Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 77/2020
PDF · 245.46 KB
No categories available
III. ÚS 77/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra
Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavné sťažnosti ,
, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody
, zastúpeného advokátom Mgr. Jánom
Jagošom, Pod Urpínom 5, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20 C 8/2018-43
z 23. mája 2018, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20 C 8/2018-51
z 11. júna 2018, uznesením Okresného súdu Banská Bystria č. k. 19 C 42/2018-23 z 25. júla
2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta
2018 a takto
rozhodol:
Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 13. augusta
2018 a 15. októbra 2018 doručené a podaním zo 7. decembra 2018 doplnené ústavné
sťažnosti sťažovateľa , , toho času Ústav
na výkon trestu odňatia slobody ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 20 C 8/2018-43 z 23. mája 2018 (ďalej len ,,napadnuté
uznesenie okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-43 z 23. mája 2018“), uznesením okresného
súdu č. k. 20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie okresného súdu
č. k. 20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018“), uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23
z 25. júla 2018 (ďalej len ,,napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23
z 25. júla 2018“) a uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018
(ďalej len ,,napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta
2018“). Uznesením sp. zn. PLs. ÚS 29/2018 zo 14. novembra 2018 boli predmetné ústavné
sťažnosti spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 1617/2018.
2. Z obsahu ústavných sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ sa prvou žalobou
z 1. februára 2018 proti Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica-Kráľová
(ďalej len ,,ústav na výkon testu“) domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mal utrpieť
v dôsledku porušenia jeho práva na súkromie zo strany ústavu na výkon trestu. Zároveň
podal proti ústavu na výkon trestu aj druhú žalobu, a to z 21. mája 2018, ktorou sa proti
ústavu na výkon trestu domáhal taktiež náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú mal v tomto
prípade utrpieť v dôsledku porušenia zákazu diskriminácie zo strany ústavu na výkon trestu.
Uviedol, že v oboch prípadoch požiadal aj o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom
pripojil jednotlivé rozhodnutia súdov, ako aj Centra právnej pomoci, ktorými chcel túto
svoju žiadosť podporiť. Ďalej uviedol, že v prípade prvej žaloby z 1. februára 2018
mu uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-34 z 8. februára 2018 nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov. Rovnako tak aj v prípade podanej žaloby z 21. mája
2018 uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-7 z 5. júna 2018 sťažovateľovi nebolo
priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. V oboch prípadoch to bolo odôvodnené tým,
že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a konanie o oslobodenie od súdnych poplatkov
nie je konaním, v ktorom by sa uplatňovala vyhľadávacia povinnosť súdu.
3. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol, že konanie vedené pod sp. zn. 20 C 8/2018 bolo
následne zastavené napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-43 z 23. mája
2018, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú však okresný súd vydaním
napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018 zamietol.
Okresný súd sťažovateľove námietky vyhodnotil ako irelevantné. Rovnaký priebeh malo
aj zastavenie konania v prípade druhej podanej žaloby zo strany sťažovateľa. V tomto
prípade bolo konanie vedené pod sp. zn. 19 C 42/2018 zastavené napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23 z 25. júla 2018, pričom aj proti nemu podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola taktiež zo strany okresného súdu vydaním napadnutého
uznesenia okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018 zamietnutá.
Aj v tomto prípade boli sťažovateľove námietky vyhodnotené ako irelevantné.
4. Sťažovateľ v podaných ústavných sťažnostiach ďalej vo vzťahu ku všetkým
uvedeným napadnutým uzneseniam okresného súdu predostiera v podstate rovnakú
argumentáciu, prečo nimi malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K tomu dodal: ,,... akékoľvek rozhodnutie, ktorým súd rozhoduje o priznaní oslobodenia
od súdneho poplatku musí mať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery
neznemožnilo uplatnenie alebo bránenie jej práva na súde. Účel a podstata inštitútu
oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu práva
na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje
uhradiť súdny poplatok.“ Namietol, že postup okresného súdu sa vyznačoval prílišným
formalizmom a v dôsledku toho sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň
sťažovateľ namietal, že výroky predmetných napadnutých rozhodnutí okresného súdu
sú prejavom svojvôle okresného súdu, pretože ak sa okresný súd chcel odchýliť
od právneho záveru vysloveného v rovnakej právnej veci inými súdmi, na ktoré sťažovateľ
poukazoval, mal rozhodnutie odôvodniť práve s ohľadom na tieto iné rozhodnutia. Uviedol,
že vo svojich žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov dostatočným spôsobom
preukázal, že jeho majetkové pomery takéto oslobodenie odôvodňujú a že tiež v nich
navrhoval, aby bola zo strany okresného súdu v príslušných registroch vykonaná lustrácia
pre účely overenia jeho majetkových pomerov. K tomu dodal: ,,Okresný súd postupoval
nesprávne, keď ignoroval rozhodnutia iných súdov v identickej veci, hoci tieto súdy
spravidla vykonali lustráciu v príslušných registroch a potvrdili ňou, že majetkové pomery
sťažovateľa odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, čím porušil princíp
právnej istoty.“
5. V závere sťažovateľ uviedol, že okresný súd pochybil aj v tom, že v rozpore s čl. 6
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
nezohľadnil sťažovateľove sociálne postavenie, že úplne odignoroval jednotlivé rozhodnutia
Centra právnej pomoci, ktorými bol sťažovateľovi priznaný nárok na poskytnutie právnej
pomoci, v daných prípadoch bol oslobodený od súdnych poplatkov, ako odignorovaním
návrhu sťažovateľa na vykonanie lustrácie v príslušných registroch. Zastavením uvedených
konaní okresného súdu pre nezaplatenie súdneho poplatku preto došlo podľa sťažovateľa
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom
toho času ÚVTOS
, na súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
20C/8/2018 – 43 zo dňa 23.05.2018 a uznesením Okresného súdu Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 20C/8/2018 – 51 zo dňa 11.06.2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/8/2018 – 43 zo dňa
23.05.2018 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/8/2018 – 51 zo dňa
11.06.2018 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur,
ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia.“
a
,,1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom
, toho času ÚVTOS ,
, na súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
19C/42/2018 – 28 zo dňa 14.08.2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
19C/42/2018 – 23 zo dňa 25.07.2018 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19C/42/2018 – 28 zo dňa
14.08.2018 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19C/42/2018 – 23 zo dňa
25.07.2018 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur,
ktoré je Okresný súd Banská bystrica povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia.“
7. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len ,,rozvrh práce ústavného
súdu“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu
je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Ústavná sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 1377/2018 bola pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorý
je v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce ústavného súdu členom tretieho senátu, ktorý
pracuje v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Právomoc ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
15. Podstata ústavných sťažností sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu č. k.
20 C 8/2018-43 z 23. mája 2018, napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-
51 z 11. júna 2018, napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23 z 25. júla
2018 a napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-43 z 23. mája 2018
a napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23 z 25. júla 2018
17. Ako vyplýva z doručených ústavných sťažností a ich príloh, proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-43 z 23. mája 2018 a proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-23 z 25. júla 2018 bol prípustný opravný
prostriedok – sťažnosť, ktorý si sťažovateľ aj uplatnil. O podaných sťažnostiach sťažovateľa
bolo následne rozhodnuté napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-51
z 11.júna 2018, resp. napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28
zo 14. augusta 2018, ktorými boli sťažovateľove sťažnosti zamietnuté.
18. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (III. ÚS 364/2018).
19. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o
ústavnej sťažnosti preskúmavané (I. ÚS 476/2019).
20. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
21. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v tejto časti ústavné sťažnosti
sťažovateľa odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018
a napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018
22. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 596/2018).
23. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
24. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014)
ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
25. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (I. ÚS 218/2019).
26. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa
ustanovení príslušného zákona (IV. ÚS 596/2018).
27. Zároveň ústavný súd pripomína, že v zmysle rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. 6. 2001 (sťažnosť č. 28249/95, bod 59)
uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach nemožno samo osebe
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup k súdu chráneným
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Aj ústavný súd už v minulosti judikoval (II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012,
II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015, III. ÚS 142/2018), že samotné nepriznanie oslobodenia
od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu.
29. Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu č. k.
20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018 uviedol: ,,Preštudovaním napadnutého uznesenia súd zistil,
že v prejednávanej veci žalobca sťažnosťou napadol uznesenie vyššieho súdneho úradníka
o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku... Súd v odôvodnení uznesenia
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov toto jednoznačne odôvodnil... zohľadňujúc
názor Ústavného súdu SR... V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o nesplniteľnom dôkaznom
bremene, ktoré na neho preniesol tunajší súd v otázke preukázania jeho majetkových
pomerov pri jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov súd opätovne uvádza, že toto
dôkazné bremeno je strane, v prejednávanej veci žalobcovi, ukladané ustanovením § 254
Civilného sporového poriadku a nie tunajším súdom. Tvrdenia žalobcu o odopretí
mu prístupu k súdu tým, že tunajší súd nevykonal ním navrhované dokazovanie lustráciou
v príslušných registroch súdov SR, súd považuje za irelevantné, pretože mu nie je zrejmé,
čo, v akých registroch a akých súdov SR mal lustrovať. Žalobca opakovane uvádzal
požiadavku lustrácie v príslušných registroch, nikde však neuviedol, čo, prečo a kde má súd
lustrovať, aby takýmto konaním nahradil splnenie jeho zákonnej povinnosti preukázania
jeho majetkových pomerov... podľa názoru tunajšieho súdu, ako aj Ústavného súdu SR
(napr. uznesenie č. k. II. ÚS 546/2017-8 zo dňa 12. 09. 2017), ani samotné vyplnené Tlačivo
pre dokladovanie pomerov strany konania, ktorá navrhuje, aby jej bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov... bez relevantného a dôkazne podloženého odôvodnenia
skutočností v ňom uvedených, nie je možné a v súlade so zákonom považovať
za dostatočné.“
Zároveň v relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu č. k.
19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018 okresný súd uviedol: «... pokiaľ ide o návrh žalobcu,
aby súd vykonal lustráciu v príslušných registroch a zistil alebo overil jeho pomery, k tomu
je potrebné uviesť, že je to len žalobca ako žiadateľ, ktorý je povinný preukázať ním tvrdené
nepriaznivé pomery. Súd nemá vyhľadávaciu povinnosť... Žalobca pri tom opakovane
podáva takmer identické žaloby a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, preto
si musí byť vedomý toho, aké náležitosti a akým spôsobom má svoje tvrdenia preukazovať.
Žalobca neustále opomína, že pánom sporu je len on a len on nesie zodpovednosť za jeho
výsledok... aj iné osoby (strany sporu) súd žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov...
no ich sociálne postavenie im nie je na príťaž , ako sa mylne domnieva. Súd nerozhodne
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov len preto, že si ,,niekto môže za to“, v akom
sociálnom postavení sa ocitol (ako to tvrdí žalobca). Súd rozhodne o každej žiadosti
po zhodnotení celkových osobných a majetkových pomeroch v tej ktorej konkrétnej veci...
Jediná súdu známa a preukázaná skutočnosť je, že v súčasnej dobe žalobca vykonáva trest
odňatia slobody. Stále tak platí, že svoje nepriaznivé sociálne postavenie nepreukázal a súd
nemá oprávnenie nahrádzať jeho povinnosť tvrdenia a unesenia dôkazného bremena...
Súd zároveň konštatuje, že rozhodnutie o zastavení konania nevytvára prekážku veci
rozhodnutej (res iudicata) a súd tak neznemožnil žalobcovi prístup k súdu.»
30. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia
okresného súdu č. k. 20 C 8/2018-51 z 11. júna 2018, ako aj napadnutého uznesenia
okresného súdu č. k. 19 C 42/2018-28 zo 14. augusta 2018 konštatuje, že tieto nie je možné
s poukazom na ich odôvodnenie a na dôvody v nich uvedené považovať za svojvoľné
či arbitrárne. Podľa posúdenia ústavného súdu sa v nich okresný súd jasným a dostatočným
spôsobom s námietkami sťažovateľa vysporiadal a svoj právny názor odôvodnil ústavne
akceptovateľným spôsobom. Uvedené napadnuté uznesenia okresného súdu podľa
posúdenia ústavného súdu nenesú znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej
neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov. S prihliadnutím
na už uvedené, ako aj na všetky okolnosti danej veci preto ústavný súd, obdobne
ako aj v prípade obdobnej veci sťažovateľa vedenej pod č. k. IV. ÚS 596/2018-14
z 15. novembra 2018, v tejto časti ústavné sťažnosti sťažovateľa odmietol s poukazom
na § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavných sťažností ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu