Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 462/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, a , , zastúpených

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na zákonného sudcu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -248 z 12. apríla 2013, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -278 z 23. septembra 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 28. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ., a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej aj „sťažovateľka“), a ,

(spolu aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a 3 (ďalej len „“) a podľa

čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na zákonného sudcu podľa a podľa listiny, základného

práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-248 z 12. apríla 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -278 z 23. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2017.

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. sa sťažovatelia v postavení žalobcov domáhali

proti žalovanému ̶Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia náhrady škody a spravodlivého zadosťučinenia

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“). Nesprávny úradný postup mal spočívať v pomalom postupe

orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní trestnej činnosti

3. Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. -248

z 12. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu v celom rozsahu

zamietol pre nenaplnenie zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu,

ako aj pre úspešne uplatnenú námietku premlčania majetkovej škody zo strany žalovaného.

Proti tomuto rozhodnutiu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak,

že rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. -278 z 23. septembra 2015

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol: „Vychádzajúc z dikcie relevantnej hmotnoprávnej normy zákonným podkladom

a právnym základom pre priznanie náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy za nesprávny

úradný postup spočívajúci v prieťahoch môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní

zákonom určeným orgánom, a to Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach

pre porušenie práva podľa , prípadne iným orgánom stanoveným

v právnych predpisoch. Uvedenému názoru svedčí aj novela účinná

od 1.1.2013, ktorá však neobsahuje prechodné ustanovenia. Navrhovatelia 1/, 2/ existenciu

takéhoto konštatovania (rozhodnutia) nepreukázali, resp. ani netvrdili. Neuniesli teda

dôkazné bremeno ani v rovine tvrdenia o existencii zbytočných prieťahov v rámci konania

vo veci obv. Pachingera, na základe ktorej skutočnosti potom nemohli uniesť ani dôkazné

bremeno o príčinnej súvislosti s nimi tvrdenou škodu a tvrdeným nesprávnym úradným

postupom. Taktiež sa odvolací súd stotožňuje so záverom konštatovaným súdom prvého

stupňa o tom, že nárok na náhradu škody nemôže založiť predpokladaná výška

nevyplateného poistného plnenia, a to s poukazom na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 17 ods. 1 zák. č. 514/21003 Z.z., podľa ktorého sa uhrádza skutočná

škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú

ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide o rozdiel v majetku pred

spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. K uvedenej situácii u navrhovateľa 1

nedošlo. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, t.j.

ak v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri

predpokladanej činnosti dalo očakávať. Nesmie však ísť o zisk hypotetický, ale reálny

podložený na právnom základe. Nevyplatené poistné plnenie potom jednoznačne takýto

právny charakter nemá. Navyše i odvolací súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku

premlčania tejto časti nároku uplatneného navrhovateľom 1/ za dôvodnú, i keď na základe

iného právneho posúdenia, než bolo realizované súdom prvého stupňa. Odvolací súd

na rozdiel jeho od právnych záverov nepovažoval za správne aplikovanie ust. § 104 ods. 1

vo veci, nakoľko predmetom posudzovania dôvodnosti vznesenej

námietky premlčania nie je nárok na plnenie z poistenia, ale nárok na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa ako zákona lex specialis

k . V zmysle jeho ust. právo na náhradu škody

sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Navrhovateľ 1/

sa o nevyplatení poistného poisťovňou (t.j. o tvrdenej skutočnosti, že mu vznikla škoda)

dozvedel z listu doručenému mu dňa 18.4.2006, trojročná premlčacia lehota teda začala

plynúť dňa 19.4.2006 a s poukazom na ust. , , uplynula dňa 19.4.2009.

Návrh na zaplatenie majetkovej škody uplatnil navrhovateľ 1/ na súde až jeho písomným

podaním zo dňa 22.3.2010, t.j. oneskorene... “

4. Dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

odmietol ako procesne neprípustné.

5. Sťažovatelia tvrdia, že rozsudok okresného súdu nebol sťažovateľke v 1. rade

účinne doručený, pretože jej nebol zaslaný na v tom čase aktuálnu adresu. Okrem toho

namietajú, že okresný súd im „zatajil“ vyjadrenie žalovaného z 8. januára 2010, ku ktorému

sa nemali možnosť vyjadriť a rovnako sa nemohli vyjadriť ani k osobe nového zákonného

sudcu , pretože o zmene zákonného sudcu neboli riadne poučení.

Ani v spise údajne nie je osvedčené, na podklade akého rozhodnutia predsedu okresného

súdu k zmene zákonného sudcu došlo.

6. Ďalej sťažovatelia namietajú, že krajský súd ich elektronicky neupovedomil

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 23. septembra 2015 na nimi poskytnutú

mailovú adresu. Okrem toho spoločne vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu

a najvyššieho súdu namietajú, že tieto súdy sa dôsledne nevysporiadali s ich odvolacou

námietkou spočívajúcou v tom, že neboli riadne predvolaní na pojednávanie uskutočnené

okresným súdom 12. apríla 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, v dôsledku čoho im

bol znemožnená realizácia ich procesných práv s následkom odňatia možnosti konať

pred súdom. Tieto sťažovateľmi prezentované nedostatky v postupe okresného súdu

a krajského súdu neboli podľa sťažovateľov v konaní pred najvyšším súdom ako súdom

dovolacím konvalidované. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd a ani najvyšší súd

neposkytol označeným právam náležitú ochranu, a preto hodnotia ich rozhodnutia

ako arbitrárne a nepreskúmateľné.

7. Na tomto základe sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa a 3 Slovenskej

republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.

zo dňa 28.09.2017 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti

a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa a 3 Slovenskej

republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -278

z 23.09.2015 porušené boli.

3. Základné právo obchodnej spoločnosti

a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa a 3 Slovenskej

republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd , právo podľa a 2 a podľa

čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I č.k. -248 zo dňa 12.04.2013 porušené boli.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa

28.09.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

5. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -278 z 23.09.2015

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd

Bratislava I sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne obchodnej spoločnosti

primerané finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho

zastúpenia v sume 909,24 ,- Euro na účet jej advokátky ... .

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd

Bratislava I sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne primerané

finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 909,24 ,- Euro

na účet jeho advokátky... “

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone.

12. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 3 a a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, základného práva na zákonného sudcu podľa

čl. 38 ods. 1 listiny a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa postupom a napadnutým rozsudkom okresného

súdu

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol

sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

16. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu

vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného krajským súdom na základe podaného odvolania sťažovateľov. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného

súdu v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených

práv sťažovateľov namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu. Z uvedeného

dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a 3 a podľa a 3 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského

súdu a najvyššieho súdu

17. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

18. V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky

sťažovateľov aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý

dovolaním sťažovateľov, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.

19. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej

judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

K takému záveru však vo veci sťažovateľov nedospel.

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov [v tom čase účinného (ďalej aj ,,OSP“) a zákona

o zodpovednosti za škodu] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.

21. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ).

22. Tomuto postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť. Okrem

toho sa zaoberal i námietkami sťažovateľov (obsahovo zhodnými s tými, ktorými

odôvodňujú i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Neobstoja preto námietky sťažovateľov o svojvoľnosti a arbitrárnosti jeho rozhodnutia.

23. Pokiaľ sťažovatelia v odvolaní (ale i v ústavnej sťažnosti) namietali, že ich

okresný súd riadne nepredvolal na pojednávanie uskutočnené 12. apríla 2013, na ktorom

došlo k vyhláseniu rozsudku v ich veci, ústavný súd prvotne odkazuje na odôvodnenie

napadnutého rozsudku okresného súdu (s. 6), ktoré ozrejmuje, že sťažovatelia

sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť však ospravedlnili a súhlasili s tým, aby sa

pojednávalo v ich neprítomnosti. Uvedené skutočnosti potvrdzuje ospravedlnenie

sťažovateľov doručené okresnému súdu 19. marca 2013, vo vzťahu ku ktorému následne

krajský súd uviedol: „... v rámci písomného ospravedlnenia neprítomnosti z dôvodu kolízie

pojednávaní absentuje žiadosť o odročenie predmetného pojednávania ako inštitútu

odlišného od ospravedlnenia neprítomnosti, navyše je v ňom vyjadrený výslovný súhlas

navrhovateľov s konaním v ich neprítomnosti. Na základe uvedeného nepochybil súd prvého

stupňa, ak dňa 12.4.2013 v neprítomnosti riadne predvolaných navrhovateľov vo veci

meritórne konal a rozhodol. Na margo odvolacej námietky o nezákonnom predvolaní

navrhovateľa 1/ odvolací súd udáva, že predvolanie navrhovateľa 1/ na predmetné

pojednávanie bolo vykonané zákonne spôsobom predvolania štatutárneho zástupcu tohto

účastníka konania, t.j. navrhovateľa 2/. Pravdivosť ďalšieho tvrdenia navrhovateľov, že súd

prvého stupňa na pojednávanie vytýčené na deň 12.4.2013 predvolal neexistentný subjekt

sa na základe obsahu preskúmavaného spisu

nepotvrdilo.“

24. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietky sťažovateľov vzťahujúce

sa k rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.

25. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou namietajú napokon aj uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie ako procesne neprípustné. Vyčítajú mu najmä

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva

na súdnu ochranu patrí nepochybne aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje

v dovolacom konaní. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)

prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom však nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú

(mutatis mutandis ).

26. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie

dovolania sťažovateľov odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané

pred nadobudnutím účinnosti , preto podmienky jeho

prípustnosti posudzoval podľa právneho stavu existujúceho v čase jeho podania,

teda podľa príslušných ustanovení . Aplikujúc príslušné

zákonné ustanovenia týkajúce sa posudzovania prípustnosti dovolania, najvyšší súd uviedol:

„V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238

ods. 1 až 3 , pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu

odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor

v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je

dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných

ustanovení prípustné nie je... Žalobcovia 1/ a 2/ procesné vady konania podľa § 237 ods. 1

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Nezistil ani

podmienku prípustnosti dovolania podľa . na ktorú poukazovali

žalobcovia. ...

Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo o takýto

extrémny prípad vybočenia z medzi ustanovenia , ktorý by bol dôvodom

pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný

rozsudok odvolacieho súdu uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, popisuje

dôvody, ktoré viedli žalobcov k podaniu odvolania a tiež ako sa k tomuto odvolaniu

vyjadrila žalovaná, uvádza tiež rozhodujúci skutkový stav a právne predpisy, z ktorých súd

vyvodil svoje právne názory. Rozhodnutie odvolacieho súdu dostatočne reaguje aj na

námietky žalobcov uvádzané v odvolaní, vrátane tej, ktorou žalobcovia poukazujú

na nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov, a to výsluchom nimi navrhovaných svedkov.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak dáva dostatočné odpovede na podstatné

otázky týkajúce sa predmetu konania. Rovnako tak odvolací súd odôvodnil aj nevypočutie

navrhovaných svedkov. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej

inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Dovolací súd považuje preto rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne zdôvodnené

a za presvedčivé. Žalobcovia preto nedôvodné argumentovali, že rozsudok odvolacieho

súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalobcov...

Žalobcovia v dovolaní uplatnili aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/

; k týmto námietkam dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle a by bolo možné

prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento

prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. . 2 Cdo 97/2010,3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011,5

Cdo 44/2011,6 Cdo 41 /2011,7 Cdo 102/2012 či ). Z uvedeného plynie,

že na dovolacie dôvody v zmysle a (i keby bol prípadne

namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní

prihliadať.“

27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať dovolaním

sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok odvolacieho súdu, ich dovolanie riadne preskúmal,

a to nielen zo zreteľom na uplatnené dovolacie dôvody, ale aj prípadné ďalšie vady konania

podľa , ktoré však nezistil, a keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť

ani z , následne sformuloval svoj právny záver o jeho odmietnutí [

]. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru sťažovateľov)

nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré

by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov.

28. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov nasmerované proti označenému uzneseniu

najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

sťažovatelia z väčšej časti kopírujú tie, ktoré prezentovali aj v uplatnenom dovolaní a tieto

dopĺňajú o ďalšie procesné vady, ktoré v podaných opravných prostriedkoch nevyužili.

29. K argumentácii sťažovateľov postavenej na tvrdení, že pri prejednávaní ich veci

pred konajúcimi súdmi došlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom, pretože (okrem

iného) nemohli reagovať na vyjadrenie žalovaného k žalobe z 8. januára 2010, najvyšší súd

uviedol, že „Dovolací súd považuje námietku žalobcov 1/ a 2/ týkajúcu sa nedoručenia

uznesenia súdu prvej inštancie z 21. septembra 2009 č. k. -31, ktorým súd

prvej inštancie vyzval žalovanú, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia

písomne vyjadrila k pripojenému žalobnému návrhu a zároveň ju poučil o procesných

právach a povinnostiach, za neopodstatnenú. Takéto uznesenie, ktorým sa vyzýva

protistrana na vyjadrenie sa k žalobe, sa žalobcovi nedoručuje, nakoľko skutočnosť, aby sa

vyjadril k svojmu samotnému podaniu, nemá opodstatnenie. Pokiaľ žalobcovia poukazovali

na skutočnosť, že im nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k ich žalobe z č. l. 34 treba

uviesť, že nedoručenie tejto listiny súdom prvej inštancie žalobcovia mali možnosť namietať

už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo však neurobili. Dovolací súd na tieto

ich námietky uvedené až v dovolacom konaní preto neprihliadol.“.

30. I ústavný súd, pripomínajúc svoju ustálenú judikatúru, hodnotí označenú

sťažnostnú námietku sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú. Z princípu subsidiarity

(v zmysle a ) limitujúceho vzťah

ústavného súdu k všeobecným súdom totiž okrem iného vyplýva, že v prípade konania

pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní

pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, ).

31. Uvedené možno konštatovať aj vo vzťahu k námietke sťažovateľov o zmene

zákonného sudcu, ktorú sťažovatelia prvýkrát formulovali až v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, avšak neuplatnili ju ani v podanom odvolaní a ani v dovolaní. V dovolaní

nenamietali ani skutočnosť, že neboli elektronickými prostriedkami upovedomení o čase

a mieste vyhlásenia rozsudku krajského súdu. Napriek tomu však možno konštatovať,

že sťažovatelia mali možnosť požiadať krajský súd o doručovanie písomností

aj elektronickými prostriedkami podľa , ktorým by krajský súd oznámil

čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku, pokiaľ tak neurobili, postačoval postup podľa

, teda oznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní

pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovatelia netvrdili, že krajský súd nepostupoval

podľa , a zároveň nepreukázali, že požiadali krajský súd o doručovanie

písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol v okolnostiach prípadu postup krajského

súdu zaťažený vadou podľa . S ohľadom na uvedené, ako aj s odkazom

na už citovanú ustálenú judikatúru ústavný súd vyhodnotil tieto námietky sťažovateľov

ako neopodstatnené, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2018