Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne

prerokoval sťažnosť JUDr. J. D., DrSc., bytom B., podľa Slovenskej

republiky vo veci vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za

zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov

s a 3, v spojení s a

Slovenskej republiky, s a s v spojení

s , s a zákona Slovenskej

národnej rady č. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení

neskorších predpisov, s o miestnych

poplatkoch v znení neskorších predpisov a s a

o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a 6. februára 2002 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. D., DrSc., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 24. januára 2002

sťažnosť JUDr. J. D., DrSc. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej uviedol, že všeobecne záväzné

nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001

o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov

a drobných stavebných odpadov prijalo Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy „nad rámec normotvorných splnomocnení udelených Národnou radou

Slovenskej republiky, čím porušilo ustanovenia o kompetencii

orgánov územnej samosprávy pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení. VZN zároveň

porušuje rad základných práv, ktoré sa priznávajú každému,

teda aj všetkým osobám s trvalým alebo prechodným pobytom na území hlavného mesta

Slovenskej republiky“. V dôsledku toho sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby v konaní

o jeho sťažnosti podľa nálezom rozhodol o nesúlade tohto všeobecne

záväzného nariadenia s označenými článkami a zákonov v znení: „Všeobecne

záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 zo dňa

8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych

odpadov a drobných stavebných odpadov nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1

v spojení s , ako aj v spojení s

písm. a) a , ani s Slovenskej

republiky v spojení s

o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 11 ods. 5 písm. f) zákona Slovenskej

národnej rady č. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení

a zákona Slovenskej národnej rady

č. o miestnych poplatkoch, ako aj v spojení s Slovenskej

republiky. Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

č. 13/2001 zo dňa 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu

a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov odporuje aj § 78

a 79 ods. 2 o odpadoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“

Svoju žiadosť, aby v konaní o sťažnosti podľa ústavný súd (a na

žiadosť fyzickej osoby) posúdil súlad všeobecne záväzného nariadenia s a zákonmi

[napriek tomu, že podľa existuje osobitné konanie pred

ústavným súdom o súlade „...všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

podľa s , ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami...“,

ako aj „so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd“], sťažovateľ

odôvodnil tým, že „V právnom štáte musí byť celkom neprijateľná taká právna úprava,

ktorá odporuje ústave. Podozrenie z neústavnosti všeobecne záväzného nariadenia orgánu

územnej samosprávy je ústavným dôvodom na začatie konania pred Ústavným súdom SR

podľa článku 125 ods. 1 písm. a) až d) SR. SR v článku 130 odsek 1 uvádza

prezidenta Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky, súd, generálneho prokurátora

a najmenej pätinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ako subjekty, ktoré sú

oprávnené podať návrh na začatie konania. Prezident SR, vláda, aj poslanci parlamentu

v riadne fungujúcej spoločnosti majú určité poznatky o dianí v jednotlivých častiach krajiny

vrátane obcí. Najzávažnejšie porušenia a zákonov im neunikajú. To isté možno

očakávať od generálneho prokurátora. Ich úlohy sú však späté s celým štátom. Musia sa

sústreďovať na iné problémy, nimi žiť a riešiť ich. Dokonalá znalosť problematiky

regiónov, vyčerpávajúci prehľad o právnych úpravách prijatých v každej obci u nich sotva

možno dôvodne predpokladať. Vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám, ktorých

ústavné práva a slobody sú porušené úpravou určenou všeobecne záväzným nariadením

orgánu územnej samosprávy je opodstatnené, keď osoby postihnuté úpravou všeobecne

záväzného nariadenia požiadajú Ústavný súd Slovenskej republiky ako orgán ochrany

ústavnosti (čl. 124) v právnom štáte (čl. 1), aby preskúmal, či im územná samospráva

nesiahla na ústavné práva alebo slobody. Z uvedených príčin fyzická osoba je aktívne

legitimovanou osobou ústavnou sťažnosťou namietnuť porušenie svojich základných práv

a slobôd orgánom územnej samosprávy nielen vo fáze uplatnenia práva, ale aj vo fáze

tvorby práva a Ústavný súd Slovenskej republiky má kompetenciu preskúmať v konaní

o ústavnej sťažnosti súlad všeobecne záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy

s “.

Sťažovateľ súčasne požiadal, aby ústavný súd podľa § 26 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) pokladal vec predloženú jeho sťažnosťou za naliehavú, lebo označené

všeobecne záväzné nariadenie pre splnenie povinnosti porušujúcej základné práva

povinných osôb ukladá lehotu „do 31. marca 2002“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, pričom skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

citovaného zákona. Po jej predbežnom prerokovaní ju bol však nútený odmietnuť z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia ústavný súd vychádzal zo záveru (potvrdeného

jeho stablilizovanou judikatúrou), že „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava

konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa

možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania pred ústavným

súdom.“ V dôsledku uvedeného za „opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným

súdom možno považovať len tie z nich, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť

v niektorom z konaní uvedených v až 129 a ako v samostatnom

konaní uskutočnenom výlučne na návrh oprávnených subjektov“ ( až

). Napokon, ústavný súd už na začiatku svojej činnosti jednoznačne potvrdil, že

„v rámci konania o podnete nie je ústavný súd oprávnený konať vo veciach, ktoré sú

jednoznačne určené pre konanie upravené osobitne“ ().

Nemennosť pravidla, podľa ktorého v rámci konaní o individuálnej ochrane

základných práv alebo slobôd pred ústavným súdom nemožno konať o súlade právnych

predpisov, ústavný súd viackrát potvrdil aj vo svojej najnovšej judikatúre, keďže „za zjavne

neopodstatnený je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť

konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia

príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe

návrhu oprávnenej osoby“ (, , , ).

Hoci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa mal ústavný súd na zreteli,

že nová ústavná úprava činnosti ústavného súdu (ústavný , ktorým sa

mení a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov)

celkovo rozširuje a spresňuje jednotlivé druhy konaní pred ním a vo vzťahu k

konanie o sťažnosti dotvára ako účinný právny prostriedok ochrany ľudských práv

a základných slobôd fyzických osôb a právnických osôb, na druhej strane sa ale žiadnym

spôsobom a v žiadnom rozsahu nedotýka pravidla, podľa ktorého v rámci konkrétneho typu

konania pred ústavným súdom nie je možné uskutočňovať iné konanie, ktoré (a súčasne)

existuje ako samostatné konanie pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v konaní o svojej sťažnosti podľa

požadoval posúdenie súladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy s a zákonmi a pretože posúdenie takéhoto súladu je

predmetom úpravy osobitného konania pred ústavným súdom podľa čl. 125 ods. 1 písm. d)

, bolo treba jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2002