Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 596/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Andreou Forgáčovou, advokátkou,

Dolná Strieborná 2, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a 2 a práv podľa

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia uznesením Okresného súdu Banská

Bystrica č. k. -35 z 22. februára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -46 z 20. apríla 2018

a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -55 zo 4. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného

porušenia uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -35 z 22. februára 2018 (ďalej len „prvé napadnuté

uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením okresného súdu

č. k. -46 z 20. apríla 2018 (ďalej len „druhé napadnuté uznesenie“) a uznesením

okresného súdu č. k. -55 zo 4. mája 2018 (ďalej len „tretie napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 8. januára 2018 na okresnom

súde žalobu, v ktorej namietal, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody-

neprimeraným vykonaním osobných prehliadok porušil jeho práva podľa čl. 8 dohovoru,

ako aj čl. 10 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach a jeho základné práva podľa a , v dôsledku čoho sa

domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 € a náhrady trov konania.

Prvým napadnutým uznesením okresný súd rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva

oslobodenie od súdnych poplatkov. Druhým napadnutým uznesením okresný súd rozhodol,

že v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku (vo výške 699,50 €) konanie vo veci

sťažovateľa zastavuje. Tretím napadnutým uznesením okresný súd zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti druhému napadnutému uzneseniu o zastavení konania.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v žalobe, ktorú podal 8. januára 2018,

okresný súd vyzval, aby vykonal lustráciu v príslušných registroch a vyhľadal iné

rozhodnutia, z ktorých preukázateľne vyplýva, že je osobou v materiálnej núdzi a jeho

postavenie vo výkone trestu odňatia slobody mu neumožňuje predložiť ním označené

rozhodnutia v potrebnom počte rovnopisov, čím by preukázal svoje tvrdenia o tom, že je

osobou v materiálnej núdzi. Okresný súd však lustráciu nevykonal a sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, čím mu „znemožnil prístup k súdu a právo

uplatňovať si jeho práva v rámci súdneho konania“. Podľa sťažovateľa je vylúčené,

aby okresný súd posudzoval rovnakú situáciu rozdielne, a teda napriek rozhodnutiam iných

senátov, resp. iných súdov posudzoval jeho situáciu tak, že osobou v materiálnej núdzi

nie je.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«I. „Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,

zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

č. , a základné práva a slobody podľa , právo na súdnu ochranu

a inú právnu ochranu podľa , , Slovenskej

republiky , postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica,

spis. zn. - 35 zo dňa 22. februára 2018, v spojitosti s uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica, spis. zn. -46 zo dňa 20. apríla 2018, vrátane uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica, spis. zn. -55 zo dňa 04. mája 2018,

č. k.: -55, porušené bolo.“

II. „Uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, spis. zn. -35 zo dňa

22. februára 2018, v spojitosti s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica,

spis. zn. - 46 zo dňa 20. apríla 2018, vrátane uznesenia Okresného súdu Banská

Bystrica, spis. zn. -55 zo dňa 04. mája 2018, č. k.: -55, sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.“

III. „Okresnému súdu Banská Bystrica sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením

práv sťažovateľa. Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je

porušovateľ povinný zaplatiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (, ,

).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej

vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré

majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument, ktorý

je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

().

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa

ustanovení príslušného zákona (, ).

Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo osebe

považovať za rozporné s ani s právom na prístup k súdu chráneným

v čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti

Poľsku z 19. 6. 2001, sťažnosť č. 28249/95, bod 59).

Aj ústavný súd už v minulosti judikoval (, ,

, , ), že samotné nepriznanie oslobodenia

od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu.

II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa prvým napadnutým uznesením

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv prvým

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Okresný súd týmto uznesením z 22. februára 2018, ktoré sa stalo právoplatným

9. marca 2018, rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zmeškanie lehoty ustanovenej v nemožno

odpustiť, t. j. ústavný súd každú sťažnosť, ktorá mu bola doručená po uplynutí tejto lehoty,

odmietne podľa z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 9. augusta 2018, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá začala sťažovateľovi plynúť 9. marca 2018.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky jej prijatia na ďalšie konanie splnené neboli,

a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako oneskorenú.

II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa druhým napadnutým

uznesením okresného súdu

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv

aj druhým napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bolo konanie v jeho veci

zastavené.

Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred

iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (, ,

).

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov možnosť domáhať sa ochrany svojich práv

v rámci konania o sťažnosti na okresnom súde. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto

uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať druhé napadnuté uznesenie okresného súdu, pretože toto

preskúmal okresný súd (samosudca), ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tretím

uznesením okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa tretím napadnutým uznesením

okresného súdu

Sťažovateľ napokon namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv

tretím napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti

druhému napadnutému uzneseniu okresného súdu (uzneseniu o zastavení konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku, ktoré vydal vyšší súdny úradník).

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že okresný súd nevykonal lustráciu,

čím mu „znemožnil prístup k súdu a právo uplatňovať si jeho práva v rámci súdneho

konania“. Podľa sťažovateľa je vylúčené, aby okresný súd posudzoval rovnakú situáciu

rozdielne, a teda napriek rozhodnutiam iných senátov, resp. iných súdov posudzoval jeho

situáciu tak, že osobou v materiálnej núdzi nie je.

Okresný súd v relevantnej časti tretieho napadnutého uznesenia uviedol: «V konaní

sp. zn. bola súdu doručená žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov

dňa 15. 02. 2018, pričom žalobca ju vôbec nedoručil k tomuto konaniu, ale k inému

(sp. zn. ). Po predložení jeho žiadosti k správnemu konaniu súd o jeho žiadosti

rozhodol. Je potrebné uviesť, že v tejto žiadosti žalobca súdu nenavrhol, aby vykonal

lustráciu v príslušných registroch na preukázanie jeho majetkových pomerov. Prehlásil,

že vzhľadom na jeho status nemá objektívne možnosti preukázať pravdivosť jeho tvrdení

o nemajetnosti, čo spravidla súdy SR akceptujú a jednoduchou lustráciou v príslušných

registroch potvrdzujú. Z toho vyjadrenia vôbec nevyplýva návrh na vykonanie dôkazov.

Okrem toho žalobca neustále opomína, že pánom sporu je len on a len on nesie

zodpovednosť za jeho výsledok. Takisto si neuvedomuje, že aj iné osoby (strany sporu) súd

žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neraz ide o väzňov, dôchodcov,

zdravotne ťažko postihnuté osoby či osamelých rodičov, ale aj o osoby tzv. strednej vrstvy

či dokonca právnické osoby, no ich sociálne postavenie im nie je na príťaž, ako sa mylne

domnieva. Súd nerozhodne o nepriznaní od súdnych poplatkov len preto, že si „niekto môže

za to“, v akom sociálnom postavení sa ocitol (ako to tvrdí žalobca). Súd rozhodne o každej

žiadosti po zhodnotení celkových osobných a majetkových pomeroch v tej ktorej konkrétnej

veci. Každý jeden spor je individuálny a je potrebné posudzovať ho samostatne.

Ak žalobca tvrdí, že rozhodnutie Centra právnej pomoci je samo o sebe dôvodom pre

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, nič mu nebráni a ani nebránilo v tom, aby

také rozhodnutie súdu predložil. Avšak oslobodenie by mu patrilo len vtedy, ak by mu

centrum priznalo nárok k na poskytovanie právnej pomoci v konaní vedenom Okresným

súdom Banská Bystrica pod sp. zn. . Také rozhodnutie však žalobca súdu

nepredložil.

Súd neignoruje práva žiadnej zo strán sporu. V konaní pred súdom majú strany

rovné postavenie. Rovnaké postavenie ako žalobca má aj žalovaný. Obdobné legitímne

očakávania teda prináležia aj žalovanej strane. Vo všeobecnosti platí, že právo sa nesmie

uplatňovať šikanóznym spôsobom. Súd sa nesnaží „zbaviť veci“, ako uvádza žalobca.

Súd rozhoduje o návrhoch, ktoré sa nachádzajú v spise a na základe skutkového a právneho

stavu, ktorý zistil z návrhov (podaní) a z dôkazných prostriedkov v ňom vykonaných.

Aj v tomto prípade tak postupoval, keď žalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych

poplatkov. Jediná súdu známa a preukázaná skutočnosť je, že v súčasne dobe žalobca

vykonáva trest odňatia slobody. Stále tak platí, že svoje nepriaznivé sociálne postavenie

nepreukázal a súd nemá oprávnenie nahrádzať jeho povinnosť tvrdenia a unesenia

dôkazného bremena.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia tretieho napadnutého uznesenia okresného

súdu konštatuje, že toto nemožno vzhľadom na dôvody v ňom uvedené považovať

za svojvoľné či arbitrárne. Naopak, okresný súd sa jasným a dostatočným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľa, keď poukázal na to, že sťažovateľ v označenom

konaní nenavrhol, aby okresný súd vykonal lustráciu v príslušných registroch

na preukázanie jeho majetkových pomerov a okresnému súdu ani nepredložil prípadné

rozhodnutie Centra právnej pomoci.

Ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že sťažovateľ, ktorý sa na okresný súd

obrátil s námietkami týkajúcimi sa porušenia jeho práva podľa čl. 3 dohovoru (aj keď tak

nie sú sťažovateľom výslovne označené), má vzhľadom na zastavenie konania možnosť

obrátiť sa na okresný súd s novou žalobou, v ktorej by odstránil okresným súdom

konštatované nedostatky. Rovnako má možnosť domáhať sa ochrany svojich práv postupom

podľa príslušných ustanovení o prokuratúre v znení neskorších

predpisov v spojení so o výkone trestu odňatia slobody

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018