Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 244/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátskou

kanceláriou BUZINGER & PARTNERS, s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Buzinger, PhD., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní zaručeného v a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivý proces

zaručeného čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 21. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. marca 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného

v a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 21. februára 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -260 z 30. novembra 2016 podľa § 50 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil

a trest odňatia slobodu uložený mu trestným rozkazom okresného súdu č. k. -226

zo 6. marca 2013, právoplatným 29. marca 2013, v trvaní 20 mesiacov vykoná. Podľa § 48

ods. 2 písm. a) okresný súd uvedených rozhodnutím zaradil sťažovateľa

na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 21. februára 2017 podľa § 193 ods. 1 písm.

c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zamietol.

4. V opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažovateľ namietal,

že „výkon trestu odňatia slobody sa vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného prečinu

a priestupkov na úseku cestnej premávky, osobu a pomery páchateľa objektívne javí ako

neprimerane prísny a zjavne nespravodlivý, až drakonický... protiprávnym konaním nebola

nikomu spôsobená žiadna majetková či nemajetková ujma, svoje konanie úprimne oľutoval

a uložené pokuty... riadne uhradil. Konanie... teda nemožno považovať za závažnú

protispoločenskú činnosť, ale skôr za mladícku nerozvážnosť. V danom prípade... nie sú

naplnené materiálne dôvody na... izoláciu od spoločnosti výkonom trestu odňatia slobody,

pričom účel daného trestu možno dosiahnuť oveľa miernejšími prostriedkami... tiež

namietal, že súd voči nemu aplikoval ustanovenie mechanicky

a až príliš formalistický, čo odporuje princípom materiálneho právneho štátu, vrátane

základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.“.

5. V sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. novembra 2016 sťažovateľ

taktiež poukázal, že súd prvého stupňa „nebral do úvahy dostatočne, resp. vôbec jednotlivé

okolnosti prípadu, ktoré v zmysle umožňujú súdu ponechať

podmienečné odsúdenie v platnosti, pričom tento svoj postup, v rozpore so zákonnými

a ústavnými kritériami na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nijakým spôsobom neodôvodnil.

Ak zákon umožňuje výnimku z určitého pravidla a súd túto výnimku neaplikuje, je

povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody, prečo

túto výnimku... neaplikoval... je... zrejmé, že súd, napriek tomu, že odsúdený pri výsluchu...

uviedol viacero skutočností, ktoré... možno považovať za okolnosti odôvodňujúce upustenie

od výkonu trestu odňatia slobody, na tieto... vôbec neprihliadal, pričom dôvody, ktoré ho

k takémuto postupu viedli, v odôvodnení rozhodnutia vôbec neuviedol. V tejto časti je preto

predmetné rozhodnutie prvostupňového súdu nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov.“.

6. Na námietky sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že

„skúšobná doba skončila dňom 29. 03. 2016, teda v čase rozhodovania už uplynula

a nebola teda v platnosti a takúto skúšobnú dobu už predĺžiť nemožno“.

7. Prístup krajského súdu podľa názoru sťažovateľa pri aplikácii § 50 ods. 4

vytvára dve kategórie odsúdených s nerovnakým procesným postavením.

„Prvú kategóriu tvoria tí odsúdení, ktorých osvedčenie súd posudzuje v priebehu

plynutia skúšobnej doby a vzhľadom na okolnosti prípadu im môže ponechať podmienečné

odsúdenie v platnosti, hoci sa počas skúšobnej doby neosvedčili.

Druhú kategóriu predstavujú odsúdení, ktorých osvedčenie súd posudzuje až po

uplynutí skúšobnej doby a napriek tomu, že okolnosti prípadu v jednotlivých prípadoch

môžu odôvodňovať upustenie od výkonu trestu odňatia slobody a ponechania

podmienečného odsúdenia v platnosti súd, vzhľadom na uplynutie skúšobnej doby, túto už

nemôže ponechať v platnosti a musí odsúdenému nariadiť nepodmienečný trest odňatia

slobody. Táto druhá kategória odsúdených, do ktorej bol zaradený aj sťažovateľ, je zjavne

znevýhodnená a diskriminovaná v porovnaní s prvou kategóriou odsúdených, pričom

na takéto znevýhodnenie a nerovnaké postavenie účastníkov trestného konania neexistuje

žiadny legitímny dôvod.“.

8. Sťažovateľ dodáva, že „Aby mohol okresný súd v predmetnej veci postupovať

ústavne konformným spôsobom, mal (1) svoje rozhodnutie vydať ešte v čase plynutia

skúšobnej doby, t. j. do 29. marca 2016 alebo (2) predmetné ustanovenie

vykladať a aplikovať tak, aby sťažovateľ nebol znevýhodnený v porovnaní s inými

odsúdenými, o ktorých súd rozhoduje v čase skúšobnej doby.“.

9. Postup okresného súdu a jeho uznesenie č. k. -260 z 30. novembra 2016

a obdobne aj uznesenie krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2017 podľa

sťažovateľa nemožno považovať za ústavne konformné.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 21. februára 2017

porušil základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní garantovaným v článku 47 ods. 3

a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu garantovaným v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právom na spravodlivý

súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 21. februára

2017 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť JUDr. Martinovi Buzingerovi,

PhD., advokátovi, trovy právneho zastúpenia na účet spoločnosti BUZINGER

& PARTNERS s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 15, 811 07 Bratislava... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

11. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2017, keďže bol okresným

súdom vyzvaný, aby „najneskoršie v priebehu dňa 27. marca 2017 v čase do 14.00 hod.

nastúpil na výkon trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a v ústave na výkon trestu

odňatia slobody v Banskej Bystrici“, a teda „sú tu zákonné a naliehavé dôvody

na nariadenie dočasného opatrenia“.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

14. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného v a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivý

proces zaručeného v čl. 47 ods. 2 charty uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. februára 2017, ku ktorému malo dôjsť v podstate nesprávnym výkladom a aplikáciou

ustanovenia konajúcimi všeobecnými súdmi na vec

sťažovateľa, a s tým spojené nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov vo vzťahu

k nimi uplatnenému použitiu tohto ustanovenia.

18. Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa a obdobne listiny všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa

zastupovať.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a listiny a práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 47 ods. 2 charty

22. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

24. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

25. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavnosúdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením krajského

súdu.

26. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

sp. zn. z 21. februára 2017 uviedol:

„Z obsahu trestného spisu aj pre krajský súd vyplynulo, že bol trestným

rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo dňa 06. 03. 2013 odsúdený pre

trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. k trestu odňatia slobody na 20 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol výkon trestu podmienečne odložený

na skúšobnú dobu 3 roky. Skúšobná doba po nadobudnutí právoplatnosti trestného rozkazu

začala plynúť dňom 29. 03. 2013 a mala skončiť 29. 03. 2016.

Odsúdený však v skúšobnej dobe neplnil podmienky odkladu výkonu trestu, pretože

za skutok zo dňa 20. 08. 2013 bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Levice

sp. zn. zo dňa 25. 10. 2013 pre úmyselný prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. k nepodmienečnému trestu odňatia slobody

na 2 mesiace so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Bol mu uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na dobu 30 mesiacov.

Predtým sa odsúdený hneď po začatí plynutia skúšobnej doby dopustil závažného

priestupku v doprave, keď prekročil rýchlosť povolenú na diaľnici o 65 km/h. Za to mu

bolo rozhodnutím o priestupku OR PZ Okresného dopravného inšpektorátu Levice

sp. zn. ORPZ- LV-ODI2-339/2013 zo dňa 02. 07. 2013 uložená pokuta 300,- Eur a sankcia

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 6 mesiacov

so započítaním doby od zadržania vodičského preukazu dňa 29. 03. 2013.

Dňa 20. 08. 2013 sa dopustil ďalšieho priestupku v doprave, za čo mu bola uložená

pokuta 150,- Eur a 18. 03. 2016 opäť spáchal priestupok v doprave, kde mu bola uložená

bloková pokuta 40,- Eur.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák., ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne

vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa

osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody. Výnimočne môže súd

vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci

odsúdený konaním v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu a súčasne

môže ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad, primerane predĺžiť skúšobnú dobu,

ustanoviť neuložené primerané povinnosti a obmedzenia.

Odsúdený v priebehu skúšobnej doby však nežil riadnym životom, keďže bol

v skúšobnej dobe odsúdený za úmyselný trestný čin k nepodmienečnému trestu odňatia

slobody a dopustil sa aj ďalších priestupkov. Nesplnil tým podmienky odkladu výkonu

trestu, správne preto rozhodol okresný súd, keď mu nariadil vykonať trest odňatia slobody

v trvaní 20 mesiacov.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súd mohol ponechať podmienečné odsúdenie

v platnosti, tu je potrebné uviesť, že skúšobná doba skončila dňom 29. 03. 2016, teda v čase

rozhodovania už uplynula a nebola teda v platnosti a takúto skúšobnú dobu už predĺžiť

nemožno.

Neobstojí tiež tvrdenie sťažovateľa, že trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe

neúmyselne, lebo si myslel, že počas sankcie zákazu činnosti nemôže riadiť len osobné

motorové vozidlá a on riadil nákladné motorové vozidlo, pretože v rozhodnutí o priestupku

o uložení zákazu činnosti je totiž uvedený zákaz činnosti riadiť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu.

Čo sa týka záruky za nápravu odsúdeného pri rozhodovaní o neosvedčení sa

v skúšobnej dobe, s takouto zárukou neráta (, 5 resp.

Tr. zák.).“

27. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.

z 21. februára 2017 vyplýva, krajský súd záver o správnosti rozhodnutia okresného súdu

sp. zn. z 30. novembra 2016 oprel o jednoznačné skutkové zistenia, a tomu

zodpovedajúcu aplikáciu príslušných právnych noriem.

28. Poukázal na zistené skutočnosti, ktoré zreteľne vykreslili správanie sťažovateľa

v skúšobnej dobe, akých skutkov sa dopustil, ako boli tieto kvalifikované a ako bol za ne

postihnutý. Z opísaných zistení považoval za preukázané, že sťažovateľ počas plynutia

skúšobnej doby nesplnil podmienky pre vyslovenie jeho osvedčenia sa tak, ako to vyžaduje

prvá veta , teda neviedol v skúšobnej dobe riadny život.

29. S prihliadnutím na tieto zistenia krajský súd potvrdil správnosť rozhodnutia

okresného súdu, ktorým podľa § 50 ods. 4 prvej vety za bodkočiarkou rozhodol o potrebe

nariadenia výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody sťažovateľom.

30. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie krajského súdu je

určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné, logické a bez vnútorných rozporov a zaujíma

stanovisko k podstate dôvodov rozhodnutia o potrebe nariadenia výkonu trestu odňatia

slobody sťažovateľa. Rozhodnutie druhostupňového súdu nie je neodôvodnené alebo

arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by

malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj )

sťažovateľa. Výklad a aplikácia všeobecným súdom použitej právnej normy rozhodne

nepopiera jej znenie, zmysel a ani účel. Krajský súd postupoval v súlade so svojou

právomocou za použitia relevantnej právnej normy. Je nepochybné, že tak, ako rozhodol,

rozhodnúť mohol.

31. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť

rozhodnutia všeobecného súdu vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení

právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky

pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá

porušiť niektoré zo základných práv alebo slobôd. Právomoc ústavného súdu konštatovať

porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu

je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je

v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov. V danej veci

sťažovateľa však ústavný súd nedostatky tohto typu nezistil.

32. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil neprípustnosť

aplikácie ustanovenia na jeho vec, ak teda

konštatoval nemožnosť predĺženia skúšobnej doby po jej uplynutí, k tomu ústavný súd

poznamenáva, že uvedenú problematiku už riešilo na to zákonom ustanoveným postupom

[ o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov] trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky prijatím stanoviska sp. zn. Tpj 43/2012 z 10. decembra 2012

na zjednotenie výkladu zákona v otázke aplikácie ustanovenia § 50 ods. 4 druhej vety,

z ktorého vyplýva: „Rozhodnutie podľa o ponechaní

podmienečného odsúdenia v platnosti a súčasne o primeranom predĺžení skúšobnej doby

môže súd urobiť len v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, o ktoré ide. Lehota

predĺženej skúšobnej doby začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po uplynutí posledného dňa

skúšobnej doby, ktorá sa predĺžila.“ Ak krajský súd rozhodol v súlade s uvedeným

stanoviskom, postupoval v súlade so zjednotenou judikatúrou všeobecných súdov.

33. Vzhľadom na existenciu aj iného právneho názoru na túto právnu úpravu (napr.

stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Tpjn 300/2003 z 5. februára 2004 pri

obdobnom znení právnej normy), považoval ústavný súd za potrebné pre úplnosť dodať, že

zo samotnej formulácie a koncepcie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že

táto otázka nebola nosnou ani kľúčovou pre záverečný verdikt druhostupňového súdu, preto

podrobnejšie zaoberanie sa touto námietkou sťažovateľa by bolo viac akademickou

odpoveďou bez reálneho dopadu na rozhodnutie v tejto veci. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd dospel k presvedčeniu, že použitým odôvodnením nemožnosti aplikácie ustanovenia

nedošlo ku kvalifikovanému zásahu do základných

práv sťažovateľa z materiálneho hľadiska.

34. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

35. Ústavný súd v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) kvalifikoval sťažovateľovu námietku o porušení čl. 6 ods. 1

dohovoru označeným uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom

na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o nariadenie výkonu podmienečne

odloženého trestu odňatia slobody z dôvodu neosvedčenia sa sťažovateľa v skúšobnej dobe.

Toto konanie, podobne ako konanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody (k tomu pozri napr. , ) či konanie o zmene spôsobu

výkonu trestu, alebo konanie o milosť a pod., sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom

obvinení“ ani rozhodnutia o „občianskych právach a záväzkoch“.

36. Pokiaľ ide o výkon rozhodnutí v trestných veciach, je čl. 6 dohovoru „vo svojej

trestnej časti“ zásadne neaplikovateľný, pretože tu už nejde o rozhodovanie o „oprávnenosti

trestného obvinenia“. Rôzne konania týkajúce sa okolností výkonu uložených trestov

(najmä trestu odňatia slobody) však môžu podliehať ochrane podľa čl. 6 dohovoru, avšak

za predpokladu, že ide o rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr.

rozhodnutie vo veci Enea proti Taliansku, rozsudok zo 17. 9. 2009).

37. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že kritériom aplikovateľnosti

čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach

zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste.

38. Keďže v konaní o nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia

slobody sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6

ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, ale

na základe zmeny pomerov došlo v súlade so zákonom k nariadeniu výkonu už uloženého

trestu, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti je teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo

potrebné podľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného v a listiny

39. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov

konania v tom, že výkladom ustanovenia použitým krajským

súdom v jeho vec vznikajú dve kategórie odsúdených podľa toho, kedy (v ktorom čase) sa

rozhodlo o ich neosvedčení sa v skúšobnej dobe (či po uplynutí alebo pred uplynutím),

ústavný súd k tomu uvádza, že podstata základného práva na rovnosť účastníkov (stojacich

proti sebe) v konaní podľa a listiny spočíva v inom.

40. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, tak ako je zakotvené v čl. 47

ods. 3 (obdobne v listiny), je potrebné chápať v zmysle „rovnosti

zbraní“ a „kontradiktórnosti“ konania, keď konajúci súd je povinný zaručiť rozumný stav

rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého

účastníka, t. j. aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné

práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany, a to za rovnakých

podmienok (obdobne pozri napr. , , ).

41. V aktuálnom prípade argumentácia sťažovateľa nie je subsumovateľná pod

ustanovenie alebo listiny, keďže v nej absentuje tvrdenie

o rozdielnom prístupe konajúceho súdu k inému účastníkovi toho istého konania, ktorého

účastníkom (stranou trestného konania) bol sám sťažovateľ.

42. Navyše, k akejsi „diskriminácii“ na základe sťažovateľom prezentovaných

okolností (a tým aj porušeniu princípu právnej istoty) by dochádzalo iba v prípade, ak by

všeobecné súdy bez primeraných dôvodov (uvedených priamo v rozhodnutí) rozdielne

rozhodovali v rovnakých veciach (za rovnakých skutkových okolností), t. j. ak by napr.

v prípade, ako je sťažovateľov, súdy rozhodli tak, že by inému odsúdenému predĺžili

skúšobnú dobu napriek tomu, že táto už pred samotným takýmto rozhodnutím uplynula.

Podobné tvrdenie v sťažnosti sťažovateľa chýba.

43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

44. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite návrhu, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného vyslovenia porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

45. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej stratilo na význame

aj skúmanie opodstatnenosti vydania požadovaného dočasného opatrenia a rozhodovanie

o ňom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017