Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 6/2018
PDF · 354.38 KB
No categories available
PL. ÚS 6/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2018 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), Sergeja Kohuta, Jany
Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika
predbežne prerokoval návrh predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky JUDr. Jany
Bajánkovej, Hlavné námestie 8, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 185/2002 Z. z.
o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4,
čl. 141a ods. 1 písm. b), c) a d), čl. 141a ods. 2 a čl. 141a ods. 11 Ústavy Slovenskej
republiky a o súlade § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d), e), f), g) a i)
a čl. 141a ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Návrh predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie
konanie.
2. P o z a s t a v u j e účinnosť § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej
rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony.
3. Návrhu predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti
§ 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. júna 2017
doručený návrh predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky, Hlavné námestie 8,
Bratislava (ďalej len „navrhovateľka“, v texte návrhu aj „navrhovateľ“), JUDr. Jany
Bajánkovej na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) o súlade
- § 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
(ďalej aj „zákon č. 185/2002 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141a ods. 1
písm. b), c) a d), čl. 141a ods. 2 a čl. 141a ods. 11 ústavy (v znení „národná rada, prezident
a vláda ustanovuje za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom“), ako aj
- § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d), e), f), g) a i) a čl. 141a ods. 6 ústavy (v znení
„člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady
pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie
súdnej rady“).
Navrhovateľka v návrhu okrem iného uvádza:
«Predmetom tohto konania o súlade právneho predpisu sú napadnuté ustanovenia
zákona č. 152/2017 Z. z. z 10. mája 2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ich nesúlad s ústavou.
Napadnutý zákon bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 9. júna 2017.
Ide o právnu úpravu, ktorá sa týka výkonu súdnictva.
Navrhovateľ v tomto konaní napáda doplnenie zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej
rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov zákonom č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v článku III v § 3 ods. 2 posledná
(druhá) veta a v článku III v § 6 ods. 12.
Zákonodarca zákonom č. 152/2017 Z. z. doplnil v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej
rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov:
1. Čl. III § 3 ods. 2
V § 3 ods. 2 sa na konci pripája táto veta: „Národná rada, prezident a vláda
ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom .“
2. Čl. III § 6 ods. 12
§ 6 sa dopĺňa odsekom 12, ktorý znie:
„(12) Člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia
súdnej rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako
ako uznesenie súdnej rady. “
Uvedené zákonné ustanovenie § 3 ods. 2 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 30 ods. 4, čl. 141a ods. 1 písm. b), c), d), čl. 141 ods. 2, čl. 141a ods. 11 ústavy
a ustanovenie § 6 ods. 12 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b),
c), d), e), f), g), i), čl. 141a ods. 6 ústavy.
II.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgán) môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 141 a ods. 1 písm. b), c), d) ústavy, členmi Súdnej rady Slovenskej
republiky sú:
b) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,
c) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,
d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141a ods. 2 ústavy, za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky
a za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 písm. b) až d) možno ustanoviť
osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov
odbornej praxe.
Podľa čl. 141a ods. 11 ústavy podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu Súdnej
rady Slovenskej republiky, o spôsobe ustanovenia členov Súdnej rady Slovenskej republiky,
o jej pôsobnosti, o zastupovaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii
a o vzťahoch k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy,
ako aj o spôsobe dohliadania, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré
dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas výkonu funkcie,
ustanoví zákon.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d), e), f), g), i)/ ústavy do pôsobnosti Súdnej rady
Slovenskej republiky patrí:
b) prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu splna predpoklady
sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,
c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie
sudcov a návrhy na odvolanie sudcov,
d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,
e) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a návrhy na ich odvolanie,
f) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by malí
pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,
g) voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov
disciplinárnych senátov,
i) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú
záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu.
Podľa čl. 141 a ods. ústavy 6 na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky
je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.
Z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) vyplývajú nasledujúce záväzné právne názory týkajúce sa interpretácie a aplikácie
nasledovných ustanovení ústavy.
Národná rada Slovenskej republiky (zákonodarca) je viazaná ústavou pri tvorbe
zákonov, čo je nepochybné z konštantnej judikatúry ústavného súdu, že „... v právnom štáte
má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným
prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy boli
v súlade s ustanoveniami ústavy... príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých
článkoch ústavy je však potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona...
Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobností môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí
ústavou daný rámec... Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade
s inými ustanoveniami ústavy, zároveň poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený
čl. 1... Tento princíp právneho štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon
je v súlade so všetkými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej
súvislosti so vzťahom upravovaným zákonom“ (PL ÚS 32/95, PL ÚS 38/95, PL ÚS 15/98,
1. § 3 ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z.
Základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike je princíp právneho
štátu ustanovený v čl. 1 ústavy, ktorý je porušený ak zákonodarný zbor nepostupuje v súlade
s ustanoveniami ústavy, keďže je viazaný kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné
orgány verejnej moci v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy. Význam „rovnakých podmienok“ je v
tom, že právnymi predpismi akejkoľvek právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci
nemožno preferovať, či diskriminovať niektoré skupiny občanov pred inými skupinami,
pokiaľ ide o prístup k iným verejným funkciám“ (PL ÚS 15/98, PL ÚS 19/98, PL ÚS 32/95,
Zásadnou požiadavkou pri tvorbe práva je preto zásada, aby zákon neporušil
(rešpektoval) práva upravené ústavou. Zákon musí vždy rešpektovať medze dané ústavou,
ktoré vyplývajú zo zmyslu (účelu) ústavnej úpravy.
V súvislosti s riešením problematiky dodržiavania, resp. porušovania základného
práva občana na prístup k inej verejnej funkcii v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy bolo ústavným
súdom uvedené aj to, že „... aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 výslovnej vzťahuje na štátne
orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý
občan má právo na to, aby sa všetky orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý
im dovoľuje ústava... V súlade sním preto treba vysvetľovať a uplatňovať kreačnú právomoc
národnej rady... súd preto vyslovil aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a to v spojitosti
s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4... zákonodarný orgán...
ktorý v prvom rade má dbať na zachovanie ústavy... ako mu to predpisuje čl. 2 ods. 2
ústavy... a ani právnymi predpismi akejkoľvek právnej sily nemožno preferovať
či diskriminovať (znevýhodňovať) osoby, ktoré sú v rovnakej právnej situácii“
(napr. I. ÚS 76/2011, II. ÚS 48/97, III. ÚS 75/01)
Národná rada Slovenskej republiky prijatím napadnutých ustanovení zákonnej
úpravy doplňujúcej zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov o prioritnom ustanovovaní
nesudcov za členov Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „člen súdnej rady“)
rozhodnutiami predstaviteľov výkonnej a zákonodarnej moci ignorovala (porušila) záväzné
rozhodnutia ústavného súdu.
Je nepochybné, že vo významovej a príčinnej súvislosti s ustanoveniami zákona
o ustanovovaní nesudcov za členov súdnej rady sú ustanovenia článkov 141 a ods. 1
písm. b), c), d), čl. 141a ods. 2, čl. 141a ods. 11 ústavy.
Ústava v článku 141a ods. 11 ustanovila zmocnenie na úpravu zákonom taxatívne
určených vzťahov, t. j. aj o spôsobe ustanovenia členov súdnej rady.
Nie je dané (povolené) týmto ustanovením upraviť zloženie súdnej rady a rozširovať
(meniť) ústavou určené tri taxatívne podmienky na vznik členstva v súdnej rade (kreácia
ústavnej funkcie).
Ústava zakotvuje tri taxatívne kritéria, ktoré musí spĺňať každý právnik, ak má byť
ustanovený za člena súdnej rady. Ich právne postavenie je teda rovnocenné ako kandidátov
(uchádzačov). ktorí majú právo na prístup k tejto verejnej funkcii. Pri prístupe k tejto
verejnej funkcii sa preto musí nevyhnutne (bezpodmienečne) rešpektovať ústavou
garantované právo v zmysle čl. 30 ods. 4 ústavy, t. j. o prístupe k verejnej funkcii
za rovnakých podmienok.
Uvedené ústavné oprávnenie je vždy porušené, ak v procese tvorby alebo aplikácie
tohto práva sa preferujú alebo diskriminujú niektoré subjekty pred inými pri ich uchádzaní
sa o verejnú funkciu, preto je neprípustné sťaženie resp. uľahčenie alebo znemožňovanie pri
uchádzaní sa o verejnú funkciu, ak ide o osoby v rovnakej právnej alebo faktickej situácii.
V právnom štáte sa každý štátny orgán podriaďuje ústave... národná rada... je viazaná
ústavou... v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány... môže konať len v medziach
ústavy... (napr. II. ÚS 48/97, III. ÚS 75/01, II. ÚS 5/03, PL ÚS 35/03, II. ÚS 161/03,
Z ústavnej úpravy čl. 141a ods. 2 vyplýva, že každá osoba, ktorá spĺňa tri ústavou
upravené taxatívne podmienky (má vysokoškolské právnické vzdelanie, najmenej 15 rokov
vykonáva odbornú právnickú prax a je bezúhonný) sa môže stať, t. j. byť ustanovený
(na základe volieb alebo vymenovania) za člena súdnej rady. Všetky osoby, ktoré uvádzané
ústavné podmienky spĺňajú sú v rovnakom právnom postavení pri uchádzaní sa o túto
ústavnú funkciu (iná verejná funkcia v zmysle čl. 30 ods. 4), v dôsledku čoho sa musí
bezvýnimočne (bezpodmienečne) pri ustanovení do tejto funkcie dodržať ústavný príkaz
o práve každého uchádzača na prístup k inej verejnej funkcií za rovnakých podmienok
(princíp zákazu diskriminácie uchádzačov).
Uprednostňuje nesudcov pred sudcami, keďže zakotvuje pravidlo, že spravidla
(zvyčajne) tieto osoby majú byť uvedenými ústavnými orgánmi kreované za členov súdnej
rady.
Zároveň tým obmedzuje ústavou dané oprávnenie týchto orgánov ustanoviť
(kreovať), ktoréhokoľvek právnika, ktorý spĺňa ústavné kritéria (tri taxatívne podmienky)
v zmysle čl. 141a ods. 2 ústavy za člena súdnej rady.
Je preto neprípustné (nesúladné s ústavou) ak zákon zakotvuje uľahčenie (pre
nesudcov), resp. sťaženie (pre sudcov) prístupu k ústavnej funkcii rozhodovaním orgánov
výkonnej a zákonodarnej moci.
Navrhovaná zákonná úprava je aj porušením ústavnej úpravy čl. 141a ods. 11
ústavy, ktoré splnomocňuje zákonodarcu na úpravu podrobností o spôsobe ustanovenia
členov súdnej rady.
Spôsob ustanovenia členov súdnej rady, ktorý vyplýva z ústavy (t. j. voľbou alebo
vymenovaním) sa preto týka len otázok úpravy procesu priebehu volieb alebo vymenovania
členov (ustanovenia členov) a nie obmedzenia ústavných orgánov v ich oprávnení vybrať
(kreovať) akúkoľvek osobu, ktorá spĺňa ústavou upravene kritéria. Inak povedané, ústava
zakotvuje ich oprávnenie ustanoviť za členov súdnej rady všetkých sudcov, všetkých
nesudcov alebo zvoliť kombináciu z týchto osôb.
Úprava podrobností o spôsobe ustanovenia členov súdnej rady znamená oprávnenie
zákonodarcu na zákonnú úpravu ako sa má postupovať pri voľbách alebo vymenovaní
členov (konkretizácia ústavného splnomocnenia) a nie na zákonnú úpravu, kto má byť
za člena volený alebo menovaný zúžením okruhu týchto osôb, ktoré spĺňajú ústavné kritéria.
Na základe uvalenej priamej blankety uvádzanej v texte čl. 141a ods. 11 ústavy
(podrobnosti o spôsobe ustanovovania členov súdnej rady) má zákonodarca oprávnenie
schváliť len taký vykonávací zákon, aby zákonom konkretizoval tento text uvádzaného
článku ústavy o spôsoboch volieb členov súdnej rady národnou radou a spôsobe (postupe)
vymenúvania členov súdnej rady prezidentom republiky a vládou, ako aj spôsobe
ich odvolávaniu.
Zákonodarca bez existencie ústavného zmocnenia (nie je uvedený v čl. 141a ods. 11)
zakotvil diskriminačnú úpravu o tom, ktoré osoby v rovnakom právnom postavení majú
oprávnené orgány prioritne (prednostne) ustanoviť za člena súdnej rady a zároveň
neakceptovateľne prehliadajú záväzný názor ústavného súdu, že súdna rada v pomeroch
Slovenskej republiky priamo v texte ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov
súdnej rady z hľadiska pomeru sudcov a zástupcov iných profesií, v dôsledku čoho
zákonodarca nemôže (nie je oprávnený) zákonom zakotviť obmedzenia v tejto oblasti
vyváženosti členov súdnej rady. Zároveň bolo uvedené, že ústavná úprava vytvára priestor
pre všetky dotknuté orgány na zavedenie takej vhodnej ústavnej praxe (t. j. nie legislatívnej
úpravy) pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu
a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti (PL ÚS 2/2012).
Podľa ustanovenia čl. 141a ods. 2 ústavy za člena súdnej rady (podľa ods. 1 písm. b)
až d) uvedeného článku) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Po troch členoch súdnej rady volí
resp. vymenúva a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky, prezident Slovenskej
republiky a vláda Slovenskej republiky (čl. 141 a ods. 1 písm. b), c), d) ústavy).
Zákonné ustanovenie teda reálne vytvára priestor, ktorým sa nezabezpečí zachovanie
princípu deľby moci a zodpovednosti pri ustanovovaní členov súdnej rady zložkami
výkonnej a zákonodarnej moci.
Súčasne argument uvádzaný v dôvodovej správe, na základe ktorého je zakotvené
uvedené zákonné pravidlo, je účelové a ústavne neakceptovateľné (o eliminovaní apriórne
podozrievania sudcov nominovaných do tejto pozície politickou mocou zo spriaznenosti
s tou ktorou politickou stranou).
Neprihliada sa obsahové na obdobnú situáciu, kedy orgány výkonnej a zákonodarnej
moci navrhujú nominantov, ktorí realizujú svoje kompetencie v rámci súdnej moci
pri zložení disciplinárnych senátov. Tieto orgány majú oprávnenie navrhovať za členov
disciplinárnych senátov aj sudcov. Ústavný súd pri takomto zložení a v postupe
nominovania sudcov disciplinárneho súdu nezistil nerešpektovanie ústavy a považuje
ho za súladný s princípom deľby moci a vzájomnej kontroly a spolupráce organov verejnej
moci (PL ÚS 10/05).
V súvislosti s napadnutým ustanovením (§ 3 ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z.) bola
v rámci medzirezortného pripomienkového konania k návrhu zákona tiež spochybnená
ústavnosť navrhovaného znenia § 3 ods. 2 vznesenou pripomienkou i zo strany Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Združenia
sudcov Slovenska.
2. § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z.
Konštantná judikatúra ústavného súdu jednoznačne konštatuje, že výsledok
hlasovania orgánov verejnej moci pri kreovaní verejných, resp. ústavných činiteľov
(t. j. uznesenie súdnej rady, národnej rady a vlády) je právnou skutočnosťou
verejného práva a nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná
povahe správneho alebo súdneho aktu, kde sa výsledok tajného hlasovania
neodôvodňuje (III. ÚS 128/09, III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05, I. ÚS 162/09, I. ÚS 289/2015,
Pri riešení objektívnosti a transparentnosti konania (rokovania) súdnej rady v
konaní II. ÚS 29/2011 ústavný súd dospel k záveru, že „... zákonom č. 495/2010 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 6 ods. 10, 11
zákona)... zákonodarca vlastne zviditeľnil implicitnú požiadavku objektívnosti rozhodovania
súdnej rady a že nemá dôvod spochybňovať zákonodarcom nastavenú rovnováhu medzi
nezávislosťou a autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (čl. 141a ústavy)
a jej zodpovednosťou, transparentnosťou na strane druhej“ (obdobne III. ÚS 128/09).
Je jednoznačné, že sa nepripúšťa odôvodňovanie uznesenia súdnej rady, keďže nie je
individuálnym právnym aktom, pričom zákonná úprava procesu rokovania súdnej rady
náležíte zabezpečuje objektivitu a transparentnosť výkonu kompetencie súdnej rady,
v dôsledku čoho nedochádza k porušovaniu základného práva absenciou odôvodňovania
uznesenia.
Rozhodovanie súdnej rady sa realizuje výlučne hlasovaním a je právnou
skutočnosťou verejného práva, ako osobitný druh konania, ktorý vylučuje zverejňovanie
odôvodnenia výsledku hlasovania (rozhodovania) v zmysle čl. 141a ods. 6 ústavy.
Zakotvené zákonné právo člena súdnej rady napadnutým ustanovením zverejňovať
spolu s uznesením súdnej rady (ktoré sa neodôvodňuje) svoje stanovisko, ktoré obsahuje
jeho argumentáciu (dôvody), na základe ktorých hlasoval (rozhodoval) vo svojich
dôsledkoch znamená nerešpektovanie (porušenie) ústavnej úpravy o rozhodovaní
s absenciou odôvodnenia prijatého (schváleného) uznesenia, čo vyplýva zo záväzných
právnych názoroch ústavného súdu.
Zákon vytvára anachronickú situáciu, že je zverejnené uznesenie súdnej rady
bez uvedenia odôvodnenia (čo je v súlade sústavou) súčasne so stanoviskom (odôvodnením
rozhodnutia) člena (členov) súdnej rady. Neguje sa tým esenciálna podmienka tohto
osobitného druhu konania spočívajúca v oprávnení zverejniť uznesenie (na základe
výsledkov hlasovania) bez uvádzania dôvodov rozhodnutia (t. j. absencia odôvodnenia
uznesenia).
Inak povedané, uvedená časť zákona v celom rozsahu popiera doterajšiu záväznú
rozhodovaciu činnosť ústavného sudu, čo je v materiálnom právnom štáte v činnosti
orgánov verejnej moci neakceptovateľné (neprípustné).
Doterajšia zákonná úprava nepochybne zabezpečovala, že verejnosti zo všetkých
prístupných podkladov o priebehu rokovania súdnej rady je zrejme väčšinové i menšinové
stanovisko členov súdnej rady (t. j. existencia odlišných stanovísk a argumentácia týchto
stanovísk), čo zabezpečuje transparentnosť rokovania, rovnosť členov rady pri rokovaní
a rozhodovaní a náležité informovanie verejnosti o argumentoch (dôvodoch) stanoviska
každého člena súdnej rady, ktoré sa pretavilo do jeho hlasovania.
Je teda zrejmé, že už doterajšia právna úprava (pred novelou zákona) v celom
rozsahu zabezpečuje splnenie zámeru novely sledovaného zákonodarcom, t. j., že sa výrazne
prispieva k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvoreniu štandardov
posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady (vzhľadom na znenie zákona
upravujúceho rokovanie súdnej rady a záväzný názor ústavného súdu, že sa tým
zabezpečuje objektivita a transparentnosť výkonu pôsobnosti súdnej rady).
Z uznesenia ústavného súdu III. ÚS 588/2016 vyplýva okrem iného „... uznesenie
súdnej rady, ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci je právnou
skutočnosťou verejného práva... Ide o osobitný druh konania, výsledok hlasovania...
sa neodôvodňuje... berúc do úvahy... aj judiciálny postoj o vyváženosti zákonnej právnej
úpravy zabezpečujúcej objektivitu a transparentnosť výkonu kompetencie súdnej rady,
dospel ústavný súd k záveru, že absencia odôvodnenia uznesení..., ktorým súdna rada
nezvolila kandidáta na sudcu všeobecného súdu, nepredstavuje zásah do jeho základného
práva na dobrú správu verejných vecí... Považuje... ešte odkázať, že aj terminológia zákona
o súdnej rade nepoužíva pojem „rozhodovanie“ o návrhoch na kandidátoch, ale pojem
„voľba“ kandidátov. Rozhodovanie v procesnoprávnom slova zmysle je individuálna
právno-aplikačná aktivita, pri ktorej sa zisťuje, či prisudzovaný skutkový stav napĺňa
hypotézu hmotno-právnej (aplikovanej) normy. Záver potom vyúsťuje do rozhodnutia
o uplatnenom právnom nároku... Voľba je však procesom výberu, počas ktorého vstupujú
do hry iné, než rýdzo právne hľadiská... Voľba ako právom aprobovaný inštitút inkorporuje
v sebe aj iné, než len právne hodnotenie. Ak ku tejto skutočnosti pristúpi aj tajnosť
hlasovania, potom odôvodňovanie výsledku voľby len ťažko možno očakávať“.
Zákon v napadnutej časti zakotvuje oprávnenia člena súdnej rady na pripojenie jeho
stanoviska, ktoré vzniesol počas zasadnutia súdnej rady, k rozhodnutiu súdnej rady
a to zverejnením svojho stanoviska postupom zhodným so zverejňovaním uznesenia súdnej
rady (t. j. postup podľa § 6 ods. 10, 11 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Uvedená zákonná úprava prehliada (ignoruje) aj ďalšiu zásadnú skutočnosť,
že hlasovanie súdnej rady nie je len verejné, ale v taxatívne uvedených prípadoch
(kreovanie verejných činiteľov – § 6 ods. 8 písm. a) body 1 až 6 ide o neverejné, t. j. tajné
hlasovanie. Je potrebné podotknúť, že pojem „tajný“ je opakom pojmu „verejný“ a zhoduje
sa s pojmom „zatajovaný, neverejný“ (podľa synonymického slovníka).
Ústavná úprava pôsobnosti súdnej rady (čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d), e), f), g)),
ktorá sa týka oblasti personálnej pôsobnosti ústavného orgánu sa zákonodarcom premietla
do ustanovení § 6 ods. 8 písm. a), body 1 až 6 zákonným zakotvením neverejného (tajného)
hlasovania, na základe ktorého súdna rada prijíma uznesenie (jediný spôsob rozhodovania)
v zmysle čl. 141a ods. 6 ústavy v tejto oblasti realizácie jej ústavných kompetencií. Platí
preto v celom rozsahu povinnosť dodržiavať (rešpektovať) ústavný princíp tajného
hlasovania o týchto otázkach, čo vylučuje zverejňovanie výsledkov vlastného rozhodnutia
(hlasovania) členmi súdnej rady.
Pri tajnom (neverejnom) hlasovaní zakotvenom v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej
rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov platí povinnosť bezpodmienečného dodržiavania ústavného princípu tajného
hlasovania v jeho fundamente, t. j. „zabezpečenie a garantovanie stavu... aby nebolo možné
dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia... ak zákon určil
že sa vykonáva tajné hlasovanie, treba posúdiť tajnosť hlasovania pri rešpektovaní ústavne
konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) cez prizmu ústavne daných jej esenciálnych
predpokladov“ (I. ÚS 76/2011).
Zároveň bolo uvedené, že „... v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté
aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi“ (nález ÚS ČR IV. ÚS 275/96),
čo obsahove konštatoval aj ústavný súd (PL. ÚS 16/95), keď uviedol „... aj zákonodarný
zbor je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú
konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak,
ako je to deklarované v čl. 1 ústavy“.
Ústavný súd uzavrel (I. ÚS 76 2011), že ústavný princíp tajného hlasovania v jeho
fundamente prežaruje do každých volieb vykonávaných tajným hlasovaním... zachovanie
tajnosti hlasovania je nielen právom voliča, ale aj jeho povinnosťou... zákonné určenie
tajnej voľby... je nepochybne právny imperatív, ktorý nemôže volič nerešpektovať... úlohou
štátnej moci je zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zisťovať, čí zistiť ako kto
hlasoval... dôležitým pravidlom je, že tajné hlasovanie musí byť povinnosťou,
nie iba právom voliča.“
Je potrebné zdôrazniť, že tajné voľby sa považujú za skutočne slobodné voľby,
pričom požiadavka tajných volieb všetkých verejných činiteľov tvorila v novembri 1989
fundament spoločenských zmien, ktoré je potrebné považovať za demokratickú hodnotu
a ktorá má význam pre právnu istotu. Slobodné voľby garantujú vytvorenie
podmienok, ktoré znemožňujú zisťovať a zistiť ako volič (t. j. každý kto hlasuje) hlasoval
(PL. ÚS 100/07, PL. ÚS 22/08, PL. ÚS 22/2011, PL. ÚS 79/2011).
Zákonná úprava tajného hlasovania pri realizácii ústavnej pôsobnosti
o personálnych otázkach (čl. 141a ods. 5...) zakotvila záväznosť ústavného princípu tajného
hlasovania v taxatívne uvedených prípadoch pri hlasovaní členov súdnej rady, ktorým
sa vylučuje (nepripúšťa) jeho zverejňovanie členmi súdnej rady.
Napadnuté ustanovenie – § 6 ods. 12 v zákone č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
o práve člena súdnej rady zverejniť výsledok tajného hlasovania obsahovo jednoznačne
porušuje ústavný princíp tajnosti hlasovania, lebo vylučuje, aby štátna moc splnila
povinnosť zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zistiť ako kto hlasoval,
resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia a súčasne splnil si volič (člen súdnej rady) povinnosť
(právny imperatív) zachovania tajnosti hlasovania.
Keďže napadnutá časť zákona zabezpečuje právo každého člena súdnej rady
zverejniť (odtajniť) jeho stanovisko (obsah jeho rozhodnutia) aj pri realizácii kompetencií
súdnej rady, kde je neprípustné verejné hlasovanie, ale sa rozhoduje výlučne tajným
hlasovaním, ktokoľvek na verejnosti zisti obsah rozhodnutia (hlasovania) člena súdnej rady.
Dochádza tým k porušeniu fundamentu ústavného princípu tajnosti hlasovania. Je totiž
zrejmé, že súdna rada vždy rozhoduje hlasovaním (verejným, resp. tajným) o schválení
svojho uznesenia, čo je jediný a demokratický spôsob jeho rozhodovania (čl. 141a ods. 6
ústavy).
III.
Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,
môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých
ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu na pozastavenie účinnosti v časti zákonnej
novely § 3 ods. 2 posledná veta a § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov sa musí prihliadať (rešpektovať) právny názor ústavného súdu, že „... v súvislosti
s posúdením ústavnej konformity... novelizačných ustanovení zákona... podotýka,
že realizácia volieb členov súdnej rady je síce predmetom úpravy zákona o súdnej rade,
avšak táto je tiež determinovaná ústavnými princípmi, takže zákonná úprava volieb členov
súdnej rady by mohla vyvolať ústavne relevantné otázky, len ak by v rozpore
s ústavodarcom nastavenými princípmi pre tieto voľby znemožnila alebo zásadne ohrozila
kreovanie tohto ústavného orgánu súdnej moci“ (PL ÚS 2/2012).
Súčasne ústavný súd v tomto náleze právne vyhodnotil ústavnú úpravu článku 141a
ods. 2 ústavy upravujúcej podmienky pre členstvo v súdnej rade (okrem sudcov volených
sudcami) tak, že „... súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky však v priamom texte
ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru
sudcov a zástupcov iných profesií, pričom podmienkami pre členstvo v súdnej rade (okrem
sudcov) je bezúhonnosť, vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej
praxe“.
Ústavný súd vidí riešenie len v zavedení vhodnej ústavnej praxe príslušných orgánov
verejnej moci.
Podmienkami rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutej časti právneho
predpisu v zmysle čl. 125 ods. 2 ústavy je skutočnosť, že ďalšie uplatňovanie právneho
predpisu (jeho časti) môže ohroziť základné práva a slobody alebo hrozí iný vážny
nenapraviteľný následok (obdobný značnej hospodárskej škode), takže je postačujúca
existencia ohrozenia ústavou chránenej hodnoty.
Je zrejmé, že uvedené tri (3) podmienky nie sú upravené kumulatívne, takže
je postačujúce ohrozenie hoci len jedného ústavou chránených hodnôt.
Podľa konštantnej judikatúry „ústavný súd pripustí možnosť ohrozenia...
ak po prijatí návrhu na ďalšie konanie nemožno rozumne vylúčiť pochybnosť o súlade
označeného ustanovenia právneho predpisu nižšej právnej sily sústavou,
resp. medzinárodnou úpravou ľudských práv a základných slobôd“ (PL ÚS 1/02).
Inak povedané, možnosť ohrozenia nie je vylúčená, ak existuje pochybnosť o súlade
právneho predpisu s ústavnou úpravou ľudských práv a slobôd.
Napadnuté ustanovenie (§ 3 ods. 2) zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zakotvuje prednostné ustanovenie nesudcov, čím sa zásadne ohrozuje kreovanie ústavného
orgánu súdnej moci v súlade s ústavnou úpravou, ktorá nemá v ústave zakotvené
obmedzenia tykajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru sudcov
a nesudcov a súčasne neakceptovateľné ignoruje (popiera) konštantnú judikatúru
o aplikácii a interpretácii čl. 30 ods. 4 ústavy (špeciálne ustanovenie rovnosti podmienok)
pri realizácii ústavou garantovaného práva občanov na prístup k volenými a inými
verejnými funkciám za rovnakých podmienok, čo obligatórne znamená aj to, že ani
právnymi predpismi akejkoľvek právnej sily nemožno preferovať či diskriminovať
(znevýhodňovať) osoby, ktoré sú v rovnakej právnej situácii (I. ÚS 76/2011, II. ÚS 48/97,
Zároveň platí pri uplatňovaní kreačnej právomoci národnej rady vo vzťahu
k zaručeniu základného práva občana podľa čl. 30 ods. 4 ústavy povinnosť dbať
na zachovanie ústavy (v zmysle čl. 2 ods. 2) a rešpektovať úpravu čl. 1 ods. 1 ústavy
(princíp materiálneho právneho štátu), keďže v právnom štáte sa každý štátny orgán
podriaďuje ústave a národná rada je viazaná ústavou a môže konať len v medziach ústavy
(napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 48/97).
Nerešpektovanie ústavy je dané aj zakotvením zákonnej úpravy bez existencie
ústavného splnomocnenia, t. j. v rozpore s čl. 141a ods. 11 ústavy.
Vzhľadom aj na uvádzanú konštantnú judikatúru týkajúcu sa interpretácie
a aplikácie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 141a ods. 2 ústavy a čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (právo bez akýchkoľvek
rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných
služieb svojej krajiny) vôbec nie je možné (prípustné) rozumne vylúčiť pochybnosť
o nesúlade uvedených ustanovení novely zákona s ústavou i medzinárodnou úpravou
ľudských práv a základných slobôd, pričom jeho aplikácia reálne hrozí vznikom
nenapraviteľného následku prioritnými ustanovovaním nesudcov za členov súdnej rady,
t. j. na základe uplatňovania diskriminácie osôb v rovnakom právnom postavení, ktorý
spĺňajú rovnaké ústavné podmienky na členstvo v súdnej rade. Dochádza k zásadnému
ohrozeniu kreovania súdnej rady pre rozpor s ústavnými princípmi.
Nenapraviteľný následok pri aplikácii napadnutého zákonného ustanovenia § 6
ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočíva v umožnení realizácie porušenia
ústavného princípu tajného hlasovania (dôvodov rozhodnutia) odtajnením (zverejnením)
dôvodov tajného hlasovania, t. j. porušením povinnosti voliča zachovať tajnosť hlasovania
a súčasne obchádzania konštantnej judikatúry o neprípustnosti odôvodňovania uznesenia
súdnej rady ako výsledku hlasovania orgánu verejnej moci, ktoré je právnou skutočnosťou
verejného práva a nie individuálnym právnym aktom...»
V nadväznosti na uvedené navrhovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
«Ustanovenie § 3 ods. 2 druhá veta zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení „národná rada, prezident a vláda ustanovuje za člena súdnej rady
spravidla osobu, ktorá nie je sudcom“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods.
4, čl. 141a ods. 1 písm. b), c), d), čl. 141a ods. 2, čl. 141a ods. 11 ústavy.
Ustanovenie § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
„člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej rady
pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie
súdnej rady“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d) e) f)
g), i), čl. 141a ods. 6 ústavy.
Súčasne navrhujem, aby ústavný súd v súlade s čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pozastavil účinnosť ustanovenia
čl. III, § 3 ods. 2 druhá veta, § 6 ods. 12 zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.»
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že v tejto veci sú splnené všetky
ústavné a zákonné predpoklady na prijatie návrhu na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto uznesenia (§ 25 ods. 1 a 3 zákona
o ústavnom súde).
III.
Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,
môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých
ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, môže uznesením
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo
ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom určeným zákonom, ak hrozí značná
hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať
konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti,
ktoré preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný
následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.
Navrhovateľka navrhla pozastaviť účinnosť § 3 ods. 2 druhej vety a § 6 ods. 12
V súvislosti s rozhodovaním o návrhu navrhovateľky na pozastavenie účinnosti
napadnutých ustanovení zákona ústavný súd uvádza, že k uplatneniu svojej právomoci
podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje vo svojej doterajšej judikatúre len v dostatočne
odôvodnených prípadoch, a pritom celkom výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia
označených základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného
nenapraviteľného následku v návrhu dostatočne konkretizované a z okolností prípadu
zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané,
a teda opodstatnené.
K návrhu na pozastavenie účinnosti § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z.
Návrh na pozastavenie účinnosti § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. zdôvodnila
navrhovateľka nenapraviteľným následkom pri jeho aplikácii spočívajúcim „v umožnení
realizácie porušenia tajného princípu hlasovania (dôvodov rozhodnutia) odtajnením
(zverejnením) dôvodov tajného hlasovania, t. j. porušením povinnosti voliča zachovať
tajnosť hlasovania a súčasne obchádzania konštantnej judikatúry o neprípustnosti
odôvodňovania uznesenia súdnej rady ako výsledku hlasovania orgánu verejnej moci, ktoré
je právnou skutočnosťou verejného práva a nie individuálnym právnym aktom“.
V danom prípade ústavný súd akceptoval návrh navrhovateľky. Dospel k záveru,
že odtajnenie hlasovania Súdnej rady Slovenskej republiky by mohlo vo svojom výsledku
spôsobiť nenapraviteľný následok, a preto návrhu navrhovateľky na pozastavenie účinnosti
tohto ustanovenia vyhovel a jeho účinnosť pozastavil (bod 2 výrokovej časti tohto
uznesenia).
Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti § 6 ods. 12
zákona č. 185/2002 Z. z. zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto
rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd už predtým nezrušil, pretože pominuli
dôvody, pre ktoré bolo prijaté. Rozhodnutie o pozastavení účinnosti § 6 ods. 12 zákona
č. 185/2002 Z. z. sa stane všeobecne záväzným (právoplatným) dňom jeho vyhlásenia
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 38 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
K návrhu na pozastavenie účinnosti § 3 ods. 2 druhej vety zákona
Navrhovateľka návrh na pozastavenie účinnosti § 3 ods. 2 druhej vety zákona
č. 185/2002 Z. z. odôvodňuje tým, že nemožno rozumne vylúčiť pochybnosti o jeho súlade
s označenými článkami ústavy, a preto jeho aplikácia „reálne hrozí vznikom
nenapraviteľného následku prioritným ustanovovaním nesudcov za členov súdnej rady,
t. j. na základe uplatňovania diskriminácie osôb v rovnakom právnom postavení, ktorý
spĺňajú rovnaké ústavné podmienky na členstvo v súdnej rade. Dochádza k zásadnému
ohrozeniu kreovania súdnej rady pre rozpor s ústavnými princípmi.“.
Keďže ústavný súd nedospel k záveru o reálnej možnosti vzniku nenapraviteľného
následku uplatňovaním tohto ustanovenia, nemal dôvod na využitie tejto svojej
„výnimočnej“ právomoci, a preto návrhu navrhovateľky na pozastavenie účinnosti
označených ustanovení zákona nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2018