Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 365/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom MBA, advokátska kancelária, Baštová 6,

Kežmarok, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 7 ods. 5,

, 2 a 4 a , 2, 3 a 4 , porušenia

a 2 a § 2 Listiny základných práv a slobôd, porušenia základných práv zaručených v čl. 14,

čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50

ods. 3 , základných práv zaručených v , 2 a 3

Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1,

čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených

v čl. 47 a čl. 49 Charty základných práv Európskej únie prípismi Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017 a 20. novembra 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. novembra 2017 doručená a 29. novembra 2017 doplnená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a 2,

, 2 a 3, , , 2 a 4 a , 2, 3 a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), porušenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1

a 2, , 2, 3, 4 a 5, , 2, 3 a 4, a 3 a ,

základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1, 2 a 3 listiny, práv zaručených v čl. 3, čl. 5

ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 47 a čl. 49 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017

a z 20. novembra 2017.

2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaním

z 10. mája 2017 adresovaným ministerstvu domáhal podania mimoriadneho opravného

prostriedku pre porušenie ustanovení o väzbe upravených v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého sa

mali dopustiť v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe všeobecné súdy

v súvislosti s rozhodovaním o osobnej slobode sťažovateľa.

3. Ministerstvo návrhu na podanie dovolania nevyhovelo a o odložení podnetu

sťažovateľa upovedomilo prípisom č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017.

Nespokojnosť sťažovateľa s týmto výsledkom ho viedla k podaniu „opakovaného“ podnetu

na podanie dovolania, ktorým žiadal, aby „ministerstvo... opakovane preskúmalo... podnet

zo dňa 10. 05. 2017“, ktorého sa sťažovateľ „v celom rozsahu“ pridŕžal. Ministerstvo

na podanie sťažovateľa reagovalo prípisom č. 45269/2017-61/D/219 z 20. novembra 2017,

v ktorom ho upovedomilo, že nezistilo porušenie zákona, ktoré by napĺňalo dovolací dôvod

podľa , a teda zotrvalo na odpovedi uvedenej v prípise

z 22. septembra 2017.

4. Podľa sťažovateľa ministerstvo nebolo „oprávnené nahrádzať činnosť súdnej

moci“, ale malo „vystupovať ako ochranca práv každej osoby, ktorá sa naň obráti

podnetom na podanie dovolania“. Sťažovateľ dodáva, že ministerstvo vo svojich

vyjadreniach uvádzalo „skutočnosti na základe vlastnej úvahy, ktoré nemajú oporu

v zákone, Ústave SR, ako ani v medzinárodných zmluvách“. Podľa jeho tvrdenia sa vôbec

„nevysporiadalo s porušením ustanovení , predpisov o väzbe ako ani postupu

konania orgánov verejnej moci, ktorý tomu predchádzal“.

5. Podľa sťažovateľa ministerstvo „je orgánom, ktorý má poskytnúť každému

subjektu ochranu uplatnených práv najmä ak ide o základné práva a slobody, na ktoré sa

musí klásť najväčší dôraz. O tom či došlo k porušeniu ustanovení a predpisov

o väzbe môže rozhodnúť len NS SR a nie ministerstvo spravodlivosti SR. V celom postupe

orgánov verejnej moci došlo k hrubému zásahu do... práv a slobôd“ sťažovateľa.

6. Nepodanie dovolania ministrom spravodlivosti podľa sťažovateľa „napĺňa

porušenie zákazu diskriminácie porovnajúc tento postup s inými prípadmi kde ministerstvo

spravodlivosti SR dovolanie podalo“. Ministerstvo, ako sťažovateľ dodáva, „sa vôbec

nevysporiadalo s dôvodmi uvedenými v podnete namietané právne predpisy vôbec nebralo

do úvahy“. Pripomenul, že «V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci

neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva alebo zákon.

Uplatnenie právomoci na základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci

uplatní svoju právomoc alebo nie, je základom pre svojvôľu - „selektívne uplatňovanú

spravodlivosť“, ktorá je popretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu.

Takýto postup znamená konanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu .

V materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť

svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.

Právomoc orgánu verejnej moci je vymedzená a zákonom, nie želaniami

osôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú.».

7. Sťažovateľ uvádza, že „V medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno

tvrdiť, že každé pôsobenie štátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody

mimo výslovne priznanej pôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia .

Neexistencia zákazu konať v prospech dostupnosti základného práva alebo slobody

nič neznamená, lebo štátny orgán by takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné

dovolenie vychádzajúce z právneho poriadku.

Nahradenie alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho

orgánu odporuje ústavnej úprave . a je svojvôľou štátneho orgánu.“.

8. Sťažovateľ napokon namietal „aj vybavenie... podnetov štátnym tajomníkom

ministerstva spravodlivosti... Dovolanie a podnet na dovolanie sa podáva ministrovi

spravodlivosti SR, ktorý je jediný oprávnený podať dovolanie podľa platnej legislatívy

.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že ministerstvo prípismi č. 45269/2017-61/D/219

z 22. septembra 2107 a 20. novembra 2017 tým, že „nepodalo dovolanie vo väzobnej veci 0

vedenej na OS v Banskej Bystrici na základe podnetu sťažovateľa

zo dňa 10. 05. 2017, 25. 10. 2017 porušilo“ ním v záhlaví tohto rozhodnutia

označené základné práva zaručené mu a listinou, ako aj práva zaručené v charte

a dohovore.

10. Taktiež sa domáhal uložiť ministerstvu povinnosť „podať dovolanie na základe

podnetu sťažovateľa“ a navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 60 000 €.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

13. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 1, 2 a 3,

, , 2 a 4 a , 2, 3 a 4 , porušenie a a

listiny, porušenie základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4

a 5, , 2, 3 a 4, a 3 a , základných práv

zaručených v čl. 36 ods. 1, 2 a 3 listiny, práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práv zaručených v čl. 47 a čl. 49 charty prípismi

ministerstva č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017 a 20. novembra 2017,

ku ktorému malo dôjsť nevyhovením podnetu sťažovateľa na podanie dovolania ministrom

spravodlivosti.

18. Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany

zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti

v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho

ústavného článku ().

19. Z napadnutého oznámenia ministerstva spravodlivosti č. 45269/2017-61/D/219

z 22. septembra 2017, ako aj z jeho prípisu z 20. novembra 2017 (ktorým ministerstvo

odpovedalo na opakovaný podnet sťažovateľa na podanie dovolania) vyplýva, že sa

argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho podnete (a opakovanom podnete) na podanie

dovolania v adekvátnom rozsahu, t. j. v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o ďalšom

svojom postupe v tejto veci zaoberalo. V prípisoch ministerstvo poukázalo na zákonné

ustanovenia, ktoré upravujú oprávnenia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „minister spravodlivosti“) v oblasti podávania mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania na základe podnetov oprávnených osôb, a uviedlo ako je potrebné na tieto

nazerať a ako ich vykladať. V ďalšom zopakovalo, ktoré návrhy a rozhodnutia orgánov

činných v trestnom konaní a všeobecných súdov tvorili právny podklad pozbavenia osobnej

slobody sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní a prezentovalo ním vykonanú

komparáciu tvrdení sťažovateľa so skutočným stavom veci z hľadiska zákonnosti vydania

rozhodnutí orgánmi verejnej moci v danej trestnej veci a ich vydania predchádzajúceho

postupu, opierajúc sa pritom o príslušné zákonné ustanovenia, judikatúru všeobecných

súdov a ďalších rozhodnutí orgánov verejnej moci (napr. ústavného súdu), ktoré s trestnou

vecou sťažovateľa priamo súviseli a reagovali, prípadne už v minulosti s konečnou

platnosťou riešili sťažovateľom načrtnuté otázky.

20. Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ si ministerstvo argumenty sťažovateľa

uvedené v jeho podnete na podanie dovolania neosvojilo a svoj názor racionálne

odôvodnilo, logicky nemožno od neho očakávať, že napriek tomu bude tieto argumenty

„obhajovať“ pred dovolacím súdom.

21. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, ktorý stručne možno vystihnúť ako

povinnosť ministra spravodlivosti podať dovolanie na podnet oprávnenej osoby

bez preskúmania jeho opodstatnenosti, pretože v takom prípade tento zákonný inštitút

značne stráca na svojej podstate a zmysle.

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky

nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. , ). Podnet

na podanie dovolania podľa nie je opravným prostriedkom

a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi

spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom

ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie neukladá

povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra

spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe

iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí,

že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie

dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (m. m. , , , , ,

, , ).

23. Z tohto dôvodu ministerstvo nemohlo odložením takéhoto podania

a opakovaného podania, t. j. ich neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základných

práv sťažovateľa či už na súdnu ochranu podľa alebo iných

sťažovateľom označených základných práv (na obhajobu, na rovnosť účastníkov konania

a už vôbec nie základného práva na osobnú slobodu, o ktorej ministerstvo vôbec nekonalo

a nerozhodovalo, a pod.), prípadne jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, či účinný prostriedok nápravy, alebo zákaz diskriminácie. Sťažovateľ

(v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jeho

podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel,

k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne

neakceptovateľný (napr. ).

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

25. V ďalšej časti sťažovateľ namietal „vybavenie... podnetov štátnym tajomníkom

ministerstva spravodlivosti...“, keďže „Dovolanie a podnet na dovolanie sa podáva

ministrovi spravodlivosti SR, ktorý je jediný oprávnený podať dovolanie podľa platnej

legislatívy .“. Ústavný súd k tomuto tvrdeniu v krátkosti uvádza, že podľa

druhej vety o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov minister môže poveriť štátneho

tajomníka, aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv a povinností. Z obsahu sťažnosti, jej

doplnenia ani jej príloh nevyplýva žiadna okolnosť, ktorou by sťažovateľ akokoľvek (nie to

ešte dôveryhodne) spochybňoval oprávnenie štátnej tajomníčky ministerstva dať mu na jeho

podnet odpoveď vo forme prípisu. Ak by predsa len sťažovateľ mal podozrenie, že štátna

tajomníčka takouto kompetenciou nedisponovala, bolo v záujme úspešnosti jeho sťažnosti

podľa , aby takéto podozrenie v konaní pred ústavným súdom

argumentačne a dôkazne podložil. To sa nestalo. Navyše, z písomností, ktoré sťažovateľ

ústavnému súdu predložil, nijako nevyplýva, že by túto skutočnosť namietal v opakovanom

podnete na podanie dovolania a dal tak priestor samotnému ministerstvu sa k tejto otázke

vyjadriť. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol inak, iba sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa , a to

z dôvodu neprípustnosti (nevyčerpanie možnosti namietať túto okolnosť v opakovanom

podnete), ale aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatočné,

resp. žiadne odôvodnenie tejto námietky).

26. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2018