričom vo svojich odvolaniach na túto argumentáciu

žalovaného zjavne reagoval. V sťažnostiach sťažovateľ pritom neuvádza takú argumentáciu,

ktorá by preukazovala zásah takej intenzity do jeho právneho postavenia ako žalobcu

v dôsledku nedoručenia predmetných odvolaní, ktorý by bol materiálny a ústavne

relevantný a ktorý by tak mohol viesť k záveru o porušení jeho základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Nemožno akceptovať ani námietku uvedenú v sťažnosti o arbitrárnej aplikácii § 10

ods. 3 . Z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami okresného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy v uvedených veciach

žiadne ustanovenie neaplikovali. Všeobecné súdy podporne

aplikovali ustanovenia , pričom za rozhodný čas

pre posudzovanie splnenia podmienky zloženia preddavku na trovy konania považovali

okamih rozhodovania sudcu okresného súdu o odvolaní žalovaného proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka, a nie koniec lehoty na podanie odvolania.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že Krajský súd v Trenčíne obdobnú procesnú

situáciu posúdil odlišne, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane

pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, ktorému okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(m. m. , , , , ).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosti už pri ich predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedených veciach stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že mu

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, bola

odňatá možnosť konať pred súdom, mal tieto námietky uplatniť podaním dovolania

podľa (platného do 30. júna 2016), resp. podľa

v znení neskorších predpisov účinného

od 1. júla 2016, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej

činnosti zastáva názor (napr. , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m.

, , , , ), že lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018