Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)PL. ÚS 33/2015
PDF · 524.07 KB
No categories available
PL. ÚS 33/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 20. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Vladimírou Běhalovou, Advokátska kancelária, Rastislavova 68, Košice, vedenú pod
sp. zn. Rvp 3492/2015 a sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Advokátska kancelária, Rosná 5,
Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 3493/2015 vo veci namietanej neústavnosti a nezákonnosti
volieb starostu obce Kuzmice konaných 7. marca 2015, za účasti ,
a takto
rozhodol:
Sťažnosti a vedené pod
sp. zn. Rvp 3492/2015 a sp. zn. Rvp 3493/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. PL. ÚS 33/2015.
Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),
vedená pod sp. zn. Rvp 3492/2015 a sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vedená
pod sp. zn. Rvp 3493/2015, ktorými zhodne namietali neústavnosť a nezákonnosť volieb
starostu obce Kuzmice (ďalej len „obec“) konaných 7. marca 2015.
Z oboch sťažností, ktorých obsah je v podstate identický, vyplýva, že obaja
sťažovatelia kandidovali na post starostu obce vo voľbách do orgánov samosprávy obce
konaných 7. marca 2015, ktoré boli ako nové voľby vyhlásené predsedom Národnej rady
Slovenskej republiky podľa § 48 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady
č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o voľbách“ alebo ,,volebný zákon“) z dôvodu rovnosti získaných hlasov
(§ 44 ods. 4 zákona o voľbách) kandidátov na starostu obce vo voľbách konaných
15. novembra 2014. Zo zápisnice miestnej volebnej komisie o výsledku volieb v obci, ktorá
je súčasťou príloh oboch sťažností, vyplýva, že v obci boli zriadené dva volebné okrsky, do
zoznamu voličov bolo zapísaných 1301 osôb, vydaných bolo 834 obálok, ktoré boli
v rovnakom počte odovzdané, a pre voľby starostu obce bolo odovzdaných 826 platných
hlasovacích lístkov. Najvyšší počet platných hlasovacích lístkov, t. j. 287, bol odovzdaný
v prospech kandidáta (ďalej len „zvolený kandidát“). Sťažovateľ
v 1. rade získal 207 platných hlasov, t. j. 25,06 % z ich celkového počtu, a sťažovateľ
v 2. rade 245 platných hlasov, čo predstavuje 29,66 %. Obaja sťažovatelia sú teda osobami
aktívne legitimovanými na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 129 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) pre namietanú neústavnosť a nezákonnosť volieb
starostu obce konaných 7. marca 2015.
Sťažovatelia zhodne napádajú označené voľby z týchto dôvodov:
«1.) Došlo k porušeniu ust. § 31 ods.6 Zákona o voľbách, pretože do prenosnej
volebnej schránky hlasovali voliči
ktorí nikdy neadresovali svoje žiadosti volebnej komisii
u ktorých neboli splnené zákonné predpoklady na toto hlasovanie
ku ktorým sa dostavili členovia okrskových komisií na základe pokynu kandidáta na
starostu obce ..., resp. na základe ústnych požiadaviek osôb (podľa
2
sťažovateľa v 1. rade, pozn.) blízkych (alebo podľa sťažovateľa v 2.
rade, pozn.) osôb odlišných od voličov
závažnosť dôvodov o voľbu do prenosnej volebnej schránky volebné komisie vôbec
neposudzovali
na rukou písanom papieriku, ktorý odovzdal miestnej volebnej
komisii bol uvedený aj svokor kandidáta na starostu obce . Tento napokon do
prenosnej volebnej schránky nevolil, ale do prenosnej volebnej schránky odvolila jeho
matka .
Porušením ust. § 31 ods.6 Zákona o voľbách došlo k porušeniu ústavného volebného
práva a jeho princípov, pričom nemožno vylúčiť príčinnú súvislosť medzi týmto porušením
a konečným výsledkom volieb.
2.) Nabádaním Rómov a ďalších sociálne odkázaných osôb ,
aby ho šli voliť a to i priamo pred obecným úradom ako aj v jeho obchode pred voľbami, ale
aj v deň konania volieb došlo k porušeniu ústavou garantovaného princípu volieb, keď na
významnú skupinu voličov odkázaných na dáva im tovar v obchode i
bez zaplatenia, požičiava im peniaze (počet rómskych voličov v obci Kuzmice cca 120,
počet sociálne odkázaných voličov predstavuje spolu cca 150) bol vyvíjaný nátlak nútiaci
ich hlasovať pre jedného z kandidujúcich subjektov na funkciu starostu obce. Zároveň došlo
k porušeniu právnej úpravy volebnej kampane tak závažným a hrubým spôsobom, ktorý
kvalifikovane mohol mať za následok iné výsledky volieb...
3.) Rozdávanie alkoholu v obchode Rómom a iným sociálne
slabším voličom stým, aby ho volili, sľuby, že zamestná všetkých Rómov
a zabezpečí pre nich výstavbu domov, dávanie peňazí voličom za to, aby ho volili sa
považuje za kupovanie hlasov...
4.) Účasť rodinných príslušníkov a priateľov v miestnej
volebnej komisii a okrskových volebných komisiách, ktorí mu podávali informácie o tom,
kto bol a kto ešte nebol hlasovať mala podľa sťažovateľa taktiež vplyv na výsledky volieb
a bola porušením čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy SR.
5.) Došlo tiež k porušeniu ust. § 37 ods. 4 Zákona o voľbách, nakoľko predsedníčka
okrskovej volebnej komisie č. 2 neskontrolovala správnosť sčítania
hlasov a uspokojila sa s počtami, ktoré jej nadiktovali členovia okrskovej volebnej komisie
č. 2. Hlasy, ktoré mali byť odovzdané počítal jeho kamarát
, hlasy odovzdané spočítaval švagor
. Obaja boli podľa pozorovateľov ako aj podľa vyjadrenia
predsedníčky komisie v čase sčítania hlasov v strese, boli nervózni, a preto
má sťažovateľ pochybnosť o správnosti sčítania hlasov odovzdaných
(v kôpke „ “ mohli byť aj hlasy odovzdané iným kandidátom na
starostu obce, najmä hlasy určené ), nakoľko žiadna kontrola
správnosti sčítania hlasov vykonaná nebola.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností
na ďalšie konanie nálezom vyhlásil voľby starostu obce konané 7. marca 2015 za neplatné.
Zároveň si voči zvolenému kandidátovi uplatnili náhradu trov konania pred ústavným
súdom, každý v sume 296,44 €, pretože majú „za to, že porušenie zákonnosti a ústavnosti
volieb starostu obce... bolo zavinené práve “.
Sťažovatelia taktiež navrhli, „aby ústavný súd aplikujúc § 31a zákona“ Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „nariadil predbežné opatrenie“ podľa § 74 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“ alebo ,,OSP“) v tomto znení:
„Miestna volebná komisia obce Kuzmice vytvorená podľa zákona Slovenskej
národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších
predpisov je povinná zdržať sa vydania osvedčenia o zvolení za starostu obce Kuzmice
do rozhodnutia vo veci samej a ak už toto osvedčenie vydala,
je povinný zdržať sa zloženia sľubu starostu obce Kuzmice
do rozhodnutia vo veci samej.“
4
Túto požiadavku sťažovatelia odôvodnili tým, že „Ústavný súd už v minulosti
judikoval, že je vo verejnom záujme, aby v každej dobe zastávala verejnú funkciu osoba,
ktorá do nej bola zvolená alebo ináč ustanovená v súlade s právnou úpravou volieb alebo
iného ustanovenia do tejto funkcie...
Verejný záujem na výkone funkcie starostu, ktorého mandát vznikol v zákonných
a ústavných, teda nespochybniteľných voľbách, v danom prípade prevažuje nad prípadným
zásahom do práv kandidáta spočívajúcim v tom, že dočasne funkciu
starostu obce Kuzmice nebude vykonávať.“.
II.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Zákon o ústavnom súde nemá ustanovenie, ktoré umožňuje spojenie vecí, a preto
v súlade s citovanými ustanoveniami je potrebné v konaní použiť na prípadné spojenie vecí
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov.
Zo spisov vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3492/2015
a sp. zn. Rvp 3493/2015 vyplýva, že obidve veci spolu právne i skutkovo súvisia, týkajú sa
tých istých volieb do orgánov samosprávy obce konaných 7. marca 2015 a vychádzajú
z rovnakej argumentácie, preto ich ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojil
na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do
orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Ústavný súd konštatuje, že podania sťažovateľov vzhľadom na ich obsah posúdil ako
sťažnosti podľa čl. 129 ods. 2 ústavy.
Sťažovatelia namietajú neústavnosť a nezákonnosť volieb starostu obce konaných
7. marca 2015 v dôsledku toho, že
1. došlo k porušeniu ustanovení zákona o voľbách v súvislosti s hlasovaním mimo
volebnej miestnosti do prenosnej volebnej schránky,
2. bol vyvíjaný nátlak na určitú skupinu voličov, aby volili jedného konkrétneho
kandidáta, a zároveň bol porušený zákon o voľbách v časti úpravy volebnej kampane,
3. malo dôjsť ku kupovaniu hlasov voličov,
4. zloženie členov volebných komisií (miestnej aj okrskových) bolo na prospech
zvoleného kandidáta,
6
5. nebola vykonaná dostatočná kontrola správnosti spočítania hlasovacích lístkov
zo strany predsedníčky okrskovej volebnej komisie č. 2,
preto požadovali vyhlásiť označené voľby za neplatné.
Právomoc zrušiť výsledok volieb alebo vyhlásiť voľby za neplatné podľa § 63 ods. 1
zákona o ústavnom súde uplatní ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou
len vtedy, ak k porušeniu zákona o voľbách dôjde spôsobom ovplyvňujúcim slobodnú súťaž
politických síl v demokratickej spoločnosti. Na uplatnenie tohto oprávnenia ústavného súdu
sa vyžaduje hrubé alebo závažné porušenie, prípadne opätovné porušenie zákonov
upravujúcich prípravu a priebeh volieb (napr. PL. ÚS 17/94, PL. ÚS 19/94, PL. ÚS 50/99).
Nie každé porušenie zákona o voľbách teda vyvoláva nevyhnutne neplatnosť volieb alebo
voľby kandidáta. Ústavný súd každý prípad posudzuje materiálne, prihliada pritom na účel
a zmysel zákona o voľbách, ako aj na princípy volebného práva uznávané spoločenstvom
demokratických štátov. Neplatnosť volieb alebo voľby kandidáta môže spôsobiť len také
závažné porušenie zákona o voľbách, ktoré už spochybňuje výsledky volieb a ktoré
odôvodnene vyvoláva pochybnosť o tom, či voľby a ich výsledky sú prejavom skutočnej
vôle voličov.
Vo všeobecnosti platí, že k tomu, aby ústavný súd vyhovel volebnej sťažnosti, musia
byť splnené tri základné predpoklady, a to a) zistenie protizákonnosti volieb, t. j. porušenie
zákonov upravujúcich organizáciu a priebeh volieb, b) príčinná súvislosť medzi zistenou
protizákonnosťou volieb a sťažovateľom namietanou neplatnosťou volieb, resp. voľby
kandidáta, a c) intenzita protizákonnosti volieb, ktorá už spochybňuje výsledky volieb
a ktorá odôvodnene vyvoláva pochybnosť o tom, či voľby a ich výsledky sú (boli) prejavom
skutočnej vôle voličov (m. m. PL. ÚS 118/07). Dôležitým komponentom volebného
súdnictva je teda zisťovanie intenzity volebných nedostatkov z hľadiska ich vplyvu
na rozhodovanie voličov a najmä na výsledok volieb.
Súčasťou zákonom predpísaných náležitostí volebnej sťažnosti sú aj dôvody,
pre ktoré sa voľby napádajú, s označením dôkazov [§ 60 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom
súde]. Vo vzťahu k voľbám, ktorých výsledok už bol uverejnený v zmysle príslušných
ustanovení volebného zákona (v tomto prípade podľa § 45 volebného zákona), platí
prezumpcia ich ústavnosti a zákonnosti, ktorá platí dovtedy, kým ústavný súd o voľbách
napadnutých volebnou sťažnosťou v zmysle § 63 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodne
inak, ako zamietnutím sťažnosti. Preto je na sťažovateľovi, aby v záujme prijatia sťažnosti na
ďalšie konanie (pri predbežnom prerokovaní) kvalifikovaným spôsobom označil také
dôkazy, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nasvedčujú, že jeho tvrdenia
o neústavnosti alebo nezákonnosti volieb sú reálne, prípadne aspoň vysoko pravdepodobné,
a zároveň sú spôsobilé preukázať také intenzívne porušenie volebného zákona, ktoré by
odôvodňovalo záver o inom legitímnom výsledku volieb, ako bol uverejnený
(m. m. PL. ÚS 3/2010).
Ústavný súd taktiež poukazuje na judikatúru, v ktorej uviedol, že v konaní
o volebných veciach sa neuplatňuje vyhľadávacia zásada, ktorá je jednou z vedúcich zásad
trestného konania (PL. ÚS 52/2011). Rovnako ústavný súd už judikoval, že v konaní
vo volebných veciach nie je „vyšetrovacím orgánom“, ktorý zisťuje (môže zisťovať)
skutkový stav metódami a spôsobmi charakteristickými pre prácu orgánov činných
v trestnom konaní. Jeho úlohou je predovšetkým zvážiť hodnovernosť a preukázateľnosť
tvrdení sťažovateľa v kontexte s ďalšími konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci a na
tom základe rozhodnúť, či vykoná vo veci ďalšie dokazovanie, alebo vyvodí v predmetnej
veci právne závery len na základe tvrdení predložených účastníkmi konania
(PL. ÚS 66/2011). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 36/2011)
vyplýva, že sťažovateľmi namietané protiústavné alebo nezákonné konanie musí mať priamy
vplyv na dosiahnutý výsledok volieb. Túto skutočnosť musia sťažovatelia nielen namietať,
ale aj doložiť exaktnými dôkazmi. Nestačí samotné označenie dôkazov (PL. ÚS 17/94, PL.
ÚS 5/03 a PL. ÚS 35/03, PL. ÚS 3/2010).
K bodu 1
Pokaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie § 31 ods. 6 zákona o voľbách tým,
že mimo volebnej miestnosti do prenosnej volebnej schránky volili voliči, ktorí o to
8
nepožiadali, u ktorých na to neboli splnené zákonné podmienky a ku ktorým boli členovia
volebných komisií vyslaní na pokyn zvoleného kandidáta, resp. jemu blízkych osôb (či osôb
odlišných od dotknutých voličov), ústavný súd vychádzal z dikcie uvedeného ustanovenia
§ 31 ods. 6 zákona o voľbách, podľa ktorého volič môže požiadať zo závažných, najmä
zdravotných dôvodov okrskovú volebnú komisiu o to, aby mohol hlasovať mimo volebnej
miestnosti, a to len v územnom obvode volebného okrsku, pre ktorý bola okrsková volebná
komisia zriadená. V takom prípade okrsková volebná komisia vyšle k voličovi dvoch
svojich členov s prenosnou volebnou schránkou, hlasovacími lístkami a obálkou. Volič
hlasuje tak, aby sa dodržala tajnosť hlasovania.
Z citovaného ustanovenia zákona o voľbách vyplýva voličovi povinnosť „adresovať“
svoju žiadosť o voľbu do prenosnej volebnej schránky okrskovej volebnej komisii. Súčasne
musí byť splnená požiadavka závažného (nielen zdravotného) dôvodu. Zo zákona o voľbách
však nevyplýva, akou formou má volič požiadať volebnú komisiu o hlasovanie do prenosnej
schránky. Vzhľadom na vágnosť právnej úpravy tejto formy hlasovania, ako aj na účel tohto
inštitútu je akceptovateľné, aby voliči svoju požiadavku realizovali telefonicky, príp.
prostredníctvom inej, k tomu poverenej osoby, a to aj formou tzv. hromadnej žiadosti (pozri
napr. PL. ÚS 76/2011). V prípade tzv. hromadnej žiadosti však musí byť táto požiadavka
individualizovaná uvedením konkrétnych mien žiadateľov, teda nestačí uviesť iba počet
žiadateľov.
Vzhľadom na uvedené nemožno v tomto prípade považovať predloženie zoznamu
voličov, ktorí žiadali o voľbu do prenosnej volebnej schránky inou osobou (hoci aj
zvoleným kandidátom), automaticky bez ďalšieho za rozporné so zákonnom, pretože je
na následnom zvážení okrskovej volebnej komisie, či umožní takýmto voličom hlasovať
do prenosnej volebnej schránky.
V súvislosti s uplatnenou námietkou ústavný súd taktiež uvádza, že požiadavku
exaktného overovania danosti dôvodov hlasovania prostredníctvom prenosnej schránky
volebnou komisiou nemožno zo zákona o voľbách vyvodiť. Citované ustanovenie § 31
ods. 6 zákona o voľbách neukladá volebnej komisii osobitnú povinnosť overovať dôvody,
kvôli ktorým volič uplatňuje svoje právo hlasovať do prenosnej schránky (PL. ÚS 76/2011).
Navyše sa tu vynára otázka, do akej miery by mohla volebná komisia neakceptovať voličom
uvedené dôvody a ako by sa volič mohol brániť v prípade, ak by mu napokon voľba
do prenosnej volebnej schránky nebola umožnená na základe rozhodnutia okrskovej
volebnej komisie alebo ňou vyslaných členov.
Nie je úlohou ústavného súdu a prakticky ani reálne, aby pri obdobných námietkach
podával výklad, prípadne univerzálny návod, ako má alebo mala (akákoľvek) volebná
komisia postupovať, a to vzhľadom na špecifickosť každého jednotlivého prípadu a z toho
prameniacu rôznorodosť možných do úvahy prichádzajúcich riešení, ale úlohou je, aby
ústavný súd posúdil, či volebnou komisiou zvolený postup v jednotlivom konkrétnom
prípade bol zákonný a v súlade s ústavnými princípmi.
Ústavný súd v danom prípade považuje za ústavne akceptovateľný a zákonu
o voľbách neodporujúci postup okrskovej volebnej komisie, ak táto vyhovela žiadostiam
voličov o hlasovanie mimo volebnej miestnosti do prenosnej volebnej schránky aj bez
predošlého podrobnejšieho reálneho skúmania opodstatnenosti takýchto žiadostí.
Ústavný súd prezentovaným záverom neschvaľuje a ani nemôže akceptovať prípadné
zneužívanie tejto formy voľby zástupcov do orgánov samosprávy obcí a znovu zvýrazňuje,
že všetky prípady namietanej neústavnosti a nezákonnosti volieb do orgánov samosprávy
obcí je aj v tomto smere potrebné skúmať vo svetle ich konkrétnych okolností.
Pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie č. k. PL. ÚS 22/2011 54
zo 16. marca 2011, v ktorom pripustil, že za určitých okolností nevyžadovanie odôvodnenia
žiadostí voličov o možnosť voliť do prenosnej volebnej schránky ich zdravotným stavom
alebo iným závažným dôvodom okrskovou volebnou komisiou možno považovať za zásah
do zákonnosti volieb. Rovnako ústavný súd v uznesení č. k PL. ÚS 8/2011 63 z 22. februára
2011 považoval za porušenie ustanovenia § 31 ods. 6 zákona o voľbách v prípade
10
umožnenia hlasovania do prenosnej volebnej schránky osobám, ktoré zjavne nespĺňali
podmienky tam uvedené. Tieto závery však prijal vo vzťahu k zisteným skutkovým
okolnostiam uvedených prípadov, ktoré ale nemožno bezvýhradne stotožniť s touto
aktuálnou vecou.
Zároveň ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach, medzi ktoré patria aj
spomenuté sp. zn. PL. ÚS 8/2011 a sp. zn. PL. ÚS 22/2011, uviedol, že na prijatie záveru
o potrebe zrušenia volieb, prípadne ich vyhlásenia za neplatné sa vyžaduje určitá intenzita
takéhoto zásahu do zákonnosti volieb, ktorá by v danom prípade mohla byť reprezentovaná
kvantitatívnym vyjadrením počtu takto neoprávnene voliacich občanov. Ústavný súd preto
skúmajúc tvrdenia sťažovateľov pristúpil aj z tohto hľadiska k posúdeniu prijateľnosti ich
sťažností na ďalšie konanie.
Sťažovatelia tvrdia, že do prenosných volebných schránok volilo 36 voličov (tento
počet uviedol sťažovateľ v 2. rade, sťažovateľ v 1. rade hovorí o počte takmer 40 voličov).
Avšak v sťažnostiach zhodne hoci len ako príklad označili troch voličov, ktorí nespĺňali
zákonný predpoklad voľby do prenosnej volebnej schránky vo volebnom okrsku č. 2 (
– svokor zvoleného kandidáta, a ), a štyroch
takýchto voličov vo volebnom okrsku č. 1 ( , ,
, ). Spolu teda označili sedem voličov.
Samotní sťažovatelia (obaja zhodne) ďalej uvádzajú aj prípad, kedy volič, ku ktorému
boli vyslaní členovia okrskovej volebnej komisie s prenosnou volebnou schránkou, takýto
spôsob voľby odmietol, keďže oň nežiadal (išlo znovu o svokra zvoleného kandidáta
).
Odhliadnuc od rozpornosti tvrdenia oboch sťažovateľov, keď voliča
označujú ako voliča, ktorý volil do prenosnej volebnej schránky, a zároveň ako voliča, ktorý
takúto voľbu odmietol, ako aj s prihliadnutím na uvedený výpočet osôb hlasujúcich
do prenosnej volebnej schránky nespĺňajúcich pritom podmienky uvedené v § 36 ods. 1
zákona o voľbách ústavný súd konštatuje, že tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé ovplyvniť
výsledok volieb starostu obce, a to z dôvodu, že ak by aj všetci voliči hlasujúci mimo
volebnej miestnosti do prenosnej volebnej schránky s úmyslom voliť zvoleného kandidáta
na takúto voľbu nespĺňali podmienky uvedené v § 36 ods. 1 zákona o voľbách a nebolo by
im umožnené takto voliť, nemalo by to žiaden dopad na konečný výsledok volieb, a to
vzhľadom na rozdiel medzi počtom platných hlasov získaných sťažovateľom v 2. rade
a zvoleným kandidátom, ktorý bol 42, resp. 80 hlasov pri sťažovateľovi v 1. rade. Právne
významným spôsobom by tento výsledok mohol byť ovplyvnený len vtedy, keby zistený
rozdiel bol iba následkom nezákonného postupu v súvislosti s hlasovaním do prenosnej
volebnej schránky, teda ukrátením sťažovateľov a zvýhodnením zvoleného kandidáta.
Možnosť ovplyvnenia výsledku volieb starostu v takomto rozsahu však sťažovatelia
nenaznačili. Ich údaje sú navyše nekonkrétne, nepresné, keď hovoria o väčšine voličov (teda
nie o všetkých) takto neoprávnene hlasujúcich, a v prípade manželov
a , ktorí po príchode členov okrskovej volebnej komisie č. 1 oznámili,
že oni o hlasovanie mimo volebnej miestnosti nežiadali, sťažovatelia opomenuli uviesť,
či v konečnom dôsledku títo manželia volili do prenosnej volebnej schránky, alebo nie.
Uvedené skutočnosti svedčia o zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľov
v týchto častiach.
K bodu 2
Druhá námietka sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že zvolený kandidát sa počas
volieb zdržiaval v priestoroch volebných miestností, pred týmito miestnosťami, ako aj pred
budovou, kde prebiehalo hlasovanie, a nabádal hlavne rómskych voličov, aby išli hlasovať
a ako majú hlasovať. Ako dôkaz takéhoto správania zvoleného kandidáta sťažovatelia
navrhli iba kamerový záznam z diania pred budovou, v ktorej voľby prebiehali.
Udalosti, ktoré sa majú na označenom kamerovom zázname nachádzať a ktoré majú
dokázať a preukázať tvrdenia sťažovateľov, sťažovateľ v 1. rade popísal takto:
12
„12:20:00 – príchod do budovy, kde prebiehali voľby, kedy
miestnej volebnej komisii doniesol zoznam ľudí, kam treba poslať
prenosnú volebnú schránku
12:23:27 – odchod z budovy, kde prebiehali voľby
13:28:27 – sestra a členka miestnej volebnej komisie
čaká pred budovou brata – s manželkou
13:29:57 – spolu so sestrou čaká na aj
jeho švagor
13:33:51 – príchod s manželkou, ktorý sa zhovára so sestrou
a švagrom a spolu vchádzajú do budovy, kde prebiehajú voľby
13:59:00 – odchod z budovy, kde prebiehajú voľby
13:59:40 – sa vracia s manželkou naspäť do budovy
14:03:30 – s manželkou odchádza z budovy k autu
14:05:30 – opäť vchádza do budovy, kde prebiehajú voľby
14:07:07 – odchádza z budovy.“
Sťažovateľ v 2. rade skutočnosti zaznamenané na navrhovanom zázname nepopísal
vôbec.
Ústavný súd bez potreby zisťovania zákonnosti vyhotovenia, získania a prípadného
použitia kamerového záznamu uvádza, že z jeho „prepisu“ (ako ho nazval sťažovateľ
v 1. rade) vyplýva, že zvolený kandidát sa vo vnútri volebnej miestnosti a v jej okolí zdržal
34 minút a 3 sekundy, avšak z neho nevyplýva žiadna skutočnosť preukazujúca
ovplyvňovanie voličov rómskeho pôvodu a sociálne slabších voličov zvoleným kandidátom.
Iné dôkazy na podporu svojich tvrdení ani jeden zo sťažovateľov nenavrhol. Ústavný súd
konštatuje, že sťažovatelia v tomto prípade neuniesli bremeno tvrdenia (čo je ich zákonná
povinnosť), a teda namietané údajné porušenia zákona o voľbách (v súvislosti s vedením
volebnej kampane) nie sú ani skutkovo a ani právne dostatočne podložené a odôvodnené.
Pokiaľ teda sťažovatelia mali v úmysle navrhnúť ako dôkaz kamerový záznam preukazujúci
ovplyvňovanie voličov, rozhodne mali klásť dôraz pri „prepise“ označeného záznamu
na udalosti preukazujúce práve tvrdené skutočnosti, čo však neurobili. Tvrdenia
sťažovateľov tak nedisponujú určitosťou, konkrétnosťou a rozumne dostatočnou
presvedčivosťou vo vzťahu k tvrdenej okolnosti.
Je jednoznačné, že sťažovatelia k tomuto tvrdeniu neuviedli žiaden relevantný
hodnoverný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom spochybnil priebeh a výsledok volieb,
prípadne porušenie volebného zákona takým hrubým alebo závažným spôsobom, ktoré by
bolo spôsobilé ovplyvniť výsledok volieb starostu obce. Abstraktné tvrdenia o „nabádaní“
Rómov a ďalších sociálne odkázaných osôb zvoleným kandidátom pri uvedení ich
odhadovaného počtu v obci bez hodnoverného navrhovaného dôkazu, že sa tak skutočne
stalo, ústavný súd nepovažuje za dostatočné.
Aj v tejto časti preto ústavný súd považoval sťažnosti sťažovateľov za zjavne
neopodstatnené.
K bodu 3
V ďalšom bode sťažnosti sťažovatelia tvrdia, že „Matka vlastní
v obci.... obchod s potravinami..., kde pred voľbami ako aj v deň volieb nalieval alkohol
voličom. Títo voliči potom smerovali rovno z obchodu k volebnej urne (napr. ,
, , , ).“. Dodávajú, že „viacerým Rómom
a sociálne slabším osobám dáva tovar v obchode na dlh, ktorý mu
uhradia tieto osoby, keď dostanú sociálne dávky“. Argumentácia sťažovateľov k tejto
námietke napokon pokračuje tak, že „ sľuboval rómskym voličom za to,
že ho budú voliť to, že ich všetkých zamestná a zabezpečí pre nich výstavbu domov.
Rómskym voličom dával tiež peniaze za to, že ho budú voliť.“.
Ako dôkaz preukazujúci ich tvrdenia sťažovatelia predložili ústavnému súdu „Čestné
vyhlásenie“ , , ktorý „vyhlásil“, že
„ kandidát na funkciu starostu obce sľuboval rómskym voličom,
že všetkých zamestná a zabezpečí pre nich výstavbu domov,
14
deň pred voľbami mi dal 30 eur za to, že ho budem voliť“.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu poskytovanie „protihodnoty“
za hlasovanie vo voľbách je protiústavné, lebo účelom aktívneho volebného práva je
možnosť účasti na správe vecí verejných, a nie bezprostredný materiálny prospech.
Tzv. kupovanie hlasov voličov považuje ústavný súd za takú aktivitu na získanie voličských
hlasov počas volieb, ktorá zasahuje do samotnej podstaty volebného (aktívneho
či pasívneho) práva zaručeného v čl. 30 ústavy. Takéto obmedzenie nesie so sebou také
veľké nebezpečenstvo pre slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti,
že od ústavného súdu vyžaduje veľmi prísne posúdenie (PL. ÚS 5/03, PL. ÚS 6/06,
PL. ÚS 45/07, PL. ÚS 22/2011).
Na uvedených tézach ústavný súd trvá, avšak iba za predpokladu, že by sa takáto
„volebná korupcia“ hodnoverne preukázala.
Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanými právnymi zástupkyňami, však vo vzťahu
k tvrdenej volebnej korupcii predložili ústavnému súdu čestné vyhlásenie jedinej osoby,
pritom výsluch tejto osoby ani výsluchy iných osôb v tomto smere nenavrhli. Pri rozdiele
v počte sťažovateľmi získaných platných hlasov oproti tým, ktoré získal zvolený kandidát, je
takýto dôkaz absolútne nepostačujúci na vyhodnotenie sťažností ako opodstatnených (a to aj
s prípadným zohľadnením počtu voličov uvedených v časti ,,K bodu 1“, t. j. 36).
Z bohatej a verejne dostupnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa volieb
do orgánov samosprávy obcí mohlo byť právnym zástupkyniam sťažovateľov, ako aj
samotným sťažovateľom známe, v akom minimálnom rozsahu požadovanom zákonom
o ústavnom súde je potrebné splniť náležitosti pre posúdenie takejto sťažnosti za prijateľnú
na ďalšie konanie a v akej kvalite. V oboch aktuálnych sťažnostiach však absentuje
elementárna náležitosť navrhnutia relevantných dôkazov vo vzťahu k prezentovaným
skutočnostiam, za ktoré nemožno považovať ani tvrdenie o ponúkaní alkoholu voličom,
ktorí následne mali odchádzať hlasovať do volebných miestností, pretože toto nie je ničím
podložené a nijako nepreukazuje prípadný dopad na výsledky volieb.
Námietky sťažovateľov ostávajú opäť iba v rovine tvrdenia, z čoho vyplýva zjavná
neopodstatnenosť sťažností v týchto častiach.
K bodu 4
Sťažovatelia rovnako namietajú personálne zloženie miestnej a oboch okrskových
volebných komisií v obci, v ktorých mali pôsobiť rodinní príslušníci a blízki priatelia
zvoleného kandidáta. Sú presvedčení, že v tejto súvislosti boli porušené ich základné práva
zaručené v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.
V okrskovej volebnej komisii č. 1 to boli dvaja členovia (
a ), v okrskovej volebnej komisii č. 2 traja členovia ( ,
a ) a napokon v miestnej volebnej komisii to boli dvaja
členovia ( a ).
Z príslušných zápisníc jednotlivých volebných komisií tvoriacich prílohy sťažností
sťažovateľov vyplýva, že tak miestna volebná komisia, ako aj obe okrskové volebné komisie
mali po 5 členov.
Pokiaľ ide o spôsob kreovania volebných komisií (okrskových aj miestnej), tento je
upravený zákonom o voľbách (pre danú vec najmä § 11, § 11a, § 14 a § 15). Ani jeden
zo sťažovateľov netvrdí, že by pri vytváraní volebných komisií neboli dodržané príslušné
ustanovenia zákona o voľbách alebo že by zloženie komisií odporovalo zákonu o voľbách.
Sťažovatelia teda nenamietajú nezákonnosť zloženia označených volebných komisií.
Podstata námietok v tejto časti sťažnosti však spočíva v tvrdení, že označené osoby
„počas volieb podávali informácie o priebehu volieb (kto už
odvolil, kto ešte neodvolil) “. Má o tom svedčiť už spomenutý kamerový záznam, na ktorom
„je vidno ako sestra , ktorá bola v miestnej velebnej komisii a švagor
16
, ktorý bol členom okrskovej volebnej komisie č. 2 počas
volieb vyšli pred budovu, v ktorej prebiehali voľby a stretli sa s
a zhovárali sa s ním“. Nijaký ďalší dôkaz sťažovatelia okrem jednotlivých zápisníc a už
spomenutého kamerového záznamu nenavrhli vykonať.
Nie je pritom zrejmé, vzhľadom na to, že sťažovatelia neuviedli, či ide o obrazovo
zvukový záznam, alebo iba obrazový záznam, či z navrhovaného dôkazu vôbec možno zistiť
obsah rozhovoru dotknutých osôb, a hlavne, ako rozhovorom získané informácie mali slúžiť
na ovplyvnenie výsledku volieb a skutočný dopad na tento výsledok. Sťažovatelia neoznačili
ani jednu osobu, ktorá by bola následne ovplyvňovaná a ovplyvnená zvoleným kandidátom
alebo v prospech zvoleného kandidáta práve na základe informácie, že sa volieb ešte
nezúčastnila.
Ústavný súd je nútený opätovne konštatovať, že sťažovatelia absolútne žiadnym
relevantným dôkazom nepodložili svoje abstraktné tvrdenia.
K bodu 5
Napokon sťažovatelia tvrdia, že bolo porušené ustanovenie § 37 ods. 4 zákona
o voľbách tým, že predsedníčka okrskovej volebnej komisie č. 2 neskontrolovala správnosť
sčítania hlasov a uspokojila sa s počtami, ktoré jej oznámili členovia tejto volebnej komisie.
Sťažovatelia pritom majú pochybnosť o správnosti zrátania hlasov, čo odôvodnili tým,
že členovia okrskovej volebnej komisie č. 2, ktorí spočítavali hlasy zvolenému kandidátovi
a kandidátovi , boli „v čase sčítania hlasov v strese... nervózni“.
Zo zápisnice okrskovej volebnej komisie o hlasovaní a voľbách starostu obce
vo volebnom okrsku č. 2 vyplýva, že ju všetci členovia (reprezentujúci rôzne politické sily)
podpísali bez výhrad, a teda nikto ju neodmietol podpísať. Podľa § 39 ods. 1 zákona
o voľbách okrsková volebná komisia vyhotoví dvojmo zápisnicu o hlasovaní, ktorú podpíšu
predseda a ostatní členovia komisie a zapisovateľ. Dôvody odmietnutia podpisu sa
poznamenajú. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že každý člen volebnej komisie má právo
odmietnuť podpísať zápisnicu a uviesť dôvody, prečo ju odmietol podpísať. Ak zápisnicu
podpíšu všetci členovia volebnej komisie bez výhrad, ústavný súd považuje túto skutočnosť
v zásade za dostatočne hodnovernú na to, aby verifikoval zistený výsledok volieb.
Za týchto okolností sa aj argumentácia sťažovateľov, že kandidát
vo voľbách konaných 15. novembra 2014 získal viac ako 100 platných hlasov voličov
a v hlasovaní 7. marca 2015 už iba 59 hlasov, javí ako irelevantná, a navyše medzi
označenými hlasovaniami uplynuli takmer 4 mesiace a v ich rámci prebehla ďalšia volebná
kampaň.
Ústavný súd taktiež konštatuje, že sťažovateľmi namietané skutočnosti a pochybnosti
o správnosti sčítania hlasov už na prvý pohľad nemožno bez ďalšieho akceptovať, pretože
údajná nesprávnosť spočítania hlasov, resp. ďalšie námietky, sú charakterizované
sťažovateľmi iba možnosťou, potencionalitou, teda nie reálnosťou alebo aspoň rozumne
dostatočnou presvedčivosťou. Navyše, neurčitosť a nekonkrétnosť sa týkala aj označenia
relevantných dôkazov. Je evidentné, že sťažovateľmi navrhované dôkazy, ktorými sú
výsluch pozorovateľky a predsedníčky okrskovej volebnej komisie č. 2,
smerujú k preukázaniu prípadného psychického a fyzického rozpoloženia členov komisie
pri sčítavaní hlasov, nie však k dokázaniu nesprávnosti zrátania hlasov.
Podľa § 37 ods. 4 zákona o voľbách, ktorého porušenie sťažovatelia namietajú, každý
člen okrskovej volebnej komisie môže nazerať do hlasovacích lístkov. Predseda okrskovej
volebnej komisie kontroluje správnosť sčítania hlasov.
Uvedené zákonné ustanovenie neprikazuje predsedovi okrskovej volebnej komisie
prerátať jednotlivé hlasy, ale dozrieť na správnosť zratúvania hlasov odovzdaných
jednotlivým kandidátom. Preto tvrdenie, že došlo k porušeniu zákona o voľbách
neprerátaním hlasov predsedníčkou okrskovej volebnej komisie č. 2, nemá oporu v zákone
o voľbách a samo osebe nie je opodstatnené.
18
Nad rámec je potrebné uviesť, že z príslušných ustanovení zákona o voľbách
explicitne nevyplýva ani povinnosť okrskových volebných komisií, aby pri sčítavaní
hlasovacích lístkov došlo k ich kontrolnému prepočítaniu. Navyše, sťažovatelia vôbec
netvrdia, ale iba predpokladajú, že neprekontrolovaním hlasovacích lístkov „mohli byť“
medzi hlasmi pre zvoleného kandidáta aj hlasy iných kandidátov, avšak podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu len nepodložené domnienky o nezákonnosti a neústavnosti volieb
nepostačujú na rozhodnutie ústavného súdu, ktorým by boli vyhlásené voľby za neplatné,
resp. bol zrušený ich výsledok.
Odôvodniť tvrdenie o neústavnosti a nezákonnosti volieb do orgánov samosprávy
obcí nervozitou a stresom niektorých členov volebnej komisie pri sčítaní hlasov bez
uvedenia ďalších zodpovedajúcich dôkazov svedčiacich o nesprávnosti zrátania hlasov
jednotlivým kandidátom nie je postačujúce.
Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je povolaný na rekonštrukciu postupu,
resp. posúdenie práce okrskových volebných komisií, ak všetci členovia dotknutej
okrskovej volebnej komisie a jej zapisovateľ/ka podpísali zápisnicu o hlasovaní a voľbách
starostu obce bez jedinej výhrady, čím jednoznačne osvedčili výsledky dosiahnuté
vo voľbách.
Aj v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosti sťažovateľov za neopodstatnené.
V závere ústavný súd pripomína, že neplatnosť volieb starostu obce by v okolnostiach
posudzovanej veci mohlo spôsobiť len také závažné porušenie zákona o voľbách, ktoré
odôvodnene – teda nie abstraktne a potencionálne – vyvoláva pochybnosť o tom, či voľby a
ich výsledky sú prejavom skutočnej vôle voličov.
Sťažovatelia však v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení,
t. j. neposkytli ústavnému súdu také dôkazy, z ktorých by rozumnou úvahou bolo možné
dospieť k záveru, že ak by sa nimi namietané udalosti nestali, bol by potom dosiahnutý
kvalitatívne iný volebný výsledok volieb starostu obce Kuzmice.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovatelia nepreukázali porušenie volebného
zákona v takom rozsahu, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s namietaným výsledkom
volieb, a preto ich sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015
20