Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 156/2018
PDF · 139.72 KB
No categories available
II. ÚS 156/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2018 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a zo sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, za ktorú koná
advokát JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 495/2016
z 27. septembra 2017 takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením č. k. II. ÚS 156/2018-14 z 8. marca 2018 Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Petit
Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Co 495/2016 z 27. septembra 2017.
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. decembra 2017 a z k nej
pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľka bola ako žalovaná stranou civilného sporového
konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
36 C 14/2011, v ktorom sa ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala
ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 € v súvislosti s uverejnením jej
podobizne bez jej súhlasu v denníku Korzár vydávanom sťažovateľkou, a to vo vydaní
z 13. mája 2010 ako súčasti článku s titulkom „RODIČIA vymenili advokáta.
TVRDÍ: DÔJDE K OBRATU!“.
3. Okresný súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. 36 C 14/2011-196 z 21. júna 2016
uložil sťažovateľke uverejniť v denníku Korzár ospravedlnenie žalobkyni za neoprávnené
použitie jej obrazovej snímky a zaplatiť žalobkyni sumu 1 000 € z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
Konštatoval, že uverejnením podobizne žalobkyne došlo k neoprávnenému zásahu
do jej osobnostných práv podľa § 12 Občianskeho zákonníka. Iba uverejnenie
ospravedlnenia nepovažoval okresný súd za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na spôsob
porušenia osobnostných práv žalobkyne (uverejnenie v periodickej tlači), nezvratnosť
zásahu (nemožnosť ho zmeniť) a čas, ktorý od zásahu uplynul (viac než šesť rokov). Výšku
žalobkyňou požadovanej sumy 1 000 € považoval okresný súd za oprávnenú s ohľadom
na závažnosť vzniknutej ujmy.
4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 495/2016 z 27. septembra 2017 rozsudok
okresného súdu č. k. 36 C 14/2011-196 z 21. júna 2016 ako vecne správny potvrdil.
Rozsudok okresného súdu č. k. 36 C 14/2011-196 z 21. júna 2016 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 1 Co 495/2016 z 27. septembra 2017 nadobudol právoplatnosť
16. novembra 2017.
5. Po prijatí sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie krajský súd v prípise
sp. zn. 1 Spr 440/18 z 2. mája 2018 oznámil ústavnému súdu, že proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 Co 495/2016 z 27. septembra 2017 podala sťažovateľka dovolanie. Krajský
súd označil z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky za predčasnú.
6. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu v podaní z 5. júna 2018 uviedla, že je
pravdou, že proti rozsudku krajského súdu podala aj dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo
rozhodnuté, avšak zdôraznila, že dovolanie podala z iných dôvodov ako ústavnú sťažnosť.
Dovolanie totiž podala z dôvodu, že všeobecné súdy jej nesprávnym procesným postupom
znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, kým dôvodom ústavnej sťažnosti je nezákonnosť
rozhodnutia krajského súdu, ktorým boli porušené základné práva označené v sťažnosti.
Sťažovateľka ústavnému súdu zároveň oznámila, že na podanej sťažnosti trvá.
7. Dovolacie konanie sa vedie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Cdo 43/2018 a dosiaľ nebolo skončené.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ako z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach je založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
10. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“
(porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013)].
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného
súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie.
V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej
istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné.
13. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
14. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
15. Pokiaľ sťažovateľka zotrvala na podanej sťažnosti s odôvodnením, podľa ktorého
dovolanie a ústavnú sťažnosť odôvodnila rôznymi dôvodmi, táto argumentácia
sťažovateľky na závere o neprípustnosti jej ústavnej sťažnosti nemôže nič zmeniť. Je tomu
jednak preto, že sama sťažovateľka poukazuje na to, že dovolanie podala z dôvodu, že
všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom porušili jej právo na spravodlivý proces,
pričom konštatovania porušenia rovnakého základného práva sa domáha aj ústavnou
sťažnosťou, no najmä preto, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Táto povinnosť všeobecných súdov znamená, že pri svojom
rozhodovaní sú povinné chrániť nielen základné právo na súdnu ochranu strán sporu a právo
na spravodlivé súdne konanie, ale i ďalšie základné práva strán sporu vrátane základného
práva na vlastníctvo, práva na majetok a slobodu prejavu, ktorých porušenie namietala
sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu.
16. Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor,
podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne
odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010).
To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
17. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej
lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,
ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
18. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť.
19. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti,
a sťažnosti nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2018