Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 376/2010
PDF · 244.32 KB
No categories available
IV. ÚS 376/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P. SERVICE, K., zastúpeného advokátom JUDr. T.
Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 114/2009-100 zo 4.
mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P., P. SERVICE, K., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010
doručená sťažnosť P. P., P. SERVICE, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jeho práva
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 Co 114/2009-100 zo 4. mája 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Košice II vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 7 966,54 €.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Krajský súd potvrdil rozsudkom sp. zn. 11 Co 114/2009 zo dňa 2. júna 2010
prvostupňový rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 41 C 46/2008.
Žaloba, ktorá bola uvedeným rozsudkom zamietnutá, smerovala proti T. K.. Žalobca
ňou uplatňoval zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná firma v minulosti umiestnila
na pozemku, ktorý nadobudol kúpou, teplovodné potrubie. Je vedené vzduchom, resp. nad
zemou, čím trvalo obmedzuje vlastníka. Ten je povinný rešpektovať tzv. ochranné pásmo,
ktoré má v tomto prípade 500 m2.
Nespornou otázkou, resp. faktom je existencia zákonného vecného bremena. Spornou
je a bola otázka práva vlastníka pozemku na náhradu za výrazné obmedzenie jeho užívania.
Všeobecné súdy dospeli k názoru, že zákon č. 657/2004 Z. z. „neustanovuje spôsob
a formu náhrady...“, a citujú ustanovenia zákonov predchádzajúcich a § 33 ods. 1/ a 38
ods. 4/ uvedeného zákona. Obidve tieto ustanovenia interpretovali súdy chybne, v rozpore
predovšetkým s článkom 152 ods. 4/ Ústavy SR.. Odporca /krajský súd/ konštatoval, že
žalobca /sťažovateľ/ nemá nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva,
že je povinný obmedzenie trpieť bez takéhoto nároku. Zjavného omylu sa dopustil tvrdením,
že o bezdôvodné obohatenie nemôže ísť, pretože „... nejde o žiadny zo zákonných dôvodov
(osobitných skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia) uvedených v § 451 ods.
2) OZ“ a tvrdením, že u sťažovateľa „... nedošlo ani k nútenému obmedzeniu jeho
vlastníckeho práva v prospech žalovaného...“.
K prvému tvrdeniu treba uviesť, že aj právna teória aj právna prax nemajú žiadne
pochybnosti v tom, že bezdôvodným obohatením je nárast majetkových hodnôt v prípadoch,
keď povinný neplatí, čo by inak platiť mal. Zákonnú oporu nachádza oprávnený v „plnení
bez právneho dôvodu“, keď plnením treba logicky chápať poskytovanie vlastného majetku
k cudziemu úžitku.
Druhý, vyššie uvedený omyl je v protirečení so záverom, že práve za obmedzenie
žiadny nárok neprislúcha.
Ani jedno z týchto chybných tvrdení nie je pravdaže spor rozhodujúce. Sú však
svedectvom o povrchnom prístupe odporcu k otázkam podstatným a rozhodujúcim.
Odporca sa stotožnil s chybným pochopením rozsahu, v akom prvostupňový súd
ustálil status quo ante, prolongovaný v otázke oprávnení z vecného bremena zákonom č.
657/2004 Z. z. Tento termín bol prvý raz použitý v náleze Ústavného súdu PL ÚS 28/05.
Dôvod, pre ktorý som už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku tvrdil, že pasáž z neho,
použitá v jeho odôvodnení je vytrhnutá z kontextu, vychádza z porovnania obsahu zákona
aktuálneho s obsahom zákona č. 79/1957 Zb. /a nasledujúcich/, vrátane vykonávacej normy
Vl. nar. č. 80/57.
Citovaný nález riešil prípad s mierne odlišným skutkovým, ale v podstate totožným
právnym stavom. Po odcitovaní obsahu ustanovení, zakladajúcich presne stanovený rozsah
oprávnení Energetických podnikov (ktorý sa zachoval v nezmenenom znení) prijal quasi
prejudiciálne závery, uplatniteľné i v okolnostiach tohto prípadu: toto ustanovenie (§ 69
ods. 10 zákona o energetike) samo osebe nezakladá nárok na náhradu pri obmedzení
vlastníkov nehnuteľností za výkon oprávnení energetických podnikov... ktoré im vznikli
pred účinnosťou zákona o energetike, ale iba deklaruje zachovanie statu quo ante
v obmedzení užívacieho práva vlastníkov dotknutých nehnuteľností.“ Ďalej uviedol, že
navrhovateľ „... de facto namieta skutočnosť, že zákonodarca „neobnovil“ zaniknuté
nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov
pozemkov.“ Napokon uviedol ťažiskový názor, že „... predmetom namietaného ustanovenia
sú len oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam a obmedzenia ich užívania, nie však aj
náhradu za toto obmedzenie.“ Keďže aktuálny zákon o náhradách mlčí a v predtým
platnom § 22 zák. č. 79/59 Zb. je náhrada výslovne uvedená v samostatnom ods. 2/ tohto
ustanovenia, vyznel záver do logického konštatovania, že prechodné ustanovenie (§ 69 ods.
10 EZ) nie je protiústavné. Pre potreby tohto prípadu to znamená, že je v súlade ako s čl. 20
ods. 4 Ústavy SR, tak s obsahom § 128 OZ a rovnako s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Sťažovateľ neuplatnil svoje právo spätne v inom rozsahu, ako mu to dovolil § 107 ods. 1/
OZ. To, že ide aj o nárok v budúcnosti, je samozrejmé.
Odporca porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu nielen nesprávnou
interpretáciou jednoduchého zákona, ale aj absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom
rozsudku. Ani za judikatúrou ustáleného stavu, že a) Ústavný súd nenapráva ani zjavné
skutkové a právne omyly všeobecných súdov, b) súdy nie sú povinné vykonať a reagovať
na každý navrhnutý dôkaz, nemožno v okolnostiach tohto prípadu opomenúť, že aj
a) porušením procesného základného práva došlo k porušeniu „hmotného“ základného
práva, b) návrhy a vyjadrenia účastníka k podstate sporu nemôže súd nechať bez reakcie.
Spolu s ostatnými krajinami (štátmi) združenými v Rade Európy patrí Slovenská
republika pri ochrane základných práv do jednotného právneho priestoru. Odporca (ani
súd prvostupňový) nepovažoval za potrebné výslovne v odôvodnení rozsudku odmietnuť
názor Ústavného súdu ČR vyjadrený v náleze I. ÚS 137/03 z 18. 11. 2003, i keď bol
v konaní prezentovaný. Keďže nejde o názor odťažitý, ale absolútne k tejto veci priliehavý,
právom som očakával konkrétny argument, pre ktorý ho súd nepovažoval za použiteľný.
Spolu s uvedeným nálezom Ústavného súdu SR (v rozsudkoch de facto citovaným)tvorí
ústavne aj zákonne podloženú bázu vyhovenia žalobe sťažovateľa.
Zmienka o daňovej úľave a o možnostiach zníženia kúpnej ceny vecným bremenom
zaťaženej nehnuteľnosti je nenáležitá. Nerieši princíp sporu, ale variabilný detail vzťahu
iných subjektov, ako účastníkov. Nemôže teda nijako ovplyvniť ústavný rozmer prípadu.
Sťažovateľ žalobou uplatnil nárok na odplatu za užívanie časti jeho nehnuteľnosti za
obdobie po účinnosti zákona č. 657/2004 Z. z., teda po 1. januári 2005. Ako už bolo
uvedené, tento zákon žiadne ustanovenie o náhradách neobsahuje. Aby sa nedostal
do rozporu s kogentným obsahom čl. 20 ods. 4/ Ústavy, § 128 Obč. zákonníka, ponechal
túto otázku na riešenie všeobecným predpisom. Napokon napriek princípu zmluvnej
voľnosti dovoľujúcej uzavrieť akúkoľvek zmluvu, ak sa neprieči zákonu (atď.), zdá sa
logickým „priradiť“ jednorazovú náhradu k vyvlastneniu a trvalú k obmedzeniu vlastníctva.
Povinnosť náhradu poskytovať uvádza čl. 20 ods. 4/ Ústavy kumulatívne s ostatnými
podmienkami (miera, záujem, zákon), ktoré sú rovnocenné.
Sťažovateľ okrem tohto neúspešne viedol rovnaký spor. Bolo to síce pred účinnosťou
aktuálneho EZ, no už v tom čase skôr spomenutý nález Ústavného súdu ČR nastolil pre
tamojších vlastníkov iný „režim“. Napriek tomu, že ak bude sťažnosť úspešná, bude
úspešná aj žaloba, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
nie ako formu reparácie majetkovej ujmy, ale ako odškodnenie frustrácie a pocitov
sklamania z prístupu všeobecných súdov k relatívne zreteľne porušenému základnému
právu. Za primeranú považuje sumu 500,- Eur. »
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 11 Co 114/2009 zo dňa 4. mája 2010
porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 4/, 46 ods. 1/ Ústavy SR a v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 ods. 1/ Protokolu
k Dohovoru.
2/ Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 11 Co 114/2009 z 5. mája 2010 zrušuje
a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur.
4/ Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného
postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
porušenie svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 11 Co/114/2009-100 z 5. mája 2010.
Podstata jeho sťažnosti spočíva v tom, že podľa jeho názoru absentuje ústavne
konformná relevantná právna úprava, ktorá by riešila spôsob a formu náhrady na
obmedzenie jeho vlastníckeho práva v zákone č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 657/2009 Z. z.“). Argumentuje pritom aj
judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ktorý nastolil v danej veci pre vlastníkov
v Českej republike „iný režim“ v zásade v identickej veci.
Ústavný súd v prvom rade pripomína svoj ustálený právny záver, že v konaní
o sťažnostiach nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnych predpisov. K takémuto
posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v čl. 130
ods. 1 písm. a) až f) ústavy. Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným
subjektom na podanie takéhoto návrhu (porov. napr. II. ÚS 5/02, III. ÚS 177/04,
IV. ÚS 122/08, II. ÚS 87/2010). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu
sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. II. ÚS 182/03), ku
ktorej jeho sťažnosť smeruje. Námietka sťažovateľa týkajúca sa absencie náhrady za
obmedzenie jeho vlastníckeho práva v dôsledku „stavu“ právnej úpravy totiž, ako už
uviedol v uznesení sp. zn. III. ÚS 259/09, nemôže byť predmetom preskúmania ústavným
súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava napr.
v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu
s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne
jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom
ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným zákonom (§ 74
zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).
Za týchto okolností posúdil ústavný súd namietané porušenie čl. 20 ods. 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo
spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách, a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so
zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je
relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co/114/2009 z 5. mája 2009 „nielen
nesprávnou interpretáciou jednoduchého zákona (zákona č. 657/2004 Z. z., pozn.), ale aj
absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom rozsudku.“
Krajský súd v označenom rozsudku ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného
súdu č. k. 41 C 46/2008-78 zo 14. januára 2009 vo výroku o zamietnutí v časti o zaplatenie
sumy 7 966,54 € (240 000 Sk), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného
uviedol:
„Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje. Súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav aplikoval správne právne
predpisy, ktoré aj správne vyložil, vykonané dôkazy úplne a správne vyhodnotil v súlade
s ust. § 132 O. s. p. a dospel k správnemu záveru, že žalobca ako nadobúdateľ vecným
bremenom zaťažených nehnuteľností zapísaných na LV č. 11842 k. ô. Košice – Juh, nemá
nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ich
užívania) v dôsledku zriadeného ochranného pásma v rozsahu vyplývajúcom z povolenej
stavby teplovodného vedenia žalovaného, ktoré viazne na nehnuteľnostiach ako zákonné
vecné bremeno, vzniknuté na základe zák. č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe
elektriny (elektrizačný zákon). Aj podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenia výkonu
vlastníckeho práva vlastníka k nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, prešli na
žalobcu ako nadobúdateľa týchto nehnuteľností (v súlade s vecnoprávnou povahou vecných
bremien), a preto žalobca je povinný tieto obmedzenia užívania nehnuteľností v prospech
žalovaného trpieť bez nároku na (primeranú) náhradu voči žalovanému. Súd prvého stupňa
dospel tiež k správnemu záveru, že nárok na peňažnú náhradu vo výške nájomného za
obdobie od 25. 4. 2004 do 25. 4. 2008 nemožno priznať ani z titulu bezdôvodného
obohatenia, keďže nejde o žiadny zo zákonných dôvodov (osobitných skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia) ustanovených v ô 451 ods. 2 OZ. V posudzovanom prípade
k zaťaženiu nehnuteľnosti vecným bremenom a z neho vyplývajúcemu obmedzeniu
vlastníckych (užívacích) práv k zaťaženej nehnuteľnosti, t. j. k vzniku vecného bremena
došlo ešte pred účinnosťou zák. č. 657/2004 z. z. účinného od 1. 1. 2005, preto vzhľadom na
zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu, a prechodné ust.
§ 38 ods. 4 zák. č. 657/2004 Z. z., podľa ktorého obmedzenia užívania nehnuteľnosti (to
znam. Aj nároky z obmedzenia vyplývajúce) vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona
ostávajú nedotknuté, je správny i záver, že uplatnený nárok nemožno vyvodiť ani zo zákona
č. 657/2004 Z. z. účinného od 1. 1. 2005.“
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa podrobne
zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj aplikáciou ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z.
a v ich súvislosti s príslušnými ustanoveniami zákona č. 79/1957 Zb., ktoré sa vzťahujú
na konkrétny prípad sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu preto nemožno považovať
za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj
v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru nemožno stotožňovať
s procesným úspechom v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS
4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4
ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 11 Co/114/2009 z 5. mája 2009.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj
právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy by
bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 4 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010