Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 445/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Česká exportní banka, a. s., Vodičkova 34, Praha, Česká republika, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Matejka Friedmannová s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Ondrej Matejka, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s., Vodičkova 34, Praha,

Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Košice I

(ďalej len „okresný súd“) uznesením z 15. októbra 2015 vyzval žalobcu

, správca konkurznej podstaty úpadcu „v konkurze“, na zaplatenie

preddavku na trovy incidenčného konania podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Následne okresný súd uznesením zo 17. decembra 2015 zastavil predmetné

incidenčné konanie z dôvodu, že žalobca v zákonnej lehote nezaplatil preddavok na trovy

incidenčného konania podľa

Žalobca , správca konkurznej podstaty úpadcu

„v konkurze“ (ako nový správca konkurznej podstaty úpadcu, pozn.) podal

prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie a žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že preddavok na trovy incidenčného konania

zaplatil v lehote na podanie odvolania.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. júna 2016

uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania potvrdil z dôvodu, že preddavok

na trovy incidenčného konania nie je súdnym poplatkom, tento preddavok je upravený iba

v , a preto nemožno použiť postup podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením z 31. januára 2018 tak, že uznesenie krajského súdu

z 27. júna 2016 a uznesenie okresného súdu zo 17. decembra 2015 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že konajúce súdy mali primerane aplikovať

na vzniknutú procesnú situáciu .

Sťažovateľ namieta právny záver najvyššieho súdu s tým, že podľa neho poplatková

povinnosť podľa a preddavková povinnosť podľa zákona

č. nie sú typovo identické peňažné povinnosti.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na subjekty platobnej transakcie –

pri poplatkovej povinnosti vystupuje súkromný subjekt (poplatník) a verejný subjekt

(štát, resp. súd), ktorý má nadradené postavenie, vyrubovaciu právomoc a právomoc vynútiť

si splnenie poplatkovej povinnosti. V prípade preddavkovej povinnosti vystupujú proti sebe

rovnoprávne subjekty (strany sporu) bez možnosti použiť prostriedky donútenia,

kde je potrebné zohľadniť, že

- súdny poplatok je daň za službu, ktorú poskytuje štát občanom a je upravená

normou verejného práva. Preddavok na trovy incidenčného konania je zálohovou platbou

jednej strany sporu voči druhej strane sporu, ktorý sa neskôr zúčtuje podľa predpisov

o náhrade trov konania, pričom táto úprava je obsiahnutá v právnom predpise súkromného

práva – v v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“), resp. ;

- právna úprava súdneho poplatku pozná inštitút oslobodenia od súdneho poplatku –

zákonné vecné a osobné oslobodenie, pričom preddavok vychádza z práva úspešnej strany

na náhradu vynaložených trov a neexistuje v tomto prípade inštitút oslobodenia;

- právna úprava súdneho poplatku pozná inštitút vrátenia súdneho poplatku

(napr. pri súdnom zmieri, späťvzatí návrhu), pričom v takýchto procesných situáciách

sa preddavok na trovy incidenčného konania nevracia;

- súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu a ich evidenciu vedie Ministerstvo

financií Slovenskej republiky, preddavky na trovy konania sú príjmom úspešnej strany

sporu;

- zastavenie konania ako následok nezaplatenia súdneho poplatku pozná aj zákonné

výnimky v a a tieto výnimky „majú za cieľ

odstrániť tvrdosť zákona, aby inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva

na súdnu a inú právnu ochranu. Uzákonenie inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov

a uzákonenie výnimiek z generálneho pravidla o zastavení konania vychádza práve

z princípu súdneho poplatku ako osobitnej formy dane za služby štátu poskytované

občanom, a tieto inštrumenty majú za úlohu zmierniť nerovnosť účastníkov poplatkovej

transakcie (verejný orgán vs. súkromný subjekt), na rozdiel od preddavku na trovy

incidenčného konania..., ktorý s nezaplatením preddavku spája povinnosť súdu zastaviť

incidenčné konanie a z tohto pravidla nepozná žiadne výnimky, nakoľko medzi

účastníkmi tejto platobnej povinnosti neexistuje žiadna nerovnosť, ktorú by bolo potrebné

zmierňovať resp. odstraňovať.“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že v právnej úprave preddavku na trovy

incidenčného konania nie je medzera v zákone, keďže „skutočnosť, že zákonodarca

v právnej úprave nepripustil možnosť dodatočného zaplatenia preddavku na trovy

incidenčného konania (pravdepodobne z dôvodu priorizácie zásady rýchlosti a efektívnosti

incidenčného súdneho konania) znamená, že sa nejedná o medzeru v právnej úprave ,

ale že takýto mechanizmus zákonodarca do zakotviť nechcel.

... má za to, že NS SR absolútne nekriticky implementoval ustanovenia právneho

predpisu verejného práva ( o súdnych poplatkoch)

do skutkovej situácie právne regulovanej predpismi súkromného práva ( ),

čím sa de facto a skrytým spôsobom dopustil neprípustného použitia výkladovej metódy per

analogiam (t. j. výklad podľa podobnosti), avšak spôsobom ktorý je v rozpore so zásadami

použitia analógie, nakoľko v danom prípade sa nejedná o analógiu legis (nejde

o analogické použitie iných ustanovení toho istého zákona), avšak nie je prípustné ani

použitie analógie iuris (neexistuje medzera v právnej úprave; neexistujú žiadne relevantné

znaky analogickej podobnosti; je nemožné používať analógiu predpisov verejného práva na

situácie podliehajúce oblasti súkromného práva).

... použitie analógie súvisí s problémom tzv. medzier v práve, teda oblastí

spoločenských vzťahov, ktoré právne upravené nie sú. Jednou z ciest, ako tento problém

riešiť, je práve analogická aplikácia práva. Právo podľa analógie je možné aplikovať

občianskoprávnych (rozumej súkromnoprávnych) vzťahoch len pri riešení takej otázky,

ktorú nie je možné riešiť aplikáciou zákona, t. j. najmä v občianskoprávnych vzťahoch

upravených len rámcovo. Právo podľa analógie avšak nie je možné aplikovať v prípadoch,

v ktorých zákon pozná riešenie.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že výslovne pozná riešenie na situáciu,

ak účastník konania/strana sporu nezaplatí včas preddavok na trovy incidenčného konania,

nakoľko s takouto situáciou spája povinnosť konajúceho súdu zastaviť incidenčné

súdne konanie podľa .

... procesné práva sťažovateľa... v konaní vedenom na Okresnom súde Košice...,

aby sa vec prejednala a rozhodla v súlade s príslušnými ustanoveniami a , boli

a sú... porušené Napádaným rozhodnutím NS SR.

Napádaným rozhodnutím NS SR tak podľa názoru sťažovateľa bola poskytnutá

neprávna (sťažovateľ sa nebojí uviesť že protiprávna) ochrana žalobcovi... za úplného

potlačenia zákonom ( a príslušnými ustanoveniami ) definovaného

záujmu sťažovateľa na efektívnom a hospodárnom rozhodnutí vo veci...“.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , keďže okresný súd je povinný opäť konať a rozhodnúť

v predmetnom incidenčnom konaní, čím „vznikli a priebežne vznikajú sťažovateľovi

náklady spojené s povinným právnym zastúpením sťažovateľa v incidenčnom konaní

advokátom..., pričom tieto výdavky zmenšujú majetok sťažovateľa a vznikajú ako

bezprostredný následok Napádaného rozhodnutia. A teda ak by nedošlo k vydaniu

Napádaného rozhodnutia, sťažovateľ by nebol povinný trpieť zmenšovanie svojho majetku

vo forme výdavkov na vyššie špecifikované incidenčné konanie, ktoré má po správnosti

(po práve) byť nezvratne zastavené.“.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2018, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 31. januára 2018 poukázal na odôvodnenie

uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu a uviedol obsah dovolania žalobcu.

Najvyšší súd po oboznámení sa so súdnym spisom dospel k záveru, že „konanie, v ktorom

odvolací súd rozhodol dovolaním napadnutým uznesením, neprebehlo podľa zásad

spravodlivého konania“.

Následne najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«43. Preddavok na trovy konania v zmysle citovaného §-u 32 ods. 11 ZoKR

zabezpečuje vymožiteľnosť prípadnej náhrady trov konania. Povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania má veriteľ, ktorému bola popretá pohľadávka a ktorý je v právnej pozícii

žalobcu a aj veriteľ, ktorý poprel pohľadávku a je v pozícii žalovaného. Zloženie preddavku

žalobcom je podmienkou, aby súd rozhodoval o podanej žalobe. Zákon o konkurze

a reštrukturalizácii ako špeciálny právny predpis nerozlišuje subjekty na strane žalobcu tak,

ako ich rozlišuje na strane žalovaného, kedy odlišuje žalovaného, ktorým je správca

a žalovaného, ktorým je popierajúci veriteľ. Na to, aby bolo popretie pohľadávky

žalovaným ako popierajúcim veriteľom účinné, musí zložiť preddavok, v opačnom prípade

súd v konaní o určení popretej pohľadávky rozhodne, že popretie je neúčinné. Zložený

preddavok sa použije na náhradu trov konania, ak bude zaviazaný na náhradu ten účastník,

ktorý preddavok zložil. Pokiaľ zaviazaný na náhradu trov konania nebude, súd rozhodne o

vrátení preddavku alebo jeho časti.

44. Žalobca preddavok na trovy konania v súdom ustanovenej lehote 15 dní

od doručenia uznesenia prvoinštančného súdu o uložení povinnosti zložiť preddavok,

neuhradil, uhradil (zložil) ho až v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o zastavení konania.

45. Procesnú situáciu, kedy k úhrade preddavku na trovy konania, dôjde v lehote

na podanie odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu prvoinštančného súdu (keďže podanie

odvolania proti uvedenému procesnému rozhodnutiu zákon nevylučuje), zákon o konkurze

a reštrukturalizácii neupravuje, ktorá skutočnosť však jednoznačne nesmie ísť na úkor práv

účastníka konania/strany sporu a obmedziť ho v prístupe k súdu (spravodlivosti). Rovnako

by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, rigidné vylúčenie primeranej aplikácie §-u

10 ods. 3 veta prvá (v znení účinnom do 30. 06. 2016), podľa ktorej

prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,

ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania. V obidvoch

prípadoch, teda tak v prípade preddavkovej povinnosti podľa ZoKR, ako aj poplatkovej

povinnosti podľa ZoSP (i keď dovolací súd zhodne s odvolacím súdom má za to,

že preddavok na trovy konania nie je súdnym poplatkom), ide z hľadiska povinnej osoby

a zákonných následkov o typovo identickú peňažnú povinnosť.

46. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky... sp. zn. , podľa ktorého výklad právneho predpisu nesmie

obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave

nemôže mať za následok porušenie základného práva účastníka konania konania/strany

sporu garantovaného v Ústave SR. V prípadoch, v ktorých nejednoznačné znenie navzájom

súvisiacich zákonov (v danom prípade zákon o konkurze a reštrukturalizácii a poplatkový

zákon) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie, je potrebné použiť taký výklad,

ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.

47. Podporne dovolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie sp. zn.

, v ktorom ústavný súd zaujal názor, že zo zásady ústavne konformného

výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód

výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol

uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky

orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech

realizácie SR (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv

a slobôd. V kontexte uvedeného bol postup súdu prvej inštancie, ktorý uznesenie o zastavení

konania napriek dodatočnému zloženiu preddavku na trovy konania (v odvolacej lehote)

nezrušil, vecne nesprávny. Za nesprávny z rovnakého dôvodu je nutné považovať aj postup

odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania, potvrdil.

48. Nie bezvýznamným je tiež konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky

v náleze sp. zn. , ktorý, vedomý si svojho postavenia strážcu ústavnosti,

vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne (a nie formálne) poňatie

právneho štátu. Takto, nie formálne, nahliada aj na nevyhnutnosť dodržania princípu

procesnej čistoty. Nejde teda o nutnosť dodržania princípu právnej čistoty chápaného

ako hodnota sama osebe, ale o dosiahnutie „právne čistého“ procesu, v ktorom nedochádza

k zásahom do práv účastníkov, ale naopak, otvára im procesný priestor, v rámci ktorého

by mohli uplatniť svoje procesné práva.

49. Zhrnúc vyššie uvedený skutkový stav, kedy súd prvej inštancie uznesenie

o zastavení konania nezrušil, ale vec postúpil odvolaciemu súdu, ktorý zastavujúce

uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, dovolací súd zastáva názor,

že žalobcovi bez ústavne akceptovateľného dôvodu bolo, napriek tomu, aký je zmysel a účel

inštitútu preddavkov na trovy konania, odopreté právo na prístup k súdu.

50. V prejednávanej veci teda odvolací súd nielenže nápravu vadného postupu súdu

prvej inštancie nezjednal, ale naopak, jeho potvrdením zaťažil svoje konanie procesnou

vadou v zmysle Dovolací súd preto uznesenie odvolacieho súdu...

podľa zrušil, rovnako zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie...

o zastavení konania [nakoľko toto uznesenie na uznesenie odvolacieho súdu obsahovo

nadväzuje ( )] a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie

( ). Vzhľadom na uvedené dovolací súd neskúmal ďalšie námietky dovolateľa,

nakoľko zrušením uznesenia prvoinštančného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie

preddavku na trovy konania, sa konanie dostalo do štádia, kedy súd bude pokračovať

vo vecnom prejednaní žaloby žalobcu.»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení zákona

č. , a

a nie sú arbitrárne. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento akceptoval

zloženie preddavku na trovy incidenčného konania do uplynutia lehoty na podanie

odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania – možno vnímať ako jedno z

možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v konaní pred

všeobecným súdom. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným

podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie

okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, preto právne závery

najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd poukazuje tiež na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. ,

v ktorom považoval za ústavne súladný obdobný právny názor, kedy všeobecný súd

akceptoval zaplatenie preddavku na trovy konania po uplynutí zákonnej lehoty, pričom

preddavok bol zaplatený v čase, keď sudca rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka, čo malo za následok zrušenie uznesenia o neúčinnosti popretia

pohľadávky.

K námietke sťažovateľa o neprípustnosti analógie ústavný súd poukazuje,

napr. na uznesenie sp. zn. z 25. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol,

že analógia v procesnom práve je skôr výnimočná, ale nemožno ju absolútne vylúčiť.

Predovšetkým tam, kde zákonná úprava vykazuje medzeru, ako to je v danom prípade.

K takémuto záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj Ústavný súd Českej republiky – z 2. apríla 1998.

Obdobne ústavný súd v skoršom rozhodnutí uviedol, že otázka použitia analógie

v práve vzniká až vtedy, keď určitú situáciu právna norma priamo nepredvída a neupravuje

ju, a až vtedy, keď ani prípustným extenzívnym výkladom určitého ustanovenia nemožno

dospieť k tomu, že sa vzťahuje na danú situáciu. Analógia znamená primerané použitie

obsahom najbližšieho ustanovenia toho istého právneho odvetvia alebo celého právneho

poriadku, jeho zmyslu a základných zásad. Použitie analógie v občianskom procesnom

práve považuje ústavný súd za prípustné ().

Ústavný súd si je vedomý, že všeobecné súdy uvedenú procesnú situáciu posudzujú

aj odlišne (porovnaj odkaz na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne uvedený v uznesení

sp. zn. ), aj v tomto prípade je však potrebné poukázať

na judikatúru ústavného súdu, v ktorej opakovane pripomína, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov zveruje najvyššiemu súdu, ktorému okrem iného priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , , ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie , preto ústavný súd preskúmal porušenie

uvedeného článku v celosti.

V dôsledku napadnutého uznesenia je okresný súd povinný pokračovať

v incidenčnom konaní. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje napadnuté uznesenie

za ústavne akceptovateľné, zmenšovanie majetku sťažovateľa spočívajúce vo vznikajúcich

trovách konania v predmetnom incidenčnom konaní nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa . Ústavný súd napokon nezistil možnú príčinnú

súvislosť medzi porušením až 5 a napadnutým uznesením.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018