Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 480/2018
PDF · 211.92 KB
No categories available
II. ÚS 480/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P. S. Y. s. r. o., Alejová 5, Košice,
právne zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom, Vodná 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 53/2016 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2018
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. S. Y. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. S. Y. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 53/2016 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 19. júna 2015 v čase od 15.00 h
vykonali pracovníci Colného úradu Košice (ďalej len „colný úrad“) miestne zisťovanie
a zistili porušenie § 16a písm. a) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní
elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o používaní elektronickej
registračnej pokladnice“) zamestnancom (taxikárom, pozn.) sťažovateľky. Z miestneho
zisťovania spísal colný úrad zápisnicu, ktorá bola podkladom na vydanie rozhodnutia
č. SCÚ KE/985056/2015 z 19. júna 2015 (ďalej len „rozhodnutie na mieste“). Zápisnica
z miestneho zisťovania, ako aj rozhodnutie na mieste, ktorým colný úrad uložil
sťažovateľke pokutu v sume 330 € za zistený správny delikt, boli odovzdané zamestnancovi
sťažovateľky.
Z dôvodu nezaplatenia uloženej pokuty v zákonnej lehote vydal colný úrad výzvu
č. SCÚ KE/1124916/2015, TR 344/2015 z 9. júla 2015. Výzvu napadla sťažovateľka
námietkou, ktorú odôvodňovala tým, že jej rozhodnutie na mieste nebolo doručené. Colný
úrad rozhodnutím č. 1296703/2015 zo 17. augusta 2015 námietku zamietol.
Následne podala sťažovateľka 14. októbra 2015 žalobu na Krajskom súde
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhala zrušenia všetkých rozhodnutí
colného úradu vydaných v súvislosti s vykonaným miestnym zisťovaním 19. júna 2015.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 S 129/2015 zo 16. marca 2016 rozhodol tak, že
konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na mieste zastavil a v prevyšujúcej časti
žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu a účastníkom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že výsledkom každého konania, či už
súdneho, alebo správneho, by malo byť spravodlivé rozhodnutie dosiahnuté spravodlivým
a zákonným postupom pri dodržaní všetkých zásad hmotného, ako aj procesného práva,
nevynímajúc ústavou garantované základné práva. Podľa jej tvrdenia došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu tým, že všeobecné súdy nezrušili nezákonné
rozhodnutia colného úradu. Rozhodnutie na mieste, ktorým bola sťažovateľke uložená
pokuta, colný úrad doručil iba jej zamestnancovi v zmysle § 16b ods. 4 zákona o používaní
elektronickej registračnej pokladnice. Takúto právnu úpravu doručovania tak závažného
dokumentu, akým je bezpochyby aj rozhodnutie colného úradu, nemožno považovať
za súladnú s čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru sťažovateľky doručovanie rozhodnutí iným
osobám ako osobám uvedeným vo výroku rozhodnutia, teda štatutárovi obchodnej
spoločnosti alebo ním poverenej osobe, je protiústavné. Ak takéto doručovanie upravuje
osobitný zákon, v posudzovanom prípade zákon o používaní elektronickej registračnej
pokladnice, tak takéto ustanovenie nie je súladné s ústavou, pretože sťažovateľke odníma
možnosť byť účastníkom konania, a teda právo na spravodlivé prejednanie veci s dodržaním
všetkých procesných práv. S doručením rozhodnutia zamestnancovi sťažovateľky sú
spojené aj iné práva garantované ústavou, napr. právo podať odvolanie proti rozhodnutiu,
právo zvoliť si právneho zástupcu, právo byť vo svojej veci vypočutý, ktoré sú takýmto
spôsobom doručovania hrubo popierané. Ak písomnosť prevzal niekto iný ako osoba
oprávnená podľa zákona na prevzatie písomnosti určenej do vlastných rúk, písomnosť nie je
možné považovať za doručenú a takéto doručenie inej osobe nemôže mať účinky riadneho
doručenia, a to ani v prípade, keby sa jej prostredníctvom písomnosť do rúk účastníka
dostala.
Podľa sťažovateľky je takýto postup porušením zásady Nemo potest esse simul actor
et index, pretože colný úrad je tak vo veci vyšetrovateľom správneho deliktu, žalobcom aj
sudcom, a to v jednej osobe. Takýmto spôsobom je hrubo potláčaná aj spravodlivosť
a objektívnosť procesu daňového konania. Fiškálne záujmy štátu nemôžu „byť
odôvodňované nesprávnym výkladom zákona, alebo správnym výkladom zákona, ale ktorý
bol potom vypracovaný účelovo, bez zohľadnenia práv kontrolovaných osôb chránených
Ústavou SR ako aj Dohovorom, a to za účelom expresne rýchleho výberu pokút.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že aj napriek tomu, že colný úrad doručil rozhodnutie
na mieste v zmysle ustanovení zákona o používaní elektronickej registračnej pokladnice, je
takýto postup protiústavný. Ak zákon o používaní elektronickej registračnej pokladnice
ukladá povinnosti zamestnancovi kontrolovaného subjektu preberať rozhodnutia
a odovzdávať ich zamestnávateľovi, dochádza tak k nulitnému doručovaniu. Sťažovateľka
podala právnu žalobu a predpokladala, že krajský súd, resp. najvyšší súd využijú možnosť
podať kvalifikovaný návrh na konanie o súlade právnych predpisov ústavnému súdu,
či je § 16b ods. 4 zákona o používaní elektronickej registračnej pokladnice v súlade s čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd vyslovil porušenie ňou v petite sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 53/2016, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil,
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nahradil jej trovy právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa odseku 2 uvedeného článku kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
8. Podľa § 16b ods. 4 zákona o používaní elektronickej registračnej pokladnice
rozhodnutie o uložení pokuty na mieste podľa odseku 3 sa odovzdá osobe, s ktorou sa
o zistení porušenia tohto zákona spísala zápisnica; takéto odovzdanie sa považuje
za doručenie podnikateľovi do vlastných rúk podľa osobitného predpisu, a to aj ak osoba,
s ktorou bola spísaná zápisnica, odmietne rozhodnutie o uložení pokuty na mieste prevziať.
Proti rozhodnutiu o uložení pokuty na mieste možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladný
účinok. Pokuta je splatná do troch pracovných dní od doručenia rozhodnutia o uložení
pokuty na mieste a možno ju zaplatiť aj v hotovosti.
III.
9. Ako to z petitu sťažnosti zjavne vyplýva, podstatou námietok sťažovateľky sú
tvrdenia o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva spravodlivé súdne konanie
konaním najvyššieho súdu, ktorý v odvolacom konaní o správnej žalobe potvrdil rozsudok
krajského súdu aj napriek tomu, že pri doručovaní rozhodnutia colného úradu boli porušené
právne zásady doručovania.
10. Ústavný súd na úvod konštatuje, že z hľadiska hodnoty sporu pred príslušnými
súdmi (sťažovateľke bola rozhodnutím na mieste uložená pokuta v sume 330 €) ide
o tzv. bagateľnú vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet
sporu v napadnutom konaní zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu
(porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom
prerokovaní. Ak totiž Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 v § 422 ods. 1
písm. a) vylučuje u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi na základe uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike
pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach prichádza totiž
do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov.
IV. ÚS 358/08, II. ÚS 136/2018), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. II. ÚS 193/2018). Opísaný rozmer
veci však sťažovateľka vo svojej sťažnosti neartikulovala a ani neodôvodnila.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľky preskúmal
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej
činnosti považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku:
«Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti
účastníkom známe nebude nadbytočné opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje
za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje, na doplnenie a zdôraznenie
správnosti rozhodnutia krajského súdu a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva:
V danom prípade ide o doručovanie rozhodnutia upravené špeciálnym právnym
predpisom (lex specialis derogat legi generáli), a preto na doručovanie rozhodnutia, ktorým
colný úrad ukladá podľa § 16b ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/2008 Z. z. pokutu za správny
delikt nemožno aplikovať ustanovenia daňového poriadku alebo správneho poriadku tak,
ako na to poukazoval žalobca v podanej žalobe. Žalobcove právo na doručenie rozhodnutia
nie je možné vnímať právne neobmedzeným formalistickým spôsobom, ktorý by sa vymykal
zmyslu právnej úpravy obsiahnutej v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a ktorý by navyše nerešpektoval špecifiká vnútroštátnej právnej úpravy
vzťahujúcej sa na preskúmavanú právnu vec.
Správny súd pri hodnotení obsahu žalobcom vznesených námietok predovšetkým
vo všeobecnosti považuje za potrebné zdôrazniť, že obsah právnej úpravy uvedenej v
zákona č. 289/2008 Z. z. v znení platnom v čase jej prijatia, ale aj s prihliadnutím na
obsahové zmeny v ustanoveniach § 16a, § 16b uvedeného zákona má zabezpečiť
zákonodarcom sledovaný zámer uskutočňovania kontroly finančných operácií
podnikateľských subjektov prostredníctvom elektronickej pokladnice a s tým súvisiaci
operatívny procesnoprávny postup pri vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti za
správne delikty, skutkovými podstatami ktorých je porušovanie právnych predpisov daného
právneho obsahu. Ide teda o osobitný charakter administratívneho konania, ktorého účelom
je po zadovážení dôkazov vyvodiť sankčnú zodpovednosť právne účinným spôsobom, ktorým
sa zároveň má sledovať zámer individuálnej a generálnej prevencie vo vzťahu k možným, aj
opakovaným porušeniam kontroly finančných operácií podnikateľských subjektov, a to v
záujme zabezpečenia fiškálnych záujmov štátu.
... Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu prvostupňového správneho
orgánu, Colný úrad Košice v preskúmavanej právnej veci uskutočnil dňa 19.06.2015 v čase
od 15:00 hod. miestne zisťovanie, o ktorom spísal zápisnicu č. SCÚ KE/985045/2015.
Jej súčasťou je po realizovanom poučení zo strany zamestnanca prvostupňového správ neho
orgánu aj súvislé opísanie priebehu miestneho zisťovania, v rámci ktorého podľa obsahu
predmetnej zápisnice bol daný priestor pre zamestnanca kontrolovaného subjektu (žalobcu)
vyjadriť sa ku zisteným skutočnostiam o porušení právnych predpisov a naplnení právnych
podmienok správneho deliktu podľa § 16a písm. a/ zákona č. 289/2008 Z. z. V priamej
možnej ústnej konfrontácii pri miestnom zisťovaní dňa 19.06.2015 zúčastnený zamestnanec
nevzniesol žiadne námietky proti obsahu zistení obsiahnutých v zápisnici o miestnom
zisťovaní spracovanej colnými inšpektormi Colného úradu Košice. V bode 8 uvedenej
zápisnice zo dňa 19.06.2015 (závery prijaté pri miestnom zisťovaní) je vo vzťahu
ku kontrolným zisteniam o porušení právnych predpisov pri prevádzkovaní elektronickej
pokladnice a vyvodení administratívnej zodpovednosti za správny delikt podľa § 16b ods. 3,
prvá veta zákona č. 289/2008 Z. z. uvedené, že „s obsahom zápisnice bola zúčastnená
osoba oboznámená a s jej obsahom súhlasí, čo potvrdzuje svojim podpisom. Zúčastnená
osoba týmto vyhlasuje, že údaje, ktoré uviedla do tejto zápisnice sú pravdivé, správne, úplné
a k výpovedi nebola donútená.“ Ide o formuláciu vzťahujúcu sa na osobu zamestnanca
žalobcu, ktorá predmetné závery inšpektorov prvostupňového správneho orgánu odobrila
svojim podpisom.
Ďalej v naznačenom smere, rešpektujúcom osobitný charakter konania
o administratívnych deliktoch podľa § 16a až §16e zákona č. 289/2008 Z. z. odvolací súd
konštatuje, že žalobca ani v samotnej žalobe, ani v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti vyvracajúce, resp. spochybňujúce závery prvostupňového správneho orgánu
obsiahnuté v zápisnici o miestnom zisťovaní zo dňa 19.06.2015. Pri absencii relevantných
právnych námietok spochybňujúcich predmet administratívneho trestania v danej veci,
ktoré má jednoznačne povahu objektívnej zodpovednosti, neobstoja podľa názoru
správneho súdu žalobné námietky požadujúce formálne vykonanie procesnoprávnych
úkonov (doručenie prvostupňového rozhodnutia) navyše za situácie, že skutkový stav bol v
danej veci dňa 19.06.2015 na mieste predaja pri kontrolnom nákupe u žalobcu dôsledne
zistený (pozri rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/44/2016 zo dňa 10.11.2016).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné z akých dôvodov dospel krajský
súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, že
krajský súd nerozhodol o podanej žalobe v súlade s predstavami žalobcu, nemožno
považovať za porušenie práva na súdnu ochranu.»
12. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné
otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd postupoval v medziach
svojej právomoci, jeho úvahy a závery (s prihliadnutím aj na argumentáciu krajského súdu)
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, rešpektujú zmysel a účel príslušných
ustanovení zákona o používaní elektronickej registračnej pokladnice, a preto ich možno aj
z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a právne akceptovateľné. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
III. ÚS 288/2016). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (napr. m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).
14. Ústavný súd taktiež pripomína svoj ustálený právny záver, že v konaní
o sťažnostiach nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnych predpisov. K takémuto
posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v čl. 130
ods. 1 písm. a) až f) ústavy. Sťažovateľka ako právnická osoba nie je
aktívne legitimovaným subjektom na podanie takéhoto návrhu (II. ÚS 5/02, III. ÚS 177/04,
IV. ÚS 122/08, II. ÚS 87/2010, IV. ÚS 376/2010). Z tohto dôvodu tak ústavný súd
neskúmal argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy
(m. m. II. ÚS 182/03), ku ktorej jej sťažnosť smeruje.
15. Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava
napr. v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať
spolu s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu
(prípadne jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je
predmetom ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným
zákonom (§ 74 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).
16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2018