Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 199/05
PDF · 168.01 KB
No categories available
IV. ÚS 199/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005
predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namietal
porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených Ústavou Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4 T 2/04 z 12. januára 2005
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť J. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2005
doručená sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody Želiezovce (ďalej len
„sťažovateľ), ktorou namietal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 2/04
z 12. januára 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005.
Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva,
že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 2/04 z 12. januára 2005 uznaný
za vinného z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate
a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) a trestného
činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora
a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a písm. d) Tr. zák., za čo mu bol podľa
§ 187 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov. Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal
v zákonnej lehote odvolanie, čo odôvodňoval tým, že sa necíti byť vinným ani z jedného
z uvedených trestných činov, pretože ich nespáchal.
Krajský súd odvolanie sťažovateľa na verejnom zasadnutí 6. apríla 2005 podľa
ustanovenia § 256 Trestného poriadku uznesením sp. zn. 1 To 23/05 zamietol.
Sťažovateľ podrobne opisuje okolnosti predchádzajúce jeho vzatiu do väzby tvrdiac,
že jeho obvinenie bolo zmanipulované políciou na základe vykonštruovaných dôkazov.
Podáva vlastnú verziu skutkového stavu veci, ako aj s ním súvisiacich širších okolností
prípadu. Spochybňuje výpovede svedkov a poukazuje na niektoré rozpory v ich
výpovediach pred súdom oproti tomu, čo uviedli v prípravnom konaní, a podrobne
vysvetľuje, prečo a v ktorých častiach sú podľa jeho názoru skutkové zistenia a právne
závery okresného súdu a krajského súdu nesprávne. Pokiaľ na verejnom zasadnutí senátu
odvolacieho súdu čiastočne priznal spáchanie jedného zo skutkov podľa obžaloby, tvrdí,
že urobil tak po dohode s novým obhajcom „... rozhodnutý prijať menšie zlo...“, keďže
nevidel iné východisko.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval, „... že rozsudkom KS v Bratislave
v spojení s rozsudkom OS v Bratislave V boli porušené moje ľudské práva, napr. čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje práva
na spravodlivé súdne konanie, plus príslušné články Ústavy SR. Ďalej žiadam Ústavný súd
SR, aby zrušil mnou napadnuté rozsudky OS BA V a KS v Bratislave“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 15. júla 2005 sťažovateľ požiadal, aby mu bol
v konaní o jeho sťažnosti ustanovený advokát, „... pretože advokátka Mgr. Z. K., podstúpila
v uplynulom čase operáciu, čiže je a bude dlhodobo práce neschopná“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa prvej vety čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych
a trestných veciach.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ako aj bližšie neoznačených základných
práv zaručených ústavou rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 2/04 z 12. januára 2005
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 23/05 zo 6. apríla 2005, čo sťažovateľ
odôvodňuje nesúhlasom s hodnotením skutkových a právnych náležitostí rozhodnutí oboch
všeobecných súdov v jeho trestnej veci.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu,
treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného
súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv
sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k rozsudku okresného súdu rozhodol
v odvolacom konaní krajský súd, a preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je
v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 T 2/04
z 12. januára 2005.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv citovaným uznesením krajského
súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, I. ÚS 127/03). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy
(I. ÚS 13/01).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne výnimočne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m.
III. ÚS 138/02, I. ÚS 140/03, I. ÚS 127/03).
Ústavný súd si vyžiadal súvisiaci spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený
5. augusta 2005, a oboznámil sa podrobne s jeho obsahom a s rozhodnutiami ako
prvostupňového, tak aj odvolacieho súdu.
Ústavný súd zistil, že krajský súd (ako súd odvolací) si osvojil skutkové a právne
závery prvostupňového súdu, pričom v potrebnom rozsahu doplnil a rozšíril jeho právnu
argumentáciu. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd taktiež náležite
preskúmal skutkovú právnu stránku veci.
Čo sa týka sťažovateľových námietok prednesených na verejnom zasadnutí, pokiaľ
ide o údajné nezrovnalosti a nedostatočné vysporiadanie sa okresného súdu vo vzťahu
ku koncentrácii a množstvu jednotlivých dávok, ktoré boli obsahom u neho nájdených
umelohmotných striekačiek, krajský súd k tomu uviedol: „Čo bolo obsahom dvoch
umelohmotných striekačiek bolo zistené KEÚ PZ SR v Bratislave; išlo o metamfetamín, ako
drogy zaradenej do II. skupiny psychotropných látok v zmysle zákona č. 134/1998 Z. z.
o omamných látkach, psychotropných látkach, jedoch a prípravkoch. V prvej striekačke
bolo 29,8 ± 1,6 % hmotnostných a v druhej 51,9 ± 0,6 hmotnostných, čo predstavovalo
0,24 g 29,8 % metamfetamínu s obsahom 72 mg čistej 100 % drogy (v 1. striekačke) a
0,38 g 51,9 % metamfetamínu s obsahom 0,2 g (nie mg, ako je omylom nesprávne uvedené
v napadnutom rozsudku) čistej 100 % drogy (v 2. striekačke), čo celkovo zodpovedalo 2 až
4 (v 1. striekačke), resp. 5 až 10 (v 2. striekačke), spolu 7 až 14 priemerných jednotlivých
dávok drogy.
Metamfetamín patrí medzi psychotropné látky zneužívané pre svoje stimulačné
pôsobenie. Látka sa aplikuje injekčne. Po aplikácii stimuluje centrálny nervový systém,
dostavujú sa neobyčajne silné a jasné vnemy, myslenie je subjektívne vnímané ako rýchle
a prenikavé, v skutočnosti je však neproduktívne. Z hľadiska fyziologického metamfetamín
zvyšuje psychomotorické tempo, dynamogéniu, odstraňuje potrebu spánku, pocit únavy
a znižuje chuť do jedla.
Pri dlhodobom užívaní dochádza ku chronickej intoxikácii, ktorá sa navonok
prejavuje depresiami, podozrievavosťou a vzťahovačnosťou, častokrát so suicidálnymi
(samovražednými) tendenciami.
Podľa ustálenej súdnej praxe s prihliadnutím aj na prepočty protidrogových agentúr,
za jednu jednotlivú dávku metamfetamínu sa považuje 10 mg čistej látky. (...)
Vzhľadom k odvolacím námietkam obžalovaného k právnemu posúdeniu jeho
konania v bode 2.) prvostupňového rozsudku, ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
možné celkové množstvo drogy, čo predstavovalo 7-14 priemerných jednotlivých dávok,
považovať za neoprávnené prechovávanie drogy pre vlastnú potrebu v zmysle § 186
Tr. zák., vzhľadom k vyššie uvedeným argumentom.“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné,
že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov a bola by popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný
súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou ani právom opätovne vyhodnotiť dôkazy, ustáliť
nanovo skutkový stav a sformulovať právne závery, keď to už pred ním primerane urobili
všeobecné súdy.
Na základe uvedeného a tiež na základe preskúmania dotknutého súdneho spisu
dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu
skutočnosť, ktorá by umožňovala prijatie záveru, že predmetné rozhodnutie, ktoré obsahuje
podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o
jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a preto v konečnom dôsledku nezistil
existenciu žiadnej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením práv sťažovateľa
a označeným rozhodnutím krajského súdu v predmetnej veci.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu ohľadom zistenia skutkového
stavu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 dohovoru.
Keďže sťažovateľ v podstate žiadal, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť
vykonaného dokazovania v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd
neopovažoval za potrebné vyzývať ho, aby doplnil svoju sťažnosť o presné označenie
základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, ktoré mali byť podľa neho namietanými
rozhodnutiami taktiež porušené. Ústavný súd totiž nemenne zastáva právny názor,
že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak je ich konanie
alebo rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 15/01, III. ÚS 23/04),
čo, ako už bolo uvedené, v okolnostiach tohto prípadu nezistil.
Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, považoval už za bezpredmetné rozhodovať
o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 25. augusta 2005