Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-128-2025.pdf
PDF · 140.54 KB
No categories available
17Co/128/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., obaja zastúpení Nagy & Partners, s. r. o., so sídlom Športová 470/11, 924 01 Galanta, IČO: 36 869 341, proti žalovanému 1/ Obec Látky, Látky 36, 985 45 Látky, IČO: 00 316 148, zastúpený Advokátska kancelária Krnáč, s. r. o., so sídlom Námestie Slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo životného prostredia SR, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, IČO: 42 181 810, o náhradu škody o odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/109/2015-1029 zo 7. septembra 2022, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 3 385,76 €, vo výroku II. o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 4 979,07 € mení tak, že žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ aj v tomto rozsahu zamieta.
II. Žalobcovia 1/ a 2/ sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania každému zvlášť vo výške 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom opätovne čiastočne vyhovel žalobe o náhradu škody tak, že žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 3 385,76 € (výrok I.) a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 4 979,07 € (výrok II.), obom v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa dôvodov rozhodnutia sa žalobcovia v tomto konaní domáhali náhrady škody vo výške 11 053,06 € spôsobom, aby žalovaný 1/ im nahradil škodu vo výške 4 082,83 € a žalovaní 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne škodu vo výške 6 970,85 €. Výrokom III. teda súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému 1/ o 697,07 €, ale zároveň aj v časti, ktorej sa voči žalovanému 1/ domáhali žalobcovia náhrady škody spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ vo výške 6 970,85 €. Len žalovaného 2/ zaviazal súd prvej inštancie na náhradu škody vo výške 4 979,07 € a aj voči nemu žalobu o 1 991,78 € zamietol. Osobitnými výrokmi rozhodol súd prvej inštancie o nároku strán sporu na náhradu trov konania tak, že žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/ trovy konania v rozsahu 40 % od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania (výrok IV.). Vo vzťahu medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným 2/ považoval súd prvej inštancie za úspešnejšiu stranu sporu žalobcov 1/ a 2/, ktorým V. výrokom priznal voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 %. 1.1 Súd prvej inštancie poukázal na to, že vec posudzuje opätovne po tom, ako uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/7/2020 z 30. júna 2021 v spojení s opravným uznesením sp. zn.
17Co/7/2020 z 30. júla 2021 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie“) mu bola vec v časti zrušenej rozhodnutím odvolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie. V skutkovom stave podľa dôvodov rozhodnutia oproti skutkovému stavu, z ktorého vychádzal pri rozhodnutí rozsudkom z 09.10.2019 (zrušený uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 17Co/7/2020 vo vyhovujúcich výrokoch a závislom výroku o trovách konania) k žiadnej zmene nedošlo. Súd prvej inštancie len rešpektujúc právny názor vyslovený odvolacím súdom k základu nároku, jeho výške, aktívnej a pasívnej legitimácii žalovaných a právnemu posúdeniu veci na návrh žalobcov nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom A. F. G., H. z odboru ochrana životného prostredia, odvetvie ochrana prírody a krajiny, z ktorého pri určení výšky škody vzniknutej žalobcom vychádzal. Súd prvej inštancie konštatoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom konania, pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k nárokom na náhradu škody v konkrétnej výške podľa výroku rozhodnutia. Vysvetlil, z akého dôvodu posúdil výšku škody analogicky podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 24/2003 Z. z. (ďalej aj „vyhláška č. 24/2003 Z. z.“), ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj „zákon č. 543/2002 Z. z.“), i keď škoda výrubom lesného porastu vznikla žalobcom ako fyzickým osobám a prečo posúdil zodpovednosť žalovaného 1/ podľa ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), z akých skutočností vyvodil zodpovednosť žalovaného 2/ a podriadil ju pod § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). 1.2 Rozhodnutie o nárokoch na náhradu trov konania je odôvodnené čiastočným úspechom strán sporu podľa § 250 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“).
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním obaja žalovaní.
3. Za odvolacie dôvody žalovaný 1/ označil dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku, ktoré podrobnejšie rozvinul tak, že sa súd prvej inštancie neoboznámil dôkladne so skutkovým stavom veci, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s procesnými zásadami, rozsudok súdu prvej inštancie je neprehľadný a zmätočný, bez riadneho a presvedčivého odôvodnenia, nie je z neho pochopiteľné, akú váhu prikladal všetkým vymenovaným dôkazom, neozrejmil ich význam pre rozhodnutie vo veci a vec nesprávne právne posúdil. Rozsah svojho odvolania neobmedzil len na niektoré jeho osoby sa dotýkajúce výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie vysvetľujúc, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda ako celok z dôvodu možného regresného nároku uplatňovaného zo strany žalovaného 2/ voči nemu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., z čoho vyvodzuje, že sa ho dotýkajú všetky výroky rozsudku súdu prvej inštancie. Je toho názoru, že žaloba mala byť zamietnutá v celom rozsahu vo vzťahu k obom žalovaným. Zopakoval argumentáciu prednášanú v prvoinštančnom konaní, že žalobcovia nie sú oprávnení nárokovať si náhradu škody odvodenú od spoločenskej hodnoty drevín, keď finančnú náhradu za vyrúbané stromy do výšky spoločenskej hodnoty dreviny podľa zákona č. 543/2002 Z. z. môže uplatňovať jedine štát. Súd prvej inštancie sa nesprávne vyporiadal s názorom odvolacieho súdu vysloveného k otázke predmetu konania uvedeného v uznesení sp. zn. 17Co/7/2020. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/5/2012, rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/313/2009 a stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 39-60/2017, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2466/2014 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17C/254/2008. O finančnej náhrade vo výške spoločenskej hodnoty dreviny nie je oprávnený rozhodnúť súd. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny patrí podľa § 64 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. do pôsobnosti Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, Slovenskej inšpekcie životného prostredia, okresného úradu v sídle kraja a obce. Žalovaný 1/ nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva výslovný zákaz pre fyzické osoby domáhať sa náhrady škody za nepovolený výrub, ktorá by mohla zodpovedať spoločenskej hodnote dreviny. V rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2466/2014 je v zhode s názorom žalovaného 1/ uvedené, že vlastníkovi vyrúbaných porastov podľa § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka prináleží len náhrada škody (majetkovej ujmy) vo výške zodpovedajúcej cene vyťaženej drevnej hmoty bez toho, aby ju bolo možné navýšiť o čiastky odvodzované od tzv. ekologickej ujmy (v zmysle § 10 zákona č. 17/1992 Sb. o životnom prostredí). Žalobcom teda nesvedčí aktívna vecná legitimácia v spore. Na pojednávaní dňa 24.11.2021 žalobcovia za nárok uplatňovaný v tomto konaní označili náhradu škody zodpovedajúcu strate spoločenskej hodnoty drevín a nie náhradu za zníženie hodnoty pozemku, na ktorom vyrúbané stromy rástli. Výška škody vyčíslená ako spoločenská hodnota drevín nie je škodou na majetku žalobcov, nakoľko nepredstavuje úbytok na majetku žalobcov, ale spoločenskú hodnotu dreviny, ktorá vyjadruje najmä ich biologickú,
ekologickú a kultúrnu hodnotu. Na ustálenie výšky škody súd prvej inštancie nehospodárne nariadil znalecké dokazovanie, i keď odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na možnosť zistiť výšku škody aj iným spôsobom. Znaleckým posudkom A. F. G., H. vzhľadom na odstup času od výrubu nemohla byť spoľahlivo zistená spoločenská hodnota drevín, keď jeden z pňov vyrúbaného stromu už sa na mieste nenachádzal, žalobcovia ho úmyselne odstránili pri výkope žumpy, preto nemožno konštatovať, že táto drevina mala pre žalobcov určitú spoločenskú hodnotu. V čase vyhotovenia znaleckého posudku A. G., H. neexistovali dôkazy o estetike vyrúbaných stromov (ako vyzerali, aké bolo ich rozkonárenie, či boli zdravé). Žalovaný 1/ považuje názor súdu prvej inštancie, ktorý pri určení výšky škody vychádza zo „subjektívneho pocitu“, žalobcov za rozporný so zákonom, predovšetkým s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, podľa ktorých sa uhrádza poškodenému skutočná škoda a ušlý zisk. Súd prvej inštancie skutočnú škodu, ktorej charakter je materiálny a predstavuje ju finančná hodnota veci, za ktorú je možné túto vec predať, rozšíril aj o subjektívnu pocitovú škodu, t. j. určitý druh nemajetkovej ujmy, za ktorú v danom prípade analogicky považuje spoločenskú hodnotu dreviny. Napriek tomu, že žalobcovia môžu pociťovať škodu na svojom majetku ako škodu ekologickú aj estetickú, táto kategória škody nepatrí do ich výlučnej sféry pociťovania, nakoľko je ujmou kolektívnou a cieľom sankcionovania subjektu, ktorý poruší právnu povinnosť v podobe úhrady sumy spoločenskej hodnoty dreviny je financovanie ochrany prírody a nie ekonomická kompenzácia „pocitu“ poškodených. Občiansky zákonník pozná pojem nemajetkovej ujmy, avšak uplatnenie tejto nemajetkovej ujmy nie je prípustné pri vzniku akejkoľvek škody. 3.1 V rámci procesnej obrany namietal žalovaný 1/ svoju pasívnu vecnú legitimáciu, s ktorou námietkou sa súd prvej inštancie absolútne nevysporiadal. V konaní bolo preukázané, že všetky vypílené stromy na pozemku žalobcov boli označené ružovočervenou farbou spôsobom ako dreviny, u ktorých je povolený výrub, označuje správny orgán. Pilčíci potvrdili, že pílili len označené a kalamitné stromy. Ak všetky dreviny, vrátane posudzovaných dvoch dvojkmeňov na pozemku žalobcov boli označené farbou a teda určené správnym orgánom na vypílenie, sú absolútne irelevantné konštatácie súdu, či išlo o kalamitný výrub dvoch dvojkmeňov, nakoľko aj tieto boli označené správnym orgánom. Išlo teda o nesprávny úradný postup žalovaného 1/ ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a túto zodpovednosť je nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a nebolo namieste vo vzťahu k žalovanému 1/ aplikovať ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Nakoľko v prejednávanom prípade nešlo o súkromnoprávny vzťah žalovaného 1/ ako jednotky územnej samosprávy, ale o výkon verejnej moci - prenesený výkon štátnej správy podľa zákona č. 543/2002 Z. z., prípadná zodpovednosť žalovaného 1/ mala byť posudzovaná výlučne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ak by aj išlo o výkon samosprávnej pôsobnosti obce, súd mal postupovať podľa § 10 až 14 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravujú zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy a nie podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Na vyvodenie zodpovednosti žalovaných za škodu vzniknutú žalobcom nebolo postačujúce deklarovanie porušenia ich povinností, resp. realizovaného nesprávneho úradného postupu. Predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom. Súd prvej inštancie v bode 12.3 odôvodnenia rozsudku uviedol, že príčinnú súvislosť považuje za preukázanú, keď k zmenšeniu majetku žalobcov došlo práve nesprávnym úradným postupom žalovaného 2/. Žalovaný 2/ sa pritom nemohol dopustiť žiadneho nesprávneho úradného postupu, keď tento v konaní priamo nevystupoval, nebol subjektom, ktorý by sa dopustil nesprávneho úradného postupu, ale ide o zákonom určený subjekt voči ktorému sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/313/2009 k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím uviedol, že tieto sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť. 3.2 Rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa úspechu v spore je v rozpore s ustanovením § 216 C. s. p., v zmysle ktorého je súd viazaný žalobným návrhom žalobcov. Žalobcovia v žalobe vo veci samej z 18.03.2015 ani v podaní z 21.01.2019 o čiastočnom spävzatí návrhu ani v rámci záverečného návrhu na pojednávanie konanom dňa 07.09.2022 výslovne nežiadali priznanie nároku na náhradu trov konania, tak súd prvej inštancie nemohol žalobcom priznať nárok na plnenie vo forme nároku na náhradu trov konania. 3.3 Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu voči žalovanému 1/ zamietol a žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy celého konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaný 2/ obmedzil rozsah svojho odvolania na výroky II. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými bolo rozhodnuté o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcom náhradu škody a náhradu trov
konania. Za odvolacie dôvody označil inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Rovnako ako žalovaný 1/ označil žalovaný 2/ rozhodnutie prvoinštančného súdu ako celok za zmätočné, z ktorého nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za dokázané, na ktoré tvrdenia žalobcov a žalovaných prihliadol a ktoré zostali iba v rovine tvrdení. Vytýkal tiež, že sa súd prvej inštancie odvoláva vo svojom rozsudku na znalecký posudok I. J. D., čo navodzuje dojem, že súd prvej inštancie opiera svoju právnu úvahu o všetky v súdnom konaní predložené znalecké posudky, hoci v rozsudku zároveň poukazuje na nesprávnu metodiku použitú I. D.. V bode 2 na str. 3 rozsudku uviedol okresný súd, že obec Látky ako subjekt súkromného práva dala vypíliť dreviny žalobcov bez toho, aby na to mala príslušný súhlas a to obce ako orgánu ochrany prírody a krajiny, avšak v bode 12.3 konštatuje, že k zmenšeniu majetku žalobcov došlo nesprávnym úradným postupom žalovaného 2/. Takéto odôvodnenie je rozporuplné, protirečiace a zmätočné. Žalovanému 2/ nie je zrejmé, akú škodu si žalobcovia 1/ a 2/ v tomto konaní uplatnili, keď súd prvej inštancie poukázal na to, že nezákonným výrubom stromov na pozemku žalobcov nedošlo len k strate dreviny ako drevnej hmoty, ale k zníženiu hodnoty ich nehnuteľnosti, ktorú (hodnotu) vyjadrovali žalobcovia prostredníctvom najbližšieho právneho pojmu a to spoločenskej hodnoty drevín a v takejto hodnote bola škoda na majetku žalobcov vyčíslená aj znaleckým posudkom I. D., ktorý uvádzal, aké následky na znížení hodnoty majetku žalobcov predstavoval výrub stromov, že došlo k narušeniu rovnováhy ekologickej stability, vznikol priestor pre vznik pôdnej erózie, nestability lokality, znehodnotila sa nehnuteľnosť po sadovníckej stránke a nehnuteľnosť stratila na predajnosti a naproti tomu na pojednávaní dňa 24.11.2021 žalobcovia uvádzali, že od počiatku žiadajú náhradu škody zodpovedajúcu strate spoločenskej hodnoty drevín a nie náhradu za zníženie hodnoty pozemku. 4.1 Žalovaný 2/ zastáva názor, že žalobcovia 1/ a 2/ nie sú aktívne vecne legitimovaní na uplatnenie nároku, ktorý je predmetom tohto konania, keď nie sú oprávnení nárokovať si náhradu škody odvodenú od spoločenskej hodnoty drevín. Jediným subjektom oprávneným nárokovať si spoločenskú hodnotu drevín je štát. Vyplýva to z § 48 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., v zmysle ktorého povinnosť zaplatiť finančnú náhradu za stratu spoločenskej hodnoty drevín ukladá orgán ochrany prírody. Prostredníctvom spoločenskej hodnoty drevín možno vyjadriť nepriaznivý následok spočívajúci v úbytku celospoločenských hodnôt. Spoločenská hodnota vybraných častí prírody sa podľa § 95 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. vyjadruje v peniazoch, čo umožňuje finančné vyjadrenie úbytku ich biologickej, ekologickej alebo kultúrnej hodnoty, vyjadruje nemajetkovú ujmu jednotlivých častí prírody. Dreviny sú súčasťou ekosystémov a ich výrubom môže dôjsť k vzniku ekologickej ujmy. Spoločenská hodnota vyjadruje aj ekologickú hodnotu častí prírody. Ekologickou ujmou je strata alebo oslabenie prirodzených funkcií ekosystémov vznikajúca poškodením ich zložiek alebo narušením vnútorných väzieb a procesov v dôsledku ľudskej činnosti. Oprávneným zo spôsobenej ekologickej ujmy podľa § 27 ods. 3 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí je štát. Vyplýva to aj právnej teórie, tiež rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/2466/2014. Aj podľa článku 44 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ochrana ekologickej rovnováhy a starostlivosť o životné prostredie patrí do pôsobnosti štátu. S ohľadom na uvedené považuje žalovaný 2/ za absurdný záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 10 na str. 14 rozsudku nemajúci oporu v príslušných právnych predpisoch, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva výslovný zákaz pre fyzické osoby domáhať sa náhrady škody za nepovolený výrub dreviny v jej vlastníctve treťou osobou bez jej súhlasu a bez zákonného povolenia vo výške zodpovedajúcej spoločenskej hodnote dreviny. Tento názor odporuje zmyslom príslušných zákonov. Prijatím záveru súdu prvej inštancie, že ktokoľvek si môže uplatňovať nárok na náhradu škody spočívajúcej v spoločenskej hodnote drevín by došlo k viacerým následkom, ktoré by spôsobili značnú právnu neistotu, ako aj dvojité sankcionovanie. 4.2 Súd prvej inštancie sa vyjadruje v odôvodnení svojho rozhodnutia k trestnej veci, predmetom ktorej je vypílenie stromov obcou K. na pozemku žalobcov a vyslovil názor, že nakoľko trestný súd Slovenskú republiku v predmetnom trestnom konaní nepripustil so svojím nárokom na náhradu škody, tento nárok zo strany Slovenskej republiky neexistuje. Už v odvolaní z 29.10.2019 voči skoršiemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie žalovaný 2/ uviedol, že nárok na majetkovú reparáciu (voči obci) ujmy vzniknutej nepovoleným výrubom dreviny až do výšky spoločenskej hodnoty dreviny je administratívno-právnym nárokom, ktorý nepatrí do pôsobnosti súdov a nemožno ho uplatniť v adhéznom konaní postupom podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Uplatniť si tento nárok patrí do pôsobnosti okresného úradu alebo obce. Pokiaľ si ku dňu vydania rozsudku okresný úrad neuplatnil nárok na finančnú náhradu vo výške spoločenskej hodnoty dreviny voči obci, učiní tak v budúcnosti. V prípade, ak napadnutý rozsudok nadobudne právoplatnosť, bude obec K. povinná uhradiť spoločenskú hodnotu vyrúbaných drevín dvakrát. Súd prvej inštancie sa odklonil od zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj. 39-60/2017, čím je naplnený odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. d) C. s. p. Súd prvej inštancie nemal pri určení výšky škody prihliadnuť na „subjektívny pocit“ žalobcov, keď v zmysle Občianskeho zákonníka sa poškodenému uhrádza len skutočná škoda a ušlý zisk. Súd prvej inštancie skutočnú škodu, ktorej charakter je materiálny a predstavuje ju finančná hodnota veci, za ktorú je možné túto vec predať, rozšíril aj o subjektívnu pocitovú škodu, t. j. určitý druh nemajetkovej ujmy, za ktorú považuje spoločenskú hodnotu dreviny. Táto škoda nemôže predstavovať subjektívnu ujmu, nakoľko je ujmou kolektívnou a cieľom sankcionovania subjektu, ktorý poruší právnu povinnosť v podobe úhrady sumy spoločenskej hodnoty dreviny je financovanie ochrany prírody. 4.3 Žalovaný 2/ navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a žalobcom 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré vznikli úhradou preddavku na znalca.
5. Žalobcovia rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním nenapadli, vyjadrenie k odvolaniam nepodali.
6. Odvolanie žalovaného 1/ voči výroku II. napadnutého rozsudku o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody, výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku V. o povinnosti žalovaného 2/ nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania rozsudkom sp. zn. 17Co/2/2023 z 31. januára 2024 odmietol podľa § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku ako podané neoprávnenou osobou.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Cdo/124/2024 zo 16. októbra 2025 odmietol dovolanie žalovaného 1/ voči prvému výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici o odmietnutí jeho odvolania, odmietol dovolanie žalovaného 2/ podľa § 420 písm. a) C. s. p. a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. januára 2024 sp. zn. 17Co/2/2023 v druhom (potvrdzujúcom) a treťom (o odvolacích trovách) výroku zrušil a v tomto rozsahu vrátil odvolaciemu súdu vec na ďalšie konanie.
8. V dôsledku odvolania žalovaných a rozhodnutia dovolacieho súdu zostalo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní žalovaného 1/ proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o jeho povinnosti zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 3 385,76 €, o odvolaní žalovaného 2/ proti II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 4 979,07 € a rozhodnúť o trovách prvoinštančného a odvolacích konaní, ako aj o trovách odvolacieho konania.
9. Funkčná príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici na prejednanie veci a rozhodnutie o odvolaní žalovaných vyplýva z § 34 ods. 1 C. s. p. Odvolací súd je podľa § 379 C. s. p. viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods. 1 C. s. p. aj dôvodmi odvolania. Z odvolaní žalovaných vyplýva, že žalovaný 1/ nepovažuje za správne zistený skutkový stav veci súdom prvej inštancie, obaja žalovaní majú výhrady voči právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, existenciu inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci tvrdia obaja žalovaní, žalovaný 1/ namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a porušenie práva žalovaného 1/ na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na výhrady žalovaného 1/ k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie možno chápať ako porušenie práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. Po rozhodnutí dovolacieho súdu upustil žalovaný 2/ od námietky nedostatku právomoci súdu konať o žalobe žalobcov. 9.1 Odvolací súd považuje skutkový stav zistený súdom prvej inštancie za úplný a správny. Dôkazy vykonané súdom prvej inštancie nebolo potrebné doplniť. Na odvolacom pojednávaní dňa 23.09.2026 zopakoval odvolací súd dôkazy vykonané súdom prvej inštancie podľa § 384 ods. 1 C. s. p. pod vplyvom vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu k otázke výšky škody, v dôsledku ktorého bolo potrebné ozrejmiť, ktoré skutkové zistenia preukázané dôkazmi v prvoinštančnom konaní sú naďalej relevantné.
10. Žalovaní 1/ a 2/ bezdôvodne vytýkajú súdu prvej inštancie zmätočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivý proces nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je súladné s § 220 ods. 1, 2 C. s. p. Vyplýva z neho, čo bolo predmetom konania (náhrada škody vzniknutá výrubom stromov bez povolenia príslušných orgánov a súhlasu žalobcov na ich pozemku v okolí chaty nachádzajúcej sa v rekreačnej oblasti, ktorú nestotožňovali s hodnotou drevnej hmoty ani rozdielom medzi cenou pozemku s porastmi a po ich výrube, ale ako finančnú náhradu, odškodnenie za stratu 9 ks stromov kultúrnej, ekologickej a estetickej hodnoty, ktorých existencia a následný výrub mali vplyv aj na hodnotu nehnuteľnosti, ktorej súčasťou boli). Už v uznesení sp. zn. 17Co/7/2020, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/109/2015-696 z 09.10.2019, odvolací súd vysvetlil, že posúdiť dôvodnosť nároku a správne ustáliť výšku škody je možné iba po tom, ako žalobcovia jednoznačne zadefinujú, či si
uplatňujú odškodnenie za ujmu spôsobenú výrubom drevín spočívajúcu v strate estetickej a ekologickej funkcie svojej nehnuteľnosti (akúsi nemajetkovú ujmu) alebo škodu spočívajúcu v strate hodnoty nehnuteľnosti vo výške rovnajúcej sa cene nehnuteľnosti s porastom a cenou po nelegálnom výrube drevín. Na pojednávaní dňa 24.11.2021 (č. l. 950 spisu) žalobcovia jednoznačne zopakovali, že nežiadajú majetkovú škodu zodpovedajúcu zníženiu hodnoty pozemku, ale náhradu za stratu estetickej a ekologickej funkcie drevín rovnajúcu sa sume, ktorú by ten, kto sa nelegálnym výrubom dopustí prečinu porušovania ochrany rastlín a živočíchov, musel na základe rozhodnutia orgánov ochrany prírody zaplatiť za stratu spoločenskej hodnoty dreva. Žalobcovia zotrvali na uplatnenom nároku aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Cdo/124/2024 o dovolaní žalovaných 1/ a 2/, v ktorom najvyšší súd vyslovil jednoznačný záver, že spoločenská hodnota drevín určená podľa zákona č. 543/2002 Z. z. a vykonávacej vyhlášky č. 24/2003 Z. z. vyjadruje najmä biologickú, ekologickú a kultúrnu hodnotu drevín, ktorá sa určuje s prihliadnutím na jej vzácnosť, ohrozenosť a plnenie reprodukčných funkcií a nepredstavuje reálnu škodu (ako majetkovú ujmu), ktorá vzniká konkrétnemu vlastníkovi poškodenej veci, „o ktorú išlo aj v danej veci“. Skutočnú škodu v reáliách súkromnoprávneho posúdenia nie je možné navýšiť o čiastky odvodené od tzv. spoločenskej škody, ktorá (aj) hodnotou predstavuje inú ujmu než škoda na majetku vlastníka vyrúbaných drevín. 10.1 Na otázku odvolacieho súdu na pojednávaní dňa 23.09.2026, prečo si žalobcovia neuplatňujú nárok na náhradu majetkovej škody spočívajúcej v znížení hodnoty nehnuteľnosti žalobca 1/ odpovedal, že stromy majú buď spoločenskú hodnotu alebo hodnotu drevnej hmoty, nič medzi tým neexistuje. 10.2 Z trestného spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 4T/69/2017 má odvolací súd preukázané, že náhradu majetkovej škody rovnajúcu sa vyťaženej a odcudzenej drevnej hmote si žalobca 1/ uplatnil v adhéznom konaní vo výške 337,27 € za 7,73 m3 objemu dreva. Tento nárok voči odsúdenému bývalému starostovi obce L. M. L. priznaný nebol. Žalobca 1/ bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie, ale v tomto civilnom konaní si žalobcovia nárok na náhradu majetkovej škody za odcudzenú drevnú hmotu v objeme 7,73 m3 v sume 337,27 € (ani v inej výške neuplatňujú). Svoje nároky si odvodzujú od nesprávneho úradného postupu Spoločnej úradovne pri vyznačení porastu určeného na výrub a protiprávneho konania žalovaného 1/ pri výrube tzv. kalamitného dreva.
11. Súd prvej inštancie v rozsudku dostatočne jasne uviedol, že zodpovednosť žalovaného 1/ odvodzuje od protiprávneho konania obce prostredníctvom štatutárneho orgánu starostu L. M. L., ktorý nariadil výrub dvoch dvojkmeňov rastúcich na pozemku žalobcov odôvodňujúc potrebu výrubu ich poškodením, ktoré v konaní preukázané nebolo. Konanie žalovaného 1/ podriadil súd prvej inštancie pod ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 2/ bol nositeľom zodpovednosti za nesprávny úradný postup Spoločnej úradovne v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
12. Skutkové vymedzenie uplatneného nároku zostalo nezmenené od začatia súdneho sporu. Nárok na náhradu škody odvíjali žalobcovia ako bývalí vlastníci nehnuteľností k marcu 2013 evidovaných ako rekreačná chata súpisného čísla XXX postavenej na CKN parcele č. XXX a pozemku CKN parcely č. XXX/XX v k. ú. K., ktoré nadobudli kúpnou zmluvou z roku 2007 a 2010 a od konania starostu obce K. a pracovníčky Spoločnej úradovne (spoločného obecného úradu zriadeného na základe zmluvy uzavretej podľa § 20a zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení medzi zmluvnými stranami mesto Hriňová, obec Detvianska Huta a obec K. za účelom vykonávania štátnej správy vo veciach ochrany drevín v 1. stupni v rozsahu stanovenom zákonom č. 543/2002 Z. z.) spočívajúceho v tom, že dňa 08.08.2012 I. A., pracovníčka Spoločnej úradovne spolu so starostom obce K. na mieste samom označili stromy kruhovým znakom ružovočervenej farby (znakom používaným orgánom ochrany prírody na označenie stromov povolených na výrub) a to nielen na CKN parcele č. XXX/X k. ú. K. vo vlastníctve žalovaného 1/, ale aj na CKN parcele č. XXX/XX k.ú. územie K. vo vlastníctve žalobcov. Takto označené stromy na pokyn starostu obce K. vypílili zamestnanci B. J., B.. K. v marci 2013. Tento zistený skutkový stav označil za preukázaný aj žalovaný 2/ v odpovedi z 30. apríla 2014 žalobcom na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (č. l. 95 spisu). Starosta obce K. ani pracovníčka Spoločnej úradovne nelokalizovali správne stromy, ktoré sa mali podľa žiadosti obce vyrúbať len na CKN parcele č. XXX/X a za stromy povolené vyrúbať označili aj tie, ktoré rástli na pozemku žalobcov. Znalec I. J. D. označoval stromy vyrúbané na pozemku žalobcov číslami. Pod číslom 1 figuroval strom rastúci na hranici CKN parciel č. XXX/X N. XXX/XX, stromy pod č. 2, 3, 4, 5, 6 a 9 boli jednotlivo stojace stromy rastúce na pozemku žalobcov a ako dvojkmene č. 7 + 8 a č. 10 + 11 označil znalec I. D. dva stromy, ktoré boli podľa výpovede starostu obce K. L. M. L. a ním vyhotoveného oznámenia adresovaného Spoločnej úradovni vyrúbané nie na základe ich označenia ružovočervenou
farbou ako podliehajúce povoleniu na výrub, ale z dôvodu kalamitného stavu, kedy sa povolenie orgánu ochrany prírody na výrub stromov nevyžaduje. Súd prvej inštancie na určenie výšky škody nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru ochrana životného prostredia, ochrana prírody a krajiny A. G., v ktorom sú popísané stromy vyrúbané na parcele žalobcov CKN č. XXX/XX a určená výška ich spoločenskej hodnoty. Tento znalecký posudok vzal súd prvej inštancie za základ svojho rozhodnutia pri určení výšky škody analogicky v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tak Občiansky zákonník ako aj zákon č. 514/2003 Z. z. umožňujú priznať iba skutočnú majetkovú škodu, vychádzajúc zo správneho právneho názoru, že na uplatnenie nároku na náhradu spoločenskej hodnoty drevín podľa zákona č. 543/2002 Z. z. žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaní.
13. V príčinnej súvislosti s konaním pracovníčky Spoločnej úradovne a starostu obce K. žalobcom jednoznačne škoda vznikla. Bez ich súhlasu boli vyrúbané stromy, ktoré boli súčasťou CKN parcely č. XXX/XX v ich vlastníctve (§ 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka), drevná hmota bola odvezená, náhradu za ňu neobdržali. Škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaných. Prvotnou a hlavnou príčinou vzniku škody na majetku žalobcov vypílením stromov č. 2, 3, 4, 5, 6 a 9 (podľa posudku I. J. D.) bol nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý bez overenia, kde sa porast nachádza, označil stromy znakom povoľujúcim ich výrub. Podľa pokynov žalovaného 1/ (súčasť Spoločnej úradovne) mala B. J., B.. K. vypíliť všetky stromy označené ružovočerveným kruhom a kalamitné stromy. Za kalamitné stromy označil starosta obce stromy č. 7 + 8 a č. 10 + 11, dvojkmene podľa posudku I. J. D.. Za podstatnú príčinu vzniku škody na majetku žalobcov vyrúbaním stromov č. 2, 3, 4, 5, 6 a 9 považuje odvolací súd nesprávny úradný postup Spoločnej úradovne pri označovaní stromov určených na výrub, čo zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. Pri výrube dvoch dvojkmeňov č. 7 + 8 a č. 10 + 11 nevykonávala obec K. samosprávu podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení z dôvodu, že obec nerozhodovala o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby ako orgán verejnej moci; výrub stromov podľa § 47 ods. 4 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.07.2013 nepatrí medzi úkony obce pri výkone samosprávy podľa § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 14.06.2014. Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, z ktorého odvolací súd podľa § 383 C. s. p. vychádzal, odôvodňuje právny záver, že zodpovednosť za škodu spôsobenú výrubom 6 smrekov nachádzajúcich sa pôvodne na pozemku žalobcov označovaných č. 2, 3, 4, 5, 6 a 9 je podľa § 3 ods. 1 písm. d) a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. daná na strane štátu (žalovaný 2/) a za škodu vzniknutú výrubom dvoch dvojkmenných stromov č. 7 + 8 a č. 10 + 11 je podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedný žalovaný 1/.
14. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku okresného súdu zo 7. septembra 2022 rozsudkom sp. zn. 17Co/2/2023 z 31. januára 2024 zrušeným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/124/2024 sa stotožnil s názorom žalobcov a súdu prvej inštancie, že vzhľadom na oblasť (chránená krajinná oblasť), kde sa nehnuteľnosti žalobcov nachádzali, účel, ktorému nehnuteľnosti slúžili (rekreácia v prírode, zdravom životnom prostredí) a žalobcami utrpený pocit krivdy vyvolaný konaním škodcov, je možné žalobcom priznať náhradu škody nielen v rozsahu skutočnej majetkovej škody, ale aj vyššiu, zahŕňajúcu odškodnenie akejsi nemajetkovej ujmy ako v iných prípadoch (napr. pri zásahu do osobnostných práv podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nárok na primerané zadosťučinenie za porušenie práva spotrebiteľa podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 53a Občianskeho zákonníka, nárok na primerané zadosťučinenie pri úspešnom uplatnení práva zo zodpovednosti za vady podľa § 509 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky), keď za najväčšiu stratu v dôsledku konania žalovaných žalobcovia označili stratu estetickej a ekologickej funkcie vyrúbaného porastu. Zo správania sa žalobcov sa javí, že výšku skutočnej škody rovnajúcu sa hodnote drevnej hmoty v objeme 7,73 m3 vo výške 337,27 € (podľa vyčíslenia škody v trestnom konaní vedenom proti starostovi obce L. M. L.) považovali za nevýznamnú, keď po neúspechu ako poškodených v trestnom konaní si tento nárok v civilnom konaní neuplatnili. 14.1 Článok 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku znie: Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Článok 4 Civilného sporového poriadku umožňuje sudcovi v prípade, keď určitú situáciu právna norma nepredvída a neupravuje, použitie analógie v práve. Analógia (podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 445/2018 z 1. augusta 2018) znamená primerané použitie obsahom najbližšieho ustanovenia toho istého právneho odvetvia alebo celého právneho poriadku, jeho zmyslu a základných zásad. Za kľúčové v tejto veci považoval odvolací súd posúdenie otázky, či v okolnostiach posudzovanej veci ide o prípad, že priznanie nároku na náhradu škody len vo výške skutočnej majetkovej
škody v zmysle § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. by vo výsledku neznamenalo zjavný zásah do elementárnej spravodlivosti, keď v opačnom prípade, ak by sa nelegálneho výrubu dopustili žalobcovia ako vlastníci porastu, orgán ochrany prírody by im uložil povinnosť zaplatiť štátu rovnakú sumu rovnajúcu sa spoločenskej hodnote vyrúbaných drevín. 14.2 Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/124/2024 nepovažoval takto prednesenú argumentáciu odvolacieho súdu, prečo sa odklonil od záverov dovolacieho rozhodnutia sp. zn. 4MCdo/5/2012 z 22. marca 2012 za vecnú ani dostatočnú pre prípadnú zmenu právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v tomto rozhodnutí. S názorom najvyššieho súdu, že skutočnú škodu v reáliách súkromnoprávneho posúdenia nie je možné navýšiť o čiastky odvodzované od tzv. spoločenskej škody, ktorá hodnotovo predstavuje inú ujmu než škoda na majetku vlastníka vyrúbaných drevín, je odvolací súd podľa § 455 C. s. p. viazaný. Odvolací súd rešpektujúc viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu pristúpil podľa § 388 C. s. p. k zmene rozsudku súdu prvej inštancie a žalobu žalobcov zamietol aj v časti, ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel ako nedôvodnú, keď uplatnený nárok žalobcom nie je možné podľa uznesenia najvyššieho súdu priznať a žalobcovia si v tomto konaní neuplatňovali nárok na náhradu skutočnej majetkovej škody ako hodnotu odvezenej a neuhradenej drevnej hmoty, či rozdiel na cene nehnuteľností pred a po nelegálnom výrube. V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu nie je daný základ nároku na náhradu škody rovnajúcej sa spoločenskej hodnote vyrúbaných drevín proti žalovanému 1/ v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka ani proti žalovanému 2/ podľa zákona č. 514/2003 Z. z., aj keď ich protiprávne konanie pri výrube drevín na parcele žalobcov preukázané bolo. Základnými podmienkami úspešnosti nároku na náhradu škody sú protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (resp. nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou. Vznik škody vo výške rovnajúcej sa spoločenskej hodnote drevín na strane žalobcov preukázaný nebol. Žalobcovia si nárok na náhradu skutočnej škody v tomto konaní neuplatnili. Opätovne je teda nutné konštatovať, že neboli splnené ani základné predpoklady na priznanie skutočnej škody, keď v prvom rade absentoval žalobný návrh a vyčíslenie skutočnej škody. Vyčíslenie škody v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 4T/69/2017 nemohlo byť podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu, keď si žalobcovia v tomto konaní neuplatňovali skutočnú škodu za odcudzenú drevnú hmotu, túto požadovali v trestnom konaní nahradiť obžalovaným L. M. L. a po jeho odsúdení si tento nárok v civilnom sporovom konaní voči nemu ani voči žalovaným v tomto konaní neuplatnili. Žalobcovia napriek opakovaným úvahám odvolacieho súdu o možnosti priznať náhradu škody vo výške rozdielu medzi cenou nehnuteľnosti s porastom a po nelegálnom výrube škodu takto definovanú nežiadali a nevyčíslili. Rešpektujúc právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/5/2012, ktorý je podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/124/2024 stále aktuálny, odvolací súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
15. Povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 262 ods. 1 C. s. p. bolo rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, keďže jeho rozhodnutím sa konanie končí. Táto povinnosť sa podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 453 ods. 3 vzťahuje na trovy pôvodného konania a trovy dovolacieho konania. Úspešnou stranou v spore po zmene rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu sú žalovaní 1/ a 2/, ktorí uspeli svojim dovolaním aj pred najvyšším súdom vo veci samej, i keď bolo dovolanie žalovaného 1/ voči prvému výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. januára 2024 sp. zn. 17Co/2/2023 a dovolanie žalovaného 2/ podľa § 420 písm. a) C. s. p. odmietnuté. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. vznikol žalovaným 1/ a 2/ každému zvlášť voči žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolací súd uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania každému zvlášť vo výške 100 %. Povinnosť plnenia je viazaná na rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške trov konania žalovaných 1/ a 2/, ktoré vydá súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej.
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).