Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 89/2018
PDF · 233.59 KB
No categories available
I. ÚS 89/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CIVILCO MKH, spol. s r. o., Dobrovičova 13,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Melišekom, Sabinovská 8, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 22/03
a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti CIVILCO MKH, spol. s r. o., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 28. marca 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti CIVILCO MKH,
spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 22/03 (ďalej
len „namietané konkurzné konanie“).
2. Uznesením č. k. 4 K 22/03-97 z 24. septembra 2003 vyhlásil krajský súd konkurz
na majetok úpadcu Stavebné bytové družstvo Viktória, Matejkova 9, Bratislava (teraz
Miletičova 1, Bratislava, pozn.), IČO: 31 397 425.
Sťažovateľka podaním prihlášky uplatnila v rámci konkurzného konania svoju
pohľadávku v sume 9 446 792 Sk, t. j. 313 576,04 eur, z ktorej správca uznal sumu vo výške
9 084 191 Sk, t. j. 301 539,89 eur.
V dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu krajský súd uznesením č. k.
56 Cb 58/99-167 z 22. apríla 2004 prerušil konanie o zaplatenie sumy 4 379 229 Sk, t. j.
145 363,77 eur s prísl., v ktorom sa sťažovateľka v právnej pozícii žalobkyne domáhala
zaplatenia svojej pohľadávky z titulu ceny diela, do skončenia konkurzného konania.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Konkurzné konanie nebolo do dnešného dňa skončené a teda trvá od 24.9.2003 do
dňa podania tejto sťažnosti, t.j. 14 rokov a 5 mesiacov.
... Sťažovateľ tvrdí, že tak ako konanie o zaplatenie 4.379.229 Sk, teraz 145.363,77
EUR s prísl. sp. zn. 56 Cb 58/1999, tak aj konkurzné konanie sp. zn. 4K 22/03 nie je
skončené do dňa podania tejto sťažnosti pre zbytočné prieťahy v konaní pred Krajským
súdom v Bratislave.
... Sťažovateľ akceptuje skutočnosť, že konkurzné konanie je proces náročný a má
špecifickú skutkovú a právnu povahu a možno ho označiť za vec vcelku zložitú. V žiadnom
prípade však aj s prihliadnutím na úkony vykonávajúce súdom a správcom ju nemožno
považovať za tak zložitú, že jej vybavenie si do dňa podania tejto sťažnosti vyžaduje dobu
takmer 19 rokov, z toho 4 roky konania vo veci samej pred Krajským súdom v Bratislave
bez jej skončenia a takmer 15 rokov konkurzného konania. Sťažovateľ počas celej doby
konkurzného konania plnil riadne a včas svoje povinnosti veriteľa a ani súd, ani správca
mu nikdy nevytkol žiadne nedostatky a preto považuje neskončenie konkurzného konania za
uvedenú dobu za neospravedlniteľné. Súd aj správca disponujú v konkurznom konaní pri
usporiadaní majetkových pomerov úpadcu, pri speňažovaní jeho majetku a rozdelení
výťažku zo speňaženého majetku medzi konkurzných veriteľov, aj pri vymáhaní pohľadávok
procesnými nástrojmi, prostredníctvom ktorých pri ich efektívnom využití môže byť
dosiahnutý cieľ konkurzného konania a disponuje tiež právnymi prostriedkami, ktorými
môže odstrániť nečinnosť úpadcu alebo aj veriteľov a tiež môže zvážiť, či napr. je rentabilné
vecne aj časové vymáhať problematické pohľadávky a pod. Keďže konkurzné konanie trvá
ako je vyššie uvedené ku dňu podania tejto sťažnosti už takmer 15 rokov, je zrejmé, že vo
veci konajúci súd nevyužil a nevyužíva tieto procesné nástroje a právne prostriedky, účelom
ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania
teda aj sťažovateľa. Takýto stav spôsobuje sťažovateľovi aj ostatným veriteľom stav právnej
neistoty aj stav neistoty pre budúcnosť ich podnikania. Sťažovateľ považuje takéto konanie
Krajského súdu v Bratislave za také, ktoré je v rozpore s účelom Ústavou Slovenskej
republiky zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po uplynutí
neúmerne dlhej doby, súd vo veci právoplatne nerozhodol a neodstránil jeho právnu
neistotu a právnu neistotu množstva ďalších veriteľov. Sťažovateľ tvrdí, že takto dlho
trvajúce konkurzné konanie sa míňa účinku, pre ktorý je zriadené. Z právnej praxe je
známe, že postupom času sa stráca dokumentácia, písomné dôkazy, zabúda sa na
skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť rozsah konkurznej podstaty, hodnota rozdelenej čiastky
stráca na hodnote, stráca sa majetok, zanikajú veritelia úpadcu a pod. a tieto nečinnosťou
súdu vzniknuté javy negatívne ovplyvňujú budúce postavenie veriteľov a ich ďalšiu
existenciu. Nehľadiac od toho, že môže nastať skutočnosť, že konkurzná podstata bude pre
rozdelenie minimálna a snáď len sčasti bude rozdelená a to len na štát.“
Sťažovateľka tvrdí, že uvedené skutočnosti preukazujú nečinnosť súdu a nasvedčujú
zbytočným prieťahom v namietanom konkurznom konaní.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie sťažovateľkou označených práv (bod 1) postupom krajského súdu v namietanom
konkurznom konaní a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 301 539,89 eur.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd,
ktorý vo svojom stanovisku sp. zn. 1 SprV/218/2018 z 23. apríla 2018 uviedol:
«Prípisom zo dňa 16.04.2018 som požiadal JUDr. Lýdiu Noskovičovú, referujúcu
sudkyňu vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4K/22/2003, o vyjadrenie k sťažnosti
sťažovateľky.
JUDr. Lýdia Noskovičová vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.04.2018 uviedla,
že sťažovateľka je evidovaná v konkurznej agende sp. zn. 4K/22/2003 ako konkurzný veriteľ
pod zväzkom č. 97. Prihláškou pohľadávky si sťažovateľka uplatnila pohľadávku v celkovej
výške 9.446.792,- Sk, t.j. 313.576,05 eur, z ktorej správca uznal na prieskumnom
pojednávaní dňa 09.05.2005 čiastku 9.084.191,- Sk, t.j. 301.539,90 eur a zvyšok v sume
362.601,- Sk, t.j. 12.036,15 eur predstavujúci trovy súdneho konania správca poprel
z dôvodu, že tento nárok nebol preukázaný.
Konkurzne konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 4K/22/2003 sa svojím
postupom spravuje a riadi príslušnými ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len „ZKV“).
Prekážkou pokračovania v tomto konkurznom konaní, a to spracovaním
a predložením konečnej správy (po speňažení majetku úpadcu) v zmysle ustanovenia § 29
ZKV, sú právoplatne neukončené všetky súdne spory súvisiace s konkurzom, ktoré majú
podstatný význam pri spracovaní konečnej správy v zmysle ustanovenia § 29 ZKV. Bez
vyčkania na výsledok týchto sporov, by bol tento postup považovaný za predčasný
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/18/2010 zo dňa 20.07.2010).
Z obsahu spisu vyplýva, že počet týchto sporov o vylúčenie majetku úpadcu, ako aj
o určenie pravosti pohľadávok (excindačných a incidenčných), podaných v rokoch 2004 až
2013 na Krajskom súde v Bratislave a na Okresnom súde Bratislava IV, bol cca 40, pričom
v niektorých sporoch boli podané odvolania, dovolania, ako aj mimoriadne dovolania
Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a boli postupne ukončované v rokoch 2006
až 2018. V súčasnosti správca konkurznej podstaty eviduje ešte cca 5 neukončených sporov
o vylúčenie majetku z podstaty.
Na základe uvedených skutočností predmetné konkurzné konanie nebolo možné skôr
ukončiť a ani v súčasnosti nie je možné pristúpiť k ukončeniu konania. Správca konkurznej
podstaty nemôže pristúpiť k spracovaniu konečnej správy v zmysle ustanovenia § 29 ZKV,
nakoľko v prípade úspešnosti správcu v neskončených excindačných konaniach (hoci iba
v jednom z nich), pristúpi k speňažovaniu takto nadobudnutého majetku do konkurznej
podstaty.
Z uvedeného je zrejmé, že dĺžka predmetného konkurzného konania je ovplyvnená
množstvom súdnych konaní súvisiacich s konkurzným konaním.
Vzhľadom k uvedenému JUDr. Lýdia Noskovičová nezisťuje žiadne prieťahy v konaní
sp. zn. 4K 22/2003 spôsobené správcom konkurznej podstaty ani súdom ako uvádza
sťažovateľka. Správca konkurznej podstaty postupuje v konkurznom konaní pod sp. zn.
4K 22/2003 zodpovedne a s odbornou starostlivosťou, pod dohľadom súdu, za účelom
naplnenia podstaty konkurzného konania, ktorého cieľom je v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2
ZKV dosiahnuť aspoň pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.
JUDr. Lýdia Noskovičová tiež uviedla, že sťažovateľka (ako konkurzný veriteľ) je
účastníčkou konkurzného konania v zmysle ustanovenia § 7 ZKV a z tejto pozície sa so
stavom konkurzného konania mohla oboznámiť nahliadnutím do spisu, prípadne požiadať
správcu alebo súd o poskytnutie informácie o aktuálnom stave tohto konkurzného konania.
S predmetným vyjadrením JUDr. Lýdie Noskovičovej sa v celom rozsahu
stotožňujem.
K podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky ďalej uvádzam, že tunajší súd vo veci
sp. zn. 4K/22/2003 neeviduje sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v súdnom konaní podľa
ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a teda počas celej doby trvania konkurzného konania nenamietala prieťahy
v konaní, aby zamedzila stavu právnej neistoty.»
5. Podaním z 25. mája 2018 doručeným ústavnému súdu 28. mája 2018 sťažovateľka
doručila ústavnému súdu vyjadrenie k stanovisku krajského súdu, v ktorom zopakovala
svoje námietky uvedené v sťažnosti a zotrvala na svojom vyjadrení, že dĺžka konkurzného
konania v trvaní viac ako 15 rokov je neakceptovateľná, vyvolávajúca u podnikateľských
subjektov stav právnej neistoty, oslabujúca dôveru v právny systém, a preto navrhuje
sťažnosti vyhovieť.
6. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 23. apríla 2018 súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania. Podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka, ktorá vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo svojom vyjadrení z 25. mája 2018.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 K 22/03 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v texte sťažnosti okrem uvedenia
celkovej dĺžky namietaného konania nekonkretizovala dôvody, ktoré by mali signalizovať
záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovala napríklad konkrétne obdobia
nečinnosti konajúceho súdu, resp. jeho neefektívnu činnosť a pod.). Sťažovateľka namieta
celkovú dĺžku napadnutého konkurzného konania v trvaní takmer 15 rokov bez
právoplatného skončenia veci, ktorá je neprimeraná. Podľa sťažovateľky za tento stav nesie
zodpovednosť krajský súd, keďže nedostatočne využíva svoje právomoci a procesné
nástroje pre účely dosiahnutia cieľa konkurzného konania, čím dochádza k porušeniu
označených práv sťažovateľky.
12. Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava
nevyníma z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie,
v ktorom sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb.
Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Vzhľadom na jeho
predmet, špecifickú skutkovú a právnu povahu ho možno považovať za konanie zložité.
13. Ústavný súd v úvode považuje za potrebné uviesť, že konkurzné konanie nie je
možné považovať za štandardné občianskoprávne konanie, a to z hľadiska odlišného
plynutia zákonných lehôt, počtu subjektov uplatňujúcich svoje pohľadávky, postupu pri
speňažovaní majetku úpadcu a uplatňovaní pohľadávok úpadcu. Mnohokrát priebeh
konkurzného konania vyvoláva vznik ďalších súdnych konaní, čo má vplyv na samotnú
dĺžku trvania konkurzného konania. Konkurzné konanie je z pohľadu právnej úpravy
časovo a fakticky náročný proces, ktorého účelom je uspokojenie pohľadávok veriteľov z
majetku dlžníka, úpadcu, ktorý podlieha konkurzu, alebo aj z majetku iných osôb, ak ich
majetok podľa právnej úpravy podlieha konkurzu. Preto pri posudzovaní vzniku prieťahov
v konkurznom konaní je potrebné prihliadať na už uvedené odlišnosti konkurzného konania
oproti štandardnému občianskoprávnemu konaniu (I. ÚS 428/2013).
14. Na preskúmavané konkurzné konanie sa v celom jeho priebehu vzťahuje zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a vyrovnaní“).
15. Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona
usporiadanie majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým
nie je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolventnosti, alebo sa
nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu
vrátane speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto
speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd,
sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým právam veriteľov úpadcu,
ktorí ich kvalifikovaným spôsobom uplatnili. Sťažovateľke preto ústava priznáva právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sa prihlásením svojej pohľadávky
stala účastníkom konkurzného konania.
16. Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na účel, podstatu a zmysel
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu
verejnej moci. Kľúčovým pojmom a atribútom tohto základného práva je to, že jeho
ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania, t. j. v „jeho veci“.
17. Základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) nie je dosiahnutie
uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov.
Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného
z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
aj keď je nepochybné, že ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov každému z veriteľov aj v konkurznom konaní, a to od okamihu, keď sa
prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom tohto konania. Vzhľadom na uvedené
ale podľa názoru ústavného súdu nemožno postup konkurzného súdu, resp. správcu
konkurznej podstaty v konkurznom konaní posudzovať rovnako rigorózne, ako to je
v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uplatňuje výlučne vo veci účastníka
konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.
18. Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je
pri výkone svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá
za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd
(§ 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní).
19. Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup
správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré
mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8
ods. 4 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní). V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu
možno hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo vzťahu
k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej
a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne
až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený
(m. m. I. ÚS 57/97, III. ÚS 199/02).
20. Úlohou ústavného súdu nie je určovať namiesto konkurzného súdu optimálny
postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom
na okolnosti daného prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto
smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).
21. Na základe posúdenia sťažnosti, vyjadrenia krajského súdu, ako aj po
oboznámení sa so samotným spisom, s prihliadnutím na charakter námietok sťažovateľky
a jej sťažnostnú argumentáciu dospel ústavný súd k záveru, že namietaný postup krajského
súdu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu
a intenzite, ktoré by si vyžadovali konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky.
22. Ústavný súd konštatuje, že iba samotná dĺžka doterajšieho priebehu konkurzného
konania, na ktorú sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, nie je dostatočným dôvodom
na vyslovenie existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní. Predovšetkým
je potrebné poukázať na skutkovú zložitosť napadnutého konania, ktorá je daná množstvom
veriteľov, ktorí prihlásili pohľadávky do konkurzu, a objemom prihlásených pohľadávok
(v celkovej sume takmer 203 mil. Sk). Ako z obsahu súdneho spisu a vyjadrenia krajského
súdu vyplýva, prekážkou pokračovania v konkurznom konaní, spracovaním a predložením
konečnej správy (po speňažení majetku úpadcu, pozn.) v zmysle § 29 zákona o konkurze
a vyrovnaní sú právoplatne neukončené súdne spory, ktoré majú podstatný význam pri
spracovaní konečnej správy. Ďalší postup v konkurznom konaní je determinovaný najmä
výsledkom súdnych sporov, ktoré prebiehajú z dôvodu uplatnenia žalôb o vylúčenie
majetku z konkurznej podstaty (konania vedené na krajskom súde pod sp. zn.
12 Cbi 22/2004 a sp. zn.12 Cbi 23/2004), ako aj incidenčných žalôb (konanie vedené na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Cbi 3/2017). Keďže výsledok týchto sporov môže
mať zásadný vplyv na rozsah majetku úpadcu a rovnako aj na rozsah uspokojenia
pohľadávky sťažovateľky, a má teda priamy dosah na konkurzné konanie, bez ich
právoplatného ukončenia nie je možné vyhotoviť konečnú správu, uskutočniť rozvrh
výťažku a ukončiť konkurz. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nedostatočnom
uplatňovaní procesných nástrojov krajským súdom v konkurznom konaní ústavný súd
uvádza, že o aktivite krajského súdu svedčí početnosť úkonov vyplývajúcich z predloženého
spisu. Z obsahu predloženého spisu krajského súdu vyplýva, že správca konkurznej podstaty
doručuje do konkurzného spisu priebežné správy, z ktorých obsahu vyplýva, že je
účastníkom súdnych konaní, ktoré nie sú právoplatne skončené a ktoré bránia vypracovaniu
konečnej správy. Krajský súd sa aj sám priebežne dopytuje na stav súdnych konaní, ktoré
s namietaným konkurzným konaním súvisia. V okolnostiach danej veci ústavný súd preto
konštatuje, že nezistil v postupe krajského súdu v napadnutom konaní zavinené prieťahy
spôsobené krajským súdom. Krajskému súdu teda v súčasnosti bránia zákonné prekážky
v tom, aby ďalej konal v predmetnom konkurznom konaní. Táto skutočnosť má za následok
nemožnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky postupom krajského súdu
v napadnutom konaní.
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že konanie bez zbytočných
prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).
24. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,
že porušenie týchto práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04).
25. V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01,
26. Poukazujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že doterajšia celková dĺžka
napadnutého konania nie je dôsledkom nedostatočného výkonu dohľadu krajského súdu
nad činnosťou správcu konkurznej podstaty či nedostatočného využívania procesných
nástrojov v konkurznom konaní, ako to tvrdí sťažovateľka, ale najmä dôsledkom
neukončených súdnych sporov, za čo konkurzný súd nenesie zodpovednosť, keďže na
priebeh týchto konaní nemá žiadny dosah. Ústavný súd poznamenáva, že tak, ako to
vyplýva z vyjadrenia krajského súdu, v pokračovaní napadnutého konkurzného konania,
teda vypracovaniu konečnej správy v súčasnosti bránia viaceré excindačné a incidenčné
konania, ktoré nie sú právoplatne ukončené a výsledkom ktorých môže byť ďalší majetok
(príjem) patriaci do konkurznej podstaty (napr. spor o vylúčenie nehnuteľnosti zo spisu
konkurznej podstaty, ktorého výsledkom bude zamietnutie žaloby, pozn.). Tieto skutočnosti
bránia vyhotoveniu konečnej správy, vydaniu rozvrhového uznesenia, následnému
uspokojeniu konkurzných veriteľov a ukončeniu konkurzu. Ústavný súd si je vedomý, že
dĺžka predmetného konkurzného konania s poukazom na titul pohľadávky, ktorú si
sťažovateľka v konkurznom konaní uplatnila, ako aj na očakávania spojené s jej splnením sa
javí byť sťažovateľke neprimerane dlhá, avšak krajský súd postupuje štandardným
spôsobom pre účely uspokojenia pohľadávok čo najväčšieho počtu veriteľov, ktorým je aj
sťažovateľka.
27. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu
v napadnutom konkurznom konaní kvalifikovať ako porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
28. V nadväznosti na nevyhovenie sťažnosti v časti vyslovenia porušenia
sťažovateľkou označených práv (bod 1) nevyhovel ústavný súd ani návrhu sťažovateľky na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
29. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2018