Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 546/2017
PDF · 197.08 KB
No categories available
II. ÚS 546/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1 CbZm 58/2015
z 22. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoZm 20/2016
zo 6. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obdo 74/2016 z 25. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 1 CbZm 58/2015 z 22. februára 2016, uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoZm 20/2016 zo 6. októbra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Obdo 74/2016 z 25. mája 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júla
2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že zmenkovým platobným rozkazom okresného súdu č. k.
4 Zm 1130/2013-36 bol sťažovateľ ako jeden z piatich žalovaných zaviazaný zaplatiť
žalobcovi zmenkovú sumu 463 939,10 € s prísl., ako aj zmenkovú odmenu a trovy konania.
3. Sťažovateľ podal proti zmenkovému platobnému rozkazu niekoľko zákonných
námietok a odvolaní, ako aj návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.
Na základe uvedených úkonov bol opakovane vyzývaný k úhrade súdnych poplatkov za
podania v rôznej výške (16,50 €, resp. 16 596,50 €), a to napriek skutočnosti, že príslušnej
organizačnej zložke súdu zaslal riadne a zodpovedne vyplnenú žiadosť o odpustenie
platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu. Táto žiadosť má v podstate formu
miestoprísažného prehlásenia, resp. čestného prehlásenia.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 1 CbZm 58/2015-258 z 22. februára 2016 bolo
rozhodnuté, že sa sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.
5. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k.
2 CoZm 20/2016-268 zo 6. októbra 2016 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.
6. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, v ktorom podľa
vlastného názoru pomerne jasne, jednoznačne a pravdivo uviedol všetky skutočnosti, ktoré
ho k podaniu dovolania viedli. Išlo najmä o to, že nie je schopný platiť súdne poplatky
vinou nepriaznivých následkov nezákonného konania štátnych orgánov, ktoré viedli proti
nemu opakovane v rokoch 2004 a 2006 dve trestné stíhania. V jednom prípade to mal
byť údajný útok na verejného činiteľa v spojení s vydieraním a v neskoršom prípade údajný
zločin marenia spravodlivosti. Po takmer 10 rokoch v jednom prípade bolo trestné konanie
vyhlásené za nezákonné a v druhom prípade bol sťažovateľ spod obžaloby v plnom rozsahu
oslobodený. Nepriaznivé následky takéhoto konania orgánov štátu na prácu sťažovateľa,
ktorý je činný ako advokát, nie je potrebné podrobne rozvádzať. Následky týchto
nezákonných konaní orgánov štátu voči osobe sťažovateľa sú ešte aj v súčasnosti
predmetom súdnych konaní jednak o náhradu škody, ale tiež o ochranu osobnosti.
Aj z uvedených dôvodov, no najmä však v dôsledku nepriaznivých finančných
následkov nezákonného trestného konania, prejavujúcich sa najmä v oblasti príjmov
z práce, nie je sťažovateľ v súčasnosti schopný uhrádzať akékoľvek finančné nároky svojho
okolia, teda nielen súdne poplatky.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že skutočne nechápe, aké iné dôkazné prostriedky na
dokladovanie svojej finančnej situácie nad rámec riadne predloženého a vyplneného
dokladu preukazujúceho jeho finančné pomery by mal súdu predložiť, pretože vychádzajúc
prísne z výzvy súdu z 18. januára 2016 mu tieto okolnosti neboli a ani dodnes nie sú jasné.
Prehlásenie o majetkových pomeroch účastníka konania žiadajúceho oslobodenie od
súdnych poplatkov má podobu čestného prehlásenia, teda akékoľvek údaje v ňom uvedené
by mali byť, a v tomto prípade aj sú pravdivé, pričom ich prípadná nepravdivosť je
trestnoprávne postihnuteľná. Sťažovateľ preto popiera možnosť akýchkoľvek polemík
najvyššieho súdu v tom zmysle, že jeho majetkové pomery nie sú skutočnosťou všeobecne
známou, a preto je potrebné ich dokazovať. Takéto argumenty vyznievajú podľa
sťažovateľa minimálne ako náznak právneho formalizmu.
Podľa sťažovateľa treba tiež uviesť, že jeho snaha o zmenu zákonného súdu
prikázaním nie je a nikdy nebola namierená proti výkonu justície v jeho právnej veci ako
takej, pretože smeruje k dosiahnutiu takého stavu, aby súdne konanie prebiehalo v súlade
so základnými zásadami, teda aby sa brala do úvahy aj otázka hospodárnosti ako jednej
zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to aj z pohľadu žalovaných.
Sťažovateľ si nevie dobre predstaviť, čo účelné a hospodárne by bolo na potrebe
opakovaných ciest väčšieho počtu žalovaných strán konania medzi Košicami a Bratislavou,
ak by sa návrhu na prikázanie veci inému súdu nevyhovelo.
Za samotný vrchol absurdnosti uznesenia najvyššieho súdu dokladajúci prejav
právneho formalizmu v hodnotení dôvodov dovolania považuje sťažovateľ záver, podľa
ktorého pre dovolací súd nie je dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
sťažovateľovi skutočnosť, že je v nepriaznivej finančnej situácii, keďže si ju zavinil výlučne
sám zásluhou svojich iných podnikateľských aktivít, pričom tento stav vznikol z iných
právnych titulov. Nevedno, aké iné podnikateľské aktivity sťažovateľa mal najvyšší súd
na mysli, pretože okrem svojho advokátskeho povolania žiadnu inú „podnikateľskú“
aktivitu nevykonáva.
Podľa sťažovateľa nepresný je údaj v uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého ide
o súdny poplatok vo výške 16,50 €. V skutočnosti totiž vôbec nejde len o samotnú výšku
súdneho poplatku, ale o princíp slobodného prístupu k súdu. Najvyšší súd vôbec neberie do
úvahy už skôr vyrubený súdny poplatok za podané námietky proti zmenkovému platobnému
rozkazu určený vo výške 16 596,50 €.
Sťažovateľ je toho názoru, že aj keď právo na bezplatné súdnictvo z čl. 6 dohovoru
nevyplýva, nemôže spoplatnenie výkonu súdnictva obmedziť právo občana na slobodný
prístup k súdu a zmariť takto účel a zmysel čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
bolo uznesením OS Bratislava V. č.k 1 CbZM/58/2015 zo dňa: 22.02.2016, uznesením KS
v Bratislave č. 2 CoZM/20/2016 zo dňa 06.10.2016 a uznesením NS SR č.k.:
5 Cbdo/74/2016 porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie NS SR č.k.: 5 Cbdo/74/2016 a vec sa vracia KS v Bratislave
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Zrušuje sa uznesenie KS v Bratislave č.k.: 2 CoZm/20/2016 a vec sa vracia OS
Bratislava V. na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Zrušuje sa uznesenie OS Bratislava V. č.k.: 1 CbZm/58/2015 a vec sa je vracia na
nové konanie a rozhodnutie.“
II.
8. Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 CbZm 58/2015-258 z 22. februára 2016
vyplýva, že ním sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.
Podľa konštatovania okresného súdu v súdnom konaní o nárokoch zo zmenky
sťažovateľ 18. novembra 2015 podal návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu
vhodnosti. Tým mu vznikla poplatková povinnosť vo výške 16,50 €. Keďže súdny poplatok
nezaplatil, bol na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný. Dňa 7. decembra 2015 bola
okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov
z dôvodu, že sa nachádza v nepriaznivej finančnej a osobnej situácii. Prílohou žiadosti bolo
tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania žiadajúceho priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Sťažovateľ v tlačive uviedol, že je podnikateľom, vyštudoval právo,
od roku 1990 je samostatne zárobkovo činnou osobou a vykonáva advokáciu, za rok 2014
mal príjem 3 600 €, v roku 2015 mal príjem 2 500 €, býva v rodinnom dome, ktorého nie je
vlastníkom, má mesačné výdavky súvisiace s bývaním, a to na elektrinu vo výške 100 €, je
oprávnený užívať motorové vozidlo Ford Mustang, má jeden nebankový úver vo výške
10 000 €, má mesačné výdavky na cestovanie do zamestnania vo výške 100 € a na lieky
30 €, je rozvedený, nestará sa o inú osobu a je účastníkom v troch iných súdnych konaniach,
ktorých predmetom je náhrada škody a ochrana osobnosti.
Podľa názoru okresného súdu majetkové pomery účastníka, ktorý žiada
o oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno považovať za skutočnosti všeobecne známe
alebo známe súdu z jeho činnosti, pričom konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je
konaním, v ktorom by zákon ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom
potrebným na zistenie skutkového stavu. Je preto výlučne na tom, kto o oslobodenie žiada,
aby sám preukázal svoje tvrdenia o nepriaznivých majetkových pomeroch. Vzhľadom na to
bol sťažovateľ vyzvaný, aby do 15 dní preukázal všetky skutočnosti tvrdené v tlačive.
Výzva mu bola doručená 22. januára 2016, avšak do vydania uznesenia na ňu nereagoval.
Keďže sťažovateľ nepredložil doklady preukazujúce jeho tvrdenia o nepriaznivej finančnej
situácii, nebolo možné vykonať akékoľvek dokazovanie v tomto smere. Preto nebolo ani
možné považovať za preukázanú dôvodnosť žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych
poplatkov.
9. Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 CoZm 20/2016-268 zo 6. októbra 2016
vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 1 CbZm 58/2015-258
z 22. februára 2016.
Podľa názoru krajského súdu, hoci to v § 254 Civilného sporového poriadku nie je
výslovne uvedené, vzhľadom na rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdneho
poplatku musia byť pomery strán z povahy veci a novej definície trov konania
zdokladované.
Súd nemá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie
skutkového stavu a je výlučne na tom, kto o oslobodenie žiada, aby sám preukázal svoje
tvrdenia o nepriaznivých majetkových pomeroch. Napriek tomu, že okresný súd 22. januára
2016 sťažovateľa vyzval na preukázanie všetkých skutočností tvrdených v tlačive, tento na
výzvu nereagoval a svoje tvrdenia o výške príjmu, výdavkoch súvisiacich s bývaním,
pôžičke, mesačných výdavkoch za cestovné a na lieky riadne nepreukázal. Vzhľadom na
tieto skutočnosti, ako aj na uvádzanú výšku príjmov je krajský súd toho názoru, že súdny
poplatok vo výške 16,50 € nepredstavuje sumu, ktorá by ohrozila finančnú situáciu
sťažovateľa. Treba poukázať aj na to, že z tlačiva nevyplývajú žiadne skutočnosti
odôvodňujúce oslobodenie od súdnych poplatkov. Skutočnosť, že sťažovateľ je
v nepriaznivej finančnej situácii zásluhou svojich podnikateľských aktivít, nie je dôvodom
pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože vznikli z iných právnych titulov.
Ani ďalšie uvádzané skutočnosti v žiadnom prípade nepredstavujú také pomery sťažovateľa,
ktoré by boli dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 74/2016 z 25. mája 2017 vyplýva,
že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k.
2 CoZm 20/2016-268 zo 6. októbra 2016.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní prípustnosť
dovolania vyvodil z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
sťažovateľovi. Podľa § 420 písm. c) Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uznesenie
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ani
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Preto možno konštatovať, že dovolanie sťažovateľa
nie je prípustné.
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
1 CbZm 58/2015 z 22. februára 2016, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovateľ využil právo podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.
14. Odlišná je situácia vo vzťahu k tým častiam sťažnosti, ktoré pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 2 CoZm 20/2016 zo 6. októbra 2016 a proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obdo 74/2016 z 25. mája 2017. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
16. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 74/2016
z 25. mája 2017 treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že bolo celkom zrejmé už na
prvý pohľad, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
neprichádzala vôbec do úvahy. Na základe vád zmätočnosti definovaných v tomto
ustanovení možno totiž dovolaním napadnúť iba také rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorými sa rozhodlo vo veci samej, alebo ktorými sa konanie skončilo. Pritom nemôžu byť
pochybnosti o tom, že rozhodovanie o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.
17. V súvislosti s uznesením krajského súdu č. k. 2 CoZm 20/2016-268 zo 6. októbra
2016 považuje ústavný súd za podstatnú a rozhodujúcu tú nespornú skutočnosť, podľa
ktorej sťažovateľ konkrétne údaje o svojich osobných, príjmových a majetkových pomeroch
síce uviedol na predpísanom tlačive, avšak ani napriek výzve okresného súdu nedoložil tieto
údaje dôkazmi preukazujúcimi ich pravdivosť. Je nemysliteľné, aby sa o priznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodovalo iba na základe údajov uvedených
žiadateľom na predpísanom tlačive. Samotná skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa toto
tlačivo má charakter miestoprísažného, resp. čestného vyhlásenia (s hrozbou trestnoprávnej
sankcie pre prípad uvedenia nepravdivých údajov) nemôže znamenať, že súd je povinný
touto formou uvádzané tvrdenia žiadateľa bez ďalšieho akceptovať.
18. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a svoje tvrdenia, resp. údaje týkajúce sa
osobných, príjmových a majetkových pomerov podložil listinnými dôkazmi.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutými rozhodnutiami dospel k záveru, že
právne závery, ktoré k námietkam sťažovateľa zaujali konajúce súdy, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd
a najvyšší súd pri rozhodovaní aplikovali. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi
a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
20. Možno uzavrieť, že argumentácia najvyššieho súdu a aj argumentácia krajského
súdu nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, na čom nič nemení ani
okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor.
21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017