Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 364/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko, zastúpeného

advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 4 a a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. januára

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručená 1. apríla 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa a 4

(ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Úradu pre finančný trh

(ďalej aj „úrad“) č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005 (ďalej len „namietané

rozhodnutie úradu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 13. januára 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ súčasne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie.

Namietaným rozhodnutím úradu bola schválená povinná ponuka na kúpu akcií

obchodnej spoločnosti N., a. s. (ďalej aj „obchodná spoločnosť“ alebo „akciová

spoločnosť“). Dôvodom bolo uznesenie jej valného zhromaždenia o ukončení kótovania

akcií tejto spoločnosti na kótovanom hlavnom trhu Burzy cenných papierov v Bratislave,

a. s., a o ukončení obchodovania s týmito akciami na uvedenej burze. Sťažovateľ je

akcionárom obchodnej spoločnosti N., a. s., a hlasoval proti prijatiu uvedeného uznesenia.

Proti namietanému rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, ktorú ústavný súd odmietol uznesením č. k. -13 z 8. júna 2006 pre

nedostatok právomoci. Dôvodom bola skutočnosť, že sťažovateľ sa ochrany svojho práva

nedomáhal pred správnym súdom.

Návrhom podaným najvyššiemu súdu 25. apríla 2007 sa sťažovateľ domáhal

od Národnej banky Slovenska, ktorá od účinnosti o dohľade nad

finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „) vykonáva pôsobnosť bývalého Úradu pre finančný trh

v oblasti dozoru nad kapitálovým trhom, doručenia namietaného rozhodnutia tohto úradu

a súčasne jeho zrušenia. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 13. januára 2009 konanie

zastavil.

V odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že s ohľadom na režim utajenia

niektorých informácií, ktoré slúžia úradu pri výkone dohľadu nad finančným trhom,

zákonodarca obmedzil okruh účastníkov predmetného konania na predstavenstvo

spoločnosti. Samotný akcionár účastníkom nie je, pričom doručenia svojho rozhodnutia sa

môže domáhať prípadne i súdnou cestou v rámci svojho práva podieľať sa na riadení

akciovej spoločnosti. Podľa o cenných papieroch

a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných

papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) je totiž

akciová spoločnosť povinná poskytnúť majiteľom akcií dostatok informácií na rozhodnutie

o prijatí ponuky. Z tohto dôvodu najvyšší súd považoval návrh v tomto bode za nedôvodný.

Ďalej sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či mal byť žalobca účastníkom konania

z dôvodu, že ide o rozhodnutie, ktoré podstatným spôsobom zasahuje do jeho majetkových

práv ako akcionára spoločnosti. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdil, že zákon

musí akcionárom garantovať, že ponúknutá cena za akcie bude zodpovedať účelu

sledovanému zákonodarcom, teda, že jej minimálna hranica bude garantovaná poskytnutím

právnej ochrany. Najvyšší súd k tomu poukázal na argumentáciu sťažovateľa, že ak sa

rozhodnutím valného zhromaždenia akciovej spoločnosti podstatným spôsobom zmenia

okolnosti, za ktorých akcionári vstúpili do tejto spoločnosti – medzi ktoré je nutné zaradiť

aj možnosť obchodovania s akciami na burze cenných papierov – dotknutí investori majú

právo možnosti výberu, „či ponechajú svoje finančné prostriedky v akciách spoločnosti

alebo tieto prevedú za zákonom ustanovenú cenu na iné osoby povinné vyhlásiť povinnú

ponuku“. Sťažovateľ by tak bol podľa názoru najvyššieho súdu len vtedy dotknutý

na svojich právach, ak by rozhodnutie muselo ukladať povinnosť prevodu akcií v cene

podľa schválenej povinnej ponuky. V tom prípade by podľa názoru najvyššieho súdu bola

možnosť voľby obmedzená a vlastník by bol ukrátený na svojom práve nakladať

s majetkovým právom.

Sťažovateľ uviedol, že dôvod povinnej verejnej ponuky na prevzatie na kúpu

všetkých kótovaných akcií od akcionárov (ktorí na valnom zhromaždení nehlasovali

za rozhodnutie, že tieto akcie prestanú byť kótované, alebo ktorí sa tohto valného

zhromaždenia nezúčastnili) podľa § 119 ods. 1 zákona o cenných papieroch je nutné dať

do súvislosti s tým, že rozhodnutie o ukončení obchodovania s akciami na verejnom trhu

možno prirovnať k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva.

Akcionárom musí byť zaručená ochrana ich vlastníckeho práva, a teda musia mať istotu, že

ponúknutá cena za akcie bude zodpovedať účelu sledovanému zákonodarcom a bude

zachovaná primeranosť tejto ceny. To sa síce zákonodarca snažil zabezpečiť ustanovením

dolnej hranice ceny akcií podľa § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch, avšak podľa

sťažovateľa tieto piliere (kritériá) určenia ceny akcií nemôžu byť v podmienkach právneho

štátu postačujúce na zabezpečenie ochrany jeho majetkových práv. Primeranosť ochrany

vlastníckeho práva môže byť bez ohľadu na aplikáciu iných zákonných metód a postupov

na určenie ceny akcií dodržaná iba v prípade možnosti sťažovateľa ako akcionára napadnúť

rozhodnutie orgánu vykonávajúceho dohľad a dať ho preskúmať pred nestranným

a nezávislým orgánom. V tejto súvislosti poukazuje na obdobný právny názor vyjadrený

v rozhodnutí nemeckého Spolkového najvyššieho súdu z 25. novembra 2002 sp. zn.

II ZR 133/01. Takáto možnosť ale sťažovateľovi v danom prípade nebola poskytnutá,

pretože mu nebolo doručené rozhodnutie úradu, a súčasne nebola poskytnutá ochrana jeho

garantovaným právam ani využitím dostupných právnych prostriedkov pred

nestranným a nezávislým všeobecným súdom.

Samotná skutočnosť, že zákon o cenných papieroch neumožňoval sťažovateľovi byť

účastníkom konania o schválení povinnej verejnej ponuky, nie je podľa neho sporná.

To však neznamená, že takáto úprava je aj v súlade s za situácie, keď neexistuje iný

prostriedok právnej ochrany pred nesprávnym postupom pri schválení ceny v povinnej

ponuke. Rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 13. januára 2009 sťažovateľ

vytýka, že účastníctvo v predmetnom konaní skúmal iba z hľadiska dostupnosti podkladov

na žalobou napadnutý rozsudok. Neposúdil ich však z hľadiska správnosti týchto podkladov

a možnosti obrany sťažovateľa proti nesprávnosti podkladov v prípade ich poskytnutia

dohliadaným subjektom. Záver najvyššieho súdu o tom, že predmetné rozhodnutie úradu sa

nedotklo majetkových práv sťažovateľa, lebo ten nemal povinnosť, ale len možnosť predať

svoje akcie v rámci verejnej ponuky na prevzatie, považuje sťažovateľ za neprípustný,

pretože „stavia sťažovateľa do pozície voľby medzi dvoma druhmi zla“. Sťažovateľ sa musí

rozhodnúť buď pre odpredaj na základe verejnej ponuky za cenu, ktorú považuje

za neprimeranú, alebo ostať akcionárom v spoločnosti, s postupom a hospodárením ktorej

nesúhlasí. Týmto dochádza jednoznačne k obmedzujúcemu zásahu do jeho vlastníckeho

práva inkorporovaného v akciách. Neposkytnutím dostatočnej ochrany právam a právom

chráneným záujmom sťažovateľa tak najvyšší súd napadnutým rozhodnutím sám porušil

garantované práva sťažovateľa.

Sťažovateľ z týchto dôvodov zhrnul, že oboma napadnutými rozhodnutiami došlo

k porušeniu jeho základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1

, pretože nemohol byť účastníkom konania o schválení povinnej verejnej ponuky,

nebolo mu doručené namietané rozhodnutie úradu a súčasne mu nebola poskytnutá súdna

ochrana, pretože mu najvyšší súd nepriznal právo na doručenie namietaného rozhodnutia

úradu a toto rozhodnutie ani nepreskúmal. Vzhľadom na to, že ukončenie obchodovania

s akciami obchodnej spoločnosti N., a. s., a následnú povinnú ponuku na prevzatie na kúpu

všetkých kótovaných akcií od akcionárov bolo možné podľa názoru sťažovateľa porovnať

s vyvlastnením, resp. núteným obmedzením vlastníckeho práva akcionárov, došlo bez

možnosti preskúmania namietaného rozhodnutia úradu o schválení ceny akcií k tomu, že

nebola zaručená jej primeranosť. Tým malo podľa sťažovateľa dôjsť aj k porušeniu čl. 20

ods. 4 , pričom v spojitosti s tvrdením o porušení základných práv podľa

a 4 mal byť porušený aj dodatkového protokolu. Sťažovateľ zároveň namietal

aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , pretože ako

akcionár nemohol napadnúť rozhodnutie úradu, hoci išlo o rozhodnutie, ktoré sa

jednoznačne dotýka jeho práv a právom chránených záujmov, konkrétne jeho majetkových

práv a vlastníctva. K tomu navyše dodal, že najvyšší súd napriek jeho návrhu nepodal návrh

na preskúmanie ústavnosti dotknutých ustanovení zákona o cenných papieroch podľa § 109

ods. 1 písm. b) (ďalej aj „OSP“).

V závere svojej argumentácie sťažovateľ konštatoval, že ústavný súd odmietol jeho

sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. práve z dôvodu, že sa nedomáhal

poskytnutia právnej ochrany v konaní pred správnymi súdmi. Pokiaľ by teda rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. januára 2009 nemal za dôsledok namietané

porušenie základných práv sťažovateľa, predmetné uznesenie ústavného súdu by stratilo

svoje opodstatnenie a nabádalo by iba k mrhaniu prostriedkami sťažovateľa smerom

k uplatňovaniu neúčinných a márnych inštitútov právnej ochrany všeobecnými súdmi.

II.

Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval najvyšší súd, aby sa

vyjadril k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo vyjadrení č. k. Snj 5/09-15 z 11. júna 2009,

ktoré bolo vypracované predsedníčkou príslušného senátu, v podstate odkázal na svoje

závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu k tvrdenému nároku na doručenie

namietaného rozhodnutia úradu uviedol, že toto rozhodnutie sa doručovalo zákonom

ustanovenému okruhu osôb, medzi ktoré akcionár nepatril. Vo vzťahu k namietanému

neposkytnutiu súdnej ochrany uviedol, že rozhodnutie sa nedotýka priamo majetkového

práva akcionára, pričom na realizáciu práva súdnej ochrany slúžia iné normy, napr.

, podľa ktorých súd postupuje v iných konaniach. Nebol teda daný ani

dôvod súdnej ochrany podľa ustanovení piatej časti .

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom

ústavnému súdu 15. júla 2009 zopakoval, že rozhodnutím úradu o schválení návrhu

povinnej ponuky boli priamo zasiahnuté jeho majetkové práva. Nad rámec argumentácie

uvedenej v samotnej sťažnosti dodal, že odkaz najvyššieho súdu na možnosť domáhať sa

súdnej ochrany podľa iných ustanovení právneho poriadku neexistuje, pričom poukazuje

na to, že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesení valného

zhromaždenia, na ktorom sa rozhodlo o ukončení obchodovania s akciami, pretože podľa

nich neexistoval zákonný dôvod na vyslovenie takejto neplatnosti. Ďalej konštatoval, že

postup úradu bol nepochybne zákonný z čisto formálneho hľadiska. Sťažovateľ je však

presvedčený o protiústavnosti zákona, na základe ktorého úrad postupoval. Sám totiž nemal

žiadnu možnosť dať preskúmať podklady na rozhodnutie, ktorým úrad určil kúpnu cenu

jeho akcií. V závere dodal, že je presvedčený, že cena určená úradom nebola správna,

ale v Slovenskej republike neexistuje právny inštitút, cez ktorý by túto cenu bolo možné dať

preskúmať nezávislým a nestranným orgánom. Napokon dodal, že „Postup orgánu, ktorý je

síce v súlade so zákonom, ale samotný zákon zasahuje do garantovaných práv,

nemôže byť v súlade s s osobitným ohľadom na to, keď súdy nevyužijú zákonom

dané možnosti ochrany pred účinkami neústavného právneho predpisu.“.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) prerokuje každý návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona

nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Predmet konania o sťažnostiach vymedzuje vo svojom tak, že

ustanovuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V danej veci sťažovateľ založil svoju argumentáciu na namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa , pretože sa nemohol ani

v správnom a ani v súdnom konaní domôcť preskúmania namietaného rozhodnutia úradu,

ktorým bola okrem iného schválená cena akcií pre povinnú ponuku na kúpu akcií.

Sťažovateľ však vo vzťahu k obom napadnutým rozhodnutiam nemal výhrady, pokiaľ ide

o nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení, ktoré vymedzujú účastníctvo v predmetných

konaniach, ale svoju sťažnosť, ako napokon vyplýva i z jeho citovaného stanoviska

k vyjadreniu najvyššieho súdu, smeroval proti tomu, že zákon neustanovuje žiaden právny

prostriedok, na základe ktorého by sa mohol majiteľ akcií domáhať preskúmania verejnej

ponuky na kúpu akcií.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu sa už vyjadril v uznesení sp. zn.

z 2. septembra 2009, v ktorom posudzoval jeho sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiam

všeobecných súdov, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia

valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti N., a. s., o ukončení kótovania akcií tejto

spoločnosti. V tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny záver, že v konaní

o sťažnostiach nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnych predpisov. K takémuto

posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v

ods. 1 písm. a) až f) . Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným

subjektom na podanie takéhoto návrhu (porov. napr. , ,

, ). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu

sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. ).

Námietka sťažovateľa týkajúca sa nemožnosti prístupu k súdu v dôsledku stavu právnej

úpravy totiž, ako uviedol už v uvedenom uznesení sp. zn. , nemôže byť

predmetom preskúmania ústavným súdom na základe sťažnosti podľa .

Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava, napr.

v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu

s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne

jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom

ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným zákonom

(§ 74 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).

Sťažovateľ uviedol, že v priebehu konania pred najvyšším súdom vzniesol

požiadavku, aby tento súd ako subjekt aktívne legitimovaný podľa § 130 ods. 1 písm. d)

podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. K tomu ústavný súd

dodáva, že samotná skutočnosť, že krajský súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109

ods. 1 písm. b) , nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Prerušiť konanie podľa

uvedeného ustanovenia možno totiž len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru

musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Aplikácia uvedeného postupu je teda

na uvážení všeobecného súdu (, ).

Za týchto okolností sa ústavný súd obmedzil len na preskúmanie zvyšných námietok

sťažovateľa.

Podľa o dohľade nad finančným trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení bol účastníkom konania pred úradom

dohliadaný subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach podľa tohto a osobitného zákona

sa má konať. Obdobné vymedzenie účastníka konania obsahuje i

Z. z., ktorý nahradil uvedený zákon. V prípade súdneho konania zas vymedzuje účastníkov

konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov , ktorý

aktívnu legitimáciu priznáva len účastníkovi správneho konania, ktorého práva a povinnosti

mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Z uvedených ustanovení je zrejmé, že zákon nepripúšťal účastníctvo sťažovateľa

v konaní pred najvyšším súdom, a ten sa teda za súčasného právneho stavu nemohol

domáhať ochrany namietaného porušenia subjektívnych práv v danom konaní pred

správnym súdom. Keďže nielen namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ale i a 4 vrátane námietky doručenia namietaného rozhodnutia

úradu malo svoj základ v nemožnosti domáhať sa súdnej ochrany za súčasnej zákonnej

úpravy, nemohol ústavný súd dospieť k inému záveru, než že sťažnosť je v rozsahu

smerujúcom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto

dôvodu v tejto časti odmietol ( ).

V závere ústavný súd k namietanému rozhodnutiu Úradu pre finančný trh

č. GRUFT-155/2005/SPNP z 26. mája 2005 pripomína svoj právny záver, že sťažovateľ mal

(a napokon i využil) možnosť napadnúť toto rozhodnutie v konaní pred správnym súdom,

i keď sám nebol účastníkom správneho konania (). S ohľadom na obsah

námietok sťažovateľa i skutočnosť, že tento nebol aktívne legitimovaný na podanie

predmetnej správnej žaloby podľa , tak mohol správny súd rozhodnúť, či podá

návrh na posúdenie ústavnosti tých zákonných ustanovení, ktoré znemožňujú prieskum

príslušného správneho rozhodnutia, alebo sa s ústavnoprávnou argumentáciou sťažovateľa

nestotožní. Za týchto okolností ústavný súd s ohľadom na zásadu subsidiarity vyjadrenú

v konštatuje, že na ochranu základných práv a slobôd vo vzťahu

k namietanému správnemu rozhodnutiu úradu bol povolaný všeobecný súd, a teda sťažnosť

musí byť v tomto rozsahu odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie (porov. ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010