Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 37/07
PDF · 295.21 KB
No categories available
IV. ÚS 37/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 37/07-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.
P. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 a jeho rozhodnutím z 13. mája 2003 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 129/2005
a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť F., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2005 prostredníctvom faxu a 30. augusta 2005 poštou doručená sťažnosť spoločnosti F.,
spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 a jeho rozhodnutím
z 13. mája 2003, a taktiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 129/2005 a jeho rozhodnutím
z 27. júna 2005.
Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu z 13. mája
2003 č. k. 9 K 15/03-19 bol na majetok dlžníka spoločnosti S., spol. s r. o., S., vyhlásený
konkurz.
V rámci tohto konkurzného konania uverejnil v denníku Pravda 1. decembra 2003
osobitný správca pre speňažovanie majetku z konkurznej podstaty oznámenie o predaji
podniku spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), ako celku v III. kole.
Za účelom nadobudnutia podniku úpadcu v III. kole uzavrel sťažovateľ 4. decembra
2003 so spoločnosťou F., spol. s r. o., B. (ďalej len „F., s. r. o.“), úverovú zmluvu, na
základe ktorej sa F., s. r. o., zaviazala poskytnúť sťažovateľovi finančné prostriedky v sume
8 910 000 Sk. V predmetnej úverovej zmluve bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté,
že sťažovateľ po nadobudnutí podniku úpadcu zriadi v prospech F., s. r. o., záložné právo
k podniku. Ak by záložné právo nevzniklo do 30. septembra 2004, sťažovateľ sa zaviazal
vrátiť k 30. septembru 2004 poskytnuté finančné prostriedky spoločnosti F., s. r. o. Ak by
záložné právo na podnik vzniklo najneskôr k 30. septembru 2004, sťažovateľ sa zaviazal
vrátiť poskytnuté finančné prostriedky v dvoch splátkach splatných 31. januára 2005
a 30. júna 2005. V prípade omeškania vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov sa
sťažovateľ zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu 20 000 Sk za každý deň omeškania.
V súlade so stanovenými podmienkami výberového konania pre III. kolo
speňažovania majetku z konkurznej podstaty úpadcu sťažovateľ 10. decembra 2003
poukázal na účet správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) sumu 8 910 000 Sk,
z čoho suma 8 010 360 Sk predstavovala správcom požadovanú zálohu a zvyšok
-899 640 Sk - predstavoval doplatok ku kúpnej cene. Následne správca vyhodnotil návrh
sťažovateľa za najvhodnejší, čo mu oznámil listom zo 16. decembra 2003.
Na základe návrhu sťažovateľa a oznámenia správcu vznikol podľa tvrdenia
sťažovateľa záväzok správcu uzavrieť s ním zmluvu o predaji podniku. Sťažovateľ
považoval tento zmluvný vzťah medzi ním a správcom podľa svojho obsahu za zmluvu
o budúcej zmluve, k uzavretiu ktorej došlo v zmysle § 289 a nasl. Obchodného zákonníka.
Dňa 4. decembra 2003 podal úpadca návrh na nútené vyrovnanie. Na základe tejto
právnej skutočnosti správca zmluvu o predaji podniku so sťažovateľom ale neuzavrel.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ 28. septembra 2004 odstúpil od svojho návrhu a vyzval
správcu na okamžité vrátenie poskytnutého preddavku. V tejto súvislosti poukázal na to, že
napriek tomu, že správca písomne akceptoval jeho odstúpenie, poskytnuté finančné
prostriedky mu vrátil oneskorene, t. j. nie v prvý deň nasledujúci po výzve, ale až 13. deň po
výzve a bez príslušenstva, t. j. bez úrokov.
Podľa názoru sťažovateľa sú tieto úroky pohľadávkou proti podstate, ktoré možno
uspokojiť už v priebehu konkurzu, čo podľa jeho názoru nevylučuje ani ustanovenie § 33
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konkurze a vyrovnaní“), pretože tieto úroky nie sú úrokmi z omeškania a ani
z pohľadávky, ktorá vznikla pred vyhlásením konkurzu. Sťažovateľ vyčíslil výšku tejto
pohľadávky za obdobie od 16. decembra 2003 do 13. októbra 2004 na 881 543,82 Sk
(vychádzajúc z výšky úrokových sadzieb, za ktoré v tom čase banky poskytovali úvery).
Sťažovateľ argumentoval tým, že podľa § 340 Obchodného zákonníka je dlžník
povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve a ak čas plnenia nie je takto určený, bez
zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Opierajúc sa o uvedené
ustanovenie sťažovateľ listom z 14. septembra 2004 požiadal správcu o vrátenie sumy
8 910 000 Sk. Správca na žiadosť sťažovateľa „odpovedal listom z 23. septembra 2004 tak,
že požiadal spoločnosť F. spol. s r. o., aby tento úkon zopakovala vo forme, v akej urobil
návrh, t. j. s notársky overeným podpisom“. Sťažovateľ požiadavke správcu vyhovel
a 28. septembra 2004 mu zaslal výzvu na vrátenie sumy 8 910 000 s notársky overeným
podpisom.
Tým, že správca požiadavke sťažovateľa na okamžité vrátenie požadovanej sumy
nevyhovel a vrátil mu ju až 13. októbra 2004, spôsobil sťažovateľovi škodu vo výške, ktorú
vyčíslil na 260 000 Sk, pretože musel v dôsledku oneskoreného vrátenia finančných
prostriedkov zo strany správcu zaplatiť spoločnosti F., s. r. o., zmluvnú pokutu za 13 dní
omeškania, t. j. vo výške 260 000 Sk. Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného dôvodu mu
vznikla voči správcovi pohľadávka na náhradu škody v sume 260 000 Sk ako pohľadávka
proti podstate, ktorú mu správca napriek viacerým výzvam neuhradil.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. septembra 2004 sa v právnej veci úpadcu
uskutočnilo pojednávanie, na ktorom prítomní veritelia odsúhlasili návrh úpadcu na nútené
vyrovnanie.
Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že je majiteľom pohľadávky na úroky a na
náhradu škody, a teda je konkurzným veriteľom proti podstate, súd ho na pojednávanie
o nútenom vyrovnaní nielenže nepredvolal, ale ho nezaradil ani medzi veriteľov
s pohľadávkami proti podstate, ktorých je úpadca povinný uspokojiť.
Krajský súd uznesením sp. zn. 8 K 15/03 z 20. decembra 2005 nútené vyrovanie
potvrdil, a to napriek tomu, že nútené vyrovnanie navrhnuté úpadcom nepočítalo
s uspokojením pohľadávky sťažovateľa ako jedného z veriteľov proti podstate, a teda nebol
podľa tvrdenia sťažovateľa splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného vyrovnania.
V tomto postupe krajského súdu vidí sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom
a chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré boli rozhodnutím tohto súdu porušené.
Dôsledkom uvedeného postupu súdu je podľa sťažovateľa zmätočnosť uznesenia
o potvrdení núteného vyrovnania.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
9 K 15/03 z 20. decembra 2005 odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 129/2005
z 27. júna 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že bolo podané niekým, kto na
odvolanie nie je oprávnený.
Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že postupom najvyššieho
súdu a krajského súdu a ich namietanými rozhodnutiami mu bola ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu a zároveň jeho vlastnícke právo.
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil, že
- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03 a jeho rozhodnutím
z 13. mája 2003, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Obo 129/2005 a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005 došlo k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 2 ústavy,
- zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 K 15/03 z 13. mája 2003 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a tiež zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/2005
z 27. júna 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
- priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ktoré je krajský súd spoločne
a nerozdielne s najvyšším súdom povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od doručenia
meritórneho rozhodnutia, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 5 280 Sk.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej
sťažnosti v naznačenom smere, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi
postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach, ktorý vyústil
v konečnom dôsledku do tvrdeného odmietnutia postavenia sťažovateľa ako konkurzného
veriteľa a znemožnenia uspokojenia jeho pohľadávky proti podstate v rámci núteného
vyrovnania v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu a základnými právami,
porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo
skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania.
Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom
pomerné uspokojenie veriteľov z majetku úpadcu. Tak v súdnom konaní vo všeobecnosti,
ako aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov. Táto ochrana musí byť
zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to,
na ktorej strane procesnoprávneho vzťahu stoja. Účastník má právo prednášať návrhy,
vyjadrovať sa k návrhom a k postupu súdu, navrhovať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa
vyjadrovať. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď konanie
prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup jednotlivým
štádiám.
Predmetný konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený podľa právnej úpravy účinnej
v čase jeho vyhlásenia (k 13. máju 2003), t. j. podľa zákona o konkurze a vyrovnaní.
Z uvedeného dôvodu sa v danom prípade na celé konkurzné konanie od podania návrhu na
jeho vyhlásenie až do jeho skončenia uplatňoval zákon o konkurze a vyrovnaní.
Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj majetku z podstaty úpadcu
mimo dražby uskutoční správca so súhlasom súdu a za podmienok určených schôdzou
konkurzných veriteľov. Podľa ods. 8 citovaného ustanovenia správca speňažuje podstatu na
základe schôdzou konkurzných veriteľov schváleného plánu speňaženia, ktorý obsahuje
spôsob speňaženia a podmienky predaja mimo dražby. Podmienky predaja mimo dražby
obsahujú najmä spôsob zverejnenia ponukového konania, označenie predmetu predaja
mimo dražby a určenie lehoty, do ktorej sa ponuky zasielajú, kritériá, podľa ktorých sa
ocenenie vykonáva, určenie zodpovednej osoby za vyhodnotenie ponúk a určenie času,
kedy sa vyhodnotenie vykoná.
Opatrenie, ktorým súd udeľuje súhlas s predajom mimo dražby, neudeľuje správcovi
oprávnenie k takémuto predaju, ale určuje, akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom
na podaný návrh správcu ako jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide
o rozhodnutie súdu o postupe konkurzného konania, teda o opatrenie upravujúce vedenie
konania, pričom jeho výrok je výrokom vyplývajúcim z dohliadacej činnosti súdu. V rámci
tejto činnosti súd svoj súhlas s predajom mimo dražby môže kedykoľvek zmeniť, zrušiť
alebo i stanoviť iné podmienky predaja, ak zistí v priebehu speňažovania nové skutočnosti,
ktoré odôvodňujú zmenu jeho pôvodného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo 309/01 z 29. januára 2002).
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených listín vyplynulo, že v priebehu
speňažovania majetku úpadcu došlo k takejto novej právnej skutočnosti, a to k návrhu
úpadcu na nútené vyrovnanie zo 4. decembra 2003.
V danom prípade napriek tomu, že správca konkurznej podstaty sťažovateľovi ako
účastníkovi verejného ponukového konania na predaj majetku z konkurznej podstaty úpadcu
listom zo 16. decembra 2003 oznámil, že jeho ponuka bola vyhodnotená ako víťazná,
k súhlasu súdu s predajom ani k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy nedošlo, a to z toho
dôvodu, že úpadca podal návrh na nútené vyrovnanie podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze
a vyrovnaní. Správca následne vrátil sťažovateľovi na základe jeho výzvy uhradenú zálohu
v sume 8 910 000 Sk bez zbytočného odkladu 13. októbra 2004, a to bez toho, aby bol
viazaný povinnosťou uhradiť mu z uvedenej sumy úroky a náhradu škody, pretože takýto
záväzok zaťažujúci podstatu mu nevyplýval zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze
a vyrovnaní.
Pojednávanie o nútenom vyrovnaní v právnej veci úpadcu sa uskutočnilo
10. septembra 2004. Podľa § 38 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní predpokladom
potvrdenia núteného vyrovnania súdom je súhlas väčšiny konkurzných veriteľov
prítomných alebo zastúpených na pojednávaní, ktorí včas prihlásili svoje pohľadávky
a ktorých hlasy predstavujú viac ako tri štvrtiny všetkých prihlásených pohľadávok. Podľa
§ 38 ods. 2 písm. a) citovaného zákona právo hlasovať nemajú konkurzní veritelia, ktorých
práva nebudú núteným vyrovnaním dotknuté (najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty).
V okolnostiach prípadu krajský súd nútené vyrovnanie medzi úpadcom a jeho
veriteľmi odsúhlasené na pojednávaní o nútenom vyrovnaní 10. septembra 2004 uznesením
sp. zn. 9 K 15/03 z 20. decembra 2004 potvrdil. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 20. januára 2005.
Sťažovateľ namietal, že ako majiteľ pohľadávky proti podstate podľa § 31 ods. 3
písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní (pohľadávky na úroky a pohľadávky na náhradu
škody) je konkurzným veriteľom, ktorého mal súd predvolať na pojednávanie o nútenom
vyrovnaní, no nestalo sa tak. Zdôraznil, že súd ho na pojednávanie ani nepredvolal, ba ani
nezaradil medzi veriteľov s pohľadávkami proti podstate, ktorých je úpadca povinný
uspokojiť.
Sťažovateľ tvrdí, že „napriek tomu, že nútené vyrovnanie navrhnuté dlžníkom
nepočíta s uspokojením pohľadávky spoločnosti F. spol. s r. o. ako jedného z veriteľov proti
podstate, a teda napriek tomu, že nie je splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného
vyrovnania, súd nútené vyrovnanie uznesením sp. zn. 9 K 15/03 z 20. decembra 2004
potvrdil. Týmto postupom odňal súd spoločnosti F. spol. s r. o. možnosť konať pred súdom
a chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré boli rozhodnutím súdu porušené.
Dôsledkom uvedeného postupu súdu je zmätočnosť uznesenia o potvrdení núteného
vyrovnania“.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd v prvom
rade zameral na postup a rozhodnutie krajského súdu vo veci sťažovateľa. Pri jeho posúdení
vychádzal z toho, že účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov
dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie väčšieho
množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku
patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením a následným uspokojením pohľadávok
konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod. V danom prípade je však
predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu iba tá časť označeného konkurzného
konania, ktorá priamo súvisela s rozhodovaním o nútenom vyrovnaní medzi úpadcom a jeho
veriteľmi.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu ako konkurzného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 K 15/03, ktorý vyústil do namietaného potvrdenia
núteného vyrovnania uznesením z 20. decembra 2004 (ako vyplýva z obsahu sťažnosti
sťažovateľa), bol po použití príslušného riadneho opravného prostriedku (odvolania) zo
strany sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu oprávnený preskúmať najvyšší súd. Z toho
vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.
9 K 15/03 (týkajúceho sa núteného vyrovnania) sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu v súvislosti s porušením
označených základných práv krajským súdom namietal aj jeho rozhodnutie sp. zn.
9 K 15/03 z 13. mája 2003. Žiadal ho zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred
ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených
práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach
spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na
sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený
a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi
všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré
namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie ním
namietaných základných práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 K 15/03 z 13. mája
2003.
Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie
je tento prípad) aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody,
ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného
práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04,
Ústavný súd zistil, že časť sťažnosti sťažovateľa týkajúca sa rozhodnutia krajského
súdu sp. zn. 9 K 115/03 z 13. mája 2003 bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu,
že bola podaná oneskorene.
V okolnostiach prípadu je zjavné, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, nadobudlo právoplatnosť skôr ako dva mesiace
pred 26. augustom 2005, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Preto je sťažnosť v časti,
v ktorej je namietané porušenie sťažovateľových základných práv uznesením krajského
súdu sp. zn. 9 K 115/03 z 13. mája 2003, podaná oneskorene.
Ústavný súd navyše dodáva, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť
medzi uznesením krajského súdu o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a porušením
sťažovateľom označených základných práv, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba
z dôvodu, že ako konkurzný veriteľ proti podstate bol vylúčený z uspokojenia svojich
pohľadávok v rámci núteného, súdom potvrdeného vyrovnania na návrh úpadcu. Uvedené
tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani sťažovateľ ničím nepreukázal, že práve uvedeným
rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 2 ústavy. V tejto časti
teda nie je v súlade skutková a právna stránka sťažnosti, čo znamená jej zjavnú
neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 71/02).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených základných práv postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn 6 Obo 129/2005 z 27. júna 2005 tvrdiac, že ako
veriteľ pohľadávky proti podstate bol osobou oprávnenou na podanie odvolania proti
uzneseniu krajského súdu o potvrdení núteného vyrovnania.
V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na nesprávny výklad definície účastníka
konkurzného konania podľa § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní odvolacím súdom, ktorý
nepovažujúc sťažovateľa za účastníka, ktorý na vyrovnanie výslovne neprivolil, odmietol
jeho odvolanie podľa § 39 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ako podané niekým, kto na
podanie odvolania nie je oprávnený. Najvyšší súd takto označeným rozhodnutím podľa
tvrdenia sťažovateľa porušil jeho základné práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej
právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na
nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba
zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré
vykonávajú ustanovenia ústavy týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne,
ale že v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha
obmedzeniam, resp. podmienkam, akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (II. ÚS 109/02, I. ÚS 22/03,
III. ÚS 209/05, II. ÚS 257/05).
Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa
návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré
pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 236/03,
IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 129/2005 z 27. júna 2005 vyplýva, že výrok o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 K 15/03 z 20. decembra 2004 založil na týchto
skutočnostiach:
„Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. decembra 2004, č. k. 9 K 15/03-252
potvrdil nútené vyrovnanie medzi úpadcom: S., spol. s r. o., S. a jeho veriteľmi, odsúhlasené
na pojednávaní o nútenom vyrovnaní dňa 10. septembra 2004.
Z odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že úpadca v súlade s ust. § 34
ods. 1 ZKV dňa 4. decembra 2003 podal návrh na nútené vyrovnanie, ktorý doplnil dňa
7. januára 2004.
Dňa 10. septembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie o nútenom vyrovnaní. Za
navrhnuté nútené vyrovnanie na pojednávaní hlasovalo 16 veriteľov, ktorých pohľadávky
predstavovali 90,58 %, teda viac ako ¾ všetkých prihlásených pohľadávok. Jeden veriteľ
hlasoval proti návrhu na nútené vyrovnanie. Tým bol splnený predpoklad podľa ust. § 37
ZKV na potvrdenie núteného vyrovnania.
Proti tomuto uzneseniu podala spoločnosť F. s. r. o. B. odvolanie. V odvolaní
odvolateľ uviedol, že má pohľadávku proti podstate, vzniknutú po vyhlásení konkurzu, a to
úrok z omeškania a náhradu škody z titulu odstúpenia správcu konkurznej podstaty od
zmluvy o budúcej zmluve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) skôr ako
pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, skúmal či odvolanie podala osoba k takémuto
právnemu úkonu oprávnená podľa § 201 O. s. p. a príslušných ustanovení zákona
o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov (ďalej len ZKV) a dospel
k názoru, že odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa ust.
§ 39 ods. 3 ZKV - proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania môžu podať odvolanie
účastníci, ktorí na vyrovnanie výslovne neprivolili, spoludlžníci a ručitelia úpadcu. Teda
vyššie citované ust. § 39 ods. 3 ZKV určuje okruh subjektov, ktorí môžu podať odvolanie
proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania. Do tohto takto vymedzeného okruhu osôb,
oprávnených podať odvolanie, nespadajú veritelia pohľadávok proti podstate.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odvolateľ nie je veriteľom, ktorý na
vyrovnanie výslovne neprivolil, taktiež nie je spoludlžníkom a ani ručiteľom úpadcu.
Preto odvolací súd odvolanie odvolateľa podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p.
odmietol, keďže odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.“
Podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľa nedošlo k odmietnutiu
spravodlivosti majúcemu za následok porušenie jeho označených základných práv, ale
o prípad, keď jeho základné právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj
keď nie podľa subjektívnych predstáv sťažovateľa. Najvyšší súd v súlade
s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi zákonnými požiadavkami prerokoval odvolanie
sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Ak totiž z ustanovenia § 38 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že právo
hlasovať o nútenom vyrovnaní nemajú najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty, takíto
účastníci tak nemôžu výslovne neprivoliť vyrovnaniu, a teda zákon o konkurze a vyrovnaní
im nepriznáva aktívnu legitimáciu na podanie odvolania proti uzneseniu o potvrdení
núteného vyrovnania (§ 39 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Preto bolo už
bezpredmetné zaoberať sa vôbec dôvodnosťou tvrdenia sťažovateľa o jeho postavení ako
veriteľa proti podstate z dôvodu pohľadávok na úroky a na náhradu škody [tak správca, ako
aj krajský súd existenciu pohľadávok (právny dôvod ich vzniku) neuznal].
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených
v tejto časti sťažnosti konštatoval, že ich obsah nesignalizuje takú spojitosť s obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Dôvody, o ktoré oprel najvyšší súd namietané rozhodnutie, možno podľa názoru
ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce
požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je v súlade s procesným postavením
účastníka legitimovaného podať odvolanie proti uzneseniu o potvrdení núteného
vyrovnania, a možno ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zahrnúť pod zákonné
znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľa postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 bolo porušené aj jeho
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež „vlastnícke právo, zaručené ustanovením
článku 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti
sťažovateľa konštatoval, že sťažovateľ túto časť svojej sťažnosti nijakým spôsobom
neodôvodnil. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľ musí svoj návrh
odôvodniť a k svojmu návrhu predložiť (navrhnúť) dôkazy. Keďže sťažovateľ svoju
sťažnosť v časti požadujúcej vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 129/05 z 27. júna 2005 neodôvodnil a nepredložil k nej
žiadne dôkazy, ústavný súd v tej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2007