Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 159/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P.,

Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné

z 13. septembra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

Krajského súdu v Prešove z 23. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co

186/2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2008 faxom doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -168

z 13. septembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

z 26. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. . Na základe výzvy

sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2008.

Z tvrdení obsiahnutých v sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol spoločným

nájomcom nebytových priestorov vo vlastníctve Ž., B. (ďalej len „prenajímateľ“)

nachádzajúcich sa na prízemí železničnej zastávky „Humenné Mesto“. Jeho spolunájomcom

bol Ing. J. M. Nájomný pomer trval od roku 1996.

Prenajímateľ dal v roku 2000 obom spoločným nájomcom výpoveď z nájmu

nebytových priestorov, „ale obaja túto výpoveď považovali za nulitný právny úkon,

pretože tam boli označení len ako fyzické osoby a nie ako podnikateľské subjekty“.

Prenajímateľ sa následne v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn.

domáhal určenia neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy a vypratania nebytových

priestorov. V tomto konaní Ing. M. uznal absolútnu neplatnosť zmluvy a zaviazal sa, že

nebytové priestory vyprace. Sťažovateľ v konaní o povolení obnovy konania tvrdil,

že „netuší, kedy sa tak stalo, lebo sa nestretávali“. Preto sa konanie o neplatnosti nájomnej

zmluvy ďalej viedlo už len voči sťažovateľovi. Napokon bolo preukázané, že nájomná

zmluva je platná. Sťažovateľ tak nebol povinný vypratať nebytové priestory.

Prenajímateľ 20. novembra 2002 znovu dal sťažovateľovi ako nájomcovi výpoveď

z nájmu. Sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti tejto výpovede.

Konanie sa viedlo pod sp. zn. a sťažovateľova žaloba bola zamietnutá,

čo potvrdil na základe podaného odvolania i krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co

67/05.

Sťažovateľ tvrdil, že 15. februára 2006 sa na pojednávaní Okresného súdu Košice I

v inom konaní vedenom pod sp. zn. dozvedel, že prenajímateľ považoval

Ing. M. za nájomcu predmetných nebytových priestorov ešte v roku 2002, ba aj v roku

2003. Podľa sťažovateľa túto „skutočnosť bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom

konaní a táto skutočnosť môže preňho privodiť priaznivejší výsledok vo veci. (...)

Rozhodnou skutočnosťou (...) je to, že nebol relevantným spôsobom ukončený nájomný

vzťah s druhým nájomcom do dňa keď bola daná výpoveď z nájmu. Ak by táto výpoveď bola

z tohto dôvodu neplatná mohol byť žalobca (sťažovateľ, pozn.) doposiaľ nájomcom

nebytových priestorov a prevádzkovať tam svoju podnikateľskú činnosť.“. Okresnému súdu

preto adresoval návrh na obnovu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C

175/2003, ktorého predmetom bola neplatnosť výpovede prenajímateľa.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením z 13. septembra

2007 návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým,

že nebolo rozhodujúce, či prenajímateľ „považoval Ing. M. za nájomcu, ale či Ing. M.

nájomcom v roku 2002 bol alebo nebol. Toto však nie je nová skutočnosť, ktorá by nemohla

byť preverená v pôvodnom konaní. Naopak skutočnosti ohľadne platnosti, či neplatnosti

nájomnej zmluvy a následných výpovedí boli predmetom viacerých súdnych konaní

a samotný žalobca (sťažovateľ, pozn.) v konaní mohol navrhnúť, aby sa súd

zaoberal tým, či výpoveď z nájmu z roku 2002 mala byť doručovaná aj druhému nájomcovi,

resp. kto bol nájomcom nebytových priestorov a za akých okolnosti nájom zanikol alebo

nie.“.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Konštrukciu okresného

súdu, ktorá tvorila základ pre jeho zamietavé rozhodnutie, označil za irelevantnú

s poukazom na konanie okresného súdu vo veci sp. zn. ukončené rozsudkom

č. k. -112 z 10. októbra 2002. V tomto rozsudku okresný súd „uvádza

ako odporcu – žalovaného už len samotného žalobcu (sťažovateľa, pozn.) a nie Ing. J. M.“.

Sťažovateľ v odvolaní tiež zdôraznil, že „neexistoval žiadny právny dôvod prečo by mal

v konaní vedenom na okresnom súde vo veci určenia neplatnosti výpovede

z nájmu zo dňa 20.11.2002, ktorú obdržal (...) nejaký právny dôvod sa domáhať skúmania,

či Ing. J. M. ešte v roku 2002 v čase keď (...) bola daná výpoveď bol ešte jeho

spolunájomcom ako tvrdí okresný súd“.

Krajský súd uznesením z 23. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

odvolaním napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil. V odôvodnení

odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ „dňa 21.12.1996 uzavretím nájomnej

zmluvy mal vedomosť o tom, že spolunájomcom je aj Ing. J. M. a samotná okolnosť,

že Ing. M. bol nájomcom aj v roku 2002 nespĺňa znaky upravené v ustanovení § 228 ods. 1

písm. a/ teda nejde o takú skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré bez svojej viny

nemohol použiť žalobca (sťažovateľ, pozn.) v pôvodnom konaní.“. Krajský súd sa taktiež

stotožnil s názorom okresného súdu o možnosti preverenia existencie nájomného vzťahu

medzi prenajímateľom a Ing. M. v roku 2002 ešte v pôvodnom konaní.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu vychádzal sťažovateľ z názoru,

že povinnosťou oboch konajúcich súdov bolo „skúmať, či boli splnené všetky právne

náležitosti aj vo vzťahu k môjmu spolunájomcovi, t. j. skúmať, či spolunájomca mal byť

účastníkom konania na strane žalobcu spoločne so mnou a následne mal OS a KS zistiť,

či aj spolunájomca obdržal túto výpoveď z 20.11.2002 ako ja“. V dôsledku nesplnenia

uvedenej povinnosti boli podľa sťažovateľa porušené jeho označené základné práva.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.

Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a práva, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o základných právach a ľudských slobôd v znení protokolu č. 11 postupom

Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. a následne

na Krajskom súde v Prešove vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

2.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdi Humenné

č.k. -168 zo dňa 13. septembra 2007 a súčasne zrušuje uznesenie Krajského

súdu v Prešove č.k.8Co/186/2007 zo dňa 23. júna 2008.

3.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu Humenné, prejednať a rozhodnúť o veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov

4.

Okresný súd Humenné je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 6.732.-Sk

(slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. P.,

Advokátska kancelária, H. (jeden úkon 3.176.-Sk plus 190 sk paušál, počet úkonov 2).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru (, , , ),

ktorou vyvodzuje z dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity

brániaceho ústavnému súdu poskytovať ochranu právam uvedeným v tejto ústavnej norme,

ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2007 vydanému v konaní vedenom

pod sp. zn. mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie, ktorú aj využil.

O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného vylučuje právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia

označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie sťažovateľom označených práv rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci.

K tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia jeho

označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu z 23. júna 2008,

ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Z odôvodnenia predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho tento zhrnul v tomto

vyjadrení: „Ja sa nestotožňujem s takýmto odôvodnením rozhodnutí OS a KS,

ktorým zamietli môj návrh na obnovu konania, lebo skutočnosť, či môj spolunájomca

obdržal výpoveď zo dňa 20.11.2002, ako ja, som nemohol preukázať v pôvodnom konaní.

A dokonca ŽSR túto skutočnosť ako účastník pôvodného konania vedome zamlčal.“

Odôvodnením mal v tomto prípade sťažovateľ na mysli záver konajúcich súdov,

že vedomosť sťažovateľa o nájomnom vzťahu medzi jeho spolunájomcom

a prenajímateľom nie je novou skutočnosťou zakladajúcou dôvod na obnovu konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). Skutkový

záver krajského (ale i okresného) súdu o tom, že sťažovateľom tvrdená skutočnosť

neukončenia nájomného vzťahu medzi jeho spolunájomcom a prenajímateľom nie je novou

skutočnosťou podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ústavný nehodnotí ako zjavne

neodôvodnený a arbitrárny, a to predovšetkým s ohľadom na názor okresného súdu

vyjadrený v odôvodnení jeho uznesenia z 13. septembra 2007, podľa ktorého nebolo

rozhodujúce, či sťažovateľ „považoval Ing. M. za nájomcu, ale či Ing. M. nájomcom v roku

2002 bol, alebo nebol.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti (časť označená ako „III.“) sťažovateľ vytýkal

konajúcim súdom nesplnenie povinnosti „skúmať, či boli splnené všetky právne náležitosti

aj vo vzťahu k môjmu spolunájomcovi, t. j. skúmať, či spolunájomca mal byť účastníkom

konania na strane žalobcu spoločne so mnou a následne mal OS a KS zistiť,

či aj spolunájomca obdržal túto výpoveď z 20.11.2002 ako ja.“, pričom však uviedol,

že k tomuto nedostatku došlo „v pôvodnom konaní“.

Na inom mieste zas sťažovateľ uvádza, že „OS a KS mali povinnosť skúmať aktívnu

legitimáciu môjho spolunájomcu v pôvodnom konaní a v konaní o jeho obnove“.

Uvedené námietky sú však vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20

ods. 3 ) pre rozhodnutie ústavného súdu o sťažnostnom petite

formulovanom sťažovateľom irelevantné, pretože predmetom konania ústavného súdu

v tomto prípade nie je pôvodné konanie sp. zn. , ale konanie, v ktorom sa

rozhodovalo o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Pokiaľ sťažovateľ vytýkal

i tomuto konaniu neskúmanie aktívnej legitimácie jeho spolunájomcu krajským súdom,

ústavný súd uvádza, že zisťovanie tejto skutočnosti by bolo až predmetom konania

po povolení jeho obnovy. Pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania nebolo relevantné

to, či spolunájomca sťažovateľa bol aktívne legitimovaný v konaní o neplatnosti výpovede

sp. zn. , ale to, či prípadná existencia nájomného vzťahu medzi prenajímateľom

a Ing. M. je, alebo nie je novou skutočnosťou podľa . S touto

otázkou sa konajúce súdy riadne vysporiadali, preto ústavný súd nezistil žiadnu ústavne

relevantnú súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a napadnutým

uznesením krajského súdu. Takýto záver viedol ústavný súd k odmietnutiu predmetnej časti

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009