Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 225/2018
PDF · 203.42 KB
No categories available
II. ÚS 225/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpenej spoločnosťou JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s. r. o.,
Damborského 13, Nitra, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Havlík, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 46/2017 z 25. júla 2017,
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 1/2011 z 23. júna 2011 a rozsudkom
Okresného súdu Partizánske sp. zn. 5 C 52/2008 z 13. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 46/2017 z 25. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 1/2011 z 23. júna 2011
(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Partizánske
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 52/2008 z 13. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky ako
žalobkyne 1, ktorou sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov
s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu polovice k celku zapísaných na vedenom
správou katastra pre k. ú. .
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že žalobkyne v podanom
odvolaní neuviedli žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody odvolaním
napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkázal v zmysle § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku citoval § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podal
výklad inštitútu vydržania so zameraním na zákonom stanovené podmienky originálneho
spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie pri posúdení otázky dobrej viery žalobkýň správne vychádzal z právne
významných okolností, ktoré vyšli z vykonaného dokazovania najavo a z ktorých bolo
možné usúdiť neoprávnenosť držby sporných nehnuteľností. Poukázal na tvrdenia žalobkýň
v žalobe, ako aj v priebehu prvoinštančného konania a tiež rozviedol, ktoré na vec sa
vzťahujúce skutočnosti žalobkyne nevedeli jednoznačne ustáliť. Odvolací súd zdôraznil, že
samotné faktické uchopenie sa užívania sporných nehnuteľností nezakladá ešte dobrú vieru
žalobkýň, že im tieto aj vlastnícky patria. Nemožno preto ich oprávnenú držbu vyvodzovať
len z toho, že za sporné nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu. Navyše ešte pred uplynutím
desaťročnej vydržacej doby právny predchodca žalovaných navrhol žalobkyniam uzavretie
kúpnej zmluvy. Žalobkyne preto pre nedostatok dobromyseľnosti nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z titulu vydržania. Odvolací súd preto
napadnutý rozsudok prvej inštancie podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.
2.1 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobkyne (medzi nimi
aj sťažovateľka). Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 238 ods. 2 písm. b) OSP účinného
do l. septembra 2005, keď boli toho názoru, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym
názorom odvolacieho súdu, ktorý zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn.
4 Co 237/2009 z 23. marca 2010. Ako dovolacie dôvody uvádzali, že konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)
OSP], rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonávanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. d) OSP], a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. d) OSP] v znení účinnom do
1. septembra 2003. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky
a v odôvodnení uviedol:
„Žalobkyne v dovolaní prípustnosť dovolania a dovolacie dôvody vyvodzovali
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v čase podania dovolania už boli právne
neúčinné. Dokonca uniklo pozornosti aj kvalifikovanému zástupcovi žalobkýň - advokátovi
(ktorý sa s dovolaním žalobkýň stotožnil), že ustanovenia uvedené v dovolaní, pokiaľ ide
o prípustnosť a dovolacie dôvody sú právne neúčinné 12 a 15 rokov.
Z obsahu dovolania však možno usudzovať, že žalobkyne namietajú tzv. inú vadu
konania (neúplné skutkové zistenia a nesprávne vyhodnotenie dôkazov). Dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý však v súlade
s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného
dovolania (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,
6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Tento dovolací dôvod je možné úspešne
uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je daný prípad.
Žalobkyne v dovolaní tiež namietali nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). K tejto dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu. pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie
dovolateliek bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľkami vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
(porovnaj tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn.
5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 26/2010). V dôsledku toho by posúdenie či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, čo však nie je daný prípad.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkýň proti rozsudku
odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. a ani podľa § 237 ods. 1 O.s.p. prípustné. Preto
najvyšší súd dovolanie žalobkýň v súlade s § 447 písm. d C.s.p. odmietol ako procesne
neprípustné.“
3. Podľa sťažovateľky prvostupňový súd ako hlavný dôvod zamietnutia návrhu
uviedol, že „ani jedna z navrhovateliek nemohla byť pri vstupe do držby pozemkov
dobromyseľná“. Toto svoje tvrdenie podľa odkazu sťažovateľky okresný súd odôvodnil
tým, že absenciu dobromyseľnosti potvrdzuje už samotná skutočnosť, že zmluvy neboli
uzavreté písomne. Podľa mienky sťažovateľky však okresný súd neodôvodnil, prečo
nezohľadnil tvrdenia navrhovateliek a vykonané dôkazy svedčiace o tom, že konali
dobromyseľne. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky neodôvodnil, prečo neprijal listinný
dôkaz v spise, ako aj výpoveď navrhovateliek o tom, že na predmetných parcelách dostali
stavebné povolenia na výstavbu rodinných domov, čo taktiež podľa sťažovateľky nepriamo
dokazuje, že stavebnému úradu museli osvedčiť vlastníctvo, resp. držbu predmetných
pozemkov.
3.1 Podľa sťažovateľky je preto oprávnené sa domnievať, že súdy posúdili vec
arbitrárne a pri riadnom odôvodnení by nemohli vec rozhodnúť tak, ako ju rozhodli, pretože
vykonané dokazovanie jasne potvrdzuje, že navrhovateľky konali v dobrej viere. Súdy tak
v tomto konaní podľa presvedčenia sťažovateľky neposkytli riadnu ochranu vlastníckeho
práva nadobúdateľom, ktorí odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
zapísaným v katastri od dobromyseľného vydržania.
3.2 Podľa sťažovateľky nie je v súlade ani s judikatúrou súdov, aby súdy neuznali
dobromyseľnosť len na základe toho, že zmluvy, od ktorých dobromyseľný vlastník
odvodzuje svoju dobromyseľnosť, nie sú uzavreté písomne, obzvlášť ak existuje celá rada
dôkazov, ktoré dobromyseľnosť osvedčujú.
3.3 Prvostupňový súd za druhý dôkaz o tom, že navrhovateľky nekonali v dobrej
viere, uvádza podľa slov sťažovateľky svoje tvrdenie, že navrhovateľky postupne menili
titul nadobudnutia z kúpy na darovanie a následne na kúpu v prospech tretej osoby.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu však podľa sťažovateľky nie je
uvedené, ako k tejto konštrukcii okresný súd dospel a prečo nezohľadnil argumentáciu
navrhovateliek, ktoré v priebehu konania jasne ozrejmili, že časť pozemkov sťažovateľka
mala nadobudnúť darovaním a časť kúpou v prospech tretej osoby. Sťažovateľka
upozorňuje, že navrhovateľky sú dôchodkyne a nemajú právne vzdelanie, je teda logické
očakávať, že právny úkon, ktorý opisujú, nemusia správne právne označiť a pomenovať.
3.4 V neposlednom rade sťažovateľka uvádza, že okresný súd mal do úvahy pri
posudzovaní dobromyseľnosti vziať aj to, že jeden z pôvodných vlastníkov
zomrel už v decembri 1979 a ďalší vlastník zomrel v roku 1984, pričom
dedičské konania v tom čase trvali dlho. Okresný súd podľa sťažovateľky taktiež
neodôvodnil, prečo pri hodnotení, ako sa o svoje vlastníctvo starali dediči, nevzal do úvahy
skutočnosť, že títo sa o svoj majetok reálne začali zaujímať až v roku 1994 po tom, ako
v nových spoločensko-politických podmienkach vznikol funkčný trh s pôdou a pozemky
nadobudli inú hodnotu, než pred rokom 1989.
3.5 Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa sťažovateľky v ňom
odvolací súd v podstate prevzal odôvodnenie prvostupňového súdu a argumentmi
sťažovateľky ako odvolateľky sa v podstate nezaoberal. Podľa názoru sťažovateľky
odvolací súd neodôvodnil, prečo sa nevysporiadal napríklad s tvrdením navrhovateľky 2,
v ktorom poukazuje na nepravdivosť výpovede odporkyne 2, ktorá uviedla, že za pozemky
platí dane.
3.6 Arbitrárnosť rozhodnutí podľa mienky sťažovateľky naznačuje aj detail, že
v prospech odporcov súd prvého stupňa detailne pri každom svojom tvrdení uvádza
konkrétny dôkaz s uvedením čísla listu v spise, pričom pri opise tvrdení a dôkazov
v prospech navrhovateliek tak súd činí len zriedka.
3.7 Čo sa týka postupu dovolacieho súdu, podľa sťažovateľky je síce pravda, že
v dovolaní vyvodzovala dovolacie dôvody z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré v čase dovolania už boli právne neúčinné, avšak najvyšší súd sa podľa sťažovateľky aj
tak mal zaoberať otázkou porušenia základných práv navrhovateliek, čo pre rozhodnutie
v ich veci malo zásadný význam.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4Cdo 46/2017 zo dňa
25.07.2017, Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 4Co/1/2011 zo dňa 23.6.2011,
Rozsudkom Okresného súdu Partizánske spis. zn. 5C/52/2008 zo dňa 13.10.2010, ako aj
v konaniach, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných
ľudských práv a slobôd sťažovateľky, vyplývajúcich z čl. 46 ods. (1) Ústavy SR,
v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj na čl. 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd a následne tým došlo k porušeniu
k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľky, vyplývajúcich čl. 20 ods. (1)
Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.
4Cdo 46/2017 zo dňa 25.07.2017, Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 4Co/1/2011 zo dňa
23.6.2011, Rozsudok Okresného súdu Partizánske spis. zn. 5C/52/2008 zo dňa 13.10.2010
a vec vracia Okresnému súdu Partizánske na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume
312,34 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
6. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je
potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému
rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného súdu,
keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky
vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Princíp subsidiarity nás poučuje, že
ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok
konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným
súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania
o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú
všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
7. Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
7.1 Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2016.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. marca 2018 (podaná elektronicky
so zaručeným elektronickým podpisom).
7.2 Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či
sťažnosť smerujúca proti napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.
7.3 Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre
vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tieto závery
sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu, resp.
je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom
na dovolacie dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť
dovolacích dôvodov.
7.4 Sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu, pričom v dovolaní
prípustnosť dovolania a dovolacie dôvody vyvodzovala z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktoré v čase podania dovolania už boli právne neúčinné. Dokonca uniklo aj
pozornosti kvalifikovaného zástupcu dovolateliek – advokáta (ktorý sa s ich dovolaním
stotožnil), že ustanovenia uvedené v dovolaní, pokiaľ ide o prípustnosť a dovolacie dôvody,
sú právne neúčinné 12 a 15 rokov. Navyše dovolateľky nenamietali zmätočnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodov uvedených v tom čase platnom a účinnom
§ 237 a § 238 OSP. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným
zástupcom) mohla a mala vedieť, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu
nie je prípustné a podané dovolanie bude odmietnuté pre neprípustnosť z dôvodu
nenamietania existencie dovolacieho dôvodu podľa platnej a účinnej právnej úpravy, a teda
bola oprávnená podať sťažnosť ústavnému súdu priamo proti napadnutému rozsudku
krajského súdu v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
7.5 Ústavný súd preto nemôže považovať lehotu na podanie sťažnosti proti
napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú s ohľadom na napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu o dovolaní a musí sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre oneskorenosť.
8. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd
postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku upravujúceho dovolacie
konanie v čase podania dovolania a správne vyhodnotil dovolanie ako neprípustné.
Sťažovateľka oprela svoje dovolanie o dovolacie dôvody, ktoré neboli v čase podania
dovolania súčasťou právneho poriadku, boli neúčinné a neplatné. Najvyšší súd navyše nebol
oprávnený na podklade dovolania posudzovať hmotnoprávny nárok sťažovateľky, keďže
v dovolacom konaní podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy dovolania mohol
najvyšší súd poskytovať ochranu v prípade procesných pochybení (napr. dôvody
zmätočnosti), a nie nanovo hmotnoprávne posudzovať vec. Pokiaľ sa sťažovateľka
domnievala, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej vlastnícke práva
z dôvodu nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia veci vydržania, ktoré bolo predmetom
sporu, bola oprávnená sa obrátiť so sťažnosťou priamo na ústavný súd.
8.1 Najvyššiemu súdu a jeho právnym záverom dôvodeným v napadnutom uznesení
tak nie je z ústavného hľadiska čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade
odmietnuť sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018