Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 244/2017
PDF · 265.37 KB
No categories available
III. ÚS 244/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátskou
kanceláriou BUZINGER & PARTNERS, s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Buzinger, PhD., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. marca 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného
v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 2 T 4/2013-260 z 30. novembra 2016 podľa § 50 ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil
a trest odňatia slobodu uložený mu trestným rozkazom okresného súdu č. k. 2 T 4/2013-226
zo 6. marca 2013, právoplatným 29. marca 2013, v trvaní 20 mesiacov vykoná. Podľa § 48
ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd uvedených rozhodnutím zaradil sťažovateľa
na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017 podľa § 193 ods. 1 písm.
c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) zamietol.
4. V opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ namietal,
že „výkon trestu odňatia slobody sa vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného prečinu
a priestupkov na úseku cestnej premávky, osobu a pomery páchateľa objektívne javí ako
neprimerane prísny a zjavne nespravodlivý, až drakonický... protiprávnym konaním nebola
nikomu spôsobená žiadna majetková či nemajetková ujma, svoje konanie úprimne oľutoval
a uložené pokuty... riadne uhradil. Konanie... teda nemožno považovať za závažnú
protispoločenskú činnosť, ale skôr za mladícku nerozvážnosť. V danom prípade... nie sú
naplnené materiálne dôvody na... izoláciu od spoločnosti výkonom trestu odňatia slobody,
pričom účel daného trestu možno dosiahnuť oveľa miernejšími prostriedkami... tiež
namietal, že súd voči nemu aplikoval ustanovenie § 50 ods. 4 Trestného zákona mechanicky
a až príliš formalistický, čo odporuje princípom materiálneho právneho štátu, vrátane
základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.“.
5. V sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. novembra 2016 sťažovateľ
taktiež poukázal, že súd prvého stupňa „nebral do úvahy dostatočne, resp. vôbec jednotlivé
okolnosti prípadu, ktoré v zmysle § 50 ods. 4 Trestného zákona umožňujú súdu ponechať
podmienečné odsúdenie v platnosti, pričom tento svoj postup, v rozpore so zákonnými
a ústavnými kritériami na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nijakým spôsobom neodôvodnil.
Ak zákon umožňuje výnimku z určitého pravidla a súd túto výnimku neaplikuje, je
povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody, prečo
túto výnimku... neaplikoval... je... zrejmé, že súd, napriek tomu, že odsúdený pri výsluchu...
uviedol viacero skutočností, ktoré... možno považovať za okolnosti odôvodňujúce upustenie
od výkonu trestu odňatia slobody, na tieto... vôbec neprihliadal, pričom dôvody, ktoré ho
k takémuto postupu viedli, v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol. V tejto časti je preto
predmetné rozhodnutie prvostupňového súdu nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov.“.
6. Na námietky sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že
„skúšobná doba skončila dňom 29. 03. 2016, teda v čase rozhodovania už uplynula
a nebola teda v platnosti a takúto skúšobnú dobu už predĺžiť nemožno“.
7. Prístup krajského súdu podľa názoru sťažovateľa pri aplikácii § 50 ods. 4
Trestného zákona vytvára dve kategórie odsúdených s nerovnakým procesným postavením.
„Prvú kategóriu tvoria tí odsúdení, ktorých osvedčenie súd posudzuje v priebehu
plynutia skúšobnej doby a vzhľadom na okolnosti prípadu im môže ponechať podmienečné
odsúdenie v platnosti, hoci sa počas skúšobnej doby neosvedčili.
Druhú kategóriu predstavujú odsúdení, ktorých osvedčenie súd posudzuje až po
uplynutí skúšobnej doby a napriek tomu, že okolnosti prípadu v jednotlivých prípadoch
môžu odôvodňovať upustenie od výkonu trestu odňatia slobody a ponechania
podmienečného odsúdenia v platnosti súd, vzhľadom na uplynutie skúšobnej doby, túto už
nemôže ponechať v platnosti a musí odsúdenému nariadiť nepodmienečný trest odňatia
slobody. Táto druhá kategória odsúdených, do ktorej bol zaradený aj sťažovateľ, je zjavne
znevýhodnená a diskriminovaná v porovnaní s prvou kategóriou odsúdených, pričom
na takéto znevýhodnenie a nerovnaké postavenie účastníkov trestného konania neexistuje
žiadny legitímny dôvod.“.
8. Sťažovateľ dodáva, že „Aby mohol okresný súd v predmetnej veci postupovať
ústavne konformným spôsobom, mal (1) svoje rozhodnutie vydať ešte v čase plynutia
skúšobnej doby, t. j. do 29. marca 2016 alebo (2) predmetné ustanovenie Trestného zákona
vykladať a aplikovať tak, aby sťažovateľ nebol znevýhodnený v porovnaní s inými
odsúdenými, o ktorých súd rozhoduje v čase skúšobnej doby.“.
9. Postup okresného súdu a jeho uznesenie č. k. 2 T 4/2013-260 z 30. novembra 2016
a obdobne aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017 podľa
sťažovateľa nemožno považovať za ústavne konformné.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017
porušil základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní garantovaným v článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu garantovaným v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právom na spravodlivý
súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára
2017 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť JUDr. Martinovi Buzingerovi,
PhD., advokátovi, trovy právneho zastúpenia na účet spoločnosti BUZINGER
& PARTNERS s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 15, 811 07 Bratislava... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
11. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť
uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017, keďže bol okresným
súdom vyzvaný, aby „najneskoršie v priebehu dňa 27. marca 2017 v čase do 14.00 hod.
nastúpil na výkon trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a v ústave na výkon trestu
odňatia slobody v Banskej Bystrici“, a teda „sú tu zákonné a naliehavé dôvody
na nariadenie dočasného opatrenia“.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivý
proces zaručeného v čl. 47 ods. 2 charty uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 9/2017
z 21. februára 2017, ku ktorému malo dôjsť v podstate nesprávnym výkladom a aplikáciou
ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona konajúcimi všeobecnými súdmi na vec
sťažovateľa, a s tým spojené nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov vo vzťahu
k nimi uplatnenému použitiu tohto ustanovenia.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a obdobne čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si
v konaní podľa odseku 2 rovní.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
21. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa
zastupovať.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 47 ods. 2 charty
22. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
24. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
25. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením krajského
súdu.
26. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
sp. zn. 5 Tos 9/2017 z 21. februára 2017 uviedol:
„Z obsahu trestného spisu aj pre krajský súd vyplynulo, že bol trestným
rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2 T/4/2013 zo dňa 06. 03. 2013 odsúdený pre
trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 20 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon trestu podmienečne odložený
na skúšobnú dobu 3 roky. Skúšobná doba po nadobudnutí právoplatnosti trestného rozkazu
začala plynúť dňom 29. 03. 2013 a mala skončiť 29. 03. 2016.
Odsúdený však v skúšobnej dobe neplnil podmienky odkladu výkonu trestu, pretože
za skutok zo dňa 20. 08. 2013 bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Levice
sp. zn. 3 T/166/2013 zo dňa 25. 10. 2013 pre úmyselný prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. k nepodmienečnému trestu odňatia slobody
na 2 mesiace so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Bol mu uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu 30 mesiacov.
Predtým sa odsúdený hneď po začatí plynutia skúšobnej doby dopustil závažného
priestupku v doprave, keď prekročil rýchlosť povolenú na diaľnici o 65 km/h. Za to mu
bolo rozhodnutím o priestupku OR PZ Okresného dopravného inšpektorátu Levice
sp. zn. ORPZ- LV-ODI2-339/2013 zo dňa 02. 07. 2013 uložená pokuta 300,- Eur a sankcia
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 6 mesiacov
so započítaním doby od zadržania vodičského preukazu dňa 29. 03. 2013.
Dňa 20. 08. 2013 sa dopustil ďalšieho priestupku v doprave, za čo mu bola uložená
pokuta 150,- Eur a 18. 03. 2016 opäť spáchal priestupok v doprave, kde mu bola uložená
bloková pokuta 40,- Eur.
Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák., ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne
vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa
osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody. Výnimočne môže súd
vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci
odsúdený konaním v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu a súčasne
môže ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad, primerane predĺžiť skúšobnú dobu,
ustanoviť neuložené primerané povinnosti a obmedzenia.
Odsúdený v priebehu skúšobnej doby však nežil riadnym životom, keďže bol
v skúšobnej dobe odsúdený za úmyselný trestný čin k nepodmienečnému trestu odňatia
slobody a dopustil sa aj ďalších priestupkov. Nesplnil tým podmienky odkladu výkonu
trestu, správne preto rozhodol okresný súd, keď mu nariadil vykonať trest odňatia slobody
v trvaní 20 mesiacov.
Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súd mohol ponechať podmienečné odsúdenie
v platnosti, tu je potrebné uviesť, že skúšobná doba skončila dňom 29. 03. 2016, teda v čase
rozhodovania už uplynula a nebola teda v platnosti a takúto skúšobnú dobu už predĺžiť
nemožno.
Neobstojí tiež tvrdenie sťažovateľa, že trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe
neúmyselne, lebo si myslel, že počas sankcie zákazu činnosti nemôže riadiť len osobné
motorové vozidlá a on riadil nákladné motorové vozidlo, pretože v rozhodnutí o priestupku
o uložení zákazu činnosti je totiž uvedený zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu.
Čo sa týka záruky za nápravu odsúdeného pri rozhodovaní o neosvedčení sa
v skúšobnej dobe, Trestný zákon s takouto zárukou neráta (§ 4, 5 Tr. por. resp. § 50
Tr. zák.).“
27. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 5 Tos 9/2017
z 21. februára 2017 vyplýva, krajský súd záver o správnosti rozhodnutia okresného súdu
sp. zn. 2 T 4/2013 z 30. novembra 2016 oprel o jednoznačné skutkové zistenia, a tomu
zodpovedajúcu aplikáciu príslušných právnych noriem.
28. Poukázal na zistené skutočnosti, ktoré zreteľne vykreslili správanie sťažovateľa
v skúšobnej dobe, akých skutkov sa dopustil, ako boli tieto kvalifikované a ako bol za ne
postihnutý. Z opísaných zistení považoval za preukázané, že sťažovateľ počas plynutia
skúšobnej doby nesplnil podmienky pre vyslovenie jeho osvedčenia sa tak, ako to vyžaduje
§ 50 ods. 4 prvá veta Trestného zákona, teda neviedol v skúšobnej dobe riadny život.
29. S prihliadnutím na tieto zistenia krajský súd potvrdil správnosť rozhodnutia
okresného súdu, ktorým podľa § 50 ods. 4 prvej vety za bodkočiarkou rozhodol o potrebe
nariadenia výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody sťažovateľom.
30. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie krajského súdu je
určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné, logické a bez vnútorných rozporov a zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o potrebe nariadenia výkonu trestu odňatia
slobody sťažovateľa. Rozhodnutie druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo
arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by
malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04)
sťažovateľa. Výklad a aplikácia všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne
nepopiera jej znenie, zmysel a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou
právomocou za použitia relevantnej právnej normy. Je nepochybné, že tak, ako rozhodol,
rozhodnúť mohol.
31. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť
rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení
právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky
pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá
porušiť niektoré zo základných práv alebo slobôd. Právomoc ústavného súdu konštatovať
porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu
je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je
v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov. V danej veci
sťažovateľa však ústavný súd nedostatky tohto typu nezistil.
32. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil neprípustnosť
aplikácie ustanovenia § 50 ods. 4 písm. b) Trestného zákona na jeho vec, ak teda
konštatoval nemožnosť predĺženia skúšobnej doby po jej uplynutí, k tomu ústavný súd
poznamenáva, že uvedenú problematiku už riešilo na to zákonom ustanoveným postupom
[§ 21 ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov] trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky prijatím stanoviska sp. zn. Tpj 43/2012 z 10. decembra 2012
na zjednotenie výkladu zákona v otázke aplikácie ustanovenia § 50 ods. 4 druhej vety,
z ktorého vyplýva: „Rozhodnutie podľa § 50 ods. 4 písm. b) Trestného zákona o ponechaní
podmienečného odsúdenia v platnosti a súčasne o primeranom predĺžení skúšobnej doby
môže súd urobiť len v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, o ktoré ide. Lehota
predĺženej skúšobnej doby začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po uplynutí posledného dňa
skúšobnej doby, ktorá sa predĺžila.“ Ak krajský súd rozhodol v súlade s uvedeným
stanoviskom, postupoval v súlade so zjednotenou judikatúrou všeobecných súdov.
33. Vzhľadom na existenciu aj iného právneho názoru na túto právnu úpravu (napr.
stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Tpjn 300/2003 z 5. februára 2004 pri
obdobnom znení právnej normy), považoval ústavný súd za potrebné pre úplnosť dodať, že
zo samotnej formulácie a koncepcie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že
táto otázka nebola nosnou ani kľúčovou pre záverečný verdikt druhostupňového súdu, preto
podrobnejšie zaoberanie sa touto námietkou sťažovateľa by bolo viac akademickou
odpoveďou bez reálneho dopadu na rozhodnutie v tejto veci. Vzhľadom na uvedené ústavný
súd dospel k presvedčeniu, že použitým odôvodnením nemožnosti aplikácie ustanovenia
§ 50 ods. 4 písm. b) Trestného zákona nedošlo ku kvalifikovanému zásahu do základných
práv sťažovateľa z materiálneho hľadiska.
34. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru
35. Ústavný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom
na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o nariadenie výkonu podmienečne
odloženého trestu odňatia slobody z dôvodu neosvedčenia sa sťažovateľa v skúšobnej dobe.
Toto konanie, podobne ako konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody (k tomu pozri napr. III. ÚS 548/2011, II. ÚS 441/2012) či konanie o zmene spôsobu
výkonu trestu, alebo konanie o milosť a pod., sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom
obvinení“ ani rozhodnutia o „občianskych právach a záväzkoch“.
36. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, je čl. 6 dohovoru „vo svojej
trestnej časti“ zásadne neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti
trestného obvinenia“. Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov
(najmä trestu odňatia slobody) však môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru, avšak
za predpokladu, že ide o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr.
rozhodnutie vo veci Enea proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).
37. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že kritériom aplikovateľnosti
čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach
zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste.
38. Keďže v konaní o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia
slobody sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6
ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, ale
na základe zmeny pomerov došlo v súlade so zákonom k nariadeniu výkonu už uloženého
trestu, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti je teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo
potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
39. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov
konania v tom, že výkladom ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona použitým krajským
súdom v jeho vec vznikajú dve kategórie odsúdených podľa toho, kedy (v ktorom čase) sa
rozhodlo o ich neosvedčení sa v skúšobnej dobe (či po uplynutí alebo pred uplynutím),
ústavný súd k tomu uvádza, že podstata základného práva na rovnosť účastníkov (stojacich
proti sebe) v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny spočíva v inom.
40. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, tak ako je zakotvené v čl. 47
ods. 3 ústavy (obdobne v čl. 37 ods. 3 listiny), je potrebné chápať v zmysle „rovnosti
zbraní“ a „kontradiktórnosti“ konania, keď konajúci súd je povinný zaručiť rozumný stav
rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého
účastníka, t. j. aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné
práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany, a to za rovnakých
podmienok (obdobne pozri napr. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
41. V aktuálnom prípade argumentácia sťažovateľa nie je subsumovateľná pod
ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy alebo čl. 37 ods. 3 listiny, keďže v nej absentuje tvrdenie
o rozdielnom prístupe konajúceho súdu k inému účastníkovi toho istého konania, ktorého
účastníkom (stranou trestného konania) bol sám sťažovateľ.
42. Navyše, k akejsi „diskriminácii“ na základe sťažovateľom prezentovaných
okolností (a tým aj porušeniu princípu právnej istoty) by dochádzalo iba v prípade, ak by
všeobecné súdy bez primeraných dôvodov (uvedených priamo v rozhodnutí) rozdielne
rozhodovali v rovnakých veciach (za rovnakých skutkových okolností), t. j. ak by napr.
v prípade, ako je sťažovateľov, súdy rozhodli tak, že by inému odsúdenému predĺžili
skúšobnú dobu napriek tomu, že táto už pred samotným takýmto rozhodnutím uplynula.
Podobné tvrdenie v sťažnosti sťažovateľa chýba.
43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
44. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite návrhu, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
45. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej stratilo na význame
aj skúmanie opodstatnenosti vydania požadovaného dočasného opatrenia a rozhodovanie
o ňom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017