Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 13/2018
PDF · 275.46 KB
No categories available
I. ÚS 13/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
vo veci sťažnosti , , zastúpenej advokátom
Mgr. Branislavom Grancom, Kováčska 28, Košice, pre namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 19/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/2008
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/2008
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho
zástupcu Mgr. Branislava Granca do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 13/2018-10 zo 17. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/2008.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 7. januára 2008 bola okresnému súdu doručená
žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáha zaplatenia sumy 120 000 Sk (3 983,27 €)
s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol vo veci samej raz, a to rozsudkom č. k.
23 C 19/2008-161 zo 14. januára 2010 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“).
Po úspešnom odvolaní žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“)
uznesením sp. zn. 2 Co 172/2010 z 10. marca 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „do pojednávania konaného 3. septembra 2009,
na ktorom sa okresnému súdu prvýkrát podarilo zabezpečiť prítomnosť žalovaného, ubehlo
dvadsať mesiacov, pričom došlo k zmareniu deviatich pojednávaní (okresný súd buď
nedokázal doručiť predvolanie žalovanému v dostatočnom predstihu alebo nevedel doručiť
predvolanie žalovanému, resp. ak predvolanie doručil, tak akceptoval ospravedlnenie
žalovaného). Sťažovateľka vytýka okresnému súdu, že z viacerých procesných nástrojov,
ktoré mal v danom čase dispozícii, efektívne nevyužil v podstate žiadne. Z uvedeného
dôvodu priamo dopustil, že sa žalovaný pojednávaní úspešne vyhýbal dvadsať mesiacov.
Postup odporcu vykazoval všetky znaky nečinnosti a neefektivity v podobe nevyužívania
dostupných procesných inštitútov, ale aj v podobe celkovo nesprávneho postupu pri
príprave jednotlivých pojednávaní (neschopnosť okresného súdu doručiť žalovanému
predvolanie riadne a včas).“.
V období od rozhodnutia odvolacieho súdu boli nariadené viaceré pojednávania,
ktoré boli buď odročené (aj z dôvodu neprítomnosti žalovaného, vypracovania znaleckého
posudku, doplnenia znaleckého posudku), alebo sa neuskutočnili (práceneschopnosť
zákonnej sudkyne, stáž zákonnej sudkyne na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky).
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „od vrátenia veci odvolacím súdom okresnému súdu
ubehlo viac ako šesť rokov, pričom do dnešného dňa nebolo konanie právoplatne skončené.
Konanie o zaplatenie pôžičky patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov, nevymyká sa
bežnej rozhodovacej činnosti, z ktorého dôvodu ju nie je v žiadnom prípade možné
považovať za skutkovo ani právne zložitú vec. Prípadná faktická zložitosť veci sa pritom
s ohľadom na vyššie popísaný procesný postup odporcu ani len nemohla prejaviť, nakoľko
odporcom na to nebol vôbec vytvorený priestor, v dôsledku čoho eventuálna faktická
zložitosť veci nie je pre hodnotenie postupu odporcu významná (III. ÚS 449/2016).
Sťažovateľka sa osobne zúčastnila takmer každého jedného nariadeného pojednávania
a svojím konaním k prieťahom v konaní nijako neprispela.
Samotná skutočnosť, že odporca ani po takmer 10 rokoch odo dňa podania
žalobného návrhu vec právoplatne neskončil, je nezlučiteľná s imperatívom ustanoveným
v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť už z princípu
predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu
ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03, II. ÚS
367/2013). Odporca vo veci vytýčil 17 pojednávaní, ktorých drvivá väčšina bola odročená
bez prejednania veci z dôvodov na strane žalovaného a/alebo odporcu samotného, tzn. de
facto zmarená. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že nielen nečinnosť, ale aj
nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie
ústavou (dohovorom) zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(I. ÚS 688/2014).“.
3. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej v bode 1 označených základných práv postupom okresného súdu
v namietanom konaní, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej
finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a náhradu trov konania.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu konania vyjadril predseda
okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV 68/2018 zo 13. februára 2018. Vo vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 19. februára 2018 predseda okresného súdu okrem chronológie
úkonov v predmetnom konaní uviedol:
„Na základe postupu súdu a tiež účastníkov konania som dospel k záveru, že
sťažnosť je čiastočne dôvodná. Doterajšia dĺžka konania je ovplyvnená postupom súdu v
konaní, ale aj správaním sa účastníkov konania. Účastníci konania viackrát požiadali súd o
odročenie pojednávania pre ich ospravedlnenú neprítomnosť na pojednávaní. Nariadené
pojednávanie bolo štyrikrát odročené z dôvodov na strane súdu. Jediným problémom v
postupe súdu je opakovaná neprítomnosť žalovaného a svedkov na nariadených
pojednávaniach z dôvodu nemožnosti doručenia predvolania na pojednávanie a nemožnosť
vykonania dôkazu výsluchom žalovaného a svedkov. V tomto prípade postup súdu javí
známky nesústredenosti a neefektívnosti, nakoľko ten nevyvodil voči účastníkom konania
žiadne poriadkové opatrenia. Po právnej stránke posudzované konanie nie je zvlášť zložité,
tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy súdov prvej inštancie. Po skutkovej stránke,
vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania, možno konanie považovať za zložitejšie. V
niektorých obdobiach v dôsledku personálnych zmien v osobe zákonného sudcu sa vyskytli
aj na strane súdu kratšie obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti. Súd však vo veci
dvakrát meritórne rozhodol. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia
žiadame zohľadniť aj správanie sa účastníkov konania a ich viacnásobné žiadosti o
odročenie pojednávania.“
5. Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 19. marca 2018, ktorým reagoval na
vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedol, že «v priebehu 10 rokov sa uskutočnilo iba
5 pojednávaní (30. apríla 2009, 3. septembra 2009, 5. novembra 2009, 10. decembra 2009
a 14. januára 2010). Z uvedeného vyplýva, že z 22 nariadených pojednávaní sa
neuskutočnilo až 17 pôvodne vytýčených pojednávaní. Sťažovateľka ospravedlnila svoju
neprítomnosť na 3 pojednávaniach (17. júla 2008, 8. júna 2009 a 30. júla 2009). Vo
všetkých týchto prípadoch sa sťažovateľka pojednávaní nezúčastnila, nakoľko o podaných
žiadostiach žalovaného a zámere odporcu pojednávania odročiť, bola odporcom vopred
telefonicky vyrozumená.
Z vyjadrenia odporcu ďalej vyplýva, že nariadené pojednávania boli štyrikrát
odročené z dôvodov na strane odporcu. Sťažovateľka poukazuje na to, že z týchto štyroch
pojednávaní boli tri pojednávania odročené v období od 26.10.2012 do 16.04.2014, čo
predstavuje obdobie osemnástich mesiacov, kedy sa vo veci z dôvodov na strane odporcu
vôbec nekonalo. Z uvedeného je teda zrejmé, že odporca v konaní postupoval nesústredene
a neefektívne. Je síce pravdou, že odporca vo veci meritórne rozhodol, avšak k dnešnému
dňu, t. j. po desiatich rokoch od začatia konania nie je vec právoplatne skončená.
Sťažovateľka považuje za neprípustné a neakceptovateľné, že sa žalovaný v období
desiatich rokov úspešne vyhol štrnástim nariadeným pojednávaniam bez toho, aby odporca
vyvodil akékoľvek poriadkové opatrenia na zabezpečenie jeho prítomnosti.
Z vyjadrenia odporcu taktiež vyplýva, že „po skutkovej stránke, vzhľadom na potrebu
znaleckého dokazovania, možno konanie považovať za zložitejšie.“ K tomuto názoru
odporcu sťažovateľka dodáva, že jediný zložitejší prvok spočíval práve vo vyhotovení
znaleckého posudku. Žiadne ďalšie časovo náročnejšie dokazovanie vo veci vykonať
potrebné nebolo. Odhliadnuc od znaleckého dokazovania, ani právne či skutkovo náročný
spor nesmie trvať neprimerane dlhú dobu: „Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi
konania dostáva konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradiel
celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Čím je tento časový
horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých
účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky“
(I. ÚS 688/14).
Sťažovateľka opakovane poukazuje na to, že svojím správaním nezapríčinila prieťahy
v konaní. Ako uviedla už vyššie, svoju neprítomnosť ospravedlnila len na troch nariadených
pojednávaniach, a to práve z dôvodu neúčasti žalovaného. Sťažovateľka zdôrazňuje, že
s výnimkou troch vyššie uvedených pojednávaní sa zúčastnila takmer každého jedného
pojednávania v priebehu desiatich rokov trvania súdneho sporu.».
II.
6. Ústavný súd na základe sťažnosti a k nej pripojených písomností a vyjadrení
účastníkov konania zistil ďalej uvedenú chronológiu úkonov vo veci sp. zn. 23 C 19/2008
(túto uviedol odporca a sťažovateľka nemala k jej priebehu výhrady, pozn.):
Konanie vo veci sp. zn. 23 C 19/2008 sa začalo na okresnom súde 7. januára 2008.
Sťažovateľka v konaní vystupuje na procesnej strane žalobcu a predmetom konania je
žaloba o zaplatenie sumy 120 000 Sk (3 983,27 €).
Dňa 25. marca 2008 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz č. k.
19 Ro 103/2008-10, proti ktorému podal žalovaný odpor.
Následne boli nariadené tieto pojednávania:
- 17. júla 2008 ‒odročené pre neprítomnosť žalobcu, žalovaného a predvolaného
svedka,
- 14. augusta 2008, 19. septembra 2008 a 24. októbra 2008 ‒odročené pre
neospravedlnenú neprítomnosť žalovaného a predvolanej svedkyne,
- 28. novembra 2008 ‒odročené pre neprítomnosť žalovaného a predvolanej
svedkyne, pričom žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnil práceneschopnosťou,
- 15. januára 2009 ‒odročené pre neprítomnosť žalovaného a predvolanej svedkyne,
pričom predvolaná svedkyňa svoju neprítomnosť ospravedlnila práceneschopnosťou
a odborným vyšetrením.
Uznesením č. k. 23 C 19/2008-67 z 10. marca 2009 okresný súd ustanovil
žalovanému, ktorého pobyt nie je známy, opatrovníka.
Dňa 30. apríla 2009 okresný súd vec prejednal, vypočul žalobcu a predvolaných
svedkov. Žalovaný žiadosťou, ktorú podal osobne okresnému súdu 30. apríla 2009,
ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní práceneschopnosťou a požiadal o nový termín
pojednávania. Po podaní protinávrhu žalovaným 4. mája 2009 okresný súd zabezpečil
prípravu pojednávania.
Po týchto úkonoch boli nariadené nasledujúce pojednávania:
- 8. júna 2009 ‒odročené pre neprítomnosť žalobcu, žalovaného a jedného
z predvolaných svedkov,
- 30. júla 2009 ‒odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu a žalovaného,
- 3. septembra 2009 ‒okresný súd vec prejednal, vypočul žalobcu, žalovaného,
svedka a pojednávanie odročil pre účely doplnenia dokazovania a zrušil uznesenie
o ustanovení opatrovníka žalovanému z 10. marca 2009,
- 5. novembra 2009 a 10. decembra 2009 ‒okresný súd vec prejednal, vypočul
žalobcu, žalovaného, svedka a pojednávanie odročil pre účely doplnenia dokazovania,
- 7. januára 2010 ‒odročené z dôvodu čerpania dovolenky sudkyne,
- 14. januára 2010 ‒okresný súd po prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým
zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 3 651,33 € s príslušenstvom
a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Protinávrh žalovaného zamietol v celom rozsahu
a zároveň rozhodol o trovách konania.
Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a spis bol 9. júna 2010 predložený
na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 2 Co 172/2010-188
z 10. marca 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne ďalší termín pojednávania okresný súd nariadil na 7. február 2012, ktorý
bol odročený na neurčito pre neospravedlnenú neprítomnosť žalovaného.
Uznesením č. k. 23 C 19/2008-207 z 10. februára 2012 okresný súd nariadil znalecké
dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva. Znalkyňa doručila
okresnému súdu znalecký posudok 6. februára 2012. Uznesením č. k. 23 C 19/2008-328
z 9. októbra 2012 okresný súd priznal znalkyni odmenu za vypracovanie znaleckého
posudku.
Ďalšie termíny pojednávania boli nariadené na 26. október 2012 a 14. december
2012, ktoré boli odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.
Pojednávanie nariadené na 1. február 2013 bolo zrušené z dôvodu stáže sudkyne na
Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a pojednávanie nariadené na 16. apríl
2014 bolo bez prejednania veci odročené na neurčito pre neospravedlnenú neprítomnosť
žalovaného.
Uznesením č. k. 23 C 19/2008-356 z 10. februára 2015 okresný súd ustanovil
žalovanému, ktorého pobyt nie je známy, opatrovníka na zastupovanie v konaní v osobe
žalovaného matky. Ustanovená opatrovníčka podala proti predmetnému uzneseniu
odvolanie. Uznesením č. k. 23 C 19/2008-367 z 10. februára 2015 okresný súd ustanovil
žalovanému, ktorého pobyt nie je známy, ako opatrovníka na zastupovanie v konaní
Miestny úrad mestskej časti Košice-Staré Mesto. Ustanovený opatrovník podal proti
predmetnému uzneseniu odvolanie.
Dňa 13. júla 2015 okresný súd vec prejednal, vypočul žalobcu, pričom žalovaný sa
bez ospravedlnenia nedostavil. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito pre
účely predloženia spisu na rozhodnutie o odvolaniach opatrovníkov ustanovených
žalovanému a rozhodnutia o nariadení znaleckého dokazovania navrhnutého právnym
zástupcom žalobcu.
Uznesením č. k. 23 C 19/2008-381 a uznesením č. k. 23 C 19/2008-382 z 13. júla
2015 okresný súd zrušil uznesenia o ustanovení opatrovníkov žalovanému, ktorého pobyt
nie je známy. Zároveň uznesením č. k. 23 C 19/2008-380 z 13. júla 2015 nariadil doručovať
písomnosti určené žalovanému a týkajúce sa predmetu sporu uložením do súdneho spisu.
Uznesením č. k. 23 C 19/2008-401 z 3. októbra 2016 okresný súd nariadil znalecké
dokazovanie Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru z odboru
prírodovedeckého skúmania a kriminalistických analýz, oddelenia skúmania dokumentov.
Ústav doručil okresnému súdu znalecký posudok 6. júla 2017. Uznesením č. k.
23 C 19/2008-441 zo 6. septembra 2017 okresný súd priznal Kriminalistickému
a expertíznemu ústavu Policajného zboru odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. januára 2018, okresný súd po prejednaní veci
vyhlásil rozsudok, ktorým zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 331,93 €. Zároveň
zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 3 651,23 € s príslušenstvom
a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Protinávrh zamietol v celom rozsahu a tiež rozhodol
o trovách konania. Rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných
prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP
povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné
vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky
súdny poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa
§ 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne § 157 ods. 1
CSP).
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
15. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že konania o žalobách na peňažné plnenie tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov. Ústavný súd nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú, pričom
túto skutočnosť uviedli aj sťažovateľka a predseda okresného súdu. Čiastočne ide
o skutkovo zložitejšiu vec najmä vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania, tak ako to
uviedol aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ale ani prípadná
skutková zložitosť prejednávanej veci nemôže ospravedlniť vyše desaťročnú dĺžku tohto
konania.
16. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd na základe chronológie úkonov konštatuje, že sťažovateľka svojím správaním
neprispela k predĺženiu tohto konania. Sťažovateľka sa síce nezúčastnila troch nariadených
pojednávaní (17. júla, 8. júna 2009 a 30. júla 2009), tieto aj tak boli odročené z dôvodov na
strane žalovaného alebo z dôvodu neprítomnosti svedkov.
17. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného
základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu
nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd
zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným
prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
a iných osôb. Keďže konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov, ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na jeho
§ 100 ods. 1, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
18. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a pripojených písomností, ako
aj zo stanovísk účastníkov konania ústavný súd konštatuje predovšetkým neefektívne
správanie okresného súdu, ktoré v spojitosti s celkovou dĺžkou súdneho konania (viac ako
10 rokov) mali za následok zistenie zbytočných prieťahov. Okresný súd totiž nezvolil taký
procesný postup v súdnom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka nachádzala.
19. Ústavný súd sa priklonil k názoru sťažovateľky, že k zbytočným prieťahom
v konaní došlo najmä nesústredeným a neefektívnym postupom okresného súdu. Konanie sa
totiž vyznačovalo značnou nehospodárnosťou, pretože okresný súd nariadil až 22 termínov
pojednávaní, ktoré v prevažnej miere odročoval najmä pre neprítomnosť žalovaného
a svedkov a tiež z rôznych dôvodov na strane okresného súdu. Prvý rozsudok okresného
súdu bol zrušený odvolacím súdom ešte 10. marca 2011, hoci okresný súd 12. januára 2018
rozhodol rozsudkom opäť, konanie nie je ešte právoplatne skončené.
Okresný súd mal predmetné konanie sledovať už dávno ako reštančnú vec
s osobitným režimom a pozornosťou. Okresný súd bol nedôsledný aj v tom, že v priebehu
konania nevyužil poriadkové opatrenia podľa § 53 ods. 1 OSP (§ 102 ods. 1 CSP) v prípade,
keď žalovaný a svedkovia neospravedlnili svoju neúčasť, pričom túto skutočnosť
skonštatoval aj predseda okresného súdu.
20. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08,
21. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe
celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval
prípadné konkrétne úseky jeho nečinnosti, ale poukázal iba na relevantné dôvody
neefektívnosti postupu okresného súdu (bod 19). Je zrejmé, že len rýchla ochrana
subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen
účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či
stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
22. Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku konania (vyše desať rokov), predmet
sporu a jeho význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom
priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že
postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
24. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku
tohto nálezu).
IV.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
26. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
27. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 15 000 € z dôvodu celkovej doby súdneho konania, jeho priebehu a mieru zavinenia
okresného súdu na vzniknutých prieťahoch.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
29. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 23 C 19/2008, čo je v hre a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu ústavný
súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
30. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 2 000 €. Z uvedených dôvodov
ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
31. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré neboli jej právnym
zástupcom vyčíslené, ústavný súd vychádzal z ustanovení vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal
sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania pred ústavným
súdom v sume 312,34 € (2 úkony právnej pomoci po 147,33 €, t. j. prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie sťažnosti na ústavný súd, 2 x
paušálna náhrada hotových výdavkov po 8,44 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto
časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
33. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 28. marca 2018