Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 138/2021
PDF · 472.09 KB
No categories available
III. ÚS 138/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
zastúpená advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Asan 13/2019
z 24. marca 2020 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Asan 24/2019 z 7. apríla 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť (vedená pod sp. zn. Rvp 1508/2020)
, ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava
(ďalej len „právny zástupca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Asan 13/2019
z 24. marca 2020 (ďalej len „prvé napadnuté uznesenie“) a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Asan 24/2019 z 7. apríla 2020 (ďalej len „druhé napadnuté uznesenie“),
(spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že:
a) najvyšší súd prvým napadnutým uznesením zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 20 S 110/2018-30 zo 6. decembra 2018, ktorým krajský súd odmietol správnu
žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Okresného úradu Trnava, odboru opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“)
č. OU-TT-OOPl-2018/002450-02 zo 4. januára 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Trnava, odboru všeobecnej vnútornej
správy, oddelenia priestupkov (ďalej len „prvostupňový správny orgán“)
č. OU-TT-OVVS2-2017/010046, Pr. č. 282/2017 z 10. mája 2017, ktorým prvostupňový
správny orgán konanie o priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám
podľa § 42a ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o priestupkoch“) zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona
o priestupkoch z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom;
b) najvyšší súd druhým napadnutým uznesením zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k. 20 S 109/2018-31 zo 6. decembra 2018,
ktorým krajský súd odmietol správnu žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOPl-2018/002450-01
zo 4. januára 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OU-TT-OVVS2-2017/010046,
Pr. č. 283/2017 z 10. mája 2017, ktorým prvostupňový správny orgán konanie o priestupku
na úseku slobodného prístupu k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch
zastavil podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch z dôvodu, že skutok,
o ktorom sa koná, nie je priestupkom.
3. Sťažovateľka tvrdí, že prvostupňový správny orgán (Okresný úrad Trnava,
odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov) pri prejednávaní priestupku
na úseku slobodného prístupu k informáciám na základe návrhu sťažovateľky,
v ktorom ako páchateľov označila –
, a –
, mal postupovať a následne rozhodnúť v správnom konaní
nezákonne okrem iného tým, že mal zasiahnuť do jej majetkových práv.
4. Sťažovateľka tvrdí, že prvostupňový správny orgán nepostupoval podľa § 57
ods. 1 a 2 zákona o priestupkoch a neprejednal vec v spoločnom konaní, ale voči každému
obvinenému konal pod samostatným číslom priestupku (Pr. 282/2017 a Pr. 283/2017)
a vo vzťahu ku každému obvinenému vydal samostatné rozhodnutie, ktorým bolo v oboch
prípadoch konanie zastavené, pričom v obidvoch rozhodnutiach zároveň uložil sťažovateľke
povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 €.
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že „... žalovaný
a prvostupňový správny orgán tým, že nepostupoval v administratívnom konaní v súlade
s § 57 zákona o priestupkoch, nesprávne a nezákonne uložil sťažovateľke trovy konania,
a takýmto postupom uložil sťažovateľke vyššiu povinnosť, ako pripúšťa zákon
o priestupkoch; preto sťažovateľka tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola
rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach a právom chránených
záujmoch, čím je daná jej žalobná legitimácia. Podľa názoru sťažovateľky, v prípade,
ak by žalovaný a prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 57 zákona
o priestupkoch, o trovách konania by voči sťažovateľke rozhodol len raz a to vo výške
16 eur, pričom nezákonným postupom jej uložil trovy konania celkovo vo výške 384 eur
(ktoré i riadne a včas štátu uhradila)(predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia,
v ktorých boli uložené (zaplatené) trovy konania vo výške 160 eur).“.
6. Ústavný súd k sťažovateľkou namietaným trovám konania vo výške 384 €,
prípadne 160 € uvádza, že prvostupňový správny orgán rozhodol o jej návrhu
na prejednanie priestupku dvomi rozhodnutiami (voči každému obvinenému samostatným)
a v každom jej tak uložil povinnosť uhradiť trovy priestupkového konania vo výške 16 €
(v súhrne 32 €).
7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že napadnuté uznesenia „... nie sú správne,
nie sú náležite odôvodnené, sú prejavom arbitrárnosti, keďže najvyšší súd
sa v týchto rozhodnutiach nevysporiadal riadne so všetkými skutkovými tvrdeniami
a rozhodnutia tak neposkytujú presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, javia
sa ako nekonzistentné, pričom neposkytujú racionálne závery, a preto ich sťažovateľka
považuje za nespravodlivé a nepresvedčivé“.
8. Napokon sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vydal nález v znení:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2020,
sp. zn. 6 Asan 13/2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 07.04.2020, sp. zn. 4 Asan 24/2019 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.03.2020, sp. zn. 6 Asan 13/2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 07.04.2020, sp. zn. 4 Asan 24/2019 zrušuje a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta
sťažovateľky, do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.“
9. Najvyšší súd v prvom napadnutom uznesení uvádza, že jeho úlohou je „... ustáliť,
či krajský súd rozhodol v súlade so zákonom, keď odmietol žalobu žalobkyne
s odôvodnením, že žalobkyňa nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, keď rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu,
že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nebola ukrátená na právach.
... Aktívna vecná legitimácia žalobcu v zmysle § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP v sebe
zahŕňa dva predpoklady, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to postavenie účastníka
v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
orgánu verejnej správy a súčasne ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním
napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Ukrátenie
na individuálnych právach sa musí prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu.
... Aj keď navrhovateľ... je podľa § 72 uvedeného zákona účastníkom konania
o priestupku, osobou, ktorá by v zmysle ustanovení Správneho súdneho poriadku mohla byť
rozhodnutím o priestupku potenciálne ukrátená na svojich právach, je osoba obvinená
z priestupku, resp. osoba, ktorá sa mala, podľa tvrdenia navrhovateľa, priestupku dopustiť.
Žalobkyňa nemohla byť ukrátená na svojich právach, pretože rozhodnutie o zastavení
konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, sa osobne netýka osoby
žalobkyne a svojimi účinkami neovplyvňuje jej právnu pozíciu. Rozhodnutím žalovaného
nebolo rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach žalobkyne, z čoho vyplýva,
že týmto rozhodnutím žalobkyňa nemôže byť ani ukrátená ani dotknutá na svojich právach,
t.j. rozhodnutie nezasahuje do jej právnej sféry ani nespôsobuje zmenu jej právneho
postavenia.“.
10. Ďalej najvyšší súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži l/2011
z 31. mája 2011: «„... Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojim
návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak
tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli
domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti,
keď ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. IV.ÚS 143/2012 z 15. marca 2012 uviedol, že v danom
prípade najvyšší súd náležíte vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo
začaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol
byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený na svojich právach a podanú ústavnú
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Otázkou aktívnej vecnej legitimácie v prípade prieskumu rozhodnutí správnych
orgánov trestného charakteru, ktoré konania boli zastavené, sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky zaoberal v rozhodnutí sp.zn. 1 Sžo 233/2009 zo dňa 22. februára 2011,
zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 27/2012
a v rozhodnutí sp.zn. 6 Asan 3/2017 zo dňa 14. júna 2018, zverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 9/2019, z ktorých vyplýva, že predmetom
súdneho prieskumu na návrh žalobcu - poškodeného nemôže byť rozhodnutie žalovaného
o zastavení priestupkového konania, z dôvodu, že obvinenému nebolo preukázané spáchanie
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Citovaný právny názor považoval za ústavnokonformný
aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. uznesenie č.k. I.ÚS 369/2018-8
zo 14. novembra 2018).
... V prejednávanej veci dospeli k záveru, že skutok, o ktorom sa koná,
nie je priestupkom, preto správny orgán prvého stupňa rozhodol tak, že konanie zastavil
a žalovaný následne jeho rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Uvedený
výrok je výrokom o merite veci. Výrok o náhrade trov správneho konania, ktorým bola
žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- Eur podľa § 79
ods. 1 zákona o priestupkoch, je výrokom, ktorý je výrokom o merite veci určovaný,
teda od neho závisí. V danom prípade bola žalobkyni uložená predmetná povinnosť v zmysle
cit. zákonného ustanovenia, nakoľko bola navrhovateľkou v priestupkovej veci,
v ktorej obvinený z priestupku nebol uznaný vinným. V zmysle § 79 ods. 1 druhej vety
zákona o priestupkoch trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej
republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Oba uvedené výroky vytvárajú celok,
ktorý je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, nakoľko sú v ňom určené konkrétne práva
a povinnosti účastníkov konania, samotná podstata veci je však zachytená vo výroku
o merite. Výrok o trovách správneho konania naň síce obsahovo nadväzuje,
ale nie je spôsobilý existovať samostatne bez meritórneho výroku o samotnom výsledku
konania, nemôže byť preto vnímaný ako samostatný predmet súdneho prieskumu,
ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby
v uvedenej časti.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky sťažovateľky uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú a právnu
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd
kasačnú sťažnosť podľa§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.»
11. Najvyšší súd v druhom napadnutom uznesení dopĺňa, že „... S ohľadom
na charakter a štruktúru rozhodnutia je zrejmé, že výrok o zastavení konania o priestupku
predstavuje hlavný, primárny výrok daného rozhodnutia a výrok o trovách konania
a nárokoch poškodeného sú závislé, sekundárne výroky, ktoré sa naň viažu.
... Správny súdny poriadok vymedzuje účel podania správnej žaloby v ustanovení
§ 177, pričom tento prioritne smeruje k ochrane subjektívnych práv žalobcu. Z logiky veci
vyplýva, že ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať iba tie subjekty, o ktorých práva,
právom chránené záujmy a povinnosti sa v prejednávanej veci jedná. Inými slovami
povedané, v prípade ochrany subjektívnych práv, táto prislúcha iba fyzickým a právnickým
osobám, ktoré tvrdia, že na nich boli ukrátené ako účastníci administratívneho konania.
... všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich
subjektívnych práv (§ 177 ods. 1 SSP), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177
ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt
na to výslovne oprávnený zákonom.
... v danom prípade, kedy vystupuje v pozícii žalobcu navrhovateľ, na návrh ktorého
bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch, neexistuje
právna norma, ktorá by výslovne splnomocňovala takúto osobu na podanie správnej žaloby.
... k aktívnej žalobnej legitimácii fyzických a právnických osôb Správny súdny
poriadok v ustanovení § 178 ods. 1 SSP vymedzuje dve základné podmienky, ktoré musia
byť splnené kumulatívne, a to podmienku účastníctva v administratívnom konaní,
v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej
správy a podmienku ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu, spojené s vydaním
žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Správny súd
je povinný posudzovať splnenie uvedených podmienok na strane žalobcu v každom štádiu
súdneho konania.
... žalobkyňa bola normatívne vymedzeným účastníkom administratívneho
(priestupkového) konania v postavení navrhovateľa podľa § 68 ods. 1 zákona
o priestupkoch, čím splnila prvú podmienku vyplývajúcu z § 177 ods. 1,resp.§ 178
ods. 1 SSP.
Druhým predpokladom... je ukrátenie na individuálnych právach, ktoré sa musí
prejaviť v subjektívnej sfére žalobcu. Pod pojmom subjektívne právo je potrebné rozumieť
vlastné hmotné alebo procesné práva alebo právom chránené záujmy konkrétneho žalobcu,
ktoré mu priznáva osobitný právny predpis. Inými slovami vyjadrené, fyzická
alebo právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou domáhať ochrany
subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podradiť také účinky
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu,
t.j. nezasahujú do jej právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži 10/2009 zo dňa 21. apríla 2010, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sži 2/2011 zo dňa 30. marca 2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Sžo 434/2009 zo dňa 28. septembra 2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Sži 2/2011 zo dňa 24. februára 2011).
...Výrok o trovách správneho konania... nie je spôsobilý existovať samostatne
bez meritórneho výroku o samotnom výsledku konania, nemôže byť preto vnímaný
ako samostatný predmet súdneho prieskumu, ktorý by v tomto prípade zakladal aktívnu
legitimáciu žalobkyne na podanie žaloby v uvedenej časti.“.
II.
Relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia
tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje
len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia
tohto rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
20. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
24. Podľa § 57 ods. 1 zákona o priestupkoch ak sa páchateľ dopustil viacerých
priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky
v jednom konaní...
25. Podľa § 57 ods. 2 zákona o priestupkoch spoločné konanie sa uskutočňuje
tiež proti všetkým páchateľom, ktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva
ten istý orgán...
26. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,
opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom
orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.
27. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu
verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach
alebo právom chránených záujmoch.
III.
Predbežné právne posúdenie
28. S tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal jej aktívnou procesnou
legitimáciou na podanie správnej žaloby, sa ústavný súd nestotožňuje a poukazuje
na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu (čiastočne spomenutú v I. časti
tohto uznesenia), z ktorej v oboch napadnutých uzneseniach najvyšší súd vychádzal
a na ktorú odkazuje.
29. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (I. ÚS 218/2019).
30. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 596/2018).
31. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení
najvyššieho súdu konštatuje, že tieto nie je možné s poukazom na ich odôvodnenie
a na dôvody v nich uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne. Podľa posúdenia
ústavného súdu sa v nich najvyšší súd jasným a dostatočným spôsobom s námietkami
sťažovateľa vysporiadal a svoj právny názor odôvodnil ústavne akceptovateľným
spôsobom. Uvedené napadnuté uznesenia najvyššieho súdu podľa posúdenia ústavného
súdu nenesú znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej neudržateľnosti v dôsledku
zjavných pochybení alebo omylov. S prihliadnutím na už uvedené,
ako aj na všetky okolnosti danej veci preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu