Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 546/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

z 22. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 22. februára 2016, uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. októbra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. mája 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. júla

2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že zmenkovým platobným rozkazom okresného súdu č. k.

-36 bol sťažovateľ ako jeden z piatich žalovaných zaviazaný zaplatiť

žalobcovi zmenkovú sumu 463 939,10 € s prísl., ako aj zmenkovú odmenu a trovy konania.

3. Sťažovateľ podal proti zmenkovému platobnému rozkazu niekoľko zákonných

námietok a odvolaní, ako aj návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Na základe uvedených úkonov bol opakovane vyzývaný k úhrade súdnych poplatkov za

podania v rôznej výške (16,50 €, resp. 16 596,50 €), a to napriek skutočnosti, že príslušnej

organizačnej zložke súdu zaslal riadne a zodpovedne vyplnenú žiadosť o odpustenie

platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu. Táto žiadosť má v podstate formu

miestoprísažného prehlásenia, resp. čestného prehlásenia.

4. Uznesením okresného súdu č. k. -258 z 22. februára 2016 bolo

rozhodnuté, že sa sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.

5. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k.

-268 zo 6. októbra 2016 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

6. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, v ktorom podľa

vlastného názoru pomerne jasne, jednoznačne a pravdivo uviedol všetky skutočnosti, ktoré

ho k podaniu dovolania viedli. Išlo najmä o to, že nie je schopný platiť súdne poplatky

vinou nepriaznivých následkov nezákonného konania štátnych orgánov, ktoré viedli proti

nemu opakovane v rokoch 2004 a 2006 dve trestné stíhania. V jednom prípade to mal

byť údajný útok na verejného činiteľa v spojení s vydieraním a v neskoršom prípade údajný

zločin marenia spravodlivosti. Po takmer 10 rokoch v jednom prípade bolo trestné konanie

vyhlásené za nezákonné a v druhom prípade bol sťažovateľ spod obžaloby v plnom rozsahu

oslobodený. Nepriaznivé následky takéhoto konania orgánov štátu na prácu sťažovateľa,

ktorý je činný ako advokát, nie je potrebné podrobne rozvádzať. Následky týchto

nezákonných konaní orgánov štátu voči osobe sťažovateľa sú ešte aj v súčasnosti

predmetom súdnych konaní jednak o náhradu škody, ale tiež o ochranu osobnosti.

Aj z uvedených dôvodov, no najmä však v dôsledku nepriaznivých finančných

následkov nezákonného trestného konania, prejavujúcich sa najmä v oblasti príjmov

z práce, nie je sťažovateľ v súčasnosti schopný uhrádzať akékoľvek finančné nároky svojho

okolia, teda nielen súdne poplatky.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že skutočne nechápe, aké iné dôkazné prostriedky na

dokladovanie svojej finančnej situácie nad rámec riadne predloženého a vyplneného

dokladu preukazujúceho jeho finančné pomery by mal súdu predložiť, pretože vychádzajúc

prísne z výzvy súdu z 18. januára 2016 mu tieto okolnosti neboli a ani dodnes nie sú jasné.

Prehlásenie o majetkových pomeroch účastníka konania žiadajúceho oslobodenie od

súdnych poplatkov má podobu čestného prehlásenia, teda akékoľvek údaje v ňom uvedené

by mali byť, a v tomto prípade aj sú pravdivé, pričom ich prípadná nepravdivosť je

trestnoprávne postihnuteľná. Sťažovateľ preto popiera možnosť akýchkoľvek polemík

najvyššieho súdu v tom zmysle, že jeho majetkové pomery nie sú skutočnosťou všeobecne

známou, a preto je potrebné ich dokazovať. Takéto argumenty vyznievajú podľa

sťažovateľa minimálne ako náznak právneho formalizmu.

Podľa sťažovateľa treba tiež uviesť, že jeho snaha o zmenu zákonného súdu

prikázaním nie je a nikdy nebola namierená proti výkonu justície v jeho právnej veci ako

takej, pretože smeruje k dosiahnutiu takého stavu, aby súdne konanie prebiehalo v súlade

so základnými zásadami, teda aby sa brala do úvahy aj otázka hospodárnosti ako jednej

zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to aj z pohľadu žalovaných.

Sťažovateľ si nevie dobre predstaviť, čo účelné a hospodárne by bolo na potrebe

opakovaných ciest väčšieho počtu žalovaných strán konania medzi Košicami a Bratislavou,

ak by sa návrhu na prikázanie veci inému súdu nevyhovelo.

Za samotný vrchol absurdnosti uznesenia najvyššieho súdu dokladajúci prejav

právneho formalizmu v hodnotení dôvodov dovolania považuje sťažovateľ záver, podľa

ktorého pre dovolací súd nie je dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

sťažovateľovi skutočnosť, že je v nepriaznivej finančnej situácii, keďže si ju zavinil výlučne

sám zásluhou svojich iných podnikateľských aktivít, pričom tento stav vznikol z iných

právnych titulov. Nevedno, aké iné podnikateľské aktivity sťažovateľa mal najvyšší súd

na mysli, pretože okrem svojho advokátskeho povolania žiadnu inú „podnikateľskú“

aktivitu nevykonáva.

Podľa sťažovateľa nepresný je údaj v uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého ide

o súdny poplatok vo výške 16,50 €. V skutočnosti totiž vôbec nejde len o samotnú výšku

súdneho poplatku, ale o princíp slobodného prístupu k súdu. Najvyšší súd vôbec neberie do

úvahy už skôr vyrubený súdny poplatok za podané námietky proti zmenkovému platobnému

rozkazu určený vo výške 16 596,50 €.

Sťažovateľ je toho názoru, že aj keď právo na bezplatné súdnictvo z čl. 6 dohovoru

nevyplýva, nemôže spoplatnenie výkonu súdnictva obmedziť právo občana na slobodný

prístup k súdu a zmariť takto účel a zmysel čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

bolo uznesením OS Bratislava V. č.k zo dňa: 22.02.2016, uznesením KS

v Bratislave č. zo dňa 06.10.2016 a uznesením NS SR č.k.:

5 porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie NS SR č.k.: a vec sa vracia KS v Bratislave

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Zrušuje sa uznesenie KS v Bratislave č.k.: a vec sa vracia OS

Bratislava V. na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Zrušuje sa uznesenie OS Bratislava V. č.k.: a vec sa je vracia na

nové konanie a rozhodnutie.“

II.

8. Z uznesenia okresného súdu č. k. -258 z 22. februára 2016

vyplýva, že ním sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa konštatovania okresného súdu v súdnom konaní o nárokoch zo zmenky

sťažovateľ 18. novembra 2015 podal návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu

vhodnosti. Tým mu vznikla poplatková povinnosť vo výške 16,50 €. Keďže súdny poplatok

nezaplatil, bol na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný. Dňa 7. decembra 2015 bola

okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

z dôvodu, že sa nachádza v nepriaznivej finančnej a osobnej situácii. Prílohou žiadosti bolo

tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania žiadajúceho priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov. Sťažovateľ v tlačive uviedol, že je podnikateľom, vyštudoval právo,

od roku 1990 je samostatne zárobkovo činnou osobou a vykonáva advokáciu, za rok 2014

mal príjem 3 600 €, v roku 2015 mal príjem 2 500 €, býva v rodinnom dome, ktorého nie je

vlastníkom, má mesačné výdavky súvisiace s bývaním, a to na elektrinu vo výške 100 €, je

oprávnený užívať motorové vozidlo Ford Mustang, má jeden nebankový úver vo výške

10 000 €, má mesačné výdavky na cestovanie do zamestnania vo výške 100 € a na lieky

30 €, je rozvedený, nestará sa o inú osobu a je účastníkom v troch iných súdnych konaniach,

ktorých predmetom je náhrada škody a ochrana osobnosti.

Podľa názoru okresného súdu majetkové pomery účastníka, ktorý žiada

o oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno považovať za skutočnosti všeobecne známe

alebo známe súdu z jeho činnosti, pričom konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je

konaním, v ktorom by zákon ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom

potrebným na zistenie skutkového stavu. Je preto výlučne na tom, kto o oslobodenie žiada,

aby sám preukázal svoje tvrdenia o nepriaznivých majetkových pomeroch. Vzhľadom na to

bol sťažovateľ vyzvaný, aby do 15 dní preukázal všetky skutočnosti tvrdené v tlačive.

Výzva mu bola doručená 22. januára 2016, avšak do vydania uznesenia na ňu nereagoval.

Keďže sťažovateľ nepredložil doklady preukazujúce jeho tvrdenia o nepriaznivej finančnej

situácii, nebolo možné vykonať akékoľvek dokazovanie v tomto smere. Preto nebolo ani

možné považovať za preukázanú dôvodnosť žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych

poplatkov.

9. Z uznesenia krajského súdu č. k. -268 zo 6. októbra 2016

vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -258

z 22. februára 2016.

Podľa názoru krajského súdu, hoci to v nie je

výslovne uvedené, vzhľadom na rozhodovanie o žiadosti o oslobodenie od súdneho

poplatku musia byť pomery strán z povahy veci a novej definície trov konania

zdokladované.

Súd nemá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie

skutkového stavu a je výlučne na tom, kto o oslobodenie žiada, aby sám preukázal svoje

tvrdenia o nepriaznivých majetkových pomeroch. Napriek tomu, že okresný súd 22. januára

2016 sťažovateľa vyzval na preukázanie všetkých skutočností tvrdených v tlačive, tento na

výzvu nereagoval a svoje tvrdenia o výške príjmu, výdavkoch súvisiacich s bývaním,

pôžičke, mesačných výdavkoch za cestovné a na lieky riadne nepreukázal. Vzhľadom na

tieto skutočnosti, ako aj na uvádzanú výšku príjmov je krajský súd toho názoru, že súdny

poplatok vo výške 16,50 € nepredstavuje sumu, ktorá by ohrozila finančnú situáciu

sťažovateľa. Treba poukázať aj na to, že z tlačiva nevyplývajú žiadne skutočnosti

odôvodňujúce oslobodenie od súdnych poplatkov. Skutočnosť, že sťažovateľ je

v nepriaznivej finančnej situácii zásluhou svojich podnikateľských aktivít, nie je dôvodom

pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože vznikli z iných právnych titulov.

Ani ďalšie uvádzané skutočnosti v žiadnom prípade nepredstavujú také pomery sťažovateľa,

ktoré by boli dôvodom pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

10. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2017 vyplýva,

že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-268 zo 6. októbra 2016.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní prípustnosť

dovolania vyvodil z .

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov

sťažovateľovi. Podľa dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uznesenie

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ani

rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Preto možno konštatovať, že dovolanie sťažovateľa

nie je prípustné.

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 22. februára 2016, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovateľ využil právo podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie.

14. Odlišná je situácia vo vzťahu k tým častiam sťažnosti, ktoré pre namietané

porušenie a dohovoru smerujú proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. zo 6. októbra 2016 a proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2017. Tieto časti sťažnosti treba považovať za zjavne

neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

16. Vo vzťahu k dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2017 treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že bolo celkom zrejmé už na

prvý pohľad, že prípustnosť dovolania podľa

neprichádzala vôbec do úvahy. Na základe vád zmätočnosti definovaných v tomto

ustanovení možno totiž dovolaním napadnúť iba také rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorými sa rozhodlo vo veci samej, alebo ktorými sa konanie skončilo. Pritom nemôžu byť

pochybnosti o tom, že rozhodovanie o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov nie je rozhodnutím vo veci samej, ale ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí.

17. V súvislosti s uznesením krajského súdu č. k. -268 zo 6. októbra

2016 považuje ústavný súd za podstatnú a rozhodujúcu tú nespornú skutočnosť, podľa

ktorej sťažovateľ konkrétne údaje o svojich osobných, príjmových a majetkových pomeroch

síce uviedol na predpísanom tlačive, avšak ani napriek výzve okresného súdu nedoložil tieto

údaje dôkazmi preukazujúcimi ich pravdivosť. Je nemysliteľné, aby sa o priznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodovalo iba na základe údajov uvedených

žiadateľom na predpísanom tlačive. Samotná skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa toto

tlačivo má charakter miestoprísažného, resp. čestného vyhlásenia (s hrozbou trestnoprávnej

sankcie pre prípad uvedenia nepravdivých údajov) nemôže znamenať, že súd je povinný

touto formou uvádzané tvrdenia žiadateľa bez ďalšieho akceptovať.

18. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby opätovne

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a svoje tvrdenia, resp. údaje týkajúce sa

osobných, príjmových a majetkových pomerov podložil listinnými dôkazmi.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutými rozhodnutiami dospel k záveru, že

právne závery, ktoré k námietkam sťažovateľa zaujali konajúce súdy, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd

a najvyšší súd pri rozhodovaní aplikovali. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi

a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

20. Možno uzavrieť, že argumentácia najvyššieho súdu a aj argumentácia krajského

súdu nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, na čom nič nemení ani

okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor.

21. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017