Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 71/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2002

predbežne prerokoval sťažnosti M. V., bytom P., vo veci porušenia jej základného práva

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a J. V., bytom Ch. N. V., vo veci porušenia jeho základného práva

podľa a , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti M. V. a J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2002

doručené podania M. V., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), a J. V., bytom Ch. N. V.

(ďalej len „sťažovateľ), označené ako „Sťažnosť podľa Slovenskej

republiky“, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľ porušenie svojich základných práv

podľa a , a dohovoru postupom Okresného súdu v Prešove

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (v podaniach nesprávne

označenom ako ) a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a .

Sťažovateľka konkrétne uvádza, že okresný súd bez jej súhlasu zhromaždil

a následne v predmetnom uznesení zverejnil výšku jej priemerného mesačného zárobku,

čím sa mal dopustiť porušenia jej vyššie označených práv. Krajský súd mal označené práva

sťažovateľky porušiť tým, že osobné údaje zhromaždené okresným súdom bez súhlasu

sťažovateľky zverejnil v uznesení, ktorým rozhodol o odvolaní proti predmetnému

uzneseniu okresného súdu. V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka namieta aj

porušenie v petite neoznačeného práva podľa čl. 14 dohovoru, ktorého sa okresný súd mal

dopustiť z toho dôvodu, že sťažovateľka nie je účastníkom predmetného konania a okresný

súd napriek tomu uviedol výšku jej priemerného mesačného zárobku, v čom sťažovateľka

vidí porušenie zákazu diskriminácie. V časti dotýkajúcej sa práva podľa a

dohovoru uvádza sťažovateľ obsahovo zhodné námietky ako sťažovateľka, pričom ďalej

namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 dohovoru spôsobené údajnými prieťahmi v konaní,

ktorých sa napadnuté súdy mali dopustiť tým, že „podmienili konanie zaplatením

poplatkov vopred“ a „zaoberali sa otázkou zaplatenia poplatku.“ V tej istej skutočnosti vidí

sťažovateľ aj porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, pretože jeho súdna

ochrana je tak „podmienená majetkovými pomermi mojej osoby, manželky a rodiny“.

Z uznesenia okresného súdu zo 14. augusta 2001 sp. zn. vyplýva, že

manžel sťažovateľky ako navrhovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jeho pomery takéto oslobodenie

neodôvodňujú. V rámci popisu pomerov sťažovateľa ako účastníka predmetného súdneho

konania okresný súd uviedol výšku priemerného mesačného zárobku oboch sťažovateľov,

a to na základe správ poskytnutých ich zamestnávateľmi. Krajský súd ako odvolací súd

v časti dotýkajúcej sa návrhu na oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov napadnuté

uznesenie okresného súdu uznesením z 8. apríla 2002 sp. zn. a

potvrdil, pričom v rámci odôvodnenia uviedol údaje o priemernom mesačnom zárobku

sťažovateľov obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd „vydal nález, v ktorom

bude konštatovať porušenie základných práv a slobôd“ a aby im priznal primerané finančné

zadosťučinenie v nešpecifikovanej výške. Sťažovateľ okrem toho žiada, aby ústavný súd

dočasným opatrením odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekym zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis ).

K námietke porušenia práv podľa

Sťažovatelia konkrétne neuvádzajú, ktoré z práv garantovaných v mali

byť postupom napadnutých súdov porušené. Z obsahu ich sťažností je však zrejmé, že ide

o právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným

zneužívaním osobných údajov podľa . Toto právo je napokon súčasťou

práva na rešpektovanie súkromného života garantovaného , a to tak

podľa ústavného súdu (napr. ), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) (pozri rozhodnutia ESĽP citované v označenom rozhodnutí ústavného súdu).

Ústavný súd však zároveň vyslovil, že neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov je

„také konanie orgánu, ktorý naň nie je vôbec zákonom oprávnený, ďalej konanie orgánu

zákonom na zhromažďovanie osobných údajov síce oprávneného, avšak tento ich

zhromažďuje spôsobom, ktorý zákon neupravuje, a napokon je ním aj také konanie orgánu,

ktorý na to nie je zákonom oprávnený a zhromažďuje osobné údaje zákonom neupraveným

spôsobom“ (). Z uvedeného a contrario vyplýva, že zhromažďovanie osobných

údajov orgánom, ktorý je na takéto konanie oprávnený zákonom a vykonáva ho spôsobom

upraveným zákonom, nemožno považovať za neoprávnené zhromažďovanie osobných

údajov, a teda za porušenie ústavného práva na ochranu osobných údajov.

V predmetnej veci je rozhodujúcou existencia a rozsah zákonného zmocnenia

všeobecného súdu na zhromažďovanie osobných údajov. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Za

dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch

svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny,

ohliadka a výsluch účastníkov ( ). Podľa orgány verejnej správy

a právnické osoby, ako aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, sú

povinní bez zbytočného odkladu za náhradu vecných nákladov na požiadanie oznámiť súdu

písomne skutočnosti, ktoré majú význam pre jeho konanie a rozhodnutie.

Na návrh môže predseda senátu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie

od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo

zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti

preukazujúce pomery účastníka konania majú význam pre rozhodnutie súdu o návrhu na

oslobodenie od súdnych poplatkov. O návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov

rozhoduje súd uznesením, pričom podľa v spojení s súd

rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (...). Z ustanovenia

zároveň vyplýva, že pri zisťovaní skutkového stavu je súd oprávnený požadovať

od osôb vymenovaných v tomto ustanovení údaje o skutočnostiach, ktoré majú význam pre

konanie a rozhodnutie v príslušnej veci. V súvislosti s tým ďalej platí, že dokazovanie treba

vykonávať tak, aby sa zachovávalo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo

a štátom uznávaná povinnosť mlčanlivosti ( ). V súdnom konaní teda osobné

údaje, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu, podliehajú osobitnej ochrane len

v prípade, že tvoria štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo alebo sa na ne

vzťahuje štátom uznávaná povinnosť mlčanlivosti. Postup súdu, ktorým tento požiada

subjekt vymedzený v o oznámenie skutočností, ktoré majú význam pre

rozhodnutie súdu a ktoré nespadajú do niektorej z kategórií vymenovaných v , je

preto konaním orgánu, ktorý je naň oprávnený zákonom a zároveň je konaním upraveným

zákonom. Zhromaždenie dôkazných prostriedkov preukazujúcich skutočnosti, ktoré mali

význam pre posúdenie pomerov účastníka konania a na ktoré sa nevzťahovala ochrana

v zmysle , preto z povahy veci nemohlo byť neoprávneným zhromažďovaním

osobných údajov.

Okrem toho už ústavný súd vo vzťahu k vyslovil, že porušenie

ním priznaných práv nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán

uplatní svoju právomoc (, ). Tento záver možno na práva priznané

bezpochyby vztiahnuť v tom zmysle, že ich porušenie nemôže nastať

postupom štátneho orgánu, ktorým tento zákonom zverenú právomoc uplatní spôsobom,

ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v prípade okresného súdu, ktorý zákonom

zverenú právomoc rozhodnúť o návrhu na oslobodenie účastníka konania od súdnych

poplatkov uplatnil spôsobom výslovne upraveným príslušným procesným predpisom.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že medzi právom sťažovateľov na

ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov a postupom okresného

súdu nie je relevantná súvislosť.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k ústavnému právu na ochranu

pred neoprávneným zverejňovaním osobných údajov. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 167

ods. 2 v odôvodnení uznesenia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval (...) a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Okrem toho v zmysle § 157 ods. 3

v spojení s súd v záujme výchovného pôsobenia uznesenia dbá na to, aby

odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé (...).

Postup súdu, ktorým tento v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie skutkové zistenia

a dôkazy, o ktoré sa tieto zistenia opierajú, je teda uplatnením zákonom zverenej právomoci

spôsobom, ktorý zákon nielen umožňuje, ale aj ukladá. Opačný postup, teda odôvodnenie

rozhodnutia, ktorým sa nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov, respektíve ktorým sa

takéto rozhodnutie potvrdzuje, bez toho, aby súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom

dokumentoval svoje skutkové zistenia a závery z nich vyvodené, by bol porušením

povinnosti súdu dbať o presvedčivosť odôvodnenia svojho rozhodnutia. Túto povinnosť

napokon v plnom rozsahu rešpektuje aj samotný ústavný súd, ktorý v odôvodneniach

svojich rozhodnutí o vyhovení alebo nevyhovení žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

pre konanie pred ústavným súdom uvádza údaje dokumentujúce pomery žiadateľa (napr.

, ). Bolo by porušením princípu právnej istoty ako jednej

z obsahových náležitostí právneho štátu, ak by ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti

vôbec meritórne preskúmaval námietky porušenia predmetných základných práv a slobôd

takým postupom všeobecného súdu, ktorého ústavnosť opakovane implicitne potvrdil

vlastným postupom v právne analogických veciach.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že právo sťažovateľov na

ochranu osobných údajov, tak ako ho v celom jeho rozsahu garantuje ,

nemohlo byť namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu porušené.

K námietke porušenia práv podľa dohovoru

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo mravnosti alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd predovšetkým nepovažuje za preukázané, že taký postup všeobecného

súdu, ktorý vo vlastnom záujme inicioval sám sťažovateľ a ktorého účelom je náležité

prejednanie jeho žiadosti a odôvodnené rozhodnutie o nej, je vôbec možné považovať za

zásah do práva na súkromie, vrátane práva na ochranu osobných údajov. Aj v prípade, že by

takýto záver bol namieste, ústavný súd konštatuje, že – tak ako to uviedol už v rámci

predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej sa predmetnej veci venoval

z hľadiska vnútroštátnej ústavnej úpravy – je namietaný postup príslušných všeobecných

súdov v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o existenciu a nevyhnutnosť realizácie niektorého

z legitímnych cieľov, tak ako ich uvádza čl. 8 ods. 2 dohovoru, ústavný súd, orientujúc sa

relevantnou judikatúrou Komisie pre ľudské práva (napr. sťažnosť 9804/82), nemá žiadnu

pochybnosť, že tak vykonanie dôkazov za účelom posúdenia, či pomery účastníka konania

odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj vyloženie skutkových zistení

v odôvodnení rozhodnutia súdu sú vo vzťahu k záujmu sťažovateľov na ochrane ich

osobných údajov primeraným prostriedkom realizácie verejného záujmu na spravodlivom

a efektívnom výkone justície. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti tvrdení sťažovateľov o porušení ich práv podľa čl. 8 dohovoru.

Sťažovateľ ako účastník predmetného súdneho konania namietal aj porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie, in concreto zbytočné prieťahy v konaní napadnutých súdov,

ku ktorým malo dôjsť tým, že okresný súd a krajský súd „podmienili moje konanie

zaplatením poplatkov vopred“ a „zaoberali sa otázkou zaplatenia poplatku“. V tej istej

skutočnosti – „podmienení súdnej ochrany majetkovými pomermi“ – vidí sťažovateľ aj

porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí zabezpečiť

bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, ESĽP

opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také

obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1

dohovoru (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, § 60),

že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis

rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26) a že nikdy nevylúčil

možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného

obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Brualla

Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33; vo veci Tolstoy-Miloslavsky

v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl.; vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54). Tvrdenie

sťažovateľa, že namietaný postup všeobecných súdov je ako taký porušením spravodlivého

súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, vrátane práva na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto neobstojí jednak z dôvodu, že medzi aktívnym konaním súdu pri

skúmaní, či boli splnené podmienky konania (“zaoberaním sa otázkou zaplatenia súdneho

poplatku”), a právom na prejednanie veci v primeranej lehote nie je priama súvislosť,

a jednak z dôvodu, že takýto postup nemožno bez ďalšieho považovať za odopretie prístupu

k súdu. Keďže namietaný postup všeobecných súdov nie je v zmysle citovanej judikatúry

ESĽP odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto

práva z dôvodu diskriminácie založenej na majetku. Ústavný súd preto dospel k záveru, že

medzi konaním napadnutých súdov o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych

poplatkov a zákazom diskriminácie založenej na majetku podľa čl. 14 dohovoru je prima

facie absencia relevantnej súvislosti.

Námietku porušenia zákazu diskriminácie vzniesla aj sťažovateľka, v tejto súvislosti

však neuviedla žiadne právo garantované dohovorom, v užívaní ktorého by bola obmedzená

z dôvodov uvádzaných v čl. 14 dohovoru, a neuviedla ani, o ktorý z týchto dôvodov by sa

jej údajná diskriminácia mala opierať. Aj v prípade, že by ústavný súd vyšiel z predpokladu,

že namietaná diskriminácia sa týka práva sťažovateľky podľa čl. 8 dohovoru, konštatuje, že

vzhľadom na to, že namietaný postup príslušných všeobecných súdov nebol porušením

práva sťažovateľky na ochranu osobných údajov, z povahy veci nemohol byť ani odopretím

tohto práva z dôvodu diskriminácie.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že práva sťažovateľov, ktorých porušenie

namietali, nemohli byť namietaným postupom všeobecných súdov porušené, rozhodol

podľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2002