Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 316/2018
PDF · 220.8 KB
No categories available
IV. ÚS 316/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prekoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN
Law firm, s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Klaudia
Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 745/2015
z 8. februára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 41 C 745/2015 z 8. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo pod sp. zn.
41 C 745/2015 vedené konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
(ďalej len ,,napadnuté konanie“), a to na základe žaloby podanej
, (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi
ako žalovanému.
Okresný súd uznesením č. k. 41 C 745/2015-197 z 2. novembra 2016 konanie
zastavil a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Predmetné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2016.
Okresný súd uznesením č. k. 41 C 745/2015-216 zo 7. júna 2017, ktoré vydal vyšší
súdny úradník, rozhodol tak, že „žalovaný (správne má byť žalobca, pozn.) je povinný
nahradiť žalobcovi (správne má byť žalovanému, pozn.) trovy konania spočívajúce...
v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 2 369,43 € a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaného“.
Proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2017 podal žalobca 8. augusta 2017
sťažnosť. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že „mení uznesenie Okresného
súdu Košice II, č. k. 41 C/745/2015-216, zo dňa 7. 6. 2017 tak, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanému trovy konania spočívajúce v náhrade trov právneho zastúpenia
vo výške 538,32 eur na účet právneho zástupcu žalovaného, a to do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením došlo ku „kráteniu trov
právneho zastúpenia žalovaného“, na ktorých náhradu má ako strana úspešná v spore nárok,
a to celkovo v sume 1 831,11 €, pričom podľa jeho názoru napadnuté uznesenie vykazuje
viacero znakov nezákonnosti, nepreskúmateľnosti a nesprávnosti.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Vady uvedeného rozhodnutia súdu spočívajú v:
1) svojvoľnom, protizákonnom a nepreskúmateľnom stanovení hodnoty veci vo výške
1 870 EUR, z ktorého súd následne určil základnú sadzu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej
služby
2) svojvoľnom, nezákonnom a nespravodlivom nepriznaní uplatnených
a poskytnutých úkonov právnej služby v predmetnom konaní
Predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné, neobsahuje zákonom určenú
nevyhnutnosť a to odôvodnenie rozhodnutia, čim vybočuje z pravidiel upravujúcich civilné
sporové konanie.“
Sťažovateľ ďalej cituje judikatúru ústavného súdu i „ustálenú európsku judikatúru“.
V časti týkajúcej sa stanovenia hodnoty veci, ktorá bola základom pre výpočet
náhrady trov konania, sťažovateľ napáda arbitrárnosť napadnutého uznesenia a uvádza:
„V napádanom uznesení OS Košice II konajúci súd priznal základnú sadzbu tarifnej
odmeny za 1 úkon právnej služby vo výške 81,33 EUR, s poukázaním na § 10 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., pričom vychádzal z hodnoty veci vo výške 1 870 EUR, pričom stanovenie
hodnoty veci vo výške 1 870 EUR nijak neodôvodnil, poukázal len na to, že z tejto sumy
vychádzal aj pri vyrubení súdneho poplatku za žalobu
Okresný súd Košice II sa nesprávne stotožnil a stanovil hodnotu veci (podielu)
vo výške 1 870 EUR. Poukazujeme na skutočnosti, že predmetom sporu o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná
ako orná pôda.
Uvedený pozemok však nie je možné ohodnocovať ako ornú pôdu, keďže sa nikdy
na tieto účely nepoužíval. Pozemok sa nachádza v oblasti, ktorá je zastavaná bytovými
domami. Pozemok sa nachádza v tesnej blízkosti priemyselného parku, z druhej strany
je obklopený domovou zástavbou. Pozemok sa tak skutočne nikdy nevyužíval ako orná
pôda...
Cena pozemku a z toho vyplývajúca cena podielu vo spoluvlastníctve žalovaného
tak má nepochybne vyššiu hodnotu. V prípade ohodnocovania pozemkov je nevyhnuté
prizerať nielen na druh pozemku, ale komplexne aj na reálne využívanie pozemku, jeho
lokalizáciu, využiteľnosť a celkovú atraktívnosť, teda na cenu určenú podľa ponuky
a dopytu.“
Sťažovateľ ďalej namieta aj nesprávnosť skutkových aj právnych záverov, na základe
ktorých okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnom
rozsahu za všetky úkony, ktoré boli vykonané. K uvedenému sťažovateľ uvádza:
„Súd konkrétne nepriznal právnemu zástupcovi žalovaného:
1) Odmenu za úkon – porada s klientom zo dňa 19. 5. 2016, a to s odôvodnením,
že išlo o prvú poradu vo veci, za ktorú už priznal odmenu v rámci úkonu prevzatie
a príprava právneho zastúpenia, súčasťou ktorej je aj prvá porada s klientom.
2) Odmeny za úkony – porady s klientom zo dňa 17. 6. 2016 a 17. 10. 2016 –
s odôvodnením, že nenasledovalo za týmito úkonmi žiadne vyjadrenie žalovaného, v ktorom
by uvádzal nové skutočnosti
3) Odmena za úkon – vyjadrenie vo veci samej k vyjadreniu žalovaného – nepriznané
bez akéhokoľvek odôvodnenia!
K dôvodu krátenia v bode 1: Uvedený názor súdu je zjavne nesprávny, najmä
z dôvodu, že právny zástupca žalovaného prevzal zastupovanie žalovaného dňa 2. 7. 2015,
teda takmer rok predtým, než sa uvedená porada uskutočnila. Taktiež sa už medzitým
uskutočnilo aj súdne pojednávanie, a to dňa 6. 5. 2016. Uvedená porada tak v žiadnom
prípade nebola prvou poradou, ktorá sa poskytuje klientovi pri prevzatí právneho
zastúpenia. Aj zo samotného znenia písomného záznamu porady so žalovaným (klientom)
a jeho právneho zástupcu vyplýva, že právny zástupca preberal so žalovaným nové
skutočnosti, ktoré boli prezentované žalobcom na pojednávaní – nové možnosti spôsobov
vyporiadania podielového spoluvlastníctva prezentované žalobcom.
Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 19. 5. 2016
K dôvodom krátenia v bode 2:
S uvedeným tvrdením však taktiež nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť.
Krátenie porady zo dňa 17. 6. 2016 – predmetom porady bolo oboznámenie klienta
so znaleckými posudkami predloženými žalobcom, teda oboznámenie klienta s novými
skutočnosťami, dôležitými pre ďalšie konanie vo veci. Poskytnutie porady tak bolo
nevyhnutné.
Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 17. 6. 2016
Krátenie porady zo dňa 17. 10. 2016 – predmetom porady s klientom bolo
oboznámenie s novými skutočnosťami – novým geometrickým plánom predloženým
žalobcom, s návrhom žalobcu na zmenu žaloby a tiež s vyjadrením žalobcu. Bolo tak
nevyhnutné uskutočniť poradu s klientom a oboznámiť ho s existenciou nových skutočnosti,
ktoré mali podstatný vplyv na konanie a rozhodovanie vo veci.
Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 17. 10. 2016
K dôvodu krátenia v bode 3
Nepriznanie odmeny za úkon – vyjadrenie vo veci samej k vyjadreniu žalovaného
zo dňa 8. 9. 2016 a 9. 9. 2016. V uvedenom vyjadrení právny zástupca žalovaného reagoval
na nové skutočnosti, argumenty žalobcu a tak bránil právo svojho klienta. Právny zástupca
v uvedenom vyjadrení taktiež požiadal súd o predbežné právne posúdenie veci, v záujme
ochrany a zabezpečenia práv svojho klienta, teda žalovaného.“
Sťažovateľ taktiež v sťažnosti uviedol, že v uvedenej veci podal prostredníctvom
svojho právneho zástupcu podnet aj Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,
a to 19. marca 2018: „Keďže však o uvedenom podnete nebolo stále rozhodnuté, v záujme
zachovania ochrany práv svojho klienta a zachovania lehoty na využitie poslednej zákonnej
možnosti nastolenia ochrany práv žalovaného, týmto túto poslednú zákonnú možnosť
využívame a podávame ústavnú sťažnosť.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a aby vydal nález:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
41 C/745/2015 bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresnému súdu Košice II, sp. zn.:
41 C/745/2015-229 a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré
je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu, č. ú.:
, vedený v a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže tak
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. US 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto sudov, pri ktorom
sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný sud preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných sudov o trovách konania.
Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namieta v prvom rade nesprávnosť stanovenia hodnoty veci v sume
1 870 €.
Okresný súd v napadnutom uznesení k uvedenému uviedol, že „Úspešný žalovaný
má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech,
pričom trovy konania žalovaného spočívajú v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške
538,32 eur, za úkony vykonané v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhrade hotových výdavkov advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého
základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 81,33 eur vychádzajúc z ust.
§ 10 cit. vyhlášky, t. j. z hodnoty veci vo výške 1 870 eur (z ktorej súd vychádzal aj pri
vyrubení súdneho poplatku za žalobu vo výške 112 eur)...“.
Podľa § 7 ods. 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v konaní
o zrušení a o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu
žiadaného navrhovateľom.
Podľa § 10 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva je tarifnou hodnotou cena požadovaného podielu.
Z uvedeného vyplýva, že princíp určenia výšky súdneho poplatku a stanovenie
odmeny advokáta vychádza z toho istého princípu a používa ten istý pojem. Pokiaľ okresný
súd vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia zo sumy, na ktorú žiadal
žalobca, aby ho súd zaviazal zaplatiť žalovanému ako vyrovnanie podielu zo zrušenia
podielového spoluvlastníctva (zo sumy požadovaného podielu) ako z hodnoty veci, potom
považuje ústavný súd právny záver okresného súdu ako za jeden z možných prístupov
k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy a v tomto ohľade ho potom považuje
aj za ústavne udržateľný (m. m. IV. ÚS 420/2013); v okolnostiach posudzovanej veci
napadnuté uznesenie okresného súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené
a arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľ.
K druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa svojvoľného, nezákonného
a nespravodlivého nepriznania uplatnených a poskytnutých úkonov v predmetnom konaní
je potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: „Súd zohľadňujúc
námietky žalobcu v sťažnosti nepriznal žalovanému ním uplatnené úkony a to porada
s klientom dňa 19. 5. 2016, nakoľko mal za to, že žalovanému už bola priznaná odmena
za úkon právnej služby prevzatie a príprava právneho zastúpenia súčasťou ktorej je aj prvá
porada s klientom.
Taktiež súd nepriznal žalovanému odmenu za úkon právnej služby označený ako
porada s klientom dňa 17. 6. 2016 a porada s klientom dňa 17. 10. 2016, nakoľko mal za to,
že za týmito úkonmi nenasledovalo žiadne vyjadrenie žalovaného, v ktorom by uvádzal nové
skutočnosti, predkladal listinné dôkazy, prípadne podal návrhy na dokazovanie vo veci
samej.“
Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu uvádza, že v ňom
nemožno zistiť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových
a právnych záverov namietaných sťažovateľom.
Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil záver, na základe ktorého nebola
sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania za všetky ním vyčíslené úkony právnej
pomoci, a uviedol, že zohľadnil námietky žalobcu, čo sa týka počtu právnych úkonov
ako účelne vynaložených nákladov. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súdnom konaní
dostal odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, okresný súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,
ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením
okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol
opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že sťažnosť smeruje proti výroku
napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v sume 538,32 €, pričom tento vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 2 369,43 €,
čím mu okresný súd nepriznal uplatnenú náhradu trov konania v sume 1 831,11 €. V danom
prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 358/08,
IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet súdneho konania
(rozhodovanie o náhrade trov konania) tak, že ide o vec nižšej významnosti
(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný súdny poriadok vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom
opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade
bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku neprípustné),
bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré
sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie
esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018