Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 37/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.

P. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 13. mája 2003 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2005 prostredníctvom faxu a 30. augusta 2005 poštou doručená sťažnosť spoločnosti F.,

spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 13. mája 2003, a taktiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 27. júna 2005.

Zo sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu z 13. mája

2003 č. k. -19 bol na majetok dlžníka spoločnosti S., spol. s r. o., S., vyhlásený

konkurz.

V rámci tohto konkurzného konania uverejnil v denníku Pravda 1. decembra 2003

osobitný správca pre speňažovanie majetku z konkurznej podstaty oznámenie o predaji

podniku spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), ako celku v III. kole.

Za účelom nadobudnutia podniku úpadcu v III. kole uzavrel sťažovateľ 4. decembra

2003 so spoločnosťou F., spol. s r. o., B. (ďalej len „F., s. r. o.“), úverovú zmluvu, na

základe ktorej sa F., s. r. o., zaviazala poskytnúť sťažovateľovi finančné prostriedky v sume

8 910 000 Sk. V predmetnej úverovej zmluve bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté,

že sťažovateľ po nadobudnutí podniku úpadcu zriadi v prospech F., s. r. o., záložné právo

k podniku. Ak by záložné právo nevzniklo do 30. septembra 2004, sťažovateľ sa zaviazal

vrátiť k 30. septembru 2004 poskytnuté finančné prostriedky spoločnosti F., s. r. o. Ak by

záložné právo na podnik vzniklo najneskôr k 30. septembru 2004, sťažovateľ sa zaviazal

vrátiť poskytnuté finančné prostriedky v dvoch splátkach splatných 31. januára 2005

a 30. júna 2005. V prípade omeškania vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov sa

sťažovateľ zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu 20 000 Sk za každý deň omeškania.

V súlade so stanovenými podmienkami výberového konania pre III. kolo

speňažovania majetku z konkurznej podstaty úpadcu sťažovateľ 10. decembra 2003

poukázal na účet správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) sumu 8 910 000 Sk,

z čoho suma 8 010 360 Sk predstavovala správcom požadovanú zálohu a zvyšok

-899 640 Sk - predstavoval doplatok ku kúpnej cene. Následne správca vyhodnotil návrh

sťažovateľa za najvhodnejší, čo mu oznámil listom zo 16. decembra 2003.

Na základe návrhu sťažovateľa a oznámenia správcu vznikol podľa tvrdenia

sťažovateľa záväzok správcu uzavrieť s ním zmluvu o predaji podniku. Sťažovateľ

považoval tento zmluvný vzťah medzi ním a správcom podľa svojho obsahu za zmluvu

o budúcej zmluve, k uzavretiu ktorej došlo v zmysle a nasl. .

Dňa 4. decembra 2003 podal úpadca návrh na nútené vyrovnanie. Na základe tejto

právnej skutočnosti správca zmluvu o predaji podniku so sťažovateľom ale neuzavrel.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ 28. septembra 2004 odstúpil od svojho návrhu a vyzval

správcu na okamžité vrátenie poskytnutého preddavku. V tejto súvislosti poukázal na to, že

napriek tomu, že správca písomne akceptoval jeho odstúpenie, poskytnuté finančné

prostriedky mu vrátil oneskorene, t. j. nie v prvý deň nasledujúci po výzve, ale až 13. deň po

výzve a bez príslušenstva, t. j. bez úrokov.

Podľa názoru sťažovateľa sú tieto úroky pohľadávkou proti podstate, ktoré možno

uspokojiť už v priebehu konkurzu, čo podľa jeho názoru nevylučuje ani ustanovenie § 33

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze a vyrovnaní“), pretože tieto úroky nie sú úrokmi z omeškania a ani

z pohľadávky, ktorá vznikla pred vyhlásením konkurzu. Sťažovateľ vyčíslil výšku tejto

pohľadávky za obdobie od 16. decembra 2003 do 13. októbra 2004 na 881 543,82 Sk

(vychádzajúc z výšky úrokových sadzieb, za ktoré v tom čase banky poskytovali úvery).

Sťažovateľ argumentoval tým, že podľa je dlžník

povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve a ak čas plnenia nie je takto určený, bez

zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Opierajúc sa o uvedené

ustanovenie sťažovateľ listom z 14. septembra 2004 požiadal správcu o vrátenie sumy

8 910 000 Sk. Správca na žiadosť sťažovateľa „odpovedal listom z 23. septembra 2004 tak,

že požiadal spoločnosť F. spol. s r. o., aby tento úkon zopakovala vo forme, v akej urobil

návrh, t. j. s notársky overeným podpisom“. Sťažovateľ požiadavke správcu vyhovel

a 28. septembra 2004 mu zaslal výzvu na vrátenie sumy 8 910 000 s notársky overeným

podpisom.

Tým, že správca požiadavke sťažovateľa na okamžité vrátenie požadovanej sumy

nevyhovel a vrátil mu ju až 13. októbra 2004, spôsobil sťažovateľovi škodu vo výške, ktorú

vyčíslil na 260 000 Sk, pretože musel v dôsledku oneskoreného vrátenia finančných

prostriedkov zo strany správcu zaplatiť spoločnosti F., s. r. o., zmluvnú pokutu za 13 dní

omeškania, t. j. vo výške 260 000 Sk. Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného dôvodu mu

vznikla voči správcovi pohľadávka na náhradu škody v sume 260 000 Sk ako pohľadávka

proti podstate, ktorú mu správca napriek viacerým výzvam neuhradil.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. septembra 2004 sa v právnej veci úpadcu

uskutočnilo pojednávanie, na ktorom prítomní veritelia odsúhlasili návrh úpadcu na nútené

vyrovnanie.

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že je majiteľom pohľadávky na úroky a na

náhradu škody, a teda je konkurzným veriteľom proti podstate, súd ho na pojednávanie

o nútenom vyrovnaní nielenže nepredvolal, ale ho nezaradil ani medzi veriteľov

s pohľadávkami proti podstate, ktorých je úpadca povinný uspokojiť.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 20. decembra 2005 nútené vyrovanie

potvrdil, a to napriek tomu, že nútené vyrovnanie navrhnuté úpadcom nepočítalo

s uspokojením pohľadávky sťažovateľa ako jedného z veriteľov proti podstate, a teda nebol

podľa tvrdenia sťažovateľa splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného vyrovnania.

V tomto postupe krajského súdu vidí sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom

a chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré boli rozhodnutím tohto súdu porušené.

Dôsledkom uvedeného postupu súdu je podľa sťažovateľa zmätočnosť uznesenia

o potvrdení núteného vyrovnania.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2005 odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. júna 2005 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že bolo podané niekým, kto na

odvolanie nie je oprávnený.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že postupom najvyššieho

súdu a krajského súdu a ich namietanými rozhodnutiami mu bola ako účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu a zároveň jeho vlastnícke právo.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 13. mája 2003, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 27. júna 2005 došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a a vlastníckeho práva

podľa ,

- zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2003 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a tiež zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ktoré je krajský súd spoločne

a nerozdielne s najvyšším súdom povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od doručenia

meritórneho rozhodnutia, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 5 280 Sk.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej

sťažnosti v naznačenom smere, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi

postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach, ktorý vyústil

v konečnom dôsledku do tvrdeného odmietnutia postavenia sťažovateľa ako konkurzného

veriteľa a znemožnenia uspokojenia jeho pohľadávky proti podstate v rámci núteného

vyrovnania v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu a základnými právami,

porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo

skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania.

Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom

pomerné uspokojenie veriteľov z majetku úpadcu. Tak v súdnom konaní vo všeobecnosti,

ako aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov. Táto ochrana musí byť

zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to,

na ktorej strane procesnoprávneho vzťahu stoja. Účastník má právo prednášať návrhy,

vyjadrovať sa k návrhom a k postupu súdu, navrhovať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa

vyjadrovať. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď konanie

prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup jednotlivým

štádiám.

Predmetný konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený podľa právnej úpravy účinnej

v čase jeho vyhlásenia (k 13. máju 2003), t. j. podľa zákona o konkurze a vyrovnaní.

Z uvedeného dôvodu sa v danom prípade na celé konkurzné konanie od podania návrhu na

jeho vyhlásenie až do jeho skončenia uplatňoval zákon o konkurze a vyrovnaní.

Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj majetku z podstaty úpadcu

mimo dražby uskutoční správca so súhlasom súdu a za podmienok určených schôdzou

konkurzných veriteľov. Podľa ods. 8 citovaného ustanovenia správca speňažuje podstatu na

základe schôdzou konkurzných veriteľov schváleného plánu speňaženia, ktorý obsahuje

spôsob speňaženia a podmienky predaja mimo dražby. Podmienky predaja mimo dražby

obsahujú najmä spôsob zverejnenia ponukového konania, označenie predmetu predaja

mimo dražby a určenie lehoty, do ktorej sa ponuky zasielajú, kritériá, podľa ktorých sa

ocenenie vykonáva, určenie zodpovednej osoby za vyhodnotenie ponúk a určenie času,

kedy sa vyhodnotenie vykoná.

Opatrenie, ktorým súd udeľuje súhlas s predajom mimo dražby, neudeľuje správcovi

oprávnenie k takémuto predaju, ale určuje, akým spôsobom bude speňažovanie so zreteľom

na podaný návrh správcu ako jedna z etáp konkurzného konania, prebiehať. Ide

o rozhodnutie súdu o postupe konkurzného konania, teda o opatrenie upravujúce vedenie

konania, pričom jeho výrok je výrokom vyplývajúcim z dohliadacej činnosti súdu. V rámci

tejto činnosti súd svoj súhlas s predajom mimo dražby môže kedykoľvek zmeniť, zrušiť

alebo i stanoviť iné podmienky predaja, ak zistí v priebehu speňažovania nové skutočnosti,

ktoré odôvodňujú zmenu jeho pôvodného rozhodnutia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. januára 2002).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených listín vyplynulo, že v priebehu

speňažovania majetku úpadcu došlo k takejto novej právnej skutočnosti, a to k návrhu

úpadcu na nútené vyrovnanie zo 4. decembra 2003.

V danom prípade napriek tomu, že správca konkurznej podstaty sťažovateľovi ako

účastníkovi verejného ponukového konania na predaj majetku z konkurznej podstaty úpadcu

listom zo 16. decembra 2003 oznámil, že jeho ponuka bola vyhodnotená ako víťazná,

k súhlasu súdu s predajom ani k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy nedošlo, a to z toho

dôvodu, že úpadca podal návrh na nútené vyrovnanie podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze

a vyrovnaní. Správca následne vrátil sťažovateľovi na základe jeho výzvy uhradenú zálohu

v sume 8 910 000 Sk bez zbytočného odkladu 13. októbra 2004, a to bez toho, aby bol

viazaný povinnosťou uhradiť mu z uvedenej sumy úroky a náhradu škody, pretože takýto

záväzok zaťažujúci podstatu mu nevyplýval zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze

a vyrovnaní.

Pojednávanie o nútenom vyrovnaní v právnej veci úpadcu sa uskutočnilo

10. septembra 2004. Podľa § 38 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní predpokladom

potvrdenia núteného vyrovnania súdom je súhlas väčšiny konkurzných veriteľov

prítomných alebo zastúpených na pojednávaní, ktorí včas prihlásili svoje pohľadávky

a ktorých hlasy predstavujú viac ako tri štvrtiny všetkých prihlásených pohľadávok. Podľa

§ 38 ods. 2 písm. a) citovaného zákona právo hlasovať nemajú konkurzní veritelia, ktorých

práva nebudú núteným vyrovnaním dotknuté (najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty).

V okolnostiach prípadu krajský súd nútené vyrovnanie medzi úpadcom a jeho

veriteľmi odsúhlasené na pojednávaní o nútenom vyrovnaní 10. septembra 2004 uznesením

sp. zn. z 20. decembra 2004 potvrdil. Predmetné uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 20. januára 2005.

Sťažovateľ namietal, že ako majiteľ pohľadávky proti podstate podľa § 31 ods. 3

písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní (pohľadávky na úroky a pohľadávky na náhradu

škody) je konkurzným veriteľom, ktorého mal súd predvolať na pojednávanie o nútenom

vyrovnaní, no nestalo sa tak. Zdôraznil, že súd ho na pojednávanie ani nepredvolal, ba ani

nezaradil medzi veriteľov s pohľadávkami proti podstate, ktorých je úpadca povinný

uspokojiť.

Sťažovateľ tvrdí, že „napriek tomu, že nútené vyrovnanie navrhnuté dlžníkom

nepočíta s uspokojením pohľadávky spoločnosti F. spol. s r. o. ako jedného z veriteľov proti

podstate, a teda napriek tomu, že nie je splnený jeden z predpokladov potvrdenia núteného

vyrovnania, súd nútené vyrovnanie uznesením sp. zn. z 20. decembra 2004

potvrdil. Týmto postupom odňal súd spoločnosti F. spol. s r. o. možnosť konať pred súdom

a chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré boli rozhodnutím súdu porušené.

Dôsledkom uvedeného postupu súdu je zmätočnosť uznesenia o potvrdení núteného

vyrovnania“.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd v prvom

rade zameral na postup a rozhodnutie krajského súdu vo veci sťažovateľa. Pri jeho posúdení

vychádzal z toho, že účelom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov

dlžníka, ktorý je v úpadku. Naplnenie tohto cieľa vyžaduje spravidla riešenie väčšieho

množstva skutkových a právnych otázok spojených so zistením a zabezpečením majetku

patriaceho do konkurznej podstaty, jeho speňažením a následným uspokojením pohľadávok

konkurzných veriteľov, riešením incidenčných sporov a pod. V danom prípade je však

predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu iba tá časť označeného konkurzného

konania, ktorá priamo súvisela s rozhodovaním o nútenom vyrovnaní medzi úpadcom a jeho

veriteľmi.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu ako konkurzného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý vyústil do namietaného potvrdenia

núteného vyrovnania uznesením z 20. decembra 2004 (ako vyplýva z obsahu sťažnosti

sťažovateľa), bol po použití príslušného riadneho opravného prostriedku (odvolania) zo

strany sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu oprávnený preskúmať najvyšší súd. Z toho

vyplýva, že vo vzťahu k postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.

(týkajúceho sa núteného vyrovnania) sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z , a preto ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu v súvislosti s porušením

označených základných práv krajským súdom namietal aj jeho rozhodnutie sp. zn.

z 13. mája 2003. Žiadal ho zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred

ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených

práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach

spojených so základnými právami a slobodami v zmysle . Je na

sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený

a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi

všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré

namieta ( ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil porušenie ním

namietaných základných práv rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 13. mája

2003.

Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie

je tento prípad) aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody,

ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ,

).

Ústavný súd zistil, že časť sťažnosti sťažovateľa týkajúca sa rozhodnutia krajského

súdu sp. zn. z 13. mája 2003 bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 , a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu,

že bola podaná oneskorene.

V okolnostiach prípadu je zjavné, že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým

bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu, nadobudlo právoplatnosť skôr ako dva mesiace

pred 26. augustom 2005, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Preto je sťažnosť v časti,

v ktorej je namietané porušenie sťažovateľových základných práv uznesením krajského

súdu sp. zn. z 13. mája 2003, podaná oneskorene.

Ústavný súd navyše dodáva, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť

medzi uznesením krajského súdu o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a porušením

sťažovateľom označených základných práv, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba

z dôvodu, že ako konkurzný veriteľ proti podstate bol vylúčený z uspokojenia svojich

pohľadávok v rámci núteného, súdom potvrdeného vyrovnania na návrh úpadcu. Uvedené

tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani sťažovateľ ničím nepreukázal, že práve uvedeným

rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na vlastníctvo podľa . V tejto časti

teda nie je v súlade skutková a právna stránka sťažnosti, čo znamená jej zjavnú

neopodstatnenosť (, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených základných práv postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn z 27. júna 2005 tvrdiac, že ako

veriteľ pohľadávky proti podstate bol osobou oprávnenou na podanie odvolania proti

uzneseniu krajského súdu o potvrdení núteného vyrovnania.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na nesprávny výklad definície účastníka

konkurzného konania podľa § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní odvolacím súdom, ktorý

nepovažujúc sťažovateľa za účastníka, ktorý na vyrovnanie výslovne neprivolil, odmietol

jeho odvolanie podľa § 39 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní ako podané niekým, kto na

podanie odvolania nie je oprávnený. Najvyšší súd takto označeným rozhodnutím podľa

tvrdenia sťažovateľa porušil jeho základné práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej

právnej ochrane ustanoví zákon ( ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v... tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na

nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba

zákonom ustanoveným postupom ( ) a v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu ( v spojení s ).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne,

ale že v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha

obmedzeniam, resp. podmienkam, akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (, ,

, ).

Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa

návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré

pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júna 2005 vyplýva, že výrok o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. decembra 2004 založil na týchto

skutočnostiach:

„Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. decembra 2004, č. k. -252

potvrdil nútené vyrovnanie medzi úpadcom: S., spol. s r. o., S. a jeho veriteľmi, odsúhlasené

na pojednávaní o nútenom vyrovnaní dňa 10. septembra 2004.

Z odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa vyplýva, že úpadca v súlade s ust. § 34

ods. 1 ZKV dňa 4. decembra 2003 podal návrh na nútené vyrovnanie, ktorý doplnil dňa

7. januára 2004.

Dňa 10. septembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie o nútenom vyrovnaní. Za

navrhnuté nútené vyrovnanie na pojednávaní hlasovalo 16 veriteľov, ktorých pohľadávky

predstavovali 90,58 %, teda viac ako ¾ všetkých prihlásených pohľadávok. Jeden veriteľ

hlasoval proti návrhu na nútené vyrovnanie. Tým bol splnený predpoklad podľa ust. § 37

ZKV na potvrdenie núteného vyrovnania.

Proti tomuto uzneseniu podala spoločnosť F. s. r. o. B. odvolanie. V odvolaní

odvolateľ uviedol, že má pohľadávku proti podstate, vzniknutú po vyhlásení konkurzu, a to

úrok z omeškania a náhradu škody z titulu odstúpenia správcu konkurznej podstaty od

zmluvy o budúcej zmluve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) skôr ako

pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, skúmal či odvolanie podala osoba k takémuto

právnemu úkonu oprávnená podľa a príslušných ustanovení zákona

o konkurze a vyrovnaní č. v znení zmien a doplnkov (ďalej len ZKV) a dospel

k názoru, že odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa ust.

§ 39 ods. 3 ZKV - proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania môžu podať odvolanie

účastníci, ktorí na vyrovnanie výslovne neprivolili, spoludlžníci a ručitelia úpadcu. Teda

vyššie citované ust. § 39 ods. 3 ZKV určuje okruh subjektov, ktorí môžu podať odvolanie

proti uzneseniu o potvrdení núteného vyrovnania. Do tohto takto vymedzeného okruhu osôb,

oprávnených podať odvolanie, nespadajú veritelia pohľadávok proti podstate.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že odvolateľ nie je veriteľom, ktorý na

vyrovnanie výslovne neprivolil, taktiež nie je spoludlžníkom a ani ručiteľom úpadcu.

Preto odvolací súd odvolanie odvolateľa podľa ust.

odmietol, keďže odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.“

Podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľa nedošlo k odmietnutiu

spravodlivosti majúcemu za následok porušenie jeho označených základných práv, ale

o prípad, keď jeho základné právo na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj

keď nie podľa subjektívnych predstáv sťažovateľa. Najvyšší súd v súlade

s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi zákonnými požiadavkami prerokoval odvolanie

sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Ak totiž z ustanovenia § 38 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že právo

hlasovať o nútenom vyrovnaní nemajú najmä oddelení veritelia a veritelia podstaty, takíto

účastníci tak nemôžu výslovne neprivoliť vyrovnaniu, a teda zákon o konkurze a vyrovnaní

im nepriznáva aktívnu legitimáciu na podanie odvolania proti uzneseniu o potvrdení

núteného vyrovnania (§ 39 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní). Preto bolo už

bezpredmetné zaoberať sa vôbec dôvodnosťou tvrdenia sťažovateľa o jeho postavení ako

veriteľa proti podstate z dôvodu pohľadávok na úroky a na náhradu škody [tak správca, ako

aj krajský súd existenciu pohľadávok (právny dôvod ich vzniku) neuznal].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených

v tejto časti sťažnosti konštatoval, že ich obsah nesignalizuje takú spojitosť s obsahom

základného práva podľa , ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Dôvody, o ktoré oprel najvyšší súd namietané rozhodnutie, možno podľa názoru

ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce

požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je v súlade s procesným postavením

účastníka legitimovaného podať odvolanie proti uzneseniu o potvrdení núteného

vyrovnania, a možno ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zahrnúť pod zákonné

znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľa postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2005 podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2005 bolo porušené aj jeho

základné právo podľa a tiež „vlastnícke právo, zaručené ustanovením

článku 20 ods. 2 “. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti

sťažovateľa konštatoval, že sťažovateľ túto časť svojej sťažnosti nijakým spôsobom

neodôvodnil. Podľa sťažovateľ musí svoj návrh

odôvodniť a k svojmu návrhu predložiť (navrhnúť) dôkazy. Keďže sťažovateľ svoju

sťažnosť v časti požadujúcej vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a porušenia základného práva podľa postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2005 neodôvodnil a nepredložil k nej

žiadne dôkazy, ústavný súd v tej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007