Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 71/02
PDF · 190.21 KB
No categories available
I. ÚS 71/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2002
predbežne prerokoval sťažnosti M. V., bytom P., vo veci porušenia jej základného práva
podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a J. V., bytom Ch. N. V., vo veci porušenia jeho základného práva
podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 217/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 602/01 a 4 Co 240/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti M. V. a J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2002
doručené podania M. V., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), a J. V., bytom Ch. N. V.
(ďalej len „sťažovateľ), označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky“, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľ porušenie svojich základných práv
podľa čl. 19 ústavy a čl. 6, čl. 8 a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu v Prešove
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94 (v podaniach nesprávne
označenom ako 9 C 217/99) a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 602/01 a 4 Co 240/02.
Sťažovateľka konkrétne uvádza, že okresný súd bez jej súhlasu zhromaždil
a následne v predmetnom uznesení zverejnil výšku jej priemerného mesačného zárobku,
čím sa mal dopustiť porušenia jej vyššie označených práv. Krajský súd mal označené práva
sťažovateľky porušiť tým, že osobné údaje zhromaždené okresným súdom bez súhlasu
sťažovateľky zverejnil v uznesení, ktorým rozhodol o odvolaní proti predmetnému
uzneseniu okresného súdu. V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka namieta aj
porušenie v petite neoznačeného práva podľa čl. 14 dohovoru, ktorého sa okresný súd mal
dopustiť z toho dôvodu, že sťažovateľka nie je účastníkom predmetného konania a okresný
súd napriek tomu uviedol výšku jej priemerného mesačného zárobku, v čom sťažovateľka
vidí porušenie zákazu diskriminácie. V časti dotýkajúcej sa práva podľa čl. 19 ústavy a čl. 8
dohovoru uvádza sťažovateľ obsahovo zhodné námietky ako sťažovateľka, pričom ďalej
namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 dohovoru spôsobené údajnými prieťahmi v konaní,
ktorých sa napadnuté súdy mali dopustiť tým, že „podmienili konanie zaplatením
poplatkov vopred“ a „zaoberali sa otázkou zaplatenia poplatku.“ V tej istej skutočnosti vidí
sťažovateľ aj porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, pretože jeho súdna
ochrana je tak „podmienená majetkovými pomermi mojej osoby, manželky a rodiny“.
Z uznesenia okresného súdu zo 14. augusta 2001 sp. zn. 9 C 217/94 vyplýva, že
manžel sťažovateľky ako navrhovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jeho pomery takéto oslobodenie
neodôvodňujú. V rámci popisu pomerov sťažovateľa ako účastníka predmetného súdneho
konania okresný súd uviedol výšku priemerného mesačného zárobku oboch sťažovateľov,
a to na základe správ poskytnutých ich zamestnávateľmi. Krajský súd ako odvolací súd
v časti dotýkajúcej sa návrhu na oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov napadnuté
uznesenie okresného súdu uznesením z 8. apríla 2002 sp. zn. 4 Co 602/01 a 4 Co 240/02
potvrdil, pričom v rámci odôvodnenia uviedol údaje o priemernom mesačnom zárobku
sťažovateľov obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu.
Z uvedených dôvodov sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd „vydal nález, v ktorom
bude konštatovať porušenie základných práv a slobôd“ a aby im priznal primerané finančné
zadosťučinenie v nešpecifikovanej výške. Sťažovateľ okrem toho žiada, aby ústavný súd
dočasným opatrením odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia okresného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekym zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).
K námietke porušenia práv podľa ústavy
Sťažovatelia konkrétne neuvádzajú, ktoré z práv garantovaných v čl. 19 ústavy mali
byť postupom napadnutých súdov porušené. Z obsahu ich sťažností je však zrejmé, že ide
o právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneužívaním osobných údajov podľa čl. 19 ods. 3 ústavy. Toto právo je napokon súčasťou
práva na rešpektovanie súkromného života garantovaného čl. 19 ods. 2 ústavy, a to tak
podľa ústavného súdu (napr. I. ÚS 33/95), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) (pozri rozhodnutia ESĽP citované v označenom rozhodnutí ústavného súdu).
Ústavný súd však zároveň vyslovil, že neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov je
„také konanie orgánu, ktorý naň nie je vôbec zákonom oprávnený, ďalej konanie orgánu
zákonom na zhromažďovanie osobných údajov síce oprávneného, avšak tento ich
zhromažďuje spôsobom, ktorý zákon neupravuje, a napokon je ním aj také konanie orgánu,
ktorý na to nie je zákonom oprávnený a zhromažďuje osobné údaje zákonom neupraveným
spôsobom“ (I. ÚS 33/95). Z uvedeného a contrario vyplýva, že zhromažďovanie osobných
údajov orgánom, ktorý je na takéto konanie oprávnený zákonom a vykonáva ho spôsobom
upraveným zákonom, nemožno považovať za neoprávnené zhromažďovanie osobných
údajov, a teda za porušenie ústavného práva na ochranu osobných údajov.
V predmetnej veci je rozhodujúcou existencia a rozsah zákonného zmocnenia
všeobecného súdu na zhromažďovanie osobných údajov. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch
svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov (§ 125 OSP). Podľa § 128 OSP orgány verejnej správy
a právnické osoby, ako aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, sú
povinní bez zbytočného odkladu za náhradu vecných nákladov na požiadanie oznámiť súdu
písomne skutočnosti, ktoré majú význam pre jeho konanie a rozhodnutie.
Na návrh môže predseda senátu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie
od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo
zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti
preukazujúce pomery účastníka konania majú význam pre rozhodnutie súdu o návrhu na
oslobodenie od súdnych poplatkov. O návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov
rozhoduje súd uznesením, pričom podľa § 153 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (...). Z ustanovenia
§ 128 OSP zároveň vyplýva, že pri zisťovaní skutkového stavu je súd oprávnený požadovať
od osôb vymenovaných v tomto ustanovení údaje o skutočnostiach, ktoré majú význam pre
konanie a rozhodnutie v príslušnej veci. V súvislosti s tým ďalej platí, že dokazovanie treba
vykonávať tak, aby sa zachovávalo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo
a štátom uznávaná povinnosť mlčanlivosti (§ 124 OSP). V súdnom konaní teda osobné
údaje, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu, podliehajú osobitnej ochrane len
v prípade, že tvoria štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo alebo sa na ne
vzťahuje štátom uznávaná povinnosť mlčanlivosti. Postup súdu, ktorým tento požiada
subjekt vymedzený v § 128 OSP o oznámenie skutočností, ktoré majú význam pre
rozhodnutie súdu a ktoré nespadajú do niektorej z kategórií vymenovaných v § 124 OSP, je
preto konaním orgánu, ktorý je naň oprávnený zákonom a zároveň je konaním upraveným
zákonom. Zhromaždenie dôkazných prostriedkov preukazujúcich skutočnosti, ktoré mali
význam pre posúdenie pomerov účastníka konania a na ktoré sa nevzťahovala ochrana
v zmysle § 124 OSP, preto z povahy veci nemohlo byť neoprávneným zhromažďovaním
osobných údajov.
Okrem toho už ústavný súd vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy vyslovil, že porušenie
ním priznaných práv nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán
uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 12/01). Tento záver možno na práva priznané
čl. 19 ods. 3 ústavy bezpochyby vztiahnuť v tom zmysle, že ich porušenie nemôže nastať
postupom štátneho orgánu, ktorým tento zákonom zverenú právomoc uplatní spôsobom,
ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v prípade okresného súdu, ktorý zákonom
zverenú právomoc rozhodnúť o návrhu na oslobodenie účastníka konania od súdnych
poplatkov uplatnil spôsobom výslovne upraveným príslušným procesným predpisom.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že medzi právom sťažovateľov na
ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov a postupom okresného
súdu nie je relevantná súvislosť.
K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k ústavnému právu na ochranu
pred neoprávneným zverejňovaním osobných údajov. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 167
ods. 2 OSP v odôvodnení uznesenia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne
vyloží, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval (...) a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Okrem toho v zmysle § 157 ods. 3
v spojení s § 167 ods. 2 OSP súd v záujme výchovného pôsobenia uznesenia dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé (...).
Postup súdu, ktorým tento v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie skutkové zistenia
a dôkazy, o ktoré sa tieto zistenia opierajú, je teda uplatnením zákonom zverenej právomoci
spôsobom, ktorý zákon nielen umožňuje, ale aj ukladá. Opačný postup, teda odôvodnenie
rozhodnutia, ktorým sa nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov, respektíve ktorým sa
takéto rozhodnutie potvrdzuje, bez toho, aby súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom
dokumentoval svoje skutkové zistenia a závery z nich vyvodené, by bol porušením
povinnosti súdu dbať o presvedčivosť odôvodnenia svojho rozhodnutia. Túto povinnosť
napokon v plnom rozsahu rešpektuje aj samotný ústavný súd, ktorý v odôvodneniach
svojich rozhodnutí o vyhovení alebo nevyhovení žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
pre konanie pred ústavným súdom uvádza údaje dokumentujúce pomery žiadateľa (napr.
I. ÚS 42/01, I. ÚS 6/02). Bolo by porušením princípu právnej istoty ako jednej
z obsahových náležitostí právneho štátu, ak by ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti
vôbec meritórne preskúmaval námietky porušenia predmetných základných práv a slobôd
takým postupom všeobecného súdu, ktorého ústavnosť opakovane implicitne potvrdil
vlastným postupom v právne analogických veciach.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že právo sťažovateľov na
ochranu osobných údajov, tak ako ho v celom jeho rozsahu garantuje čl. 19 ods. 3 ústavy,
nemohlo byť namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu porušené.
K námietke porušenia práv podľa dohovoru
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo mravnosti alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Ústavný súd predovšetkým nepovažuje za preukázané, že taký postup všeobecného
súdu, ktorý vo vlastnom záujme inicioval sám sťažovateľ a ktorého účelom je náležité
prejednanie jeho žiadosti a odôvodnené rozhodnutie o nej, je vôbec možné považovať za
zásah do práva na súkromie, vrátane práva na ochranu osobných údajov. Aj v prípade, že by
takýto záver bol namieste, ústavný súd konštatuje, že – tak ako to uviedol už v rámci
predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej sa predmetnej veci venoval
z hľadiska vnútroštátnej ústavnej úpravy – je namietaný postup príslušných všeobecných
súdov v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o existenciu a nevyhnutnosť realizácie niektorého
z legitímnych cieľov, tak ako ich uvádza čl. 8 ods. 2 dohovoru, ústavný súd, orientujúc sa
relevantnou judikatúrou Komisie pre ľudské práva (napr. sťažnosť 9804/82), nemá žiadnu
pochybnosť, že tak vykonanie dôkazov za účelom posúdenia, či pomery účastníka konania
odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj vyloženie skutkových zistení
v odôvodnení rozhodnutia súdu sú vo vzťahu k záujmu sťažovateľov na ochrane ich
osobných údajov primeraným prostriedkom realizácie verejného záujmu na spravodlivom
a efektívnom výkone justície. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti tvrdení sťažovateľov o porušení ich práv podľa čl. 8 dohovoru.
Sťažovateľ ako účastník predmetného súdneho konania namietal aj porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie, in concreto zbytočné prieťahy v konaní napadnutých súdov,
ku ktorým malo dôjsť tým, že okresný súd a krajský súd „podmienili moje konanie
zaplatením poplatkov vopred“ a „zaoberali sa otázkou zaplatenia poplatku“. V tej istej
skutočnosti – „podmienení súdnej ochrany majetkovými pomermi“ – vidí sťažovateľ aj
porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí zabezpečiť
bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, ESĽP
opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také
obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1
dohovoru (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, § 60),
že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis
rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26) a že nikdy nevylúčil
možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného
obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Brualla
Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33; vo veci Tolstoy-Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl.; vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54). Tvrdenie
sťažovateľa, že namietaný postup všeobecných súdov je ako taký porušením spravodlivého
súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, vrátane práva na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto neobstojí jednak z dôvodu, že medzi aktívnym konaním súdu pri
skúmaní, či boli splnené podmienky konania (“zaoberaním sa otázkou zaplatenia súdneho
poplatku”), a právom na prejednanie veci v primeranej lehote nie je priama súvislosť,
a jednak z dôvodu, že takýto postup nemožno bez ďalšieho považovať za odopretie prístupu
k súdu. Keďže namietaný postup všeobecných súdov nie je v zmysle citovanej judikatúry
ESĽP odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto
práva z dôvodu diskriminácie založenej na majetku. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
medzi konaním napadnutých súdov o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych
poplatkov a zákazom diskriminácie založenej na majetku podľa čl. 14 dohovoru je prima
facie absencia relevantnej súvislosti.
Námietku porušenia zákazu diskriminácie vzniesla aj sťažovateľka, v tejto súvislosti
však neuviedla žiadne právo garantované dohovorom, v užívaní ktorého by bola obmedzená
z dôvodov uvádzaných v čl. 14 dohovoru, a neuviedla ani, o ktorý z týchto dôvodov by sa
jej údajná diskriminácia mala opierať. Aj v prípade, že by ústavný súd vyšiel z predpokladu,
že namietaná diskriminácia sa týka práva sťažovateľky podľa čl. 8 dohovoru, konštatuje, že
vzhľadom na to, že namietaný postup príslušných všeobecných súdov nebol porušením
práva sťažovateľky na ochranu osobných údajov, z povahy veci nemohol byť ani odopretím
tohto práva z dôvodu diskriminácie.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že práva sťažovateľov, ktorých porušenie
namietali, nemohli byť namietaným postupom všeobecných súdov porušené, rozhodol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2002