Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 270/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, Gaštanová 7, Žilina, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2018

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, Gaštanová 7,

Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi bola rozhodnutím

Sociálnej poisťovne – ústredia Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

0 z 18. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 18. marca 2016“) zvýšená

suma starobného dôchodku na sumu 302,10 € mesačne v súlade s § 66 ods. 3 a § 82 zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“). Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016

vyplýva, že suma starobného dôchodku bola sťažovateľovi zvýšená za obdobie

dôchodkového poistenia získané počas poberania tohto dôchodku od 1. januára 2015 do

31. decembra 2015, pričom zvýšenie starobného dôchodku patriace za toto obdobie

predstavovalo sumu 1,74825 € mesačne a bolo určené ako súčin jednej polovice osobného

mzdového bodu 0,2500 a aktuálnej dôchodkovej hodnoty 10,993 €. K 31. decembru 2015 sa

starobný dôchodok sťažovateľovi vyplácal v sume 297,40 €, pričom suma starobného

dôchodku 300,20 € mesačne po zaokrúhlení bola určená súčtom súm 297,40 € a 2,74825 €.

Suma starobného dôchodku sa ďalej zvýšila podľa § 82 zákona o sociálnom poistení a § 1

písm. a) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

č. , ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky

a percento zvýšenia úrazovej renty v roku 2016 na sumu 302,10 €.

Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016 sťažovateľ podal opravný

prostriedok podľa piatej časti tretej hlavy v tom čase platného a účinného Občianskeho

súdneho poriadku, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok

z 26. septembra 2016“) tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016 potvrdil

ako vecne správne. Rozsudok krajského súdu z 26. septembra 2016 v rámci odvolacieho

konania najvyšší súd potvrdil napadnutým rozsudkom.

Podľa sťažovateľa „celková výška starobného dôchodku je vypočítaná nezákonne, čo

vyplýva aj zo samotného odôvodnenia rozhodnutia... mechanizmus určenia výšky zvýšenia

starobného dôchodku je nesprávny a nezákonným pretože je odvodený od sumy výšky

starobného dôchodku určenej v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru, ale nie len podľa ZSP“.

Sťažovateľ ďalej namieta proti záverom vyjadreným v rozhodnutiach krajského súdu

a najvyššieho súdu, podľa ktorých sa všeobecné súdy nemôžu zaoberať otázkou základnej

výmery starobného dôchodku, keďže táto nebola v rozhodnutí Sociálnej poisťovne

z 18. marca 2016 riešená. Aj napriek uvedenému však nad rámec odôvodnenia krajský súd

a rovnako aj najvyšší súd podali podľa sťažovateľa „bezprecedentný výklad ustanovení

o sociálnom zabezpečení, , ZSP v znení

neskorších predpisov, o služobnom pomere príslušníkov

Policajného zboru Slovenskej republiky, o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Dohovoru o invalidných,

starobných a pozostalostných dávkach (č. 128)...“.

Sťažovateľ nesúhlasí s výkladom podaným krajským súdom v jeho rozsudku

z 26. septembra 2016, podľa ktorého v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe

zo všeobecného, ako aj z osobitného systému sociálneho zabezpečenia je v zmysle

«„Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť (a nemožno ho

odňať), pokiaľ starobný dôchodok z osobitného systému (??) svojou výškou neprevyšuje

výšku starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia.“ Veď Dohovor

nepozná právne inštitúty dávky v starobe, nepozná... sociálnu dávku osobitného systému,

výsluhový dôchodok.».

Aplikácia príslušných ustanovení Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach (č. 128) publikovaného pod č. (ďalej len Dohovor

č. 128“) krajským súdom, resp. najvyšším súdom je podľa sťažovateľa diskriminačná,

keďže je «nespochybniteľné, že... použitie Dohovoru priamo poškodzuje práva, zmenšuje

jeho rozsah práv krátením, ktoré mu zabezpečuje zák. spôsobom

spravodlivého výpočtu výšky starobného dôchodku ADHxOMBxODP. Poukazujeme na

faktické ustanovenia .. z ktorých je zrejmé a rigidne určité kto

a v akom rozsahu má „nárok“ na priznanie starobného dôchodku mechanizmom výpočtu

ADHxOMBxODP.».

Podľa sťažovateľa krajský súd a ani najvyšší súd neprihliadali pri svojom

rozhodovaní na c , podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách prednosť pred vnútroštátnym zákonom len vtedy, ak

„zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“, a keďže Dohovor č. 128 sťažovateľa

diskriminuje, bola aplikácia jeho ustanovení vo veci vylúčená.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že najvyšší súd nepreskúmal rozsudok krajského súdu

z 26. septembra 2016 v medziach odvolania. Jeho povinnosťou bolo zaoberať sa nie len

valorizáciou už priznanej sumy starobného dôchodku, ale rovnako sa zaoberať aj

mechanizmom výpočtu, „ktorý sa odvíja už od priznanej výšky sumy starobného dôchodku.

A keďže táto suma je nezákonná, nesprávne určená, nemôže byť legitímna ani výška

valorizácie.“.

Sťažovateľ súčasne predkladá ústavnému súdu «procesný návrh na vyriešenie

sporného „práva“ a zároveň návrh na výklad hmotnoprávnych ustanovení ako

prejudiciálnej otázky uplatnenia – neuplatnenia Dohovoru voči výsluhovým dôchodcom

v súvislosti s priznaním práva na výpočet zákonnej výšky starobného dôchodku zo ZSP.

Súčasne navrhujeme aj vyriešenie otázky súbehu nároku dávok, klasifikovania

(rôznorodosti – zhodnosti) dávok výsluhový a starobný dôchodok v zmysle dohovoru

a definovania podmienok (eventuálneho) krátenia a rozsahu krátenia, či zastavenie výplaty

výšky starobného dôchodku vyplývaného zo všeobecného systému sociálneho poistenia

podľa Je preto na úvahe súdu, ako pomenované právne inštitúty

dohovoru euro konformne a vnútroštátne vysvetliť a aplikovať pri vydávaní rozhodnutí

správnych orgánov a súdov. No a tu vzniká priestor pre Ústavný súd na vyjadrenie

záväzného právneho a legitímneho názoru.».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nezrozumiteľnosť aplikácie ustanovení

Dohovoru č. 128 a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení a zdôrazňuje

nevyhnutnosť podať vysvetlenie, či „výsluhový dôchodok“ je možné subsumovať

pod dávky pokryté Dohovorom č. 128 a zároveň vyjadriť sa k tomu, či Sociálna poisťovňa

môže sama určovať podmienky a rozsah krátenia príslušnej dávky.

S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ predkladá ústavnému súdu návrh

na „vyriešenie prejudiciálnej otázky“ a žiada, aby ústavný súd vykonal výklad práv

označených v Dohovore č. 128, a síce či

- možno výsluhový dôchodok ako peňažnú dávku vyplácanú z osobitného

sociálneho systému policajtov pri súčasnom súbehu nároku na určené invalidné, starobné

alebo pozostalostné dávky subsumovať pod tieto dávky a určiť prepočet výšky

najvýhodnejšej dávky,

- možno považovať výsluhový dôchodok ako peňažnú dávku vyplácanú

z osobitného sociálneho systému policajtov za dávku ustanovenú v Dohovore č. 128

a pri súčasnom súbehu nárokov ho klasifikovať ako inú peňažnú dávku sociálneho

zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť,

- možno dispozíciu určenú Dohovorom č. 128 za určených podmienok

a v určenom rozsahu považovať za vykonateľnú a realizovateľnú Sociálnou poisťovňou

na základe výkladu najvyššieho súdu bez vydania vnútroštátneho predpisu a samovoľne

určiť podmienky krátenia a určiť rozsah krátenia v prípade súbehu dávok výsluhového

dôchodku a starobného dôchodku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu za nezrozumiteľné a arbitrárne s priamym dosahom na porušenie

práv zaručených a dohovorom. Ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že v ňom vysloví porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

„sp. zn. zo dňa 28. februára 2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského

súdu v Žiline zo dňa 29. januára 2015, č. k. -72“, rozsudok najvyššieho

súdu „sp. zn. zo dňa 28. februára 2017 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline

zo dňa 29. januára 2015, č. k. -72“ zruší a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Z petitu, resp. návrhu

na rozhodnutie vyplýva, že sa ním sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného

práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu „sp. zn. zo dňa 28. februára 2017, ktorým bol potvrdený

rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. januára 2015, č. k. -72“.

Pri preskúmavaní obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh však ústavný súd zistil, že

sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. ,

v rámci ktorého bol 29. novembra 2017 vydaný rozsudok, ktorým bol potvrdený ako vecne

správny rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2016 o potvrdení

rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd s prihliadnutím na obsah sťažnosti

a jej prílohy dospel k záveru, že v návrhu na rozhodnutie o sťažnosti formulovanej

sťažovateľom došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní spisovej značky napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom zároveň ustálil, že predmetom konania o sťažnosti

sťažovateľa je v skutočnosti namietané porušenie označených práv zaručených

a dohovorom, ku ktorým malo dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017, ktorým bol potvrdený

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2016). Uvedené

skutočnosti sú premietnuté aj do záhlavia tohto rozhodnutia.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za arbitrárny a riadne

neodôvodnený, pričom v konkrétnostiach dôvodí, že najvyšší súd nepreskúmal rozsudok

krajského súdu z 26. septembra 2016 v medziach jeho odvolania. Jeho povinnosťou bolo

podľa sťažovateľa zaoberať sa nie len valorizáciou už priznanej sumy starobného dôchodku,

ale rovnako sa zaoberať aj mechanizmom výpočtu, „ktorý sa odvíja už od priznanej výšky

sumy starobného dôchodku. A keďže táto suma je nezákonná, nesprávne určená, nemôže

byť legitímna ani výška valorizácie.“.

Od ústavného súdu sťažovateľ ďalej požaduje, aby vykonal výklad práv označených

v Dohovore č. 128.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nemožno

sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že v zmysle je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktoré je „prítomné“ aj v základnom práve na súdnu ochranu podľa ,

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (m. m. ).

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(). Do práva na spravodlivé súdne konanie však nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ).

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa formulovaných v sťažnosti, ústavný súd

poukazuje na podstatné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých najvyšší súd

uviedol:

„Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplýva, že žiadal o preskúmanie

rozhodnutia odporkyne, ktorým bol zvýšený starobný dôchodok od 01. 01. 2016 na sumu

302,10 Eur mesačne. Navrhovateľ však neuviedol žiadne dôvody nezákonnosti predmetného

rozhodnutia odporkyne, z ktorých by bolo možné vyvodiť nesprávny výpočet zvýšenia

dôchodku, lebo jeho námietky sa týkali nesprávneho výpočtu prvotnej výšky starobného

dôchodku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté dňa 29. 04. 2010 rozhodnutím

č. . Navrhovateľ proti nemu nepodal opravný prostriedok, teda nenamietal

nesprávnosť výpočtu, taktiež nepodal opravný prostriedok proti ďalším rozhodnutiam,

ktorým bol navrhovateľovi zvýšený starobný dôchodok a preto nadobudli právoplatnosť.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že súd sa nemohol zaoberať

zákonnosťou a vecnou správnosťou pôvodných rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku

navrhovateľovi, ani inými rozhodnutiami, ktoré neboli predmetom tohto konania.

V konaniach o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov vo veciach dôchodkového

zabezpečenia majú súdy povinnosť posúdiť zákonnosť konkrétneho, v opravnom prostriedku

označeného rozhodnutia. Predmet súdneho konania vymedzuje predmet rozhodnutia, proti

ktorému smeroval opravný prostriedok. Inými nárokmi, než o ktorých bolo rozhodované

napadnutým rozhodnutím správneho orgánu (odporkyne) sa súd v konaní v zmysle § 250l

a nasl. nemôže zaoberať. V rámci súdnej praxe bolo ustálené, že v takomto prípade

by mala byť predmetom preskúmania iba správnosť tohto zvýšenia, súd nemá možnosť

zaujímať stanovisko k otázkam týkajúcim sa základnej výmery starobného dôchodku

navrhovateľa, nakoľko obsahom napadnutého rozhodnutia odporkyne riešené neboli.

Odporkyňa v súlade so zákonom vypočítala zvýšenie sumy starobného dôchodku a vydala

preskúmavané rozhodnutie, jej postup vyhodnotil aj odvolací súd ako správny a zákonný.“

Aj napriek predmetu konania pred príslušným správnym orgánom vo veci

sťažovateľa, ktorým bolo rozhodovanie o valorizácii starobného dôchodku, sa najvyšší súd

nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia vyjadril aj k otázke „nezákonnosti priznaného

starobného dôchodku a jeho krátenia pri súbehu starobného dôchodku a výsluhového

dôchodku“, pričom uviedol, že sa „... stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, vo

vzťahu k prvotnému rozhodnutiu o priznaní starobného dôchodku navrhovateľovi, že

odporkyňa postupovala v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, keď najskôr

vypočítala teoretickú sumu dôchodku aj s prihliadnutím na dobu výkonu služby, a takto

vypočítaný dôchodok následne krátila v zmysle čl. 33 Dohovoru č. 128. Výkladom

relevantných predpisov spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje za konformný s

Slovenskej republiky, najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že

výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom

poistení charakter dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle čl. 33 ods. 1

Dohovoru č. 128 za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť

(prežitie určeného veku) - takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý vznikne nárok

podľa zákona o sociálnom poistení.

Vzhľadom na súbeh nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) potom

v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku.

Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v plnej tzv.

teoretickej výške by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté

doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb,

poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí

získali obdobia poistenia v takom istom rozsahu len vo všeobecnom systéme sociálneho

poistenia. Ide o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.

rozhodnutie sp. zn. z 15. 08. 2012 - judikát č. R 83/2013, rozhodnutie sp. zn.

z 28. októbra 2009 - v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2011 judikát pod

č. 55). Krajský súd sa s právnymi námietkami odvolateľa v rozhodnutí dôkladne vysporiadal

a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde,

a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu

krajský súd dôvodne považoval rozhodnutia odporkyne za zákonné a opravnému

prostriedku navrhovateľa nevyhovel. O zákonnosti takéhoto postupu nemal pochybnosti ani

Najvyšší súd Slovenskej republiky, a preto jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.

s. p. potvrdil.“.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že dôvody, na ktorých najvyšší súd ako odvolací súd založil svoje rozhodnutie,

možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku

ústavno-konformnej interpretácie a aplikácie . Odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň v dostatočnej miere zohľadňuje predmet

konania, ktorý bol totožný s vymedzením predmetu rozhodnutia, proti ktorému príslušný

opravný prostriedok podaný sťažovateľom smeroval. Ústavný súd akceptuje názor vo veci

sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov, podľa ktorého sa všeobecné súdy v rámci

konania o preskúmaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne

o valorizácii starobného dôchodku nemohli zaoberať otázkami „nároku sťažovateľa na

priznanie starobného dôchodku“, o ktorých bolo rozhodované v inom už právoplatne

skončenom konaní, ktoré sťažovateľ opravným prostriedkom nenapadol (rozhodnutie

Sociálnej poisťovne č. z 29. apríla 2010). Pokiaľ sťažovateľ svoje oprávnenie

podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne týkajúce sa nároku na

priznanie starobného dôchodku zanedbal, takéto zanedbanie nie je konvalidovateľné, a to

ani v nadväzujúcich konaniach. Prípadným preskúmavaním námietok týkajúcich sa nárokov

na priznanie starobného dôchodku by sa v konečnom dôsledku zasahovalo aj do princípu

právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne č.

z 29. apríla 2010.

Keďže predmetom preskúmavania zo strany všeobecných súdov bol len nárok

týkajúci sa valorizácie starobného dôchodku, a nie nárok na priznanie starobného dôchodku,

bolo bez právneho dôvodu, aby sa krajský súd, resp. najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach

zaoberali námietkou sťažovateľa, že v jeho prípade došlo k diskriminačnej aplikácii

príslušných ustanovení Dohovoru č. 128 pri stanovení nároku na starobný dôchodok.

Pokiaľ sťažovateľ od ústavného súdu požaduje výklad príslušných ustanovení

Dohovoru č. 128, už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že takto vymedzená právomoc

ústavnému súdu zo žiadneho z ustanovení nevyplýva. Z vyplýva

pre ústavný súd jedine právomoc podávať výklad alebo ústavného zákona, ak je vec

sporná, čo však nie je zjavne totožné s požiadavkou sťažovateľa.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že názory

obsiahnuté v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda také, ktoré by mohli zakladať

reálne možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či jeho základného

práva na súdne konanie podľa .

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť vyslovenia

porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.

Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

uplatnenými sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018