Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 138/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

zastúpená advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

podľa a Listiny základných práv

a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. marca 2020 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 7. apríla 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť (vedená pod sp. zn. )

, ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava

(ďalej len „právny zástupca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“),

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy podľa a listiny uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. marca 2020 (ďalej len „prvé napadnuté uznesenie“) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 7. apríla 2020 (ďalej len „druhé napadnuté uznesenie“),

(spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že:

a) najvyšší súd prvým napadnutým uznesením zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -30 zo 6. decembra 2018, ktorým krajský súd odmietol správnu

žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Okresného úradu Trnava, odboru opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“)

č. OU-TT-OOPl-2018/002450-02 zo 4. januára 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie

sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej

správy, oddelenia priestupkov (ďalej len „prvostupňový správny orgán“)

č. OU-TT-OVVS2-2017/010046, Pr. č. 282/2017 z 10. mája 2017, ktorým prvostupňový

správny orgán konanie o priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám

podľa o priestupkoch v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o priestupkoch“) zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona

o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom;

b) najvyšší súd druhým napadnutým uznesením zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. -31 zo 6. decembra 2018,

ktorým krajský súd odmietol správnu žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOPl-2018/002450-01

zo 4. januára 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OU-TT-OVVS2-2017/010046,

Pr. č. 283/2017 z 10. mája 2017, ktorým prvostupňový správny orgán konanie o priestupku

na úseku slobodného prístupu k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch

zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok,

o ktorom sa koná, nie je priestupkom.

3. Sťažovateľka tvrdí, že prvostupňový správny orgán (Okresný úrad Trnava,

odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov) pri prejednávaní priestupku

na úseku slobodného prístupu k informáciám na základe návrhu sťažovateľky,

v ktorom ako páchateľov označila –

, a –

, mal postupovať a následne rozhodnúť v správnom konaní

nezákonne okrem iného tým, že mal zasiahnuť do jej majetkových práv.

4. Sťažovateľka tvrdí, že prvostupňový správny orgán nepostupoval podľa § 57

ods. 1 a 2 zákona o priestupkoch a neprejednal vec v spoločnom konaní, ale voči každému

obvinenému konal pod samostatným číslom priestupku (Pr. 282/2017 a Pr. 283/2017)

a vo vzťahu ku každému obvinenému vydal samostatné rozhodnutie, ktorým bolo v oboch

prípadoch konanie zastavené, pričom v obidvoch rozhodnutiach zároveň uložil sťažovateľke

povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 €.

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že „... žalovaný

a prvostupňový správny orgán tým, že nepostupoval v administratívnom konaní v súlade

s § 57 zákona o priestupkoch, nesprávne a nezákonne uložil sťažovateľke trovy konania,

a takýmto postupom uložil sťažovateľke vyššiu povinnosť, ako pripúšťa zákon

o priestupkoch; preto sťažovateľka tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola

rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach a právom chránených

záujmoch, čím je daná jej žalobná legitimácia. Podľa názoru sťažovateľky, v prípade,

ak by žalovaný a prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 57 zákona

o priestupkoch, o trovách konania by voči sťažovateľke rozhodol len raz a to vo výške

16 eur, pričom nezákonným postupom jej uložil trovy konania celkovo vo výške 384 eur

(ktoré i riadne a včas štátu uhradila)(predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia,

v ktorých boli uložené (zaplatené) trovy konania vo výške 160 eur).“.

6. Ústavný súd k sťažovateľkou namietaným trovám konania vo výške 384 €,

prípadne 160 € uvádza, že prvostupňový správny orgán rozhodol o jej návrhu

na prejednanie priestupku dvomi rozhodnutiami (voči každému obvinenému samostatným)

a v každom jej tak uložil povinnosť uhradiť trovy priestupkového konania vo výške 16 €

(v súhrne 32 €).

7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že napadnuté uznesenia „... nie sú správne,

nie sú náležite odôvodnené, sú prejavom arbitrárnosti, keďže najvyšší súd

sa v týchto rozhodnutiach nevysporiadal riadne so všetkými skutkovými tvrdeniami

a rozhodnutia tak neposkytujú presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, javia

sa ako nekonzistentné, pričom neposkytujú racionálne závery, a preto ich sťažovateľka

považuje za nespravodlivé a nepresvedčivé“.

8. Napokon sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal nález v znení:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ods. I

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2020,

sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 07.04.2020, sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 24.03.2020, sp. zn. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 07.04.2020, sp. zn. zrušuje a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta

sťažovateľky, do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.“

9. Najvyšší súd v prvom napadnutom uznesení uvádza, že jeho úlohou je „... ustáliť,

či krajský súd rozhodol v súlade so zákonom, keď odmietol žalobu žalobkyne

s odôvodnením, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby o preskúmanie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keď rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu,

že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nebola ukrátená na právach.

... Aktívna vecná legitimácia žalobcu v zmysle a v sebe

zahŕňa dva predpoklady, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to postavenie účastníka

v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie

orgánu verejnej správy a súčasne ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním

napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Ukrátenie

na individuálnych právach sa musí prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu.

... Aj keď navrhovateľ... je podľa § 72 uvedeného zákona účastníkom konania

o priestupku, osobou, ktorá by v zmysle ustanovení mohla byť

rozhodnutím o priestupku potenciálne ukrátená na svojich právach, je osoba obvinená

z priestupku, resp. osoba, ktorá sa mala, podľa tvrdenia navrhovateľa, priestupku dopustiť.

Žalobkyňa nemohla byť ukrátená na svojich právach, pretože rozhodnutie o zastavení

konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, sa osobne netýka osoby

žalobkyne a svojimi účinkami neovplyvňuje jej právnu pozíciu. Rozhodnutím žalovaného

nebolo rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach žalobkyne, z čoho vyplýva,

že týmto rozhodnutím žalobkyňa nemôže byť ani ukrátená ani dotknutá na svojich právach,

t.j. rozhodnutie nezasahuje do jej právnej sféry ani nespôsobuje zmenu jej právneho

postavenia.“.

10. Ďalej najvyšší súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011: «„... Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojim

návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak

tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli

domáhať podľa druhej hlavy piatej časti .“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti,

keď ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. z 15. marca 2012 uviedol, že v danom

prípade najvyšší súd náležíte vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo

začaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol

byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený na svojich právach a podanú ústavnú

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Otázkou aktívnej vecnej legitimácie v prípade prieskumu rozhodnutí správnych

orgánov trestného charakteru, ktoré konania boli zastavené, sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky zaoberal v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 22. februára 2011,

zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 27/2012

a v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 14. júna 2018, zverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 9/2019, z ktorých vyplýva, že predmetom

súdneho prieskumu na návrh žalobcu - poškodeného nemôže byť rozhodnutie žalovaného

o zastavení priestupkového konania, z dôvodu, že obvinenému nebolo preukázané spáchanie

skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Citovaný právny názor považoval za ústavnokonformný

aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. uznesenie č.k. -8

zo 14. novembra 2018).

... V prejednávanej veci dospeli k záveru, že skutok, o ktorom sa koná,

nie je priestupkom, preto správny orgán prvého stupňa rozhodol tak, že konanie zastavil

a žalovaný následne jeho rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Uvedený

výrok je výrokom o merite veci. Výrok o náhrade trov správneho konania, ktorým bola

žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- Eur podľa § 79

ods. 1 zákona o priestupkoch, je výrokom, ktorý je výrokom o merite veci určovaný,

teda od neho závisí. V danom prípade bola žalobkyni uložená predmetná povinnosť v zmysle

cit. zákonného ustanovenia, nakoľko bola navrhovateľkou v priestupkovej veci,

v ktorej obvinený z priestupku nebol uznaný vinným. V zmysle § 79 ods. 1 druhej vety

zákona o priestupkoch trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej

republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Oba uvedené výroky vytvárajú celok,

ktorý je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, nakoľko sú v ňom určené konkrétne práva

a povinnosti účastníkov konania, samotná podstata veci je však zachytená vo výroku

o merite. Výrok o trovách správneho konania naň síce obsahovo nadväzuje,

ale nie je spôsobilý existovať samostatne bez meritórneho výroku o samotnom výsledku

konania, nemôže byť preto vnímaný ako samostatný predmet súdneho prieskumu,

ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby

v uvedenej časti.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky sťažovateľky uvedené v kasačnej

sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú a právnu

správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd

kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.»

11. Najvyšší súd v druhom napadnutom uznesení dopĺňa, že „... S ohľadom

na charakter a štruktúru rozhodnutia je zrejmé, že výrok o zastavení konania o priestupku

predstavuje hlavný, primárny výrok daného rozhodnutia a výrok o trovách konania

a nárokoch poškodeného sú závislé, sekundárne výroky, ktoré sa naň viažu.

... vymedzuje účel podania správnej žaloby v ustanovení

§ 177, pričom tento prioritne smeruje k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Z logiky veci

vyplýva, že ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať iba tie subjekty, o ktorých práva,

právom chránené záujmy a povinnosti sa v prejednávanej veci jedná. Inými slovami

povedané, v prípade ochrany subjektívnych práv, táto prislúcha iba fyzickým a právnickým

osobám, ktoré tvrdia, že na nich boli ukrátené ako účastníci administratívneho konania.

... všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich

subjektívnych práv ( ), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (

ods. 2 ), pričom ochrany zákonnosti sa môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt

na to výslovne oprávnený zákonom.

... v danom prípade, kedy vystupuje v pozícii žalobcu navrhovateľ, na návrh ktorého

bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch, neexistuje

právna norma, ktorá by výslovne splnomocňovala takúto osobu na podanie správnej žaloby.

... k aktívnej žalobnej legitimácii fyzických a právnických osôb Správny súdny

poriadok v ustanovení vymedzuje dve základné podmienky, ktoré musia

byť splnené kumulatívne, a to podmienku účastníctva v administratívnom konaní,

v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej

správy a podmienku ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu, spojené s vydaním

žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Správny súd

je povinný posudzovať splnenie uvedených podmienok na strane žalobcu v každom štádiu

súdneho konania.

... žalobkyňa bola normatívne vymedzeným účastníkom administratívneho

(priestupkového) konania v postavení navrhovateľa podľa § 68 ods. 1 zákona

o priestupkoch, čím splnila prvú podmienku vyplývajúcu z § 177 ods. 1,resp.§ 178

ods. 1 .

Druhým predpokladom... je ukrátenie na individuálnych právach, ktoré sa musí

prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu. Pod pojmom subjektívne právo je potrebné rozumieť

vlastné hmotné alebo procesné práva alebo právom chránené záujmy konkrétneho žalobcu,

ktoré mu priznáva osobitný právny predpis. Inými slovami vyjadrené, fyzická

alebo právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou domáhať ochrany

subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podradiť také účinky

rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu,

t.j. nezasahujú do jej právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia

(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21. apríla 2010, uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. marca 2011, uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 28. septembra 2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 24. februára 2011).

...Výrok o trovách správneho konania... nie je spôsobilý existovať samostatne

bez meritórneho výroku o samotnom výsledku konania, nemôže byť preto vnímaný

ako samostatný predmet súdneho prieskumu, ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu

legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby v uvedenej časti.“.

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia

tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje

len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia

tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

24. Podľa § 57 ods. 1 zákona o priestupkoch ak sa páchateľ dopustil viacerých

priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky

v jednom konaní...

25. Podľa § 57 ods. 2 zákona o priestupkoch spoločné konanie sa uskutočňuje

tiež proti všetkým páchateľom, ktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva

ten istý orgán...

26. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom

chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,

opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom

orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať

ochrany na správnom súde.

27. Podľa žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu

verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach

alebo právom chránených záujmoch.

III.

Predbežné právne posúdenie

28. S tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal jej aktívnou procesnou

legitimáciou na podanie správnej žaloby, sa ústavný súd nestotožňuje a poukazuje

na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu (čiastočne spomenutú v I. časti

tohto uznesenia), z ktorej v oboch napadnutých uzneseniach najvyšší súd vychádzal

a na ktorú odkazuje.

29. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

30. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne ().

31. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení

najvyššieho súdu konštatuje, že tieto nie je možné s poukazom na ich odôvodnenie

a na dôvody v nich uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne. Podľa posúdenia

ústavného súdu sa v nich najvyšší súd jasným a dostatočným spôsobom s námietkami

sťažovateľa vysporiadal a svoj právny názor odôvodnil ústavne akceptovateľným

spôsobom. Uvedené napadnuté uznesenia najvyššieho súdu podľa posúdenia ústavného

súdu nenesú znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej neudržateľnosti v dôsledku

zjavných pochybení alebo omylov. S prihliadnutím na už uvedené,

ako aj na všetky okolnosti danej veci preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

odmietol s poukazom na z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu