Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 462/2018
PDF · 285.25 KB
No categories available
III. ÚS 462/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, a , , zastúpených
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 223/2009 a jeho rozsudkom č. k. 19 C 223/2009-248 z 12. apríla 2013, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 439/2013-278 z 23. septembra 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 143/2016 z 28. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ., a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej aj „sťažovateľka“), a ,
(spolu aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, základného
práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 223/2009 a jeho rozsudkom č. k.
19 C 223/2009-248 z 12. apríla 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 Co 439/2013-278 z 23. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 143/2016
z 28. septembra 2017.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 19 C 223/2009 sa sťažovatelia v postavení žalobcov domáhali
proti žalovanému ̶Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia náhrady škody a spravodlivého zadosťučinenia
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“). Nesprávny úradný postup mal spočívať v pomalom postupe
orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní trestnej činnosti
3. Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 223/2009-248
z 12. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu v celom rozsahu
zamietol pre nenaplnenie zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu,
ako aj pre úspešne uplatnenú námietku premlčania majetkovej škody zo strany žalovaného.
Proti tomuto rozhodnutiu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak,
že rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. 4 Co 439/2013-278 z 23. septembra 2015
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol: „Vychádzajúc z dikcie relevantnej hmotnoprávnej normy zákonným podkladom
a právnym základom pre priznanie náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy za nesprávny
úradný postup spočívajúci v prieťahoch môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní
zákonom určeným orgánom, a to Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach
pre porušenie práva podľa zák. č. 38/1993 Z.z., prípadne iným orgánom stanoveným
v právnych predpisoch. Uvedenému názoru svedčí aj novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná
od 1.1.2013, ktorá však neobsahuje prechodné ustanovenia. Navrhovatelia 1/, 2/ existenciu
takéhoto konštatovania (rozhodnutia) nepreukázali, resp. ani netvrdili. Neuniesli teda
dôkazné bremeno ani v rovine tvrdenia o existencii zbytočných prieťahov v rámci konania
vo veci obv. Pachingera, na základe ktorej skutočnosti potom nemohli uniesť ani dôkazné
bremeno o príčinnej súvislosti s nimi tvrdenou škodu a tvrdeným nesprávnym úradným
postupom. Taktiež sa odvolací súd stotožňuje so záverom konštatovaným súdom prvého
stupňa o tom, že nárok na náhradu škody nemôže založiť predpokladaná výška
nevyplateného poistného plnenia, a to s poukazom na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 17 ods. 1 zák. č. 514/21003 Z.z., podľa ktorého sa uhrádza skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú
ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide o rozdiel v majetku pred
spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. K uvedenej situácii u navrhovateľa 1
nedošlo. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, t.j.
ak v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri
predpokladanej činnosti dalo očakávať. Nesmie však ísť o zisk hypotetický, ale reálny
podložený na právnom základe. Nevyplatené poistné plnenie potom jednoznačne takýto
právny charakter nemá. Navyše i odvolací súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku
premlčania tejto časti nároku uplatneného navrhovateľom 1/ za dôvodnú, i keď na základe
iného právneho posúdenia, než bolo realizované súdom prvého stupňa. Odvolací súd
na rozdiel jeho od právnych záverov nepovažoval za správne aplikovanie ust. § 104 ods. 1
Občianskeho zákonníka vo veci, nakoľko predmetom posudzovania dôvodnosti vznesenej
námietky premlčania nie je nárok na plnenie z poistenia, ale nárok na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ako zákona lex specialis
k Občianskemu zákonníku. V zmysle jeho ust. § 19 ods. 1 právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Navrhovateľ 1/
sa o nevyplatení poistného poisťovňou (t.j. o tvrdenej skutočnosti, že mu vznikla škoda)
dozvedel z listu doručenému mu dňa 18.4.2006, trojročná premlčacia lehota teda začala
plynúť dňa 19.4.2006 a s poukazom na ust. § 57 ods. 1, 2, 3 OSP uplynula dňa 19.4.2009.
Návrh na zaplatenie majetkovej škody uplatnil navrhovateľ 1/ na súde až jeho písomným
podaním zo dňa 22.3.2010, t.j. oneskorene... “
4. Dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením
sp. zn. 7 Cdo 143/2016 z 28. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
odmietol ako procesne neprípustné.
5. Sťažovatelia tvrdia, že rozsudok okresného súdu nebol sťažovateľke v 1. rade
účinne doručený, pretože jej nebol zaslaný na v tom čase aktuálnu adresu. Okrem toho
namietajú, že okresný súd im „zatajil“ vyjadrenie žalovaného z 8. januára 2010, ku ktorému
sa nemali možnosť vyjadriť a rovnako sa nemohli vyjadriť ani k osobe nového zákonného
sudcu , pretože o zmene zákonného sudcu neboli riadne poučení.
Ani v spise údajne nie je osvedčené, na podklade akého rozhodnutia predsedu okresného
súdu k zmene zákonného sudcu došlo.
6. Ďalej sťažovatelia namietajú, že krajský súd ich elektronicky neupovedomil
o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 23. septembra 2015 na nimi poskytnutú
mailovú adresu. Okrem toho spoločne vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu
a najvyššieho súdu namietajú, že tieto súdy sa dôsledne nevysporiadali s ich odvolacou
námietkou spočívajúcou v tom, že neboli riadne predvolaní na pojednávanie uskutočnené
okresným súdom 12. apríla 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, v dôsledku čoho im
bol znemožnená realizácia ich procesných práv s následkom odňatia možnosti konať
pred súdom. Tieto sťažovateľmi prezentované nedostatky v postupe okresného súdu
a krajského súdu neboli podľa sťažovateľov v konaní pred najvyšším súdom ako súdom
dovolacím konvalidované. Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd a ani najvyšší súd
neposkytol označeným právam náležitú ochranu, a preto hodnotia ich rozhodnutia
ako arbitrárne a nepreskúmateľné.
7. Na tomto základe sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7 Cdo 143/2016
zo dňa 28.09.2017 porušené boli.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti
a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 439/2013-278
z 23.09.2015 porušené boli.
3. Základné právo obchodnej spoločnosti
a na súdnu ochranu a na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky , podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj ich právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd , právo podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I č.k. 19C/223/2009-248 zo dňa 12.04.2013 porušené boli.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7 Cdo 143/2016 zo dňa
28.09.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
5. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 439/2013-278 z 23.09.2015
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd
Bratislava I sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne obchodnej spoločnosti
primerané finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 909,24 ,- Euro na účet jej advokátky ... .
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd
Bratislava I sú povinní uhradiť spoločne a nerozdielne primerané
finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 909,24 ,- Euro
na účet jeho advokátky... “
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone.
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
čl. 38 ods. 1 listiny a základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom okresného
súdu
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
15. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol
sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
16. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu
vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu
realizovaného krajským súdom na základe podaného odvolania sťažovateľov. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného
súdu v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených
práv sťažovateľov namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu. Z uvedeného
dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu a najvyššieho súdu
17. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
18. V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky
sťažovateľov aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý
dovolaním sťažovateľov, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.
19. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej
judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
K takému záveru však vo veci sťažovateľov nedospel.
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov [v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) a zákona
o zodpovednosti za škodu] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.
21. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
22. Tomuto postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť. Okrem
toho sa zaoberal i námietkami sťažovateľov (obsahovo zhodnými s tými, ktorými
odôvodňujú i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Neobstoja preto námietky sťažovateľov o svojvoľnosti a arbitrárnosti jeho rozhodnutia.
23. Pokiaľ sťažovatelia v odvolaní (ale i v ústavnej sťažnosti) namietali, že ich
okresný súd riadne nepredvolal na pojednávanie uskutočnené 12. apríla 2013, na ktorom
došlo k vyhláseniu rozsudku v ich veci, ústavný súd prvotne odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu (s. 6), ktoré ozrejmuje, že sťažovatelia
sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť však ospravedlnili a súhlasili s tým, aby sa
pojednávalo v ich neprítomnosti. Uvedené skutočnosti potvrdzuje ospravedlnenie
sťažovateľov doručené okresnému súdu 19. marca 2013, vo vzťahu ku ktorému následne
krajský súd uviedol: „... v rámci písomného ospravedlnenia neprítomnosti z dôvodu kolízie
pojednávaní absentuje žiadosť o odročenie predmetného pojednávania ako inštitútu
odlišného od ospravedlnenia neprítomnosti, navyše je v ňom vyjadrený výslovný súhlas
navrhovateľov s konaním v ich neprítomnosti. Na základe uvedeného nepochybil súd prvého
stupňa, ak dňa 12.4.2013 v neprítomnosti riadne predvolaných navrhovateľov vo veci
meritórne konal a rozhodol. Na margo odvolacej námietky o nezákonnom predvolaní
navrhovateľa 1/ odvolací súd udáva, že predvolanie navrhovateľa 1/ na predmetné
pojednávanie bolo vykonané zákonne spôsobom predvolania štatutárneho zástupcu tohto
účastníka konania, t.j. navrhovateľa 2/. Pravdivosť ďalšieho tvrdenia navrhovateľov, že súd
prvého stupňa na pojednávanie vytýčené na deň 12.4.2013 predvolal neexistentný subjekt
sa na základe obsahu preskúmavaného spisu
nepotvrdilo.“
24. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietky sťažovateľov vzťahujúce
sa k rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.
25. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou namietajú napokon aj uznesenie najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie ako procesne neprípustné. Vyčítajú mu najmä
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva
na súdnu ochranu patrí nepochybne aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje
v dovolacom konaní. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)
prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom však nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
26. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie
dovolania sťažovateľov odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané
pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, preto podmienky jeho
prípustnosti posudzoval podľa právneho stavu existujúceho v čase jeho podania,
teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Aplikujúc príslušné
zákonné ustanovenia týkajúce sa posudzovania prípustnosti dovolania, najvyšší súd uviedol:
„V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238
ods. 1 až 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu
odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor
v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je
dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných
ustanovení prípustné nie je... Žalobcovia 1/ a 2/ procesné vady konania podľa § 237 ods. 1
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Nezistil ani
podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f O.s.p.. na ktorú poukazovali
žalobcovia. ...
Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo o takýto
extrémny prípad vybočenia z medzi ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý by bol dôvodom
pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním napádaný
rozsudok odvolacieho súdu uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, popisuje
dôvody, ktoré viedli žalobcov k podaniu odvolania a tiež ako sa k tomuto odvolaniu
vyjadrila žalovaná, uvádza tiež rozhodujúci skutkový stav a právne predpisy, z ktorých súd
vyvodil svoje právne názory. Rozhodnutie odvolacieho súdu dostatočne reaguje aj na
námietky žalobcov uvádzané v odvolaní, vrátane tej, ktorou žalobcovia poukazujú
na nevykonanie nimi navrhovaných dôkazov, a to výsluchom nimi navrhovaných svedkov.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak dáva dostatočné odpovede na podstatné
otázky týkajúce sa predmetu konania. Rovnako tak odvolací súd odôvodnil aj nevypočutie
navrhovaných svedkov. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej
inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Dovolací súd považuje preto rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne zdôvodnené
a za presvedčivé. Žalobcovia preto nedôvodné argumentovali, že rozsudok odvolacieho
súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobcov...
Žalobcovia v dovolaní uplatnili aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p.; k týmto námietkam dovolací súd odkazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. by bolo možné
prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento
prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010. 2 Cdo 97/2010,3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011,5
Cdo 44/2011,6 Cdo 41 /2011,7 Cdo 102/2012 či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie,
že na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (i keby bol prípadne
namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní
prihliadať.“
27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať dovolaním
sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok odvolacieho súdu, ich dovolanie riadne preskúmal,
a to nielen zo zreteľom na uplatnené dovolacie dôvody, ale aj prípadné ďalšie vady konania
podľa § 237 OSP, ktoré však nezistil, a keďže prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť
ani z § 238 OSP, následne sformuloval svoj právny záver o jeho odmietnutí [§ 447 písm. c)
CSP]. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto (na rozdiel od názoru sťažovateľov)
nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré
by popieralo zmysel práva na spravodlivý súdny proces. Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľov.
28. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov nasmerované proti označenému uzneseniu
najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
sťažovatelia z väčšej časti kopírujú tie, ktoré prezentovali aj v uplatnenom dovolaní a tieto
dopĺňajú o ďalšie procesné vady, ktoré v podaných opravných prostriedkoch nevyužili.
29. K argumentácii sťažovateľov postavenej na tvrdení, že pri prejednávaní ich veci
pred konajúcimi súdmi došlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom, pretože (okrem
iného) nemohli reagovať na vyjadrenie žalovaného k žalobe z 8. januára 2010, najvyšší súd
uviedol, že „Dovolací súd považuje námietku žalobcov 1/ a 2/ týkajúcu sa nedoručenia
uznesenia súdu prvej inštancie z 21. septembra 2009 č. k. 19 C 223/2009-31, ktorým súd
prvej inštancie vyzval žalovanú, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia
písomne vyjadrila k pripojenému žalobnému návrhu a zároveň ju poučil o procesných
právach a povinnostiach, za neopodstatnenú. Takéto uznesenie, ktorým sa vyzýva
protistrana na vyjadrenie sa k žalobe, sa žalobcovi nedoručuje, nakoľko skutočnosť, aby sa
vyjadril k svojmu samotnému podaniu, nemá opodstatnenie. Pokiaľ žalobcovia poukazovali
na skutočnosť, že im nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k ich žalobe z č. l. 34 treba
uviesť, že nedoručenie tejto listiny súdom prvej inštancie žalobcovia mali možnosť namietať
už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo však neurobili. Dovolací súd na tieto
ich námietky uvedené až v dovolacom konaní preto neprihliadol.“.
30. I ústavný súd, pripomínajúc svoju ustálenú judikatúru, hodnotí označenú
sťažnostnú námietku sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú. Z princípu subsidiarity
(v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah
ústavného súdu k všeobecným súdom totiž okrem iného vyplýva, že v prípade konania
pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane
argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní
pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak
nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).
31. Uvedené možno konštatovať aj vo vzťahu k námietke sťažovateľov o zmene
zákonného sudcu, ktorú sťažovatelia prvýkrát formulovali až v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, avšak neuplatnili ju ani v podanom odvolaní a ani v dovolaní. V dovolaní
nenamietali ani skutočnosť, že neboli elektronickými prostriedkami upovedomení o čase
a mieste vyhlásenia rozsudku krajského súdu. Napriek tomu však možno konštatovať,
že sťažovatelia mali možnosť požiadať krajský súd o doručovanie písomností
aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3 OSP, ktorým by krajský súd oznámil
čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku, pokiaľ tak neurobili, postačoval postup podľa
§ 156 ods. 3 OSP, teda oznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovatelia netvrdili, že krajský súd nepostupoval
podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň nepreukázali, že požiadali krajský súd o doručovanie
písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol v okolnostiach prípadu postup krajského
súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP. S ohľadom na uvedené, ako aj s odkazom
na už citovanú ustálenú judikatúru ústavný súd vyhodnotil tieto námietky sťažovateľov
ako neopodstatnené, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. decembra 2018