Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 465/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a V. P., obaja bytom V., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na nezávislý a nestranný súd

zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s porušením , a , 2 a 4 ,

, ako aj , , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20. mája 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. a V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013

doručená sťažnosť J. P., V. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a V. P., V. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie a práva na nezávislý a nestranný súd zaručených čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s porušením , a , 2 a 4 , ,

ako aj čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. mája 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej prílohy tvorenej fotokópiou napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že M. B., P. (ďalej len „navrhovateľka“), v konaní o určenie

vlastníckeho práva vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. navrhla

pripustenie zmeny na strane odporcu tak, že na miesto sťažovateľky v 2. rade vstúpi

do konania sťažovateľ v 1. rade. Okresný súd uznesením č. k. -205

zo 14. novembra 2011 navrhovanú zmenu pripustil.

Odvolanie sťažovateľa v 1. rade Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

uznesením z 26. júla 2012 v konaní sp. zn. odmietol ako podané

neoprávnenou osobou.

Proti odvolaciemu uzneseniu krajského súdu podali obaja sťažovatelia dovolanie

z dôvodu, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Po doručení odvolania okresnému súdu tento listom z 29. novembra 2012 vyzval

sťažovateľov na predloženie plnej moci udelenej advokátovi. Sťažovatelia podaním

zo 17. decembra 2012 oznámili, že „sa vzdávajú práva zakotveného v ,

t. j., aby boli zastúpení v dovolacom konaní advokátom s tým, že súdu nič nebráni,

aby v dovolacom konaní konal s nimi bez zastúpenia advokátom“.

Následne okresný súd uznesením č. k. -278 z 27. februára 2013 vyzval

sťažovateľov na doplnenie dovolania tak, aby doručili splnomocnenie udelené advokátovi

na zastupovanie v dovolacom konaní, a poučil ich, že v prípade, ak dovolanie nedoplnia,

vec bude predložená na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Sťažovateľov okresný súd poučil

taktiež o možnosti požiadať o ustanovenie advokáta Centrum právnej pomoci.

Podaniami z 21. marca 2013 sťažovatelia oznámili, že chcú v dovolacom konaní

pred súdom konať sami za seba. Plnú moc nedoložili ani nepreukázali, či požiadali

o ustanovenie advokáta.

Najvyšší súd uznesením z 20. mája 2013 v konaní sp. zn. konanie

o dovolaní sťažovateľov zastavil. Konštatoval, že sťažovatelia „napriek opakovaným

výzvam súdu a poučeniam nezaložili do spisu plnú moc udelenú advokátovi na ich

zastupovanie v dovolacom konaní, ani (právne účinným spôsobom) nepožiadali

o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. V dôsledku

nerešpektovania výziev súdov zo strany dovolateľov zostal nedostatok vyššie uvedenej

osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že „v našom prípade

dovolací súd odmietol preskúmať dovolaním napadnuté rozhodnutia, hoci právnicky

vzdelaným osobám na základe ich podaného dovolania preskúma napadnuté rozhodnutia

a takýto postup dovolacieho súdu je v rozpore s čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru...

a s , 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru... a s , , 2, 4 SR,

a tvrdíme, že uplatnenie aplikácie posledná veta je v rozpore s

a Dohovoru... preto, lebo posledná veta obmedzuje naše právo

zakotvené v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru..., hoci v Dohovore... nie je uvedené, že obmedziť

právo na súdnu ochranu je možné na základe vzdelania fyzickej osoby, a tvrdíme,

že v zmysle čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovor... garantuje účinný opravný prostriedok

a garantuje právo na súdnu ochranu mojej osobe – každému tieto práva, t. j. tieto články

garantujú práva každému a nielen osobám tým, ktoré majú právnické vzdelanie...“.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd v predmetnej veci „diskriminuje naše osoby

s tým, že si nemôžeme v dovolacom súdnom konaní hájiť naše práva a záujmy pred súdom

bez toho, že by sme boli zastúpení advokátom, ak nemáme právnické vzdelanie...“. Dôvodia,

že najvyšší súd „konal v rozpore s vyššie citovaným čl. 17 dohovoru s tým, že zneužil naše

práva a nepreskúmal dovolaním napadnuté rozhodnutie, nakoľko nie sme právnicky

vzdelaní a s tým považuje dovolací súd naše osoby za menej cenné,... dovolací súd vykladal

naše práva garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na náš neprospech... dovolací súd

obmedzil naše práva garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru... tak a s tým spôsobom, ktoré

obmedzenie vôbec v Dohovore... nemá oporu, t. j. obmedzuje naše osoby od užívania práv

garantovaných Dohovorom... len a len z toho dôvodu, že nemáme právnické vzdelanie...“.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd nerešpektoval ani zásadu rovnosti strán v súdnom konaní,

„nakoľko dovolací súd nám ukladá povinnosť byť zastúpený advokátom, hoci ostatní

účastníci v tomto dovolacom konaní – konkrétne žalobkyňa a ostatní žalovaní nemajú

povinnosť byť zastúpený advokátom...“.

Sťažovatelia tvrdia, že prostredníctvom je najvyšší súd „povinný

uprednostniť články Dohovoru... pred poslednej vety ...“.

Ďalej sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd „mienil dosiahnuť, aby sa dovolatelia

obrátili na správny orgán Centrum právnej pomoci a v tom prípade by dovolateľom bol

ustanovený advokát a až by mali dovolatelia advokáta, tak by dovolací súd konanie

nezastavil a preskúmal by na základe dovolania napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

a s týmto spôsobom sme jednoznačne preukázali, že dovolateľom bolo porušené právo

na nezávislý súd, nakoľko rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od toho, či sa dovolatelia

obrátia na správny orgán Centrum právnej pomoci...“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol o ich sťažnosti takto:

„1. Uznesenie Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k.

zrušuje a vec vracia späť na ďalšie konanie.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo V. P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva V. P.

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013

č. k. priznáva V. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur

(slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo V. P. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva V. P.

na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. mája 2013 č. k. priznáva V. P. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo V. P. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva V. P.

na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k.

Cdo 143/2013 priznáva V. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur

(slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo V. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s .

9. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva V. P. na prístup

k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. mája 2013 č. k. priznáva V. P. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

diskriminoval V. P. od užívania svojich práv garantovaných podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s tým porušil čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18,

čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4

a SR.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky za diskrimináciu V. P. od užívania svojich

práv garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a za porušenie čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušil , 2, 4 a SR uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k. priznáva V. P.

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu

nemajetkovej ujmy.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť V. P. 100 000 eur (stotisíc

eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 2, 4, 6, 8, 10) V. P.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo J. P. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

14. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva J. P.

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013

č. k. priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur

(slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

Cdo 143/2013 porušil základné právo J. P. na presvedčivé odôvodnenie súdneho

rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva J. P.

na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20. mája 2013 č. k. priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo J. P. na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva J. P.

na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája

2013 č. k. priznáva J. P. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000

eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil základné právo J. P. na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s .

20. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva J. P. na prístup

k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 20. mája 2013 č. k. priznáva J. P. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

diskriminoval J. P. od užívania svojich práv garantovaných podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s tým porušil čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18,

čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil čl. 12 ods. 1, 2, 4

a SR.

22. Ústavný súd Slovenskej republiky za diskrimináciu J. P. od užívania svojich práv

garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a za porušenie čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušil , 2, 4 a SR uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2013 č. k. priznáva J. P.

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu

nemajetkovej ujmy.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. P. 100 000 eur (stotisíc

eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 2, 4, 6, 8, 10) J. P.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil .

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. mája 2013 č. k.

porušil .“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia nie sú zastúpení v tomto

konaní kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov pre účely predbežného

prerokovania návrhu sťažovateľov, vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, no predovšetkým

z jej petitu, ktorý je pre ústavný súd záväzný ( ),

ako aj z jej príloh, ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

Napriek tomu, že sťažovatelia namietajú porušenie viacerých základných práv

zaručených , práv zaručených dohovorom, ako aj ustanovení alebo dohovoru,

ktoré žiadne základné právo alebo slobodu nepriznávajú, z odôvodnenia ich sťažnosti

citovaného v podstatných častiach v naratívnej časti tohto uznesenia vyplýva jednotiaci

názorový základ, ktorý porušenie uvedených práv a ďalších noriem ústavného poriadku

(, a , 2 a 4 ) stavia na spoločnú platformu

nevyžadujúcu od ústavného súdu, aby sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal

porušením každého z označených práv a ustanovení jednotlivo a osobitne. Vymedzený

jednotiaci názorový základ je tvorený základnou (a v podstate jedinou) sťažnostnou

námietkou, v zmysle ktorej nemožno od dovolateľov požadovať, aby boli v dovolacom

konaní zastúpení advokátom.

1. O zjavne neopodstatnený návrh podľa ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Podľa poslednej vety

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (napr. ). Predostreté kritérium vzťahované doterajšou judikatúrou

zásadne na základné právo na súdnu ochranu možno podľa názoru ústavného súdu

s ohľadom na už spomenuté argumentáciou sťažovateľov determinované väzby

medzi základnými právami zaručenými a právami zaručenými dohovorom

v okolnostiach posudzovaného prípadu aplikovať aj na ďalšie základné práva

podľa , práva zaručené dohovorom, ako aj na ustanovenia a dohovoru

vymedzené v záhlaví tohto uznesenia.

Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva a sťažovatelia to ani nijako nerozporujú, že pre účely

konania o ich dovolaní nepreukázali zastúpenie advokátom.

Ústavný súd bez ambície zasahovať do právnych záverov najvyššieho súdu

konštatuje, že v posudzovanom prípade je na prvý pohľad a nad všetky pochybnosti

zreteľné, že najvyšší súd postupoval v súlade s procesno-právnym predpisom podľa § 241

ods. 1 , keď podľa v spojení s konanie o dovolaní

sťažovateľov zastavil. Tým, že sťažovatelia netvrdili, a teda ani nepreukázali splnenie

podmienky povinného kvalifikovaného právneho zastúpenia, nerešpektovali dispozíciu

právnej normy zakotvenej v , a tým súčasne naplnili hypotézu právnej

normy obsiahnutej v .

2. Sťažnostná argumentácia sťažovateľov poukazuje na ich znevýhodnenie

oproti dovolateľom, ktorí majú právnické vzdelanie, a od toho potom odvíja aj porušenie

ďalších základných práv zaručených a dohovorom. Takýmto spôsobom sa však

predložená sťažnosť obsahovo transformuje do polohy návrhu namietajúceho nesúlad § 241

ods. 1 poslednej vety so sťažovateľmi označenými ustanoveniami a dohovoru.

Podľa a a nasledujúcich patrí

do právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade právnych predpisov v prípadoch podania

návrhu na začatie konania subjektmi uvedenými v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona

o ústavnom súde, ktoré dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je

v súlade s právnym predpisom právnej sily vyššej.

Ústavný súd však nemôže začať konanie o súlade právnych predpisov na základe

návrhov fyzických osôb, pretože nepatria medzi subjekty, ktoré sú procesne legitimované

na podanie návrhu na začatie takéhoto konania ustanovením § 37 ods. 1 zákona o ústavnom

súde (najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej

republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

generálny prokurátor Slovenskej republiky, verejný ochranca práv vo veciach súladu

právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné

práva zaručené alebo záväznými medzinárodnými zmluvami).

Súčasne platí stabilne judikovaný záver, podľa ktorého v rámci konkrétneho typu

konania pred ústavným súdom nie je možné uskutočňovať iné konanie, ktoré existuje ako

samostatné konanie pred ústavným súdom (napr. ). Z tohto dôvodu ústavný súd

neskúmal a ďalej sa nezaoberal argumentáciu sťažovateľov konotovanú nerovnosťou

účastníkov konania s právnickým vzdelaním na jednej strane a účastníkov konania

bez právnického vzdelania na strane druhej (m. m. ).

3. Vzhľadom na to, že pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný

súd nezistil žiadne signály porušenia ich základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1

, ktoré by po prijatí sťažnosti mohli viesť k pozitívnemu meritórnemu rozhodnutiu,

bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Preto sa ústavný súd už

nezaoberal ďalšími návrhmi formulovaným sťažovateľmi v návrhu na rozhodnutie vo veci

samej, ako ani odstraňovaním nedostatkov podanej sťažnosti (absencia kvalifikovaného

právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013