Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 364/2010
PDF · 229.85 KB
No categories available
IV. ÚS 364/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko, zastúpeného
advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) doručená 1. apríla 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Úradu pre finančný trh
(ďalej aj „úrad“) č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005 (ďalej len „namietané
rozhodnutie úradu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ súčasne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie.
Namietaným rozhodnutím úradu bola schválená povinná ponuka na kúpu akcií
obchodnej spoločnosti N., a. s. (ďalej aj „obchodná spoločnosť“ alebo „akciová
spoločnosť“). Dôvodom bolo uznesenie jej valného zhromaždenia o ukončení kótovania
akcií tejto spoločnosti na kótovanom hlavnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave,
a. s., a o ukončení obchodovania s týmito akciami na uvedenej burze. Sťažovateľ je
akcionárom obchodnej spoločnosti N., a. s., a hlasoval proti prijatiu uvedeného uznesenia.
Proti namietanému rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. II. ÚS 204/06-13 z 8. júna 2006 pre
nedostatok právomoci. Dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľ sa ochrany svojho práva
nedomáhal pred správnym súdom.
Návrhom podaným najvyššiemu súdu 25. apríla 2007 sa sťažovateľ domáhal
od Národnej banky Slovenska, ktorá od účinnosti zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 747/2004 Z. z.) vykonáva pôsobnosť bývalého Úradu pre finančný trh
v oblasti dozoru nad kapitálovým trhom, doručenia namietaného rozhodnutia tohto úradu
a súčasne jeho zrušenia. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 13. januára 2009 konanie
zastavil.
V odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že s ohľadom na režim utajenia
niektorých informácií, ktoré slúžia úradu pri výkone dohľadu nad finančným trhom,
zákonodarca obmedzil okruh účastníkov predmetného konania na predstavenstvo
spoločnosti. Samotný akcionár účastníkom nie je, pričom doručenia svojho rozhodnutia sa
môže domáhať prípadne i súdnou cestou v rámci svojho práva podieľať sa na riadení
akciovej spoločnosti. Podľa § 114 ods. 9 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných
papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) je totiž
akciová spoločnosť povinná poskytnúť majiteľom akcií dostatok informácií na rozhodnutie
o prijatí ponuky. Z tohto dôvodu najvyšší súd považoval návrh v tomto bode za nedôvodný.
Ďalej sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či mal byť žalobca účastníkom konania
z dôvodu, že ide o rozhodnutie, ktoré podstatným spôsobom zasahuje do jeho majetkových
práv ako akcionára spoločnosti. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdil, že zákon
musí akcionárom garantovať, že ponúknutá cena za akcie bude zodpovedať účelu
sledovanému zákonodarcom, teda, že jej minimálna hranica bude garantovaná poskytnutím
právnej ochrany. Najvyšší súd k tomu poukázal na argumentáciu sťažovateľa, že ak sa
rozhodnutím valného zhromaždenia akciovej spoločnosti podstatným spôsobom zmenia
okolnosti, za ktorých akcionári vstúpili do tejto spoločnosti – medzi ktoré je nutné zaradiť
aj možnosť obchodovania s akciami na burze cenných papierov – dotknutí investori majú
právo možnosti výberu, „či ponechajú svoje finančné prostriedky v akciách spoločnosti
alebo tieto prevedú za zákonom ustanovenú cenu na iné osoby povinné vyhlásiť povinnú
ponuku“. Sťažovateľ by tak bol podľa názoru najvyššieho súdu len vtedy dotknutý
na svojich právach, ak by rozhodnutie muselo ukladať povinnosť prevodu akcií v cene
podľa schválenej povinnej ponuky. V tom prípade by podľa názoru najvyššieho súdu bola
možnosť voľby obmedzená a vlastník by bol ukrátený na svojom práve nakladať
s majetkovým právom.
Sťažovateľ uviedol, že dôvod povinnej verejnej ponuky na prevzatie na kúpu
všetkých kótovaných akcií od akcionárov (ktorí na valnom zhromaždení nehlasovali
za rozhodnutie, že tieto akcie prestanú byť kótované, alebo ktorí sa tohto valného
zhromaždenia nezúčastnili) podľa § 119 ods. 1 zákona o cenných papieroch je nutné dať
do súvislosti s tým, že rozhodnutie o ukončení obchodovania s akciami na verejnom trhu
možno prirovnať k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva.
Akcionárom musí byť zaručená ochrana ich vlastníckeho práva, a teda musia mať istotu, že
ponúknutá cena za akcie bude zodpovedať účelu sledovanému zákonodarcom a bude
zachovaná primeranosť tejto ceny. To sa síce zákonodarca snažil zabezpečiť ustanovením
dolnej hranice ceny akcií podľa § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, avšak podľa
sťažovateľa tieto piliere (kritériá) určenia ceny akcií nemôžu byť v podmienkach právneho
štátu postačujúce na zabezpečenie ochrany jeho majetkových práv. Primeranosť ochrany
vlastníckeho práva môže byť bez ohľadu na aplikáciu iných zákonných metód a postupov
na určenie ceny akcií dodržaná iba v prípade možnosti sťažovateľa ako akcionára napadnúť
rozhodnutie orgánu vykonávajúceho dohľad a dať ho preskúmať pred nestranným
a nezávislým orgánom. V tejto súvislosti poukazuje na obdobný právny názor vyjadrený
v rozhodnutí nemeckého Spolkového najvyššieho súdu z 25. novembra 2002 sp. zn.
II ZR 133/01. Takáto možnosť ale sťažovateľovi v danom prípade nebola poskytnutá,
pretože mu nebolo doručené rozhodnutie úradu, a súčasne nebola poskytnutá ochrana jeho
ústavou garantovaným právam ani využitím dostupných právnych prostriedkov pred
nestranným a nezávislým všeobecným súdom.
Samotná skutočnosť, že zákon o cenných papieroch neumožňoval sťažovateľovi byť
účastníkom konania o schválení povinnej verejnej ponuky, nie je podľa neho sporná.
To však neznamená, že takáto úprava je aj v súlade s ústavou za situácie, keď neexistuje iný
prostriedok právnej ochrany pred nesprávnym postupom pri schválení ceny v povinnej
ponuke. Rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 sťažovateľ
vytýka, že účastníctvo v predmetnom konaní skúmal iba z hľadiska dostupnosti podkladov
na žalobou napadnutý rozsudok. Neposúdil ich však z hľadiska správnosti týchto podkladov
a možnosti obrany sťažovateľa proti nesprávnosti podkladov v prípade ich poskytnutia
dohliadaným subjektom. Záver najvyššieho súdu o tom, že predmetné rozhodnutie úradu sa
nedotklo majetkových práv sťažovateľa, lebo ten nemal povinnosť, ale len možnosť predať
svoje akcie v rámci verejnej ponuky na prevzatie, považuje sťažovateľ za neprípustný,
pretože „stavia sťažovateľa do pozície voľby medzi dvoma druhmi zla“. Sťažovateľ sa musí
rozhodnúť buď pre odpredaj na základe verejnej ponuky za cenu, ktorú považuje
za neprimeranú, alebo ostať akcionárom v spoločnosti, s postupom a hospodárením ktorej
nesúhlasí. Týmto dochádza jednoznačne k obmedzujúcemu zásahu do jeho vlastníckeho
práva inkorporovaného v akciách. Neposkytnutím dostatočnej ochrany právam a právom
chráneným záujmom sťažovateľa tak najvyšší súd napadnutým rozhodnutím sám porušil
ústavou garantované práva sťažovateľa.
Sťažovateľ z týchto dôvodov zhrnul, že oboma napadnutými rozhodnutiami došlo
k porušeniu jeho základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, pretože nemohol byť účastníkom konania o schválení povinnej verejnej ponuky,
nebolo mu doručené namietané rozhodnutie úradu a súčasne mu nebola poskytnutá súdna
ochrana, pretože mu najvyšší súd nepriznal právo na doručenie namietaného rozhodnutia
úradu a toto rozhodnutie ani nepreskúmal. Vzhľadom na to, že ukončenie obchodovania
s akciami obchodnej spoločnosti N., a. s., a následnú povinnú ponuku na prevzatie na kúpu
všetkých kótovaných akcií od akcionárov bolo možné podľa názoru sťažovateľa porovnať
s vyvlastnením, resp. núteným obmedzením vlastníckeho práva akcionárov, došlo bez
možnosti preskúmania namietaného rozhodnutia úradu o schválení ceny akcií k tomu, že
nebola zaručená jej primeranosť. Tým malo podľa sťažovateľa dôjsť aj k porušeniu čl. 20
ods. 4 ústavy, pričom v spojitosti s tvrdením o porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a 4 ústavy mal byť porušený aj čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ zároveň namietal
aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože ako
akcionár nemohol napadnúť rozhodnutie úradu, hoci išlo o rozhodnutie, ktoré sa
jednoznačne dotýka jeho práv a právom chránených záujmov, konkrétne jeho majetkových
práv a vlastníctva. K tomu navyše dodal, že najvyšší súd napriek jeho návrhu nepodal návrh
na preskúmanie ústavnosti dotknutých ustanovení zákona o cenných papieroch podľa § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V závere svojej argumentácie sťažovateľ konštatoval, že ústavný súd odmietol jeho
sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 204/06 práve z dôvodu, že sa nedomáhal
poskytnutia právnej ochrany v konaní pred správnymi súdmi. Pokiaľ by teda rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 104/2007 z 13. januára 2009 nemal za dôsledok namietané
porušenie základných práv sťažovateľa, predmetné uznesenie ústavného súdu by stratilo
svoje opodstatnenie a nabádalo by iba k mrhaniu prostriedkami sťažovateľa smerom
k uplatňovaniu neúčinných a márnych inštitútov právnej ochrany všeobecnými súdmi.
II.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval najvyšší súd, aby sa
vyjadril k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo vyjadrení č. k. Snj 5/09-15 z 11. júna 2009,
ktoré bolo vypracované predsedníčkou príslušného senátu, v podstate odkázal na svoje
závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu k tvrdenému nároku na doručenie
namietaného rozhodnutia úradu uviedol, že toto rozhodnutie sa doručovalo zákonom
ustanovenému okruhu osôb, medzi ktoré akcionár nepatril. Vo vzťahu k namietanému
neposkytnutiu súdnej ochrany uviedol, že rozhodnutie sa nedotýka priamo majetkového
práva akcionára, pričom na realizáciu práva súdnej ochrany slúžia iné normy, napr.
Obchodný zákonník, podľa ktorých súd postupuje v iných konaniach. Nebol teda daný ani
dôvod súdnej ochrany podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom
ústavnému súdu 15. júla 2009 zopakoval, že rozhodnutím úradu o schválení návrhu
povinnej ponuky boli priamo zasiahnuté jeho majetkové práva. Nad rámec argumentácie
uvedenej v samotnej sťažnosti dodal, že odkaz najvyššieho súdu na možnosť domáhať sa
súdnej ochrany podľa iných ustanovení právneho poriadku neexistuje, pričom poukazuje
na to, že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesení valného
zhromaždenia, na ktorom sa rozhodlo o ukončení obchodovania s akciami, pretože podľa
nich neexistoval zákonný dôvod na vyslovenie takejto neplatnosti. Ďalej konštatoval, že
postup úradu bol nepochybne zákonný z čisto formálneho hľadiska. Sťažovateľ je však
presvedčený o protiústavnosti zákona, na základe ktorého úrad postupoval. Sám totiž nemal
žiadnu možnosť dať preskúmať podklady na rozhodnutie, ktorým úrad určil kúpnu cenu
jeho akcií. V závere dodal, že je presvedčený, že cena určená úradom nebola správna,
ale v Slovenskej republike neexistuje právny inštitút, cez ktorý by túto cenu bolo možné dať
preskúmať nezávislým a nestranným orgánom. Napokon dodal, že „Postup orgánu, ktorý je
síce v súlade so zákonom, ale samotný zákon zasahuje do ústavou garantovaných práv,
nemôže byť v súlade s ústavou s osobitným ohľadom na to, keď súdy nevyužijú zákonom
dané možnosti ochrany pred účinkami neústavného právneho predpisu.“.
III.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona
nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.
Predmet konania o sťažnostiach vymedzuje ústava vo svojom čl. 127 ods. 1 tak, že
ustanovuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V danej veci sťažovateľ založil svoju argumentáciu na namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože sa nemohol ani
v správnom a ani v súdnom konaní domôcť preskúmania namietaného rozhodnutia úradu,
ktorým bola okrem iného schválená cena akcií pre povinnú ponuku na kúpu akcií.
Sťažovateľ však vo vzťahu k obom napadnutým rozhodnutiam nemal výhrady, pokiaľ ide
o nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú účastníctvo v predmetných
konaniach, ale svoju sťažnosť, ako napokon vyplýva i z jeho citovaného stanoviska
k vyjadreniu najvyššieho súdu, smeroval proti tomu, že zákon neustanovuje žiaden právny
prostriedok, na základe ktorého by sa mohol majiteľ akcií domáhať preskúmania verejnej
ponuky na kúpu akcií.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k namietanému porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu sa už vyjadril v uznesení sp. zn. III. ÚS 259/09
z 2. septembra 2009, v ktorom posudzoval jeho sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiam
všeobecných súdov, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia
valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti N., a. s., o ukončení kótovania akcií tejto
spoločnosti. V tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny záver, že v konaní
o sťažnostiach nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnych predpisov. K takémuto
posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v čl. 130
ods. 1 písm. a) až f) ústavy. Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným
subjektom na podanie takéhoto návrhu (porov. napr. II. ÚS 5/02, III. ÚS 177/04,
IV. ÚS 122/08, II. ÚS 87/2010). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu
sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. III. ÚS 182/03).
Námietka sťažovateľa týkajúca sa nemožnosti prístupu k súdu v dôsledku stavu právnej
úpravy totiž, ako uviedol už v uvedenom uznesení sp. zn. III. ÚS 259/09, nemôže byť
predmetom preskúmania ústavným súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava, napr.
v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu
s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne
jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom
ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným zákonom
(§ 74 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).
Sťažovateľ uviedol, že v priebehu konania pred najvyšším súdom vzniesol
požiadavku, aby tento súd ako subjekt aktívne legitimovaný podľa § 130 ods. 1 písm. d)
ústavy podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. K tomu ústavný súd
dodáva, že samotná skutočnosť, že krajský súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Prerušiť konanie podľa
uvedeného ustanovenia možno totiž len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru
musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Aplikácia uvedeného postupu je teda
na uvážení všeobecného súdu (IV. ÚS 84/08, III. ÚS 159/09).
Za týchto okolností sa ústavný súd obmedzil len na preskúmanie zvyšných námietok
sťažovateľa.
Podľa § 22 zákona č. 96/2002 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení bol účastníkom konania pred úradom
dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto a osobitného zákona
sa má konať. Obdobné vymedzenie účastníka konania obsahuje i § 15 zákona č. 747/2004
Z. z., ktorý nahradil uvedený zákon. V prípade súdneho konania zas vymedzuje účastníkov
konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § 250 OSP, ktorý
aktívnu legitimáciu priznáva len účastníkovi správneho konania, ktorého práva a povinnosti
mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Z uvedených ustanovení je zrejmé, že zákon nepripúšťal účastníctvo sťažovateľa
v konaní pred najvyšším súdom, a ten sa teda za súčasného právneho stavu nemohol
domáhať ochrany namietaného porušenia subjektívnych práv v danom konaní pred
správnym súdom. Keďže nielen namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ale i čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy vrátane námietky doručenia namietaného rozhodnutia
úradu malo svoj základ v nemožnosti domáhať sa súdnej ochrany za súčasnej zákonnej
úpravy, nemohol ústavný súd dospieť k inému záveru, než že sťažnosť je v rozsahu
smerujúcom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto
dôvodu v tejto časti odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V závere ústavný súd k namietanému rozhodnutiu Úradu pre finančný trh
č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005 pripomína svoj právny záver, že sťažovateľ mal
(a napokon i využil) možnosť napadnúť toto rozhodnutie v konaní pred správnym súdom,
i keď sám nebol účastníkom správneho konania (II. ÚS 204/06). S ohľadom na obsah
námietok sťažovateľa i skutočnosť, že tento nebol aktívne legitimovaný na podanie
predmetnej správnej žaloby podľa § 250 OSP, tak mohol správny súd rozhodnúť, či podá
návrh na posúdenie ústavnosti tých zákonných ustanovení, ktoré znemožňujú prieskum
príslušného správneho rozhodnutia, alebo sa s ústavnoprávnou argumentáciou sťažovateľa
nestotožní. Za týchto okolností ústavný súd s ohľadom na zásadu subsidiarity vyjadrenú
v čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje, že na ochranu základných práv a slobôd vo vzťahu
k namietanému správnemu rozhodnutiu úradu bol povolaný všeobecný súd, a teda sťažnosť
musí byť v tomto rozsahu odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie (porov. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010