Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 222/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Námestie

sv. Anny 15/25, Trenčín, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu Prievidza

č. k. -134 a č. k. -135 z 12. mája 2017, uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 12. januára 2017, uznesením predsedu Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. a uznesením

podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Nám. sv. Anny 15/25,

Trenčín, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. septembra

2017 (ďalej len „uznesenie zo 4. septembra 2017“), uzneseniami Okresného súdu Prievidza

č. k. -134 a č. k. -135 z 12. mája 2017, uznesením krajského súdu

sp. zn. z 12. januára 2017 (ďalej len „uznesenie z 12. januára 2017“),

uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov

tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení

predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému

súdu Bánovce nad Bebravou 3. júna 2016 žalobu o ochranu osobnosti proti

ako žalovanej v 1. rade a obchodnej spoločnosti Markíza – Slovakia, spol. s r. o., ako

žalovanej v 2. rade. Vec bola Okresným súdom Bánovce nad Bebravou vedená pod sp. zn.

.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že mu ako žalobcovi v konaní pôvodne vedenom Okresným

súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. nebola doručovaná žiadna

písomnosť. Až 12. októbra 2017 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie

krajského súdu zo 4. septembra 2017, ktorým bolo rozhodnuté, že vec vedená Okresným

súdom Prievidza pod sp. zn. sa prikazuje na prejednanie Okresnému súdu

Považská Bystrica. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 4. septembra 2017 sa

sťažovateľ dozvedel, že vec pôvodne vedená Okresným súdom Bánovce nad Bebravou

pod sp. zn. bola z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov tohto súdu z prejednania

a rozhodnutia v jeho veci „najskôr prikázaná Okresnému súdu Prievidza, ktorý

prostredníctvom predsedu súdu dňa 17. 5. 2017 predložil spis tohto súdu č. na

rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne za účelom rozhodnutia o prikázaní sporu inému

súdu v zmysle a a takýto postup odôvodnil tým, že na Okresnom

súde Prievidza nie je možné zabezpečiť pridelenie sporu podľa osobitného predpisu, pretože

všetci sudcovia Okresného súdu Prievidza boli vylúčení z prejednania a rozhodovania

sporu“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že z uznesenia krajského súdu zo 4. septembra 2017 sa

dozvedel, že uznesením predsedu Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 12. mája

2017 bolo rozhodnuté, že všetci sudcovia tohto súdu okrem jeho predsedu sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania sporu v danej veci a že uznesením podpredsedu Okresného

súdu Prievidza sp. zn. z 12. mája 2017 bolo rozhodnuté, že aj predseda tohto

súdu je z prejednávania a rozhodovania uvedeného sporu vylúčený.

Postup Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Okresného súdu Prievidza,

v dôsledku ktorého došlo k vylúčeniu všetkých sudcov týchto súdov z prejednania

a rozhodovania sporu v danej veci, nemá podľa sťažovateľa žiadne zákonné opodstatnenie

a je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), podľa ktorej „v situáciách, keď sa namietal profesionálny či kolegiálny

vzťah medzi sudcom a účastníkom konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho

či kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom

istom súde, chýba u takéhoto vzťahu objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože

vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti“.

Vzhľadom na uvedené nebol podľa názoru sťažovateľa, ktorý pôsobí ako sudca

krajského súdu dôvod na vylúčenie sudcov okresných súdov patriacich do obvodu krajského

súdu v jeho právnej veci. Následne rozhodnutia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

a Okresného súdu Prievidza o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci

sťažovateľa porušujú jeho práva zaručené čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

v spojení s a dohovoru. Uvedeným postupom a prikázaním

veci Okresnému súdu Považská Bystrica malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu „nesprávnou aplikáciou a výkladom ustanovení

upravujúcich vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci“.

Nápravu uvedeného stavu je podľa sťažovateľa možné dosiahnuť len „zrušením

všetkých rozhodnutí v ich časovej postupnosti, ktorými fakticky došlo k odňatiu veci z vecne

a miestne príslušného prvoinštančného súdu na prejednania sporu, ktorým je Okresný súd

Bánovce nad Bebravou“.

Keďže sťažovateľovi bolo doručené len uznesenie krajského súdu zo 4. septembra

2017, z odôvodnenia ktorého sa dozvedel o ďalších v návrhu na rozhodnutie o sťažnosti

uvádzaných rozhodnutiach vo veci vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov

a o uznesení krajského súdu z 12. januára 2017, podľa jeho názoru je lehota na podanie

sťažnosti v jeho veci dodržaná aj vo vzťahu k ním napádaným uzneseniam Okresného súdu

Prievidza č. k. -134 a č. k. -135 z 12. mája 2017, k uzneseniu

krajského súdu z 12. januára 2017, uzneseniu predsedu Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu z prejednávania

a rozhodovania sporu vo veci sp. zn. a uzneseniu podpredsedu Okresného

súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania

a rozhodovania sporu vo veci sp. zn. .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jeho

základných práv podľa a v spojení s

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu Prievidza č. k. -134

a č. k. -135 z 12. mája 2017, uznesením krajského súdu z 12. januára 2017,

uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov

tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania sporu vo veci sp. zn.

a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení

predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu vo veci sp. zn.

, citované rozhodnutia zruší a prikáže Okresnému súdu Bánovce nad

Bebravou, aby vo veci sp. zn. po vrátení veci konal bez zbytočných

prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe

subsidiarity.

Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (porovnaj m. m. , ,

, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 v spojení s a podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu

Prievidza č. k. -134 a č. k. -135 z 12. mája 2017, uznesením

krajského z 12. januára 2017, uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania

z veci vedenej po sp. zn. a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej pod sp. zn. .

Podľa listiny a každý sa môže domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Článok 46 ods. 1 predstavuje primárne ústavné východisko pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany, a vytvára ústavný základ pre ústavnú úpravu jednotlivých aspektov práva

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až (m. m. ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu, ako aj práva

na spravodlivý proces zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie

ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (pozri

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a povolené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v

súlade s platným procesným právom (m. m. , , ,

).

Zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že jej ťažisko je založené

na namietanom porušení základného práva na zákonného sudcu garantovaného

prostredníctvom . K jeho porušeniu malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby o ochranu osobnosti je príslušný Okresný súd

Bánovce nad Bebravou, pričom vec sa v dôsledku uznesenia krajského súdu zo 4. septembra

2017 nachádza na Okresnom súde Považská Bystrica. Nápravu uvedeného stavu je

podľa sťažovateľa možné dosiahnuť len „zrušením všetkých rozhodnutí v ich časovej

postupnosti, ktorými fakticky došlo k odňatiu veci z vecne a miestne príslušného

prvoinštančného súdu na prejednania sporu, ktorým je Okresný súd Bánovce nad

Bebravou“.

Základné právo na zákonného sudcu ústavný súd považuje za celkom

neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára

a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania

záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred

ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania

súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov

„ad hoc“ (pozri ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v (ďalej len „“) garantované aj

prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

pre zaujatosť ( a nasl. ). Zároveň k zabezpečeniu garantovaného

základného práva na zákonného sudcu slúži aj inštitút prikázania sporu inému súdu

z dôvodu vylúčenia súdu (resp. jeho sudcov) inak príslušnému na rozhodnutie sporu.

Konkrétne ide o , podľa ktorého ak nemôže príslušný okresný súd alebo

krajský súd o spore konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť spor prikázaný

inému súdu tej istej inštancie.

Aj vo vzťahu k ochrane základného práva na zákonného sudcu ústavný súd vo svojej

judikatúre dôsledne vychádza z princípu subsidiarity, pričom zdôrazňuje, že všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto sa intervencia

ústavného súdu uplatní až vtedy, ak túto ochranu neposkytnú, resp. neposkytujú všeobecné

súdy (m. m. , , , ). Vo vzťahu

k ochrane základného práva na zákonného sudcu disponujú všeobecné súdy celým radom

právnych nástrojov, ktorých použitie je spôsobilé zabezpečiť efektívnu ochranu tohto

základného práva, čo potvrdzuje aj ustálená súdna prax a judikatúra najvyššieho súdu,

ktorému zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje

za vhodné poukázať na judikatúru najvyššieho súdu k otázkam, ktoré sťažovateľ nastoľuje

svojou sťažnosťou. V prvom rade ústavný súd poukazuje na právny názor najvyššieho súdu

vyslovený v uznesení sp. zn. z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je

rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd,

v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo

mimoriadneho opravného prostriedku, povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3

a veta druhá ), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto

vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným

súdom podľa a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím

sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž

objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa

uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo

v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj

inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo

hodnotené.“.

Rovnako ústavný súd považuje za užitočné poukázať aj na rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. augusta 1997 a sp. zn. z 20. apríla 2011,

v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia posúdiť túto otázku

samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

V skúmaných súvislostiach možno poukázať aj na právny názor najvyššieho súdu

(opierajúci sa o judikatúru ústavného súdu) vyslovený v uznesení sp. zn.

z 15. marca 2012, podľa ktorého „nesprávne obsadeným súdom [ ] je

súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu,

ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne

obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tiež nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. ). Zákonným sudcom (čl. 48

ods. 1 ) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne

a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci

rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov

priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená Občianskym súdnym

poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na

rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.

Ústavný súd sa s citovanými právnymi názormi stotožňuje a aj na ich základe

konštatuje, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry

všeobecných súdov sú závažné procesné pochybenia súdov prvého stupňa dôvodom

na podanie odvolania (pozri odvolacie dôvody vymedzené v ) a za splnenia

zákonom ustanovených podmienok aj na podanie dovolania (pozri napr. ,

, ale aj m. m. , ).

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa sú uznesenie krajského súdu zo 4. septembra 2017

o prikázaní veci Okresnému súdu Považská Bystrica, uznesenia Okresného súdu Prievidza

č. k. -134 a č. k. -135 z 12. mája 2017 o vylúčení sudcov

z prejednania a rozhodovania veci vedenej tamojším súdom pod sp. zn. ,

uznesenie krajského súdu z 12. januára 2017 o prikázaní veci Okresnému súdu Prievidza,

uznesenie predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov

tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

a uznesenie podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení

predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

arbitrárne a vo veci samej mali rozhodovať sudcovia, ktorí nemali byť podľa

objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo účastníkom konania alebo ich zástupcom

z ďalšej účasti na prerokúvaní a rozhodovaní o veci sťažovateľa vylúčení, resp. ak bola

podľa sťažovateľa na tomto základe vec prikázaná nepríslušnému prvostupňovému súdu

[z dôvodu sťažovateľovho presvedčenia, že sudcovia inak príslušného okresného súdu

(sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou) nemali byť vylúčení z prerokúvania

veci, a teda že nedošlo k naplneniu hypotézy ] a vo veci tak rozhodoval

nezákonný sudca, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná.

V ďalšom priebehu konania vo veci samej pred všeobecnými súdmi má totiž sťažovateľ

k dispozícii právne prostriedky, nástroje (odvolanie a príp. dovolanie), prostredníctvom

ktorých môže uplatniť námietky, ktoré tvoria obsah jeho sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu, o ktorých budú všeobecné súdy povinné rozhodnúť. V posudzovanom prípade teda

existuje „iný súd“, resp. „iné súdy“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, ktoré sú primárne

povolané na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

ani nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa

ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní

pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z zjavne

vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky

riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018