Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 270/2018
PDF · 241.7 KB
No categories available
IV. ÚS 270/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, Gaštanová 7, Žilina, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 So 85/2016 z 29. novembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2018
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Hubkom, Gaštanová 7,
Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 So 85/2016 z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi bola rozhodnutím
Sociálnej poisťovne – ústredia Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)
0 z 18. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 18. marca 2016“) zvýšená
suma starobného dôchodku na sumu 302,10 € mesačne v súlade s § 66 ods. 3 a § 82 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sociálnom poistení“). Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016
vyplýva, že suma starobného dôchodku bola sťažovateľovi zvýšená za obdobie
dôchodkového poistenia získané počas poberania tohto dôchodku od 1. januára 2015 do
31. decembra 2015, pričom zvýšenie starobného dôchodku patriace za toto obdobie
predstavovalo sumu 1,74825 € mesačne a bolo určené ako súčin jednej polovice osobného
mzdového bodu 0,2500 a aktuálnej dôchodkovej hodnoty 10,993 €. K 31. decembru 2015 sa
starobný dôchodok sťažovateľovi vyplácal v sume 297,40 €, pričom suma starobného
dôchodku 300,20 € mesačne po zaokrúhlení bola určená súčtom súm 297,40 € a 2,74825 €.
Suma starobného dôchodku sa ďalej zvýšila podľa § 82 zákona o sociálnom poistení a § 1
písm. a) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
č. 283/2015 Z. z., ktorým sa ustanovuje pevná suma zvýšenia dôchodkovej dávky
a percento zvýšenia úrazovej renty v roku 2016 na sumu 302,10 €.
Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016 sťažovateľ podal opravný
prostriedok podľa piatej časti tretej hlavy v tom čase platného a účinného Občianskeho
súdneho poriadku, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 24 Sd 122/2016 z 26. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok
z 26. septembra 2016“) tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016 potvrdil
ako vecne správne. Rozsudok krajského súdu z 26. septembra 2016 v rámci odvolacieho
konania najvyšší súd potvrdil napadnutým rozsudkom.
Podľa sťažovateľa „celková výška starobného dôchodku je vypočítaná nezákonne, čo
vyplýva aj zo samotného odôvodnenia rozhodnutia... mechanizmus určenia výšky zvýšenia
starobného dôchodku je nesprávny a nezákonným pretože je odvodený od sumy výšky
starobného dôchodku určenej v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru, ale nie len podľa ZSP“.
Sťažovateľ ďalej namieta proti záverom vyjadreným v rozhodnutiach krajského súdu
a najvyššieho súdu, podľa ktorých sa všeobecné súdy nemôžu zaoberať otázkou základnej
výmery starobného dôchodku, keďže táto nebola v rozhodnutí Sociálnej poisťovne
z 18. marca 2016 riešená. Aj napriek uvedenému však nad rámec odôvodnenia krajský súd
a rovnako aj najvyšší súd podali podľa sťažovateľa „bezprecedentný výklad ustanovení
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, zák. č. 461/2003 Z. z., ZSP v znení
neskorších predpisov, zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru Slovenskej republiky, zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Dohovoru o invalidných,
starobných a pozostalostných dávkach (č. 128)...“.
Sťažovateľ nesúhlasí s výkladom podaným krajským súdom v jeho rozsudku
z 26. septembra 2016, podľa ktorého v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe
zo všeobecného, ako aj z osobitného systému sociálneho zabezpečenia je v zmysle
«„Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť (a nemožno ho
odňať), pokiaľ starobný dôchodok z osobitného systému (??) svojou výškou neprevyšuje
výšku starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia.“ Veď Dohovor
nepozná právne inštitúty dávky v starobe, nepozná... sociálnu dávku osobitného systému,
výsluhový dôchodok.».
Aplikácia príslušných ustanovení Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach (č. 128) publikovaného pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len Dohovor
č. 128“) krajským súdom, resp. najvyšším súdom je podľa sťažovateľa diskriminačná,
keďže je «nespochybniteľné, že... použitie Dohovoru priamo poškodzuje práva, zmenšuje
jeho rozsah práv krátením, ktoré mu zabezpečuje zák. 461/2003 Z. z. spôsobom
spravodlivého výpočtu výšky starobného dôchodku ADHxOMBxODP. Poukazujeme na
faktické ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z... z ktorých je zrejmé a rigidne určité kto
a v akom rozsahu má „nárok“ na priznanie starobného dôchodku mechanizmom výpočtu
ADHxOMBxODP.».
Podľa sťažovateľa krajský súd a ani najvyšší súd neprihliadali pri svojom
rozhodovaní na čl. 154c ústavy, podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách prednosť pred vnútroštátnym zákonom len vtedy, ak
„zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“, a keďže Dohovor č. 128 sťažovateľa
diskriminuje, bola aplikácia jeho ustanovení vo veci vylúčená.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že najvyšší súd nepreskúmal rozsudok krajského súdu
z 26. septembra 2016 v medziach odvolania. Jeho povinnosťou bolo zaoberať sa nie len
valorizáciou už priznanej sumy starobného dôchodku, ale rovnako sa zaoberať aj
mechanizmom výpočtu, „ktorý sa odvíja už od priznanej výšky sumy starobného dôchodku.
A keďže táto suma je nezákonná, nesprávne určená, nemôže byť legitímna ani výška
valorizácie.“.
Sťažovateľ súčasne predkladá ústavnému súdu «procesný návrh na vyriešenie
sporného „práva“ a zároveň návrh na výklad hmotnoprávnych ustanovení ako
prejudiciálnej otázky uplatnenia – neuplatnenia Dohovoru voči výsluhovým dôchodcom
v súvislosti s priznaním práva na výpočet zákonnej výšky starobného dôchodku zo ZSP.
Súčasne navrhujeme aj vyriešenie otázky súbehu nároku dávok, klasifikovania
(rôznorodosti – zhodnosti) dávok výsluhový a starobný dôchodok v zmysle dohovoru
a definovania podmienok (eventuálneho) krátenia a rozsahu krátenia, či zastavenie výplaty
výšky starobného dôchodku vyplývaného zo všeobecného systému sociálneho poistenia
podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Je preto na úvahe súdu, ako pomenované právne inštitúty
dohovoru euro konformne a vnútroštátne vysvetliť a aplikovať pri vydávaní rozhodnutí
správnych orgánov a súdov. No a tu vzniká priestor pre Ústavný súd na vyjadrenie
záväzného právneho a legitímneho názoru.».
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nezrozumiteľnosť aplikácie ustanovení
Dohovoru č. 128 a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení a zdôrazňuje
nevyhnutnosť podať vysvetlenie, či „výsluhový dôchodok“ je možné subsumovať
pod dávky pokryté Dohovorom č. 128 a zároveň vyjadriť sa k tomu, či Sociálna poisťovňa
môže sama určovať podmienky a rozsah krátenia príslušnej dávky.
S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ predkladá ústavnému súdu návrh
na „vyriešenie prejudiciálnej otázky“ a žiada, aby ústavný súd vykonal výklad práv
označených v Dohovore č. 128, a síce či
- možno výsluhový dôchodok ako peňažnú dávku vyplácanú z osobitného
sociálneho systému policajtov pri súčasnom súbehu nároku na určené invalidné, starobné
alebo pozostalostné dávky subsumovať pod tieto dávky a určiť prepočet výšky
najvýhodnejšej dávky,
- možno považovať výsluhový dôchodok ako peňažnú dávku vyplácanú
z osobitného sociálneho systému policajtov za dávku ustanovenú v Dohovore č. 128
a pri súčasnom súbehu nárokov ho klasifikovať ako inú peňažnú dávku sociálneho
zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť,
- možno dispozíciu určenú Dohovorom č. 128 za určených podmienok
a v určenom rozsahu považovať za vykonateľnú a realizovateľnú Sociálnou poisťovňou
na základe výkladu najvyššieho súdu bez vydania vnútroštátneho predpisu a samovoľne
určiť podmienky krátenia a určiť rozsah krátenia v prípade súbehu dávok výsluhového
dôchodku a starobného dôchodku.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu za nezrozumiteľné a arbitrárne s priamym dosahom na porušenie
práv zaručených ústavou a dohovorom. Ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že v ňom vysloví porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
„sp. zn. 9 So/108/2015 zo dňa 28. februára 2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského
súdu v Žiline zo dňa 29. januára 2015, č. k. 24 Sd/234/2014-72“, rozsudok najvyššieho
súdu „sp. zn. 9 So/108/2015 zo dňa 28. februára 2017 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 29. januára 2015, č. k. 24 Sd/234/2014-72“ zruší a vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požaduje priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Z petitu, resp. návrhu
na rozhodnutie vyplýva, že sa ním sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu „sp. zn. 9 So/108/2015 zo dňa 28. februára 2017, ktorým bol potvrdený
rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. januára 2015, č. k. 24 Sd/234/2014-72“.
Pri preskúmavaní obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh však ústavný súd zistil, že
sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 10 So 85/2016,
v rámci ktorého bol 29. novembra 2017 vydaný rozsudok, ktorým bol potvrdený ako vecne
správny rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Sd 122/2016 z 26. septembra 2016 o potvrdení
rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 18. marca 2016.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd s prihliadnutím na obsah sťažnosti
a jej prílohy dospel k záveru, že v návrhu na rozhodnutie o sťažnosti formulovanej
sťažovateľom došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní spisovej značky napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom zároveň ustálil, že predmetom konania o sťažnosti
sťažovateľa je v skutočnosti namietané porušenie označených práv zaručených ústavou
a dohovorom, ku ktorým malo dôjsť napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 10 So 85/2016 z 29. novembra 2017, ktorým bol potvrdený
rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Sd 122/2016 z 26. septembra 2016). Uvedené
skutočnosti sú premietnuté aj do záhlavia tohto rozhodnutia.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za arbitrárny a riadne
neodôvodnený, pričom v konkrétnostiach dôvodí, že najvyšší súd nepreskúmal rozsudok
krajského súdu z 26. septembra 2016 v medziach jeho odvolania. Jeho povinnosťou bolo
podľa sťažovateľa zaoberať sa nie len valorizáciou už priznanej sumy starobného dôchodku,
ale rovnako sa zaoberať aj mechanizmom výpočtu, „ktorý sa odvíja už od priznanej výšky
sumy starobného dôchodku. A keďže táto suma je nezákonná, nesprávne určená, nemôže
byť legitímna ani výška valorizácie.“.
Od ústavného súdu sťažovateľ ďalej požaduje, aby vykonal výklad práv označených
v Dohovore č. 128.
Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nemožno
sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým
postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podstata práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktoré je „prítomné“ aj v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (m. m. IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(I. ÚS 234/2014). Do práva na spravodlivé súdne konanie však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96,
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Vychádzajúc z námietok sťažovateľa formulovaných v sťažnosti, ústavný súd
poukazuje na podstatné časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých najvyšší súd
uviedol:
„Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplýva, že žiadal o preskúmanie
rozhodnutia odporkyne, ktorým bol zvýšený starobný dôchodok od 01. 01. 2016 na sumu
302,10 Eur mesačne. Navrhovateľ však neuviedol žiadne dôvody nezákonnosti predmetného
rozhodnutia odporkyne, z ktorých by bolo možné vyvodiť nesprávny výpočet zvýšenia
dôchodku, lebo jeho námietky sa týkali nesprávneho výpočtu prvotnej výšky starobného
dôchodku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté dňa 29. 04. 2010 rozhodnutím
č. . Navrhovateľ proti nemu nepodal opravný prostriedok, teda nenamietal
nesprávnosť výpočtu, taktiež nepodal opravný prostriedok proti ďalším rozhodnutiam,
ktorým bol navrhovateľovi zvýšený starobný dôchodok a preto nadobudli právoplatnosť.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že súd sa nemohol zaoberať
zákonnosťou a vecnou správnosťou pôvodných rozhodnutí o priznaní starobného dôchodku
navrhovateľovi, ani inými rozhodnutiami, ktoré neboli predmetom tohto konania.
V konaniach o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov vo veciach dôchodkového
zabezpečenia majú súdy povinnosť posúdiť zákonnosť konkrétneho, v opravnom prostriedku
označeného rozhodnutia. Predmet súdneho konania vymedzuje predmet rozhodnutia, proti
ktorému smeroval opravný prostriedok. Inými nárokmi, než o ktorých bolo rozhodované
napadnutým rozhodnutím správneho orgánu (odporkyne) sa súd v konaní v zmysle § 250l
O. s. p. a nasl. nemôže zaoberať. V rámci súdnej praxe bolo ustálené, že v takomto prípade
by mala byť predmetom preskúmania iba správnosť tohto zvýšenia, súd nemá možnosť
zaujímať stanovisko k otázkam týkajúcim sa základnej výmery starobného dôchodku
navrhovateľa, nakoľko obsahom napadnutého rozhodnutia odporkyne riešené neboli.
Odporkyňa v súlade so zákonom vypočítala zvýšenie sumy starobného dôchodku a vydala
preskúmavané rozhodnutie, jej postup vyhodnotil aj odvolací súd ako správny a zákonný.“
Aj napriek predmetu konania pred príslušným správnym orgánom vo veci
sťažovateľa, ktorým bolo rozhodovanie o valorizácii starobného dôchodku, sa najvyšší súd
nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia vyjadril aj k otázke „nezákonnosti priznaného
starobného dôchodku a jeho krátenia pri súbehu starobného dôchodku a výsluhového
dôchodku“, pričom uviedol, že sa „... stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, vo
vzťahu k prvotnému rozhodnutiu o priznaní starobného dôchodku navrhovateľovi, že
odporkyňa postupovala v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, keď najskôr
vypočítala teoretickú sumu dôchodku aj s prihliadnutím na dobu výkonu služby, a takto
vypočítaný dôchodok následne krátila v zmysle čl. 33 Dohovoru č. 128. Výkladom
relevantných predpisov spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje za konformný s Ústavou
Slovenskej republiky, najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že
výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom
poistení charakter dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle čl. 33 ods. 1
Dohovoru č. 128 za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť
(prežitie určeného veku) - takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý vznikne nárok
podľa zákona o sociálnom poistení.
Vzhľadom na súbeh nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) potom
v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku.
Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v plnej tzv.
teoretickej výške by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté
doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb,
poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí
získali obdobia poistenia v takom istom rozsahu len vo všeobecnom systéme sociálneho
poistenia. Ide o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
rozhodnutie sp. zn. 7 So/138/2011 z 15. 08. 2012 - judikát č. R 83/2013, rozhodnutie sp. zn.
9 So/214/2008 z 28. októbra 2009 - v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2011 judikát pod
č. 55). Krajský súd sa s právnymi námietkami odvolateľa v rozhodnutí dôkladne vysporiadal
a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde,
a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu
krajský súd dôvodne považoval rozhodnutia odporkyne za zákonné a opravnému
prostriedku navrhovateľa nevyhovel. O zákonnosti takéhoto postupu nemal pochybnosti ani
Najvyšší súd Slovenskej republiky, a preto jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.
s. p. potvrdil.“.
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že dôvody, na ktorých najvyšší súd ako odvolací súd založil svoje rozhodnutie,
možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku
ústavno-konformnej interpretácie a aplikácie Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň v dostatočnej miere zohľadňuje predmet
konania, ktorý bol totožný s vymedzením predmetu rozhodnutia, proti ktorému príslušný
opravný prostriedok podaný sťažovateľom smeroval. Ústavný súd akceptuje názor vo veci
sťažovateľa konajúcich všeobecných súdov, podľa ktorého sa všeobecné súdy v rámci
konania o preskúmaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne
o valorizácii starobného dôchodku nemohli zaoberať otázkami „nároku sťažovateľa na
priznanie starobného dôchodku“, o ktorých bolo rozhodované v inom už právoplatne
skončenom konaní, ktoré sťažovateľ opravným prostriedkom nenapadol (rozhodnutie
Sociálnej poisťovne č. z 29. apríla 2010). Pokiaľ sťažovateľ svoje oprávnenie
podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne týkajúce sa nároku na
priznanie starobného dôchodku zanedbal, takéto zanedbanie nie je konvalidovateľné, a to
ani v nadväzujúcich konaniach. Prípadným preskúmavaním námietok týkajúcich sa nárokov
na priznanie starobného dôchodku by sa v konečnom dôsledku zasahovalo aj do princípu
právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne č.
z 29. apríla 2010.
Keďže predmetom preskúmavania zo strany všeobecných súdov bol len nárok
týkajúci sa valorizácie starobného dôchodku, a nie nárok na priznanie starobného dôchodku,
bolo bez právneho dôvodu, aby sa krajský súd, resp. najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach
zaoberali námietkou sťažovateľa, že v jeho prípade došlo k diskriminačnej aplikácii
príslušných ustanovení Dohovoru č. 128 pri stanovení nároku na starobný dôchodok.
Pokiaľ sťažovateľ od ústavného súdu požaduje výklad príslušných ustanovení
Dohovoru č. 128, už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že takto vymedzená právomoc
ústavnému súdu zo žiadneho z ustanovení ústavy nevyplýva. Z čl. 128 ústavy vyplýva
pre ústavný súd jedine právomoc podávať výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec
sporná, čo však nie je zjavne totožné s požiadavkou sťažovateľa.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že názory
obsiahnuté v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda také, ktoré by mohli zakladať
reálne možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru či jeho základného
práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť vyslovenia
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.
Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
uplatnenými sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2018