Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 445/2018
PDF · 227.25 KB
No categories available
IV. ÚS 445/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Česká exportní banka, a. s., Vodičkova 34, Praha, Česká republika, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Matejka Friedmannová s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Ondrej Matejka, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obdo 3/2017 z 31. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Česká exportní banka, a. s., Vodičkova 34, Praha,
Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Obdo 3/2017 z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Košice I
(ďalej len „okresný súd“) uznesením z 15. októbra 2015 vyzval žalobcu
, správca konkurznej podstaty úpadcu „v konkurze“, na zaplatenie
preddavku na trovy incidenčného konania podľa § 32 ods. 11 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“).
Následne okresný súd uznesením zo 17. decembra 2015 zastavil predmetné
incidenčné konanie z dôvodu, že žalobca v zákonnej lehote nezaplatil preddavok na trovy
incidenčného konania podľa § 32 ods. 11 zákona č. 7/2005 Z. z.
Žalobca , správca konkurznej podstaty úpadcu
„v konkurze“ (ako nový správca konkurznej podstaty úpadcu, pozn.) podal
prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie a žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že preddavok na trovy incidenčného konania
zaplatil v lehote na podanie odvolania.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. júna 2016
uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania potvrdil z dôvodu, že preddavok
na trovy incidenčného konania nie je súdnym poplatkom, tento preddavok je upravený iba
v zákone č. 7/2005 Z. z., a preto nemožno použiť postup podľa § 10 ods. 3 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd napadnutým uznesením z 31. januára 2018 tak, že uznesenie krajského súdu
z 27. júna 2016 a uznesenie okresného súdu zo 17. decembra 2015 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že konajúce súdy mali primerane aplikovať
na vzniknutú procesnú situáciu § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch.
Sťažovateľ namieta právny záver najvyššieho súdu s tým, že podľa neho poplatková
povinnosť podľa zákona o súdnych poplatkoch a preddavková povinnosť podľa zákona
č. 7/2005 Z. z. nie sú typovo identické peňažné povinnosti.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na subjekty platobnej transakcie –
pri poplatkovej povinnosti vystupuje súkromný subjekt (poplatník) a verejný subjekt
(štát, resp. súd), ktorý má nadradené postavenie, vyrubovaciu právomoc a právomoc vynútiť
si splnenie poplatkovej povinnosti. V prípade preddavkovej povinnosti vystupujú proti sebe
rovnoprávne subjekty (strany sporu) bez možnosti použiť prostriedky donútenia,
kde je potrebné zohľadniť, že
- súdny poplatok je daň za službu, ktorú poskytuje štát občanom a je upravená
normou verejného práva. Preddavok na trovy incidenčného konania je zálohovou platbou
jednej strany sporu voči druhej strane sporu, ktorý sa neskôr zúčtuje podľa predpisov
o náhrade trov konania, pričom táto úprava je obsiahnutá v právnom predpise súkromného
práva – v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“), resp. Občianskom súdnom poriadku;
- právna úprava súdneho poplatku pozná inštitút oslobodenia od súdneho poplatku –
zákonné vecné a osobné oslobodenie, pričom preddavok vychádza z práva úspešnej strany
na náhradu vynaložených trov a neexistuje v tomto prípade inštitút oslobodenia;
- právna úprava súdneho poplatku pozná inštitút vrátenia súdneho poplatku
(napr. pri súdnom zmieri, späťvzatí návrhu), pričom v takýchto procesných situáciách
sa preddavok na trovy incidenčného konania nevracia;
- súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu a ich evidenciu vedie Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, preddavky na trovy konania sú príjmom úspešnej strany
sporu;
- zastavenie konania ako následok nezaplatenia súdneho poplatku pozná aj zákonné
výnimky v § 10 ods. 2 a 3 zákona o súdnych poplatkoch a tieto výnimky „majú za cieľ
odstrániť tvrdosť zákona, aby inštitút súdnych poplatkov neprimerane nezasahoval do práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Uzákonenie inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov
a uzákonenie výnimiek z generálneho pravidla o zastavení konania vychádza práve
z princípu súdneho poplatku ako osobitnej formy dane za služby štátu poskytované
občanom, a tieto inštrumenty majú za úlohu zmierniť nerovnosť účastníkov poplatkovej
transakcie (verejný orgán vs. súkromný subjekt), na rozdiel od preddavku na trovy
incidenčného konania..., ktorý s nezaplatením preddavku spája povinnosť súdu zastaviť
incidenčné konanie a z tohto pravidla nepozná ZKR žiadne výnimky, nakoľko medzi
účastníkmi tejto platobnej povinnosti neexistuje žiadna nerovnosť, ktorú by bolo potrebné
zmierňovať resp. odstraňovať.“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že v právnej úprave preddavku na trovy
incidenčného konania nie je medzera v zákone, keďže „skutočnosť, že zákonodarca
v právnej úprave ZKR nepripustil možnosť dodatočného zaplatenia preddavku na trovy
incidenčného konania (pravdepodobne z dôvodu priorizácie zásady rýchlosti a efektívnosti
incidenčného súdneho konania) znamená, že sa nejedná o medzeru v právnej úprave ZKR,
ale že takýto mechanizmus zákonodarca do ZKR zakotviť nechcel.
... má za to, že NS SR absolútne nekriticky implementoval ustanovenia právneho
predpisu verejného práva (§ 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch)
do skutkovej situácie právne regulovanej predpismi súkromného práva (§ 32 ods. 11 ZKR),
čím sa de facto a skrytým spôsobom dopustil neprípustného použitia výkladovej metódy per
analogiam (t. j. výklad podľa podobnosti), avšak spôsobom ktorý je v rozpore so zásadami
použitia analógie, nakoľko v danom prípade sa nejedná o analógiu legis (nejde
o analogické použitie iných ustanovení toho istého zákona), avšak nie je prípustné ani
použitie analógie iuris (neexistuje medzera v právnej úprave; neexistujú žiadne relevantné
znaky analogickej podobnosti; je nemožné používať analógiu predpisov verejného práva na
situácie podliehajúce oblasti súkromného práva).
... použitie analógie súvisí s problémom tzv. medzier v práve, teda oblastí
spoločenských vzťahov, ktoré právne upravené nie sú. Jednou z ciest, ako tento problém
riešiť, je práve analogická aplikácia práva. Právo podľa analógie je možné aplikovať
občianskoprávnych (rozumej súkromnoprávnych) vzťahoch len pri riešení takej otázky,
ktorú nie je možné riešiť aplikáciou zákona, t. j. najmä v občianskoprávnych vzťahoch
upravených len rámcovo. Právo podľa analógie avšak nie je možné aplikovať v prípadoch,
v ktorých zákon pozná riešenie.
V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ZKR výslovne pozná riešenie na situáciu,
ak účastník konania/strana sporu nezaplatí včas preddavok na trovy incidenčného konania,
nakoľko s takouto situáciou ZKR spája povinnosť konajúceho súdu zastaviť incidenčné
súdne konanie podľa § 32 ods. 11 ZKR.
... procesné práva sťažovateľa... v konaní vedenom na Okresnom súde Košice...,
aby sa vec prejednala a rozhodla v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP a ZKR, boli
a sú... porušené Napádaným rozhodnutím NS SR.
Napádaným rozhodnutím NS SR tak podľa názoru sťažovateľa bola poskytnutá
neprávna (sťažovateľ sa nebojí uviesť že protiprávna) ochrana žalobcovi... za úplného
potlačenia zákonom (§ 32 ods. 11 ZKR a príslušnými ustanoveniami CSP) definovaného
záujmu sťažovateľa na efektívnom a hospodárnom rozhodnutí vo veci...“.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy, keďže okresný súd je povinný opäť konať a rozhodnúť
v predmetnom incidenčnom konaní, čím „vznikli a priebežne vznikajú sťažovateľovi
náklady spojené s povinným právnym zastúpením sťažovateľa v incidenčnom konaní
advokátom..., pričom tieto výdavky zmenšujú majetok sťažovateľa a vznikajú ako
bezprostredný následok Napádaného rozhodnutia. A teda ak by nedošlo k vydaniu
Napádaného rozhodnutia, sťažovateľ by nebol povinný trpieť zmenšovanie svojho majetku
vo forme výdavkov na vyššie špecifikované incidenčné konanie, ktoré má po správnosti
(po práve) byť nezvratne zastavené.“.
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základných práv
podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 31. januára 2018, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska toho,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 31. januára 2018 poukázal na odôvodnenie
uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu a uviedol obsah dovolania žalobcu.
Najvyšší súd po oboznámení sa so súdnym spisom dospel k záveru, že „konanie, v ktorom
odvolací súd rozhodol dovolaním napadnutým uznesením, neprebehlo podľa zásad
spravodlivého konania“.
Následne najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:
«43. Preddavok na trovy konania v zmysle citovaného §-u 32 ods. 11 ZoKR
zabezpečuje vymožiteľnosť prípadnej náhrady trov konania. Povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania má veriteľ, ktorému bola popretá pohľadávka a ktorý je v právnej pozícii
žalobcu a aj veriteľ, ktorý poprel pohľadávku a je v pozícii žalovaného. Zloženie preddavku
žalobcom je podmienkou, aby súd rozhodoval o podanej žalobe. Zákon o konkurze
a reštrukturalizácii ako špeciálny právny predpis nerozlišuje subjekty na strane žalobcu tak,
ako ich rozlišuje na strane žalovaného, kedy odlišuje žalovaného, ktorým je správca
a žalovaného, ktorým je popierajúci veriteľ. Na to, aby bolo popretie pohľadávky
žalovaným ako popierajúcim veriteľom účinné, musí zložiť preddavok, v opačnom prípade
súd v konaní o určení popretej pohľadávky rozhodne, že popretie je neúčinné. Zložený
preddavok sa použije na náhradu trov konania, ak bude zaviazaný na náhradu ten účastník,
ktorý preddavok zložil. Pokiaľ zaviazaný na náhradu trov konania nebude, súd rozhodne o
vrátení preddavku alebo jeho časti.
44. Žalobca preddavok na trovy konania v súdom ustanovenej lehote 15 dní
od doručenia uznesenia prvoinštančného súdu o uložení povinnosti zložiť preddavok,
neuhradil, uhradil (zložil) ho až v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvej
inštancie o zastavení konania.
45. Procesnú situáciu, kedy k úhrade preddavku na trovy konania, dôjde v lehote
na podanie odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu prvoinštančného súdu (keďže podanie
odvolania proti uvedenému procesnému rozhodnutiu zákon nevylučuje), zákon o konkurze
a reštrukturalizácii neupravuje, ktorá skutočnosť však jednoznačne nesmie ísť na úkor práv
účastníka konania/strany sporu a obmedziť ho v prístupe k súdu (spravodlivosti). Rovnako
by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, rigidné vylúčenie primeranej aplikácie §-u
10 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. (v znení účinnom do 30. 06. 2016), podľa ktorej
prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,
ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania. V obidvoch
prípadoch, teda tak v prípade preddavkovej povinnosti podľa ZoKR, ako aj poplatkovej
povinnosti podľa ZoSP (i keď dovolací súd zhodne s odvolacím súdom má za to,
že preddavok na trovy konania nie je súdnym poplatkom), ide z hľadiska povinnej osoby
a zákonných následkov o typovo identickú peňažnú povinnosť.
46. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky... sp. zn. II. ÚS 1/2004, podľa ktorého výklad právneho predpisu nesmie
obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave
nemôže mať za následok porušenie základného práva účastníka konania konania/strany
sporu garantovaného v Ústave SR. V prípadoch, v ktorých nejednoznačné znenie navzájom
súvisiacich zákonov (v danom prípade zákon o konkurze a reštrukturalizácii a poplatkový
zákon) pripúšťajú viaceré výklady a výsledky interpretácie, je potrebné použiť taký výklad,
ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak garantoval.
47. Podporne dovolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie sp. zn.
II. ÚS 148/2006, v ktorom ústavný súd zaujal názor, že zo zásady ústavne konformného
výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód
výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol
uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu
ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky
orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech
realizácie Ústavou SR (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd. V kontexte uvedeného bol postup súdu prvej inštancie, ktorý uznesenie o zastavení
konania napriek dodatočnému zloženiu preddavku na trovy konania (v odvolacej lehote)
nezrušil, vecne nesprávny. Za nesprávny z rovnakého dôvodu je nutné považovať aj postup
odvolacieho súdu, ktorý rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania, potvrdil.
48. Nie bezvýznamným je tiež konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky
v náleze sp. zn. II. ÚS 179/2001, ktorý, vedomý si svojho postavenia strážcu ústavnosti,
vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne (a nie formálne) poňatie
právneho štátu. Takto, nie formálne, nahliada aj na nevyhnutnosť dodržania princípu
procesnej čistoty. Nejde teda o nutnosť dodržania princípu právnej čistoty chápaného
ako hodnota sama osebe, ale o dosiahnutie „právne čistého“ procesu, v ktorom nedochádza
k zásahom do práv účastníkov, ale naopak, otvára im procesný priestor, v rámci ktorého
by mohli uplatniť svoje procesné práva.
49. Zhrnúc vyššie uvedený skutkový stav, kedy súd prvej inštancie uznesenie
o zastavení konania nezrušil, ale vec postúpil odvolaciemu súdu, ktorý zastavujúce
uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, dovolací súd zastáva názor,
že žalobcovi bez ústavne akceptovateľného dôvodu bolo, napriek tomu, aký je zmysel a účel
inštitútu preddavkov na trovy konania, odopreté právo na prístup k súdu.
50. V prejednávanej veci teda odvolací súd nielenže nápravu vadného postupu súdu
prvej inštancie nezjednal, ale naopak, jeho potvrdením zaťažil svoje konanie procesnou
vadou v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. Dovolací súd preto uznesenie odvolacieho súdu...
podľa § 449 ods. 1 C. s. p. zrušil, rovnako zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie...
o zastavení konania [nakoľko toto uznesenie na uznesenie odvolacieho súdu obsahovo
nadväzuje (§ 449 ods. 2 C. s. p.)] a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie
(§ 450 C. s. p.). Vzhľadom na uvedené dovolací súd neskúmal ďalšie námietky dovolateľa,
nakoľko zrušením uznesenia prvoinštančného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie
preddavku na trovy konania, sa konanie dostalo do štádia, kedy súd bude pokračovať
vo vecnom prejednaní žaloby žalobcu.»
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne
závery najvyššieho súdu sú logické, rešpektujú účel príslušných ustanovení zákona
č. 7/2005 Z. z., zákona o súdnych poplatkoch a Civilného sporového poriadku
a nie sú arbitrárne. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento akceptoval
zloženie preddavku na trovy incidenčného konania do uplynutia lehoty na podanie
odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania – možno vnímať ako jedno z
možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v konaní pred
všeobecným súdom. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je dostatočným
podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie
okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, preto právne závery
najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd poukazuje tiež na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 166/2018,
v ktorom považoval za ústavne súladný obdobný právny názor, kedy všeobecný súd
akceptoval zaplatenie preddavku na trovy konania po uplynutí zákonnej lehoty, pričom
preddavok bol zaplatený v čase, keď sudca rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu vyššieho
súdneho úradníka, čo malo za následok zrušenie uznesenia o neúčinnosti popretia
pohľadávky.
K námietke sťažovateľa o neprípustnosti analógie ústavný súd poukazuje,
napr. na uznesenie sp. zn. 7 Cdo 39/2010 z 25. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol,
že analógia v procesnom práve je skôr výnimočná, ale nemožno ju absolútne vylúčiť.
Predovšetkým tam, kde zákonná úprava vykazuje medzeru, ako to je v danom prípade.
K takémuto záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 28/2000, ako aj Ústavný súd Českej republiky – III. ÚS 456/97 z 2. apríla 1998.
Obdobne ústavný súd v skoršom rozhodnutí uviedol, že otázka použitia analógie
v práve vzniká až vtedy, keď určitú situáciu právna norma priamo nepredvída a neupravuje
ju, a až vtedy, keď ani prípustným extenzívnym výkladom určitého ustanovenia nemožno
dospieť k tomu, že sa vzťahuje na danú situáciu. Analógia znamená primerané použitie
obsahom najbližšieho ustanovenia toho istého právneho odvetvia alebo celého právneho
poriadku, jeho zmyslu a základných zásad. Použitie analógie v občianskom procesnom
práve považuje ústavný súd za prípustné (II. ÚS 345/08).
Ústavný súd si je vedomý, že všeobecné súdy uvedenú procesnú situáciu posudzujú
aj odlišne (porovnaj odkaz na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne uvedený v uznesení
sp. zn. IV. ÚS 166/2018), aj v tomto prípade je však potrebné poukázať
na judikatúru ústavného súdu, v ktorej opakovane pripomína, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov zveruje najvyššiemu súdu, ktorému okrem iného priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, II. ÚS 752/2016,
II. ÚS 861/2016, III. ÚS 205/2017).
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 20 ústavy, preto ústavný súd preskúmal porušenie
uvedeného článku ústavy v celosti.
V dôsledku napadnutého uznesenia je okresný súd povinný pokračovať
v incidenčnom konaní. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje napadnuté uznesenie
za ústavne akceptovateľné, zmenšovanie majetku sťažovateľa spočívajúce vo vznikajúcich
trovách konania v predmetnom incidenčnom konaní nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd napokon nezistil možnú príčinnú
súvislosť medzi porušením čl. 20 ods. 2 až 5 ústavy a napadnutým uznesením.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018