Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 222/2018
PDF · 217.58 KB
No categories available
IV. ÚS 222/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Námestie
sv. Anny 15/25, Trenčín, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 NcC 9/2017 zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu Prievidza
č. k. 10 C 2/2017-134 a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017, uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 NcC 17/2016 z 12. januára 2017, uznesením predsedu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 5 C 165/2016 a uznesením
podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 5 C 165/2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Nám. sv. Anny 15/25,
Trenčín, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 NcC 9/2017 zo 4. septembra
2017 (ďalej len „uznesenie zo 4. septembra 2017“), uzneseniami Okresného súdu Prievidza
č. k. 10 C 2/2017-134 a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017, uznesením krajského súdu
sp. zn. 19 NcC 17/2016 z 12. januára 2017 (ďalej len „uznesenie z 12. januára 2017“),
uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov
tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
5 C 165/2016 a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení
predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému
súdu Bánovce nad Bebravou 3. júna 2016 žalobu o ochranu osobnosti proti
ako žalovanej v 1. rade a obchodnej spoločnosti Markíza – Slovakia, spol. s r. o., ako
žalovanej v 2. rade. Vec bola Okresným súdom Bánovce nad Bebravou vedená pod sp. zn.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že mu ako žalobcovi v konaní pôvodne vedenom Okresným
súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 5 C 165/2016 nebola doručovaná žiadna
písomnosť. Až 12. októbra 2017 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie
krajského súdu zo 4. septembra 2017, ktorým bolo rozhodnuté, že vec vedená Okresným
súdom Prievidza pod sp. zn. 10 C 2/2017 sa prikazuje na prejednanie Okresnému súdu
Považská Bystrica. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 4. septembra 2017 sa
sťažovateľ dozvedel, že vec pôvodne vedená Okresným súdom Bánovce nad Bebravou
pod sp. zn. 5 C 165/2016 bola z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov tohto súdu z prejednania
a rozhodnutia v jeho veci „najskôr prikázaná Okresnému súdu Prievidza, ktorý
prostredníctvom predsedu súdu dňa 17. 5. 2017 predložil spis tohto súdu č. 10 C 2/2017 na
rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne za účelom rozhodnutia o prikázaní sporu inému
súdu v zmysle § 50 ods. 3 a § 39 ods. 3 CSP a takýto postup odôvodnil tým, že na Okresnom
súde Prievidza nie je možné zabezpečiť pridelenie sporu podľa osobitného predpisu, pretože
všetci sudcovia Okresného súdu Prievidza boli vylúčení z prejednania a rozhodovania
sporu“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že z uznesenia krajského súdu zo 4. septembra 2017 sa
dozvedel, že uznesením predsedu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10 C 2/2017 z 12. mája
2017 bolo rozhodnuté, že všetci sudcovia tohto súdu okrem jeho predsedu sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania sporu v danej veci a že uznesením podpredsedu Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 10 C 2/2017 z 12. mája 2017 bolo rozhodnuté, že aj predseda tohto
súdu je z prejednávania a rozhodovania uvedeného sporu vylúčený.
Postup Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a Okresného súdu Prievidza,
v dôsledku ktorého došlo k vylúčeniu všetkých sudcov týchto súdov z prejednania
a rozhodovania sporu v danej veci, nemá podľa sťažovateľa žiadne zákonné opodstatnenie
a je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), podľa ktorej „v situáciách, keď sa namietal profesionálny či kolegiálny
vzťah medzi sudcom a účastníkom konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho
či kolegiálneho vzťahu k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom
istom súde, chýba u takéhoto vzťahu objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože
vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti“.
Vzhľadom na uvedené nebol podľa názoru sťažovateľa, ktorý pôsobí ako sudca
krajského súdu dôvod na vylúčenie sudcov okresných súdov patriacich do obvodu krajského
súdu v jeho právnej veci. Následne rozhodnutia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
a Okresného súdu Prievidza o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci
sťažovateľa porušujú jeho práva zaručené čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 144 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedeným postupom a prikázaním
veci Okresnému súdu Považská Bystrica malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu „nesprávnou aplikáciou a výkladom ustanovení
upravujúcich vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci“.
Nápravu uvedeného stavu je podľa sťažovateľa možné dosiahnuť len „zrušením
všetkých rozhodnutí v ich časovej postupnosti, ktorými fakticky došlo k odňatiu veci z vecne
a miestne príslušného prvoinštančného súdu na prejednania sporu, ktorým je Okresný súd
Bánovce nad Bebravou“.
Keďže sťažovateľovi bolo doručené len uznesenie krajského súdu zo 4. septembra
2017, z odôvodnenia ktorého sa dozvedel o ďalších v návrhu na rozhodnutie o sťažnosti
uvádzaných rozhodnutiach vo veci vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov
a o uznesení krajského súdu z 12. januára 2017, podľa jeho názoru je lehota na podanie
sťažnosti v jeho veci dodržaná aj vo vzťahu k ním napádaným uzneseniam Okresného súdu
Prievidza č. k. 10 C 2/2017-134 a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017, k uzneseniu
krajského súdu z 12. januára 2017, uzneseniu predsedu Okresného súdu Bánovce nad
Bebravou o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu z prejednávania
a rozhodovania sporu vo veci sp. zn. 5 C 165/2016 a uzneseniu podpredsedu Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania
a rozhodovania sporu vo veci sp. zn. 5 C 165/2016.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu Prievidza č. k. 10 C 2/2017-134
a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017, uznesením krajského súdu z 12. januára 2017,
uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov
tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania sporu vo veci sp. zn.
5 C 165/2016 a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení
predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu vo veci sp. zn.
5 C 165/2016, citované rozhodnutia zruší a prikáže Okresnému súdu Bánovce nad
Bebravou, aby vo veci sp. zn. 5 C 165/2016 po vrátení veci konal bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3000 € a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 v spojení s čl. 144 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu zo 4. septembra 2017, uzneseniami Okresného súdu
Prievidza č. k. 10 C 2/2017-134 a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017, uznesením
krajského z 12. januára 2017, uznesením predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
o vylúčení všetkých sudcov tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania
z veci vedenej po sp. zn. 5 C 165/2016 a uznesením podpredsedu Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou o vylúčení predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej pod sp. zn. 5 C 165/2016.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených
prípadoch na inom orgáne.
V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Článok 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne ústavné východisko pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a vytvára ústavný základ pre ústavnú úpravu jednotlivých aspektov práva
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (m. m. I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu, ako aj práva
na spravodlivý proces zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie
ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (pozri
II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a povolené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v
súlade s platným procesným právom (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
Zo sťažnostnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že jej ťažisko je založené
na namietanom porušení základného práva na zákonného sudcu garantovaného
prostredníctvom čl. 48 ods. 1 ústavy. K jeho porušeniu malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
že na prejednanie a rozhodnutie veci žaloby o ochranu osobnosti je príslušný Okresný súd
Bánovce nad Bebravou, pričom vec sa v dôsledku uznesenia krajského súdu zo 4. septembra
2017 nachádza na Okresnom súde Považská Bystrica. Nápravu uvedeného stavu je
podľa sťažovateľa možné dosiahnuť len „zrušením všetkých rozhodnutí v ich časovej
postupnosti, ktorými fakticky došlo k odňatiu veci z vecne a miestne príslušného
prvoinštančného súdu na prejednania sporu, ktorým je Okresný súd Bánovce nad
Bebravou“.
Základné právo na zákonného sudcu ústavný súd považuje za celkom
neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára
a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania
záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred
ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania
súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov
„ad hoc“ (pozri I. ÚS 239/04).
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len „CSP“) garantované aj
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
pre zaujatosť (§ 49 a nasl. CSP). Zároveň k zabezpečeniu ústavou garantovaného
základného práva na zákonného sudcu slúži aj inštitút prikázania sporu inému súdu
z dôvodu vylúčenia súdu (resp. jeho sudcov) inak príslušnému na rozhodnutie sporu.
Konkrétne ide o § 39 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nemôže príslušný okresný súd alebo
krajský súd o spore konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť spor prikázaný
inému súdu tej istej inštancie.
Aj vo vzťahu k ochrane základného práva na zákonného sudcu ústavný súd vo svojej
judikatúre dôsledne vychádza z princípu subsidiarity, pričom zdôrazňuje, že všeobecné súdy
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto sa intervencia
ústavného súdu uplatní až vtedy, ak túto ochranu neposkytnú, resp. neposkytujú všeobecné
súdy (m. m. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Vo vzťahu
k ochrane základného práva na zákonného sudcu disponujú všeobecné súdy celým radom
právnych nástrojov, ktorých použitie je spôsobilé zabezpečiť efektívnu ochranu tohto
základného práva, čo potvrdzuje aj ustálená súdna prax a judikatúra najvyššieho súdu,
ktorému zákon zveruje zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje
za vhodné poukázať na judikatúru najvyššieho súdu k otázkam, ktoré sťažovateľ nastoľuje
svojou sťažnosťou. V prvom rade ústavný súd poukazuje na právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v uznesení sp. zn. 4 MCdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je
rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd,
v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku, povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3
a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto
vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným
súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž
objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa
uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo
v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj
inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo
hodnotené.“.
Rovnako ústavný súd považuje za užitočné poukázať aj na rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
V skúmaných súvislostiach možno poukázať aj na právny názor najvyššieho súdu
(opierajúci sa o judikatúru ústavného súdu) vyslovený v uznesení sp. zn. 3 Cdo 323/2009
z 15. marca 2012, podľa ktorého „nesprávne obsadeným súdom [§ 237 písm. g) O. s. p.] je
súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu,
ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne
obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tiež nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne
a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci
rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov
priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená Občianskym súdnym
poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na
rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.
Ústavný súd sa s citovanými právnymi názormi stotožňuje a aj na ich základe
konštatuje, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecných súdov sú závažné procesné pochybenia súdov prvého stupňa dôvodom
na podanie odvolania (pozri odvolacie dôvody vymedzené v § 365 CSP) a za splnenia
zákonom ustanovených podmienok aj na podanie dovolania (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj m. m. II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03).
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa sú uznesenie krajského súdu zo 4. septembra 2017
o prikázaní veci Okresnému súdu Považská Bystrica, uznesenia Okresného súdu Prievidza
č. k. 10 C 2/2017-134 a č. k. 10 C 2/2017-135 z 12. mája 2017 o vylúčení sudcov
z prejednania a rozhodovania veci vedenej tamojším súdom pod sp. zn. 10 C 2/2017,
uznesenie krajského súdu z 12. januára 2017 o prikázaní veci Okresnému súdu Prievidza,
uznesenie predsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení všetkých sudcov
tohto súdu okrem predsedu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
5 C 165/2016 a uznesenie podpredsedu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o vylúčení
predsedu tohto súdu ako sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
5 C 165/2016 arbitrárne a vo veci samej mali rozhodovať sudcovia, ktorí nemali byť podľa
objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo účastníkom konania alebo ich zástupcom
z ďalšej účasti na prerokúvaní a rozhodovaní o veci sťažovateľa vylúčení, resp. ak bola
podľa sťažovateľa na tomto základe vec prikázaná nepríslušnému prvostupňovému súdu
[z dôvodu sťažovateľovho presvedčenia, že sudcovia inak príslušného okresného súdu
(sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou) nemali byť vylúčení z prerokúvania
veci, a teda že nedošlo k naplneniu hypotézy § 49 ods. 1 CSP] a vo veci tak rozhodoval
nezákonný sudca, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná.
V ďalšom priebehu konania vo veci samej pred všeobecnými súdmi má totiž sťažovateľ
k dispozícii právne prostriedky, nástroje (odvolanie a príp. dovolanie), prostredníctvom
ktorých môže uplatniť námietky, ktoré tvoria obsah jeho sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu, o ktorých budú všeobecné súdy povinné rozhodnúť. V posudzovanom prípade teda
existuje „iný súd“, resp. „iné súdy“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, ktoré sú primárne
povolané na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa
ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky
riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018