Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 376/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P. SERVICE, K., zastúpeného advokátom JUDr. T.

Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -100 zo 4.

mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P., P. SERVICE, K., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010

doručená sťažnosť P. P., P. SERVICE, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a základného práva

podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jeho práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -100 zo 4. mája 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Košice II vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 7 966,54 €.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Krajský súd potvrdil rozsudkom sp. zn. zo dňa 2. júna 2010

prvostupňový rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. .

Žaloba, ktorá bola uvedeným rozsudkom zamietnutá, smerovala proti T. K.. Žalobca

ňou uplatňoval zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná firma v minulosti umiestnila

na pozemku, ktorý nadobudol kúpou, teplovodné potrubie. Je vedené vzduchom, resp. nad

zemou, čím trvalo obmedzuje vlastníka. Ten je povinný rešpektovať tzv. ochranné pásmo,

ktoré má v tomto prípade 500 m2.

Nespornou otázkou, resp. faktom je existencia zákonného vecného bremena. Spornou

je a bola otázka práva vlastníka pozemku na náhradu za výrazné obmedzenie jeho užívania.

Všeobecné súdy dospeli k názoru, že „neustanovuje spôsob

a formu náhrady...“, a citujú ustanovenia zákonov predchádzajúcich a § 33 ods. 1/ a 38

ods. 4/ uvedeného zákona. Obidve tieto ustanovenia interpretovali súdy chybne, v rozpore

predovšetkým s článkom 152 ods. 4/ SR.. Odporca /krajský súd/ konštatoval, že

žalobca /sťažovateľ/ nemá nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva,

že je povinný obmedzenie trpieť bez takéhoto nároku. Zjavného omylu sa dopustil tvrdením,

že o bezdôvodné obohatenie nemôže ísť, pretože „... nejde o žiadny zo zákonných dôvodov

(osobitných skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia) uvedených v § 451 ods.

2) “ a tvrdením, že u sťažovateľa „... nedošlo ani k nútenému obmedzeniu jeho

vlastníckeho práva v prospech žalovaného...“.

K prvému tvrdeniu treba uviesť, že aj právna teória aj právna prax nemajú žiadne

pochybnosti v tom, že bezdôvodným obohatením je nárast majetkových hodnôt v prípadoch,

keď povinný neplatí, čo by inak platiť mal. Zákonnú oporu nachádza oprávnený v „plnení

bez právneho dôvodu“, keď plnením treba logicky chápať poskytovanie vlastného majetku

k cudziemu úžitku.

Druhý, vyššie uvedený omyl je v protirečení so záverom, že práve za obmedzenie

žiadny nárok neprislúcha.

Ani jedno z týchto chybných tvrdení nie je pravdaže spor rozhodujúce. Sú však

svedectvom o povrchnom prístupe odporcu k otázkam podstatným a rozhodujúcim.

Odporca sa stotožnil s chybným pochopením rozsahu, v akom prvostupňový súd

ustálil status quo ante, prolongovaný v otázke oprávnení z vecného bremena zákonom č.

Tento termín bol prvý raz použitý v náleze Ústavného súdu .

Dôvod, pre ktorý som už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku tvrdil, že pasáž z neho,

použitá v jeho odôvodnení je vytrhnutá z kontextu, vychádza z porovnania obsahu zákona

aktuálneho s obsahom /a nasledujúcich/, vrátane vykonávacej normy

Vl. nar. č. 80/57.

Citovaný nález riešil prípad s mierne odlišným skutkovým, ale v podstate totožným

právnym stavom. Po odcitovaní obsahu ustanovení, zakladajúcich presne stanovený rozsah

oprávnení Energetických podnikov (ktorý sa zachoval v nezmenenom znení) prijal quasi

prejudiciálne závery, uplatniteľné i v okolnostiach tohto prípadu: toto ustanovenie (§ 69

ods. 10 zákona o energetike) samo osebe nezakladá nárok na náhradu pri obmedzení

vlastníkov nehnuteľností za výkon oprávnení energetických podnikov... ktoré im vznikli

pred účinnosťou zákona o energetike, ale iba deklaruje zachovanie statu quo ante

v obmedzení užívacieho práva vlastníkov dotknutých nehnuteľností.“ Ďalej uviedol, že

navrhovateľ „... de facto namieta skutočnosť, že zákonodarca „neobnovil“ zaniknuté

nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov

pozemkov.“ Napokon uviedol ťažiskový názor, že „... predmetom namietaného ustanovenia

sú len oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam a obmedzenia ich užívania, nie však aj

náhradu za toto obmedzenie.“ Keďže aktuálny zákon o náhradách mlčí a v predtým

platnom § 22 zák. č. 79/59 Zb. je náhrada výslovne uvedená v samostatnom ods. 2/ tohto

ustanovenia, vyznel záver do logického konštatovania, že prechodné ustanovenie (§ 69 ods.

10 EZ) nie je protiústavné. Pre potreby tohto prípadu to znamená, že je v súlade ako s čl. 20

ods. 4 SR, tak s obsahom a rovnako s Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Sťažovateľ neuplatnil svoje právo spätne v inom rozsahu, ako mu to dovolil § 107 ods. 1/

. To, že ide aj o nárok v budúcnosti, je samozrejmé.

Odporca porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu nielen nesprávnou

interpretáciou jednoduchého zákona, ale aj absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom

rozsudku. Ani za judikatúrou ustáleného stavu, že a) Ústavný súd nenapráva ani zjavné

skutkové a právne omyly všeobecných súdov, b) súdy nie sú povinné vykonať a reagovať

na každý navrhnutý dôkaz, nemožno v okolnostiach tohto prípadu opomenúť, že aj

a) porušením procesného základného práva došlo k porušeniu „hmotného“ základného

práva, b) návrhy a vyjadrenia účastníka k podstate sporu nemôže súd nechať bez reakcie.

Spolu s ostatnými krajinami (štátmi) združenými v Rade Európy patrí Slovenská

republika pri ochrane základných práv do jednotného právneho priestoru. Odporca (ani

súd prvostupňový) nepovažoval za potrebné výslovne v odôvodnení rozsudku odmietnuť

názor Ústavného súdu ČR vyjadrený v náleze z 18. 11. 2003, i keď bol

v konaní prezentovaný. Keďže nejde o názor odťažitý, ale absolútne k tejto veci priliehavý,

právom som očakával konkrétny argument, pre ktorý ho súd nepovažoval za použiteľný.

Spolu s uvedeným nálezom Ústavného súdu SR (v rozsudkoch de facto citovaným)tvorí

ústavne aj zákonne podloženú bázu vyhovenia žalobe sťažovateľa.

Zmienka o daňovej úľave a o možnostiach zníženia kúpnej ceny vecným bremenom

zaťaženej nehnuteľnosti je nenáležitá. Nerieši princíp sporu, ale variabilný detail vzťahu

iných subjektov, ako účastníkov. Nemôže teda nijako ovplyvniť ústavný rozmer prípadu.

Sťažovateľ žalobou uplatnil nárok na odplatu za užívanie časti jeho nehnuteľnosti za

obdobie po účinnosti , teda po 1. januári 2005. Ako už bolo

uvedené, tento zákon žiadne ustanovenie o náhradách neobsahuje. Aby sa nedostal

do rozporu s kogentným obsahom / , Obč. zákonníka, ponechal

túto otázku na riešenie všeobecným predpisom. Napokon napriek princípu zmluvnej

voľnosti dovoľujúcej uzavrieť akúkoľvek zmluvu, ak sa neprieči zákonu (atď.), zdá sa

logickým „priradiť“ jednorazovú náhradu k vyvlastneniu a trvalú k obmedzeniu vlastníctva.

Povinnosť náhradu poskytovať uvádza / kumulatívne s ostatnými

podmienkami (miera, záujem, zákon), ktoré sú rovnocenné.

Sťažovateľ okrem tohto neúspešne viedol rovnaký spor. Bolo to síce pred účinnosťou

aktuálneho EZ, no už v tom čase skôr spomenutý nález Ústavného súdu ČR nastolil pre

tamojších vlastníkov iný „režim“. Napriek tomu, že ak bude sťažnosť úspešná, bude

úspešná aj žaloba, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

nie ako formu reparácie majetkovej ujmy, ale ako odškodnenie frustrácie a pocitov

sklamania z prístupu všeobecných súdov k relatívne zreteľne porušenému základnému

právu. Za primeranú považuje sumu 500,- Eur. »

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 4. mája 2010

porušil základné právo sťažovateľa zaručené v /, 46 ods. 1/ SR a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 ods. 1/ Protokolu

k Dohovoru.

2/ Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. z 5. mája 2010 zrušuje

a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur.

4/ Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného

postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

porušenie svojho vlastníckeho práva podľa rozsudkom krajského súdu

č. k. -100 z 5. mája 2010.

Podstata jeho sťažnosti spočíva v tom, že podľa jeho názoru absentuje ústavne

konformná relevantná právna úprava, ktorá by riešila spôsob a formu náhrady na

obmedzenie jeho vlastníckeho práva v o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 657/2009 Z. z.“). Argumentuje pritom aj

judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ktorý nastolil v danej veci pre vlastníkov

v Českej republike „iný režim“ v zásade v identickej veci.

Ústavný súd v prvom rade pripomína svoj ustálený právny záver, že v konaní

o sťažnostiach nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnych predpisov. K takémuto

posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v

ods. 1 písm. a) až f) . Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným

subjektom na podanie takéhoto návrhu (porov. napr. , ,

, ). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu

sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. ), ku

ktorej jeho sťažnosť smeruje. Námietka sťažovateľa týkajúca sa absencie náhrady za

obmedzenie jeho vlastníckeho práva v dôsledku „stavu“ právnej úpravy totiž, ako už

uviedol v uznesení sp. zn. , nemôže byť predmetom preskúmania ústavným

súdom na základe sťažnosti podľa .

Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava napr.

v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu

s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne

jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom

ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným zákonom (§ 74

zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).

Za týchto okolností posúdil ústavný súd namietané porušenie čl. 20 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

1. Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok bolo

spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách, a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so

zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. mája 2009 „nielen

nesprávnou interpretáciou jednoduchého zákona (, pozn.), ale aj

absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom rozsudku.“

Krajský súd v označenom rozsudku ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného

súdu č. k. -78 zo 14. januára 2009 vo výroku o zamietnutí v časti o zaplatenie

sumy 7 966,54 € (240 000 Sk), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu

poukazuje. Súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav aplikoval správne právne

predpisy, ktoré aj správne vyložil, vykonané dôkazy úplne a správne vyhodnotil v súlade

s ust. a dospel k správnemu záveru, že žalobca ako nadobúdateľ vecným

bremenom zaťažených nehnuteľností zapísaných na LV č. 11842 k. ô. Košice – Juh, nemá

nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ich

užívania) v dôsledku zriadeného ochranného pásma v rozsahu vyplývajúcom z povolenej

stavby teplovodného vedenia žalovaného, ktoré viazne na nehnuteľnostiach ako zákonné

vecné bremeno, vzniknuté na základe o výrobe, rozvode a spotrebe

elektriny (elektrizačný zákon). Aj podľa názoru odvolacieho súdu obmedzenia výkonu

vlastníckeho práva vlastníka k nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, prešli na

žalobcu ako nadobúdateľa týchto nehnuteľností (v súlade s vecnoprávnou povahou vecných

bremien), a preto žalobca je povinný tieto obmedzenia užívania nehnuteľností v prospech

žalovaného trpieť bez nároku na (primeranú) náhradu voči žalovanému. Súd prvého stupňa

dospel tiež k správnemu záveru, že nárok na peňažnú náhradu vo výške nájomného za

obdobie od 25. 4. 2004 do 25. 4. 2008 nemožno priznať ani z titulu bezdôvodného

obohatenia, keďže nejde o žiadny zo zákonných dôvodov (osobitných skutkových podstát

bezdôvodného obohatenia) ustanovených v ô 451 ods. 2 . V posudzovanom prípade

k zaťaženiu nehnuteľnosti vecným bremenom a z neho vyplývajúcemu obmedzeniu

vlastníckych (užívacích) práv k zaťaženej nehnuteľnosti, t. j. k vzniku vecného bremena

došlo ešte pred účinnosťou účinného od 1. 1. 2005, preto vzhľadom na

zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu, a prechodné ust.

, podľa ktorého obmedzenia užívania nehnuteľnosti (to

znam. Aj nároky z obmedzenia vyplývajúce) vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona

ostávajú nedotknuté, je správny i záver, že uplatnený nárok nemožno vyvodiť ani zo zákona

č. účinného od 1. 1. 2005.“

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa podrobne

zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj aplikáciou ustanovení

a v ich súvislosti s príslušnými ustanoveniami , ktoré sa vzťahujú

na konkrétny prípad sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu preto nemožno považovať

za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj

v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , resp. jeho práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. právo na spravodlivý proces podľa dohovoru nemožno stotožňovať

s procesným úspechom v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS

4/94, mutatis mutandis , ).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4

a práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 5. mája 2009.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by

bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa zaručeného v .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010