Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 225/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpenej spoločnosťou JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s. r. o.,

Damborského 13, Nitra, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Havlík, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júla 2017,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 23. júna 2011 a rozsudkom

Okresného súdu Partizánske sp. zn. z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. júna 2011

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Partizánske

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky ako

žalobkyne 1, ktorou sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov

s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu polovice k celku zapísaných na vedenom

správou katastra pre k. ú. .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že žalobkyne v podanom

odvolaní neuviedli žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie. Za daného stavu si odvolací súd osvojil dôvody odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkázal v zmysle § 219

ods. 2 (ďalej aj „OSP“). Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku citoval a . Podal

výklad inštitútu vydržania so zameraním na zákonom stanovené podmienky originálneho

spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej

inštancie pri posúdení otázky dobrej viery žalobkýň správne vychádzal z právne

významných okolností, ktoré vyšli z vykonaného dokazovania najavo a z ktorých bolo

možné usúdiť neoprávnenosť držby sporných nehnuteľností. Poukázal na tvrdenia žalobkýň

v žalobe, ako aj v priebehu prvoinštančného konania a tiež rozviedol, ktoré na vec sa

vzťahujúce skutočnosti žalobkyne nevedeli jednoznačne ustáliť. Odvolací súd zdôraznil, že

samotné faktické uchopenie sa užívania sporných nehnuteľností nezakladá ešte dobrú vieru

žalobkýň, že im tieto aj vlastnícky patria. Nemožno preto ich oprávnenú držbu vyvodzovať

len z toho, že za sporné nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu. Navyše ešte pred uplynutím

desaťročnej vydržacej doby právny predchodca žalovaných navrhol žalobkyniam uzavretie

kúpnej zmluvy. Žalobkyne preto pre nedostatok dobromyseľnosti nemohli nadobudnúť

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z titulu vydržania. Odvolací súd preto

napadnutý rozsudok prvej inštancie podľa ako vecne správny potvrdil.

2.1 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobkyne (medzi nimi

aj sťažovateľka). Prípustnosť dovolania vyvodzovali z účinného

do l. septembra 2005, keď boli toho názoru, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym

názorom odvolacieho súdu, ktorý zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn.

z 23. marca 2010. Ako dovolacie dôvody uvádzali, že konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

], rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu

vo vykonávanom dokazovaní [ ], a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [ ] v znení účinnom do

1. septembra 2003. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky

a v odôvodnení uviedol:

„Žalobkyne v dovolaní prípustnosť dovolania a dovolacie dôvody vyvodzovali

z ustanovení , ktoré v čase podania dovolania už boli právne

neúčinné. Dokonca uniklo pozornosti aj kvalifikovanému zástupcovi žalobkýň - advokátovi

(ktorý sa s dovolaním žalobkýň stotožnil), že ustanovenia uvedené v dovolaní, pokiaľ ide

o prípustnosť a dovolacie dôvody sú právne neúčinné 12 a 15 rokov.

Z obsahu dovolania však možno usudzovať, že žalobkyne namietajú tzv. inú vadu

konania (neúplné skutkové zistenia a nesprávne vyhodnotenie dôkazov). Dovolací dôvod

podľa je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý však v súlade

s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladá procesnú prípustnosť podaného

dovolania (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, a ). Tento dovolací dôvod je možné úspešne

uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je daný prípad.

Žalobkyne v dovolaní tiež namietali nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). K tejto dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu. pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie

dovolateliek bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval),

dovolateľkami vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

(porovnaj tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ). V dôsledku toho by posúdenie či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, čo však nie je daný prípad.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalobkýň proti rozsudku

odvolacieho súdu nie je podľa a ani podľa prípustné. Preto

najvyšší súd dovolanie žalobkýň v súlade s odmietol ako procesne

neprípustné.“

3. Podľa sťažovateľky prvostupňový súd ako hlavný dôvod zamietnutia návrhu

uviedol, že „ani jedna z navrhovateliek nemohla byť pri vstupe do držby pozemkov

dobromyseľná“. Toto svoje tvrdenie podľa odkazu sťažovateľky okresný súd odôvodnil

tým, že absenciu dobromyseľnosti potvrdzuje už samotná skutočnosť, že zmluvy neboli

uzavreté písomne. Podľa mienky sťažovateľky však okresný súd neodôvodnil, prečo

nezohľadnil tvrdenia navrhovateliek a vykonané dôkazy svedčiace o tom, že konali

dobromyseľne. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky neodôvodnil, prečo neprijal listinný

dôkaz v spise, ako aj výpoveď navrhovateliek o tom, že na predmetných parcelách dostali

stavebné povolenia na výstavbu rodinných domov, čo taktiež podľa sťažovateľky nepriamo

dokazuje, že stavebnému úradu museli osvedčiť vlastníctvo, resp. držbu predmetných

pozemkov.

3.1 Podľa sťažovateľky je preto oprávnené sa domnievať, že súdy posúdili vec

arbitrárne a pri riadnom odôvodnení by nemohli vec rozhodnúť tak, ako ju rozhodli, pretože

vykonané dokazovanie jasne potvrdzuje, že navrhovateľky konali v dobrej viere. Súdy tak

v tomto konaní podľa presvedčenia sťažovateľky neposkytli riadnu ochranu vlastníckeho

práva nadobúdateľom, ktorí odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

zapísaným v katastri od dobromyseľného vydržania.

3.2 Podľa sťažovateľky nie je v súlade ani s judikatúrou súdov, aby súdy neuznali

dobromyseľnosť len na základe toho, že zmluvy, od ktorých dobromyseľný vlastník

odvodzuje svoju dobromyseľnosť, nie sú uzavreté písomne, obzvlášť ak existuje celá rada

dôkazov, ktoré dobromyseľnosť osvedčujú.

3.3 Prvostupňový súd za druhý dôkaz o tom, že navrhovateľky nekonali v dobrej

viere, uvádza podľa slov sťažovateľky svoje tvrdenie, že navrhovateľky postupne menili

titul nadobudnutia z kúpy na darovanie a následne na kúpu v prospech tretej osoby.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu však podľa sťažovateľky nie je

uvedené, ako k tejto konštrukcii okresný súd dospel a prečo nezohľadnil argumentáciu

navrhovateliek, ktoré v priebehu konania jasne ozrejmili, že časť pozemkov sťažovateľka

mala nadobudnúť darovaním a časť kúpou v prospech tretej osoby. Sťažovateľka

upozorňuje, že navrhovateľky sú dôchodkyne a nemajú právne vzdelanie, je teda logické

očakávať, že právny úkon, ktorý opisujú, nemusia správne právne označiť a pomenovať.

3.4 V neposlednom rade sťažovateľka uvádza, že okresný súd mal do úvahy pri

posudzovaní dobromyseľnosti vziať aj to, že jeden z pôvodných vlastníkov

zomrel už v decembri 1979 a ďalší vlastník zomrel v roku 1984, pričom

dedičské konania v tom čase trvali dlho. Okresný súd podľa sťažovateľky taktiež

neodôvodnil, prečo pri hodnotení, ako sa o svoje vlastníctvo starali dediči, nevzal do úvahy

skutočnosť, že títo sa o svoj majetok reálne začali zaujímať až v roku 1994 po tom, ako

v nových spoločensko-politických podmienkach vznikol funkčný trh s pôdou a pozemky

nadobudli inú hodnotu, než pred rokom 1989.

3.5 Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa sťažovateľky v ňom

odvolací súd v podstate prevzal odôvodnenie prvostupňového súdu a argumentmi

sťažovateľky ako odvolateľky sa v podstate nezaoberal. Podľa názoru sťažovateľky

odvolací súd neodôvodnil, prečo sa nevysporiadal napríklad s tvrdením navrhovateľky 2,

v ktorom poukazuje na nepravdivosť výpovede odporkyne 2, ktorá uviedla, že za pozemky

platí dane.

3.6 Arbitrárnosť rozhodnutí podľa mienky sťažovateľky naznačuje aj detail, že

v prospech odporcov súd prvého stupňa detailne pri každom svojom tvrdení uvádza

konkrétny dôkaz s uvedením čísla listu v spise, pričom pri opise tvrdení a dôkazov

v prospech navrhovateliek tak súd činí len zriedka.

3.7 Čo sa týka postupu dovolacieho súdu, podľa sťažovateľky je síce pravda, že

v dovolaní vyvodzovala dovolacie dôvody z ustanovení ,

ktoré v čase dovolania už boli právne neúčinné, avšak najvyšší súd sa podľa sťažovateľky aj

tak mal zaoberať otázkou porušenia základných práv navrhovateliek, čo pre rozhodnutie

v ich veci malo zásadný význam.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

25.07.2017, Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.6.2011,

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske spis. zn. zo dňa 13.10.2010, ako aj

v konaniach, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, došlo k porušeniu základných

ľudských práv a slobôd sťažovateľky, vyplývajúcich z ods. (1) SR,

v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj na čl. 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd a následne tým došlo k porušeniu

k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľky, vyplývajúcich čl. 20 ods. (1)

SR, v nadväznosti na Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

zo dňa 25.07.2017, Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

23.6.2011, Rozsudok Okresného súdu Partizánske spis. zn. zo dňa 13.10.2010

a vec vracia Okresnému súdu Partizánske na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

312,34 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

6. Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu je

potrebné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému

rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku okresného súdu,

keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky

vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Princíp subsidiarity nás poučuje, že

ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok

konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným

súdom prostredníctvom a upraveného konania

o sťažnosti je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú

všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ). Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

7. Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že

podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

7.1 Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2016.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. marca 2018 (podaná elektronicky

so zaručeným elektronickým podpisom).

7.2 Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, či

sťažnosť smerujúca proti napadnutému rozsudku krajského súdu nie je podaná oneskorene.

7.3 Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúre

vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

najmä jeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. , ). Tieto závery

sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keď právny poriadok explicitne vylučuje podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (napr. dovolania) proti určitému rozhodnutiu, resp.

je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom

na dovolacie dôvody, pretože jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť

dovolacích dôvodov.

7.4 Sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu, pričom v dovolaní

prípustnosť dovolania a dovolacie dôvody vyvodzovala z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré v čase podania dovolania už boli právne neúčinné. Dokonca uniklo aj

pozornosti kvalifikovaného zástupcu dovolateliek – advokáta (ktorý sa s ich dovolaním

stotožnil), že ustanovenia uvedené v dovolaní, pokiaľ ide o prípustnosť a dovolacie dôvody,

sú právne neúčinné 12 a 15 rokov. Navyše dovolateľky nenamietali zmätočnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodov uvedených v tom čase platnom a účinnom

a . Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným

zástupcom) mohla a mala vedieť, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu

nie je prípustné a podané dovolanie bude odmietnuté pre neprípustnosť z dôvodu

nenamietania existencie dovolacieho dôvodu podľa platnej a účinnej právnej úpravy, a teda

bola oprávnená podať sťažnosť ústavnému súdu priamo proti napadnutému rozsudku

krajského súdu v lehote predpokladanej .

7.5 Ústavný súd preto nemôže považovať lehotu na podanie sťažnosti proti

napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú s ohľadom na napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu o dovolaní a musí sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre oneskorenosť.

8. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd

postupoval správne podľa platného a účinného právneho poriadku upravujúceho dovolacie

konanie v čase podania dovolania a správne vyhodnotil dovolanie ako neprípustné.

Sťažovateľka oprela svoje dovolanie o dovolacie dôvody, ktoré neboli v čase podania

dovolania súčasťou právneho poriadku, boli neúčinné a neplatné. Najvyšší súd navyše nebol

oprávnený na podklade dovolania posudzovať hmotnoprávny nárok sťažovateľky, keďže

v dovolacom konaní podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy dovolania mohol

najvyšší súd poskytovať ochranu v prípade procesných pochybení (napr. dôvody

zmätočnosti), a nie nanovo hmotnoprávne posudzovať vec. Pokiaľ sa sťažovateľka

domnievala, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jej vlastnícke práva

z dôvodu nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia veci vydržania, ktoré bolo predmetom

sporu, bola oprávnená sa obrátiť so sťažnosťou priamo na ústavný súd.

8.1 Najvyššiemu súdu a jeho právnym záverom dôvodeným v napadnutom uznesení

tak nie je z ústavného hľadiska čo vytknúť a ústavný súd je povinný v tomto prípade

odmietnuť sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018