Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 316/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prekoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN

Law firm, s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Klaudia

Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 8. februára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 8. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde bolo pod sp. zn.

vedené konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

(ďalej len ,,napadnuté konanie“), a to na základe žaloby podanej

, (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi

ako žalovanému.

Okresný súd uznesením č. k. -197 z 2. novembra 2016 konanie

zastavil a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Predmetné

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2016.

Okresný súd uznesením č. k. -216 zo 7. júna 2017, ktoré vydal vyšší

súdny úradník, rozhodol tak, že „žalovaný (správne má byť žalobca, pozn.) je povinný

nahradiť žalobcovi (správne má byť žalovanému, pozn.) trovy konania spočívajúce...

v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 2 369,43 € a to do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaného“.

Proti uzneseniu okresného súdu zo 7. júna 2017 podal žalobca 8. augusta 2017

sťažnosť. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že „mení uznesenie Okresného

súdu Košice II, č. k. -216, zo dňa 7. 6. 2017 tak, že žalobca je povinný

nahradiť žalovanému trovy konania spočívajúce v náhrade trov právneho zastúpenia

vo výške 538,32 eur na účet právneho zástupcu žalovaného, a to do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým uznesením došlo ku „kráteniu trov

právneho zastúpenia žalovaného“, na ktorých náhradu má ako strana úspešná v spore nárok,

a to celkovo v sume 1 831,11 €, pričom podľa jeho názoru napadnuté uznesenie vykazuje

viacero znakov nezákonnosti, nepreskúmateľnosti a nesprávnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Vady uvedeného rozhodnutia súdu spočívajú v:

1) svojvoľnom, protizákonnom a nepreskúmateľnom stanovení hodnoty veci vo výške

1 870 EUR, z ktorého súd následne určil základnú sadzu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej

služby

2) svojvoľnom, nezákonnom a nespravodlivom nepriznaní uplatnených

a poskytnutých úkonov právnej služby v predmetnom konaní

Predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné, neobsahuje zákonom určenú

nevyhnutnosť a to odôvodnenie rozhodnutia, čim vybočuje z pravidiel upravujúcich civilné

sporové konanie.“

Sťažovateľ ďalej cituje judikatúru ústavného súdu i „ustálenú európsku judikatúru“.

V časti týkajúcej sa stanovenia hodnoty veci, ktorá bola základom pre výpočet

náhrady trov konania, sťažovateľ napáda arbitrárnosť napadnutého uznesenia a uvádza:

„V napádanom uznesení OS Košice II konajúci súd priznal základnú sadzbu tarifnej

odmeny za 1 úkon právnej služby vo výške 81,33 EUR, s poukázaním na § 10 vyhlášky

č. , pričom vychádzal z hodnoty veci vo výške 1 870 EUR, pričom stanovenie

hodnoty veci vo výške 1 870 EUR nijak neodôvodnil, poukázal len na to, že z tejto sumy

vychádzal aj pri vyrubení súdneho poplatku za žalobu

Okresný súd Košice II sa nesprávne stotožnil a stanovil hodnotu veci (podielu)

vo výške 1 870 EUR. Poukazujeme na skutočnosti, že predmetom sporu o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná

ako orná pôda.

Uvedený pozemok však nie je možné ohodnocovať ako ornú pôdu, keďže sa nikdy

na tieto účely nepoužíval. Pozemok sa nachádza v oblasti, ktorá je zastavaná bytovými

domami. Pozemok sa nachádza v tesnej blízkosti priemyselného parku, z druhej strany

je obklopený domovou zástavbou. Pozemok sa tak skutočne nikdy nevyužíval ako orná

pôda...

Cena pozemku a z toho vyplývajúca cena podielu vo spoluvlastníctve žalovaného

tak má nepochybne vyššiu hodnotu. V prípade ohodnocovania pozemkov je nevyhnuté

prizerať nielen na druh pozemku, ale komplexne aj na reálne využívanie pozemku, jeho

lokalizáciu, využiteľnosť a celkovú atraktívnosť, teda na cenu určenú podľa ponuky

a dopytu.“

Sťažovateľ ďalej namieta aj nesprávnosť skutkových aj právnych záverov, na základe

ktorých okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnom

rozsahu za všetky úkony, ktoré boli vykonané. K uvedenému sťažovateľ uvádza:

„Súd konkrétne nepriznal právnemu zástupcovi žalovaného:

1) Odmenu za úkon – porada s klientom zo dňa 19. 5. 2016, a to s odôvodnením,

že išlo o prvú poradu vo veci, za ktorú už priznal odmenu v rámci úkonu prevzatie

a príprava právneho zastúpenia, súčasťou ktorej je aj prvá porada s klientom.

2) Odmeny za úkony – porady s klientom zo dňa 17. 6. 2016 a 17. 10. 2016 –

s odôvodnením, že nenasledovalo za týmito úkonmi žiadne vyjadrenie žalovaného, v ktorom

by uvádzal nové skutočnosti

3) Odmena za úkon – vyjadrenie vo veci samej k vyjadreniu žalovaného – nepriznané

bez akéhokoľvek odôvodnenia!

K dôvodu krátenia v bode 1: Uvedený názor súdu je zjavne nesprávny, najmä

z dôvodu, že právny zástupca žalovaného prevzal zastupovanie žalovaného dňa 2. 7. 2015,

teda takmer rok predtým, než sa uvedená porada uskutočnila. Taktiež sa už medzitým

uskutočnilo aj súdne pojednávanie, a to dňa 6. 5. 2016. Uvedená porada tak v žiadnom

prípade nebola prvou poradou, ktorá sa poskytuje klientovi pri prevzatí právneho

zastúpenia. Aj zo samotného znenia písomného záznamu porady so žalovaným (klientom)

a jeho právneho zástupcu vyplýva, že právny zástupca preberal so žalovaným nové

skutočnosti, ktoré boli prezentované žalobcom na pojednávaní – nové možnosti spôsobov

vyporiadania podielového spoluvlastníctva prezentované žalobcom.

Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 19. 5. 2016

K dôvodom krátenia v bode 2:

S uvedeným tvrdením však taktiež nemôžeme v žiadnom prípade súhlasiť.

Krátenie porady zo dňa 17. 6. 2016 – predmetom porady bolo oboznámenie klienta

so znaleckými posudkami predloženými žalobcom, teda oboznámenie klienta s novými

skutočnosťami, dôležitými pre ďalšie konanie vo veci. Poskytnutie porady tak bolo

nevyhnutné.

Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 17. 6. 2016

Krátenie porady zo dňa 17. 10. 2016 – predmetom porady s klientom bolo

oboznámenie s novými skutočnosťami – novým geometrickým plánom predloženým

žalobcom, s návrhom žalobcu na zmenu žaloby a tiež s vyjadrením žalobcu. Bolo tak

nevyhnutné uskutočniť poradu s klientom a oboznámiť ho s existenciou nových skutočnosti,

ktoré mali podstatný vplyv na konanie a rozhodovanie vo veci.

Dôkaz: Porada s klientom zo dňa 17. 10. 2016

K dôvodu krátenia v bode 3

Nepriznanie odmeny za úkon – vyjadrenie vo veci samej k vyjadreniu žalovaného

zo dňa 8. 9. 2016 a 9. 9. 2016. V uvedenom vyjadrení právny zástupca žalovaného reagoval

na nové skutočnosti, argumenty žalobcu a tak bránil právo svojho klienta. Právny zástupca

v uvedenom vyjadrení taktiež požiadal súd o predbežné právne posúdenie veci, v záujme

ochrany a zabezpečenia práv svojho klienta, teda žalovaného.“

Sťažovateľ taktiež v sťažnosti uviedol, že v uvedenej veci podal prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podnet aj Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,

a to 19. marca 2018: „Keďže však o uvedenom podnete nebolo stále rozhodnuté, v záujme

zachovania ochrany práv svojho klienta a zachovania lehoty na využitie poslednej zákonnej

možnosti nastolenia ochrany práv žalovaného, týmto túto poslednú zákonnú možnosť

využívame a podávame ústavnú sťažnosť.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a aby vydal nález:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a základné právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresnému súdu Košice II, sp. zn.:

-229 a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré

je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu, č. ú.:

, vedený v a to do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže tak

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto sudov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný sud preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných sudov o trovách konania.

Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Sťažovateľ namieta v prvom rade nesprávnosť stanovenia hodnoty veci v sume

1 870 €.

Okresný súd v napadnutom uznesení k uvedenému uviedol, že „Úspešný žalovaný

má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech,

pričom trovy konania žalovaného spočívajú v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške

538,32 eur, za úkony vykonané v súlade s vyhl. MS SR č. o odmenách

a náhrade hotových výdavkov advokátov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého

základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 81,33 eur vychádzajúc z ust.

§ 10 cit. vyhlášky, t. j. z hodnoty veci vo výške 1 870 eur (z ktorej súd vychádzal aj pri

vyrubení súdneho poplatku za žalobu vo výške 112 eur)...“.

Podľa o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v konaní

o zrušení a o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu

žiadaného navrhovateľom.

Podľa § 10 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového

spoluvlastníctva je tarifnou hodnotou cena požadovaného podielu.

Z uvedeného vyplýva, že princíp určenia výšky súdneho poplatku a stanovenie

odmeny advokáta vychádza z toho istého princípu a používa ten istý pojem. Pokiaľ okresný

súd vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia zo sumy, na ktorú žiadal

žalobca, aby ho súd zaviazal zaplatiť žalovanému ako vyrovnanie podielu zo zrušenia

podielového spoluvlastníctva (zo sumy požadovaného podielu) ako z hodnoty veci, potom

považuje ústavný súd právny záver okresného súdu ako za jeden z možných prístupov

k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy a v tomto ohľade ho potom považuje

aj za ústavne udržateľný (m. m. ); v okolnostiach posudzovanej veci

napadnuté uznesenie okresného súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľ.

K druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sa svojvoľného, nezákonného

a nespravodlivého nepriznania uplatnených a poskytnutých úkonov v predmetnom konaní

je potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: „Súd zohľadňujúc

námietky žalobcu v sťažnosti nepriznal žalovanému ním uplatnené úkony a to porada

s klientom dňa 19. 5. 2016, nakoľko mal za to, že žalovanému už bola priznaná odmena

za úkon právnej služby prevzatie a príprava právneho zastúpenia súčasťou ktorej je aj prvá

porada s klientom.

Taktiež súd nepriznal žalovanému odmenu za úkon právnej služby označený ako

porada s klientom dňa 17. 6. 2016 a porada s klientom dňa 17. 10. 2016, nakoľko mal za to,

že za týmito úkonmi nenasledovalo žiadne vyjadrenie žalovaného, v ktorom by uvádzal nové

skutočnosti, predkladal listinné dôkazy, prípadne podal návrhy na dokazovanie vo veci

samej.“

Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu uvádza, že v ňom

nemožno zistiť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových

a právnych záverov namietaných sťažovateľom.

Okresný súd v napadnutom uznesení odôvodnil záver, na základe ktorého nebola

sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania za všetky ním vyčíslené úkony právnej

pomoci, a uviedol, že zohľadnil námietky žalobcu, čo sa týka počtu právnych úkonov

ako účelne vynaložených nákladov. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

okresného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súdnom konaní

dostal odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, okresný súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov,

ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením základných práv zaručených

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 538,32 €, pričom tento vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 2 369,43 €,

čím mu okresný súd nepriznal uplatnenú náhradu trov konania v sume 1 831,11 €. V danom

prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , ) vyhodnotil predmet súdneho konania

(rozhodovanie o náhrade trov konania) tak, že ide o vec nižšej významnosti

(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný súdny poriadok vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom

opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade

bagateľných vecí je v zmysle neprípustné),

bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny

ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré

sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie

esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018