Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 5/02
PDF · 125.62 KB
No categories available
II. ÚS 5/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 5/02-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne
prerokoval sťažnosť JUDr. J. D., DrSc., bytom B., podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky vo veci vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za
zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov
s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky, s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 71 ods. 2 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s § 11 ods. 5 písm. a) a f) zákona Slovenskej
národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení
neskorších predpisov, s § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 78 a § 79 ods. 2 zákona č. 223/2001 Z. z.
o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a 6. februára 2002 takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. J. D., DrSc., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 24. januára 2002
sťažnosť JUDr. J. D., DrSc. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej uviedol, že všeobecne záväzné
nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001
o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov
a drobných stavebných odpadov prijalo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy „nad rámec normotvorných splnomocnení udelených Národnou radou
Slovenskej republiky, čím porušilo ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o kompetencii
orgánov územnej samosprávy pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení. VZN zároveň
porušuje rad základných práv, ktoré sa Ústavou Slovenskej republiky priznávajú každému,
teda aj všetkým osobám s trvalým alebo prechodným pobytom na území hlavného mesta
Slovenskej republiky“. V dôsledku toho sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby v konaní
o jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy nálezom rozhodol o nesúlade tohto všeobecne
záväzného nariadenia s označenými článkami ústavy a zákonov v znení: „Všeobecne
záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 zo dňa
8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych
odpadov a drobných stavebných odpadov nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1
v spojení s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 13 ods. 1
písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ani s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb.
o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 11 ods. 5 písm. f) zákona Slovenskej
národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení
zákona Slovenskej národnej rady č. 130/1991 Zb. a § 15 zákona Slovenskej národnej rady
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
č. 13/2001 zo dňa 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu
a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov odporuje aj § 78
a 79 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 223/2001 Z. z. o odpadoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
Svoju žiadosť, aby v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd (a na
žiadosť fyzickej osoby) posúdil súlad všeobecne záväzného nariadenia s ústavou a zákonmi
[napriek tomu, že podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy existuje osobitné konanie pred
ústavným súdom o súlade „...všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
podľa čl. 71 ods. 2 ústavy s ústavou, ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami...“,
ako aj „so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd“], sťažovateľ
odôvodnil tým, že „V právnom štáte musí byť celkom neprijateľná taká právna úprava,
ktorá odporuje ústave. Podozrenie z neústavnosti všeobecne záväzného nariadenia orgánu
územnej samosprávy je ústavným dôvodom na začatie konania pred Ústavným súdom SR
podľa článku 125 ods. 1 písm. a) až d) Ústavy SR. Ústava SR v článku 130 odsek 1 uvádza
prezidenta Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky, súd, generálneho prokurátora
a najmenej pätinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ako subjekty, ktoré sú
oprávnené podať návrh na začatie konania. Prezident SR, vláda, aj poslanci parlamentu
v riadne fungujúcej spoločnosti majú určité poznatky o dianí v jednotlivých častiach krajiny
vrátane obcí. Najzávažnejšie porušenia ústavy a zákonov im neunikajú. To isté možno
očakávať od generálneho prokurátora. Ich úlohy sú však späté s celým štátom. Musia sa
sústreďovať na iné problémy, nimi žiť a riešiť ich. Dokonalá znalosť problematiky
regiónov, vyčerpávajúci prehľad o právnych úpravách prijatých v každej obci u nich sotva
možno dôvodne predpokladať. Vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám, ktorých
ústavné práva a slobody sú porušené úpravou určenou všeobecne záväzným nariadením
orgánu územnej samosprávy je opodstatnené, keď osoby postihnuté úpravou všeobecne
záväzného nariadenia požiadajú Ústavný súd Slovenskej republiky ako orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124) v právnom štáte (čl. 1), aby preskúmal, či im územná samospráva
nesiahla na ústavné práva alebo slobody. Z uvedených príčin fyzická osoba je aktívne
legitimovanou osobou ústavnou sťažnosťou namietnuť porušenie svojich základných práv
a slobôd orgánom územnej samosprávy nielen vo fáze uplatnenia práva, ale aj vo fáze
tvorby práva a Ústavný súd Slovenskej republiky má kompetenciu preskúmať v konaní
o ústavnej sťažnosti súlad všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy
s Ústavou Slovenskej republiky“.
Sťažovateľ súčasne požiadal, aby ústavný súd podľa § 26 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) pokladal vec predloženú jeho sťažnosťou za naliehavú, lebo označené
všeobecne záväzné nariadenie pre splnenie povinnosti porušujúcej základné práva
povinných osôb ukladá lehotu „do 31. marca 2002“.
II.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
citovaného zákona. Po jej predbežnom prerokovaní ju bol však nútený odmietnuť z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vychádzal zo záveru (potvrdeného
jeho stablilizovanou judikatúrou), že „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava
konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa
možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania pred ústavným
súdom.“ V dôsledku uvedeného za „opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným
súdom možno považovať len tie z nich, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť
v niektorom z konaní uvedených v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy ako v samostatnom
konaní uskutočnenom výlučne na návrh oprávnených subjektov“ (I. ÚS 23/99 až
I. ÚS 29/99). Napokon, ústavný súd už na začiatku svojej činnosti jednoznačne potvrdil, že
„v rámci konania o podnete nie je ústavný súd oprávnený konať vo veciach, ktoré sú
jednoznačne určené pre konanie upravené osobitne“ (I. ÚS 46/94).
Nemennosť pravidla, podľa ktorého v rámci konaní o individuálnej ochrane
základných práv alebo slobôd pred ústavným súdom nemožno konať o súlade právnych
predpisov, ústavný súd viackrát potvrdil aj vo svojej najnovšej judikatúre, keďže „za zjavne
neopodstatnený je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť
konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia
príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe
návrhu oprávnenej osoby“ (II. ÚS 40/00, II. ÚS 33/00, II. ÚS 48/00, II. ÚS 19/01).
Hoci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa mal ústavný súd na zreteli,
že nová ústavná úprava činnosti ústavného súdu (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov)
celkovo rozširuje a spresňuje jednotlivé druhy konaní pred ním a vo vzťahu k čl. 127 ústavy
konanie o sťažnosti dotvára ako účinný právny prostriedok ochrany ľudských práv
a základných slobôd fyzických osôb a právnických osôb, na druhej strane sa ale žiadnym
spôsobom a v žiadnom rozsahu nedotýka pravidla, podľa ktorého v rámci konkrétneho typu
konania pred ústavným súdom nie je možné uskutočňovať iné konanie, ktoré (a súčasne)
existuje ako samostatné konanie pred ústavným súdom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v konaní o svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
požadoval posúdenie súladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy s ústavou a zákonmi a pretože posúdenie takéhoto súladu je
predmetom úpravy osobitného konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. d)
ústavy, bolo treba jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2002