Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 365/2018
PDF · 398.3 KB
No categories available
III. ÚS 365/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom MBA, advokátska kancelária, Baštová 6,
Kežmarok, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 7 ods. 5,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia § 1 ods. 1
a 2 a § 2 Listiny základných práv a slobôd, porušenia základných práv zaručených v čl. 14,
čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1, 2 a 3
Listiny základných práv a slobôd, práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1,
čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených
v čl. 47 a čl. 49 Charty základných práv Európskej únie prípismi Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017 a 20. novembra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. novembra 2017 doručená a 29. novembra 2017 doplnená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a 2,
čl. 2 ods. 1, 2 a 3, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), porušenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1
a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy,
základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1, 2 a 3 listiny, práv zaručených v čl. 3, čl. 5
ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv zaručených v čl. 47 a čl. 49 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) prípisom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017
a z 20. novembra 2017.
2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaním
z 10. mája 2017 adresovaným ministerstvu domáhal podania mimoriadneho opravného
prostriedku pre porušenie ustanovení o väzbe upravených v zákone č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorého sa
mali dopustiť v rámci trestného konania vedeného proti jeho osobe všeobecné súdy
v súvislosti s rozhodovaním o osobnej slobode sťažovateľa.
3. Ministerstvo návrhu na podanie dovolania nevyhovelo a o odložení podnetu
sťažovateľa upovedomilo prípisom č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017.
Nespokojnosť sťažovateľa s týmto výsledkom ho viedla k podaniu „opakovaného“ podnetu
na podanie dovolania, ktorým žiadal, aby „ministerstvo... opakovane preskúmalo... podnet
zo dňa 10. 05. 2017“, ktorého sa sťažovateľ „v celom rozsahu“ pridŕžal. Ministerstvo
na podanie sťažovateľa reagovalo prípisom č. 45269/2017-61/D/219 z 20. novembra 2017,
v ktorom ho upovedomilo, že nezistilo porušenie zákona, ktoré by napĺňalo dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku, a teda zotrvalo na odpovedi uvedenej v prípise
z 22. septembra 2017.
4. Podľa sťažovateľa ministerstvo nebolo „oprávnené nahrádzať činnosť súdnej
moci“, ale malo „vystupovať ako ochranca práv každej osoby, ktorá sa naň obráti
podnetom na podanie dovolania“. Sťažovateľ dodáva, že ministerstvo vo svojich
vyjadreniach uvádzalo „skutočnosti na základe vlastnej úvahy, ktoré nemajú oporu
v zákone, Ústave SR, ako ani v medzinárodných zmluvách“. Podľa jeho tvrdenia sa vôbec
„nevysporiadalo s porušením ustanovení Tr. poriadku, predpisov o väzbe ako ani postupu
konania orgánov verejnej moci, ktorý tomu predchádzal“.
5. Podľa sťažovateľa ministerstvo „je orgánom, ktorý má poskytnúť každému
subjektu ochranu uplatnených práv najmä ak ide o základné práva a slobody, na ktoré sa
musí klásť najväčší dôraz. O tom či došlo k porušeniu ustanovení Tr. poriadku a predpisov
o väzbe môže rozhodnúť len NS SR a nie ministerstvo spravodlivosti SR. V celom postupe
orgánov verejnej moci došlo k hrubému zásahu do... práv a slobôd“ sťažovateľa.
6. Nepodanie dovolania ministrom spravodlivosti podľa sťažovateľa „napĺňa
porušenie zákazu diskriminácie porovnajúc tento postup s inými prípadmi kde ministerstvo
spravodlivosti SR dovolanie podalo“. Ministerstvo, ako sťažovateľ dodáva, „sa vôbec
nevysporiadalo s dôvodmi uvedenými v podnete namietané právne predpisy vôbec nebralo
do úvahy“. Pripomenul, že «V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci
neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon.
Uplatnenie právomoci na základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci
uplatní svoju právomoc alebo nie, je základom pre svojvôľu - „selektívne uplatňovanú
spravodlivosť“, ktorá je popretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu.
Takýto postup znamená konanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu ústavy.
V materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť
svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.
Právomoc orgánu verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaniami
osôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú.».
7. Sťažovateľ uvádza, že „V medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno
tvrdiť, že každé pôsobenie štátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody
mimo výslovne priznanej pôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia ústavy.
Neexistencia zákazu konať v prospech dostupnosti základného práva alebo slobody
nič neznamená, lebo štátny orgán by takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné
dovolenie vychádzajúce z právneho poriadku.
Nahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho
orgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2. Ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu.“.
8. Sťažovateľ napokon namietal „aj vybavenie... podnetov štátnym tajomníkom
ministerstva spravodlivosti... Dovolanie a podnet na dovolanie sa podáva ministrovi
spravodlivosti SR, ktorý je jediný oprávnený podať dovolanie podľa platnej legislatívy
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že ministerstvo prípismi č. 45269/2017-61/D/219
z 22. septembra 2107 a 20. novembra 2017 tým, že „nepodalo dovolanie vo väzobnej veci 0
Tp/115/2014 vedenej na OS v Banskej Bystrici na základe podnetu sťažovateľa
zo dňa 10. 05. 2017, 25. 10. 2017 porušilo“ ním v záhlaví tohto rozhodnutia
označené základné práva zaručené mu ústavou a listinou, ako aj práva zaručené v charte
a dohovore.
10. Taktiež sa domáhal uložiť ministerstvu povinnosť „podať dovolanie na základe
podnetu sťažovateľa“ a navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 60 000 €.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 1, 2 a 3,
čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy, porušenie § 1 ods. 1 a 2 a § 2
listiny, porušenie základných práv zaručených v čl. 14, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4
a 5, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, základných práv
zaručených v čl. 36 ods. 1, 2 a 3 listiny, práv zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 6
ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a práv zaručených v čl. 47 a čl. 49 charty prípismi
ministerstva č. 45269/2017-61/D/219 z 22. septembra 2017 a 20. novembra 2017,
ku ktorému malo dôjsť nevyhovením podnetu sťažovateľa na podanie dovolania ministrom
spravodlivosti.
18. Ústavný súd už viackrát vo svojej judikatúre uviedol, že nie je orgánom ochrany
zákonnosti, ale ochrany ústavnosti. Porušenie zákonnosti je súčasne porušením ústavnosti
v prípade, ak má za následok a je v priamej príčinnej súvislosti s porušením konkrétneho
ústavného článku (II. ÚS 23/96).
19. Z napadnutého oznámenia ministerstva spravodlivosti č. 45269/2017-61/D/219
z 22. septembra 2017, ako aj z jeho prípisu z 20. novembra 2017 (ktorým ministerstvo
odpovedalo na opakovaný podnet sťažovateľa na podanie dovolania) vyplýva, že sa
argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho podnete (a opakovanom podnete) na podanie
dovolania v adekvátnom rozsahu, t. j. v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o ďalšom
svojom postupe v tejto veci zaoberalo. V prípisoch ministerstvo poukázalo na zákonné
ustanovenia, ktoré upravujú oprávnenia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „minister spravodlivosti“) v oblasti podávania mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania na základe podnetov oprávnených osôb, a uviedlo ako je potrebné na tieto
nazerať a ako ich vykladať. V ďalšom zopakovalo, ktoré návrhy a rozhodnutia orgánov
činných v trestnom konaní a všeobecných súdov tvorili právny podklad pozbavenia osobnej
slobody sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní a prezentovalo ním vykonanú
komparáciu tvrdení sťažovateľa so skutočným stavom veci z hľadiska zákonnosti vydania
rozhodnutí orgánmi verejnej moci v danej trestnej veci a ich vydania predchádzajúceho
postupu, opierajúc sa pritom o príslušné zákonné ustanovenia, judikatúru všeobecných
súdov a ďalších rozhodnutí orgánov verejnej moci (napr. ústavného súdu), ktoré s trestnou
vecou sťažovateľa priamo súviseli a reagovali, prípadne už v minulosti s konečnou
platnosťou riešili sťažovateľom načrtnuté otázky.
20. Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ si ministerstvo argumenty sťažovateľa
uvedené v jeho podnete na podanie dovolania neosvojilo a svoj názor racionálne
odôvodnilo, logicky nemožno od neho očakávať, že napriek tomu bude tieto argumenty
„obhajovať“ pred dovolacím súdom.
21. Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, ktorý stručne možno vystihnúť ako
povinnosť ministra spravodlivosti podať dovolanie na podnet oprávnenej osoby
bez preskúmania jeho opodstatnenosti, pretože v takom prípade tento zákonný inštitút
značne stráca na svojej podstate a zmysle.
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet
na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom
a z hľadiska trestného práva procesného ho možno považovať iba za informáciu ministrovi
spravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom
ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá
povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra
spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe
iného podnetu podá alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí,
že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Podanie podnetu na podanie
dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (m. m. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012,
IV. ÚS 471/2011, III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).
23. Z tohto dôvodu ministerstvo nemohlo odložením takéhoto podania
a opakovaného podania, t. j. ich neakceptovaním, spôsobiť namietané porušenie základných
práv sťažovateľa či už na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo iných
sťažovateľom označených základných práv (na obhajobu, na rovnosť účastníkov konania
a už vôbec nie základného práva na osobnú slobodu, o ktorej ministerstvo vôbec nekonalo
a nerozhodovalo, a pod.), prípadne jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, či účinný prostriedok nápravy, alebo zákaz diskriminácie. Sťažovateľ
(v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa minister spravodlivosti jeho
podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel,
k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne
neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. V ďalšej časti sťažovateľ namietal „vybavenie... podnetov štátnym tajomníkom
ministerstva spravodlivosti...“, keďže „Dovolanie a podnet na dovolanie sa podáva
ministrovi spravodlivosti SR, ktorý je jediný oprávnený podať dovolanie podľa platnej
legislatívy (trestný poriadok).“. Ústavný súd k tomuto tvrdeniu v krátkosti uvádza, že podľa
§ 4 ods. 2 druhej vety zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov minister môže poveriť štátneho
tajomníka, aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv a povinností. Z obsahu sťažnosti, jej
doplnenia ani jej príloh nevyplýva žiadna okolnosť, ktorou by sťažovateľ akokoľvek (nie to
ešte dôveryhodne) spochybňoval oprávnenie štátnej tajomníčky ministerstva dať mu na jeho
podnet odpoveď vo forme prípisu. Ak by predsa len sťažovateľ mal podozrenie, že štátna
tajomníčka takouto kompetenciou nedisponovala, bolo v záujme úspešnosti jeho sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, aby takéto podozrenie v konaní pred ústavným súdom
argumentačne a dôkazne podložil. To sa nestalo. Navyše, z písomností, ktoré sťažovateľ
ústavnému súdu predložil, nijako nevyplýva, že by túto skutočnosť namietal v opakovanom
podnete na podanie dovolania a dal tak priestor samotnému ministerstvu sa k tejto otázke
vyjadriť. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol inak, iba sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to
z dôvodu neprípustnosti (nevyčerpanie možnosti namietať túto okolnosť v opakovanom
podnete), ale aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (nedostatočné,
resp. žiadne odôvodnenie tejto námietky).
26. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2018