Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 599/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Berec/Berec, s. r. o.,

Mostová 2, Bratislava, v menej ktorej koná advokát Mgr. František Berec, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 18. apríla 2018 a uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. mája 2018 a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 20. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 18. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté konanie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. mája 2018 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (ďalej

len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 18. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol, že sťažovateľ

sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženej mu trestným rozkazom okresného

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2015 neosvedčil a trest odňatia slobody

vo výmere 2 rokov vykoná.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 29. mája 2018 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd a krajský súd vo svojich

rozhodnutiach vôbec neprihliadali na skutočnosti svedčiace v jeho prospech a prísne

formalisticky aplikovali v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Tvrdí, že okresný súd a ani krajský súd

sa nezaoberali druhou vetou označeného ustanovenia, v zmysle ktorej výnimočne môže súd

vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti,

hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu

trestu. K tomuto sťažovateľ tvrdí, že počas celej skúšobnej doby riadne pracoval, viedol

slušný rodinný život a zapájal sa do spoločenského života. Sťažovateľ sa domnieva,

že „jediný exces, ktorý mal nulové následky ako aj minimálnu závažnosť, by nemal byť sám

o sebe dôvodom na vyslovenie neosvedčenia“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a

ods. 1 Dohovoru. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a

ods. 1 Dohovoru.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 29. 5. 2018,

ako aj uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 18. 4. 2018 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Nitra a Okresný súd Nitra sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

trovy konania vo výške 390,50 EUR na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (, , ).

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa postupom

okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva

podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,

ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich

(, , ).

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (, ).

Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv v rámci konania o sťažnosti na krajskom súde, ktorý mal preskúmať

postup okresného súdu v napadnutom konaní. Túto možnosť sťažovateľ aj využil,

a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu v napadnutom konaní,

pretože ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci v zmysle .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ pred ústavným súdom tiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Aj napriek skutočnosti, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v tejto časti

(výslovne) napáda len postup krajského súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva,

že namietaný postup vyústil do uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd v medziach

vymedzených sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého

konania krajského súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal

s jeho námietkou formalistického aplikovania .

K tomuto namieta, že krajský súd vôbec nebral do úvahy skutočnosti svedčiace

v jeho prospech.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

„Odsúdenému bol trestným rozkazom Okresné súdu Nitra zo dňa 17. 09. 2015

sp. zn. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. d/ Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky a trest zákazu činnosti riadiť

motorové vozidlá každého druhu vo výmere 3 roky. Týmto trestným rozkazom bol zrušený

rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 14. 10. 2014 vo výroku

o treste.

Do tejto skúšobnej doby mu bola započítaná skúšobná doba z predchádzajúceho

odsúdenia od 15. 10. 2014 do 26. 09. 2015 a to uznesením Okresného súdu Nitra

zo dňa 09. 03. 2016 sp. zn. . Skúšobná doba odsúdenému končí 15. 10. 2018.

Bolo zistené, že odsúdený nebol prejednávaný pre priestupok, z poslednej správy

z Obce vyplýva, že je nezamestnaný, pričom jeho povesť v obci je dobrá

a bolo tiež zistené, že dňa 17. 01. 2018 pod sp. zn. bol trestným rozkazom

Okresného súdu Bratislava V uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. a bol mu uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody vo výmere 4 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia a bol mu tiež uložený ďalší trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky.

Ako vyplýva z pripojeného spisu, tohto prečinu sa dopustil dňa 15. 01. 2018,

keď riadil motorové vozidlo na a to i napriek tomu,

že mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. uložený trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 3 rokov.

Z uvedeného je zrejmé, že odsúdený sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

dopustil ďalšieho úmyselného prečinu, rovnakého za aký bol hore citovaným trestným

rozkazom už odsúdený. S poukazom na tieto skutočnosti je možné konštatovať

tak, ako na to správne poukázal súd I. stupňa, že odsúdený v skúšobnej dobe neviedol

riadny život, pretože bol právoplatne odsúdený za úmyselný prečin, čo v žiadnom prípade

nemožno bagatelizovať tak, ako sa na to snažil poukázať obhajca v odôvodnení sťažnosti,

pretože odsúdený nerešpektoval zákaz uložený mu súdom a spáchal úmyselný trestný čin.

S poukazom na všetky tieto skutočnosti správne potom súd I. stupňa rozhodol,

že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil a trest odňatia slobody,

ktorý mu bol podmienečne odložený, vykoná, pretože počas skúšobnej doby neviedol riadny

život, keď sa dopustil ďalšieho úmyselného trestného činu, za ktorý bol právoplatne

odsúdený.“

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje,

že tento sa dostatočným, jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s námietkou

sťažovateľa o prísne formalistickom aplikovaní .

Ako to vyplýva z citovanej časti uznesenia krajského súdu, krajský súd bral pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa do úvahy skutočnosti svedčiace v jeho prospech (dobrá povesť),

ako aj skutočnosti svedčiace jednoznačne v jeho neprospech (úmyselné spáchanie trestného

činu), ktoré následne vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil (skutočnosť, či sťažovateľ viedol

riadny život) a rozhodol (sťažnosť ako nedôvodnú zamietol). Uvedené právne závery

krajského súdu sú s ohľadom na námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti

podľa z ústavnoprávne hľadiska presvedčivé a akceptovateľné. Tvrdenie

sťažovateľa o tom, že krajský súd sa jeho námietkou vôbec nezaoberal, preto neobstojí.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľ sa v skutočnosti

vo svojej sťažnosti podľa domáha, aby ústavný súd vstupoval do rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu a opätovne prehodnocoval skutkové zistenia a právne

závery týchto súdov ako súd tretej či štvrtej inštancie, čo vzhľadom na postavenie ústavného

súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti neprichádza do úvahy

(, , , ). Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (, , ). Úloha ústavného súdu sa totiž

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (, , ,

, ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, , ). Ako už bolo uvedené,

v danom prípade k takémuto pochybeniu krajského súdu nedošlo.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu

v napadnutom konaní

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd konštatuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je na prípad sťažovateľa ratione

materiae neaplikovateľný, keďže v jeho prípade ide o konanie o nariadenie výkonu

podmienečne odloženého trestu odňatia slobody z dôvodu neosvedčenia sa v skúšobnej

dobe (m. m. , ). Toto konanie, podobne ako konanie

o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (,

, ; tiež rozhodnutie o prijateľnosti vo veci H. A.

proti Rakúsku zo 7. 5. 1990, sťažnosť č. 16266/90), sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom

obvinení“ ani rozhodnutia o „občianskych právach a záväzkoch“. Pokiaľ ide o výkon

rozhodnutí v trestných veciach, čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej trestnej časti tu nemožno

aplikovať, pretože v takýchto prípadoch už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti trestného

obvinenia“ (porovnaj rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Montcornet de Caumont

proti Francúzsku z 13. 5. 2003, sťažnosť č. 59290/00, tiež rozhodnutie o prijateľnosti

vo veci Saccoccia proti Rakúsku z 5. 7. 2007, sťažnosť č. 69917/01).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

(m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018