Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)PL. ÚS 22/2011
PDF · 381.92 KB
No categories available
PL. ÚS 22/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2011 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Milana Ľalíka,
Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti Bc. M. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. P.,
Advokátska kancelária, B., ktorou namieta neústavnosť a nezákonnosť volieb starostu obce
Hrochoť konaných 27. novembra 2010, za účasti A. Č., H., takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. M. M. z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2010 doručená sťažnosť Bc. M. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietanej
nezákonnosti a neústavnosti volieb do orgánov miestnej samosprávy v obci Hrochoť (ďalej
len „obec“) konaných 27. novembra 2010. Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 22/2011
z 19. januára 2011 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti namietanej neústavnosti a
nezákonnosti volieb starostu obce.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa zúčastnil volieb do orgánov miestnej
samosprávy ako kandidát na funkciu starostu obce, v ktorých získal 324 platných hlasov,
t. j. 44,75 % z odovzdaných platných hlasov oproti počtu 351 hlasov, t. j. 48,48 %
z odovzdaných platných hlasov, ktoré získala protikandidátka (ďalej len „odporkyňa“),
ktorej zvolenie za starostku obce napáda.
Sťažovateľ namietal, že v súvislosti s priebehom volieb do orgánov miestnej
samosprávy obce došlo k závažnému porušeniu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“ alebo „volebný
zákon“).
Sťažovateľ konkrétne poukázal na porušenie ustanovení § 30 ods. 2 a 11 zákona
o voľbách upravujúcich pravidlá volebnej kampane, ku ktorému malo podľa jeho vyjadrenia
dôjsť tzv. kupovaním hlasov voličov v čase volebného moratória. Sťažovateľ v tejto
súvislosti uviedol, že získal „sprostredkované informácie“ svedčiace o tom, že odporkyňa
prostredníctvom „tretích osôb“ poskytovala voličom naturálne prezenty a finančné
prostriedky za protihodnotu spočívajúcu v tom, že jej vo voľbách za starostu obce
odovzdajú svoj hlas (ako aj hlas pre vopred určených kandidátov na funkciu poslanca
obecného zastupiteľstva). Za jednu z týchto osôb sťažovateľ označil V. Č. Sťažovateľ
pre účely preukázania označených skutočností predložil ústavnému súdu „úradné záznamy“
občanov disponujúcich poznatkami o predmetných skutočnostiach, ktorých navrhol
vypočuť ako svedkov v konaní pred ústavným súdom. Zároveň k sťažnosti pripojil aj kópiu
dvoch útržkov lístkov obsahujúcich poradové čísla kandidátov pre voľby do orgánov
miestnej samosprávy (na starostu obce a na poslancov obecného zastupiteľstva), v prospech
ktorých mali byť voliči ovplyvňovaní.
V ďalšom bode sťažovateľ predostrel námietku porušenia čl. 30 ods. 3 ústavy
zakotvujúceho tajnosť hlasovania. Konkrétne na tomto mieste sťažovateľ argumentoval
takto:
„V konkrétnej rovine malo dôjsť k tomuto porušeniu tajnosti pri hlasovaní
s prenosnou volebnou schránkou za voličkou, ktorá požiadala o možnosť hlasovať mimo
volebnej miestnosti (p. A. S., trvalé bytom H.). K porušeniu došlo tak, že v súvislosti
so žiadosťou o hlasovanie s prenosnou volebnou schránkou zo strany voličky A. S. sa do jej
miesta pobytu dostavili 2 členky okrskovej komisie a jednou členkou miestnej volebnej
komisie (svedkyňa P. H., trvale bytom H.). Dvaja členovia domácnosti (pán a pani P.) sa
odobrali hlasovať mimo dohľad členiek okrskovej a členky miestnej volebnej komisie
(t.j. do časti obydlia, kde tieto nemali prístup), pričom v hale domu, kde sa tieto členky
nachádzali hlasovala p. A. S. a jej (pravdepodobne) vnučka. Podľa môjho názoru už
i samotné vzdialenie sa dvoch súčasne hlasujúcich osôb do častí obydlia vzbudzuje samo
osebe obavy zo zachovania najmä tajnosti hlasovania.“
V kontexte popísanej skutkovej situácie sťažovateľ formuloval aj námietku porušenia
ustanovení § 31 ods. 6 zákona o voľbách, v rámci ktorej uviedol: „v rámci hlasovania pani
A. S. hlasovali okrem nej aj tri osobitné osoby, u ktorých neboli splnené podmienky podľa
ustanovenia § 31 ods. 6 Volebného zákona. U manželov P. a pravdepodobne ich dcéry (t. j.
vnučky p. A. S.) neboli svedkyňou vnímané žiadne- také závažné najmä zdravotné dôvody,
ktoré by týchto oprávňovali požiadať (pričom ani nežiadali) a hlasovať mimo volebnej
miestnosti do prenosnej volebnej schránky. S poukazom na to, že manželia P. nevykonali
úpravu hlasovacích lístkov a ich vloženie do obálky v tej istej časti obydlia ako sa
nachádzali členovia komisie, považujem toto hlasovanie za porušenie ustanovenia § 31
ods. 6 Volebného zákona. Porušenie vidím v tom, že úprava hlasovacích lístkov a ich
vloženie do obálky vykonané vyššie uvedeným spôsobom znemožnilo členom komisie
zabezpečovať priebeh hlasovania. Tieto mne sprostredkované skutočnosti môže potvrdiť
svedkyňa P. H., trvale bytom H.“
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v predmetných voľbách sa hlasovalo prostredníctvom
prenosnej volebnej schránky ešte aj v ďalších prípadoch, pričom „v minimálne jednom
(ďalšom) prípade“ sa uskutočnilo toto hlasovanie v nezákonnom zložení, a síce namiesto
dvoch členov okrskovej volebnej komisie sa k voličovi dostavil len jeden člen komisie
a zapisovateľka. Sťažovateľ zároveň upozornil ústavný súd na to, že prezentované
skutočnosti svedčiace o porušení relevantných ustanovení ústavy a zákona o voľbách boli
jednou z členiek miestnej volebnej komisie označené ako dôvod odmietnutia jej podpisu
pod „Zápisnicu miestnej volebnej komisie o výsledku volieb v obci“ z 27. novembra 2010.
Ústavný súd zistil, že všetky sťažovateľove námietky týkajúce sa činnosti volebných
komisií sa týkajú okrskovej volebnej komisie vo volebnom okrsku č. 1 (ďalej len „okrsková
volebná komisia“).
Sťažovateľ v prílohe k sťažnosti predložil ústavnému súdu listiny označené ako
„úradný záznam“, na ktorých J. B., J. B., L. G. a E. B. v rukou napísanom texte popisujú
svoje poznatky súvisiace s predmetnými voľbami, pričom ich podpisy na týchto listinách sú
osvedčené notárom. Sťažovateľ priložil aj 2 útržky listov papiera, na ktorých je popri perom
napísaných 9 čísliciach v krúžku uvedený aj text: „STAROSTKA: č. 1“ a číslo je
zakrúžkované. Uvedené osoby sťažovateľ navrhol vypočuť ako svedkov.
Sťažovateľ navrhol vypočuť ako svedkov aj P. H., členku miestnej volebnej komisie,
a M. F., členku okrskovej volebnej komisie.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, ktorým by vyhlásil voľby starostu v obci konané 27. novembra 2010
za neplatné.
1. Ústavný súd si 30. decembra 2010 vyžiadal od starostky obce volebnú
dokumentáciu, ktorá mu bola doručená 13. januára 2011.
Preskúmaním volebnej dokumentácie boli zistené tieto pre danú vec podstatné
skutočnosti:
Všetky súčasti volebnej dokumentácie boli riadne zapečatené.
Prepočítaním hlasov na hlasovacích lístkoch pre voľby starostu obce sa zistilo,
že počet platných hlasov odovzdaných pre kandidátov s poradovým č. 1 (351 hlasov
pre odporkyňu) a č. 3 (324 hlasov pre sťažovateľa) sa zhoduje s počtom hlasov uvedených
v zápisnici miestnej volebnej komisie o výsledku volieb. Takisto bola potvrdená správnosť
počtu voličov (uvedených v zápisnici miestnej volebnej komisie o výsledku volieb), ktorí sa
volieb zúčastnili.
Zápisnica miestnej volebnej komisie je podpísaná 4 členmi volebnej komisie bez
výhrad, členka volebnej komisie P. H. zápisnicu nepodpísala z dôvodu, že: „Bol porušený
par. 31 ods. 6 prísl. volebného zákona konkrétne tajnosť hlasovania a závažnosť požiadavky
o prenosnú urnu.“.
2. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila odporkyňa podaním doručeným
ústavnému súdu 9. februára 2011.
Odporkyňa vo svojom stanovisku okrem iného uviedla, že tvrdenia sťažovateľa
o ovplyvňovaní voličov sa nezakladajú na pravde, pretože by sa ako kandidátka na funkciu
starostu obce nikdy „neznížila k takémuto konaniu“. Odporkyňa sťažovateľom predložené
„úradné záznamy“ považuje za nepravdivé a nedôveryhodné. Za nedôveryhodné považuje
odporkyňa aj svedkov, ktorých vypočutie sťažovateľ navrhol, vzhľadom na ich blízky vzťah
k sťažovateľovi, ktorého kandidatúru tieto osoby v napadnutých voľbách podporovali.
Vo vzťahu k osobám navrhnutých svedkov – J. B., J. B., E. B. a L. G. – odporkyňa uviedla,
že ide o „sociálne odkázaných občanov, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní, trpia nedostatkom
finančných prostriedkov a je pravdepodobné, že mohli byť ovplyvnení“ a že sú „ľahko
podplatiteľní, a preto nemožno ich výpovede považovať za vierohodné“.
K sťažovateľom predloženému listinnému dôkazu (kópia lístkov s uvedením
poradových čísel kandidátov, v prospech ktorých mali byť voliči kupovaním hlasov
ovplyvňovaní) odporkyňa argumentovala, že pred začiatkom volieb miestna volebná
komisia písomne informovala voličov o zozname zaregistrovaných kandidátov s uvedením
ich poradových čísel na hlasovacom lístku, čo je v obci zvykom rovnako ako skutočnosť, že
si niektorí voliči k volebnému aktu hlasovania do volebnej miestnosti prinášajú so sebou aj
lístky obsahujúce poznámky o poradových číslach kandidátov.
Odporkyňa podporila svoju argumentáciu tiež poukázaním na skutočnosť, že ani
vo fáze prípravy volieb a ani v priebehu dňa konania volieb nebola podaná volebným
komisiám obce žiadna sťažnosť pre porušenie zákona o voľbách a ani hliadkou polície,
ktorá pri vykonaní volieb asistovala, nebolo zistené žiadne porušenie volebného moratória.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa týkajúcim sa námietky porušenia ustanovenia
§ 14 ods. 4 písm. c) zákona o voľbách (neodovzdanie jedného vyhotovenia zápisnice
všetkým členom miestnej volebnej komisie) odporkyňa poukázala na pripojené „čestné
vyhlásenie“ členov miestnej volebnej komisie vyvracajúce toto tvrdenie.
Odporkyňa k svojmu stanovisku pripojila aj „čestné vyhlásenia“ 11 obyvateľov obce
o tom, že nič také, čo by svedčalo o „kupovaní hlasov“ v súvislosti s voľbami
nezaznamenali („nevideli a ani nepočuli“), písomné oznámenie zapisovateľky miestnej
volebnej komisie o zozname zaregistrovaných kandidátov pre voľby do orgánov miestnej
samosprávy obce, ďalej „čestné vyhlásenie“ 4 členiek a zapisovateľky miestnej volebnej
komisie k okolnostiam podpisovania zápisnice tejto komisie, písomné vyjadrenie 2 členiek
a zapisovateľky okrskovej volebnej komisie k okolnostiam sťažovateľom namietaného
jedného prípadu voľby do prenosnej urny.
V nadväznosti na svoju argumentáciu odporkyňa navrhla sťažnosť sťažovateľa
v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) zamietnuť.
Ústavný súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami
sťažovateľa a odporkyne, s obsahom listín predložených v prílohe týchto podaní, už
uvedeným preskúmaním volebnej dokumentácie a výsluchom svedkov k okolnostiam
týkajúcim sa napadnutých volieb starostu obce, ktoré tvoria podstatu sťažnosti.
3. Ústavný súd vykonal 14. februára 2011 v priestoroch obecného úradu obce
za prítomnosti sťažovateľa, jeho právneho zástupcu a odporkyne výsluch svedkov: J. B., V.
Č., J. B., L. G., A. Z., J. Š., P. H.
Svedkovia v súvislosti s voľbami do orgánov miestnej samosprávy v obci konanými
27. novembra 2010 uviedli:
Svedok J. B. potvrdil pravdivosť obsahu „úradného záznamu“, ktorý podpísal
a ktorý je súčasťou súdneho spisu. Ďalej uviedol, že deň pred konaním volieb mu svedkyňa
V. Č. poskytla dva litre vína s prísľubom, že odovzdá svoj hlas vo voľbách v prospech
kandidátov vyznačených na dvoch lístkoch, ktoré mu pri tejto príležitosti menovaná
odovzdala, pričom sa vyjadrila: „Tu máš dva litre vína, ak chceš, ak nechceš nemusíš
zobrať. Povedz mame, nech ide voliť, starému otcovi nech ide voliť a za to zapíš tie mená,
čo si dostal na lístku.“ Svedok potvrdil totožnosť spomenutých útržkov lístkov
predložených sťažovateľom ústavnému súdu ako listinný dôkaz, ktoré mu boli počas
výsluchu predložené na nahliadnutie. Svedok v závere výpovede dodal, že 3. februára 2011
mal viac telefonátov od V. Č., ktorá „ako keby sa mi chcela vyhrážať“ v súvislosti s jeho
svedectvom pred ústavným súdom. Svedok na otázku odporkyne, či by „za alkohol urobil
všetko“, odpovedal, že nie, pretože „Nedá sa za alkohol všetko urobiť.“.
Svedkyňa V. Č. vo svojej výpovedi uviedla, že s rómskymi spoluobčanmi má síce
priateľské kontakty, no poprela, že by mala „kupovať hlasy“ voličov v prospech
kandidatúry odporkyne. Svedkyňa sa vyjadrila, že tvrdenia uvedené v úradnom zázname
svedka J. B. sa nezakladajú na pravde, pretože „v uvedený deň nikomu nič nedávala“
(26. novembra 2010) a navyše vzhľadom na jej pôsobenie vo volebnej komisii v minulosti
si je vedomá zmyslu volebného moratória. Menovaného svedka síce mala obdarovať
(16. novembra 2010) naturálnymi pozornosťami, ako sú víno a cigarety, ale to všetko
pri príležitosti oslavy ich spoločného príbuzného.
Na otázku právneho zástupcu, či si v súvislosti s voľbami „neprilepšila“,
odpovedala, že vozidlo, ktorým disponuje po vykonaní volieb, je „zobrané na mamu
na lízing“.
Svedok J. B. vo svojej výpovedi poprel skutočnosti ním uvedené v „úradnom
zázname“ predloženom sťažovateľom ústavnému súdu v prílohe sťažnosti. Počas výsluchu
svedok uviedol, že nebol „ani ovplyvnený, ani podplatený“, a vo vzťahu k predmetnému
úradnému záznamu a útržkom lístkov s číslami kandidátov sa vyjadril takto: „Áno, je to
moje písmo a môj podpis. Na tie lístky si nespomínam teraz. Asi som ich aj mal, ale som ich
zahodil. Videl som ich, ale či sa dostali do mojich rúk, nespomínam si.“
K skutočnosti, že mal v súvislosti s voľbami dostať sumu 2 € od V. Č., svedok
uviedol: „Čo sa týka tých dvoch eur, keďže moja mama mi nedala peniaze na vstup
do posilovne, nakoľko sa venujem športu, dala mi ich V. Č.“
K dôvodom spísania dvoch protichodných vyhlásení v súvislosti „s kupovaním jeho
hlasu“ vo voľbách svedok tiež uviedol, že „Čo sa týka volieb, nebol som ani ovplyvnený,
ani podplatený, volil som svojvoľne, lebo je to moja občianska povinnosť. Volil som, ako
som chcel, nemám čo viac k tomu dodať.“. Svedok dodal: „Chcem byť spravodlivý človek,
chcem byť dobrý aj u pána M. aj u pani starostky.“
Svedok E. B. vypovedal, že sa sprostredkovane dozvedel od obyvateľov obce, že
svedkyňa V. Č. „chodí po Cigánoch a k tomu vínu im dáva papierik s tým, koho majú voliť
aj poslancov aj starostu“.
Svedok v závere dodal, že „od neznámej osoby počul, že pani starostka vraj
vypovedala, že ak toto nevyjde, tak sa máme po riti, všetci čo sme proti nej“.
Svedkyňa L. G. sa vyjadrila, že 26. novembra 2010 bola svedkom situácie, pri ktorej
svedkyňa V. Č. oslovila obyvateľku obce (svedkyňa G. uviedla len jej krstné meno a číslo
domu, v ktorom by mala bývať): „O., O. nesiem Ti tie veci od starostky“, podľa svedkyne
sa táto obyvateľka ešte opýtala: „a čo tie poukážky?“ Takisto počula menovanú svedkyňu
povedať: „musím sa poponáhľať, lebo musím aj ostatným odniesť.“
Na základe otázky právneho zástupcu sťažovateľa dodala, že vo vozidle menovanej
svedkyne videla položené plastové fľaše s vínom a cigarety.
Svedkyňa A. Z. bola vypočutá predovšetkým k okolnostiam hlasovania
prostredníctvom prenosnej volebnej schránky. V súvislosti s otázkou smerujúcou
k objasneniu jej pomeru k účastníkom konania svedkyňa uviedla, že odporkyňa je jej
nadriadenou v zamestnaní. Svedkyňa sa vyjadrila, že počas volieb pôsobila ako
zapisovateľka okrskovej volebnej komisie a na základe pokynu predsedníčky tejto komisie
sa zúčastnila hlasovania prostredníctvom prenosnej volebnej schránky, a to za účasti
predsedníčky komisie a jej členky (svedkyne S. Š.) u 15 voličov, ktorých mená sú uvedené
v poradí od 1 do 15 na listine volebnej dokumentácie slúžiacej ako zoznam voličov
hlasujúcich do prenosnej urny. Účelom jej účasti bolo „robiť sprievodcu“ členkám komisie,
pretože má dobrú miestnu znalosť obyvateľov obce, pričom samotného volebného aktu
účastná nebola. Podľa vyjadrenia svedkyne všetkých aktov hlasovania do prenosnej
volebnej schránky sa vždy zúčastňovala predsedníčka okrskovej volebnej komisie a jej
členka (svedkyňa S. Š.), v jednom prípade sa ho ako 3. členka „výjazdu“ zúčastnila členka
miestnej volebnej komisie (svedkyňa P. H.) a v poslednom prípade sa tiež ako 3. členka
„výjazdu“ zúčastnila členka okrskovej volebnej komisie M. F.
Svedkyňa J. Š. v súvislosti s hlasovaním do prenosnej volebnej schránky pri
výsluchu uviedla, že po „nahlásení požiadaviek od občanov“ sa tohto procesu vždy
zúčastňovala ona a ďalšie členka okrskovej volebnej komisie č. 2 (svedkyňa S. Š.) a
„striedali sa pri jednom výjazde pani Z., pri ďalšom išla pani H. a pri ďalšom pani F.“. Pre
účely tohto spôsobu hlasovania bol podľa jej vyjadrenia vyhotovený zoznam voličov
požadujúcich tento spôsob hlasovania s uvedením ich mien a adries.
Svedkyňa P. H. uviedla, že vo voľbách pôsobila ako členka miestnej volebnej
komisie a plnila svoje úlohy „dohľadu“ na priebeh volieb vo volebnom okrsku č. 1.
Svedkyňa sa vyjadrila, že bola počas fázy hlasovania „požiadaná“, aby sa ako členka
volebnej komisie zúčastnila hlasovania do prenosnej volebnej schránky, čo sa jej zdalo
„nepríhodné“, a zároveň „mala pocit, že tieto požiadavky na prenosnú urnu sa začali
hromadiť v neskorších hodinách“. Vo výpovedi zdôraznila: „Vôbec som nepostrehla za
celý čas volieb, že by existoval zoznam voličov, ktorí o túto formu požiadali, a už vôbec nie
dôvod, prečo o to žiadajú.“
Svedkyňa špecifikovala, že sa zúčastnila tohto spôsobu hlasovania u jednej rodiny
„P.“, kde manželia spoločne odišli upravovať hlasovacie lístky mimo dohľad členov
komisie, do vnútra domu. Svedkyňa vo výpovedi zdôraznila, že bola prítomná vo volebnej
miestnosti pre okrsok č. 1 a videla, kto odchádza s prenosnou volebnou schránkou a
„v mnohých prípadoch šla len jedna členka a zapisovateľka“. Z tohto dôvodu nepodpísala
zápisnicu miestnej volebnej komisie. Svedkyňa sa vyjadrila: „Mala som povedomie, že
režim prenosnej schránky je iba v závažných prípadoch, ale napr. u P. bolo, že jedine tá
pani o barlách nemohla prísť voliť do volebnej miestnosti a napriek tomu bola táto možnosť
poskytnutá aj iným členom rodiny.“ Svedkyňa tiež uviedla, že zápisnica miestnej volebnej
komisie „vyhotovovala sa za zatvorenými dverami“, a v tejto súvislosti vypovedala: „...je
pravdou, že počas dňa som nevzniesla žiadnu námietku ani otázku. Nebolo mi oznámené, že
sa zápisnica už vyhotovuje, vôbec som o tom nevedela, očakávala som pokyn predsedu
miestnej volebnej komisie, musela som ich sama vyhľadať cez celý obecný úrad.“
Svedkyňa ďalej vypovedala, že po odchode zapisovateľky okrskovej volebnej
komisie (svedkyne A. Z.) a jej predsedníčky (svedkyne J. Š.) s prenosnou volebnou
schránkou po celý čas sedela členka okrskovej volebnej komisie (svedkyňa S. Š.)
vo volebnej miestnosti.
4. Ústavný súd 24. februára 2011 vykonal v sídle ústavného súdu za prítomnosti
sťažovateľa, jeho právneho zástupcu a odporkyne výsluch svedkov M. F., S. Š. a J. Š.
Svedkyňa M. F. vypovedala, že vo voľbách vykonávala funkciu členky okrskovej
volebnej komisie č. 1 a v súvislosti so samotnou fázou hlasovania zaregistrovala účasť
viacerých rómskych voličov, ktorí „pristupovali k plente s lístočkami v ruke alebo si ich
vyťahovali z oblečenia“ (malo ísť približne o 5 alebo 6 rómskych voličov). K otázke
realizácie hlasovania prostredníctvom prenosnej volebnej schránky uviedla, že zoznam
voličov žiadajúcich o tento spôsob hlasovania sa vytváral tak, že „rodinní príslušníci
nahlásili svojich príbuzných, ktorí si želali voliť do prenosnej urny, prípadne sa ohlásili
telefonicky a všetci sa zaznamenali do zoznamu“.
Telefonické žiadosti týchto voličov, ktoré svedkyňa registrovala v neskorších
popoludňajších hodinách, podľa jej vyjadrenia prijímali „pracovníci obecného úradu“
a tieto potom „preniesli do zoznamu“. Konkrétne sa vyjadrila, že telefonické žiadosti
vo volebnej miestnosti oznamovala zapisovateľka okrskovej volebnej komisie (svedkyňa
A. Z.). Na položenú otázku svedkyňa odpovedala, že vyznačenie účasti týchto voličov
v zoznamoch voličov vykonávala väčšinou zapisovateľka.
Svedkyňa sa vyjadrila, že sa zúčastnila jedného „výjazdu“ s prenosnou volebnou
schránkou spolu s predsedníčkou okrskovej volebnej komisie a jej členkou S. Š., a to
u dvoch voličov v rodinnom dome a u štyroch voličiek v domove sociálnych služieb.
K hlasovaniu v domove sociálnych služieb svedkyňa uviedla, že voličky boli „vysokého
veku, na posteliach, ošetrovateľka alebo zdravotná sestra chodila s nami, voličkám
predčítala mená a za voličky krúžkovala, všetky prítomné sme počuli ich hovor“.
Svedkyňa tiež vypovedala o zložení „prvého výjazdu“ s prenosnou volebnou
schránkou, ktorého sa podľa nej zúčastnili len predsedníčka a zapisovateľka okrskovej
volebnej komisie; dodala, že jedného z „výjazdov“ sa ako 3. členka popri predsedníčke
a zapisovateľke okrskovej volebnej komisie zúčastnila aj členka miestnej volebnej komisie
(svedkyňa P. H.).
Svedkyňa S. Š. uviedla, že vo voľbách vykonávala funkciu členky okrskovej
volebnej komisie č. 1. K procesu hlasovania prostredníctvom prenosnej volebnej schránky
uviedla: „Chodili sme vždy dve - pani Š. a ja - a potom pri nás bola pani Z. alebo H., alebo
F. Od pani K. som si vždy vyzdvihla toľko hlasovacích lístkov, ku koľkým sme šli.
Po návrate som nahlásila, u koho sme boli a zaznamenali to do voličského zoznamu.“
Svedkyňa v odpovedi na položenú otázku uviedla, že zoznam voličov žiadajúcich
o hlasovanie do prenosnej volebnej schránky sa vytvoril na základe ich telefonických
požiadaviek, pričom ho spisovala zapisovateľka miestnej volebnej komisie – pani Š., ktorá
súčasne okrskovej volebnej komisii oznamovala tieto žiadosti voličov. Na otázku, kto
uvedenú osobu poveril touto činnosťou a či ako členka okrskovej volebnej komisie poznala
dôvody žiadosti voličov hlasovať prostredníctvom prenosnej volebnej schránky, svedkyňa
odpovedala, že sa k prvej otázke nevie vyjadriť a pokiaľ ide o druhú otázku, dôvody
takýchto žiadosti neskúmala.
Svedkyňa tiež uviedla, že nemá vedomosť o tom, že je v obci u niektorých voličov
zvykom nosiť so sebou k aktu hlasovania lístky s označením poradových čísel kandidátov,
ktorým má v úmysle volič odovzdať svoj hlas.
Na otázku právneho zástupcu sťažovateľa svedkyňa odpovedala, že jej
zamestnávateľom je Z. H.
Svedkyňa J. Š. vo svojom doplňujúcom výsluchu uviedla, že hlasovanie
prostredníctvom prenosnej volebnej schránky sa začalo realizovať asi o 15:30 h. Svedkyňa
pri výsluchu ozrejmila spôsob kreovania zoznamu voličov žiadajúcich o hlasovanie
prostredníctvom prenosnej volebnej schránky telefonicky, a síce že tieto telefonické
požiadavky voličov na telefónne číslo obecného úradu preberala zapisovateľka miestnej
volebnej komisie – pani Š. Zoznam voličov, ktorí požiadali o takýto spôsob hlasovania,
vyhotovila pani Š. – zapisovateľka miestnej volebnej komisie a pani K. – členka miestnej
volebnej komisie. Svedkyňa na otázku, či bol okrskovej volebnej komisii voličmi oznámený
dôvod ich požiadavky na hlasovanie prostredníctvom prenosnej volebnej schránky, uviedla:
„Ja som sa nikoho nepýtala“ a tiež že nemá dôvod „pýtať sa občanov, čo im je“.
Svedkyňa popísala zloženie „výjazdov“ okrskovej volebnej komisie s prenosnou
volebnou schránkou, a síce že sa ich v každom jednotlivom prípade zúčastnila ona samotná
a ďalšia členka okrskovej volebnej komisie (S. Š.), pričom „1. výjazdu“ sa zúčastnila aj
zapisovateľka okrskovej volebnej komisie (svedkyňa A. Z.), „2. výjazdu“ navyše členka
miestnej volebnej komisie P. H. a „3. výjazdu“ navyše členka okrskovej volebnej komisie
M. F.
Podľa vyjadrenia svedkyne boli členom „výjazdu“ vydané hlasovacie lístky podľa
počtu voličov žiadajúcich o hlasovanie prostredníctvom prenosnej volebnej schránky.
Účasť takto hlasujúcich voličov do prenosnej volebnej schránky vyznačili
zakrúžkovaním v zozname voličov už spomenuté osoby – pani Š. a pani K.
Svedkyňa ďalej popísala priebeh hlasovania do prenosnej schránky v domove
sociálnych služieb, kde mali hlasovať podľa jej vyjadrenia tri voličky, ktorým poskytli
schránku a ktorým pri úprave hlasovacích lístkov pomáhali opatrovateľky. Svedkyňa
uviedla, že sa na upravovanie hlasovacích lístkov týmito voličkami nedívala, pretože bola
otočená.
Na otázku právneho zástupcu, či bola svedkyňa prítomná pri hlasovaní voličky
uvedenej v zozname voličov hlasujúcich do prenosnej volebnej schránky pod menom M.
H., svedkyňa odpovedala, že takúto osobu nepozná.
5. Dňa 24. februára 2011 predložil sťažovateľ ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom
objasnil okolnosti spísania „úradných záznamov“ obyvateľov obce tvoriacich prílohu
podanej sťažnosti. Sťažovateľ sa vyjadril, že v snahe uniesť dôkazné bremeno požiadal
obyvateľov obce, ktorí mali informácie o nezákonnosti a neústavnosti volieb, aby tieto
skutočnosti potvrdili písomne s notárskym overením ich podpisu. Sťažovateľ ubezpečil
ústavný súd, že pri spísaní týchto listín autorov vyhlásení vo vzťahu k obsahu ich vyjadrení
nijakým spôsobom neovplyvňoval.
Naproti tomu sťažovateľ poukázal na formu „záznamov“ obsahujúcich vyhlásenia
obyvateľov obce predložených odporkyňou, ktorých obsah podľa jeho vyjadrenia príslušné
osoby neovplyvňovali, pretože ich text bol „s vysokou pravdepodobnosťou vopred
pripravený“. Sťažovateľ tiež argumentoval, že podpisy na týchto „záznamoch“ neboli
overené pred nestranným notárom, ale pracovníkom obecného úradu, „podriadeného
odporkyni“.
Sťažovateľ prezentoval vo vyjadrení aj ďalší dôvod spísania ním predložených
„úradných záznamov“, ktorým bola podľa neho snaha uspieť v dokazovaní aj v prípade, že
dôjde k následnému ovplyvňovaniu či zastrašovaniu autorov týchto listín. Toto tvrdenie
podporil odkazom na časť výpovede svedka J. B., ktorý sa počas výsluchu zmienil
o svojich podozreniach z „vyhrážok“ adresovaných jeho osobe odporkyňou
prostredníctvom svedkyne V. Č.
Dôkazom o ovplyvňovaní svedkov v čase po podaní sťažnosti je podľa sťažovateľa
„i zmena v postoji svedka J. B.“, ktorý však i napriek tomu nepoprel počas svojho výsluchu,
že mu mali byť odovzdané lístky s poradovými číslami kandidátov, v prospech ktorých mali
byť niektorí voliči ovplyvňovaní.
Sťažovateľ v závere dodal, že výpoveď svedkyne V. Č. považuje za účelovú
a na podporu svojich tvrdení „o aktivitách“ menovanej priložil k vyjadreniu „úradné
záznamy“ (A. B. z 3. decembra 2010, Z. B. z 3. decembra 2010 a O. B. zo 6. decembra
2010). Súčasťou tohto stanoviska boli aj ďalšie dva „úradné záznamy“ (D. D.
z 5. decembra 2010 a N. Š. z 3. decembra 2010) objasňujúce spôsob získania už
spomenutých útržkov lístkov.
6. Ústavný súd preskúmaním dodatočne sťažovateľom predložených šiestich
„úradných záznamov“ zistil, že v piatich prípadoch ide o písomné vyhlásenia obyvateľov
obce, ktorými „dosvedčujú“, že počuli v dňoch 26. a 27. novembra 2010 od iných osôb
informácie o obdarúvaní občanov rómskej národnosti v súvislosti s komunálnymi voľbami
v obci, v dvoch prípadoch sú uvedené tiež informácie o tom, akým spôsobom sa 2 útržky
lístkov (s návodom koho voliť) dostali k sťažovateľovi. Ani v jednom prípade teda nejde
o priame svedectvo.
V jednom prípade ide o vyhlásenie svedka J. B. o údajnom nátlaku na jeho osobu
v súvislosti s jeho svedectvom pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb
do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.
Z čl. 129 ods. 2 ústavy vyplýva oprávnenie, ako aj povinnosť ústavného súdu
preskúmavať na základe volebných sťažností tak ústavnosť, ako aj zákonnosť namietaných
volieb.
Voľby sú všeobecne akceptovaným demokratickým prostriedkom pravidelného
obnovovania verejnej moci občanmi.
Podstatou ochrany ústavnosti vo volebných veciach je ochrana základných práv
zaručených v čl. 30 ústavy, t. j. predovšetkým aktívneho a pasívneho volebného práva.
Ústava garantuje všetkým oprávneným voličom voliť svojich zástupcov do voľbami
kreovaných orgánov verejnej moci (aktívne volebné právo), t. j. rozhodovať o personálnom,
resp. politickom zložení nimi volených orgánov verejnej moci (čl. 30 ods. 1 ústavy), pričom
garantuje tiež všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva, ako aj jeho vykonanie
tajným hlasovaním (čl. 30 ods. 3 ústavy). Zároveň ústava garantuje predovšetkým
prostredníctvom čl. 30 ods. 4 možnosť (právo) občanov, a vo vzťahu k voľbám orgánov
územnej samosprávy aj cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky (čl. 30
ods. 1 druhá veta ústavy), uchádzať sa o zvolenie do funkcie starostu obce alebo funkcie
poslanca obecného zastupiteľstva za rovnakých podmienok [pasívne volebné právo
(PL. ÚS 20/2011, m. m. PL. ÚS 18/07)].
Pod zákonnosťou volieb do orgánov územnej samosprávy treba rozumieť
uskutočnenie volieb v súlade so všetkými dotknutými volebnými predpismi s právnou silou
zákona (m. m. PL. ÚS 34/99 alebo PL. ÚS 82/07), pričom podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu zistená nezákonnosť volieb do orgánov územnej samosprávy musí byť
v príčinnej súvislosti s takým následkom porušenia práv dotknutých osôb, ktoré je
v konečnom dôsledku porušením volebného práva a jeho princípov (PL. ÚS 20/2011, m. m.
PL. ÚS 21/94 alebo PL. ÚS 82/07).
Základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon
politických práv, je čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv
a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž
politických síl v demokratickej spoločnosti. Citované ustanovenie ústavy má priamu
spojitosť so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou
ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž
politických síl nachádza svoje vyjadrenie predovšetkým vo voľbách a je základným
predpokladom a podmienkou fungovania demokratického štátu (m. m. PL. ÚS 19/98,
V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd uviedol, že dosiahnutie
absolútneho súladu prípravy a priebehu volebného procesu so zákonom je prakticky
neuskutočniteľné. Ak by sa nespokojnosť politických strán a hnutí, resp. nezávislých
kandidátov zúčastnených na voľbách s volebnými výsledkami prejavila vždy po voľbách
iniciovaním konania pred ústavným súdom, môže to viesť k spochybňovaniu parlamentnej
demokracie a inštitútu volieb. Vyhlásenie volieb za neplatné, resp. zrušenie ich výsledku
z dôvodu nepatrného porušenia ustanovení zákona o voľbách totiž vytvára možnosti
pre vedomú manipuláciu s voľbami (obdobne PL. ÚS 19/94).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd využíva svoju právomoc pri zistení
neústavnosti alebo nezákonnosti volieb a vyhlási voľby za neplatné alebo zruší výsledok
volieb podľa § 63 ods. 1 zákona o ústavnom súde iba vtedy, ak k porušeniu volebného
zákona dôjde spôsobom ovplyvňujúcim slobodnú súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti, pričom sa vyžaduje hrubé alebo závažné porušenie, prípadne opätovné
porušenie ustanovení upravujúcich prípravu a priebeh volieb (napr. PL. ÚS 17/94
a PL. ÚS 18/99, PL. ÚS 32/03). Porušenie volebného zákona musí dosahovať takú intenzitu,
ktorá v príčinnej súvislosti má za následok nezákonnosť volieb, resp. nezákonnosť ich
výsledku (PL. ÚS 14/99, PL. ÚS 32/03). Porušenie ústavnosti a zákonnosti vo fáze
samotných volieb môže mať za následok tak vyhlásenie volieb za neplatné, ako aj zrušenie
výsledku volieb. Základným predpokladom na zrušenie výsledku volieb je preukázanie
takých porušení volebného zákona, ktoré odôvodňujú záver o inom výsledku volieb
Ústavný súd uplatnil citované východiskové tézy aj pri posúdení argumentačných
námietok sťažovateľa týkajúcich sa napadnutých volieb starostu obce.
Sťažovateľ opiera svoju sťažnosť v prvom rade o tvrdenie, že v priebehu fázy
prípravy volieb došlo k porušeniu pravidiel vedenia volebnej kampane zakotvených
v ustanoveniach § 30 ods. 2 a 11 zákona o voľbách, a to aktivitami tzv. kupovania hlasov
voličov v prospech kandidatúry odporkyne počas volebného moratória.
Ďalším ťažiskovým bodom sťažnosti je námietka porušenia ustanovení upravujúcich
inštitút hlasovania prostredníctvom prenosnej volebnej schránky zakotvený v § 31 ods. 6
zákona o voľbách. Sťažovateľ porušenie citovaného ustanovenia videl jednak v skutočnosti,
že uvedený spôsob hlasovania bol realizovaný aj v prípadoch, keď na to neboli splnené
zákonné dôvody, ako aj v tom , že v niekoľkých prípadoch sa voľby do prenosnej volebnej
schránky zúčastnil nedostatočný počet členov okrskovej volebnej komisie. Napokon podľa
sťažovateľa malo dojsť u niektorých takto hlasujúcich voličov k porušeniu princípu tajnosti
hlasovania, teda k porušeniu čl. 30 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd posudzujúc tvrdenia sťažovateľa, vyjadrenia odporkyne a obsah
predložených „úradných záznamov“ a výpovedí svedkov vyhodnotil ich dôkaznú silu
riadiac sa dôsledne zásadou voľného hodnotenia dôkazov ukladajúcou zhodnotiť každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Na základe takto
vykonaného dokazovania dospel k týmto skutkovým zisteniam a relevantným záverom:
1. K námietke týkajúcej sa tzv. kupovania hlasov voličov
Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa
tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a
používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti.
Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 zákona o voľbách volebná kampaň je činnosť
politickej strany, nezávislého kandidáta, prípadne ďalších subjektov zameraná na podporu
alebo slúžiaca na prospech kandidujúcej politickej strany alebo nezávislého kandidáta
vrátane inzercie alebo reklamy prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania
podľa odseku 4, hromadných informačných prostriedkov, plagátov alebo iných nosičov
informácií.
Podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o voľbách volebná kampaň sa začína 17 dní
a končí sa 48 hodín pred začiatkom volieb. Vedenie kampane mimo určeného času je
zakázané.
Podľa ustanovenia § 30 ods. 11 zákona o voľbách v čase 48 hodín pred začatím
volieb a počas volieb je zakázané v rozhlasovom a televíznom vysielaní, v hromadných
informačných prostriedkoch, v budovách, kde sídlia okrskové volebné komisie, a v ich
bezprostrednom okolí vysielať alebo zverejňovať informácie o politických stranách
a nezávislých kandidátoch v ich prospech alebo v ich neprospech slovom, písmom, zvukom
alebo obrazom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu poskytovanie „protihodnoty“
za hlasovanie vo voľbách je protiústavné, lebo účelom aktívneho volebného práva je
možnosť účasti na správe vecí verejných, a nie bezprostredný materiálny prospech.
Tzv. kupovanie hlasov voličov považuje ústavný súd za takú aktivitu na získanie
voličských hlasov počas volieb, ktorá zasahuje do samotnej podstaty volebného (aktívneho
či pasívneho) práva zaručeného v čl. 30 ústavy. Takéto obmedzenie nesie so sebou také
veľké nebezpečenstvo pre slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, že
od ústavného súdu vyžaduje veľmi prísne posúdenie (PL. ÚS 5/03, PL. ÚS 6/06).
Svedok J. B., ktorý v spísanej listine predloženej ústavnému súdu ešte pred jeho
vypočutím podal vyhlásenie o aktivite smerujúcej k ovplyvneniu jeho voličského
rozhodnutia odmenou v peňažnej podobe, však toto tvrdenie pri svojej výpovedi poprel.
Ústavný súd vzhľadom na prioritné postavenie svedeckej výpovede ako dôkazného
prostriedku v procese dokazovania jej musel dať prednosť a „kúpenie“ tohto voliča
považuje za nepreukázané.
Svedok E. B. poskytol ústavnému súdu svedeckú výpoveď o okolnostiach týkajúcich
sa volieb (konkrétne o kupovaní hlasov voličov), ktoré mu sprostredkovali iné, svedkom
neidentifikované osoby. Takémuto svedectvu „z druhej ruky“ však nemožno prisúdiť
dostatočnú dôkaznú relevanciu. Analogický záver platí aj v prípade sťažovateľom
dodatočne predložených „úradných záznamov“ piatich obyvateľov obce.
Svedkyňa L. G. poskytla síce svedectvo priame a presvedčivé, avšak toto
nepotvrdilo ťažiskovú časť otázky kupovania hlasov.
Svedok J. B. vypovedal jednoznačne, obsah jeho výpovede korešpondoval
s vyhlásením obsiahnutým v ním spísanom „úradnom zázname“, logicky a súvislo popísal,
ako naložil s listinnými pokynmi, ktoré dostal po prijatí naturálnej odmeny. Ani
argumentácia odporkyne o závislosti tohto svedka na požívaní alkoholických nápojov
nespochybnila záver ústavného súdu, že vo vzťahu k jeho osobe došlo deň predchádzajúci
konaniu volieb k aktivite smerujúcej k ovplyvneniu jeho slobodného rozhodnutia, a to
nabádaním odovzdať svoj hlas vo voľbách na funkciu starostu obce v prospech odporkyne
za poskytnutú naturálnu odmenu. Obsah tej časti výpovede tohto svedka, v ktorej poukazuje
na údajný nátlak vyvíjaný na jeho osobu (svedkyňou V. Č.) v súvislosti s jeho svedectvom,
nepovažuje ústavný súd za relevantný pri posudzovaní tejto časti sťažnosti, pretože tento
svedok napokon vypovedal v prospech tvrdení sťažovateľa o tzv. kupovaní jeho ako voliča.
To isté platí o písomnom vyhlásení z 11. februára 2011, ktoré sťažovateľ dodatočne
predložil.
Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že napriek kvantite
sťažovateľom ponúknutých vyhlásení obyvateľov obce týkajúcich sa kupovania hlasov
(„úradné záznamy“ 7 osôb), pretransformovaných v niekoľkých prípadoch do ich
svedeckých výpovedí pred ústavným súdom sa s výnimkou jedného svedectva (J. B.)
tvrdené „kupovanie hlasov“ voličov nepotvrdilo.
2. K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa porušenia ustanovení § 31 ods. 6
zákona o voľbách upravujúcich hlasovanie prostredníctvom prenosnej volebnej
schránky
Podľa ustanovení § 31 ods. 6 zákona o voľbách môže volič požiadať zo závažných,
najmä zdravotných dôvodov okrskovú volebnú komisiu a to, aby mohol hlasovať mimo
volebnej miestnosti, a to len v územnom obvode volebného okrsku, pre ktorý bola okrsková
volebná komisia zriadená. V takomto prípade okrsková volebná komisia vyšle k voličom
dvoch svojich členov s prenosnou volebnou schránkou, hlasovacími lístkami a obálkou.
Volič hlasuje tak, aby sa dodržala tajnosť hlasovania.
Po podrobnom posúdení obsahu všetkých svedeckých výpovedí osôb plniacich úlohy
subjektov zabezpečujúcich priebeh volieb a zároveň priamo zúčastnených na úkonoch
zabezpečujúcich hlasovanie prostredníctvom prenosnej volebnej schránky ústavný súd
dospel k záveru o čiastočnej opodstatnenosti tvrdení sťažovateľa smerujúcich k námietke
porušenia citovaných ustanovení zákona o voľbách.
Hlasovanie prostredníctvom prenosnej volebnej schránky predstavuje výnimku
z pravidla vykonávania aktu hlasovania vo volebnej miestnosti, kde je transparentnosť
hlasovania a celkového priebehu volieb zabezpečená intenzívnym dohľadom „kolektívneho
kontrolného oka“ príslušnej okrskovej volebnej komisie.
Zo svedeckých výpovedí (J. Š., M. F. a S. Š.) vyplynulo, s výnimkou prípadov, keď
išlo o žiadosti osobne prítomných voličov vo volebnej miestnosti pre svojich príbuzných, že
okrsková volebná komisia vôbec nevyžadovala od voličov odôvodnenie ich žiadosti
o možnosť voliť do prenosnej volebnej schránky ich zdravotným stavom alebo iným
závažným dôvodom. Túto skutočnosť považuje ústavný súd za jednoznačne preukázanú
tým skôr, že ju svedkyňa J. Š., ktorá bola predsedníčkou tejto komisie, opakovane vo
svojich výpovediach potvrdila. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje zároveň porušenie §
31 ods. 6 prvej vety zákona o voľbách.
Rovnako bolo preukázané, že po návrate členov okrskovej volebnej komisie
do volebnej miestnosti, mená voličov, ktorí hlasovali do prenosnej volebnej schránky,
vyznačovala v zozname voličov aj neoprávnená osoba (zapisovateľka miestnej volebnej
komisie). Postup okrskovej volebnej komisie v tomto prípade zákon explicitne neupravuje,
ale oprávnenie robiť záznamy vo volebnej dokumentácii analogicky vyplýva z postavenia
a úloh členov tejto komisie podľa volebného zákona. Napriek tomu, že zoznam voličov
predstavuje z pohľadu § 37 ods. 2 volebného zákona významný volebný dokument (ako
jeden z najdôležitejších kontrolných nástrojov umožňujúcich zamedziť nedovolenej
manipulácii výsledkov hlasovania), v tomto prípade však podľa názoru ústavného išlo skôr
o organizačný nedostatok, z ktorého nemožno bez ďalšieho odvodiť porušenie zákona,
pretože uvedené záznamy neoprávnenou osobou sa nerobili netransparentne ani tajne, ale
pred zrakom členov okrskovej volebnej komisie. Navyše, sťažovateľ nenamietal
manipuláciu s volebnou dokumentáciou a tá nevplynula ani z jej preskúmania ústavným
súdom, ani z iného dokazovania.
Ďalej z dokazovania v súvislosti s hlasovaním do prenosnej volebnej schránky
vyplynulo, že v prípade telefonických žiadostí o tento spôsob hlasovania neprijímala
okrsková volebná komisia, ale zapisovateľka miestnej volebnej komisie.
Aj v tomto prípade platí, že nanajvýš možno hovoriť o formálnom porušení
volebného zákona, pretože žiadna príčinná súvislosť medzi týmto nedostatkom a zisteným
výsledkom volieb sa nepreukázala.
Tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa účasti iba jednej členky okrskovej volebnej komisie
pri niektorých prípadoch hlasovania do prenosnej volebnej schránky potvrdila svedkyňa
M. F., ale z jej výpovede sa nedá jednoznačne určiť, koľkých prípadov (voličov) sa tento
nedostatok týkal. K potvrdeniu uvedenej skutočnosti smeruje aj výpoveď svedkyne P. H.,
avšak jej svedectvo vychádza výlučne z toho, že „určite som videla po celý čas pani Š.
počas neprítomnosti pani Š. a Z.“, a ako sama uviedla, svoj záver o tom, že voľby
do prenosnej volebnej schránky sa v niektorých prípadoch uskutočnili za prítomnosti iba
jednej členky (v tomto prípade predsedníčky) okrskovej volebnej komisie, odvodila
z matematickej úvahy, pričom nevedela potvrdiť, že práve v tom čase, keď podľa nej boli
vo volebnej miestnosti prítomné štyri (z piatich) členky komisie, sa skutočne volilo
do prenosnej volebnej schránky.
Celkom protichodne vyzneli výpovede ďalších troch svedkýň (J. Š., S. Š. a A. Z.).
Tieto svedkyne zhodne tvrdili, že každého „výjazdu“ s prenosnou volebnou schránkou sa
zúčastnili najmenej dve členky komisie (J. Š. so S. Š., resp. M. F.). Z ich výpovedí tiež
vyplynulo, že v niektorých prípadoch mali účasť na takejto voľbe aj ďalšie osoby (P. H.
a A. Z.) a v jednom prípade išlo o tri členky okrskovej volebnej komisie (J. Š., S. Š. a M.
F.).
Za danej dôkaznej situácie nemôže ústavný súd považovať tvrdenie sťažovateľa
o porušení § 31 ods. 6 druhej vety volebného zákona za preukázané.
Pozitívne zistenie účasti ďalších osôb, ktoré neboli členmi okrskovej volebnej
komisie, resp. účasť (v jednom prípade) na voľbe do prenosnej volebnej schránky až troch
členiek komisie je nesporne formálnym porušením volebného zákona, ale ani v tomto
prípade nebola zistená žiadna príčinná súvislosť s výsledkom volieb starostu.
Zo svedeckých výpovedí vyplynulo niekoľko závažných podozrení týkajúcich sa
námietky porušenia princípu tajnosti hlasovania pri forme hlasovania prostredníctvom
prenosnej volebnej schránky.
Tajné hlasovanie je nevyhnutnou zárukou pocitu istoty voliča, že bude môcť byť
slobodným pri voľbách aj po voľbách. Má voličovi zabezpečiť nielen to, že ho pri
volebnom akte nebude nikto popri „asistencii“ nejakým spôsobom ovplyvňovať, ale aj to, že
nikto nezisťuje, ako volil. Sloboda volieb by bola vylúčená v prípade, ak by mal volič
potenciálny strach z následkov svojho volebného rozhodnutia.
K porušeniu požiadavky tajnosti hlasovania výslovne zakotvenej aj v ustanovení
§ 31 ods. 6 zákona o voľbách mohlo dôjsť u dvoch voličov („manželia P.“), keď prítomné
členky okrskovej volebnej komisie nezabezpečili, aby upravovali hlasovacie lístky
oddelene. V tomto prípade však ústavnému súdu nebol predložený žiadny dôkaz o tom, či
k porušeniu tajnosti voľby aj skutočne došlo.
Vo vzťahu k priebehu hlasovania do prenosnej volebnej schránky v domove
sociálnych služieb pri ktorom, tak ako bolo popísané vo svedeckých výpovediach, štyrom
voličkám asistovali opatrovateľky, ktoré „predčítali mená a za voličky krúžkovali“, by bolo
možné hovoriť o porušení princípu tajnosti volieb, avšak ústavný súd musel brať do úvahy,
že išlo o voličky, ktoré boli vzhľadom na svoj zdravotný stav značne fyzicky
handikepované (čo vyplynulo z tých istých svedeckých výpovedí). Takýto postup potom
treba považovať za súladný s ustanovením § 32 volebného zákona, ktoré ho výslovne
umožňuje.
Oproti výpovedi jednej zo svedkýň (M. F.) smerujúcej k náznakom, že tajnosť
hlasovania v danom prípade mohla byť narušená aj v dôsledku osobnej prítomnosti členiek
okrskovej volebnej komisie v miestnosti, kde akt hlasovania prebiehal, bola podaná opačná
výpoveď svedkyne J. Š., podľa ktorej členky okrskovej volebnej komisie prítomné
v miestnosti zabezpečili tajnosť hlasovania takým spôsobom, že sa vzdialili mimo dohľad
úpravy hlasovacích lístkov, a teda samotné krúžkovanie hlasovacích lístkov nemohli
pozorovať. Tieto vzájomne sa vylučujúce svedectvá neumožňujú ústavnému súdu
jednoznačne konštatovať porušenie princípu tajnosti hlasovania v okolnostiach tohto
prípadu.
III.
V rámci zhrnutia výsledkov dokazovania ústavný súd berúc do úvahy opakovane
vyjadrený svoj názor v doterajšej judikatúre, že poskytovanie „protihodnoty“ za hlasovanie
vo voľbách je protiústavné, lebo účelom aktívneho volebného práva je možnosť účasti na
správe vecí verejných, a nie bezprostredný materiálny prospech (PL. ÚS 6/06), konštatuje
že sťažovateľom namietané tzv. kupovanie hlasov voličov sa preukázalo iba v prípade
jedného voliča, ktorý bol takto neústavným spôsobom ovplyvnený. Tento samotný fakt však
podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilý zvrátiť vo vzťahu k sťažovateľovi výsledok
volieb starostu obce.
Zistené porušenie § 31 ods. 6 volebného zákona v súvislosti s voľbou do prenosnej
volebnej schránky nevyžadovaním dôvodov (a tým aj ich neposudzovaním) okrskovou
volebnou komisiou, pre ktoré sa má v jednotlivých prípadoch voľba uskutočniť týmto
spôsobom, je nepochybne zásahom do zákonnosti volieb. Toto porušenie volebného zákona
má v sebe aj potenciál pre tvrdenie, že týmto spôsobom mohlo dôjsť k uskutočneniu
takéhoto spôsobu voľby v niektorých prípadoch aj objektívne neodôvodnene.
V súvislosti s aplikáciou citovaného ustanovenia volebného zákona ústavný súd
neopomína ani už konštatované jeho porušenie pri vyznačovaní uskutočnenej voľby
do prenosnej volebnej schránky na to neoprávnenou osobou a prijímanie telefonických
žiadostí o uskutočnenie takejto voľby okrskovou volebnou komisiou iba cez
sprostredkovateľa.
Uvedená (v druhom a treťom prípade skôr iba formálna) nezákonnosť v postupe
okrskovej volebnej komisie, najmä ak jej príčinná súvislosť s konkrétnym ovplyvnením
výsledkov volieb nie je daná, musí byť vyvažovaná s významom v čl. 30 ods. 1 ústavy
zakotveného práva (všetkých) občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných slobodnou
voľbou svojich zástupcov. Ich porovnaním ústavný súd dospel k záveru, že v daných
okolnostiach má prednosť uvedené ústavné právo, k naplneniu ktorého aj v týchto sporných
prípadoch došlo.
Dôvodnosť ostatných námietok sťažovateľa, osobitne námietky týkajúcej sa
porušenia princípu tajnosti volieb sa nepreukázala.
Na základe všetkých uvedených skutočností možno konštatovať, že kvantitatívny
rozsah zisteného neústavného ovplyvňovania voličov, ako aj zistená intenzita pochybení
miestnej volebnej komisie pri uskutočnení volieb do prenosnej volebnej schránky v spojení
s neopodstatnenosťou ďalších námietok sťažovateľa je celkom zjavne nedostatočná na to,
aby ústavný súd mohol uplatniť svoju právomoc podľa § 63 ods. 1 písm. a) zákona
o ústavnom súde, t. j. vyhlásiť voľby starostu obce konané 27. novembra 2010 za neplatné.
Z týchto dôvodov bolo potrebné o tejto sťažnosti rozhodnúť tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2011